V tomto roku si pripomíname 75. výročie ukončenia najstrašnejšieho vojenského konfliktu v doterajšej histórii ľudstva – druhej svetovej vojny. Aktívnym i pasívnym účastníkom tejto vojny bolo aj Slovensko, resp. slovenský štát (prvá Slovenská republika) a jeho horthyovským Maďarskom okupované južné a východné oblasti. Nedá sa presne vyčísliť, aké ľudské straty zaznamenalo Slovensko, keďže jeho územie bolo rozdelené a údaje sa rôznia. Keď vyčíslime vojenské straty v prvej svetovej vojne (cca 70 000 mŕtvych na frontoch), tak vojenské straty Slovenska neboli až tak vysoké, hoci doteraz sa (aspoň podľa mojej vedomosti) nikto nepokúsil vyčísliť, koľko občanov Slovenska padlo v Kráľovskej maďarskej armáde. Neporovnateľne väčšie sú však civilné straty, kde musíme započítať najmä židovské obyvateľstvo, obete nacistických represálií počas SNP, ale aj civilné obete spojeneckých vojenských aktivít. Opäť, podľa môjho vedomia nikto komplexne nevyčíslil obete židovského obyvateľstva na okupovanom južnom Slovensku, ani obete szálasiovského teroru na konci vojny a tamojšie obete vojnových udalostí počas prechodu frontu a pri spojeneckom bombardovaní.
Keď chceme hodnotiť postavenie Slovenska vo vojne a najmä po vojne, musíme začrieť hlbšie do histórie. Slováci sa celé stáročia usilovali o svoje vlastné miesto pod slnkom, od roku 1848 toto úsilie smerovalo k vlastnej samospráve, k vlastnému štátoprávnemu postaveniu. Rok 1918 vyvolal v radoch národne uvedomelých Slovákov veľké nádeje, lebo dúfali, že nový štát im zabezpečí to, o čo sa márne usilovali v Uhorskom kráľovstve. Napriek všetkým nedostatkom prvej Česko-Slovenskej republiky, Slováci stále dúfali, že dôjde k nejakému štátoprávnemu vyrovnaniu s Čechmi a Česko-Slovensko bude pokračovať v novom štátoprávnom usporiadaní ďalej. Najvýraznejšie sa tento postoj prejavoval v tom, že ani autonomistické strany sa nesnažili budovať osobitnú koncepciu zahraničnej politiky len pre Slovensko a nevytvárali si ani vlastné kádre pre túto činnosť.
Roku 1938 presne tak, ako roku 1914 predpovedal významný americký Slovák M. Jankola, Slováci zosilneli natoľko, že ich požiadavky už nebolo možné ignorovať. Našou smolou bolo, že sa to stalo v čase „dynamického“ nástupu nacistického Nemecka a celková situácia v Európe hlboko demokratický slovenský emancipačný proces zasadila do rámcov nacistickej expanzie v Európe. Bola to Mníchovská dohoda z roku 1938, ktorá vydala Nemecku strednú Európu doslova na striebornom podnose. A v skutočnosti bola to táto dohoda, ktorá určila ďalšie kontúry vývinu európskych dejín. Dnes mnohí „liberáli“ by radi všetko zvrtli na pakt Molotov – Robbentrop, ale bol to práve Mníchov a pokračujúca stupídna politika eppeasementu britskej vlády, ktorú len Stalin využil vo svoj prospech a ktorá nakoniec viedla k vypuknutiu druhej svetovej vojny.
Pomníchovský vývin našiel slovenskú politiku síce pripravenú na vnútroštátne prevzatia moci, ale totálne nepripravenú v zahraničnej politike. Žilinská dohoda o autonómii Slovenska zo 6. októbra 1938 ukázala, že Slovensko nie je naklonené rôznym avantúram, ale snaží sa čo najviac udržať status quo. Slováci v svojej histórii prvýkrát dosiahli po Žilinskej dohode vnútroštátne i medzinárodné uznanie svojej národnej osobitosti i štátnosti. Medzinárodné okolnosti však už vtláčali slovenskému emancipačnému procesu negatívne prvky, ktoré jednoducho slovenská politika nebola schopná eliminovať. Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 silne otriasla dôverou slovenského obyvateľstva v Česko-Slovenskú republiku. Berlín, ktorý ešte pred Mníchovom, nemal predstavu o Slovensku ako samostatnom subjekte, rýchlo pochopil geopolitický význam Slovenska a postavil sa proti maximalistickým požiadavkám Budapešti. Od Viedenskej arbitráže bola cesta k vyhláseniu slovenskej samostatnosti 14. marca 1939 viac menej jednoznačne nalinkovaná. Pre zvyšok Slovenska to bolo jediné riešenie, ktoré dávalo ako takú šancu na prežitie slovenského národa v mizernej geopolitickej situácií.
Slovenský štát, podľa Ústavy z júla 1939 Slovenská republika, mal niekoľko vývinových fáz, ktoré určovali jeho charakter a určitým spôsobom aj predznamenali jeho osud. Nazývať tento štát vojnovým je nepresné a nepravdivé. Ide len o ďalší pokus dať mu nejakú negatívnu nálepku, ktorá by ho ako štát diskvalifikovala. Bol to riadny štát so širokým medzinárodným uznaním, avšak v záujmovej sfére mocnosti, z ktorej sa nijakým spôsobom nemohol dostať. Povestná slovenská rozvadenosť neumožnila slovenskej politickej reprezentácii aspoň v prvom období do salzburských rokovaní v lete roku 1940 medzi J. Tisom a A. Hitlerom zabezpečiť trvalejšie ukotvenie v medzinárodných vzťahoch. Po týchto rozhovoroch už bolo každému jasné, že slovenský štát bol z hľadiska vonkajšej bezpečnosti plne, z hľadiska možnosti vnútornej politiky do značnej miery pod kontrolou Berlína.
Slovensko sa zaplietlo pod nacistickou kuratelou do dvoch vojenských konfliktov, ktoré mali rôznu príčinu, ale z hľadiska formálneho práva boli len faktickými. Ani v jednom prípade nedošlo k ústavnému vyhláseniu vojny. Kým zapletenie sa do vojny s Poľskom bolo viac menej logické (predchádzajúce agresívne správanie sa Poľska voči Slovensku), poslanie slovenskej armády na východný front bolo fatálnym. E. Beneš túto situáciu využil na dosiahnutie uznania „československej“ vlády v Londýne Moskvou, najskôr fakticky a neskôr aj de jure, čím takmer úplne zablokoval akékoľvek povojnové možnosti pre slovenskú samostatnosť, v ktorej by Spojenci zvíťazili. Treba povedať, že E. Beneš veľmi umne využíval svoju politiku vo vzťahu k Sovietskemu zväzu na vyvíjanie tlaku na Veľkú Britániu a USA, aby aj oni uznali jeho dočasné zriadenie v zahraničí za legitímneho predstaviteľa česko-slovenského štátu, dokonca v jeho bezspojovníkovej podobe. Pokiaľ však nemecké vojská víťazili, režim sa mohol uspokojovať, že to nejako dopadne, hoci treba povedať na rovinu, že málokto na Slovensku si skutočne želal víťazstvo nacistického Nemecka. Mnohí sa nádejali, že dôjde k nejakému kompromisnému mieru medzi západnými Spojencami a Nemeckom, v ktorom videli určitú šancu na prežitie Slovenskej republiky.
Tieto nádeje do značnej časti pohasli, keď sa koncom roku 1942 slovenská verejnosť začala dozvedať o osude deportovaných slovenských židov a keď došlo k fatálnym porážkam nacistických vojsk pri Stalingrade a v severnej Afrike na prelome rokov 1942 – 1943. Každému bolo jasné, že za osud slovenských židov bude musieť niekto po vojne niesť zodpovednosť, ktorú budú vymáhať víťazné spojenecké mocnosti. Nastala vlna alibizmu, ktorá sa ešte prehĺbila v lete roku 1943 po porážke nacistov pri Kursku a vylodení západných Spojencov na Sicílii a v južnom Taliansku. Práve tieto udalosti podnietili racionálne uvažujúcich slovenských politikov, medzi ktorými vynikali G. Husák a J. Lettrich, rozmýšľať o zachovaní idey slovenskej štátnosti (autonómie) v povojnovom usporiadaní Európy. Ich programom sa stala Vianočná dohoda z decembra 1943, ktorá sa odpichla od Žilinskej dohody ako platformy na zachovanie samostatného postavenia Slovenska v obnovenom Česko-Slovensku. Veľmi silným impulzom bolo aj podpísanie spojeneckej dohody medzi E. Benešom a V. Molotovom o priateľskej spolupráci a povojnovom spojenectve medzi ZSSR a ČSR.
Mohlo by sa zdať, že od Vianočnej dohody viedla priama línia k Slovenskému národnému povstaniu, avšak nebolo to také jednoduché. Na Slovensku pôsobilo viacero politických prúdov, ktoré chceli presadiť svoj variant vývinu. Jednak to boli benešovci, ktorí by najradšej obnovili čechoslovakistický model štátu. Ich význam sa však postupne marginalizoval. Povedľa nich existovali rôzne skupiny so slovenským národným programom od ľudákov (napr. M. Sokol, predseda Snemu SR, K. Sidor, vyslanec pri Vatikáne alebo minister národnej obrany F. Čatloš so svojou vlastnou verziou na prechod ku Spojencom) až po komunistov, ktorí umne využívali heslo za Sovietske Slovensko, aby vnútili veľa svojich cieľov najmä agrárnikom a národniarom. Aj v tomto prípade sa však E. Benešovi podarilo vyšachovať z hry demokratické sily v ľudovej strane, čo vyhovovalo taktiež komunistom. V SNP nakoniec rozhodujúce postavenie získal komunisticko-agrárnicky blok (Husák – Lettrich), ktorý vnútil svoju vôľu všetkým ostatným účastníkom povstania.
Slovenské národné povstanie roku 1944 zásadným spôsobom zmenilo výhľady Slovenska po vojne. Po roku 1989 sa nenápadne do povstaleckého naratívu vniesla téza, že na konci októbra 1944 bolo SNP porazené. Táto téza je rovnako platná ako téza, že Sovieti i Američania porazili Taliban. O porážke možno hovoriť len vtedy, keď je zlomená vôľa klásť odpor a keď sú zlikvidované politické ciele povstalcov. Ani jedno sa nestalo. Slovenské hory boli plné povstalcov, ktorí pokračovali v boji až do konca vojny a politické ciele povstania sa začali okamžite realizovať na oslobodených územiach, kde Sovieti po dohode so SNR odovzdávali oslobodené územia predstaviteľom SNR a nie delegátom vlády E. Beneša. Tým bolo aspoň dočasne znemožnené presadenie sa čechoslovalistického modelu obnovy ČSR pod taktovkou E. Beneša. To, že sa nakoniec všetko zvrtlo a roku 1960 sa novou Ústavou ČSSR obnovil takmer úplne čechoslovakistický model vzťahu Slovákov a Čechov v jednom štáte, nie je vinou povstania, ale povestnej hašterivosti a nenávisti slovenských politikov, ktorí sa dokázali a vidíme, že stále sú schopní dokázať, spojiť sa aj s čertom diablom, len aby vyradili svojich politických protivníkov z kola von. Na tom sa nič nezmenilo od dôb Uhorského kráľovstva, len neslovenská modla, ktorej sa malomyseľní Slováci klaňajú, sa mení.
Na záver treba ešte zodpovedať otázku, či bolo Slovensko na konci druhej svetovej vojny dobyté alebo oslobodené Červenou armádou. Pri odpoveď na túto otázku treba brať na zreteľ dva fakty. Prvým je, že od vstupu nacistických vojsk na Slovensko, slovenská vláda prestala byť suverénnym vykonávateľom štátnej moci v Slovenskej republike. Okupačné vojská konali svojvoľne bez ohľadu na vôľu a snahu slovenských orgánov. Druhým zase to, že Červená armáda nezriadila na slovenskom území okupačnú správu, ale politickú a neskôr aj vojenskú správu odovzdala orgánom SNR, resp. vojenským orgánom obnovujúceho sa štátu. Z tohto pohľadu, či už stúpenci režimu prvej Slovenskej republiky alebo ich neoliberálne náprotivky nemajú pravdu, ak spochybňujú osloboditeľskú misiu Červenej armády a jej obetí. Slovensko bolo oslobodené z nemeckej okupácia Červenou armádou, Kráľovskou rumunskou armádou a príslušníkmi 1. čsl. armádneho zboru. Rozhodujúcu úlohu v tomto boji, samozrejme, zohrala Červená armáda. Na tom sa nedá nič zmeniť, aj keby sa všetky rusofóbne kaviarne na Slovensku zjednotili pod ľúbivým heslom Rusofóbi všetkých krajín, spojte sa!
Anton Hrnko
historik
Máto smrnc ničohi sa neboj ved slovensko boloé a je niečo za čo stojí život položit
Pokračuj Tonko dalej
dobrý deň pán Hrnko,
mňa by zaujímalo, prečo obnovená ČSR ( ktorá bola teda na víťaznej strane) nedostala kompenzácie za stratu Podkarpatskej rusi, keď napr. Poľsko bolo odškodnené za stratu východného územia nemeckým územím na západe. Prečo akurát my sme nič nedostali- nemohli nám dať (ako Československu) napríklad niečo z Rakúska alebo Maďarska? Prečo práve my nič?
doplnenie: dostali sme teda síce jarovce, rusovce, čunovo, ale to je hrozne málo , skoro nič
Pekne napísané.
Po 1.sv. Vojne boli určené čsl hranice. Uhorské hranice boli stáročia pevne dané, nemenili sa , ale po vzniku CSR sa v slovenskej časti menili. Anachronizmom bolo, že čo sa týka Slovensko-Rakúskych hraníc v časti rieky Morava sa podivne menili takým spôsobom, že meandre na pravej strane pripadli Rakúsku a naopak a slovenský prebytok sa vykompenzoval podivne až na moravskej strane pri Valticiach. Za záhoráckeho m2 sa pridalo ku katastru moravských Valtíc. Po rozdelení republiky v roku 1992 týchto 1,5 hektára ostalo Slovensku doteraz nevykompenzovaných, zabudlo sa na to. Ak sa to nepremočil tak Týchto 1,5 ha by mohlo byť Slovensku vrátených v priestore Mikulčíc, kde v 60. rokoch tiež došlo pri napriamovaní toku Moravy taktiež k posunu hranice na východ a pôvodné meandre s pôvodnou hranicou ostali vo vnútrozemí.
Prosím, vie mi tu niekto povedať, kto a kedy vybudoval pevnosť Bíňa?
Bola to pevnosť vybudovaná sv. Štefanom, v ktorej sústreďoval vojská na boj proti Šomoďskému županovi Kopáňovi, ktorý si ako najstarší Arpádovec nárokoval v zmysle starešinovského nástupníckeho systému korunu po Gejzovi. Vtedy mu pomohli vojská bratislavské a nitrianske na čele so slovenskými veľmožmi Huntom a Poznanom a nemeckým rytierom Vencelínom.
Napr. podľa posledne vykonávaného archeologického výskumu vnútorného valu, nie je jednoznačne možné datovať ( poslednú ) výstavbu, či úpravu tohto hradiska a teda jeho finálna podoba ( tak ako sa zachovala do dnes ) mohla byť realizovaná už od 9. storočia, a neskôr.
Čo sa ale týmto výskumom potvrdilo, je to, že osídlenie prinajmenšom tohto skúmaného priestoru vnútorného valu, bolo v rannom stredoveku intenzívne a dlhodobé, pričom najstarším nálezom sú dva žiarové hroby a hlinená nádoba identifikovaná ako nádoba tzv.Hatvanskej kuľtúry.
Toľko k posledne mne známemu, v Bínianskom hradisku, vykonávanému výskumu.
Je ale nesporné že táto lokalita je bezprostrednou súčasťou sústavy valov známych ako fossa giganteum, t.j. línia „spečených“ valov v pohroní a tieto sú datované síce rôzne, ale čo je dôležité, všetky podstatne skôr, ako do 9.storočia a napr. geofyzici z ústavu SAV ho datujú do 4.stor. n.l.
Takže, uvážte si sami, do akej miery, má zásluhu na vybudovaní tohto hradiska arpádovec Štefan, keby sa aj povedzme, nejakou mierou ( čírou náhodou), pričinil o výstavbu ( presnejšie povedané rekonštrukciu ), jeho poslednej dnes známej podoby. Podľa mňa bol reálne max. jeho užívateľom.
A na dôvažok obyčajný sedliacky rozum.
V celej karpatskej kotline tzv.“starí maďari“ ( t.j. uhri či hetumogeri ), nestavali a ani nepostavili žiadne klasické drevozemné valové opevnenia, tak neviem, prečo by mali prostredníctvom Vajka, postaviť práve toto jediné, ktoré je zrovna v celej karpatskej kotline súverénne najväčším drevozemným opevnením.
Drevozemné valové hradiská boli „doménou“ slovanských komunít.
Ale prečo som sem vstúpil, p.Pomocník, predvčerom som Vám niečo napísal do témy Slávme našu dvadsaťpäťku, aj keď nie všetko je tak, ako by malo byť, prosím mohol by Ste sa tam pozrieť ?
Ďakujem.
Tiež mám dojem že Vajk mal málo času na jeho vybudovanie, podľa výpočtov by ho stavalo 500 chlapov 6 mesiacov.
Ale hádam ste prešli bez povšimnutia, že hlavnými strojcami úspechu Štefana boli slovenskí veľmoži Hunt a Poznan. V bíni ho dokonca opásali opaskom a dali mu meč. Medzi uhorskými korunovačnými relikviami bol aj meč, ktorý je dnes v Česku. Ten meč má výrazný karolingský pôvod. Podľa Homzu ide s najväčšou pravdepodobnosťou meč kráľa Svätopluka a jeho odovzdanie Štefanovi asi symbolizovalo jeho uznanie za nástupcu veľkomoravských kráľov. Takmer žiadne veľkomoravské hradisko nevzniklo na zelenej lúke, ale využívalo predchádzajúce opevnenia až z doby bronzovej.
Dobrý deň p.Milan 2
Nikto nič, tak aspoň Vás doplním.
V jednej geofizikálnej štúdii o spečenom pohronskom vale sa uvádza toto :
Jedným z doteraz neprediskutovaných problémov valu bol objem hmôt potrebných na jeho konštrukciu. Ak predpokladáme jeho celkovú dĺžku 60 km, pričom bežný meter telesa valu spotreboval 15 – 20 m3 hmoty, vychádza, že na jeho konštrukciu bolo potrebných 900 000 – 1 200 000 m 3 kameňa a hliny. V prípade, ak akceptujeme, že jeden muž za pracovný deň vykopal, naložil do koša a preniesol na vzdialenosť 20 – 30 m s prevýšením 2 – 3 m asi 1,5 m3 uvedených hmôt, z uvedeného vyplýva, že na postavenie valu bolo potrebných približne 700 000 – 800 000 pracovných dní. A uvažujme ďalej. Do konštrukcie valu boli zakomponované aj drevené súčasti (palisády, strážne veže); najpravdepodobnejšie išlo o dubové kmene stromov. Bolo potrebné ich vyrúbať, zbaviť konárov, premiestniť a zakomponovať do konštrukcie valu. Aj táto činnosť si vyžadovala veľké a časovo náročné úsilie. Ak počítame s prácou 1 000 mužov, postavenie zemných častí valu by im trvalo 600 až 650 pracovných dní, pri práci 10 000 mužov by si postavenie valu vyžadovalo asi 60 dní. K nim musíme pripočítať práce potrebné na opracovanie, premiestnenie a zakomponovanie drevených súčastí do valu. Pri práci s drevom uvažujeme o polovici času potrebnom na zemné práce. Tým sa počet „človekodní“ podstatne zvýši. Jednou z nezodpovedaných otázok zostáva: kto postavil dlhý val?
My sa ale bavíme len o bínskych valoch.
Iste to bola tiež veľmi náročná stavebná akcia, na danú dobu, aj keď k vôli výbornej únosnosti použitej zeminy ( ílu ), nebolo nutné použiť drevené debniace konštrukcie v bínskych valoch a teda technologická náročnosť výstavby takýchto čisto zemných valov ( v celom profile a priereze ) určite s palisádovými hradbami, na vrchole valu a vstupnými baštami s bránami, tým bola o tesárske práce, drevené základové konštrukcie valov a samozrejme aj ťažbu dreva použitého na tento účel, oveľa jednoduchšia.
Avšak o tejto vlastnosti ( vynikajúcej únosnosti ) použitej zeminy museli stavitelia vedieť a tým pádom mať konkrétne skúsenosti, inak by automaticky použili drevené debniace konštrukcie v telese valu. No tieto sa nedali nadobudnúť len tak v priebehu niekoľkých pár rokov, ale museli ich mať overené len nejakou inou „osobnou“ stavebnou skúsenosťou s týmto materiálom. No a táto skutočnosť by prípadného staviteľa „ad hoc“, akým by bol v tomto prípade Vajk s „hetumagormi“, určite prezradila a diskvalifikovala, čo by sa nestalo jedine, len ak by ju pre neho stavali tí istí pôvodní stavitelia, ktorí vybudovali napr. aj blízke susedné hradisko v Mužle-Čenkove a ktorí by tým pádom takéto empirické skúsenosti mali.
Asi toľko k tomu, koľko by mal Vajk na „zbrusu“ nové vybudovanie valov v Bíni času.
Ale oveľa dôležitejší je tu podľa mňa motív vybudovania ako dostatok času na ich vybudovanie.
Tým mal byť, podľa tejto hypotézy, boj Vajka s Kopáňom o nástupníctvo po Gejzovi na veľko-kniežací uhorský prestol. Vajk bol v rokoch 995 – 997 údelným kniežaťom v Nitre, ale potom po smrti svojho otca od 997, veľko-kniežaťom Uhrov a tým pádom jeho sídlom sa stal Ostrihom, ktorý si za svoje sídlo zvolil ešte jeho otec.
No a tu je vidieť ako motív ( boj s Kopáňom ) nesedí s výberom miesta na jeho uskutočnenie. Načo by si začal stavať centrum svojej obrany pred Kopáňom za Dunajom v Bíni, keď v prvom rade chcel udržať Ostrihom a územia žúp na sever od Balatonu po oblúk Dunaja a Ostrihom. Logicky si predsa mal za strategické miesto svoje obrany zvoliť napr. Vesprém ( alebo nejaké iné strategické miesto na hranici so šomodským kniežatstvom ), kde sídlila jeho matka Šarlota, ktorú si mimochodom na základe levirátu Kopáň nárokoval po smrti Arpáda za ženu a ktorá sa prvá vo Vespréme musela brániť jeho obliehaniu a ktoré nakoniec ani nebolo zo strany Kopáňa úspešné, keďže Vesprém nedobil. Úplne nová výstavba tak náročného hradiska ako je Bíňa, predsa nie je adekvátna tomu, aby potom slúžilo len ako „zhromaždisko“ vojsk. Za ochrannou prírodnou prekážkou, akou Dunaj nesporne bol mu na účel koncentrácie vojsk v zálohe mohlo predsa poslúžiť hocijaké už dovtedy existujúce hradisko ( napr.Čenkov, či Komárno ).
Dobrý deň p.Hrnko
Medzitým lež som dopísal môj príspevok, vidím že Ste zareagoval aj Vy.
Pán Hrnko, nič z toho čo Ste spomenul v príspevku Anton Hrnko 28. mája 2020 / 11:25, nemá vôbec nijaký súvis s tým, žeby stavieľom bíňanského hradiska mal byť Vajk.
A práve na to sa pôvodne pýtal Milanko, takže….
Oprava
po smrti Arpáda za ženu a
malo byť
po smrti Gejzu za ženu a
Hradisko v Bíňovce má tri prstence, existuje ešte niekde niečo podobné? Tam bude kľúč kto ho postavil.
Dobré ráno p.Milanko
Aby som odpovedal korektne, pretože doteraz som na otázku kto a kedy to postavil, odpovedal len, kto, ako a kedy to nepostavil.
Takže podľa mňa pôvodné bíňanské hradisko začali budovať koncom 40-tych rokov 9.storočia Sloveni, ešte počas hegemónie Maravanov, čiže za panovania ich vojvodu Mojmíra – franského vazala, na Nitrianskom prestole, ale dokončené bolo, na prelome 50-tych alebo skôr začiatkom 50-tych rokov 9.storočia, teda až po vzbure proti ich hegemónii, novým kniežaťom kniežat Rastislavom.
K roku 855 sa vo Fuldských análoch hovorí o mieste opevnenom tou najpevnejšou hradbou
Annales Fuldenses a. a. 855, p. 45-46: „Rex quoque Hludowicus in Sclavos Margenses contra Rastizen ducem eorum sibi rebellantem parum prospere ducto exercitu sine victoria rediit, malens…
….adversarium firmissimo, ut fertur, vallo munitum ….
…ad tempus dimittere quam militum suorum periculose pugnando damna sustinere.
Preklad :
Aj kráľ Ľudovít ( Nemec ) sa musel vrátiť bez víťazstva, keď sa s malým úspechom vypravil s vojskom proti maravským Slovenom a ich kniežaťu Rastislavovi, ktoré proti nemu povstalo.
….Radšej sa rozhodol nechať nepriateľa chráneného vraj veľmi pevným valom na pokoji….
než utrpieť v nebezpečnom boji veľké straty. Jeho vojsku sa napriek tomu podarilo spustošiť veľkú časť ich krajiny, plienením a požiarmi a vyhubiť aj nemalé množstvo nepriateľov túžiacich napadnúť kráľovský tábor. Neostalo to však bez odvety, lebo keď sa kráľ vracal späť, Rastislav na čele svojho vojska ho znepokojoval a vyplienil a spustošil mnohé pohraničné kraje, ležiace za Dunajom.
No ja si teraz dovolím vysloviť hypotézu, že miestom, ku ktorému sa v roku 855 vypravil bezúspešne Ľudovít Nemec, proti Rastislavovi a ktoré ho dokonale zaskočilo novo vybudovanými valmi, na ktoré si ani on radšej netrúfol, boli práve bíňanské valy.
No a teraz sa už nielen môžem, ale aj chcem vrátiť, k príspevku p.Hrnka z 28. mája 2020 / 11:25, a tu povedať dve veci.
Tá prvá je že :
Historická skutočnosť, na ktorú M.H. v súvislosti s opásaním Štefana mečom, od Hunta a Poznana v Bíni, poukázal, ktorá ním bola rozšírená o reálny predpoklad, že sa jedná o Svätoplukov meč a následne ešte aj o ďalší priebeh osudu tohto meča, v celej historickej dobe, až po jeho existenciu do súčastnosti v pražskom múzeu, postavila rannostredoveké slovenské dejiny tam kam patria a to je na piedestál nielen stredoeurópskych, ale rovno európskych dejín. Takéto niečo je vynikajúcim postrehom, ktorý svedčí o danostiach, excelentnom prehľade a až genialite v analýze i interpretácii historických dejov, historika, ktorý sa týmto zaradil, medzi našich najvýznamnejších historikov akých kedy Slovensko vôbec malo a zároveň potvrdil kvalitu slovenskej historickej školy ako prostredia, z ktorého aj on sám vzišiel.
Táto skutočnosť s opásaním Svätoplukovým mečom Vajka v Bíni, slovenskými veľmožmi, jednoznačne predstavuje symboliku královskej moci, uchovávanú a praktizovanú na našom území, ktorú maravskí Sloveni prebrali od Maravanov a táto bola do karpatskej kotliny prinesená ich predchodcami z ďalekého východu po rozpade perzskej ríše.
No a tá druhá :
Paradoxne celá táto symbolika s opásaním meča v Bíni svedčí presne o opaku toho, na čo, ňou chcel p.Hrnko poukázať, t.j. o postavení či vybudovaní bíňanského hradiska Vajkom.
Pretože sa takýmto dobrovoľným aktom odovzdania moci, jeho aktéri zaväzovali vernosťou ( fidelitas ) a zároveň ručili aj celým svojím imaniím, no a odovzdať mohli, len to, čo im patrilo, čiže aj bíňanské hradisko, kde sa celý symbolický akt odohrával.
Ak by hradisko postavil Vajk, bolo by jeho doménou a tým pádom by nemal čo príjímať a Hont s Poznanom ako záruku čo porúčať.
To, že hradisko má 3 kružnice zrejme znamená že najprv bolo vybudovaný prvý kruh , a to sa posilnilo druhým a nakoniec tretím. Ale mohli byť postavené aj všetky naraz. Myslím, že doteraz sa tam síce kopalo, ale málo a tých informácií je málo. Sa to zanedbávalo.Pritom je to najväčšie hradisko.Mikulčické by sa do neho zmestilo aj 40 x.
Pán Jozef, ja si kladiem otázku, prečo by Ľudovít Nemec obišiel hradiská Devín a Bratislava a plavil by sa 150 km k dajakému polohou nijak zvláštnemu hradisku niekde v poliach? To hradisko je tam postavené nelogicky.
Dobrý večer p.Milanko
To hradisko je tam postavené veľmi „logicky“, ako som už písal, jeho výstavbu nezahájil Rastislav ( to je na veľmi dlhé vysvetľovanie ), pozrite sa hore čo som už o ňom napísal.
Ale prečo Ľudovít obišiel Devín a Bratislavu.
Pretože sa vzbúril Rastislav a jeho pôvodná doména sa nachádzala ďalej na juhovýchod od bíňskeho hradiska ( a teda ani bínske hradisko nestálo v jeho pôvodnej doméne s pred roku 846 ) a aj keď územie na severovýchod bolo už od roku 846, jeho závislým územím, tak Frankovia sa všemožne, snažili obnoviť stav spred roku 846 ( v roku 833 sa im to podarilo prostredníctvom Maravanov ), čo sa im z ich pohľadu (de jure) podarilo až v roku 864, pri podobnej príležitosti, keď Rastislava obľahli ( už až ) na Devíne. Dovtedy „ignorovali“ daný stav, a zo „zrejmých zištných“ dôvodov, teda na toto Rasticom novozískané územie neútočili ( podobne to bolo aj neskôr za Svätopluka ).
ešte som vynechal :
( podobne to bolo aj neskôr za Svätopluka, keď sa „dobrovoľne“ poddal frankom a Rastislav sa za to na svojho synovca veľmi nahneval ).
Fofo,
po celou dobu zahraničního odboje exilová vláda v Londýně trvala na návratu k předmnichovským hranicím (a oduznání Mnichovské dohody) a ty ji byly nakonec „slíbeny“. To, že SSSR po obsazení/osvobození Podkarpatské Rusi znemožnil obnovení čs. správy (čs. delegáty prachsprostě odstavil) a zorganizoval si tam „spontánní“ referendum o připojení Karpatské Ukrajiny k sovětské Ukrajině (co mi to jen připomíná…), byla prostě svévole, se kterou se nepočítalo. Poválečná ČSR sklapla před sovětským hegemonem podpadky. Formálně byla obnovena v předmnichovských hranicích, aby 29. června 1945 podepsala smlouvu se SSSR o odstoupení Podkarpatské Rusi. ČSR pak nechtěla ukusovat z Německa ani z Maďarska, hlavně kvůli možnému posílení národnostních menšin (aby to v budoucnu nevyvolalo snahu o revanš), naopak chtěla zpoza předmnichovských hranic, co nejvíce Němců a Maďarů odsunout, protože menšiny byly považovány za hlavní příčinu Mnichova.
Milane 2,
máte to celé nějaké popletené. Uherské hranice sice historické byly, ale slovenské určitě ne. A není ani pravdou, že by ohledně historických uherských hranic neměly okolní země svou verzi o „správném ještě historičtějším průběhu hranic“, což se po 1 .sv. válce hned projevilo. Takže ČSR si měla při vytýčování hranic novotvaru zvaného Slovensko, dvojnásob co „vysvětlovat“ se sousedy…
Zcela nesmyslně pak zamotáváte regulaci toku Moravy a následnou výměnu území mezi ČSSR a Rakouskem (ale výměna proběhla i v rámci ČSSR – ČSR versus SSR) v roce 1973 a úpravu hranic českých a rakouských zemí po Saint-germainské smlouvě v roce 1919. Tedy už roku 1919 bylo k Moravě připojeno Valticko a dyjsko-moravský trojúhelník pod Lanžhotem stejně jako byla část Vitorazka připojena k Čechám. Tyto změny neměly s územím Slovenska a regulací Moravy o desetiletí později žádnou spojitost.
Po narovnání řeky Moravy si Rakousko a ČSSR mezi sebou v roce 1973 vyměnili cca 5 km2, přičemž vznikl dluh nějakých 1,5 km2. Ten byl pak využit na narovnání hranice celkem na 6 místech od Jindřichova Hradce po Sedlec u Mikulova (Valtice v tom zrovna nefigurovaly).
Jestli se slovenská strana o ten 1,5 km2 opravdu zapomněla od roku 1973 přihlásit a nebyl vykompenzován jinde, nevím. Ale představa, že by hranice proti vší logice opustila koryto hraniční řeky (aby si mohl někdo honit ego kvůli Mikulčicím) je samozřejmě naprostá utopie… (ostatně vzhledem k rozsahu hradiska a jeho vzdálenosti od hranic by pravděpodobně ani 1,5 km2 nestačilo).
p. Hrnko,
„slovenští velmoži Hont a Poznan a německý rytíř Vencelín“… když už tedy Hont a Poznan mají být Slované/Slováci (a Lukačka argumentuje zejména jejich slovanskými jmény), tak napsat vedle toho „nemecký rytier Vencelín“ trochu tahá za oči. Nejenže nebyl „rytíř“ (jen tuto formulaci jeden od druhého do omrzení opisujete, v Obrázkové kronice je přitom popsán jako „host nemeckého původu, velitel a vůdce“), ale i jeho jméno zrovna moc německy nezní, že …? Ostatně podle těch samých středověkých kronik byl i Hont s Poznanem „Němci“…
No a co se týče meče sv. Štěpána ve Svatovítském pokladě, tak už k jeho „přiřazení“ svatému Štěpánovi došlo cca 350 let po Štěpánově smrti. Stejně tak není jasné, kdy a jak se meč do Prahy vůbec dostal, k čemu původně sloužil a zda byl vůbec někdy součástí uherských korunovačních klenotů… prof. Hamza pak tuto neřešitelnou hádanku umocnil na druhou, když meč ještě přiřadil Svatoplukovi Moravskému… proč? Naaah, it will be fine.
Soupis památek, ročník Král. hlavní město Praha: Hradčany 2, I. díl (1903) na stranách 14-16.
http:
//depozitum.cz/knihovny/pamatky/tiskclanek.php?id=c_8339
Herucová A., Meč sv. Štefana v Svatovítskom poklade
https:
//www.academia.edu/11924197/Me%C4%8D_sv._%C5%A0tefana_v_Svatov%C3%ADtskom_poklade_na_Pra%C5%BEskom_hrade._In_Zborn%C3%ADk_Slovensk%C3%A9ho_n%C3%A1rodn%C3%A9ho_m%C3%BAzea_Hist%C3%B3ria_50_CIV_2013
Verím, že to napriamovanie vodných tokov a ich šialené kanalizovanie sa raz už skončí a vodné toky, (aspoň ich časť) sa vráti do pôvodnej podoby. Snáď sa potom aj hranice vrátia na pôvodné miesto. A na koho sú vlastne dnes v katastri napísané tie metre štvorcové presunuté zo slovenského územia na Moravu?
Vážený vševedko, predovšetkým, čo sa dotýka 1,5 km2 slovenského územia, nikdy nebolo Slovensku kompenzované. Keď sa rokoval v SNR zákon o rozdelení federácie, tak som na to upozornil. Nebola vôľa otvárať nové otázky. Čo sa dotýka hraníc Slovenska, ako určite neviete, Slovensko (teda Česko-Slovensko so spojovníkom) bolo jedným z rovnocenných nástupcov Uhorského kráľovstva (Maďarsko, SHS – Juhoslávia, Rumunsko, Rakúsko a myslím aj Taliansko.) Z toho implicitne vyplýva, že bolo aj nástupníkom jeho hraníc. Áno, severná a západná hranica Slovenska bola historická! Posledne sa menila, myslím v 12. storočí, keď bolo k Morave pripojené tzv. Zaolšavie. Ináč iba meandrovaním Moravy.
sorry oprava
písal som
a aj keď územie na severovýchod bolo už od roku 846, jeho závislým územím,
správne malo byť
a aj keď územie na severozápad bolo už od roku 846, jeho závislým územím,
Velevážený všeználku, pokud si dobře pamatuju, tak když na toto téma před 6-7 lety na vašem blogu přišla poprvé řeč, tak jste bezostyšně tvrdil, že ČR dluží SR 5 km2 (protože jste pravděpodobně „na hulváta“ aneb „hrdo, odborne a slušne“ převzal celkový objem výměny území mezi ČSSR a Rakouskem podle mezistátní smlouvy z roku 1973)… poté jsem vás upozornil, že po narovnání koryta/meandrů Moravy Rakousko ČSSR „dlužilo“ jen cca 1,5 km2 (Ty pak byly vráceny na 6 lokalitách v českých zemích, protože se Slovenskem má Rakousko hranice jen na řece Moravě), tak jste převzal tento údaj. Chválihodné… nicméně jaká byla bilance po narovnání řeky Moravy mezi ČSR a SSR v rámci ČSSR? Já se bez mučení přiznám, že nevím. Pokud vy máte po ruce relevantní geodetické zaměření, tak sem s ním. Celková bilance pak nemusela být pro SR ztrátová. Jen pro zajímavost dodám, že například u Hodonína nebyla stará moravsko-uherská hranice ani na řece Moravě, ale ležela východněji! Po regulaci pak platilo pravý břeh ČR, levý břeh SR. Takže pokud vás už před 30 lety v SNR poslali do … ehm, háje, tak k tomu měli asi patřičný důvod.
Netuším, co jste chtěl říct tou přednáškou o nástupnictví hranic. Historické hranice mělo Uhersko. Slovensko své první hranice v dějinách dostalo v letech 1918-1920. Nic víc, nic míň. Polsko si svůj nárok na Spiš opíralo také o „historický nárok“ (jakkoliv megalomanský a nesmyslný byl). Takže rétorická cvičení o „nástupnictví uherských hranic“ prostřednictvím „nástupnictví po Uherském království“, jehož jiné „historické hranice“ jsme zároveň s velkou slávou (spolu s ostatními nástupnickými státy Rakouskem, Rumunskem a Královstvím SHS) zbořili, jsou trochu schizofrenní…
Vševedko, opäť tárate. Napriek všetkému viem, o čom hovorím. Na rozdiel od vás. Vždy som hovoril len o 1,5 km2. A o tých hraniciach, to je pre osobu vášho rangu zbytočne hovoriť. To, že boli na severe Slovenska porušené jeho historické hranice za Zaolžie, teda dnešné české Sliezsko, je notoricky známe. To som chcel povedať, že z cudzieho krv netečie. Tak sa začne básniť, že sme žiadne historické hranice nemali. Howgh!
Máte mizernou paměť… ale to je jedno. Tak keď větě o čom hovorítě, tak sa blýsknitě znalostí výměry území, ke kterému došlo mezi ČSR a SSR po regulaci toku Moravy…. nuže?
Jinak větší hovadinu jako výměnu Oravy za tzv. „Zaolží“ už jste ani vytáhnout nemohl. (Ony i na Těšínsku byly porušeny historické hranice, pokud jste si neráčil všimnout a hooodně v český neprospěch … takže i z cizího krev teče.) Aneb k národňárské mytologii kupředu levá zpátky ni krok, vy jeden notoricky známý notoriku. O tom, co je to „české Slezsko“ a co „Zaolží“ si něco dostudujte, než to budete prezentovat jako synonymum. Stejně tak, kam až sahaly neskromné polské „nároky“ nejen na Těšínsku, ale také na Čadecku, Oravě a Spiši…a ČSR byla v hájení severní hranice ve všech 4 případech celkem úspěšná, přestože „historickou“ čáru ve zmíněných regionech nikde neudržela. Což nic nemění na tom, že Slovensko žádné historické hranice roku 1918 nemělo, ať už se vám to líbí nebo ne… Hau!
Dobrý deň p.Milanko
Neviem ako je to možné, ale Váš príspevok z 29. mája 2020 / 23:17 :
( To, že hradisko má 3 kružnice zrejme znamená že najprv bolo vybudovaný prvý kruh , a to sa posilnilo druhým a nakoniec tretím. Ale mohli byť postavené aj všetky naraz. Myslím, že doteraz sa tam síce kopalo, ale málo a tých informácií je málo. Sa to zanedbávalo.Pritom je to najväčšie hradisko.Mikulčické by sa do neho zmestilo aj 40 x. )
– som si prečítal len teraz, dnes a ešte raz neviem, ako je to možné, ale nebol v danom čase uverejnený, napriek tomu že ten Váš neskorší z 29. mája 2020 / 23:29
( Pán Jozef, ja si kladiem otázku, prečo by Ľudovít Nemec obišiel hradiská Devín a Bratislava a plavil by sa 150 km k dajakému polohou nijak zvláštnemu hradisku niekde v poliach? To hradisko je tam postavené nelogicky. )
– tam uverejnený v danom čase bol a čítal som ho už vtedy a preto som odpovedaj len naň.
Nechcem však už písať ďalej do tejto témy, ale ak chcete a súhlasíte, tak sa môžme na túto tému baviť v blogu : Slávme našu dvadsaťpäťku, aj keď nie všetko je tak, ako by malo byť.
Pán Hrnko, a prečo tých 1,5 km2 nekompenzovali Rakúšania medzi hraničným prechodom Berg a mostom Lafranconi kde by sa to žiadalo? Však tam ide diaľnica asi 50 metrov od štátnej hranice. Kto vlastne menovite viedol rokovania za československú stranu? Kto mal záujem o rozšírenie katastra Valtíc (?)
Milí priatelia histórie, napísal som 40 stranovú štúdiu Soľ pre naddunajských Slovanov. Pri jej písaní som prišiel na veci, ktoré menia históriu, teda tú, ktorá je oficiálna. Píšem to tu preto, že aj dnes sa dá ešte veľa odhaliť iba obyčajnou logikou a netreba vždy slepo veriť takzvaným autoritám.
Na Wikipédii sa k Bíni píše, že pevnosť vybudoval Štefan. Mal by to tam niekto kompetentný opraviť.Áno je pravdou, že v Bíni sa kopalo málo, ale našiel sa tu depot hrivien, čo bola mena naddunajských Slovanov, už len toto ukazuje na podstatne starší pôvod hradiska, ako rok 997.
Čo sa týka Nitrianskeho kniežatstva, jeden postreh:
Známy historik, pán Wihoda v prednáške ktorú si môžete celú pozrieť na you tube https://www.youtube.com/watch?v=yq819Q9gSTM
spochybňuje existenciu Nitrianskeho kniežatstva. V podstate ho zamietol a jeho virtuálne vytvorenie prisudzuje slovenskej strane. Osobne sa s ním tiež stotožňujem s tým, že útvar pod takýmto názvom asi nikdy neexistoval, fungoval síce, ale až v 11. storočí, ale ak, tak mal iný názov.
Vyjadrenie pána Wihodu (ktoré zjavne aj dosť šokovalo účastníkov diskusie pátečníkov v Brne, odchovaných samozrejme na starých postulátoch učených v čsl. školách na hodinách dejepisu ako hotová vec – axióma) ma prekvapilo, pretože som bol v tom, že konštrukt Dobitia Nitrianska Mojmírom I., bol výmysel vyšlí z Brna, ako politická objednávka z Prahy. Wihoda to ale otočil a v podstate akoby obvinil slovenských historikov, že to bolo na ich objednávku. Toto by som bol rád, keby na to dali slovenskí historici dali odpoveď: kto z historikov vymyslel Nitrianske kniežatstvo existujúce pred rokom 833?
Pán Poliak, vaša úvaha je asi tak pravdivá (spolu s pochybovačom Wihoodom) ako váš pravopis.
Som si ešte raz prečítal čo som napísal, áno vidím tam aj chyby, píšem rýchlo a mobilom…nie počítačom, ale píšem v otázke len o Wihodovej úvahe, nie mojej. On je platený historik, autorita…. Čiže v ČR je to Váš kolega, či partner. Čo si občan v SR má o tom myslieť, čo na prednáške povedal ako hotovú vec? Nik v SR na to nereaguje. Tak buď s tým súhlasia, alebo ešte rozmýšľajú? Kde sú tí historici odborníci na dobu VM, keď ohalili sochu Svätopluka? Sa jedná o dosť podstatnú vec, to v ČR nepovedal len tak niekto.
Ok, nebudem sem teda odteraz ani prispievať, ani túto stránku navštevovať.
Koniec druhej svetovej je zas aktuálny, boľševikov a ZSSR neznášam, ale toto je riadne cez čiaru, čo Vy na to?
https://komentare.sme.sk/c/22910835/je-cas-ucit-deti-pravdu-sovietsky-zvaz-nas-neoslobodil.html