Slovenské dejiny v kocke

Nové Česko-Slovensko, staré problémy

            O obnove Česko-Slovenska rozhodli zahraničné mocnosti, ktoré vyhrali druhú svetovú vojnu. Ako mnohokrát v minulosti, ani v tomto prípade nikoho nezaujímala väčšinová vôľa slovenského obyvateľstva, nikto sa ho nepýtal, či chce žiť v starých alebo v nových štátoprávnych pomeroch. Práve naopak, na oslobodených územiach došlo k násilnostiam nielen proti predstaviteľom bývalého režimu, ale aj k násilnému deportovaniu tisícok nevinných slovenských občanov do sovietskych gulagov. Vinníkmi neboli len sovietske spravodajské a policajné orgány, o ktorých motívaciu na takýto postup sa doteraz nikto vážne nezaujímal, ale často miestni udavači, vyrovnávajúci si osobné účty, alebo česko-slovenská rozviedka, ktorú ovládali komunisti na čele s obávaným Bedřichom Reicinom. Podporovaná sovietskymi „bodákmi“ a zaštítená zmluvou so ZSSR z roku 1943 sa do vlasti vrátila aj Benešova exilová vláda, nie však kompletná. Na rokovaniach v Moskve v marci 1945 si komunisti ako budúca rozhodujúca politická sila vynútili jej demisiu a prijatie komunistického projektu obnovy česko-slovenského štátu. Edvard Beneš, aby si uchoval svoje samozvané „prezidentstvo“, sa ochotne zriekol všetkých svojich londýnskych spolupracovníkov, ktorí sa nepáčili vedeniu KSČ. Z rokovaní medzi Benešovými stúpencami a zväčša českými komunistami na čele s  Klementom Gottwaldom vzišiel aj budúci vládny program, ktorý bol v apríli 1945 predstavený verejnosti v Košiciach a známy pod názvom Košický vládny program. Len rokovania o budúcom pomere medzi Slovákmi a Čechmi v spoločnom štáte sa konali aj za prítomnosti zástupcov Slovenskej národnej rady, čím bolo po prvýkrát dané zástupcom Slovenska na vedomie, o čom maximálne budú s nimi českí komunisti i českí „demokrati“ ochotní rokovať. Continue reading →

 V samostatnom štáte

Vyhlásením slovenského štátu 14. marca 1939 nebola budúcnosť Slovenska nijakým spôsobom garantovaná ani v hraniciach, ktoré mu určila Viedenská arbitráž. Nacistické Nemecko síce hrozbami „o ponechaní Slovenska“ svojmu osudu, čo by v podstate znamenalo jeho rozdelenie medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko, podnietilo váhajúcu slovenskú politickú reprezentáciu k rozhodnému činu, teda k vyhláseniu samostatnosti, ale nijakým spôsobom sa necítilo zaviazané túto samostatnosť rešpektovať. V Berlíne boli naďalej vplyvné kruhy, ktoré počítali s možnosťou delenia Slovenska, ak by sa Poľsko dobrovoľne podradilo nacistickému Nemecku. Aj napriek podpísaniu Berlínom vnútenej ochrannej zmluvy 18. a 23. marca1939, ktorou slovenský štát podriadil svoju zahraničnú politiku tretej ríši a prijal štatút „ochraňovaného štátu“, nemecká vláda zostala počas vpádu horthyovskej armády na východné Slovensko (tzv. Malá vojna) 23. marca 1939 v úzadí. Slovensko, ktorého formujúca sa armáda sa proti postupujúcim maďarským vojskám udatne bránila, zostalo opustené. Útok proti svojej územnej celistvosti síce zastavilo, ale obsadený pás asi 20 km široký už späť vydobyť nedokázalo. Aj pod nemeckým tlakom bolo donútené vzdať sa tohto územia na východe, hoci na predmetnom území žili výlučne Slováci a Rusíni. Krátka vojna 23. až 25. marca 1939 zapríčinená agresiou Budapešti na východnom Slovensku, počas ktorej bolo v strednej Európe prvýkrát bombardované mesto a civilné objekty (Spišská Nová Ves), mala paradoxne aj výrazný konsolidačný dôsledok. Celým Slovenskom sa prevalila vlna vlastenectva a odhodlania brániť svoju krajinu, s ktorou nikto, dokonca ani agresor sídliaci na Budínskom hrade nepočítal. Obyvateľstvo bezprostredne ohrozené cudzou agresiou sa zomklo okolo svojej vlády a začalo ju podporovať. Continue reading →

Medzi dvoma vojnami

Vyhlásenie spoločného česko-slovenského štátu v Prahe 28. októbra 1918 českým Národným výborom a prihlásenie sa Slovákov k nemu 30. októbra 1918 Deklaráciou slovenského národa sa odohrali v situácii, na ktorú staré vládnuce triedy Rakúsko-Uhorska reagovali rôzne. Kým v západnej časti monarchie prebehlo preberanie moci do rúk zástupcov českého národa  bez väčších konfliktov a Viedeň mu nekládla žiaden odpor, Budapešť sa nemienili vzdať svojej suverenity na celom území bývalého Uhorska. Slovensko bolo preto treba násilne vojensky obsadiť. Táto situácia značne skomplikovala budúce postavenie Slovenska v spoločnom štáte, lebo osloboditeľ si zväčša nárokuje na slobodu oslobodeného. Slovenská národná rada síce dokázala vytvoriť sieť svojich pobočiek na značnom území Slovenska, ale reálnu vládu do svojich rúk nevedela prevziať. Nepodarilo sa to ani slovenskej vláde v Skalici, ktorá trvala len krátko. Praha uvedomiac si, celkovú slabosť jej slovenských partnerov vytvorila preto so sídlom v Žiline Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska ako detašovaný orgán ústrednej vlády. Jeho úlohou bolo dostať pod kontrolu územie Slovenska, o ktorého hraniciach boli vzhľadom na predchádzajúci vývin len približné predstavy. Demarkačnú líniu medzi novým česko-slovenským štátom a medzičasom  vyhlásenou Maďarskou republikou preto ku koncu roka 1918 určila Dohoda. Takto vytýčené územie do začiatku roka 1919 postupne obsadili vojenské jednotky lojálne vláde v Prahe. Nebolo to jednoduché, lebo na mnohých miestach maďarské vojenské jednotky kládli aktívny odpor, čo sa nezaobišlo bez obetí. Na obsadzovaní Slovenska sa zúčastňovali predovšetkým talianske vojská, vojenské jednotky z českých krajín i slovenskí a českí vojaci vracajúci sa z talianskeho frontu. Z nich bol vytvorený aj Pluk slovenskej slobody, tvorený zväčša slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, ktorý pri oslobodzovaní slovenského územia zohral čestnú úlohu. Continue reading →

Zrod moderného slovenského národa

            Myšlienky francúzskych osvietencov o spravodlivejšom a „racionálnejšom“ usporiadaní sveta výrazne ovplyvňovali myslenie v celej Európe, a teda aj v mnohonárodnej Habsburskej monarchii. Boli ideovou bázou, filozofickým základom, z ktorého vychádzali reformy Márie Terézie a Jozefa II. Feudálny poriadok v celej Európe sa dostal do krízy v celej svojej podstate. Staré základy usporiadania spoločnosti sa ukazovali nefunkčné a hľadali sa nové. Dôležitou otázkou sa stávala aj legitimita politickej moci v štáte, teda kto ju vlastní a od koho je odvodená. Stredoveký štát to mal viac-menej jasné. Politická moc v štáte sa odvíjala od „pomazaného“ panovníka z Božej vôle. Táto „odveká pravda“ v modernej spoločnosti prestávala platiť a hľadal sa nový suverén. Panovníka z „Božej milosti“ nahrádzal pojem suverenity ľudu, občana, národa. Francúzska revolúcia roku 1789 rázne skoncovala s feudálnym štátom a nahradila ho štátom národným, v ktorom moc nepochádzala od Boha, ale od občana. Continue reading →

V tieni polmesiaca a stavovských povstaní

Porážka pri Moháči bola prológom dlhého obdobia nestability, rozvratu politického systému, vojen, nájazdov cudzích vojsk a stavovských povstaní. Sultán Süleyman bol tak prekvapený svojím ľahkým víťazstvom, že si vôbec neuvedomil jeho veľkosť. Obávajúc sa hlavných uhorských síl, ktoré však v skutočnosti neexistovali, sa radšej z Uhorska stiahol. Uhorské vládnuce vrstvy nepoučila ani krutá porážka. Naďalej jej predstavitelia súperili o vplyv, moc a majetky a smrteľné nebezpečenstvo pre krajinu a jej obyvateľov – osmanskí Turci  – ich vôbec nezaujímalo. Práve naopak, jedna časť vládnucej vrstvy sa priamo s nimi spájala, aby dosiahla svoje úzke sebecké ciele. Prvý veľký konflikt vo vnútri vládnucej triedy sa odohral už pri riešení nástupníctva po mŕtvom kráľovi Ľudovítovi II. Na uprázdnený trón konkurujúce skupiny šľachty zvolili roku 1526 jednak Ferdinanda I. Habsburského v zmysle predchádzajúcich dynastických dohôd medzi panujúcimi dynastiami v Rakúsku, v Českom kráľovstve a Uhorsku a jednak predstaviteľa tzv. národnej strany, uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu s hlavnou majetkovou bázou na dnešnom Slovensku Jána Zápoľského. O veľkosti rozvratu a straty akýchkoľvek morálnych princípov svedčí aj to, že oboch kráľov úplne legitímne korunoval ten istý biskup Štefan Podmanický. Medzi znepriatelenými skupinami šľachty sa vzápätí rozpútala sa neľútostná dynastická vojna a Ján Zápoľský si neváhal pozvať na pomoc v boji s Ferdinandom Habsburským úhlavného nepriateľa kresťanstva, tureckého sultána Süleyman. V dôsledku rozhodnutia tohto „národného kráľa“ sa roku 1530 dostali osmanskí Turci prvýkrát aj na juhozápadné Slovensko a dôkladne ho vyplienili. Slovenský ľud sa tak dostal do priameho kontaktu s rabujúcimi tureckými hordami, s ktorými bol konfrontovaný nasledujúcich 150 rokov. Už vtedy desaťtisíce Slovákov bolo odvlečených za bezradného prizerania sa kráľa Jána do Osmanskej ríše a tam predaných do otroctva. Vyčerpávajúci zápas medzi dvoma korunovanými uhorskými kráľmi nakoniec skončil dohodou o vzájomnom rešpekte s tým, že po smrti kráľa Jána sa stane jediným kráľom Ferdinand I. Continue reading →

Od príchodu Slovanov po zánik Veľkej Moravy

Chápanie slovenských dejín a objekt ich skúmania od minulosti vyvolával množstvo rozdielnych názorov, diskusií, polemík, mýtov, legiend, či rôznych tvrdení, ktoré sa často zámerne nepravdivo interpretovali a interpretujú, a to z dôvodu ich prispôsobenia sa rôznym osobám, skupinám, režimom, ba dokonca i niektorým etnikám alebo národom. Nielen preto sa naše národné dejiny nie vždy tešili a tešia všeobecnému záujmu, či dokonca hrdosti na ne. Slováci sú v názoroch na mnohé udalosti zo svojich dejín hlboko rozštiepení. Problém však nie je v dejinách, ale v nás. Pokiaľ sa nezjednotíme v otázke budúcnosti národa, nebudeme schopní sa zjednotiť v názoroch na minulosť, lebo každý bude v minulosti hľadať opodstatnenosť svojej koncepcie budúcnosti národa. Ak sa dnes zúrivo polemizuje o dávnej minulosti, tak predmetom nie je oná minulosť, ale naša prítomnosť a budúcnosť. Vychádza sa pri tom z úplne logického predpokladu, čo nemalo minulosť, nemá oprávnenie na existenciu v súčasnosti a už vôbec nie v budúcnosti. Ak  nám niekto berie minulosť, ak nás zbavuje historickej pamäte, ak nás vyhlasuje za náhodu dejín, hovorí tým zároveň, že nemáme nárok na budúcnosť. Continue reading →