Slovenské dejiny

Vydavateľstvo Perfekt pripravilo na úvod tohtoročného veľtrhu kníh v Bratislave novú syntetickú publikáciu o slovenských dejinách Slovenské dejiny. Od úsvitu po súčasnosť (ISBN  978-80.8046-730-2). Autorský kolektív v zložení Michal Habaj, Ján Lukačka, Vladimír Segeš, Ivan Mrva, Ivan Petranský a Anton Hrnko predložil slovenskej verejnosti v zhustenej podobe vývin slovenského národa a jeho územia od najstarších čias až do súčasnosti. Moja maličkosť napísala do publikácie stručný náčrt vývinu Slovenska od roku 1989 po súčasnosť. Keďže z priestorových dôvodov bol môj príspevok do publikácie skrátený, dovolím si na mojom blogu so súhlasom vydavateľa uverejniť jeho kompletné znenie.

Continue reading →

Keď Veľká francúzska revolúcia na konci 18. storočia vyzdvihla ľud – národ na nositeľa moci v štáte a tvorcu histórie, nikto z jej aktérov nezapochyboval, že národ ako entita existoval aj predtým, len bol zbavený svojho prirodzeného práva v prospech uzurpátorov moci, ktorými boli dediční monarchovia, odvodzujúci svoju legitimitu teóriou, že pochádza od Boha, jestvuje z Božej milosti. O tom, že národ  – napr. národ slovenský – existoval aj pred etapou zániku feudálnych mocenských štruktúr, nepochybovali ani národovci, usilujúci sa o národné obrodenie, teda zmenu statusu národa o sebe na národ pre seba, ako by povedal múdry I. Kant. Toto presvedčenie zostalo slovenským poloprofesionálnym i profesionálnym historikom až do roku 1948. Nevšimli si totiž, že jeden odskočený pravoslávny kňaz menom J. Dzugašvilli medzičasom vytvoril teóriu o tom, že národ ako taký vznikol až v procese buržoáznej premeny spoločnosti a predtým neexistoval. Stalinova teória národa sa nestala len záväznou mantrou marxisticko-leninskej teórie známej pod názvom historický materializmus, ale ovládla aj západoeurópske liberálne koncepcie národa v 60. až 80. rokoch minulého storočia. Nový náboj pôvodne Stalinovej koncepcii národa dodal dnešný neoliberalizmus, ktorý je v podstate ideológiou globalizácie. Novodobým boľševikom na tejto teórii imponuje najmä teleologické presvedčenie, že to čo neexistovalo v minulosti, ale nejakým spôsobom sa objavilo v historickom procese, nebude existovať ani v budúcnosti. Dnes v neoliberálnych koncepciách, ktorých hásatelai sú ochotní diskutovať o svojich dogmách asi tak isto, ako komunisti z 50. rokov dvadsiateho storočia o omylnosti Jozefa Visarionoviča, už národ opäť nemá miesto. Má zaniknúť tak, ako v procese buržoáznej premeny spoločnosti vznikol. Preto koryfeji globalizácie ako napr. medzi historikmi D. Kováč, L. Voros a podobní dnes za naše peniaze hovoria podobne ako predstavitelia vtedajšej uhorskej vlády, že slovenský národ neexistoval, že boli len národnostní štváči (v ich podaní trošku zmiernene povedané národní aktivisti). Nuž pozrime sa na základe analýzy prameňov, či mal Jozef Visarionovič a jeho dnešní moderní stúpenci pravdu! Continue reading →

V piatok 15. mája sa konalo v Matici slovenskej kolokvium na tému Neodborná historiografia na Slovensku – problém alebo výzva. Kolokvium prijalo stanovisko, ktoré poskytujem čitateľom môjho blogu. Continue reading →

Dňa 5. novembra 2014 som sa zúčastnil konferencie, ktorú poriadal Ústav pamäti národa v budove starej národnej rady v Bratislave. Na konferencii som predniesol príspevok, ktorý ponúkam čitateľom môjho blogu. Continue reading →

F. V. Sasinek písal svoje dielo v pohnutých rokoch provizória, keď sa rozhodovalo o ďalšom smerovaní dejinného vývinu Uhorska a v rámci neho i slovenského národa. Veľmi dobre si uvedomoval – čo si ani dnes nechce uvedomiť značná časť akademických slovenských dejepiscov – že skúmanie dejín národa nie je samoúčelným, že štúdium dejín má svoju spoločenskú funkčnosť a postoj k výkladu faktov nemôže byť zbavený národného uhlu pohľadu. Sám zdôrazňuje, „že mnohí synovia nie sú hrdí na svoje meno slovenské, toho príčinou je, že neznajú národa svojho ani jeho slávnej minulosti ani jeho práv. Kúkoľom, ktorý nepriateľ zasial do dejepisu našej role dedičnej, kŕmení neznajú slávnych činov otcov svojich a práva národa slovenského v drahej vlasti svojej uhorskej: čo div teda, že sa odvracajú od slovenského národa, straníckym dejepisom zaznaného, a priťahujú sa k cudziemu, prehnaným dejepisom na vrchol každej slávy vyvýšenému?“  Svoje dielo v opravenej a doplnenej podobe vydal ešte v Turčianskom Svätom Martine roku 1878. Rozbor spomenutého vydania som však aj vzhľadom na čas, ktorý som mal k dispozícii, už nezaradil do môjho príspevku. Uvedomujem si, že tým ochudobňujem moju črtu o porovnanie posunu názorov autora, ale zas na druhej strane aj pôvodné vydanie umožňuje náhľad na metódu a spôsob uvažovania o najstarších dejinách Slovákov a štátu, v ktorom žili v danej dobe. Continue reading →

Dnes, 1. septembra 2014 som na Bratislavskom hrade z príležitosti Dňa Ústavy, osláv Svätopluka, Hlinku a  70. výročia ustanovenia Slovenskej národnej rady predniesol príhovor k výročiu SNR. Keďže žiadne médium, ktoré o tomto podujatí informovalo, ma v tejto súvislosti neuviedlo (asi som im nestál za zmienku), dovoľujem si svoje vystúpenie predložiť aspoň čitateľom môjho blogu. Continue reading →

Slovakia on the threshold of World War I was a part of the dual Austro-Hungarian monarchy, the Hungarian part in particular. From Austro-Hungarian compromise 1867 in which a German-Austrian and Hungarian ruling classes shared power in the monarchy, Slovaks and other nationalities in the Hungarian Kingdom were exposed to systematic Magyarization pressure, which declared objective was redevelopment of this multinational state where ethnic Hungarians were just over 40% of the population, into one-nation, linguistically homogeneous Magyar (it means ethnic Hungarian)* nation state. In this environment Slovak schools gradually disappeared, Slovak cultural institutions were banned, political action in favor of the Slovak nation was viewed as Pan-Slavism, a subversive anti-state activity, while association with the enemies of the monarchy was often persecuted by court. In the first years after the compromise, all Slovak secondary schools (1874) and nationwide cultural institution Matica Slovenská (1875) were closed, the pressure on the active Slovak policymakers graduated into switching from protests against existing conditions to political passivity. Ethnic oppression was associated with social impoverishment of broad peasant classes, resulting in massive emigration to the USA where, in-between 1880 – 1910, over 600.000 Slovaks emigrated[1], which at that time was about one quarter of the whole nation population. Continue reading →