Zo Stupavy do Mikulčic a späť

Dňa 5. augusta 2010 som sa v rámci dovolenky vydal na okružnú cestu zo Stupavy do Mikulčíc. Chcel som si pozrieť, ako pokračuje prezentácia a výskum na veľkomoravských centrách na južnej Morave. Samozrejme, stavil som sa aj pri iných zaujímavostiach, ktoré som si zvečnil v mojom fotografickom albume. Niektoré z fotografií sprístupňujem na poučenie druhých. Nie sú žiadnym umeleckým skvostom, ale s mojím komentárom môžu niekomu priblížiť dané miesta trošku viac.

Mojou prvou zastávkou boli Veľké Leváre. Názov obce patrí do pomenovaní po cudzorodom etnickom elemente, ktorý do oblasti Záhoria nasťahovali prví uhorskí králi, aby kontrolovali túto dôležitú oblasť (medzi inými Plavcov – názvy typu Plaveč, Kumánov – Kuklov, Sikulov – Sekule). Leváre sú derivované z maďarského slova lövő(r) – strelec. Obyvateľstvo všetkých týchto obcí sa však už v ranom stredoveku slovakizovalo. Po cudzorodom elemente zostali iba mená. Nie však tým sú Veľké Leváre známe.

Už zďaleka keď sa človek približuje od Malaciek vytŕča nad obcou na miestne pomery neobvykle vysoký barokový kostol. Je tak obrovský a honosný k okolitej zástavbe, že sa človek čuduje, čo taký kostol hľadá v bežnej dedine.

Odpoveď sa dá nájsť, keď pred kostolom zabočíme doľava a prejdeme na západný okraj obce smerom k Malým Levárom. Po bitke na Bielej hore pri Prahe roku 1620 nastal v českých krajinách pohon na všetkých príslušníkov protestantských cirkví. Prenasledovanie neobišlo ani novokrstencov (anabaptistov), ktorí sa na južnú Moravu uchýlili pred prenasledovaním z oblasti južného Nemecka a Švajčiarska. Mnohí z nich našli útočisko na západnom Slovensku a vytvorili tu svojskú kultúru tzv. habánov. Na Slovensko priniesli najmä nové spôsoby výroby keramiky, tzv. fajáns.

Jedným z ich najvýznamnejších sídel na Záhorí boli práve Veľké Leváre. Tu sa aj zachoval najucelenejší urbanistický celok ich obydlí, tzv. habanských domov.

Ale čas pokročil a s ním aj rekatolizácia v Uhorsku. Habáni mali možnosť  opäť utekať, alebo sa prispôsobiť. Aj Cirkev svätá pokladala za potrebné utlmiť toto hniezdo herézy, a práve preto (podľa môjho názoru) do tohto centra novokrstencov postavila honosný kostol, za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna veľká metropola. Skrátka, dušičky treba loviť nielen silou, ale aj nádherou. Taký je kostol vo Veľkých Levároch.

Ešte jednu zaujímavosť. Habáni boli, samozrejme, pôvodom Nemci. Ale tým, že rekatolizovali, splynuli s pôvodným slovenským obyvateľstvom v obci i širšom okolí. Mnohí však zostali dvojjazyční aj vzhľadom na to, že za Moravou sa už rozprávalo prevažne nemecky. Roku 1940 sa konalo na Slovensku sčítanie obyvateľstva. Karmasinova Deutsche Partei vyvinula obrovskú kampaň, aby habáni „vypočuli“ hlas krvi a prihlásili sa za Nemcov. Bolo veľkým sklamaním pre Karmasina, že potomkom niekdajších novokrstencov jeho koncepcia Blut und Boden nič nehovorila a v celej svojej mase sa v sčítaní obyvateľov prihlásili za Slovákov.

Z Levár pokračovala moja cesta cez Kúty, Lanžhot a Břeclav na Pohansko. Táto lokalita je známe sídlisko z doby veľkomoravskej, kde stálo mohutné hradisko na sútoku Dyje a Moravy. Bola známa aj tým, že sa tam podarilo vykopať kostol z doby kráľa Svätopluka. Tento kostol už nie je sám. Včera (4. augusta 2010) sa na území pred opevneným hradiskom konala komisia archeológov, ktorá potvrdila vykopanie druhého kostola z obdobia Veľkej Moravy. Ide o jednoapsidovú rotundu so severovýchodnou orientáciou apsidy. Jej základy sú jasne vidieť v zachovaných základových murivách. Okolo rotundy je aj väčšie pohrebisko, z ktorého už archeológovia odkryli asi tretinu hrobov.

Hore vidieť vykopané zvyšky z juhozápadu. Tam sa nachádzal aj vchod do rotundy. Na nasledujúcej snímke jasne vidieť základy apsidy. Pohľad od západu.

Od novoobjaveného kostola z obdobia Veľkej Moravy som pokračoval k zámočku Lichtensteinovcov, ktorý je zasadený do východnej časti obrovských valov, ktoré sú stále viditeľné v teréne.  Sám som bol prekvapený veľkou rozlohou opevnenej plochy hradiska. V čase svojej slávy muselo vyzerať skutočne veľkolepo. Dnes už sú tu len stopy po základoch prvého objaveného kostola ako vidieť nižšie. Štáb Českej televízie, ktorý tam práve vysielal v priamom prenose, mi znemožnil viac sa sústrediť na základy kostola. Stromy v pozadí rastú na vale a celý priestor hradiska je jedna obrovská lúka. Závisí už len na predstavivosti, aby človek dostal dojem o celom hradisku.

Miestami sú aj rekonštruované niektoré príbytky našich predkov. V ich pozadí sa potom pekne vyníma lichtensteinsky zámoček.

Chalupa je celkom zaujímavo rekonštruovaná. Vedel by som si predstaviť v nej bývať pár dní na trampe.

Po prehliadke areálu veľkomoravského hradiska v Pohansku, ktorú odporúčam každému záujemcovi o históriu i prechádzky v nádhernej prírode lužných lesov, som sa vydal ďalej do Mikulčíc. Cesta je od Břeclavi pekne vyznačená, takže dostať sa na archeologickú lokalitu Mikulčice je úplná hračka. Po dorazení na miesto som bol prekvapený takmer nulovou návštevnosťou hradiska, ktoré je skutočne veľkolepé. Zasadené v nádhernej prírode plne zodpovedá tomu, čo človek od takejto návštevy očakáva. Na nasledujúcej fotografii sú zachytené valy akropoly.

Trasa je veľmi pekne vyznačená, takže človek si môže pohodlne prezrieť základy všetkých kostolov i paláca, ktoré sú v teréne vyznačené. Zo všetkých kostolov ma zaujal najmä kostol č. III – bazilika. Jej veľkosť musela byť uchvacujúca. Človek si vie predstaviť jej nádheru v čase, keď v neďalekom paláci prebýval kráľ Svätopluk.

Neďaleko paláca, ktorý je za plotom a bol opäť vykopaný, sa nachádza tento pomníček. Venovala ho na pamiatku na 1100. výročie úmrtia svätého Metoda bulharská vláda. Asi niekto z Bulharska tam bol aj nedávno, lebo veniec vyzerá veľmi čerstvo.

To však nie je všetko.  Pri kostole č. IX. sa nachádza veľmi pôsobivé súsošie sv. Cyrila a Metoda. Zobrazuje ich v Ríme pri obhajobe slovanského písomníctva. Z tabuľky pred sochou som sa dozvedel, že na 1150. výročie (r. 2009) úmrtia sv. Cyrila venovala, čuduj sa svete, bulharská vláda.

Prešiel som celý objekt hradiska, avšak žeby tam niečo podobné bolo umiestnené od slovenskej alebo českej vlády, alebo od hocikoho iného zo SR alebo ČR, som nenašiel. Tak bulharská vláda si pravidelne pripomína predovšetkým našich svätcov aj ďaleko od územia svojho štátu a my rozpútame škandalóznu kampaň, ak si niekto, pravdepodobne v najluxusnejšom sídle kráľa Svätopluka, ktoré dodnes žije a dodnes dýcha zo slávy jeho syna Braslava, dovolí postaviť sochu nášho najvýznamnejšieho panovníka, vznesene povedané panovníka z našej krvi. Teraz som si spomenul na akom podradnom mieste (pred devínskym kostolom) stojí len úbohý plastový model nášho panovníka Rastislava. Teraz ma napadá, že za loveckým zámočkom v Pohansku postavili sochu svätému Rastislavovi asi pravoslávni. Teda, žeby sa tu realizovala slečna Závacká a hodnotila prejavy mytologizácie.

Ale čo už, keď naše najvýznamnejšie archeologické lokality nemá kto ani navštíviť. V tejto súvislosti si spomínam jednu z mojich návštev Zamka królewského vo Varšave. Učiteľka tam bola s kŕdľom deťúreniec a niekde v pivnici im čupiac ukazovala kamene z pôvodného zámku (pred zničením nacistami) a podľa reči a gest sa dalo usúdiť, v akom posvätnom napätí sú všetci. Keby sa našla na Slovensku takáto učiteľka, určite by ju vyhlásil za blázna alebo krajného ultranacionalistu.

Odchádzal som z Mikulčíc trochu skľúčený. V akej spoločnosti to žijeme, keď úprimná láska k vlasti sa pranieruje ako niečo, čo sa nenosí, čo nepatrí do globalizujúceho sa sveta. Zašiel som preto ešte do Čejkovíc, aby som si pozrel miestny zámok.

Ešte som navštívil miestne Templárske sklepy. Víno v nich majú dobré.

Do Masarykovho múzea som sa však neobťažoval. Však ho za chvíľu naši čechoslovakisti postavia pred Slovenské národné múzeum. Určite sa tam bude sám cítiť trápne. A to až z dvoch dôvodov : Jednak, že je pred múzeom. Patril by skôr do múzea (aj s celým čechoslovakizmom). A jednak, že je pred národným múzeom národa, o ktorom sa vyjadril, že neexistuje. Denno-denne bude každému okoloidúcemu jasné, že ten pán uliaty v bronze sa mýlil. Strašne sa mýlil – slovenský národ existuje a zdá sa, že aj bude existovať. Žiadna Závackej komisia ho nezruší. Jej členovia už dnes môžu prijať čestné označenie Urválkova družina (pamätáte si toho prokurátora zo začiatku 50. rokov, čo dodával štátnemu súdu „podklady“ na rozhodnutie v trestných veciach zločinov proti republike). Jej úlohou totiž nebude zisťovať pravdu, ale podobne ako Urválek aj oni doložia len podklady na rozhodnutie. Podklady na to, ako popraviť Svätopluka.

Treba však spolu s Jaroslavom Huťkom povedať: Tá Morava je krásna zem, na její slávu pripijem.