Vážení priatelia,
želám Vám všetko najlepšie v Novom roku 2015. Ako to už mnohí stihli napísať, nezačína sa najlepšie, ale musíme veriť, že bude lepší aj pre nás. Zároveň sa ospravedlňujem za dlhšiu nečinnosť, ktorá bola zapríčinená zmenou profilu u providera a musel som čakať, kým sa to dá všetko do poriadku.
Dnes som bol s rodinou na Pajštúne. Chodím tam pravidelne, minimálne dvakrát do roka. Vždy je to krásne prechádzka a ak je pekné počasie, ako bolo dnes (39. 9. 2013), je to nielen dobrá kondičná prechádzka, ale aj balzam na duši. Za posledné roky sa však výrazne urýchlila deštrukcia hradu. Cca pred dvoma rokmi spadla spojovacie priečka v najzachovalejšej časti pozostatkov paláca pri vstupe do stredného hradu. Dnes som so zármutkom musel konštatovať, že spadla ďalšia časť neďaleko od známych maskarónov na hornom hrade. Ešte prednedávnom tam bola klenutá nízka chodba, po ktorej sa dalo dôjsť pravdepodobne k nejakému východu z hradu. Túto chodbu často používali lezci po skale. Cez ňu vchádzali do hradu. Dnes je tam už len čerstvá sutina. Ak sa neprikročí k nejakým sanačným prácam, je možné, že na takýto prach sa rozpadnú aj ostatné zvyšky hradu.
Keď človek cestuje do Budapešti po diaľnici z Bratislavy, približne na úrovni Rábu (magyarul Györ) si može na pravej strane, tak asi desať kilometrov od diaľnice, všimnúť kopec, na ktorom sa týči rozsiahly komplex budov, pozorovateľný už z hodnej diaľky. Ide o horu sv. Martina, známu tiež aj pod menom Pannonhalma. Ešte z hodín literatúry na strednej škole som vedel, že v kláštore na tejto hore sídlil biskup Maurus, keď písal legendu o sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi. Ale aj neskôr pri štúdiu histórie som často narážal na tento údajne najstarší benediktínsky kláštor, ktorý vraj založil ešte r. 996 knieža Gejza, otec sv. Štefana. Hovorím vraj, Continue reading
Človeka môže všeličo prekvapiť. Dokonca niekedy aj príjemne. Mne sa to stalo minulý týždeň, keď mi povedali z Národného osvetového centra, že mi udelili nejaké ocenenie. Vôbec neviem, akým spôsobom sa moja kniha dostala až do týchto súvislostí, ale potešilo to. Continue reading
Dňa 11. februára 2013 som poslal generálnemu riaditeľovi RTVS Václavovi Mikovi otvorený list, s ktorým sa stotožnilo 132 osobností, občanov, platiteľov koncesionárskych poplatkov z celého Slovenska. List, ktorý si môžete prečítať nižšie, sa venuje niektorým otázkam, ktoré nás ako divákov a poslucháčov spojeného verejnoprávneho média trápia a iritujú. Neviem, aká je prax teraz, ale za predchádzajúceho režimu mi na obdobný list v stanovenej administratívnej lehote odpovedali. Pomaly uplynú dva mesiace, a nieže mi nikto neodpovedal, ale kritizovaná prax veselo pokračuje ďalej. Myslím si, že ako občan – koncesionár mám nárok, aby verejnoprávne média boli odrazom celej spoločnosti a oslovovali ma v štandardnom spisovnom jazyku, dokonca, aby aj v svojom názve vystihovali svoju podstatu. No a nakoniec si dovolím domnievať sa, že aj v demokracii by mohli mať aspoň takú istú úctu k svojmu živiteľovi ako v odvrhnutom totalitnom režime.
Matica slovenská poriadala 13. januára 2012 okrúhly stôl slovenskej inteligencie, na ktorej sa zúčastnilo okolo 150 príslušníkov slovenskej, pozvanej MS z rôznych oblasti spoločenského života. Na stretnutí sa zúčastnili dvaja katolícki biskupi, hlavný dozorca Ev. a.v. cirkvi na Slovensku, rektori niektorých vysokých škôl, župan TT samosprávneho kraja, kapitáni slovenského priemyslu, vedci, inžinieri, vydavatelia a mnohí ďalší reprezentanti spoločenského života. Počas troch hodín rokovania vystúpilo celkove 33 účastníkov so svojimi príspevkami. Na tomto stretnutí prijali nasledovné vyhlásenie:
Človek zverejnením článku na internete dáva zároveň súhlas na jeho ďalšie šírenie. Tí, čo takéto články šíria, by mali minimálne dbať o to, aby im nedávali iný zmysel, než aký im prisúdil autor. Pri browsovaní na internete som prednedávnom náhodou narazil pri zadaní môjho mena na nechutný antisemitský plagát, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Stuermer. Ako sa len môže moje meno s niečím takýmto a klikol som na obrázok. S hrôzou som zistil, že týmto obrázkom bol v časopise Slovenskej pospolitosti okorenený môj článok Postavte im stĺp hanby. Zostal som zaskočený, lebo šírenie predsudkov alebo iných emócií voči akejkoľvek skupine obyvateľov bolo to posledné, čo som sledoval mojím článkom. Preto som správcu servera Slovenskej pospolitosti žiadal o odstránenie aspoň uvedenej karikatúry. Neurobil to. Preto cítim potrebu verejne sa od tohto dištancovať. Zároveň si kladiem otázku, na čo a komu slúžia takéto organizácie, ktoré sa slovne prihlasujú k národnej myšlienke, ale vecne jej škodia a diskreditujú ju!