(Uverejnené v Slovenských pohľadoch 2019/3)
Continue readingDruhá svetová vojna a Slovensko
V tomto roku si pripomíname 75. výročie ukončenia najstrašnejšieho vojenského konfliktu v doterajšej histórii ľudstva – druhej svetovej vojny. Aktívnym i pasívnym účastníkom tejto vojny bolo aj Slovensko, resp. slovenský štát (prvá Slovenská republika) a jeho horthyovským Maďarskom okupované južné a východné oblasti. Nedá sa presne vyčísliť, aké ľudské straty zaznamenalo Slovensko, keďže jeho územie bolo rozdelené a údaje sa rôznia. Keď vyčíslime vojenské straty v prvej svetovej vojne (cca 70 000 mŕtvych na frontoch), tak vojenské straty Slovenska neboli až tak vysoké, hoci doteraz sa (aspoň podľa mojej vedomosti) nikto nepokúsil vyčísliť, koľko občanov Slovenska padlo v Kráľovskej maďarskej armáde. Neporovnateľne väčšie sú však civilné straty, kde musíme započítať najmä židovské obyvateľstvo, obete nacistických represálií počas SNP, ale aj civilné obete spojeneckých vojenských aktivít. Opäť, podľa môjho vedomia nikto komplexne nevyčíslil obete židovského obyvateľstva na okupovanom južnom Slovensku, ani obete szálasiovského teroru na konci vojny a tamojšie obete vojnových udalostí počas prechodu frontu a pri spojeneckom bombardovaní.
Continue readingKEDY PRÍDE PRINC (PRINCEZNÁ) NA BIELOM KONI
I
My Slováci sme zvláštne tvory. Napriek tomu, že málokto z nás verí na zázraky, v politike ako keby sme neboli schopní vymotať sa zo schém Dobšinského prostonárodných rozprávok a povestí. Vidíme nedokonalosť sveta okolo nás, vidíme to doma i v zahraničí, ale stále snívame o dokonalej spoločnosti, kde podobne ako v krajine peciválov bude fungovať obruštek prestri sa a hrnček var, ktoré zabezpečia bezprácnu hojnosť pre všetkých, kde nebude bohatých ani chudobných, kde bude pravda a láska víťaziť nad zlom a nenávisťou…. Ale keďže doteraz nedokázala žiadna slovenská vláda zabezpečiť tento stav, lebo – pravda – žijeme v normálnej krajine a nie v Dobšinského knihách, podliehame panike a pred každými voľbami meníme síce nedokonalé, ale zabehnuté a známe súcno, za neznáme a neprebádané sľuby nových tvári s imaginárnymi proroctvami, že oni to budú robiť lepšie, že oni to „zlo“ odstránia, že oni tú vysnívanú krajinu pre nás peciválov zabezpečia. Nuž hotový raj pre rôznych hochštaplerov, pretože nikto nemôže splniť to, čo oni sú schopní sľúbiť! A tak sa nám tu od Jana Keľňu cez rôznych Ruskov a sľubovačov dvojnásobných platov a zástancov obyčajných ľudí striedajú ako na bežiacom páse rôzni vizionári a multioteckovia, z ktorých je po čase ešte väčší brucha bôľ ako z tých, ktorých „zlobu“ nám sľubovali odstrániť.
Continue readingZhodnotenie roka
Pre Pravdu som poskytol rozhovor o otázkach, ktoré nás trápia.
https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/496062-video-hrnko-ked-ini-skacu-do-dunaja-s-kamenom-na-krku-my-nebudeme/
Prečo by nemal byť 28. október štátnym sviatkom Slovenskej republiky
Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa. Continue reading
Moje vystúpenie na konferencii v Moskve
3. až 5. apríla som sa zúčastnil na pozvanie ministra obrany RF medzinárodnej Moskovskej konferencii o medzinárodnej bezpečnosti (MCIS). Na konferencii som vystúpil s príspevkom, ktorý prikladám: Continue reading
Slávme našu dvadsaťpäťku, aj keď nie všetko je tak, ako by malo byť
Prvého januára 2018 pár minút po polnoci si mnohí pripomenieme tú úžasnú chvíľu, keď po vztýčení slovenskej vlajky za zvukov štátnej hymny nového suverénneho štátu, Slovenskej republiky a krátkom príhovore vtedajšieho premiéra vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara zavládlo na Námestí SNP v Bratislave obrovské nadšenie. Neviem, koho to bol nápad pustiť do reproduktorov známy Strausov valčík Na modrom Dunaji, ale účinok bol uchvacujúci. Asi 25 až 30 tisíc ľudí zrazu zhodilo zo seba napätie predchádzajúcich mesiacov, týždňov, dní a minút a za obrovského nadšenia sa pustilo do tanca. Zrazu tancovalo celé námestie, ľudia sa objímali, výskali a pripíjali si na šťastnú budúcnosť svojej krajiny, teraz už suverénnej Slovenskej republiky. To nadšenie bolo nefalšované, skutočné a plné odhodlania. Všetci si boli vedomí, že mnohí to Slovákom nedožičili, že mnohí nám i sebe neverili, že mali obavy, ale všetci verili, že to dokážeme. A najmä, boli sme presvedčení, že za žiadnych okolností žiaden hrdý Slovák nepríde späť s „prosíkom“, aby nás zobrali napäť, čoho sa nádejali mnohí na českej strane. Ubehlo dvadsaťpäť rokov. Je čas urobiť prvú súvahu. Čo sa nám podarilo a čo nie, v čom sme uspeli, v čom sa naše nádeje naplnili a čo treba urobiť, aby sme sa pohli ďalej. Continue reading
Niečo o terminológii
Plakanie skončilo. Oslavou sa to nedá nazvať, lebo dvadsaťpäť rokov samostatnosti by si zaslúžilo inakší ohňostroj, nie to, čo sme si pripravili na túto príležitosť na čele s prezesom spod Tatier. Och, Tatry synu, či si si to zaslúžil. O Tvojom pozdvihu nenechali hovoriť, tých, čo sa brojili „v tom boji divokom“, lež tých, čo chceli spolu s Rimanom – cárom spraviť z nás otrokov. Ale nie o tom chcem teraz hovoriť. O výške nášho povedomia svojeti svedčí aj to, že ani terminologicky nevieme správne povedať, čo sa vlastne toho prvého januára 1993 stalo, čo a koho to postihlo! Continue reading
Úvaha o novom územnom členení
V súvislosti s voľbami do vyšších územných celkov sa opäť ozvali hlasy, že súčasné územné členenie nie je ideálne, nerešpektuje historické a iné danosti a že ho treba zmeniť. S týmto treba plne súhlasiť, lebo pri predchádzajúcom zriadení vyšších územných celkov sa zohľadňovali niektoré kritéria, ktoré boli vyslovene subjektívne a nemali žiadny objektívny zmysel. Jedným z nich bola aj snaha definitívne rozčleniť bývalé historické celky (stolice, župy) s cieľom rozbiť starú vraj „feudálnu územnú štruktúru“ Slovenska, ktorá vraj vytvárala zbytočný partikularizmus. Nie je pritom neznáme, že Trenčiansky kraj vznikol umelo len na základe lobovania miestnych u „svojho“ predsedu vlády z Nemšovej. Tieto princípy sú zlé a treba ich zmeniť. Continue reading
Jadro alebo čo sme ochotní obetovať
Winston Churchill kedysi povedal, že národy nemajú priateľov, ale záujmy. Ja dodávam, že tieto záujmy sa presadzujú za každého „počasia“ a v princípe v každom režime. Vlády aj režimy sa menia a záujmy zostávajú, len spôsob ich presadzovania je rôzny. Niekedy je to hrubá sila, inokedy jemná diplomacia a často aj jedno s druhým. Celé desaťročia po druhej svetovej vojne sme boli svedkami tvrdého zápasu medzi Moskvou a Washingtonom a mnohým sa nám zdalo, že to je zápas medzi demokraciou a totalitou. Totalitný režim v Sovietskom zväze i samotný „Sojuz“ odišli do minulosti a celý svet si vydýchol, že po páde východnej totality nastane obdobie všeobecného blaha a mierovej spolupráce. Dnešné vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom však ukazujú, že celý ideologický zápas bol len pozlátkou, pod ktorou sa odohrával ťažký geopolitický zápas o mocenskú domináciu vo svete. Bez ohľadu na to, kto vládne v Moskve a akým spôsobom to robí, ak sa správa ako mocenský konkurent, je pre druhú stranu protivníkom, eo ipso všetko ostatné, je len koloritom. Continue reading