Pred takmer sedemdesiatimi rokmi, 14. marca 1939 tesne po poludní vyhlásil Snem Slovenskej krajiny aklamačne povstaním samostatný Slovenský štát. Pre mnohých poslancov slovenského snemu len nedávno zvolených do prvého slovenského zákonodarného orgánu v tom čase ešte v rámci federalizovaného Česko-Slovenska bolo toto rozhodnutie nesmierne ťažké. Zaspievanie hymnickej piesne Hej Slováci hneď po akte vyhlásenia samostatnosti bolo pre mnohých určite vyslobodzujúcim relaxom, ktorý zatlačil do úzadia pochybnosti, vynárajúce sa im v hlavách: Konali sme správne? Nemali sme ešte počkať? Čo bude nasledovať? Zabránili sme rozkúskovaniu Slovenska, alebo bude mníchovský valec pokračovať a prevalcuje Slovensko bez ohľadu na to, že sa podvolilo Hitlerovmu nátlaku? Veľa otázok, ale málo konkrétnych odpovedí.
Hádam niet v slovenských dejinách kontroverznejšieho dátumu, ako je 14. marec 1939. Celé generácie slovenských historikov, ale najmä politikov a politizujúcich historikov sa sporia o tom, či uvedený akt bol vyvrcholením slovenských štátoprávnych snáh v kontinuite so slovenským národným programom, ako ho stanovil Ľ. Štúr a jeho generácia, alebo bol popretím tohto programu, ktorý bol v svojej podstate hlboko demokraticky. Dnes už síce došlo aspoň k určitým zhodám vo vysvetľovaní udalostí spojených s týmto dátumom, ale nemožno povedať, žeby sa základné otázky s nimi súvisiace dodnes nestavali predmetom vášnivých sporov. Ak chceme pochopiť 14. marec 1939, nemôžeme nevidieť a nespomenúť všetky procesy rozvíjajúce sa na Slovensku od vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky a nezaradiť ich do medzinárodných súvislostí. Len tak môžeme krok za krokom priblížiť sa k všeobecne akceptovanému pohľadu. Napriek relatívnej vzdialenosti súčasnosti od spomínaných udalostí nezdá sa, žeby sme sa k takémuto pohľadu dopracovali v skorej budúcnosti.
Slováci od vytýčenia základného programu svojej národnej budúcnosti v štyridsiatych rokoch 19. storočia, ktorých podstatou bola vlastná národná politická a kultúrna samospráva, prešli zložitým politickým, národným i sociálnym vývinom. Pokusy vydobyť si samosprávu ozbrojeným zápasom v revolúcii 1848 – 1849 sa nepodarili. Ani forma politického zápasu v rokoch provizória (1860 – 1868) nepriniesla želateľné výsledky. Naopak, rakúsko-maďarské vyrovnania roku 1867 v svojich dôsledkoch vystavilo Slovákov krutému národnostnému a sociálnemu útlaku, ktorý prinášal otázku vlastného národného prežitia. Slováci naliehavo potrebovali spojenca, s ktorým by sa mohli pokúsiť prelomiť obruč národného útlaku a získať vlastnú samosprávu, zabezpečujúcu pretrvanie plnohodnotného národného života. Tohto spojenca v rokoch prvej svetovej vojny našli v Čechoch, s ktorými v domácom a zahraničnom odboji dokázali ako na vnútornom poli, tak i medzinárodne poraziť svojich neprajníkov a vytvoriť spoločný štát na troskách rakúsko-uhorského žalára národov – Česko-Slovenskú republiku.
Politická, ekonomická a sociálna situácia Slovákov na sklonku prvej svetovej vojny nebola taká, aby mohli Čechom klásť podmienky budúceho spoločného života. Roku 1918 sa slovenskí politickí predstavitelia vyslovili za spoločný štát s Čechmi v presvedčení, že akýkoľvek nový poriadok, nový systém, nový režim bude lepší ako to, čo by Slovákov čakalo, ak by zostali v Uhorsku. V tom zmysle treba i chápať politické postoje čelných slovenských národovcov, ktorí sa vyslovili za Česko-Slovenskú republiku bez akýchkoľvek politických podmienok, ale vo viere, že v novom štáte Slováci budú mať zabezpečený nehatený národný vývin. To však neznamená, žeby kapitulovali na vlastnú národnú existenciu, žeby sa vzdali programu vlastnej politickej a kultúrnej samosprávy.
Mnohí slovenskí národovci boli po roku 1918 isto prekvapení, že v Čechoch nenašli partnerov, ktorí by Slovákom pomáhali prekonávať prekliatia z minulosti, ale chladných politických hráčov, ktorí z bývalého postavenia utláčaného „baránka“ rýchlo prešli do pozície dravého „vlka“. S novou politickou realitou, poznamenanou okrem iného aj tvrdým nekompromisným politickým zápasom, sa slovenská politická elita nezhostila v súlade so všeobecnými záujmami slovenského národa. Došlo k fatálnemu rozdelenia (za priamej podpory českých politických elít) na tzv. centralistov a na tzv. autonomistov. Hoci s výnimkou volieb roku 1920, ktoré vyhrali socialisti, prevažnú väčšinu hlasov Slovákov v slobodných voľbách získavali autonomisti, politickú moc si na Slovensku za pomoci Prahy udržiavali úzke skupiny centralistov bez väčšieho zázemia v slovenskom ľude. Čechoslovakizmus hlásajúci etnickú a národnú totožnosť Slovákov a Čechov sa stal oficiálnou ideológiou štátu a cez ňu dochádzalo k skutočnej diskriminácii Slovákov a Slovenska v spoločnom štáte.
Táto politika pražského centra voči Slovensku, ktorá bola spojená s odbúravaním slovenského priemyslu a celou škálou diskriminujúcich prvkov voči Slovákom počnúc tzv. českou výhodou (paušálnym príplatkom pre českého zamestnanca na Slovensku aj v prípade, ak tam mal trvalý pobyt a žil tam s celou rodinou) a končiac diskrimináciou pri prijímaní do štátnej služby nielen v ústredí, ale aj na Slovensku a to aj na pozície, na ktoré bolo dostatok kvalifikovanej domácej sily, nemohla nevyvolávať protitlak na slovenskej strane. Už v prvých rokoch republiky sa sformovalo autonomistické hnutie na čele so Slovenskou ľudovou a Slovenskou národnou stranou, ktoré požadovali odstrániť diskrimináciu Slovenska formou legislatívnej autonómie. Sila autonomistického hnutia neustále rástla a to nielen posilňovaním volebnej bázy autonomistov, ktorí pravidelne získavali vo voľbách na Slovensku okolo 1/3 všetkých hlasov a približne jednu polovicu etnicky slovenských hlasov, ale aj tým, že slovenskí reprezentanti centralistických strán si stále viac uvedomovali, že centralistický model slovensko-českých vzťahov je neživotný a bude ho treba odstrániť. V polovici tridsiatych rokov 20. storočia bolo už na Slovensku každému jasné, že slovensko-české vzťahy bude treba v zásade prebudovať. Otázkou bolo len kedy a ako.
Česká politická scéna však nebola ochotná brať slovenské požiadavky do úvahy. Vytrvalo zotrvávala na centralistickom modeli vzťahov aj v čase, keď sa Česko-Slovenská republika dostávala pod vplyvom medzinárodnej situácia po nástupe A. Hitlera k moci v Nemecku do politickej izolácie. Nebrala na vedomie upozornenia zo slovenskej strany, že v nasledujúcom období, keď sa očakávala konfrontácia s Nemeckom, bude treba vyjasniť slovensko-české vzťahy, aby nekomplikovali celkové postavenie republiky. Márne boli tieto upozornenia, česká politická reprezentácia na čele s E. Benešom nebola ochotná v slovenskej otázke ustúpiť ani o krok. Dokonca pri voľbe E. Beneša za prezidenta republiky roku 1935 dostala HSĽS prísľuby v otázke zmeny postoja, ktoré potom česká politická reprezentácia odmietla splniť. Slovenskí autonomistickí politici sa oprávnene potom cítili podvedení, a nechceli sa v ničom viazať v prospech vlády, pokiaľ by nedostali hmatateľné dôkazy zmeny postoja Čechov vo vzťahu k samobytnosti slovenského národa. A táto zmena v postojoch Prahy sa neuskutočnila ani vtedy, keď sa štát roku 1938 dostal do vážnej politickej krízy a medzinárodnej izolácie.
Mníchovský diktát zo septembra 1938 a jeho prijatie česko-slovenskou vládou neboli len zahranično-politickým kolapsom česko-slovenského štátu, ale aj kolapsom jeho vnútornej politiky. V daných okolnostiach už česká strana nemohla odmietať riešenie slovenskej otázky v spoločnom štáte. A hoci riešenie slovenskej otázky bolo v ČSR už dávno prezreté, vonkajšie okolnosti, keď k tomuto riešeniu došlo, vtlačili prebiehajúcemu procesu slovensko-českého vyrovnania v spoločnom štáte nezmazateľné črty. Nebolo vinou Slovákov, že západné mocnosti vydali strednú Európu do rúk A. Hitlera práve v čase, keď sa ujímali správy svojich vlastných vecí. A tak sa už vyhlásenie autonómie Slovenska 6. októbra 1938 muselo prispôsobovať existujúcim mocensko-politickým pomerom. Prihlásenie sa novej slovenskej politickej elity v Žilinskom manifeste do boja proti „boľševickému rozvratu“ síce vyplývalo z tradičnej antikomunistickej línie slovenského autonomistického hnutia, avšak v daných geopolitických pomeroch už vyznelo v neprospech nového establišmentu a aj medzinárodne sa chápalo ako stotožnenie sa s jestvujúcim geopolitickým prostredím.
Napriek obviňovaniu zo strany pražských centralistov, že slovenské autonomistické hnutie na čele s HSĽS rozbíja jednotu štátu, na Slovensku až do Mníchova neexistovala relevantná politická sila, ktorá by usilovala o oddelenie Slovenska od Česko-Slovenska. Všetky slovenské politické programy sledovali len úpravu postavenia Slovenska v rámci existujúceho štátu. Mníchov však silne narušil túto slovenskú politickú líniu, lebo republika ukázala neschopnosť brániť sa voči vonkajšiemu nepriateľovi. Pritom zachovanie územnej integrity Slovenska bolo hlavným politickým cieľom, ktorý mohol byť spochybnený pri vytýčení programu pre Slovensko mimo rámcov Česko-Slovenska. Pomníchovská Česko-Slovenská republika však už nemohla garantovať územnú integritu Slovenska, práve naopak. Je preto prirodzené, že v slovenskej politike už v tomto období vznikli politické prúdy snažiace sa o osamostatnenie Slovenska. Ale aj napriek Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938, ktorá ešte v rámci spoločného štátu obrala Slovensko o takmer ¼ územia, tieto sily sa nestali určujúcimi. Rozhodujúcu úlohu zohrávali politické zoskupenia okolo predsedu autonómnej vlády J. Tisa, ktoré síce pre budúcnosť neodmietali samostatnosť Slovenska, ale v danej dobe ju považovali za nečasovú. Nevedeli si totiž predstaviť, žeby Slovenská krajina získala medzinárodné garancie svojich hraníc (obava z agresie z Maďarska) a žeby bola schopná ekonomicky a finančne prežiť.
V daných politických pomeroch však slovenskí politici nemali ani tak na výber, ktorý zo svojich štátoprávnych programov sa pustia realizovať, ako skôr reagovať na rútiace sa udalosti vyvolané silami mimo ich dosahu. Už v novembri 1938 sa A. Hitler rozhodol definitívne likvidovať Česko-Slovenskú republiku a obsadiť jej západnú časť až po karpatský hrebeň. O územie na východ od Malých a Bielych Karpát nemal eminentný záujem a počítal s ním ako s možným výmenným objektom pre Poľsko a Maďarsko. Jeho stratégovia však nechceli pripustiť spoločnú hranicu medzi Maďarskom a Poľskom, takže do definitívneho podrobenia sa týchto štátov vôli Berlína uvažovali aj o možnosti samostatnosti pre Slovensko. Slovenská krajina sa tým dostala do geopolitických kalkulácií rozhodujúcej mocnosti, ktorá v Mníchove dostala od západných veľmoci strednú Európu do svojej výlučnej sféry vplyvu.
Manévrovací priestor pre slovenskú politiku sa tým výrazne zúžil. Rozhodujúce slovenské politické sily síce nechceli zo životných záujmov porušiť štatút zriadený Žilinskou dohodou a následným prijatím zákona o autonómii Slovenska, ale o udržanie tohto štatútu nemali ďalší dvaja hráči na tom istom priestore. Jednak to bola Praha, ktorá po prekonaní šoku z Mníchova začala rozmýšľať ako obnoviť domináciu nad Slovenskom, a jednak Berlín, ktorý sa usiloval o likvidáciu ČSR. V Prahe pritom kalkulovali s tým, že Slovensko ovládnu za pomoci Berlína a budú nad ním vládnuť ako vazal tretej ríše. Keďže aj im sa doniesli správy, že Berlín chce rozbiť republiku, mali aj druhú alternatívu – ak už má česko-slovenský štát zaniknúť, nech je jasné, že sa to udialo po vonkajšom zásahu, ale nie ako následok vnútorného rozkladu. S tým cieľom sa aj rozhodla ústredná vláda v Prahe vyhlásiť 9. marca 1939 na Slovensku stanné právo (Homolov puč) a rozpustila autonómnu vládu na čele s J. Tisom.
Rozhodujúcim činiteľom na Slovensku sa dostali chýry o tom, že Berlín sa usiluje o rozbitie republiky, začiatkom februára 1939. Reagovali na ne rôzne. Radikálna časť nabádaná aj mnohými agentmi tretej ríše rozpútala kampaň za plné osamostatnenie, avšak rozhodujúci činitelia ľudovej strany zostali vo vyčkávacej pozícii. Aj v ich rétorike sa v rôznych spojeniach začal častejšie objavovať termín slovenský štát, avšak z jasným zdôraznením, že je to program do budúcnosti, nie aktuálny. Ani zosadenie Tisovej vlády Homolovým pučom nebolo schopné zmeniť túto politiku. Nová Sidorova vláda si dala za cieľ urovnať vzťahy s Prahou tak, aby rozhodujúcim činiteľom v rozhodovaní o budúcnosti Slovenska boli slovenské národné záujmy. Preto aj odmietol nahováranie Hitlerových emisárov v Bratislave 12. marca 19389, aby okamžite vyhlásil slovenský štát. Prekazil tým Hitlerovi snahu okupovať západnú časť republiky na výročie anšlusu Rakúska.
V danej situácii musel A. Hitler zmeniť svoje plány. Dňa 13. marca 1939 pozval do Berlína zosadeného predsedu vlády J. Tisa, aby s ním prerokoval otázky ďalšej budúcnosti Slovenska. V Berlíne ho prijal s plnými poctami, aké sa dávali hlavám suverénnych štátov, a v rozsiahlom rozhovore večer toho dňa mu nezaobalene vysvetlil, že Nemecko si želá vyhlásenie samostatného slovenského štátu, inak ho „ponechá svojmu osudu“. V daných pomeroch to znamenalo, že Nemecko dovolí horthyovskému Maďarsku okupovať aj zvyšné územie Slovenska. Aby táto hrozba nadobudla aj konkrétny obsah, akoby náhodou ríšsky minister zahraničných vecí J. von Ribbentrop predložil Hitlerovi telegram z Budapešti, v ktorom sa hovorilo o sústreďovaní maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Napriek tejto situácii J. Tiso sa nepodriadil niekoľkohodinovému nátlaku Ribbentropa, aby vyhlásil slovenský štát z berlínskeho rozhlasu, ale trval na tom, že o takomto akte môže rozhodnúť len slovenský snem. Nemci nakoniec ustúpili od nátlaku na J. Tisa a pri odchode do Bratislavy mu dali ultimátum, že slovenský snem musí tak učiniť do 12.00 hodiny 14. marca 1939.
Ešte z Berlína J. Tiso zabezpečil u prezidenta republiky E. Háchu zvolanie slovenského krajinského snemu na 10. hodiny 14. marca 1939. Po vypočutí si obsiahlych komentárov od predsedu vlády K. Sidora a poslanca J. Tisa nakoniec porušiac Hitlerovo ultimátum vyhlásil Snem Slovenskej krajiny krátko po 12. hodine samostatný Slovenský štát. V daných okolnostiach tento akt bol jediným možným východiskom zo situácie, ktorú slovenská politická reprezentácia nepripravovala a ktorá ju prinútila konať tak, ako konala. Málo kto vtedy čo i len tušil, ako sa budú veci vyvíjať ďalej. Už následný deň okupovali nacistické vojská rozsiahle územia západného Slovenska a postavili slovenskú vládu pred ďalšiu výzvu. Útok horthyovských maďarských vojsk 23. marca 1939 prebudil dezorientovanú slovenskú spoločnosť, ktorá si asi až vtedy uvedomila existenciu vlastného štátu a potreby ho brániť. Nič nemení však na fakte, že 14. marca 1939 reagovala slovenská politická reprezentácia tak, ako reagovala. Vzápätí musela riešiť mnohé ďalšie veci, ktoré zvládla alebo nezvládla úmerne svojim silám a svojim schopnostiam.
Prvá Slovenská republika umožnila Slovákom prvýkrát v histórii riadiť si svoje veci síce nie podľa optimálnych predstáv, ale aspoň vlastnými silami. V mnohých oblastiach prvá Slovenská republika a jej politické vedenie zvládli výzvu doby a dosiahli pozoruhodné úspechy. Mnohé záležitosti však politické vedenie nezvládlo, respektíve boli nad jeho sily. Aj v dôsledku politického roztrieštenia na umiernených a radikálov nedokázala Bratislava prvé, pomerne priaznivé roky existencie samostatného štátu využiť na širšie medzinárodné ukotvenie Slovenskej republiky. Nevýhodná geopolitická situácia zaťahovala slovenský štát do vojenských dobrodružstiev nacistického Nemecka a nakoniec viedla i k účasti na najväčšom zločine druhej svetovej vojny, na židovskom holokauste. Na druhej strane v rokoch prvej Slovenskej republiky sa uskutočnila na Slovensku výrazná modernizačná vlna, ktorá vtlačila krajine definitívne priemyselno-poľnohospodársky charakter. Slováci dokázali, že si vedia svoje veci spravovať sami, na druhej strane sa aj presvedčili, že sú za svoje konanie aj zodpovední. Táto skúsenosť sa už nikdy nedala vymazať z vedomia národa.
Pane doktore,
v tomto článku píšete o tom, že Češi odbourávali v době první republiky slovenský průmysl. Může prosím uvést alespoň jeden příklad takové likvidace?
Také zde píšete, že Slovenský Štát zachránil územní integritu Slovenska, kterou pomnichovské Československo zaručit nemohlo. To nechápu. Jakou územní integritu máte na mysli? Podívam-li se na staré mapy z 40. let, tak Slovenský Štát vypadá oproti dnešnímu Slovensku stejně uboze, jako českomoravský protektorát oproti České republice.
Mimochodem, do této diskuze na Vašem jsem se zapojil proto, že ačkoliv jsem Čech, tak díky osudu od dětství udržuji blízké kontakty se slovenskými Maďary a tedy logicky znám i jejich bajky o buta Tótok nem ember a o budování civilizace v panonské pustině obývané primitivními Slovany. Ostatně, mají to dodnes i na romantickém obraze v parlamentu v Budapešti.
Mezi Čechy je plno pitomců ve vztahu ke Slovákům. Ale sám jsem v posledních letech potkal řadu takových Slováků. Včetně celníků, dopravních policistů, číšníků v restauracích apod. Celkově ale nevím o tom, že by český národ kdy měl nějaký likvidační nebo asimilační plán na Slováky. Nebo to má být Masarykova myšlenka československého národa? Nebo myšlenka protestantské církve? Vzdělaní Češi považují Slováky za bratry a nechtějí je předělávat na Čechy. Ochudili bysme tím jen sami sebe. Po kulturní a historické stránce jsem nejen Čech, ale také Slovák.
s pozdravem
V.M.
Dobrý deň prajem,
ja by som k tomuto len chcel povedať, že mám 31 rokov a dobre si pamätám, keď som bol na strednej škole (91-95) tak sme sa učili dejepis zo starých skrípt,ktoré vtedy nahradili komunistické knihy…
Boli to skriptá tuším zo začiatku ?70 rokov? alebo tak nejako…A pamätám si veľmi dobre, že aj v nich sa spomínalo demontovanie výrobných podnikov na Slovensku po vzniku 1. ČSR…
Mimochodom na jednom diskusnom fóre odporúčali ako materiál „učebnice hospodárskej geografie z r. 1969 VŠE“, ktoré opisujú podobný proces po II. svetovej vojne. Ale nečítal som ich…
Na tom istom fóre sa udávajú tieto príklady:
„Klasický príklad rabovania slovenského priemyslu za 1. ČSR je továreň na plechy Union Zvolen.“
„Alebo taká oceliareň a valcovňa v Trnave, ktorá bola súčasťou Coburgovych závodov. Do vzniku ČSR to bol prosperujúci podnik, ktorý myslím 2-krát navýšil svoje základné imanie. Lenže predstavoval konkurenčnú hrozbu pre moravskosliezske železiarne, tak mu „československá“ vláda neustále znižovala výrobné kvóty a odďaľovala nostrifikáciu, až ho priviedla na mizinu.
Holt, výhody federálu…“
Ale nemám to overené, dávam to sem len ako podnet…
Ale nedá mi nespomenúť ešte jednu vec: pamätám si, že v 90. rokoch (už neviem presný rok) dávali v televízii rozhovor s jedným riaditeľom nejakého stavebného podniku. Ten vtedy spomínal, že asi pol roka pred rozdelením štátu sa museli ako firma podieľať na nejakých stavbách v Česku (nejakým spôsobom boli v tom zaangažované federálne orgány), ale platba už zostala na starosti Slovensku po rozdelení…
A na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorého otec pracoval v Martinských závodoch a ten mi spomínal ako sa „kvapne“ odvážalo z Martinských závodov Know-How do Česka pred 1.1.1993 (technické plány a podobne)…
Takže to len také perličky z môjho života…od laika…
S pozdravom…
Pánové, to o o Union Zvolen jsem opravdu nevěděl a překvapilo mě to. Myslel jsem, že podobné věci se děly jen po roce 1989.
Ale není se vlastně čemu divit. Takhle funguje kapitalismus když může. Nacionalismus bych v tom primárně neviděl – je to o konkurenci. Po roce 1993 jsme se rozdělili, ale podobné procesy u nás pokračovaly dále. Mohl bych Vám sám vyprávět, jak padaly podniky na Moravě ve prospěch těch „blíže Praze“ a jak se dodnes rozdávají dotace, dávají kvóty a výjimky na ně atp.
s pozdravem
VM
Pán docent, zdá sa, že toho o nás oboch (teda Slovákoch a Čechoch)neviete ešte moc. Napr. aj to, že v mojich statiach asi nenájdete všeobecné označenia typu Česi, Maďari a pod. Pri posudzovaní vždy používam ten najpregnantnejší termín. Asi nenamietate, keď poviem, že česká politická elita nebola ochotná chápať Slovákov v spoločnom štáte ako rovnocenného partnera. To však nevylučuje, že množstvo Čechov si to želalo, alebo im to bolo jedno. Ale boli aj takí, čo sa s tou elitou stotožnili. Osobne som bol za rozdelenie ČSFR, urobil som na tom kus roboty, ale nikdy som to nerobil z nenávisti voči Čechom. Robil som to preto, aby sme sa aj my Slováci mohli plnohodnotne realizovať ako národ. Ak to bolo protičeské, tak potom by sme sa už nemali kamarátiť. Ja si to nemyslím. Stále som zástancom najužšej spolupráce medzi našimi národmi. Raz som sa v tejto veci dokonca pohádal s pani Vašáryovou, vtedy veľvyslankyňou SR vo Varšave, ktorá (vraj bývalá čechoslovakistka) bohorovne vykrikovala, že na Čechov sa nemáme orientovať, že to je minulosť, že od Čechov už nemôžeme nič čakať. Keďže som diskutujúcim dokázal opak, táto osoba sa mi mstila tak, že som mal na MO SR vôbec problémy sa tam za Dzurindovej vlády udržať. Táké sú premeny „čechoslovakistov“. Vidieť, že už vtedy boli verní svojmu presvedčeniu len kvôli mise šošovice. Skutočný národovec si ctí svoj národ, ale rovnako si ctí aj národy druhé. A ja mám vo veľkej úcte ako český národ, tak aj jeho kultúru. To však neznamená, že sa na veci nemôžem dívať kriticky. Lebo „len pravda nás môže oslobodiť“.
A tá pravda je asi nasledovná: V rámci tzv. reštrukturalizácie a nostrifikácie bolo na Slovensku odbúraných asi 600 priemyselných podnikov; neboli to len podniky, ktoré neboli konkurencie schopné v nových pomeroch. Boli to aj podniky mnohokrát modernejšie ako tie v „historických krajinách“. Mali však smolu: Neboli politicky kryté a tak museli ustúpiť tým, čo takéto krytie mali. Zanikli takmer všetky spišsko-gemerské hutnícke a železiarske podniky a mnohé ďalšie. V Žiline napr. bol zlikvidovaný pivovar, ktorého pivo bolo európsky známe. Z Podbiela na Orave preniesli pivovar do Prahy (dnes U Fleků). Asi v tej Prahe bolo málo pivovarov. Atď. Takže radšej to nechajme.
Neviem, kde by sa to hodilo, tak skúsim položiť otázku v tejto téme. Pán Hrnko, ako vnímate snahu primátora mesta Rajec odhaliť pamätnú tabuľu ministrovi zahraničných vecí Ferdinandovi Ďurčanskému. Už-už to vyzeralo, že sa okolo toho strháva ďalší z povestných liberálnych „pohonov“ na čarodejnice, ale akosi to utíchlo. Údajne boli požiadané o dodatočné posudky HÚ MS a SAV. A HÚ MS sa má údajne tým zaoberať aj na nejakom kolokviu v marci. Ja osobne si myslím, že na odhalení tabule tejto osobnosti nič extra negatívne nie je.
Kto to bol František Ďurčanský? Ľahko povedať: Potomok zemanov z Ďurčinej, hoci zlé jazyky sa o ňom vyjadrovali, že je to len formálny stav. Boľ čierny ako uhoľ, takže sa šírila o ňom klebeta, že to sa len jeho mamka zabudla s nejakým Cigánom. Keď raz intenzívne obhajoval pred Goeringom slovenské záujmy, tak znechutený Goering údajne povedal, aby už toho Cigána k nemu nevodili.
Ale teraz vážne: Pochádzal z Rajca, jeho otec bol senátorom za Slovenskú ľudovú stranu. Absolvoval právo na Sorbone v Paríži a bol jeden z mála expertov na medzinárodné právo na Slovensku. Bol ohnivým autonomistom, avšak postupne dospel k presvedčeniu, že autonómia je pre Slovensko málo, že slovenský národ, ak má byť plnohodnotný, musí v rámci Česko-Slovenska dosiahnuť minimálne úroveň federácie. Spolu so starším bratom Jánom založil časopis Nástup, v ktorom na vysokej teoretickej úrovni obhajoval myšlienky, ktoré aj v radoch umiernených ľudákov boli kacírske – právo na neobmedzené sebaurčenie Slovákov. Preto bol pokladaný za radikála a centralisti ho pokladali za obzvlášť nebezpečného, lebo svojich myšlienok sa držal do dôsledkov. Bol jeden z hlavných rečníkov a osnovateľov vyhlásenia mladej slovenskej inteligencie v Trenčianskych Tepliciach roku 1932. Už počas rokovaní v Žiline o autonómii Slovenska v októbri 1938 požadoval samostatné Slovensko, ale prijal vyhlásenie autonómie a stal sa ministrom autonómnej vlády. Ako znalec dejín a medzinárodného práva vedel, že málokedy v konsolidovaných pomeroch vznikne štát a že národy musia využiť krízové situácie na to, aby realizovali svoje samourčovacie právo. Rovnako vedel, že malé národy sa musia oprieť v týchto rozhodujúcich situáciách o silných, ktorí jediní môžu garantovať ich nezávislosť. Preto nemal žiadne problémy hľadať pre svoj program podporu u tých, o ktorých si myslel, že v pomníchovskom marazme môžu Slovensku pomôcť proti revizionizmu horthyovského Maďarska. V danom období to bola tretia ríša, a preto robil všetko, aby presvedčil Nemecko, že samostatné Slovensko bude preň výhodnejšie, ako keby ho prenechali Maďarsku. Je treba povedať, že sa mu to dosť podarilo, ale neuvedomil si celkom, že tým aj svojmu dielu dáva punc kolaborácie s nacistami. Myslel si, že to nejak uhrá.
V prvej SR bol prvým ministrom zahraničných vecí, neskôr aj ministrom vnútra a snažil sa zabezpečiť jej relatívnu nezávislosť na Nemecku. Tým vzbudil nedôveru v Berlíne. Prvýkrát to bolo po vypuknutí vojny, keď síce súhlasil, aby Nemci použili slovenské územie na útok proti Poľsku, ale všemožne sa snažil udržať Slovensko mimo konfliktu, čo sa mu nepodarilo aj kvôli pronacistickej „iniciatívnosti“ generála Čatloša. Ďalšiu nedôveru vyvolali jeho pokusy začiatkom roku 1940 o nadviazanie vzťahov s Britmi a zabezpečenie neutrality pre Slovensko vo vojne. Nemci sa o tom dozvedeli cez svojho špióna na slovenskom vyslanectve v Ríme Demutha. Preto zorganizovali proti nemu ako ministrovi vnútra provokáciu, na ktorú naviedol v Berlíne Goebels Šaňa Macha. Na konci februára po príchode z Berlína Mach nariadil gardistom, aby označili židovské obchody nápismi a gardisti sa snažili nevpúšťať židov do reštaurácií. Ďurčanský nariadil nápisy odstrániť a zasiahol proti svojvoľnostiam gardy. Na to Mach podal demisiu a vyvolal vládnu krízu, ktorá priamo priviedla slovenskú vládu do Salzburgu. Ďurčanský bol nemeckou tlačou masívne označovaný za priateľa židov a teda nepriateľa Nemcov. Po debakli vo Francúzsku, keď sa ukázalo, že demokratické veľmoci nie sú schopné Hitlerovi čeliť, Ďurčanský sa snažil v očiach Nemcov očistiť a pustil do vlády arizačný zákon, čo mu už nepomohlo. Onen zákon bol stále na princípe náboženskom, nie rasovom.
V Salzburgu si Hitler vynútil od Tisa odvolanie Ďurčanského a žiadal jeho zatvorenie do koncentračného tábora, v čom mu však Tiso nevyhovel.
Po zbavení všetkých politických funkcii prednášal na Slovenskej univerzite (dnešná UK) medzinárodné právo. Viedol zároveň Ústav pre zahraničných Slovákov, čo bol krycí názov pre inštitúciu pripravujúcu Slovensko na mierovú konferenciu. Bol zakladateľom vednej disciplíny na Slovensku, ktorej sa dnes hovorí politológia. Bol dôsledným zástancom slovenskej samostatnosti a za túto samostatnosť pracoval do konca života.
Nebol rasistom, ale ako valná väčšina vtedajšej slovenskej populácie bol protižidovský zameraný z náboženských a národných dôvodov. Vtedajší náboženský antisemitizmus však nemá nič spoločné s antisemitizmom rasistickým, ktorý uviedli do Európy nacisti. Vraj arizoval nejaký veľkostatok. Po tejto línii som však jeho život neskúmal. Bol rozhodujúcim akcionárom Slovakofarmy, tiež neviem, či akcie nezískal až za slovenského štátu. V každom prípade s firmy urobil európsky významný farmaceutický podnik.
Zaujímavé je, že postavenie pomníka vojnovému zločincovi, maďarskému špiónovi a zradcovi Jánosovi Esterházymu na Slovensku za účasti vtedajších vládnych predstaviteľov z SMK nekritizoval nikto, hoci bol rovnakým antisemitom ako Ďurčanský a rovnako sa podieľal na prijatí tých istých protižidovských opatrení. Jeho hlasovanie proti zákonu o vysťahovaní židov roku 1942 pri dostatočnej zlomyseľnosti možno vysvetľovať aj ako hlasovanie za zachovanie židovského kódexu, ktorý tento zákon zrušil. Ale to sú veci zložité, aby sa dali takto jednoducho odbiť.
Otázka postavenia pomníka je o zvážení pre a proti. O máloktorej slovenskej osobnosti do roku 1938 možno povedať, žeby nebola viac alebo menej ovplyvnená náboženským antisemitizmom. Vo Viedni by napr. museli zbúrať dva pomníky zúrivých antisemitov – Ignáca Seipela a Karla Luegera. Skúste to navrhnúť Viedenčanom.
No a na záver – ani jeden zo zakladateľov Izraelského štátu nebol krištáľovo čistý. Každý máme nejaké maslo na hlave. Dôležité je brať osobnosti komplexne a vidieť ich v dobe, v ktorej žili. Pri stavaní pomníkov treba zase vidieť, či sa dané osobnosti majú niečím dnešnej verejnosti prihovoriť.
Ja sa – priznávam – v dejinách orientujem len poslabšie, tak neviem aká je situácia dnes. Ale spomínam si, že v roku 2007, keď riešili zákon o Andrejovi Hlinkovi (ktorého si veľmi vážim), tak v rozhlase M. Zemko (ten sa inak vyjadril aj k tej buste F. Ďurčanského, samozrejme v duchu svojho zvláštneho chápania „nacionalizmu“, ako inak, negatívne) povedal, že na Slovensku v tej dobe boli iba 3 kriticky spracované životopisy. Tuším spomínal M. R. Štefánika, ale na tých dvoch ďalších si už nespomínam. Len ma napadá, aká je škoda, že neexistujú životopisy viacerých takýchto osobností. Neverím tomu, že by sa nekupovali, dopyt predsa treba najprv poštekliť a nie čakať až kým natiahne ruku. A myslím, že veľa Slovákov by sa čudovalo, keby zrazu zistili, že to s tým (údajným) nedostatkom osobností so zaujímavými životmi v slovenských dejinách vôbec nie je také zlé.
Predsa len sa ešte na dačo spýtam. Spomínali ste tu (vyššie) názor istej osoby na neperspektívnosť ďalšej spolupráce (presnejšie orientácie na) s Čechmi. Mňa by, priznám sa, celkom zaujímalo, čím ste vtedy argumentovali, aby ste preukázali, že Slováci by sa mali aj naďalej orientovať na Čechov. Totižto, keď sa pozriem na atlas Európy, tak na prvý pohľad vidím, že v tomto priestore budú hlavné husle hrať:
1) v krátkodobom, strednodobom aj dlhodobom horizone Nemci,
2) v strednodobom a dlhodobom Poliaci,
3) v dlhodobom Ukrajina.
Takže, aký je (okrem historických väzieb a resentimentu časti populácie) objektívny dôvod na orientáciu na Čechov??? Tú otázku myslím úplne vážne.