Slávme našu dvadsaťpäťku, aj keď nie všetko je tak, ako by malo byť

Prvého januára 2018 pár minút po polnoci si mnohí pripomenieme tú úžasnú chvíľu, keď po vztýčení slovenskej vlajky za zvukov štátnej hymny nového suverénneho štátu, Slovenskej republiky a krátkom príhovore vtedajšieho premiéra vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara zavládlo na Námestí SNP v Bratislave obrovské nadšenie. Neviem, koho to bol nápad pustiť do reproduktorov známy Strausov valčík Na modrom Dunaji, ale účinok bol uchvacujúci.  Asi 25 až 30 tisíc ľudí zrazu zhodilo zo seba napätie predchádzajúcich mesiacov, týždňov, dní a minút a za obrovského nadšenia sa pustilo do tanca. Zrazu tancovalo celé námestie, ľudia sa objímali, výskali a pripíjali si na šťastnú budúcnosť svojej krajiny, teraz už suverénnej Slovenskej republiky. To nadšenie bolo nefalšované, skutočné a plné odhodlania. Všetci si boli vedomí, že mnohí to Slovákom nedožičili, že mnohí nám i sebe neverili, že mali obavy, ale všetci verili, že to dokážeme. A najmä, boli sme presvedčení, že za žiadnych okolností žiaden hrdý Slovák nepríde späť s „prosíkom“, aby nás zobrali napäť, čoho sa nádejali mnohí na českej strane. Ubehlo dvadsaťpäť rokov. Je čas urobiť prvú súvahu. Čo sa nám podarilo a čo nie, v čom sme uspeli, v čom sa naše nádeje naplnili a čo treba urobiť, aby sme sa pohli ďalej.

Je treba povedať, že žiadne nádeje našich protivníkov sa nenaplnili. Práve naopak, všetky ich hrôzostrašné scenáre, ktoré predpovedali samostatnému Slovensku, sa ukázali ako mátožné strašenie malých detí vymyslenými čertami. Dnes nám budú rozprávať báchorky, že sa nemohli zapojiť do osamostatňovacieho procesu, lebo Mečiar. Aj toho Mečiara ako strašiaka si stále posúvajú pred sebou, aby mohli ospravedlňovať svoje fatálne zlyhanie pri presadzovaní oprávnených a legitímnych nárokov slovenského národa na samostatný štátny život. A človek len žasne, že vysoké posty, vysoké štátne vyznamenania atď. im nie je trápne prijímať od štátu, ktorý nechceli a podľa ich správania ani dodnes celkom neprijali. Neverte im, že oni by chceli samostatnú Slovenskú republiku, keby im ju nebol slovenský národ vnútil tým, že vo voľbách roku 1992 si vybral tie strany, ktoré mu sľubovali štátnu suverenitu. Akokoľvek budú hovoriť o nejakom režimu z 90. rokov. Nebyť politikov HZDS, SNS a SDĽ, nebyť ich odhodlania a viery vo vlastné sily, skončili by sme ako Flámi, Škóti alebo Katalánci.

Prvého januára nám budú opäť vlastníci pravdy rozprávať svoje verzie vývinu za posledných dvadsaťpäť rokov. Právd je samozrejme veľa, ale tá naša slovenská je len jedna. Môžeme hovoriť z rôznych uhlov pohľadu o predchádzajúcich rokoch od 1. januára 1993, ale jedno sa nedá odtajiť – je to úspešný príbeh. To, že nie je ešte úspešnejší, je len naša a nikoho iného vina. Predovšetkým sa pozrime na seba, či si vieme vážiť sami seba, či si vieme vážiť ľudí, ktorí pre národ  boli ochotní vyjsť do predných línií a presadzovať jeho záujmy. Veď pracovať v prospech slovenského národa je čistý masochizmus – nedostanete uznanie, každý vás podozrieva z nekalých a najmä prospechárskych úmyslov. Nenávidíme sa, a preto si závidíme. To, kto nám bude 1. januára vykladať históriu samostatného Slovenska, je výsledkom týchto našich vlastností. Lebo naši protivníci si svojich dzurindov cenia a ich aj poriadne zaplatia Lebo ako hovorí jeden z najväčších vojenských teoretikov všetkých čias Carl von Clausewitz, národ, ktorý si nevie vydržovať svoju armádu, určite bude živiť cudziu. A platí to aj o politikoch. Národ, ktorý si nevie zaplatiť politikov (v slovenských pomeroch to nie je viac ako 300 ľudí na celoštátnej úrovni), ich buď nebude mať (čo bol náš osud v minulosti), alebo mu ich bude platiť niekto iný. A až potom to je skutočná katastrofa. Pritom, ak si niekto myslí – ako mi to vyčítajú mnohí na sociálnych sieťach – že som nenásytný, tak je vedľa. Ja som predsa už za svojím politickým horizontom. Môj hviezdny čas bol vtedy, keď som sa zúčastňoval na najvyššej úrovni zakladania suverénneho štátu Slovákov. Koľko ľudí v našich dejinách malo túto možnosť? Ale napriek tomu mi záleží na tom, čo tu bude po nás. Nepatrím medzi tých, ktorý vyznáva teóriu po mne potopa. Slovensko tu musí byť, aj keď tu my aktuálni fyzicky nebudeme. A ak tu chceme šťastne žiť v primeranom blahobyte, nemôžeme vyznávať teóriu, že je správnejšie mať „čestne“ ukradnuté ako čestne zarobené. Jánošík je pekný v legendách, v praxi je život úplne iný.

Takže akých bolo uplynulých 25 rokov. Osobne som zažil vrchol 1. januára 1993. Z tých dvadsaťpäť rokov som sedemnásť strávil mimo parlamentu a nebol to život, na ktorý by som spomínal s nadšením. Každý, kto si mohol do mňa kopnúť za moju predchádzajúcu politickú angažovanosť, tak to urobil. Keď sa stal ministrom obrany Galko, tak ma nielen vyhodil z funkcie, ale po 31 rokoch v štátnej službe mi aj znížil triedu z 11 na 10. Neboli to malé finančné prostriedky, o ktoré som za tie roky prišiel a ešte aj prídem pri výpočte penzie. Napriek tomu som nikdy nezaváhal a robil som, čo bolo v mojich silách a na postoch, ktoré som zastával, čo som mohol v prospech Slovenska. Keď by som vyhodnotil to, čo mi rôzni dvadsaťroční okupanti sociálnych sieti vykričali v súvislosti s platmi ústavných činiteľov, kde som sa dostal do problému ako Pilát do kréda, lebo som plnil pokyny p. Fica, ktorý zrazu tvrdil niečo iné, okrem najvulgárnejších nadávok, tak som neurobil nič. Vďačnosť „Slovákov“ je nekonečná. Ale na to sme si už zvykli.

Ale čo tu pletiem osobné veci. Nikdy by sme sa nedostali na úroveň, kde sa momentálne nachádzame, nebyť samostatného Slovenska. Musíme si uvedomiť, že vo svete je približne 190 štátov a minimálne v 160 sa majú ľudia horšie ako u nás. Ceňme si to. Budujme naše krásne Slovensko. A verím, že raz budú aj u nás oceňovaní ľudia za to, že pracujú pre svoj národ, nie pre druhých. Ale o tom niečo nabudúce. Do ďalších 25 a ešte raz 25 rokov veľa odhodlania a ešte viac tvorivej práce každého z nás pre naše krásne Slovensko.