Len pred pár dňami sme vyprevadili na poslednú cestu jednu z najvýznamnejších osobností cirkevného a verejného života kardinála J. Ch. Korca. V nedeľu, 8. novembra 2015 nás opustil ďalší bard slovenského verejného života, žurnalista, spisovateľ, horúci slovenský vlastenec Roman Kaliský.
Život Romana Kaliského bol naplnený borbou za za pravdu, za lepší život slovenského občana, za dôstojné miesto slovenského národa v rodine európskych národov. V našom priestore sa práca pre slovenský národ nie vždy vyplácala, a tak je jeho život poznamenaný aj šikanou, ponižovaním, stratou zamestnania i ústrkmi, ktoré zažívala jeho rodina. Continue reading
Ako som ich poznal
Václav Havel – ako som ho videl ja
Tesne pred Vianocami roku 2011 odišiel nečakane do večnosti bývalý česko-slovenský a český prezident Václav Havel. Staré príslovie odporúča hovoriť o mŕtvych len dobre. Myslím si, že toto odporúčanie sa hodí tak na čas smútku, ale nie je to najlepším odporúčaním pri hodnotení života a diela verejného činiteľa. Viac sa hodí to z justičného paláca v Norimbergu Jedem das seine, teda Každému, čo mu patrí. Najmä vtedy, keď všetky emócie opadnú a je treba triezvy pohľad na vec. Určite triezvosťou neoplývali tí, ktorí sa postarali o adorovanie nebožtíka do takých rozmerov, že človek niekedy nevedel, či momentálny záber ide z Pchjongjangu alebo z Prahy. Nech sa bratranci Česi a ich čechoslovakistickí stúpenci na východ od Moravy nehnevajú, ale to, čo sa dialo najmä v Česku posledné dni, nepatrilo do kultúrneho okruhu nášho priestoru a ani času. Išlo do slova a do písmena o kult osobnosti ako vyšitý. Posledne sa také niečo dialo v našom priestore r. 1953, keď svetový proletariát opustil nejaký chromoruký Gruzínec. Zlatým klincom programu bolo, keď jedna televízia odvysielala „hlas z ulice“, ktorý Havla prirovnával k Ježišovi Kristovi. Vtedy už bledli aj plačky v severnej Kórei. Nič nedokumentuje lepšie tú skutočnosť, ako je boľševizmus ideologicky i poňatím sveta blízko neokonzervativizmu, resp. neoliberalizmu, ako práve tieto ceremónie. Dosť bolo však úvah o dnešku a pospomínajme, ako som V. Havla videl ja v dobe, keď sa lámal svet. Nech mi je odpustené, nepíšem objektívny pohľad na človeka sine ira et studio, ale svoje videnie. Možno sa mnohým nebude páčiť, ale taký je už svet. Continue reading
Zomrel Ladislav Deák
Dňa 15. novembra 2011 preletela Slovenskom neočakávaná správa, že nás navždy opustil vo veku nedožitých 81 rokov významný slovenský historik Dr. Ladislav Deák, DrSc. Patril k popredným, profilujúcim slovenským historikom, ktorý sa na slovenské dejiny i dejiny širšieho stredoeurópskeho priestoru díval nielen s použitím exaktných metód historického bádania, ale aj a to predovšetkým slovenskými očami. Je len málo takých vedcov v súčasnej slovenskej historickej vede, ktorí takýmto spôsobom prispeli k jej napredovaniu. Odborný postoj Dr. Deáka, ktorý vyplýval z hlbokého poznania veci a z jednoznačného slovenského uhla pohľadu bol pre mnohých mladších historikov vrátane mňa, ktorý som ho rátal medzi svojich najbližších priateľov, ako maják, lebo vždy určoval správny smer. Continue reading
Alexander Dubček
Meno Alexandra Dubčeka zostane natrvalo zapísané v dušiach a srdciach ľudí, ktorí si ho tam uložili počas krátkeho obdobia slobodného výdychu v štyridsať ročnej pochmúrnej komunistickej vlády v Česko-Slovensku. Môžu o ňom písať, čo chcú a ako chcú, všetci ponovembroví bojovníci proti komunizmu, jeho obraz v dušiach jednoduchých ľudí, ktorí ho zažili, to nemôže nijako naštrbiť. Dal im totiž niečo, čo málokedy dokážu politici dať ľuďom – dal im nádej, že veci môžu ísť ináč, že politika nemusí byť nutne „pánskym huncútstvom“, kde – keď sa páni bijú, sedliakovi koža praská. Po dlhých rokoch beznádeje, často až zachádzajúcej do rezignácie, sa zrazu na prelome rokov 1967 – 1968 objavil človek, ktorý síce nevynikal nejakou špeciálnou rétorikou, ale ktorého slová vzbudzovali v ľuďoch dôveru, lebo išli od srdca k srdcu. Za celý svoj doterajší život som nezažil niečo obdobné, ako boli očakávania a nadšenie panujúce v národe na jar a v lete roku 1968. A všetky tieto nádeje neboli spájané ani s rebelujúcou českou a čiastočne aj slovenskou hlásnotrúbnou intelektuálnou špičkou, ktorá si v „boji“ proti deformáciám predchádzajúceho obdobia nechcela uvedomiť geopolitické súvislosti vývinu v našom priestore od druhej svetovej vojny, nechcela sa poučiť z osudu NDR v roku 1953, ani Maďarska v roku 1956, ale bezhlavo sa pustila do „odhaľovania“ zločinnosti komunizmu. Všetky nádeje sa spájali s Alexandrom Dubčekom, na neho sa upierali zraky miliónov, s ním spájali ľudia svoj budúci život, lebo jemu uverili. Continue reading
BRATISLAVA 10. 10. 2010
Mystický dátum, všakže. Ale aj počasie bolo nádherné, tak som sa vydal na túru po Bratislave. Aká je vlastne Bratislava v nedeľu poobede za krásneho počasia. Ako človek z blízkeho vidieka (Stupava) sa musím priznať, že tam zväčša chodím len do práce a potom domov. Málo kedy má človek možnosť bez záväzkov, len tak z jednej strany na druhú sa poprechádzať po meste, ktorého je, ale aj nie je takmer každodenným obyvateľom. Kedysi jej za socializmu dali epiteton Krásavica na Dunaji. Ale ako všetko vtedy, aj tento epiteton sa viac podobal na karikatúru, ako na skutočnosť. Centrum – aspoň, keď ja som prišiel na štúdiá do nášho hlavného mesta – bolo ošumelé a po 18. hodine bolo aj určitou dávkou odvahy sa tam len tak vydať, lebo bolo takmer ľudoprázdne. Budovy boli ošarpané a žilo sa v nich len cez deň, keď zavreli obchody a úrady, už tam bolo len zopár vinárni, ktoré stáli za návštevu. Dnes je centrum opravené, v novom šate, plné turistov a návštevníkov v každom čase, ale najmä živé, pulzujúce. Až teraz, keď sa všetky krásy Bratislavy odeli do šatu, aký im patrí, človek príde na to, že ten epiteton vôbec nie je nadnesený. Bratislava je skutočnou krásavicou na Dunaji, doslova a do písmena. Veď taká Viedeň je len pri Dunaji a Budapešť, ktorá bola tou krásavicou pre nás za socializmu a možno pre našich pradedov aj skôr, je predsa len poznamenaná vleklou krízou maďarského hospodárstva a pri poslednej návšteve tam som bol prekvapený, ako upadla na na príťažlivosti.
S T A N O V I S K O odbornej komisie pri Slovenskom historickom ústave a Historickom odbore Matice slovenskej k odhaleniu jazdeckej sochy kráľa Svätopluka umiestnenej na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu
Čertovo kopýtko dvojitého občianstva
„Tak nám ten zákon predsa prijali“ – komentoval by Jozef Švejk stav po hlasovaní v maďarskom parlamente 26. mája 2010. Treba len dúfať, že svet sa za tých cca 100 rokov natoľko zmenil, že nerozumné konania hocikoho v stredoeurópskom priestore už nemôžu mať také dôsledky, ako keď hrdina románu Jaroslava Haška predniesol pamätnú vetu: „Tak nám zabili Ferdinanda“. Áno, sú rôzne druhy atentátov a nemusí vždy pri nich tiecť krv. Avšak všetky obdobné činy mávajú obvykle ďalekosiahle dôsledky, často také, ktoré si nikto – vrátane ich iniciátorov – možno ani neželal. To, čo sa udialo v maďarskom parlamente, tiež možno zarátať medzi atentáty; v danom prípade za atentát maďarskej politickej elity na dobré susedské vzťahy a určite nielen so Slovenskom. Continue reading
Mapa Veľkej Moravy
Tempora mutantur: Žilina mojich mladých liet
Človeka chytí občas nostalgia a vtedy sa najčastejšie vracia do svojich mladých liet. Spomienky na detstvo, na mladosť je to najkrajšie, čo človek v sebe nesie. Staré časy sa už nikdy nevrátia, no každý si ich nosí v svojej pamäti. Pamäť však odchádza s človekom a len Littera scripta manet. Preto som napísal túto krátku črtu. Možno niekomu z mojich vrstovníkov v Žiline niečo pripomenú, čo už je nenávratne preč.