Medzi dvoma vojnami
Vyhlásenie spoločného česko-slovenského štátu v Prahe 28. októbra 1918 českým Národným výborom a prihlásenie sa Slovákov k nemu 30. októbra 1918 Deklaráciou slovenského národa sa odohrali v situácii, na ktorú staré vládnuce triedy Rakúsko-Uhorska reagovali rôzne. Kým v západnej časti monarchie prebehlo preberanie moci do rúk zástupcov českého národa bez väčších konfliktov a Viedeň mu nekládla žiaden odpor, Budapešť sa nemienili vzdať svojej suverenity na celom území bývalého Uhorska. Slovensko bolo preto treba násilne vojensky obsadiť. Táto situácia značne skomplikovala budúce postavenie Slovenska v spoločnom štáte, lebo osloboditeľ si zväčša nárokuje na slobodu oslobodeného. Slovenská národná rada síce dokázala vytvoriť sieť svojich pobočiek na značnom území Slovenska, ale reálnu vládu do svojich rúk nevedela prevziať. Nepodarilo sa to ani slovenskej vláde v Skalici, ktorá trvala len krátko. Praha uvedomiac si, celkovú slabosť jej slovenských partnerov vytvorila preto so sídlom v Žiline Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska ako detašovaný orgán ústrednej vlády. Jeho úlohou bolo dostať pod kontrolu územie Slovenska, o ktorého hraniciach boli vzhľadom na predchádzajúci vývin len približné predstavy. Demarkačnú líniu medzi novým česko-slovenským štátom a medzičasom vyhlásenou Maďarskou republikou preto ku koncu roka 1918 určila Dohoda. Takto vytýčené územie do začiatku roka 1919 postupne obsadili vojenské jednotky lojálne vláde v Prahe. Nebolo to jednoduché, lebo na mnohých miestach maďarské vojenské jednotky kládli aktívny odpor, čo sa nezaobišlo bez obetí. Na obsadzovaní Slovenska sa zúčastňovali predovšetkým talianske vojská, vojenské jednotky z českých krajín i slovenskí a českí vojaci vracajúci sa z talianskeho frontu. Z nich bol vytvorený aj Pluk slovenskej slobody, tvorený zväčša slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, ktorý pri oslobodzovaní slovenského územia zohral čestnú úlohu. Continue reading