V samostatnom štáte
Vyhlásením slovenského štátu 14. marca 1939 nebola budúcnosť Slovenska nijakým spôsobom garantovaná ani v hraniciach, ktoré mu určila Viedenská arbitráž. Nacistické Nemecko síce hrozbami „o ponechaní Slovenska“ svojmu osudu, čo by v podstate znamenalo jeho rozdelenie medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko, podnietilo váhajúcu slovenskú politickú reprezentáciu k rozhodnému činu, teda k vyhláseniu samostatnosti, ale nijakým spôsobom sa necítilo zaviazané túto samostatnosť rešpektovať. V Berlíne boli naďalej vplyvné kruhy, ktoré počítali s možnosťou delenia Slovenska, ak by sa Poľsko dobrovoľne podradilo nacistickému Nemecku. Aj napriek podpísaniu Berlínom vnútenej ochrannej zmluvy 18. a 23. marca1939, ktorou slovenský štát podriadil svoju zahraničnú politiku tretej ríši a prijal štatút „ochraňovaného štátu“, nemecká vláda zostala počas vpádu horthyovskej armády na východné Slovensko (tzv. Malá vojna) 23. marca 1939 v úzadí. Slovensko, ktorého formujúca sa armáda sa proti postupujúcim maďarským vojskám udatne bránila, zostalo opustené. Útok proti svojej územnej celistvosti síce zastavilo, ale obsadený pás asi 20 km široký už späť vydobyť nedokázalo. Aj pod nemeckým tlakom bolo donútené vzdať sa tohto územia na východe, hoci na predmetnom území žili výlučne Slováci a Rusíni. Krátka vojna 23. až 25. marca 1939 zapríčinená agresiou Budapešti na východnom Slovensku, počas ktorej bolo v strednej Európe prvýkrát bombardované mesto a civilné objekty (Spišská Nová Ves), mala paradoxne aj výrazný konsolidačný dôsledok. Celým Slovenskom sa prevalila vlna vlastenectva a odhodlania brániť svoju krajinu, s ktorou nikto, dokonca ani agresor sídliaci na Budínskom hrade nepočítal. Obyvateľstvo bezprostredne ohrozené cudzou agresiou sa zomklo okolo svojej vlády a začalo ju podporovať. Continue reading