Slovo o slove Slovák – II. časť.

Keď som v 3. čísle Slovenských pohľadov z tohto roka uverejnil svoj príspevok o používaní slová Slovák pri pomenovaní slovanského obyvateľstva na našom území od najstarších čias podnes, nepredpokladal som, že v tejto úvahe budem pokračovať, respektíve, že tak skoro sa mi dostane do rúk dielo, ktoré výrazne podporí moje tvrdenia. Týmto dielom sa na počudovanie stala Kronika anonymného notára kráľa Bela, ktorú slovenskému čitateľovi sprostredkovalo v origináli i v slovenskom preklade vydavateľstvo Rak v závere posledného roka 20. storočia i celého milénia. Človek si až pri podrobnom prečítaní uvedeného diela uvedomí, o čo slovenská verejnosť prišla, že jej nebolo v takejto podobe sprístupnené už skôr. Nejde pritom o vybájené skutočnosti, ktoré si neznámy autor vymyslel a ktoré zasadil do doby staromaďarského „zaujatia vlasti“. Ich pramenná hodnota viažuca sa k 9. a 10. storočiu je veľmi nízka. To, že tieto deje sú viac výmyslom autora ako čo i len vzdialeným obrazom skutočných historických udalostí, uznáva dnes už i kritická maďarská historická veda. Redaktor vydania Vincent Múcska to dostatočne v poznámkovom aparáte aj slovenskému čitateľovi priblížil.

Čím je teda toto dielo tak zaujímavé, že aj napriek úplnej nespoľahlivosti výkladu popisovaných udalostí, si zaslúži našu pozornosť? Osobne si myslím, že práve tým, čím v skutočnosti je – podľa môjho názoru je politickým traktátom dvanásteho storočia, vzniklo na politickú objednávku a slúžilo konkrétnemu politickému cieľu. V dejinách historiografie to nie je nič neobvyklé. Od antiky cez stredovek až po dnešné dni používanie historických argumentov, písanie historických diel často slúžilo a aj v budúcnosti bude slúžiť na podporu konkrétnych politických snažení, konkrétnych politických cieľov. Používali sa na zdôvodňovanie toho, prečo daná realita má byť taká, aká je, resp. prečo sa má zmeniť. To, že si historici pri písaní obdobných diel často vymýšľali alebo prispôsobovali fakty, nie je taktiež žiadnou raritou. Mnoho príkladov by sme našli aj v našej nedávnej minulosti a dovolím si tvrdiť, že aj v našej tranzitívnej prítomnosti.

O politickom charaktere spisu svedčia už úvodné zdôvodnenia napísania „kroniky“. Autor priamo píše: „Veď by bolo náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak veľmi vznešený národ maďarský len tak, ako by vo sne, dopočul o svojom pôvode a o svojich udatných činoch a skutkoch z nepravdivých povestí vidiečanov a z táravého spevu igricov“ (s. 35). Teda nie to je pravda, čo rozprávajú druhí (a pravdepodobne tým sledujú aj iné ciele), ale pravdivé je to, čo píše magister P. Samozrejme, z toho potom vyplýva, že oprávnené sú len tie politické ciele, ktoré sleduje pisateľ „kroniky“. Ak nám to pripomína niektoré tvrdenia súčasníkov, môžeme si byť takmer istí, že ich primárnou úlohou nie je poznávanie minulosti, ale nachádzanie historických zdôvodnení pre aktuálnu politickú prax. Prečo si teda neposvietiť na Anonymove dielo z tejto stránky?

Prenesme sa teda do 12. storočia a zauvažujme, aké politické zmeny mohli vyvolať potrebu zdôvodňovať výlučnú supremáciu etnických Maďarov v Uhorsku a podriadenosť ostatných, podľa Anonyma podmanených národností, špeciálne Slovákov. Lebo keď si kroniku dôkladne preštudujeme, zistíme, že podľa opisovaných dejov jeho Hetumoger (starí Maďari) porážajú všetky národy, s ktorými sa stretli, ale len Slováci (Sclavi) či už zo strachu alebo po prehratej bitke sa im podriaďujú. Aká to mohla byť politická udalosť, ktorá by vyžadovala aj ideologické zdôvodnenie supremácie maďarskej, s najväčšou pravdepodobnosťou centralistickej moci? Takouto udalosťou mohol byť len definitívny zánik vyše tristoročného politického útvaru na území Slovenska v prvých desaťročiach 12. storočia, ktorým bolo Nitrianske kniežatstvo.

Zánik každého politického celku, najmä takého, ktorý len pred niekoľkými desaťročiami (najmä za panovania kniežaťa Bela) viedol dokonca samostatnú zahraničnú politiku a razil vlastnú mincu, znamená vždy stratu pozícií pre mnohých významných ľudí. Zaniknú funkcie pri dvore, v úradoch, vo vojsku a najmä v centre dôjde v dôsledku presunu politickej moci na iné miesto aj k hospodárskemu úpadku. Niet vhodnejšej pôdy na šírenie „nepravdivých povestí vidiečanov alebo táravého spevu igricov“, ako vytvorenie situácie, pri ktorej značná časť vysokopostavených činiteľov príde o svoje postavenie. Veď si len spomeňme, ako aj celých 40 rokov po zániku Slovenskej republiky roku 1945 vymierajúci ľudáci s pietou spomínali na roky jej jestvovania a neprestali dostupnými prostriedkami usilovať o jej obnovenie.

Na druhej strane však aj opačná strana cíti potrebu zdôvodniť túto zmenu nielen mocensky, ale aj ideologicky. Proti prejavom, ktoré ju spochybňujú, treba bojovať všetkými prostriedkami. Dialo sa to v minulosti a vidíme, že sa to deje aj dnes. Preto bolo treba napísať politický traktát s výrazným maďarským etnickým podfarbením, lebo „táravé spevy igricov“ mali na Nitriansku určite etnicky slovenský charakter. A možno sa taktiež odvolávali na historickú tradíciu, ktorá len tak rýchlo nevymizne. Veď napr. Poliaci aj 100 rokov po zániku svojho štátu v dôsledku trojitého delenia neprestali usilovať o jeho obnovenie. Pri použití uvedenej analógie z najnovšieho obdobia by sme spismi napísanými proti snahám ľudákov v zahraničí z pročesko-slovenských pozícií mohli zaplniť celú knižnicu.

Samozrejme, každý môže povedať, že na uvedené tvrdenia nie sú v prameňoch, ba ani v samotnej kronike žiadne dôkazy. A už vôbec je nenáležité robiť porovnávania dvoch od seba tak vzdialených období. Iste, treba priznať, že to môže pôsobiť nehodnoverne. Ani priame dôkazy na uvedené hypotézy sa v diele nenájdu. Na základe celkového ducha diela a iných dobových dokumentov však možno všeličo vyvodiť a domyslieť. Predovšetkým zaujímavé je to, že pravdepodobne najsilnejšie kniežatstvo, ktorého územie si starí Maďari podriadili, nezískali výbojom, ale sobášom Arpádovho syna Takšoňa s dcérou jeho kniežaťa Menumorota. Z našich poznatkov vieme, že najmocnejším štátnym útvarom v tomto priestore bola Veľká Morava. On však kladie toto kniežatstvo do Sedmohradska. Prečo? Nemá to byť práve podkopanie historického práva Nitrianskeho kniežatstva? Neboli o tomto „táravé spevy igricov“? Ostatne na toto poukázali už slovenskí osvieteneckí historici.

Ďalším faktorom je, že z mnohých dobových dokumentov sa dá vypozorovať trvalo prítomný partikularizmus medzi horným a dolným Uhorskom, ktorý nebol vyjadrený len tým, že tieto dve územia mali svoj samostatný erb aj v čase unitárneho štátu, a ktorého stopy možno nájsť v uhorských dejinách od jeho vzniku až do tureckého záboru južnej časti Uhorska po roku 1526. Už sv. Štefan zhromaždil proti Kopáňovmu povstaniu vojsko na sever od Dunaja a jeho hlavnou oporou bola šľachta Nitrianskeho kniežatstva na čele so slovenskými šľachticmi Huntom a Poznanom. Tento partikularizmus bol prirodzený, pokiaľ existovalo údelné kniežatstvo a viedlo to aj k častým stretom medzi ústredným panovníkom a údelným kniežaťom až nakoniec kráľ Koloman údel na začiatku 12. storočia zrušil.

A práve tu mohla vzniknúť živná pôda pre napísanie obdobného politického traktátu, lebo rozdielna politická orientácia šľachty na Horniakoch a Dolniakoch pokračovala. A nie je ju možné pozorovať len bezprostredne po zániku kniežatstva (čo by navádzalo, že kronika mohla vzniknúť za vlády Bela II.), ale aj neskôr. Určite nebolo náhodou, že feudálne dŕžavy Matúša Čáka a Omodejovcov vznikli v geopolitických rozmeroch bývalého Nitrianskeho kniežatstva. Rovnako odlišnú politickú orientáciu hornouhorskej šľachty zaznamenáva niekoľkokrát v svojom historickom diele Ján z Turca aj o 200 rokov po napísaní Kroniky neznámeho magistra P. Na jednom mieste priamo píše, že „kráľ Žigmund mohutne podporovaný jednak vojskom ľudu svojej krajiny a jednak silnými šíkmi šľachty horných častí uhorskej krajiny (horné oblasti uhorskej krajiny mu totiž zostali verné)“ (Kroniky stredovekého Slovenska, s. 151).

Tento partikularizmus zostal aj po Žigmundovej smrti, keď dnešné Slovensko pod Jiskrovým kapitanátom podporovalo nároky Habsburgovcov a Dolná zem pod gubernátorstvom J. Huňadyho bola v rukách „národnej“ šľachty. Nie som si istý, či by sme nenašli rovnaké rozdelenie uhorskej šľachty aj pri voľbe Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského za uhorských panovníkov v rovnakom čase. Možno by stálo za námahu preskúmať túto otázku.

Turecké vojny a okupácia maďarskej nížiny Osmanmi priniesli uhorským stavom iné starosti. Je však nanajvýš zaujímavé, že čosi dvadsať rokov po Karlovackom mieri z roku 1699, ktorý definitívne skončil s érou osmanskej okupácie, a desať rokov po skončení povstania F. Rákociho, počas ktorého na sneme v Onóde roku 1707 pre odlišné politické postoje zavraždili vyslancov Turčianskej stolice, vystupuje s podobným programom ako Anonymus proti Slovákom M. Bencsik. Pritom sa oprel o rovnaké nezmysly, aké svojou kronikou pustil do obehu práve magister P. Myslím si, žeby bolo načim opäť sa zamyslieť, akú úlohu hrala pri rôznych prejavoch feudálneho partikularizmu v Uhorsku práve národnostná otázka. Otvorený bojovný maďarský nacionalizmus magistra P. by nám mohol napovedať, že mohla hrať omnoho väčšiu úlohu, akú sme schopní dnes pripustiť.

Ďalšou zaujímavou stránkou Anonymovej kroniky popri z nášho dnešného pohľadu na stredoveké dejiny nezvyčajnom nacionalizme autora je, že – hoci veľmi dobre zorientovaný v reáliách svojej doby – medzi potomkami Hetumoger uvádza výlučne dolnozemskú šľachtu (magnátske rody) a to aj takú, ktorá vzhľadom na svoje slovanské mená (Bogat, Čák) mohla mať celkom iný pôvod. Žiadnym spôsobom neuvádza hornouhorských magnátov ako napr. Hunt-Poznanovcov alebo Svätojurských grófov, ktorí v jeho dobe patrili medzi popredné rody Uhorska s rozsiahlymi majetkovými dŕžavami. Prečo? Boli šíriteľmi „táravého spevu igricov“? Alebo bol ich pôvod tak jasný, že zaradiť ich medzi Arpádových druhov bolo absolútne nemožné? Nevedno. A možno z oboch príčin.

Všetci autori, ktorí sa zaoberali Anonymovým dielom, zhodne tvrdia, že magister P. bol veľmi dobre zorientovaný v uhorských reáliách a geografii krajiny v dobe, v ktorej žil. Skutočne, jeho zemepisné znalosti sú tak dobré, že možno predpokladať, že mnohé miesta, ktoré opisuje, poznal aj z autopsie. A tu dochádzam k hlavnému bodu, prečo som sa podujal napísať túto krátku úvahu ako pokračovanie môjho článku Slovo o slove Slovák. Myslím si totiž, že táto kronika potvrdzuje moje tvrdenie o tom, že slovo Slovän, Slovan, Slovák sú len vývojovými prvkami toho istého pojmu v rôznych etapách vývinu jazyka (čo asi ani nikto nespochybňuje) a pôvodne označovali konkrétne slovanské kmene (Slovákov, Slovincov, pôvodne aj Bulharov a Macedóncov, Slovanov z oblasti Novgorodu a Pomoranska). Bolo rovnocenným pomenovaním s pojmami Rus, Srb, Chorvát, Čech alebo Poliak a v domácom prostredí nebolo všeobecným pomenovaním Slovanov. V dobových latinských dokumentoch bol jeho pendantom termín Sclavus alebo Slavus. Všeobecným pojmom na označenie všetkých Slovanov sa stalo v mimoslovanskom prostredí a stalo sa tak použitím rozšírenia obsahu pojmu konkrétneho – pôvodne etnické meno macedónskych a tráckych Slovanov sa použilo na pomenovanie celej skupiny príbuzných kmeňov najskôr v gréčtine. Odtiaľ slovo prešlo do latinčiny a arabčiny a cez latinčinu aj do ostatných jazykov vrátane slovanských už v rozšírenom význame. Avšak dva dodnes pretrvavšie národy pôvodných Slovanov – Slováci a Slovinci – si svoje originálne etnické meno (Slovák, Slovenka, Slováci, Slovensko; Slovenac, Slovenka, Slovenci, Slovenia) podržali dodnes napriek tomu, že medzi časom sa ich etnické pomenovanie stalo aj v ich jazykoch všeobecným pomenovaním pre všetkých Slovanov.

Keď si pozorne prečítame Anonymovu kroniku, musíme konštatovať, že magister P. nepozná všeobecné pomenovanie Slovanov, dokonca aj Slovincov nazýva Korutáncami a že termín Slovan (Sclavus) používa výlučne na pomenovanie Slovákov v ich vtedajších etnických sídlach. Uvedenú skutočnosť nie je ťažko dokázať. Anonymus pri opisovaní putovania svojich Hetumogor spomína množstvo názvov národov a kmeňov, s ktorými sa starí Maďari na putovaní do novej vlasti stretli alebo s ktorými viedli vojny. Ich lokalizácia však viac zodpovedá stavu z 12. storočia ako dobe, keď starí Maďari do Dunajskej kotliny prišli. Popri rôznych neslovanských etnikách pozná Rusov (Ruteni), Bulharov (Bulgari), Poliakov (Poloni), Čechov (Boemi), Srbov (Rac), Chorvátov (Crovati) a Slovincov (Carinthini). Srbov a Chorvátov však uvádza len cez názov ich krajiny. Okrem toho pozná ešte národ, ktorý v latinskom texte nazýva Sclavi (celkovo 14krát) a ktorý prekladateľ do slovenčiny prekladá päťkrát ako Slováci a zvyšok ako Slovania.

A tu sme pri koreni veci. Myslím si, že prekladateľ mal termín Sclavus vždy preložiť ako Slovák a to z dvoch dôvodov: Po prvé, okrem hore menovaných národov, ktoré Anonymus spomína už žiaden iný slovanský národ v tomto priestore nežil a nemohol žiť. A po druhé, lokalizácia miest, kde Anonymus umiestňuje ľud označený termínom Sclavi, sa plne zhoduje s výsledkami, ku ktorým dospel vo svojej, na dobu vzniku vynikajúcej práci Slovenský juh Ján Stanislav. Anonymove dielo je vlastne dobovým potvrdením Stanislavových výskumov.

Pozrime sa teda, kde magister P. umiestňuje národ pod menom Sclavi. Prvýkrát ich spomína na str. 39, keď vysvetľuje pôvod názvu Maďarov v podobe Hungari. Tam ich umiestňuje do Panónie, avšak text sa dá vysvetliť aj tak, že ich umiestňuje do okolia hradu Uh (Užhorod). Druhýkrát (s. 49) ich opäť všeobecne popri Valachoch (Rumunoch), Bulharoch a pastieroch Rimanov opäť označuje za obyvateľov Panónie. Opäť na s. 53 ich umiestňuje do medziriečia medzi Tisou a Dunajom. Na s. 55 ich nachádza ako obyvateľov okolia Mukačeva. Na s. 71 sa s nimi stretávame opäť v Sedmohradsku, na str. 79 v Gemeri, na str. 83 v oblasti Nitry, na str. 89 v oblasti Csongrádu a na s. 103 v Zadunajsku. Keď Anonymom uvádzané lokality porovnáme s výskumami profesora Stanislava, zistíme len to, že tam, kde profesor Stanislav nachádza Slovákov na základe jeho jazykovedných výskumov, tam ich umiestňuje pravdepodobne aj na základe svojej vlastnej autopsie taktiež neznámy notár kráľa Belu.

A o tom, že magister P. bol dobre informovaný o etnickom zložení Uhorska v svojej dobe a slabšie o politických pomeroch v dobe, ktorú popisoval, svedčí aj jeho opis udalosti pri dobývaní Zadunajska. Anonymus píše: „Porazili národy Slovanov a Panóncov, spustošili ich dŕžavy a obsadili ich. Početnými vpádmi však vyplienili aj pohraničné oblasti murských Korutáncov.“ Múcska k tomuto tvrdeniu uvádza v poznámke 200, že „tu sa pravdepodobne stala chyba pri opisovaní Anonymovho textu alebo sa pomýlil priamo už Anonymus, keď písal svoj text. V Reginovej kronike, jednom z prameňov využívaných Anonymom, je totiž pri roku 889 uvedený text … ,(Maďari) útokmi krutých vpádov vnikli do končín Korutáncov, Moravanov a Bulharov,“. Osobne sa mi zdá, že tu vôbec nešlo ani o zlý prepis, ani o Anonymov omyl. Len magister P. nepoznajúc reálie 9. storočia nevedel, prečo by mali byť v Zadunajsku Moravania a Bulhari, a tak upravil Reginov text podľa aktuálneho stavu z 12. storočia. A samozrejme, tu vôbec netreba pochybovať, že Sclavmi neboli nejakí neidentifikovaní Slovania, ale jednoznačne Slováci. Preto aj preklad mal hovoriť, že „porazili národy Slovákov a Panóncov“.

Som presvedčený, že slovenská historická veda bude musieť prehodnotiť svoju terminológiu pri prekladoch latinských slov Sclavus a Slavus z obdobia raného stredoveku a byť dôsledná pri ich prekladoch do slovenčiny. Keďže domáci autori poznajú všetky slovanské národy v tomto priestore podľa ich mena, nemožno uvedené slová prekladať do slovenčiny všeobecným termínom Slovan. V dobe Anonyma a domnievam sa, že i v čase sťahovania národov už neexistovali „Slovania“ s jednotným povedomím. Existovali len konkrétne slovanské kmene a od 10. storočia slovanské národy s vyvinutým kmeňovým (národným) povedomím. To možno povedať rovnako o Čechoch, Srboch, Chorvátoch, Poliakoch… a rovnako o Slovákoch. Preto treba v oblasti horného a centrálneho Uhorska používať pri preklade latinského Slavus, Sclavus termín Slovák, v Slavónsku Slavonec a v Korutánsku Slovinec. A určite nie len v období raného stredoveku. Posledne som čítal vo Vojenskej histórii 2/2001 štúdiu od V. Segeša o legislatívno-právnom rámci vojenstva v Uhorsku za kráľa Mateja Korvína. Jedno z jeho nariadení sa dotýkalo národov pomenovaných „Wolachi, Rutheni et Sclavi fidem Wolachorum“. Autor to preložil, že sa dotýka „Valachov, Rusínov a Slovanov valašskej viery“. Ale keď sa na tento preklad pozrieme bližšie, zistíme, že je logicky protirečivý. Veď aj Rusíni sú Slovania valašskej viery (t.j. pravoslávni). Kto sú teda „Sclavi fidem Wolachorum“? Popri Rusínoch, ak vynecháme Slovákov, to mohli byť už len Srbi. Ale tých predsa od najranejších uhorských dejín uvádzajú v domácich písomných prameňoch pod latinským (a dodnes aj maďarským) termínom Rac.

Jediní Sclavi, ktorí mohli byť ešte pravoslávni v tomto priestore, sú výlučne Slováci. Preto aj uvedená veta mala byť preložená do podoby „Valasi, Rusíni a Slováci valašskej viery“. Ak to preložíme takto, môžeme sa pustiť aj do riešenia jednej veľmi konkrétnej otázky, v ktorej sa dodnes vyskytujú spory. Je to otázka, či dnešní gréckokatolícki Slováci sú poslovenčení Rusíni alebo originálni Slováci, ktorí pri prijímaní kresťanstva prevzali a zachovali byzantský obrad. Kedy, či ešte v dobe byzantskej misie sv. Konštantína a Metóda alebo neskôr, to už nie je podstatné. Podstatné je, že v 15. storočí sa uvádzajú pravoslávni Slováci priamo v zákone štátu, a teda ich dnešná národnosť je originálna, nie sú žiadnymi rusínskymi odrodilcami, ako by sa to snažili dokázať šíritelia hesla „Čo gréckokatolík, to Rusín.“

Záverom môžem konštatovať to, čo som už konštatoval v svojom prvom článku. Slovanské obyvateľstvo na území dnešného Slovenska od 10. storočia je treba jednoznačne označovať termínom Slovák. A takto prekladať aj v dobových prameňoch termíny Sclavus, Slavus, ak sa nimi pomenúva obyvateľstvo na slovenskom etnickom území v jeho pôvodnom teritoriálnom rozsahu – teda aj na Dolnej zemi, podkarpatskej Ukrajine a v Bihársku. Tento termín treba používať aj na označenie obyvateľstva Slovenska pred 10. storočím, nazdávam sa však, že s vymedzením starý, teda presne starí Slováci. Aj pri tomto sa možno oprieť o Anonyma. On totiž, na rozdiel od mnohých aj súčasných maďarských historikov vôbec nepochybuje, že tí Slováci, ktorých on v 12. storočí poznal z autopsie, sú tými istými Slovákmi, ktorých si „podrobili“ jeho Hetumoger na začiatku 10. storočia. Takže Anonymovu kroniku môžeme pokladať aj za dobové dielo, ktoré potvrdzuje sídelnú kontinuitu dnešných Slovákov s tými, ktorí na omnoho širšom území ako dnes, obývali územie Karpatskej kotliny aj pred príchodom starých Maďarov.