Prečo by nemal byť 28. október štátnym sviatkom Slovenskej republiky

Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským  Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa. Continue reading

Slávme našu dvadsaťpäťku, aj keď nie všetko je tak, ako by malo byť

Prvého januára 2018 pár minút po polnoci si mnohí pripomenieme tú úžasnú chvíľu, keď po vztýčení slovenskej vlajky za zvukov štátnej hymny nového suverénneho štátu, Slovenskej republiky a krátkom príhovore vtedajšieho premiéra vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara zavládlo na Námestí SNP v Bratislave obrovské nadšenie. Neviem, koho to bol nápad pustiť do reproduktorov známy Strausov valčík Na modrom Dunaji, ale účinok bol uchvacujúci.  Asi 25 až 30 tisíc ľudí zrazu zhodilo zo seba napätie predchádzajúcich mesiacov, týždňov, dní a minút a za obrovského nadšenia sa pustilo do tanca. Zrazu tancovalo celé námestie, ľudia sa objímali, výskali a pripíjali si na šťastnú budúcnosť svojej krajiny, teraz už suverénnej Slovenskej republiky. To nadšenie bolo nefalšované, skutočné a plné odhodlania. Všetci si boli vedomí, že mnohí to Slovákom nedožičili, že mnohí nám i sebe neverili, že mali obavy, ale všetci verili, že to dokážeme. A najmä, boli sme presvedčení, že za žiadnych okolností žiaden hrdý Slovák nepríde späť s „prosíkom“, aby nás zobrali napäť, čoho sa nádejali mnohí na českej strane. Ubehlo dvadsaťpäť rokov. Je čas urobiť prvú súvahu. Čo sa nám podarilo a čo nie, v čom sme uspeli, v čom sa naše nádeje naplnili a čo treba urobiť, aby sme sa pohli ďalej. Continue reading

Niečo o terminológii

Plakanie skončilo. Oslavou sa to nedá nazvať, lebo dvadsaťpäť rokov samostatnosti by si zaslúžilo inakší ohňostroj, nie to, čo sme si pripravili na túto príležitosť na čele s prezesom spod Tatier. Och, Tatry synu, či si si to zaslúžil. O Tvojom pozdvihu nenechali hovoriť, tých, čo sa brojili „v tom boji divokom“, lež tých, čo chceli spolu s Rimanom – cárom spraviť z nás otrokov. Ale nie o tom chcem teraz hovoriť. O výške nášho povedomia svojeti svedčí aj to, že ani terminologicky nevieme správne povedať, čo sa vlastne toho prvého januára 1993 stalo, čo a koho to postihlo! Continue reading

Úvaha o novom územnom členení

V súvislosti s voľbami do vyšších územných celkov sa opäť ozvali hlasy, že súčasné územné členenie nie je ideálne, nerešpektuje historické a iné danosti a že ho treba zmeniť. S týmto treba plne súhlasiť, lebo pri predchádzajúcom zriadení vyšších územných celkov sa zohľadňovali niektoré kritéria, ktoré boli vyslovene subjektívne a nemali žiadny objektívny zmysel. Jedným z nich bola aj snaha definitívne rozčleniť bývalé historické celky (stolice, župy) s cieľom rozbiť starú vraj „feudálnu územnú štruktúru“ Slovenska, ktorá vraj vytvárala zbytočný partikularizmus. Nie je pritom neznáme, že Trenčiansky kraj vznikol umelo len na základe lobovania  miestnych u „svojho“ predsedu vlády z Nemšovej. Tieto princípy sú zlé a treba ich zmeniť. Continue reading

Jadro alebo čo sme ochotní obetovať

Winston Churchill kedysi povedal, že národy nemajú priateľov, ale záujmy. Ja dodávam, že tieto záujmy sa presadzujú za každého „počasia“ a v princípe v každom režime. Vlády aj režimy sa menia a záujmy zostávajú, len spôsob ich presadzovania je rôzny. Niekedy je to hrubá sila, inokedy jemná diplomacia a často aj jedno s druhým. Celé desaťročia po druhej svetovej vojne sme boli svedkami tvrdého zápasu medzi Moskvou a Washingtonom a mnohým sa nám zdalo, že to je zápas medzi demokraciou a totalitou. Totalitný režim v Sovietskom zväze i samotný „Sojuz“ odišli do minulosti a celý svet si vydýchol, že po páde východnej totality nastane obdobie všeobecného blaha a mierovej spolupráce. Dnešné vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom však ukazujú, že celý ideologický zápas bol len pozlátkou, pod ktorou sa odohrával ťažký geopolitický zápas o mocenskú domináciu vo svete. Bez ohľadu na to, kto vládne v Moskve a akým spôsobom to robí, ak sa správa ako mocenský konkurent, je pre druhú stranu protivníkom, eo ipso všetko ostatné, je len koloritom. Continue reading

K ZAJTRAJŠIEMU JUBILEU

Zajtra si pripomenieme už po dvadsiaty piaty raz (25.) deň, keď slovenský národ prostredníctvom svojich volených zástupcov vyhlásil zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ budúcej slovenskej suverénnej a nezávislej štátnosti. Keď sa pozrieme na naše národné dejiny v 20. storočí, tak sú len štyri politické dokumenty (udalosti) tohto charakteru, ktoré tak výrazne ovplyvnili ďalšie osudy slovenského národa a nasmerovali ho na inú vývojovú trajektóriu, než na ktorej sa v danom období nachádzal.
Prvým bola bezo sporu Deklarácia slovenského národa, ktorú 30. októbra 1918 prijali zástupcovia slovenského národa v Turčianskom Sv. Martine. V Martinskej deklarácii povedali Slováci Zbohom Uhorsko, tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, skúsime to s Čechmi. Aj keď sa Česi neprejavili ako vytúžený partner a Slováci nezískali to, v čo dúfali, to, že definitívne a neodvolateľne rozviazali svoje tisícročné zväzky, bolo nevyhnutným predpokladom na to, aby mohli po určitej dobe rozmýšľať aj vlastnom národnom „dome“.

Continue reading

Zaujímavý projekt pre bezpečnosť

V súvislosti s prípravou nových strategických dokumentov Slovenskej republiky sa stále viac ukazuje, že naše spoliehanie sa na ministerských úradníkov a niektoré organizácie tretieho sektoru, vyhlasujúce o sebe, že sú tzv. odbornou komunitou, nevytvára dostatočný priestor na kvalitné vyhodnotenie bezpečnostných a obranných výziev. Chýba nám široký intelektuálny štátom sponzorovaný potenciál, ktorý by tieto problémy teoreticky spracoval a dal politickým činiteľom fundovaný odborný základ, z ktorého by vychádzali pri prijímaní svojich rozhodnutí. Štátni činitelia potom často rozhodujú podľa toho, čomu sú náchylní veriť, nie podľa toho, čo majú teoreticky a vedecky podložené a zdôvodnené. Continue reading