Milujem Slovensko

Nebudem sa dnes vyjadrovať k rovnomennému televíznemu zábavnému programu, lebo taká hraná láska (za primeraný bakšiš) má so skutočnou láskou ku krajine našich otcov a dedov asi toľko spoločné ako vedecký ateizmus s vedou. Chcem však na mojom blogu sprístupniť zopár fotografií z mojich ciest po našej vlasti, pre ktorú ju človek skutočne musí mať rád. Dávam to aj ako tip, kam sa oplatí ísť, lebo nikde inde to nie je také. Ako hovorili kedysi naši šľachtici Extra Hungaria non est vita, si est, non est ita; teda Mimo Uhorska nie je život a ak je, tak nie je taký. Ja by som to v tejto súvislosti trochu opravil: Po celom celom svete sú krásne veci, ale nie sú také, ako tie naše.

Počas voľna 8. mája tohto roku som sa vybral aj so synom na Veľký Choč. Vyjsť na tento kopec som si zaumienil ešte ako mladý chalan, ale akosi k tomu nebola príležitosť. Až som si povedal dosť a teraz to už musí byť. Vo všetkých bedekroch sa dočítate, že Veľký Choč je najkrajší slovenský kopec. Tak som bol zvedavý. Nikde však nie je napísané, že je to asi aj turisticky poriadny „zaberák“. Už som bol na mnohých kopcoch, ale výstup na Veľký Choč je niečo unikátne. Je to jedna tiahla naklonená rovina, kde človek stále len stúpa alebo stále len klesá. Pri mojej telesnej konštrukcii a sedavému spôsobu zamestnania to bola poriadna fuška. Ale zvládol som to a na vrchole som zistil, že bedekre nehovoria všetko. Nie je to najkrajší kopec, je to uchvacujúci kopec a výhľady z neho sa nedajú na Slovensku s ničí zrovnať. Vrelo odporúčam každému, kto má rád prírodu a jej krásu.

Zo začiatku to bola len hmlistá vyhliadka s očakávaním, že na konci chodníka bude vytúžený cieľ.

Potom sa hmla rozplynula a začali prvé zaujímavé scenérie….

Na vrchu už bolo krásne slnečno a aj viditeľnosť – síce nebola ideálna – uspokojovala. Pohľad do dolín a na okolité pohoria – hotová báseň…

Ten vrch fakt stojí za to. A chutná tam obyčajný chlieb s maslom a salámou lepšie ako homár vo francúzskej reštaurácii…

Tak a tu je dôkaz. Fakt som tam vyšiel. Za mnou Západné Tatry a Liptovská Mara, predo mnou sa v diaľke týči Babia hora a môj pohľad je upretý na Rozsutec. Chrbát otŕčam Nízkym Tatrám. Na záver ešte jedna panoráma

Teraz niečo pre tých, ktorým sa nechce terigať na vysoké kopce, ani venovať celý deň len jednej činnosti. Je to z úplne iného konca našej republiky, len niekoľko sto metrov od môjho bydliska. Áno, ide o Stupavu. Aj tá má jeden kút, ktorý stojí za to vidieť ho. Treba tam však ísť na prelome mája a júna, keď je najkrajší. Na návštevu stačí jedna hodina. Ide o lokalitu známu pod názvom Vrchná hora. Keď prichádzate od Bratislavy do Stupavy, je to ten kopec po pravej strane. Výstup naň síce znamená predierať sa asi 10 minút cez kríčie, ale potom je to už jedinečná pastva pre oči, ktorú len tak nenájdete. Začína to tak nostalgicky

Ale to je len svedectvom o tom, že ľudia sa u nás prestali starať o svoje polia a úrodu na nich. Keď som sa roku 1979 prisťahoval do Stupavy, pole za polosuchou čerešňou bolo vzorne obrobené a gazda na ňom pestoval najmä zemiaky, kapustu a pod. Aj čerešňa bola zdravá a rástli na nej chutné srdcovky.

Potom už nastúpi spomínané predieranie sa cez kríčie a následne prvé stretnutie s niečím, čo nie je na Slovensku až tak obvyklé.

Kto nepozná to strieborné, tak poradím: Ide o kavyľ, miestni tomu hovoria Pánska tráva. Zaujímavé, lebo my v Budatíne sme hovorili Pánska tráva úplne inej burine. Kavyľ je zvláštna tráva. V mongolských a ruských stepiach je jej na mraky. U nás je len zopár lokalít, kde sa vyskytuje. Najzápadnejšia takáto lokalita prirodzeného výskytu tejto trávy v Európe je práve Vrchná hora v Stupave. Ešte nie je celkom rozkvitnutá, ale keď je v plnom kvete a vlní sa v jemnom vánku, tak to vyzerá, ako by tam niekto porozhadzoval najjemnejšie vlákna striebra alebo tam potratil všetky vlasy dedo vševedo.

To však na Vrchnej hore nie je všetko. Práve teraz hýri všetkými farbami, ako napr. na tejto snímke, posiatej kvetmi krvavca. Ale sú tam nádherné divé klince, rôzne hrachory a iná kvety, ktoré ani pomenovať neviem.

Nakoniec aj z Vrchnej hory sú pekné výhľady. napríklad nasledujúci na Devínsku kobylu. Za pekného počasia a lepšej viditeľnosti sú pekne vidieť aj Alpy. To sú tie obrysy napravo v opare.

Ale nadovšetko sa teraz – ešte aspoň dva týždne – oplatí ísť na Vrchnú horu kvôli týmto krásnym strieborne sa vlniacim lúkam

Keď budete schádzať z Vrchnej hory, nezabudnite sa staviť pri nasledujúcej kaplnke. Miestni aktivisti sa ju rozhodli obnoviť a tak ju odstrojili.

Keď ju takto vidím vyzlečenú z omietky, vedel by som o nej napísať príbeh. Kaplnka je na ceste zo Stupavy do Marianky. Z fotografie je vidieť, že bola postavená ako svätostánok. Zamurovaný oblúk z jednej i druhej bočnej steny hovorí, že oltár bol prístupný z troch strán. Bolo by zaujímavé zistiť, kedy boli oblúky zamurované. Ale tie múry asi vypovedajú o našom vzťahu ku krajine, ktorú sme zdedili a ktorú by sme mali odovzdať našim potomkom zveľadenú. Ale asi sme si tohto nie vedomí. Múry určite vznikli na ochranu oltára pred vandalmi. Keď som sa prisťahoval do Stupavy, v kaplnke bol malý oltárik, ktorý bol chránený masívnou oceľovou bránkou a oceľovým sitom, aby ľudia mohli vidieť do svätostánku. Sito tam určite nebolo proti komárom, ale iným škodcom, ktorí by mohli poškodiť vnútro kaplnky. Potom prišiel Víťazný november a s ním sa stratila aj posledná úcta niektorých z nás voči dedovizni. Najskôr niekto vytrhal sito a rozbil vnútro objektu. No a potom sa niekomu hodila aj železná bránka, ktorú asi odniesol do zberu. Našťastie ešte medzi nami sú obetavci, ktorí si dali za cieľ obnoviť tento svätostánok. Neďaleko už obnovili súsošie sv. Anny, ktoré tak isto vandali pravidelne po každej oprave ničili. Odvtedy ho nikto nepoškodil. Hádam aj po obnove tejto kaplnky to už nikto neurobí.

takže „národe môj špatnokrásny“ maj rád svoju krajinu. Je na nej čo obdivovať!