Napravená skrivodlivosť

Roku 1947, sotva dva roky po skončení druhej svetovej vojny odhalili v mojej rodnej obci Budatín pamätník vojakom, pochádzajúcim z obce, ktorí padli v prvej a druhej svetovej vojne. Zhodou okolnosti v tomto roku nás aj pričlenili k Žiline a môj Budatín sa v priebehu 70. a 80. rokov minulého storočia zmenil zo samostatnej obce na na mestskú štvrť, predmestie tohto búrlivo rastúceho mesta.

V rodinnom archíva sa nám z tejto udalosti zachovala snímka, ktorú pripájam.

Ako vidieť, pamätník bol postavený na trojstupňovom podstavci z vybrúsenej kameniny blízko cesty. Na tomto mieste pobudol až do začiatku 60. rokov minulého storočia, keď si rozvoj dopravy vynútil postaviť železničný nadjazd, lebo na železničnom priecestí, ktoré bolo len cca 50 metrov od môjho domu, bola už situácia neúnosná. Okrem obrovských kolón, ktoré sa tvorili pred rampami, tam každú chvíľu niekoho zabilo pre nedodržanie predpisov. Nadjazd si nevyžiadal len zbúranie budovy v pozadí, ale aj posunutie pamätníka pred vchod do čákyovského kaštieľa, ktorý v tom období slúžil čiastočne ako činžový dom a čiastočne ako ústredie miestneho jednotného roľníckeho družstva. Rozvoj dopravy, ktorý urobil z niekdajšieho centra mojej rodnej obce jednu veľkú diaľničnú križovatku, si však vyžiadal aj ďalšie obete. Neprežil to ani náš pekný kaštieľ. Zrovnali ho so zemou. Začiatok jeho konca možno vidieť na nasledujúcej fotografii:

Vtedy zmizol z obce aj uvedený pamätník a moji spolu-rodáci začali biť na poplach, čo sa deje. Cez krajský pamiatkový ústav som sa dozvedel, že bude renovovaný a neskôr umiestnený na nové miesto. Čo sa aj stalo, ale nie v pôvodnej podobe.

Keď som bol malý chlapec, chodieval som denno denne okolo pamätníka do školy. Na pamätníku boli na čiernej doske napísané mená našich občanov, ktorí padli v prvej a druhej svetovej vojne. Celkovo, ako je vidieť z priloženej fotografie, na čiernej tabuli bolo 11 mien z prvej a 7 mien z druhej svetovej vojny.

 

Ale nielen to. V strede pod tabuľou, v kameninovom sokli bolo vyryté meno Ján Hrnko. Hovorilo sa, že to bol náš príbuzný a tiež padol vo vojne. Prečo však nebol na tabuli s ostatnými, som sa nedozvedel. Z času na čas sme tam priniesli kvietky, aby sme si ho uctili. Veď mal naše meno. Keď som sa neskôr dostal k zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenska, tak som sa o tomto pamätníku dočítal, že ho postavil miestny kamenár Peter Hrnko. Vtedy som si urobil záver, že to asi zostavovatelia zoznamu pomýlili meno a nápis na sokli je vlastne autorský podpis. Až neskôr, keď som sa dostal k hlbšiemu štúdiu histórie, som sa dozvedel, že podobne ako nezarátali vojakom slúžiacim v slovenskej armáde odslúžené roky do odpracovaných rokov pri výpočte dôchodku, okrem tých ktorí sa zapojili do SNP (dotklo sa to aj môjho otca, ktorý pri odchode do dôchodku sa dozvedel, že slúžil 6 rokov v cudzej armáde a tie sa nezapočítavajú – hoci v povstaní bol, odmietol sa uchádzať o tzv. 255 a tak ho registrovali ako človeka slúžiaceho v cudzej armáde. Potom sa musel pracne dopatrávať po spolubojovníkoch, ktorí mu dosvedčili účasť v SNP. Zaujímavé na tom všetkom je, že príslušníkov protektorátneho vojska sa to nedotýkalo. Aj keď slúžili priamo Hitlerovi, to bolo v poriadku. Slúžiť však Slovensku bolo natoľko zločinné ako slúžiť v cudzineckej légii), bol vydaný aj zákaz uvádzať medzi obeťami vojny na pamätníkoch tých, ktorí padli v radoch slovenskej armády. A keďže spomenutý Peter Hrnko bol Jánov otec, nedalo mu neuviesť na pomník svojho syna. Na tabuľu si to nedovolil, tak ho vyryl aspoň do sokla.

Pamätník v skutočnosti vrátili do Budatína a umiestnili  vedľa dnes už veľmi frekventovanej diaľnice, oproti jazdeckej soch J. M. Hurbana, postavenej za éry primátorovania J. Slotu.

 

Ako si pozorný čitateľ môže všimnúť, niekde pri rekonštrukcii sa stratil trojstupňový kameninový piedestál, a pamätník postavili len na vyvýšený betónový základ. Ale pri reštaurácii urobili aj ďalší psí kúsok. Zo sokla pod tabuľou vybrúsili meno Ján Hrnko. Na pamiatkovom úrade o tom nič nevedeli a asi ani nechceli vedieť. Tak som sa rozhodol tú skrivodlivosť napraviť. Trvalo mi to síce trošku dlhšie (aj slovenský parlament zrušil tú do neba volajúcu skrivodlivosť  na slovenských vojakoch až roku 1996) a dnes, 14. augusta 2016 som na betónový základ inštaloval tabuľku pripomínajúcu smrť môjho vzdialeného príbuzného v službe Slovenskej republike. On nebol ten, ktorý si vyvolil Hitlera za spojenca, však aj slovenská vláda ho dostala do daru od Angličanov a Francúzov v Mníchove, a určite nechcel ani ísť do vojny a tobôž nie stratiť svoj mladý život niekde pri Luhansku, kde i dnes zbytočne zomierajú ľudia, ktorí si vojnu tiež nevybrali. Preto si zaslúži určite aspoň toľko úcty, čo ostatní, ktorí položili svoje životy na bojiskách druhej svetovej vojny.

Tabuľku som neumiestnil na pôvodné telo pamätníka, odkiaľ meno Jána Hrnka necitlivo odstránili reštaurátori, aby ma nenapadli, že nekompetentne zasahujem do kultúrnej pamiatky. Pripevnil som ju na nepôvodný betónový sokel a zámerne som aj nechal písmená vyzlatiť. Veď aj pôvodne umiestnené meno bolo ináč vyznačené ako mená tých, ktorých čechoslovakistický bolševizmus označil za vhodných pripomenutia.

A takto to vyzerá dnes: