Xenofóbia. Ako je to s nami v skutočnosti

V poslednom období sa na našu adresu, teda na nás ako Slovákov, resp. občanov Slovenskej republiky vznášajú kritiky, že sme nesolidárni, že nemáme empatiu pre trpiacich a utečencov, že nechceme pomáhať. Dokonca nie z nízkych stupňov mocenskej štruktúry nášho štátu sa ozývajú odsudzujúce komentáre na postoje väčšiny slovenských politikov, v tomto prípade zhodou okolnosti odrážajúce aj väčšinový postoj rozhodujúcej časti našich občanov. Vraj sme netolerantní, dokonca sa naznačuje, že tu panuje xenofóbna nálada, že sa neodôvodnene bojíme mierumilovných migrantov, ktorí nás ničím neohrozujú, sú to len nevinní utečenci, ktorí nič nechcú len ukryť sa pred krutou vojnou v ich domovine. Hlasy upozorňujúce na to, že v prevažnej väčšine nejde o utečencov pred vojnou, ale o ľudí iných kultúrnych návykov, iného náboženstva, ktorí neutekajú pred vojnou, ale za lepším životom; že medzi nimi môže byť množstvo infiltrovaných džihádistov s inými záujmami, ako pracovať na dôchodky nemeckým seniorom, sa označujú za zbytočné strašenie a vyvolávanie neopodstatnených obáv v radoch obyvateľstva krajiny. Nuž, človek by sa rozplakal nad toľkou úprimnou snahou, nad tak veľkým a otvoreným srdcom, keby sa denno-denne nestretal s realitou úplne opačnou.

Predovšetkým tieto krokodílie slzy sú na hony vzdialené od skutočnosti a vytvárajú z občanov Slovenskej republiky skupinu naivných hlupáčikov, ktorí pri obrábaní svojej kamennej roličky nemajú čas sa poobzerať okolo seba a presvedčiť sa, aká je skutočnosť. Na to, aby človek vedel, že masový a nekontrolovateľný príliv cudzincov bez ohľadu na to, či sú to moslimovia, animisti alebo americkí Indiáni nemôže neobsahovať bezpečnostné riziko, nepotrebuje upozornenia od politikov. Pritom nejde len o riziko nejakého násilia, terorizmu alebo niečoho podobného. V našej historickej skúsenosti je dostatok podnetov, aby sme vedeli, že každý, tobôž nekontrolovaný masový pohyb ľudí vždy znamená bezpečnostné riziko. Ešte žijú ľudia, ktorí si pamätajú epidémie týfusu, šíriace sa s pohybujúcimi sa vojskami v druhej svetovej vojne. Cholera decimovala slovenských ľudí nielen počas revolúcie meruôsmych rokov, keď ju šírili rakúske i ruské vojská, dokonca aj známu cholerovú katastrofu na východnom Slovensku roku 1830 dopratali ruské vojská, ktoré potláčali poľské povstanie vo svojej časti Poľska; ale aj Prusi roku 1866 rozšírili opäť na naše územie choleru, ktorá kosila ľudí na stovky až tisíce. A keď zájdeme hlbšie do minulosti, tak za začiatok pádu Rímskej ríše sa pokladá mor, ktorý počas markomanských vojen (166 – 180) do západnej časti impéria zavliekli légie povolané Markom Auréliom práve z oblasti dnešného zdroja imigrantov. Dokonca aj veľký mor rokov 1346 – 1348 bol zavlečený do Európy zo Stredného východu tiež v dôsledku „migrácie“. Teda dôvodov na obavy je dosť, aj keby sme brali do úvahy len naše historické skúsenosti. Ale my vieme vyhodnotiť nielen naše skúsenosti, ale aj skúseností národov v širšom okolí.

V čase etablovania sa Slovenskej republiky ako samostatného štátu nás neprajníci predstavovali svetu ako nespratný, šovinistický národ, ktorý utláča menšiny a je rasistický. Dokonca sa to pokúšali robiť aj exaktnými metódami. V jednom „výskume“ 80% Slovákov vraj odpovedalo na otázku, či by chceli mať za suseda Róma, negatívne. Pri takto položenej otázke to však ani ináč nemohlo dopadnúť, ale to skúmateľom neprekážalo, aby nepranierovali na titulných stránkach novín Slovákov ako xenofóbny, rasistický národ. Ale v čom tkvie podlosť takejto otázky? Jednoducho v tom, že obraz určitej skupiny nevytvárajú tí, ktorí sú integrovaní a neobťažujú svojou prítomnosťou ostatných, ale tí, ktorí sú viditeľní a ktorí sú aktívni. Nikto by predsa nechcel mať za susedov ľudí, ktorí sú mu na príťaž bez ohľadu na to, akú farbu má ich koža. A obraz Róma na Slovensku nevytvárajú integrovaní Rómovia, ktorých všetci považujú za prínosnú súčasť našej spoločnosti, ale tí druhí! Len si spomeňme, ktorá komunita v Spišskom Štvrtku najviac protestovala proti tomu, aby sa “Cigáni“ z Letanovského Mlyna presťahovali do chotára obce. Určite by výsledná odpoveď na otázku „Prekážala by ti farba pleti suseda, ak by to bol slušný človek a nijako ťa neobťažoval?“ bola úplne iná, ako na tú, spomínanú hore. Ale výsledok takéhoto výskumu zas nikto nepotrebuje.

Dnešný slovenský občan už nie je ten ubiedený, čestný človiečik z dôb mamky Pôstkovej. Náš človek je vzdelaný, rozhľadený a keď nie priam on, tak mnohí jeho susedia majú „zrajzovanú“ nielen Európu, ale aj šíry svet. Vedia nielen o tom, čo sa deje za tým kopcom, kde kedysi stával plot, aby človek nebodaj na konci sveta neprepadol do neznáma, ale je informovaný o tom, čo sa deje v našom blízkom i ďalekom okolí. Keď sa sem valí záplava moslimov, vie, ako sa tieto komunity správajú vo Francúzsku, v Belgicku, Holandsku, vo Švédsku. On nemá strach pred niečím, čo nepozná! On vie presne, čo sa tam deje a keď odmieta masovú imigráciu, tak hovorí, že si neželá v Bratislave, Žiline alebo v Košiciach getá, v ktorých panuje beznádej a šária, kde domáci obyvatelia musia svoj život meniť na spôsob tých „prišlých“, aby im náhodou niekto neprerezal žily pod krkom. A tak isto vie, že tí najviac problémoví nie sú moslimovia, ktorí sa ba predmestia Paríža alebo Bruselu prisťahovali a ešte sa nezžili s prostredím. V tých getách žijú ľudia, ktorí sa v druhej alebo tretej generácii narodili v danej krajine a napriek tomu sa neintegrovali!!! Toto vidí náš človek, a preto má obavy, aby tieto javy nepadli na jeho plecia alebo plecia jeho potomkov. To nie sú žiadne chiméry, to je reálna situácia. Preto sa naši občania odmietajú podrobiť sociálnemu inžinierstvu nejakých bruselských úradníkov, najmä, keď sa nijakým spôsobom nepodieľali na vzniku situácie, ktorá milióny ľudí vyhnala z ich domova. Darmo mu bude niekto hovoriť, že jeho kresťanskou povinnosťou je pomáhať blížnemu. On veľmi dobre vie, že blížneho má milovať ako seba samého. Teda nie viac! Nemožno od neplavca žiadať, aby išiel zachraňovať topiaceho sa. To je predsa navádzanie na samovraždu. A každý vie, že cirkev samovraždu striktne zakazuje! Nemôže predsa niekto od nás žiadať, aby sme ako Slováci, Maďari, Rusíni, Ukrajinci, kresťania, židia alebo bezverci spáchali kolektívnu národnú samovraždu. Ak to chce Hollande pre Francúzov alebo Merkelová pre Nemcov a oni s tým súhlasia, niet dôvodu im v tom brániť. Ale naši otcovia, praotcovia sa vždy modlili, aby im Pán pomohol zachovať dedičstvo otcov. My sa dnes už menej modlíme, ale rovnako sme povinní zachovať našu krajinu pre našich potomkov ak nie zveľadenú, tak aspoň takú, akú sme ju od svojich otcov dostali. Nemali by sme súhlasiť s opatreniami, ktoré budú záťažou nielen pre nás, ale aj budúce generácie obyvateľov Slovenska. Nepotrebujeme tu ďalšiu neintegrovateľnú komunitu, nám tu stačí tá, ktorá sa zatiaľ medzi nás nie príliš úspešne integruje už okolo 700 rokov. Na integráciu tejto komunity, na zlepšenie jej postavenia by sa mala prednostne zamerať naša pomoc. Nie brať si ďalšie úlohy, ktoré objektívne nebudeme schopní zvládnuť.

Slováci nemali ľahké dejiny. Vyše tisíc rokov sme nemali svoj vlastný, samostatný štát, ale to neznamená, že sme nemali dejiny a že tieto dejiny nie sú zakódované v našich mysliach. Keď si zoberieme, ktorá historická udalosť z našich dejín je najviac zastúpená v slovenskom ľudovom folklóre, tak musíme konštatovať, že sú to protiturecké vojny. Áno, ide o stáročný vojnový konflikt medzi kresťanstvom a islamom, vtedy reprezentovaným Osmanskou ríšou, ktorý sa odohrával cca 250 rokov aj na hranici slovenského etnického územia. Zásluhy na vytlačení Turkov z Európy si najhlasnejšie prisvojujú Maďari, ale zostáva neodškriepiteľnou pravdou, že hlavným „kanonenfuter“ v týchto vojnách boli slovenskí muži a najčastejšími obeťami slovenskí sedliaci. A práve preto sa turecké vojny tak hlboko zaryli do slovenského národného povedomia.

Sotva skončili turecké vojny museli sa ďalších dvesto rokov Slováci brániť proti viac menej násilným snahám maďarských a českých elít o ich úplnú asimiláciu. Len čo tento zápas skončil a Slováci konečne získali právo sami a podľa vlastnej vôle rozhodovať o svojej budúcnosti, už by nám tu niekto chcel nadirigovať desaťtisíce (stotisíce?) cudzorodého (moslimského a inoetnického) obyvateľstva, čo vytvára potenciál behom niekoľkých generácií zlikvidovať to, proti čomu sa naši predkovia bránili minimálne päťsto rokov. Pritom ten niekto má viac ako leví podiel na tom, že sa oná lavína migrantov spustila! Máme sa tomu podrobiť? Máme to akceptovať? Ak odpovieme kladne, tak potom vzniká otázka, na čo boli tie nesmierne obete našich predkov, aby zachovali našu krajinu takú, aká je?!? Načo sa potom trápili, načo mreli a obetovali sa? To sú ťažké odpovede, nemožno nad tým mávnuť len ako nad „neznesiteľnou ľahkosťou bytia“. História nás predsa zaväzuje, aj keď nás nemá zväzovať.

Počas svojho aktívneho života som zažil už všeličo. To, že sa biele označovalo za čierne, bolo bežné v totalitnej minulosti, ale aj v dnešnej „krajšej“ demokratickej prítomnosti. Na to sme si už zvykli. Ale že tí, ktorí dodržujú zákony a zmluvy a vyzývajú aj ostatných, aby ich dodržiavali a plnili, sú pranierovaní a označovaní tými najhoršími prívlastkami, a tí, čo tieto zmluvy a záväzky dennodenne porušujú sú div nie hrdinovia, to je úplná historická novinka nemajúca v Európe precedens. Jedno je však predsa v našej spoločnosti permanentné: Tí, ktorí nás v minulosti strašili slovenskou samostatnosťou, podpisovali rôzne pamflety proti slovenskej zvrchovanosti, proti suverénnej Ústave, proti slovenskej samostatnosti a bohvie ešte proti čomu všetkému, čo len trošku viedlo k zvýšeniu národného štatusu Slovenska a Slovákov, sú dnes v prvých radoch odsudzujúcich Slovákov, občanov Slovenskej republiky za to, že nechcú svoju krajinu zmeniť na bojisko civilizácií, za miesto, kde budú zakazovať zvoniť na kostolných zvonoch, kde budú v školských jedálňach vylučovať bravčové, kde bude iný vzťah muža a ženy, kde… skrátka bude všetko ináč, ako sme zvyknutí. Takže žiadna xenofóbia, žiaden strach pred neznámym a pred cudzím nás vedú k tomu, aby sme odmietali povinné kvóty a iné opatrenie sociálneho inžinierstva. Je to len historická skúsenosť a vyhodnotenie situácie v krajinách, kde sa už obyvateľstvo podobnej kultúry, podobného jazyka a podobného náboženstva nasťahovalo. Na záver už len jedno konštatovanie: Naši potomkovia si nezaslúžia, aby sme im pripravili život podobný tomu v Holandsku, Belgicku alebo Francúzsku, kde pôvodnému obyvateľstvu často nezostáva nič iné len to povestné držanie úst a kroku.