Blog Antona Hrnka

Prednedávnom zaskočilo slovenskú spoločnosť udelenie ceny americkej Ligy proti ohováraniu (Anti-Defamation League, ADL) platenému agentovi Horthyho režimu, vysokoaktívnemu iredentistovi, ktorý pomáhal v r. 1938 – 1939 Hitlerovi pri jeho ovládnutí stredoeurópskeho priestoru, aktívnemu účastníkovi dejov na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 a na území Slovenska riadne odsúdenému politickému kriminálnikovi Jánosovi Esterházymu. Jeho aktívni stúpenci (na Záhorí im hovoríme iredentisti) doma i v blízkej cudzine zaplesali a hneď sa vyrútili na slovenskú verejnosť, aby si uvedomila, akú významnú osobnosť tu stále považuje za vydedenca. Prekvapení sme boli najmä preto, že ADL sa snaží vo svete tvrdo potierať akékoľvek prejavy antisemitizmu a tu zrazu deklarovaného antisemitu a aktívneho strojcu pohromy židovského obyvateľstva na Slovensku ocenia div nie ako jediného odbojára medzi „samými fašistickými Slovákmi“. Pritom ADL sa mohla sine ira et studio informovať u profilujúcich slovenských i izraelských historikov, kto v skutočnosti bol J. Esterházy, a nedať sa zatiahnuť veľmi jasne profilovanými lobistickými skupinami do tohto skutku, ktorý ju veľmi nectí. Pokojne to možno nazvať strelením si vlastného gólu, ktorý v budúcnosti môže značne relativizovať jej vyjadrenia. čítajte ďalej »

Matica slovenská poriadala 13. januára 2012 okrúhly stôl slovenskej inteligencie, na ktorej sa zúčastnilo okolo 150 príslušníkov slovenskej, pozvanej MS z rôznych oblasti spoločenského života. Na stretnutí sa zúčastnili dvaja katolícki biskupi, hlavný dozorca Ev. a.v. cirkvi na Slovensku, rektori niektorých vysokých škôl, župan TT samosprávneho kraja, kapitáni slovenského priemyslu, vedci, inžinieri, vydavatelia a mnohí ďalší reprezentanti spoločenského života. Počas troch hodín rokovania vystúpilo celkove 33 účastníkov so svojimi príspevkami. Na tomto stretnutí prijali nasledovné vyhlásenie:

čítajte ďalej »

Pred pár rokmi som v článku Bratislava das war einmal Pressburg kritizoval „počin“ hlavného „odslovenčovateľa“ Bratislavy Š. Holčíka, že v anglickom texte bedekra o Bratislave používa termín „Pressburg“ na pomenovanie Bratislavy v rokoch, keď Slovensko patrilo do uhorského štátu a priamo v texte hovorí, že to bolo oficiálne pomenovanie mesta. Predtým, teda od doby kamennej až po vznik Uhorska a rovnako po zániku tohto kráľovstva bez akéhokoľvek vysvetlenia používa termín Bratislava a konkrétne dobové pomenovanie ho vôbec „netanguje“. Samozrejme, to s tým oficiálnym pomenovaním je bohapustá nepravda, lebo Bratislava sa celé obdobie, keď sa na Slovensku používala latinčina oficiálne (diplomaticky) nazývala Posonium a všetky ostatné pomenovania boli len ľudovými (slovenskými, nemeckými, maďarskými…). Potom sa chvíľu oficiálne nazývala Pozsonyom, ale vtedy už existovalo rekonštruované slovenské pomenovanie Bratislava (zo staroslovenského Bräslava/Braslava), ktoré sa stalo úradným názvom r. 1919 a je ním dodnes. Nikto nevie, kedy zaniklo staroslovenské Braslava v slovenskom jazyku, ale pri vzniku uhorského štátu ešte bolo živé, o čom svedčia mince sv. Štefana s nápisom (B)RESLAVVA CIVITAS. Je pravdepodobné, že žilo až do tatárskeho vpádu, keď v oblasti Bratislavy i samého mesta došlo k veľkému úbytku slovenského obyvateľstva a príchodu nových skupín nemeckých kolonistov. Vtedy zaniklo v oblasti veľa slovenských názvov a presadili sa aj v slovenskom jazyku nemecké pomenovania. Z Devínu vznikol Tebeň (z nem. Theben), zo Stupavy (hradu) Pajštún atď. Aj na pomenovanie Bratislavy sa presadil názov Prešporek/Prešpurek. Tento názov sa však nikdy nestal diplomatickým a v slovenskom jazyku ani nebol štandardizovaný. Predtým, než by k tomu došlo, slovenskí vzdelanci rekonštruovali pôvodný staroslovenský názov najskôr do podoby Břetislav na Dunaji, neskôr ho Ľ. Štúr poslovenčil na Bratislava. čítajte ďalej »

Všetkým priaznivcom i kritikom môjho blogu želám v Novom roku 2012 všetko najlepšie, veľa zdravia, primerané šťastie a najlepšie výsledky pri prejavenom úsilí.

čítajte ďalej »

Tesne pred Vianocami roku 2011 odišiel nečakane do večnosti bývalý česko-slovenský a český prezident Václav Havel. Staré príslovie odporúča hovoriť o mŕtvych len dobre. Myslím si, že toto odporúčanie sa hodí tak na čas smútku, ale nie je to najlepším odporúčaním pri hodnotení života a diela verejného činiteľa. Viac sa hodí to z justičného paláca v Norimbergu Jedem das seine, teda Každému, čo mu patrí. Najmä vtedy, keď všetky emócie opadnú a je treba triezvy pohľad na vec. Určite triezvosťou neoplývali tí, ktorí sa postarali o adorovanie nebožtíka do takých rozmerov, že človek niekedy nevedel, či momentálny záber ide z Pchjongjangu alebo z Prahy. Nech sa bratranci Česi a ich čechoslovakistickí stúpenci na východ od Moravy nehnevajú, ale to, čo sa dialo najmä v Česku posledné dni, nepatrilo do kultúrneho okruhu nášho priestoru a ani času. Išlo do slova a do písmena o kult osobnosti ako vyšitý. Posledne sa také niečo dialo v našom priestore r. 1953, keď svetový proletariát opustil nejaký chromoruký Gruzínec. Zlatým klincom programu bolo, keď jedna televízia odvysielala „hlas z ulice“, ktorý Havla prirovnával k Ježišovi Kristovi. Vtedy už bledli aj plačky v severnej Kórei. Nič nedokumentuje lepšie tú skutočnosť, ako je boľševizmus ideologicky i poňatím sveta blízko neokonzervativizmu, resp. neoliberalizmu, ako práve tieto ceremónie. Dosť bolo však úvah o dnešku a pospomínajme, ako som V. Havla videl ja v dobe, keď sa lámal svet. Nech mi je odpustené, nepíšem objektívny pohľad na človeka sine ira et studio, ale svoje videnie. Možno sa mnohým nebude páčiť, ale taký je už svet. čítajte ďalej »

            Niekedy mám pocit, že Slováci sú najnevďačnejší národ na svete. Nie však pri rozdávaní svojej biologickej a materiálnej podstaty. Tú vďačne rozdávajú celé stáročia okolitým národom, či už biologickú Maďarom, Rakúšanom, Čechom, Američanom, Belgičanom, Francúzom a Bohvie komu ešte alebo materiálnu, momentálne Nemcom, Francúzom, Talianom, Američanom… Nevďační sú najmä voči sebe a svojim predkom. Veď sa len pozrime po našich mestách, mestečkách a dedinách, koľko „vďačnosti“ sme venovali našim zaslúžilým rodákom, ako si pripomíname tých, ktorí obetovali život pre národ a niekedy i za národ, akú úctu a pietu im vzdávame. Možnože mnohí by ani nevedeli, že existuje nejaký Národný cintorín, keby sa občas v tlači neobjavilo, že z neho niekto ukradol dáky kovový predmet (portrét, bustu alebo niečo podobné), aby mohol zaň dostať zopár drobných v kovošrote. A výkupca to pokojne vykúpi, veď už od čias Vespasiana  sa traduje, že peniaze nesmrdia, aj keď sú z bronzovej plakety „akéhosi“ národného umelca. A keď sa náhodou niekto nájde, kto sa pustí do nevďačnej úlohy stavania pomníka vďačnosti nejakej osobnosti alebo udalosti zo slovenských dejín, naša „slobodná slovenská“ tlač ho okamžite spochybní, či by nebolo lepšie vyčistiť rigol, postaviť jedno potrubie na splašky navyše alebo nejakú novú žumpu. čítajte ďalej »

Dňa 15. novembra 2011 preletela Slovenskom neočakávaná správa, že  nás navždy opustil vo veku nedožitých 81 rokov významný slovenský historik Dr. Ladislav Deák, DrSc. Patril k popredným, profilujúcim slovenským historikom, ktorý sa na slovenské dejiny i dejiny širšieho stredoeurópskeho priestoru díval nielen s použitím exaktných metód historického bádania, ale aj a to predovšetkým slovenskými očami. Je len málo takých vedcov v súčasnej slovenskej historickej vede, ktorí takýmto spôsobom prispeli k jej napredovaniu. Odborný postoj Dr. Deáka, ktorý vyplýval z hlbokého poznania veci a z jednoznačného slovenského uhla pohľadu bol pre mnohých mladších historikov vrátane mňa, ktorý som ho rátal medzi svojich najbližších priateľov, ako maják, lebo vždy určoval správny smer. čítajte ďalej »

V národnej rade máme opäť návrh zákona, ktorým skupina poslancov navrhuje zaviesť 28. október ako štátny sviatok. Ale nielen to, keďže Slovenská republika má tých štátnych sviatkov neúrekom, hádam až priveľa, oproti minulosti prišli s inováciou. Vraj treba zrušiť Deň Ústavy (1. september), ktorý doteraz, najmä v zahraničí z praktických dôvodov bol považovaný za hlavný, najdôležitejší sviatok Slovenskej republiky. Počul som jedného poslanca, ako preradenie Dňa ústavy zo štátneho sviatku na pamätný deň zdôvodňoval tým, že Ústava sa často mení, a preto tento sviatok stratil na svojej opodstatnenosti. Zaujímavé, že v štáte, na ktorý sa práve tento poslanec odvoláva ako na vzor – USA – napriek 27 zmenám ústavy na takúto geniálnu myšlienku neprišli a napriek „nedostatkom“ imaginácie (však ich ústavu bolo treba meniť až toľkokrát) otcov zakladateľov 4. júl naďalej zachovali ako najdôležitejší sviatok krajiny. Myslím si preto, že naši poslanci pred tým, než zdvihnú ruku za alebo proti, by mali vedieť niekoľko detailov. čítajte ďalej »

Pravidelne pri príležitosti vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky (ako na potvoru stále nám tu tvrdia, že 28. októbra 1918 vznikla Československá republika, čo je vyslovená lož. Roku 1918 vznikla Česko-Slovenská republika a pod týmto menom ju aj medzinárodné spoločenstvo – mocnosti Dohody – ako spoločný štát národa Čiech, Moravy a Sliezska a národa Slovenska uznali; Československou sa stala až prijatím Ústavy vo februári 1920, ale pražská vláda nikdy nepovažovala za potrebné (?) požiadať medzinárodné spoločenstvo o uznanie tejto skutočnosti a presadila to na medzinárodnej úrovni via facti až r. 1924) sa určité média predháňajú v morfondírovaní, že v Českej republike je 28. október štátnym sviatkom a u nás nie je. Ako keby Slováci páchali nejaký zločin na svojej minulosti, keď vyhlásenie Česko-Slovenskej republiky 28. októbra 1918 nemajú medzi svojimi štátnymi sviatkami. Akosi pri tom neberú na vedomie, že žiaden slovenský orgán nesplnomocnil Český národný výbor na konanie v ich mene a pre Slovensko začala republika existovať, až keď sa k nej Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 prihlásili.

čítajte ďalej »

            Slovenské vojenské tradície sú poznačené tým, že Slovensko bolo v minulosti súčasťou viacnárodných štátnych celkov, v ktorých netvorilo osobitnú politickú, resp. samosprávnu jednotku. Svoje vojenské a bojové tradície preto často zdieľa s inými národmi, resp. niektoré národy si ich v celosti privlastňujú. Významnú súčasť európskeho vojenstva tvorili aktivity Rastislava a Svätopluka v 9. storočí. Rovnako pri zakladaní uhorského štátu zohrali veľkú úlohu slovenskí veľmoži Hunt a Poznan a vojske „posoniensis et nitriensis“, teda bratislavské a nitrianske. V bojových stretoch stredovekého Uhorska určite zohrávali dôležitú úlohu aj naši predkovia, ale nič z toho sa nedochovalo ako vojenská tradícia. Ani pohyby husitov a bratríkov nezostali v pamäti národa a vieme o nich len z učebníc dejepisu. čítajte ďalej »