Vystúpenie k programovému vyhláseniu vlády

Vážení priatelia. Ponúkam Vám môj podkladový text, ktorý mi dnes (22. 4. 2016) slúžil na vystúpenie v NR SR k programovému vyhláseniu vlády R. Fica. Text som musel v zmysle pravidiel parlamentu (poslanec má hovoriť volne) predniesť v zmysle týchto pravidiel. Text vystúpenia a text predložený sa v jednotlivostiach odlišuje, ale v princípe vyjadruje to, čo som povedal.

Vážený pán predsedajúci,

vážení členovia vlády,

dámy, páni,

slávna snemovňa,

zišli sme sa tu, aby sme prerokovali – ak sa nemýlim – už ôsme programové vyhlásenie vlády od vzniku samostatnej Slovenskej republiky roku 1993. Pri zakladaní našej novodobej štátnosti sme sa v preambule Ústavy odvolávali na dedičstvo predkov, stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, na odkaz Veľkej Moravy a cyrilo-metodské dedičstvo, na národné sebaurčenie. To boli piliere toho, aby sme ako reprezentanti slovenského národa spolu s príslušníkmi národnostných menšín prijali novú ústavu ako základ budúcej suverénnej a demokratickej slovenskej štátnosti. Odvtedy sa striedali vlády s kratším i plným mandátom, predkladali svoje programové vyhlásenia, realizovali svoje ciele, ale akosi sme pozabudli zamyslieť sa nad obsahom novodobej slovenskej štátnosti, nad jej miestom v rodine európskych štátov, nad mierou jej suverenity, kultúrnej a etnickej identity a mnohými inými záležitosťami, nad ktorými sa jednoducho suverénny národ, suverénny štát musí zamýšľať. Najskôr sme boli plne zamestnaní snahou zaradiť SR do systému medzinárodných vzťahov a potom sme sa uspokojili s tým, že už sme integrovaní a ontologické otázky SR nás akosi prestali zaujímať.

Sme stredne veľký európsky štát, ktorý by mal mať jasne sformulované národno-štátne záujmy a ktorý z dôvodu svojej veľkosti nemôže kapitulovať na vlastnú zahraničnú, bezpečnostnú i obrannú politiku. Nie sme ani San Marino, ani Luxembursko, ani iný podobný štát, ktorý by na takéto „drobnosti“ nemusel brať ohľad a venovať sa len príjemnejším plodom samostatnej štátnej existencie. Musíme sa naučiť formovať aj v takýchto dokumentoch, ako je programové vyhlásenie vlády, naše záujmy a ciele od nás smerom navonok a nie jednoducho vkladať našu republiku do súvislosti, v ktorých sa nachádza. Predmetné vládne vyhlásenie vo väčšine prípadoch kladie pred vládu realistické ciele a vízie, avšak nielen pre vládu, ale pre nás všetkých tu, ktorí budeme budúce štyri roky rozhodovať o osudoch našej vlasti, i odbornú verejnosť vyvstane naliehavá potreba vypracovať víziu dlhodobej budúcnosti Slovenskej republiky, jej miesta v euroatlantickom priestore, miery integrácie do Európskej únie – teda, či chceme z únie nejaký superštát, v ktorom sa zrušia, odstránia všetky individuality, na ktorých stál v minulosti starý kontinent, alebo budeme trvať na koncepte, ktorý vypracoval už Charles de Gaulle a ktorý je založený na predstave o európskom spoločenstve nezávislých národov. Podotýkam, v de Gaullovej vízii to bola Európa od Atlantiku až po Vladivostok. To by azda bolo treba pripomenúť tým, ktorí sformovali koncepciu Východného partnerstva bez zohľadnenia toho, kto sa na východ od hranice únie nachádza a ako sú tam vzájomne prepletené záujmy jednotlivých štátov. V súvislosti s koncepciou európskeho superštátu sa objavujú rôzne idey, ktoré by najradšej zmietli zo sveta obrovskú etnickú a kultúrnu rozmanitosť európskeho kontinentu. Pripadá mi nemiestna myšlienka, že v čase, keď rôzne nadácia bojujú za záchranu nejakého ohrozeného živočíšneho druhu niekde v amazonskej džungli, by sme sa mali zmieriť so zánikom európskej kultúrnej identity a diverzity, ktorá sa v našom priestore vytvárala od mladšej doby kamennej, teda cca 6000 až 8000 rokov.

V súvislosti so zamyslením sa nad vypracovaním vízie pre Slovenskú republiku, jej miesta v rodine európskych štátov by som chcel nielen vládu SR upozorniť, že v čase napĺňania jej mandátu budeme oslavovať významné jubileum nášho národa, spojené so stým výročím ukončenia prvej svetovej vojny. Áno, myslím na rozhodnutie našich prapradedov rozísť sa so štátom, v ktorom sa slovenský národ vyvíjal takmer tisíc rokov a skúsiť šťastie v spoločnom štáte s Čechmi. Napriek tomu, že tento pokus skončil nezdarom, Slovensko za posledných sto rokov urobilo obrovský skok dopredu, a bolo to najmä preto, že sme ten krok 30. októbra 1918 urobili. Toto jubileum bude ani nie o dva a pol roka a bolo by načim pripraviť sa naň, aby neskončilo podobne trápne ako pripomínanie väčšiny našich dôležitých národných jubileí v posledných rokoch (teda po roku 1993). Nadštandardné vzťahy s Českou republikou, ako sú správne definované aj v tomto programovom vyhlásení, by nemali viesť k tomu, žeby sme akceptovali vznik spoločného štátu ako obnovenie českej historickej štátnosti rozšírenej o „nehistorické“ Slovensko a sústredili svoju pozornosť na 28. október 1918. Ku vzniku Česko-Slovenska by sme mali pristupovať ako ku vzniku spoločnej slovensko-českej štátnosti, kde má rovnakú štátoprávnu hodnotu 30. október 1918, teda martinská Deklarácia slovenského národa.

Pani poslankyne, páni poslanci,

v ďalšom by som sa zameral na niektoré otázky, ktoré sú rozpracované v programovom vyhlásení a ktoré by som si dovolil komentovať. Predovšetkým v zahraničnopolitickej oblasti je všeobecná zhoda vo vládnej koalícii, čo sa dotýka európskeho a euroatlantického smerovania Slovenskej republiky. Tu nemôže mať nikto pochyby o tom, ktorým smerom sa bude uberať politika súčasnej vlády. Treba však povedať, že by sme boli radšej, keby bol hlas Slovenskej republiky počuť vždy, keď ho je treba počuť. Slovenské záujmy niekedy sú iné, ako záujmy niektorých štátov s inou politickou a historickou skúsenosťou. A aj keď z politickej užitočnosti sa SR pripojí k väčšinovému názoru, nemalo by to byť bez formovania vlastných postojov. (!) Neobstojí tvrdenie niektorých euroatlantických „hujerov“ z opozície, že lojalita voči našim partnerom a spojencom sa rovná bezmyšlienkovitému podriaďovaniu sa centrálam v Bruseli alebo vôli silných, ktorí aj tak vždy v minulosti dali prednosť svojim záujmom, keď sa dostali do rozporu so záujmami spoločenstva, v ktorom pôsobili ako vedúca mocnosť. Myslím, že netreba vymenovávať všetky tie sklamania, ktoré zažívali naši predkovia v minulosti od tých, ktorí keď ich potrebovali, im nasľubovali hory doly, ale keď sme od nich žiadali recipročnú ochranu, tak na nás zabudli, lebo ich záujmy boli iné. Len na okraj na ilustráciu by som spomenul Habsburgovcov, ktorým sme tu na Hrade vystrojili v reprezentačných priestoroch nezaslúženú oslavu, pokračujúc i našimi najbližšími Čechmi, mníchovskými mocnosťami alebo aj postojom Washingtonu k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny. Preto netreba v zahraničnej politike stavať vzdušné zámky, ale držať sa pri zemi, čo sa aj odráža v našom vládnom vyhlásení, keď sa napr. zdôrazňuje posilnenie úloh národných parlamentov pri rozhodovaní v rámci EÚ.

Tiež by som si dovolil poukázať na menšiu nepresnosť v názve jednej časti kapitoly o zahraničnej politike, ktorá znie Občan v zahraničí. I podľa obsahu, ktorý nasleduje za týmto nadpisom, si myslím, že časť by sa mala nazývať Občan a krajan v zahraničí. Je predsa normálnou povinnosťou každého štátu starať sa o svojich občanov, kdekoľvek sa vo svete nachádzajú. Ale Slováci v zahraničí nie sú len naši občania. V krajinách okolo nás sa nachádzajú naši krajania, ktorí sa dostali do zahraničia v dôsledku historického vývinu bez toho, žeby opustili chotár svojej obce. V dôsledku masovej emigrácie ako odozvy na sociálny a národnostný útlak sa zas veľké skupiny Slovákov dostali v minulosti do zámoria a po mnohé generácie tam zostali a zachovali si svoju identitu. Aj keď sú občanmi iných štátov, nemôže ich Slovenská republika nechať napospas osudu. Možno to niekedy vytvára problémy, náš štát sa však musí o krajanov starať rovnako, ako to robí napr. susedné Maďarsko alebo Poľsko. Jednoducho tejto povinnosti sa Slovenská republika nijakým spôsobom nemôže zbaviť, ako to robila v minulosti Praha, pre ktorú slovenské menšiny v zahraničí robili problém, lebo sa nedali vyhlásiť za „Čechoslovákov“.

Ako som už konštatoval vyššie, Slovensko ako stredne veľký štát nemôže kapitulovať na vlastnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Bez takejto politiky, najmä však bez jej nástrojov v podobe funkčných bezpečnostných zložiek a ozbrojených síl, sa výrazne znižuje aj efektívnosť našej zahraničnej politiky, čo by si mali uvedomiť najmä tí, ktorí by najradšej čo najviac okresali výdavky na obranu. Vítam preto záväzok vo vládnom vyhlásení, že sa pristúpi k urýchlenému vypracovaniu novej bezpečnostnej a obrannej stratégie. Predchádzajúce z roku 2005 sú už nielen legislatívne (napr. obranná stratégia bola rozvrhnutá na desať rokov), ale aj vývojom v bezpečnostnom prostredí prekonané. Bol by som rád, keby sa k tomuto záväzku pripojili aj opozičné strany a odborná verejnosť, lebo len spoločným úsilím budeme môcť dospieť k takým dokumentom, ktoré budú všeobecne akceptované a budú odrážať potreby štátu a jeho občanov.

Pri tom by sme však nemali skončiť. Musím konštatovať, že nevyhovujúce je aj legislatívne prostredie, v ktorom sa bezpečnostná a obranná politika realizuje (paradox pri prijímaní zákona o dobrovoľnej vojenskej príprave). Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., ktorý hovorí o bezpečnosti štátu v krízových situáciách, je neopraviteľne zastaraný. A z neho vychádza celá ďalšia obranná legislatíva. Bude sa treba zamyslieť – a to opäť nebude možné bez konštruktívneho prístupu opozície – ako pripraviť nové ústavné upravenie, ktoré bude definovať bezpečnosť štátu, jednotlivé stavy, keď je bezpečnosť narušená a konzekvencie, ktoré z toho budú vyplývať pre činnosť orgánov štátu. Nie je to takto definované v programovom vyhlásení, ale raz s tým budeme musieť začať a čím skôr, tým lepšie.

V minulosti sa nám zaseklo budovanie jednotného bezpečnostného systému štátu, kde hlavnou prekážkou je stále fungujúci rezortizmus. Bezpečnostná situácia vo svete, bezprostredné ohrozenia vyplývajúce zo zmeny bezpečnostného prostredia i situácia v štátoch, v ktorých sa odohrali teroristické útoky, ukazujú, že práve prílišné lipnutie na výlučnosti svojej organizácie alebo agentúry viedlo k zlyhaniam, ktoré zamedzili včasnému zásahu proti osobám známych zo svojej extrémistickej činnosti. Vládne vyhlásenie tejto vlády vytvára nádej, že naše bezpečnostné zložky nezlyhajú pri zaisťovaní bezpečnosti občanov.

Kapitolou samou o sebe sú stav nášho rezortu obrany a ozbrojených síl. Nedá sa nepovedať v tejto súvislosti, že pred novým ministrom stojí priam syzifovská úloha pri zabezpečovaní všetkých cieľov, ktoré si dal rezort obrany vo vládnom vyhlásení. Súčasný stav rezortu vyplýva z určitého uspokojenia našej politickej scény po vstupe do NATO a EÚ, keď ako keby vzniklo presvedčenie, že nám netreba samostatnú obrannú politiku, však nás naši spojenci obránia a ubránia. Z tohto falošného presvedčenia sa potom pristupovalo aj pri zabezpečovaní zdrojov pre rezort, z ktorých sa najľahšie odkrajovalo pod zdanlivo pravdivým tvrdením, že aj tak nám nič nehrozí. Tak sa nám stalo, že pred vstupom do NATO sa  naše výdavky na obranu pohybovali okolo 1,8 – 1,9% HDP a sľúbili sme, myslím do roku 2006, dosiahnuť úroveň 2% HDP, ale následne padli tieto výdavky na úroveň okolo 1,6% a potom na 1,3% a dnes sa pohybujú niečo nad 1%.

V svojom poslednom volebnom období pred, ako vidno dočasnom opustení parlamentu, som bol vo Výbore pre obranu a bezpečnosť a z toho titulu aj v Severoatlantickom zhromaždení, dnešnom parlamentnom zhromaždení NATO. Slovensko sa vtedy aspoň formálne usilovalo byť v prvej vlne rozširovania a v rámci NATO bolo hodnotené na rôznych úrovniach. Jednou z nich bola i otázka pripravenosti ozbrojených síl na vstup do NATO. V tomto hodnotení sme boli omnoho lepší ako dvaja z našich susedov – Česko a Maďarsko – ktoré do NATO roku 1999 prijaté boli. Nebola to nepripravenosť našich ozbrojených síl, ktorá by zapríčinila naše nepozvanie do prvej vlny rozširovania. Čo sa stalo odvtedy s našimi ozbrojenými silami, že dnes za týmto dvoma štátmi do značnej miery zaostávame?  Myslím, že to spočíva v absencii skutočnej obrannej politiky!

Určite existuje veľa definícií, čo je to politika. Nechcem sa vydať touto cestou, teda cestou definícií, ale takým základom politiky je, že po poznaní stavu sa snažím dosiahnuť iný, požadovaný stav tým, že si vytýčim ciele, metódy postupu a zabezpečím na to prostriedky. Za šestnásť a pol roka môjho pôsobenia na rezorte obrany musím povedať, že sa tam vypracovalo veľa kvalitných programov, množstvo analýz a postupov, ako odstrániť narastajúce problémy, ale všetko nakoniec uviazlo na neochote alebo nemožnosti zabezpečiť na tieto projekty dostatok zdrojov a niekedy aj zdroje, ktoré boli k dispozícii, sa využili neefektívne. V predchádzajúcom volebnom období sa začali v rezorte hýbať veci pozitívnejším smerom, bola prijatá Biela kniha, pristúpilo sa k modernizácií. Mnohé veci sa len začali alebo naznačili. Zásadný obrat čaká na nastupujúceho ministra. Má všetky predpoklady, aby vytýčené ciele vo vládnom vyhlásení realizoval. Verím, že v tejto dôležitej oblasti nezíska podporu len od vládnej koalície, ale od všetkých poslancov tejto snemovne.

Bude potrebovať podporu pri napĺňaní nášho záväzku vo vzťahu k spojencom (1,6% HDP). Ale plnenie tohto záväzku by sme nemali chápať ako niečo, čo dávame niekomu von, niekomu neznámemu do ďalekého Bruselu. Veď to budú predsa peniaze na ochranu nás všetkých, našich životov, našich hraníc, našej suverenity….

Bude potrebovať našu podporu pri rozvíjaní dobrovoľnej vojenskej prípravy, vytváraní aktívnych záloh, zvyšovaní bojovej pripravenosti celých OS. A opäť ide o našu bezpečnosť, naše životy….

Bude potrebovať podporu pri posilňovaní obranného plánovania, ktoré sa mylne chápe ako záležitosť rezortu obrany. Ale to tak nie je. To je obranné plánovanie štátu a opäť tu ide o našu obranu a ochranu…

Bude potrebovať podporu a pochopenie pri opätovnom zavádzaní brannej výchovy obyvateľstva a žiakov, resp. študentov. Nejde o žiadnu militarizáciu života, ale ide o naše zdravie a životy…

Verím, že minister túto podporu získa. Na záver vo vzťahu k rezortu obrany by som predniesol ešte jednu prosbu vo vzťahu k rezortu. Obrátili sa na mňa už počas predvolebnej kampane vojaci poškodení čistkami po roku 1968. Prihováral by som sa – ak je to len trošku možné – aby rezort obrany vstúpil s nimi do kontaktu a prípadne uspokojil ich požiadavky.

Na záver svojho vystúpenia by som sa chcel ešte marginálne dotknúť rezortu kultúry. Má vytýčených veľa zaujímavých a realistických cieľov. Z môjho pohľadu by však nemal zabúdať na ochranu slovenského jazyka, ktorého úroveň vo verejnom priestore je niekedy žalostná a je vytláčaný nedomácimi jazykmi. Pohŕdanie slovenským jazykom je priam do oči bijúce v hlavnom meste Slovenska. Celé štvrte a objekty sú oficiálne pomenované v cudzom jazyku. To hádam názov Nábrežný park, Tri veže alebo Vinice sú horšie pre slovenskú metropolu ako River Park, Three Towers alebo Wineyards? Alebo dokázateľne v minulosti používaný slovenský názov štvrte Cukormandel je horší ako Zuckermandel? Myslím si, že treba upraviť jazykový zákon, ktorý by toto pohŕdanie slovenským jazykom odstránil.

Som presvedčený, že ministerstvo musí zabezpečiť dostatočné prostriedky pre Maticu slovenskú i ostatné kultúrne spolky národnostných menšín. Kultúra je totižto jediné, čo ešte v tomto globálnom svete môžeme mať úplne osobité a výlučne vlastné. Preto je treba podporovať inštitúcie, ktoré domácu kultúru udržujú a pestujú.

Áno, som za zvýšenie koncesionárskych poplatkov pre našu verejnoprávnu vysielaciu inštitúciu. Ale len za predpokladu, že jej názov nebude pripomínať niekdajšiu pirátsku rádiostanicu Rádio Luxemburg, ale vráti sa k adjektívnemu pomenovaniu, ako majú všetku takéto národné inštitúcie, teda Slovenský rozhlas a televízia. A samozrejme, ešte za jednej podmienky, že prostriedky na audiovizuálnu tvorbu budú spravodlivo distribuované do všetkých troch televíznych a rozhlasových štúdií. Vysoká kultúra sa totiž produkuje nielen v Bratislave, ale aj v Trnave, Žiline, Martine, Nitre, banskej Bystrici, v Prešove a Košiciach. Treba dať spravodlivú šancu pre všetkých. je to aj v záujme kohézie nášho štátu.