Zamyslenie nad dnešnou tlačou

Je až neuveriteľné, čo dokáže polovzdelaná, v slovenskej národnej histórii úplne dezorientovaná časť slovenskej „píšucej“ komunity (vedome sa vyhýbam slovu inteligencia) vypustiť spod svojho pera, keď sa pustí dokazovať, aké „nezmysly“ píše ten alebo ten človek, ktorý sa snaží sine ira et studio pozrieť na slovenské dejiny nie cez roky na naše oči nasadzované budapeštianske a pražské okuliare, ale čistým slovenským zrakom. Keď ho označia za romantika, tvorcu mýtov, nacionalistu, to ešte dobre dopadol. Nie je hádam negatívneho prívlastku, ktorý by na jeho hlavu a osobu neboli ochotní prilepiť, len aby ho v očiach verejnosti zdiskreditovali. Tak sa mnohí stávajú klérofašisti, komunisti, obdivovatelia Tisu, nacionalisti, šovinisti a div neviem ešte čo. Pritom využili len svoje demokratické právo vedca alebo publicistu a pokúšajú sa pozrieť na národné dejiny cez sumu svojich postojov a poznatkov. To hádam sme v nejakej novej totalite, že je dovolený len stalinočechoslovakistický alebo horthyovskomaďarónsky pohľad na naše dejiny?

Najnovšie sa tamtamy všetkých „spravodlivých“, jedine „oprávnených vykladačov“ slovenských dejín rozozvučali po vydaní určite podarenej, graficky i literárne vynikajúco spracovanej Slovenskej vlastivedy Drahoša Machalu. Pri podrobnom čítaní by som tam určite našiel veci, na ktoré sa osobne dívam ináč, ale na ne by som asi tak mohol autora upozorniť, ale nie zhodiť celé jeho dielo len preto, že „píše prejavy“ premiérovi Ficovi, alebo že obhajuje pojem „starí Slováci“.

Pritom kritici, ktorí aj mňa často obviňujú, že obhajujem „Ficov pojem starí Slováci“ nemajú ani len šajnu, ako daný pojem vznikol a kto ho uviedol na Slovensku do obehu. V predchádzajúcich storočiach vzdelaní Slováci nikdy nepochybovali, že sú dedičmi Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej tradície. Veď len zachovanie takej piesne ako Nitra milá Nitra, ktorú prvýkrát uverejnil tlačou J. Kollár, svedčí o kontinuálnom pretrvávaní veľkomoravskej politickej tradície na Slovensku. Hudobní teoretici, ktorí rozoberali hudobnú stránku piesne, zistili, že nie je ľudovou piesňou, ale že sa skladbou radí medzi ranostredoveké chorály. Ak takáto pieseň prežila až do dôb J. Kollára bez existencie slovenského politického útvaru, je sama osebe výrazným svedectvom.

O tom, že Slováci sú dedičmi veľkej Moravy nepochyboval ani neznámy kronikár Bela III. Anonymus, ktorý v svojich Gesta Hungarorum píše o všetkých slovanských národoch podľa ich vtedajších latinských mien, ktoré žili v strednej Európe. Jeho termín Slavus nemožno preto preložiť ináč ako Slovák. O tom, že Veľká Morava bola štátom Slovákov, nepochyboval ani M. Benčík (Bencsík), ktorý sa obrátil svojou adresou na uhorský snem rokov 1721-22. Práve označením Slovákov za podmanených obyvateľov Veľkej Moravy bolo kostrou jeho teórií, že v Uhorsku nemajú žiadne práva. To vyvolalo napísanie slávnej Maginovej Apológie, ktorá sa hrdo prihlásila k Veľkej Morave a vytvorila tzv. pohostinnú teóriu.

Aj prvé slovenské dejiny, napísané J. Papánkom ani len na moment nepochybujú, že Veľká Morava bola slovenským štátom. Hovorí o tom už sám názov – Historia gentis Slavae – De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici tum huius aevi statu gentis Slavae (Dejiny slovenského národa – O kráľovstve a kráľoch Slovákov…). Jediný slovenský historik 18. st., ktorý sa chcel vyhnúť označeniu podmaneného národa a snažil sa Veľkú Moravu (ako mnohí súčasní tiežhistorici) posunúť do Sedmohradska, bol J. Sklenár. Netreba však zabudnúť, že jeho teórie na cimpr-campr rozstrieľal maďarský historik I. Katona, ktorý jednoznačne dokázal, že Veľká Morava bola na slovenskom území.

Ani jedna zo slovenských obrodeneckých generácií nepochybovala, že Veľká Morava bola štátom Slovákov. Nikto to z nich lepšie nenapísal ako básnik J. Hollý: /Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel/ vojnu, i jak víťaz, seba aj svój od jeho vlády/ oslobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník/ a zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov…./. Dokonca aj Česi v tomto období nepochybovali o tom, že Veľká Morava bola slovenskou. Ako ináč by sa dali vysvetliť nasledujúce Jungmanove slová, ktoré boli publikované v Kollárových Hlasoch .. proti štúrovskej slovenčine: „My raději  úprimně z toho se těšíme, že u jednověrných bratrů našich v Slovensku, v tom slovútném prvního křesťanstva sídle, od kudž ono své paprsky i na českou zemi prostíralo…“

Prvý, kto vniesol chaos do slovenského nazerania na Veľkú Moravu ako slovenskú entitu, bol ináč málo významný český slavista Jiří Polívka, ktorý roku 1883 zaviedol do slavistiky pojem „staroslověnský“ (dovtedy sa používal termín staroslovenský a Bulhari sa pokúšali zaviesť termín starobulharský). Stačil malý háčik na e a slovenský národ bol zo svojej histórie vygumovaný ako machuľa v písanke. Slováci sa síce s týmto zo začiatku nezmierili, ale okolnosti ich po čase prinútili. Ešte v svojej odpovedi na Hodžov Československý rozkol J. Škultéty bez zakolísania pera v 20. rokoch minulého storočia jednoznačne píše: „Kmeňovo a rečovo tak blízki Česi a Slováci štátne nikdy neprináležali spolu (až do roku 1918). Veľká Morava bola slovenská a vedľa Veľkej Moravy sa nachádzal osobitný český štát, závislý od nej len v posledných rokoch Svätoplukovho mocného panovania“. Tohto názoru sa držala aj časť slovenských historikov.

Českí profesori na slovenských školách však robili svoju prácu dobre. Veľmi rýchlo za „vedecké“ vyhlásili len písanie „slověnský“ a po druhej svetovej vojne tento termín aj mocensky presadili, aby Slovákom čo i len nenapadlo, že mali niekedy štát okrem toho „klérofašistického“. Nuž a nejaká činnosť za „slovenský štát“ bola okamžite klérofašizmus, za čo boli tvrdé „pálky“ na ostro. Nečudo, že sa tento termín tak hlboko zakorenil v slovenskej socialistickej historiografii. Jediné, čo si v 60. rokoch slovenskí domáci historici dovolili, bola zmena českého „ě“ na organické slovenské „ie“. Ale to bolo všetko. Takmer vôbec nebol tolerovaný pojem Sloven, lebo jeho odvodeniny opäť vracali do obehu slovo slovenský, čo bolo vo vzťahu k Veľkej Morave „politicky neželateľné“. Jedine slovenskí zahraniční historici používali ďalej termín slovenský, Slováci atď. k tejto etape našich dejín. Polemika z „československej strany“ bola jednoznačná a argumenty „vedecké“ – sú to klérofašisti.

Ani sloboda po roku 1989, ani vznik suverénnej Slovenskej republiky nedokázali u časti slovenskej historickej obce prelomiť pancier čechoslovakistických názorov na slovenské dejiny. Naďalej niektorí z nich (nechcem povedať, že zhodou okolnosti ich nájdeme podpísaných na všetkých deklaráciách proti vzniku SR) za jediný správny a výlučne vedecký pohľad považujú stalinočechoslovakistické náhľady pražskej školy v tejto otázke. Veď predsa Slováci nemohli mať a ani nemajú nezávislú, od Čechov samostatnú históriu. Je to smutné, ale je to tak. Žiaľ, tomuto (ako ukázali podpisy 34 profesorov histórie a jazykovedy v tejto otázke) absolútne menšinovému názoru drukuje časť slovenskej tlače, ktorá je ovládaná majiteľmi s vyhraneným Slovákom neprajúcim postojom. To, že nájdu na Slovensku toľko novinárov ochotných písať podľa ich nôt, je však ešte smutnejšie. Neviem si predstaviť v Maďarsku novinárov, ktorí by dokázali za smiešne peniaze písať takým spôsobom proti svojmu národu.

Na záver chcem len vyjadriť presvedčenie, že nová, mladá generácia, ktorá vyrastie v Slovenskej republike, bude mať k svojmu štátu iný vzťah ako pohrobkovia stalinočechoslovakizmu. Veľkú úlohu pri tom zohrajú aj publikácie, akou je Machalova vlastiveda. Práve preto sú vlastníci niektorých slovenských médií a ich šašovia (písalkovia) takí nervózni, keď vyjde vlastiveda učiaca láske k (slovenskej) vlasti. To sa na Slovensku v minulosti netolerovalo. Musia si však zvyknúť, že demokracia im už nikdy nedovolí zošnurovať Slovákov tak, ako ich mali počas uhorského „liberalizmu“, tatíčkovskej „demokracie“ a stalinského čechoslovakizmu. Slováci sa skôr či neskôr aj tak budú dívať na svoje dejiny svojimi očami. A spolu s J. Kráľom hovorím: Zahatajte, páni, ak máte nádeju!“

PS. Ak by niekto chcel objaviť autora termínu „starí Slováci“, nech si pozrie moje články v Slovenských pohľadoch na prelome tisícročí. Je to tam aj zdôvodnené. Tento termín sa začal používať potom aj širšie až sa za cca 8 rokov dostal do úst premiéra R. Fica. Zaujímavé, že so mnou vtedy nikto nepolemizoval, ale do Fica sa pustili ako osy. Nuž, keď rozprávajú dvaja to isté, nie je to to isté. Ale najmä nemá to takú váhu. Kým to bolo písanie nejakého historika, bolo to možné prejsť mlčaním. Keď to povedal premiér, hrozilo, že sa to stane majetkom povedomia širších más. Preto sa to tak napadá. A keď niekto napíše (ako posledne SITA), že A. Hrnko obhajuje Ficov termín „starí Slováci“, tak bohapusto klame. Ja obhajujem iba svoje názory, ktoré sa medzičasom stali – i zásluhou smiešneho útoku na premiéra Fica zo strany slovenskej tlače, ktorá si neoverila skutočný stav vecí – dnes už názorom širokých vrstiev slovenského obyvateľstva. Treba sa za to poďakovať.