Bez kategórie

(Uverejnené v Slovenských pohľadoch 2019/3)

            V tomto roku si pripomíname 75. výročie ukončenia najstrašnejšieho vojenského konfliktu v doterajšej histórii ľudstva – druhej svetovej vojny. Aktívnym i pasívnym účastníkom tejto vojny bolo aj Slovensko, resp. slovenský štát (prvá Slovenská republika) a jeho horthyovským Maďarskom okupované južné a východné oblasti. Nedá sa presne vyčísliť, aké ľudské straty zaznamenalo Slovensko, keďže jeho územie bolo rozdelené a údaje sa rôznia. Keď vyčíslime vojenské straty v prvej svetovej vojne (cca 70 000 mŕtvych na frontoch), tak vojenské straty Slovenska neboli až tak vysoké, hoci doteraz sa (aspoň podľa mojej vedomosti) nikto nepokúsil vyčísliť, koľko občanov Slovenska padlo v Kráľovskej maďarskej armáde. Neporovnateľne väčšie sú však civilné straty, kde musíme započítať najmä židovské obyvateľstvo, obete nacistických represálií počas SNP, ale aj civilné obete spojeneckých vojenských aktivít. Opäť, podľa môjho vedomia nikto komplexne nevyčíslil obete židovského obyvateľstva na okupovanom južnom Slovensku, ani obete szálasiovského teroru na konci vojny a tamojšie obete vojnových udalostí počas prechodu frontu a pri spojeneckom bombardovaní.

Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským  Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa. Continue reading →

V súvislosti s voľbami do vyšších územných celkov sa opäť ozvali hlasy, že súčasné územné členenie nie je ideálne, nerešpektuje historické a iné danosti a že ho treba zmeniť. S týmto treba plne súhlasiť, lebo pri predchádzajúcom zriadení vyšších územných celkov sa zohľadňovali niektoré kritéria, ktoré boli vyslovene subjektívne a nemali žiadny objektívny zmysel. Jedným z nich bola aj snaha definitívne rozčleniť bývalé historické celky (stolice, župy) s cieľom rozbiť starú vraj „feudálnu územnú štruktúru“ Slovenska, ktorá vraj vytvárala zbytočný partikularizmus. Nie je pritom neznáme, že Trenčiansky kraj vznikol umelo len na základe lobovania  miestnych u „svojho“ predsedu vlády z Nemšovej. Tieto princípy sú zlé a treba ich zmeniť. Continue reading →

Winston Churchill kedysi povedal, že národy nemajú priateľov, ale záujmy. Ja dodávam, že tieto záujmy sa presadzujú za každého „počasia“ a v princípe v každom režime. Vlády aj režimy sa menia a záujmy zostávajú, len spôsob ich presadzovania je rôzny. Niekedy je to hrubá sila, inokedy jemná diplomacia a často aj jedno s druhým. Celé desaťročia po druhej svetovej vojne sme boli svedkami tvrdého zápasu medzi Moskvou a Washingtonom a mnohým sa nám zdalo, že to je zápas medzi demokraciou a totalitou. Totalitný režim v Sovietskom zväze i samotný „Sojuz“ odišli do minulosti a celý svet si vydýchol, že po páde východnej totality nastane obdobie všeobecného blaha a mierovej spolupráce. Dnešné vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom však ukazujú, že celý ideologický zápas bol len pozlátkou, pod ktorou sa odohrával ťažký geopolitický zápas o mocenskú domináciu vo svete. Bez ohľadu na to, kto vládne v Moskve a akým spôsobom to robí, ak sa správa ako mocenský konkurent, je pre druhú stranu protivníkom, eo ipso všetko ostatné, je len koloritom. Continue reading →

V súvislosti s prípravou nových strategických dokumentov Slovenskej republiky sa stále viac ukazuje, že naše spoliehanie sa na ministerských úradníkov a niektoré organizácie tretieho sektoru, vyhlasujúce o sebe, že sú tzv. odbornou komunitou, nevytvára dostatočný priestor na kvalitné vyhodnotenie bezpečnostných a obranných výziev. Chýba nám široký intelektuálny štátom sponzorovaný potenciál, ktorý by tieto problémy teoreticky spracoval a dal politickým činiteľom fundovaný odborný základ, z ktorého by vychádzali pri prijímaní svojich rozhodnutí. Štátni činitelia potom často rozhodujú podľa toho, čomu sú náchylní veriť, nie podľa toho, čo majú teoreticky a vedecky podložené a zdôvodnené. Continue reading →

Continue reading →

Dnes počas prípravy obeda som si pustil Slovenský rozhlas, ktorý sa pod Mikovým vedením zbavil svojho poctivého historického mena a stále viac sa mení na hlasnú trúbu neokonzervatívnych myšlienok, veľmi podobných tým, ktoré do nás hustili ideológovia krajších začiatkov z ústredných výborov komunistických strán počas totality. Ale nekorektnosť (podľa môjho názoru zámernú), ktorej sa dnes dopustil Slovenský rozhlas vo vzťahu k slovenskému národu a slovenským katolíkom, si nedovolili ani za komunizmu. Aj komunisti rešpektovali, že Vianoce sú vyslovene národným sviatkom, zasahujúcim najintímnejšie sféry človeka a jeho kultúrneho spoločenstva, v ktorom sa cíti zaradený. Pre vedenie Mikovej dvojbodkovej inštitúcie však asi tieto veci nič neznamenajú a kedykoľvek ich možno pošliapať. Continue reading →

Vážení priatelia,

tento rok som tu s Vami príliš veľa nenadiskutoval. Nové zaradenie mi zobralo obrovský čas, a tak som sa do diskusii zapájal iba sporadicky. Príspevky som však pozorne sledoval a musím povedať, že ma niekedy aj podnietili na iné myšlienky a iné konanie. Som rád, že môj blog zostal živým, že sa tu stále vymieňajú názory a objavujú zaujímavé myšlienky. Všetkým patrí za to moja úprimná vďaka. Dúfam, že budúci rok budem mať viac času a že sa opäť vrátime k historickým témam. Continue reading →

MÔJ ROZHOVOR PRE SME

Krátko po vstupe do vlády ste začali s kritikou RTVS. Hovoríte, že chcete „vyvážené politické spravodajstvo, v ktorom nedostávajú hlas úplne okrajové, ale politicky korektné skupinky“. Čo tým myslíte?

„Poviem to na rovinu. Slovenská televízia nemôže organizovať štrajk 200 učiteľov a robiť z toho hlavnú správu. Keby sa celý ten ansámbel, ktorý tvorili dve percentá zo všetkých učiteľov, nedostával pravidelne na obrazovku, nikdy by sa nevytvoril dojem, že je tu nejaký štrajk učiteľov.“ Continue reading →