Je všeobecne známe a stalo sa to už aj predmetom vládneho rokovania, že Slovenská republika má neúmerne veľa sviatkov – či už štátnych alebo cirkevných – s dňom pracovného voľna. Tento systém vznikol v porevolučných dobách chaoticky, bez akejkoľvek koncepcie, alebo vzťahu k národnej minulosti. Príznačné pre nás je aj to, že sme spoločenstvo, ktoré si nevytvorilo jednotnú národnú pamäť o minulosti, ale dávne historické rozdelenia sa s nami „dotárali“ až do súčasnosti. Historické rozdelenia na kurucov a labancov, maďarónov a panslávov, čechoslovakistov a národovcov a teraz sa práve tvoriace na eurooptimistov a europesimistov nás stále oproti iným národom neúmerne rozdeľujú a nedostatok spoločného pohľadu na minulosť je vlastne hlavnou prekážkou toho, že si nedokážeme vytvoriť koncepciu spoločnej (nemyslím jednotnej v duchu predchádzajúcich autoritatívnych systémov) budúcnosti. Treba povedať, že politické špičky neurobili nič, práve naopak, k tomu, aby sa historické rozdelenia v národe prekonali a vytvoril sa kompaktný národný kolektív ako štátotvorný činiteľ s jasnou víziou do budúcnosti. Pritom štátne sviatky, ktoré obyčajne pripomínajú významné, pozitívne udalosti z minulosti, prijímané občanmi ako nespochybniteľné hodnoty hodné úcty a nasledovania, majú dôležitý význam pri vytváraní pocitu spolupatričnosti občanov so štátom, majú významný štátotvorný obsah.
Keď sa pozrieme na okolité štáty, čo si pripomínajú ako hlavné štátne sviatky, tak pri Rakúsku vidíme vznik Republiky (26. október 1918). Celkovo majú 13 voľných dní zväčša cirkevné sviatky. V Česku majú viacero štátnych sviatkov ako obnovenie českej štátnosti (1. január), vznik česko-slovenského štátu (28. október), ale aj Deň českej štátnosti (sviatok sv. Václava, 28. september) a Deň boja za slobodu a demokraciu (17. november). Celkovo majú 12 voľných pracovných dní. V Maďarsku majú tiež len 12 sviatkov; na štátnu reprezentáciu majú tri – 15. marec ( Boj za slobodu 1848) a 15. august (Sviatok sv. Štefana zakladateľa uhorského štátu). Stále ešte uvádzajú 23. október ako Deň Maďarskej republiky, ale neviem, ako s ním naložili, keďže republiku zrušili. V Poľsku majú 8 sviatkov s dňom pracovného pokoja. Na štátnu reprezentáciu používajú 3. máj – Sviatok Ústavy (1791) a 11. november – Deň národnej nezávislosti (1918). V Nemecku majú 10 sviatkov, čo však nie je presné, lebo aj niektoré spolkové krajiny majú svoje osobité sviatky navyše. Hlavným štátnym sviatkom je Deň nemeckej jednoty (3. október – deň zjednotenia 1991, predtým vznik NSR 1949). Väčšina ostatných európskych štátov, ako som si zbežne pozrel, má od 6 do 10 sviatkov s dňom pracovného pokoja; čo je však zaujímavé s výnimkou Francúzska v západnej Európe už nemá skoro žiaden štát štátny sviatok viažúci sa k 8. máju 1945 ako dňu víťazstva (ani v Poľsku a ani v Maďarsku). Podľa mojich informácii tento deň ako sviatok zrušili pri 40. výročí skončenia vojny, aby sa už nedelili na víťazov a porazených, ale na Európanov.
Slovensko so svojimi 16 sviatkami s dňom pracovného voľna sa dá v Európe porovnať len s Bavorskom, ktoré má popri 10 celoštátnych ešte 6 krajinských dní pracovného voľna. Slovensko však nemá doteraz taký štátny sviatok, ktorý by zjednocoval všetkých občanov republiky. Fatálne rozdelenie z minulosti sa podpísalo aj na tom, že spoločnosť neprijíma štátne sviatky ako prvok občianskeho zjednocovania, ale naopak aj v ich početnosti má rôzne preferencie a často sviatok preferujúci inou orientáciou sa odmieta. Klasickou ukážkou tohto prístupu je preloženie dňa otvorených dverí predchádzajúcou politickou garnitúrou z 1. septembra na 17. septembra. Pritom – podľa môjho názoru – niet nezmyselnejšieho dátumu v pozícii štátneho sviatku v SR ako práve 17. november. Nič proti jeho obsahu i pripomínanej udalosti, ale národy si obyčajne volia za deň, ktorý je hodný pripomenutia v podobe štátneho sviatku, takú udalosť, pri ktorej vystupovali ako aktívny činiteľ, nie situáciu, keď niekto ďaleko rozhodol o nich bez nich. Ak si týmto dňom pripomíname udalosti z novembra 1989, tak nemôžeme opomenúť, že demonštrácie na Slovensku začali o deň skôr (16. 11. 1989) a celý vývin odvtedy nebol synchrónny s tým, čo sa dialo v českej časti štátu. Na Slovensku síce Verejnosť proti násiliu vznikla neskôr ako Občianske fórum v Česku (23. november verzus 18. november), ale skôr bola napríklad zrušená vedúca úloha strany a vzápätí išiel vývin výrazne divergentne. Navrhovateľom tohto sviatku v čase jeho prijímania nešlo o pripomenutie si Boja za demokraciu (vtedy by na Slovensku volili 16. alebo 23. november), ale o synchronizáciu sviatkov SR s ČR po tom, čo neuspeli s návrhom na sviatok 28. októbra ako dňa vzniku česko-slovenského štátu. Tento sviatok v tej podobe, ako je, je skôr reliktom čechoslovakizmu ako skutočným pripomenutím si udalosti z novembra 1989 na Slovensku.
Slovensko nemá dobrý systém štátnych sviatkov, najmä vo vzťahu ku konkrétnym dňom, ktoré by boli vhodné na štátnu reprezentáciu a ktoré by boli svojím obsahom jedinečné a nekolidovali s udalosťami pre občana alebo aj spoločenstvo európskych národov dôležitejšími ako je samotný sviatok. Táto situácia vznikla z nedostatku prezieravosti vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie vo vzťahu k historickej tradícii. Prvý január, hoci je dňom vzniku suverénnej Slovenskej republiky, sa ako hlavný štátny sviatok nehodí, pretože všetkým doma i v zahraničí je predovšetkým Novým rokom. Rovnaký problém je Prvý september, ktorý po stáročia bol v našom priestore predovšetkým dňom nástupu školákov do školy po letných prázdninách a od druhej svetovej si v tento deň na celom svete pripomínajú jej vypuknutie. Okrem toho Ústava bola tento deň prijatá úplne náhodne, pretože sa predpokladalo, že o návrhu sa bude rokovať viacero dní. Do rokovania zasiahla správa o tragickej nehode A. Dubčeka a vtedajšia reprezentácia to využila pod zámienkou možnej smrti tohto veľkého Slováka na useknutie diskusie a urýchlené schválenie predlohy. Osobne som sa s toto procedúrou nestotožnil, o čom nižšie.
Napriek početnosti štátnych sviatkov by som nepristúpil k ich redukcií, lebo by to mohlo vyvolať negatívnu reakciu v určitej spoločenskej vrstvy, ktorá by sa zrušením „jej sviatku“ mohla cítiť ukrivdená. Neúmerný počet voľných dní by som riešil spôsobom, ktorý je obvyklý ako v štátnej, tak aj cirkevnej praxi. Ide o tzv. pohyblivé sviatky, ktoré sa slávia v nedeľu alebo iný deň ináč pracovného voľna v týždni, na ktorý pripadne deň daného sviatku. Takýmto spôsobom si viem predstaviť najmä dva slovenské štátne sviatky, ktoré by sa tým, že sa stanú pohyblivými, vlastne stali viac odpovedajúce realite. Predovšetkým ide o Deň boja za slobodu a demokraciu, pretože 17. novembra 1989 sa na Slovensku skutočne nič nedialo. Študentská demonštrácia bola 16. novembra a VPN vznikla 23. novembra, teda uplatnenie pohyblivého sviatku tak, že by padol na nedeľu v týždni, v ktorom je 16. novembra, by bolo historický pravdivejšie. Takým istým spôsobom by sa dal vyriešiť aj Deň víťazstva nad fašizmom, čím by sa ešte odstránil aj spor o tom, či sa má sláviť 8. alebo 9. mája. Rovnako by sa dali riešiť aj niektoré cirkevné sviatky, lebo cirkev už veľa rokov uplatňuje, najmä pri organizovaní osláv patrocínií kostolov (pri hodoch), ale aj pri pútiach nedeľu namiesto skutočného dňa pripomínaného svätca.
Za najdôležitejšie však považujem ustanovenie hlavného slovenského štátneho sviatku, ktorý by slúžil na štátnu reprezentáciu. Dnes je ním Prvý september, ktorý už zo spomínaných dôvodov nie je šťastnou voľbou. Už roku 1990, keď vznikla otázka ďalšieho voľného dňa pre Slovensko po tom, čo ČR prijala ako deň voľna 6. júl (pripomienka J. Husa), som navrhol za hlavný štátny sviatok 19. september ako pripomenutie si udalosti z roku 1848, keď Slováci prvýkrát v modernej histórii vystúpili ako národný subjekt s vlastným politickým programom slovenskej národnej a štátnej suverenity. Práve tento deň bol tou udalosťou, ktorá viedla slovenský národ k Memorandu roku 1861, ku Clevelandskej i Pittsburskej dohode (1915, 1918), k Martinskej deklarácii (1918), do boja za autonómiu, k Žilinskej dohode (1938), k Vianočnej dohode a Slovenskému národnému povstaniu (1943, 1944), do boja za federáciu a k ústavnému zákonu o čsl. federácii (1968), do boja za zvrchovanosť a k Deklarácii o zvrchovanosti (1992) i k vyhláseniu samostatnosti 1. januára 1993. Je to dátum, od ktorého sa odvíjajú slovenské dejiny až do dneška, každá politická reprezentácia, ktorá berie slovenské národno-štátne záujmy vážne, musí svoje korene odvíjať práve od tohto národného vystúpenia.
Keď sa roku 1992 pripravovalo prijatie Ústavy Slovenskej republiky, naliehal som na vtedajšiu politickú reprezentáciu, aby načasovala prijatie alebo vyhlásenie tejto Ústavy na 19. september[1] ako úctu k minulým generáciám a vďaku za ich zápas za slovenskú suverenitu. Nepochodil som. Dnes sa opäť naskytuje možnosť v súvislosti s prehodnocovaním štátnych sviatkov urobiť nápravu tohto nie príliš priaznivého stavu. Rysuje sa dokonca aj udalosť, ktorá k tomu dáva príležitosť. Pripravuje sa zmena Ústavy ohľadom poslaneckej imunity. Od roku 1993 boli už urobené viaceré ústavné zmeny a možno by bolo vhodné, keď sa zmena Ústavy uskutoční, aby sa vzápätí pristúpilo k novému úplnému vydaniu Ústavy SR, čo by sa mohlo stať na slávnostnom zasadnutí NR SR 19. septembra t. r., čím by sa zároveň preniesol štátny sviatok z 1. septembra na 19. septembra ako Dňa nezávislosti. Som presvedčený, že na takomto akte by sa mohli podieľať politici všetkých politických odtieňov, zastúpených v parlamente, lebo by sa oni opäť stali ústavodarcami a zároveň zakladateľmi novej tradície, ktorá by reprezentovala novú vnútornú jednotu občanov a ich štátu – Slovenskej republiky.
[1] Tento spôsob hodne uplatňujú Maďari, ktorí fázujú významné udalosti na sviatok svätého Štefana, čím len potvrdzujú jeho prioritu pred ostatnými sviatkami.
Áno nenapísal som to precízne, ale myslel som, že je jasné ako sa to myslí. Dohodár bude platiť plus 130 eur oproti terajšku (zrejme tie dohody zrušia alebo ak nezrušia tak aj tak budú platiť odvody – v oboch prípadoch je výsledok ten istý), resp. oproti stavu bez minimálnych odvodov plus 180 eur oproti terajšku, živnostník bez zárobku bude platiť oproti stavu keby neplatil žiadne MINIMÁLNE odvody plus 180 eur mesačne, ale oproti súčasnému stavu bude platiť samozrejme menej, ale ja kritizujem aj ten súčasný stav (čiže vôbec celý ten princíp, mne je jedno, kto to kedy zaviedol), tak som to tam zahrnul. Zvyšok som pridal len ako príklad od oka pretože sa tam budú robiť ešte ďalšie iné úpravy tak, aby živnostníci platili viac – veď o to predsa ide (tie sú tiež problém, ale s tými až taký problém nemám, lebo sa to dá aspoň formálne zdôvodniť).
Okrem minimálnych odvodov sa však ešte platia aj zvyšné odvody a dane, a tieto veci sa tiež budú meniť, a to o koľko sa budú meniť závisí vyslovene od jeho zisku a jeho skutočných nákladov a jeho schopnosti vymyslieť si fiktívne náklady, takže sa celkový dopad jednoducho nedá tak jednoducho vyčísliť ako hore. Ak tam niekto počítal priemerné číslo, tak to nič neznamená, to môže byť u niekoho nula, u niekoho stovky mesačne mínus oproti súčasnosti.
opravy:
– „oproti súčasnému stavu bude platiť samozrejme menej“ má byť „oproti súčasnému stavu bude prírastok samozrejme nižší“
– druhý odsek je samozrejme o tých ďalších úpravách spomenutých v prvom odseku
a ešte jedna oprava:
-namiesto „zisku“ má byť „tržieb“
Spomeniem tu roky 1966 až 1968 kedy sa zavádzala sobota ako deň pracovného pokoja. Hoci komunisti vtedy tiež mohli argumentovať, že sa viacej vyrobí.Lenže to nie je všetko, viac vyrobiť, otázkou je aj kvalita života.
Vtedy sa voľná sobota zavádzala postupne – najprv sa chodilo do práce každú druhú sobotu, potom sa práca v sobotu zrušila úplne.
Domnievam sa, že 398.000 nezamestnyných (14%) znamená to, že aspoň 10% z nich nemá dobrú kvalitu života. Na strane druhej zase zamestnaní sú tlačení do vysokého pracovného zaťaženia a tiež by si radšej užili to voľno, čo zase zbytočne majú nezamestnaní.
Myslím, že situácia v SR ale aj všeobecne v Európe s rozdelením práce nie je optimálna. na jednej strane akoby za každú cenu chceme zásobiť potravinami a tovarom snáď celý svet a súťažíme v tom s Čínou.
To na to sa posunul odchod do dôchodku na 62 rokov a chce sa navýšiť počet pracovních dní o 2 dni?
Málo robíme?
Na strane druhej, ako to, že je toľko nezamestnaných – nemôžu so do pracovných prertekov zapojiť aj oni? Napríklad načo naše 62 ročné babičky musia chodiť do práce? – aby bolo z čoho vyplácať príspevky ich nezamestnaným 24 ročným vnukom? (30% absolventov škôl si nevie nájsť zamestnanie)
Ja tomu logicky nerozumiem, jedine ak by som súhlasil s rôznymi mailami, že sa jedná o čísi premyslený zámer.
Ja pokladám skracovanie sviatkov za rovnaký nezmysel, ako nútenie 62 ročných žien – matiek štátom chodiť v tomto veku ešte do práce, keď ich úloha je pomáhať dcéram s výchovou vnúčat a odbremeňovať ich od záťaže.
Pred každou našou vládou je možnosť skvalitniť kvalitu života 14% nezamestnaných a ženám, ktoré vychovali dobre platiacich daňových polatníkov – dať pracujúcim viac voľného času na život a umožniť odísť ženám do dôchodku aspoň v 60 rokoch (natky s 2 deťmi pôvodne chodili v 56 rokoch).
Predstava, že navýšenie odvodov pre 253.000 živnostníkov snáď nejako zachráni živenie 143.000 štátnych úradníkov a 398 000 nezamestnaných, je naivita. Pokiaľ sa tak stane, tak efekt bude taký, že prvé číslo sa zníži a posledné zvýši.
Pokiaľ je záujem viacej vyrobiť , je tu ale zase možnosť zaviesť pracovnú sobotu.
Ja vám poviem v čom je problém. Raz som o tom hovoril s nejakými bohatšími ľuďmi a odpoveď znela: „Skrátiť pracovný čas? Ale veď potom by som mal nižší plat (rozumej: musel by som sa s niekým deliť). To v žiadnom prípade.“ A to isté máte s tými dôchodcami: Púhy egoizmus, nič viac. A tento ničím neregulovaný egoizmus (a to práve tých, ktorým by peniaze vlastne ani nechýbali) v tomto a vo všetkom Európu dorazí. Normálna spoločnosť by sa spamätala najneskôr, keby zistila, že je vyše 50 % mladých nezamestnaných (ako napr. v Španielsku), ale tu sa všetci tvária, že „ideme ďalej“ ako keby sa vôbec nič nedialo. Prečo? Lebo tí, čo rozhodujú sú okolo 50ky a ich sa to netýka, oni sú zabezpečení.
Problém je v egoizme ÚPLNE VŠETKÝCH. Aj mladých, „ktorým starí berú prácu“, aj celej produktívnej generácie, „ktorá nemá čas na plodenie detí, lebo musí robiť veľkú kariéru a veľa cestovať“. Ale áno, egoizmus bohatých tomu celému nasadzuje kráľovskú korunu. A k tým nezamestnaným: na Slovensku je kopec roboty, len sa musíme prestať správať ako blbci a začať ako národ, spoločnosť, krajina myslieť hlavne na SVOJE VLASTNÉ DOBRO. Kupovať vlastné potraviny, lebo nárast ich spotreby na úkor potravín z dovozu (tuším o 5%) znamená + 6000 pracovných miest (sme na 45%, priemer okolo nás 75%). Vyrábať (a vyvážať) vlastnú energiu a nie dovážať drahú zvonku. Podporovať slovenské knihy a slovenské preklady a dať tak prácu vlastným autorom a prekladateľom, nie živiť českých. Vrážať peniaze do točenia vlastných filmov a nie kupovať kdejakú cudziu produkciu. Na rôzne udalosti pozývať a dávať príležitosť (a teda aj platiť honorár) slovenským talentom, slovenským spevákom, slovenským moderátorom a nie vyprchaným vykopávkam spoza Moravy. Máme na Slovensku čo opravovať: tisíce km ciest, potrubí, mosty atď. Máme v strašnom stave bytový fond, športoviská, kultúrne pamiatky. Ktosi to nie tak dávno vyčíslil na mnoho mnoho stoviek mld Sk, ktoré budeme musieť investovať sami DO SEBA a to už čoskoro. Je tu roboty ako na kostole, tak čo tak prestať myslieť na plné vrecká bánk, monopolov a boháčov, poriadne ich zdaniť a vraziť to do rozvoja spoločnosti? Úspešné sú totiž na svete tie krajiny, ktoré dokážu čo najviac žiť „sami zo seba“ a „sami pre seba“. Lenže to je niečo, čo kozmopolitní hlupáci (špeciálne liberálna pravica) nepochopia do konca svojich mizerných životov, presnejšie povedané, oni si to „sami pre seba“ vysvetľujú typicky po svojom a teda nezmyselne. Čo je teda odpoveď? Nacionalizmus, vlastenectvo, patriotizmus v praktickom každodennom živote. Nič viac netreba. A nič iné stačiť nebude. P.S. A pre tých, ktorých tak strašne trápia 2 pracovné dni navyše: výmenou za to bude zrejme obmedzenie nadčasovej práce, takže bez obáv – neupracujeme sa na smrť.
Pán Bombička, plne s Vami súhlasím.
pani, neviem akou metodikou teraz sleduju nezamestnanost a ci v tej nezamestnanosti su aj dlhodobo nezamestnani poberatelia socialnych davok…..lebo ked hej, tak z tych 14% je polovica takych, co v zivote nepracovali a v zivote pracovat nebudu
Tučko, to len má jeden obrovský háčik: My sme v EÚ, globalizovanej ekonomike atď. (čiže o.i. prácu „prenechávame“ Číňanom a Indom, to sú dve miliardy ľudí) , preto: keď sa zdania bohatí, tak jednoducho odídu (už tých 19% je niektorým „veľa“ a ide na Cyprus) a keď zvýši jedna krajina dane mierne nad druhú, tak sa presunú do tej druhej. S týmto celým systémom ako je teraz nastavený sa proste nedá pohnúť, sme doslova v pasci. Jediná nádej je, že v Nemecku začne byť veľmi zle – až potom sa začne niečo naozaj zásadné meniť, lebo oni tu de facto rozhodujú.
Záznamník, pokiaľ viem, sú tam len tí, čo ešte hľadajú prácu, tak si môžete domyslieť, koľko tá nezamestnanosť činí naozaj…A hore máte údaj o nezamestnanosti v blízkej budúcnosti: cca. 30 %
Ešte na dovysvetlenie: A keď sa bohatí nezdania, tak domáci dopyt nebude, lebo skoro všetky zisky idú v konečnom dôsledku zo Slovenska preč do zahraničia. Nacionalizmus by to trochu napravil, ale keď nemáte peniaze, tak si samozrejme kúpite radšej lacnejšie jedovaté poľské vajíčka než drahšie slovenské…
Problém nadčaso, predlžovania veku odchodu do zahraničia a znižovanie štátnych sviatkov vedie matematicky k tomu, že stále menej ľudí dokáže vyrobiť stále viac tovaru, preto mnohí práceschopní ľudia nie sú potrení – a vypadávajú z pracovného pomeru.
Dôsledkom je aj odchod nezamestnaných mladých ľudí do tých krajín, kde pre nich práca je. Napríklad do Čiech, Anglicka, ˇIrska…
Ta kíto mladí ľudia pokiaľ tam zakotvia, tak tam aj ostávajú aj so svojimi rodinami.
Dôsledkom je to, že nie je následne na dôchodky penzistom – pretože mladí, ktorí vyštudovali za naše dane platia dane a príspevky do sociálneho systému zahraničným dôchodcom.
Problém je ten, že do zahraničia odchádza elita – zvlášť do Čiech – systém štipendií na vysokých školách v ČR je cielene sústredená na získavanie talentovaných študentov, z ktorých napríklad následne významná časť zostane v ČR.
Vládne elity si tento problém málo všímajú a len pritakávajú rušeniu sviatkov, predlžovaniu odchodu do dôchodku a podobne.
Vo vláde je málo matematikov a priveľa právnikov, ktorých vzťah k matematike je zrejmý (utiekli pred ňou na právo a teraz riadia štát).
Základný problém Slovenska je, že nedokáže dať svojim vlastným ľuďom prácu v dostatočnom množstve a štruktúre. Časť ľudí bude vždy odchádzať (za lepším platom), problém je, že odchádzajú aj ľudia, ktorí by neodchádzali, ak by na Slovensku našli slušne zaplatené pracovné miesto (dajme tomu aspoň blížiace sa priemernej mzde). Vezmite si dve veci: na Slovensku vraj 60 % mladých ľudí študuje humanitné predmety. Neviem presne, aká je percentuálna skladba slovenského hospodárstva, ale myslím, že je to stále prevažne priemysel, potom služby a nejakých pár percent poľnohospodárstvo. Ako je vôbec možné, že takýto nepomer medzi tým, čo vychádza zo škôl a tým, čo je treba, existuje? Ako je možné, že istý pravičiarsky „na všetko expert“ v rozhlase túto skutočnosť okomentuje tak, že na tom vôbec nezáleží, pretože dôležité je, ako sa tí ľudia uplatnia na trhu práce (podľa tejto „modrej“ logiky by sme vlastne mohli vychovávať samých dajme tomu učiteľov – veď oni by sa už potom preškolili)? Údajne niekoľko desiatok percent ľudí študuje na VŠ napriek tomu, že celý život potom robia prácu, na ktorú by im stačilo stredoškolské vzdelanie. Ako je možná takáto vec? Ja vám odpoviem. Je to možné preto, lebo tu polovicu z 2 dekád vládli ľudia, pre ktorých byť pri moci znamenalo realizovať politiku v prospech kdejakej skupiny súkromných podnikateľov, len nie v prospech spoločnosti ako celku a v prospech štátu. Ak niekto nevie, o kom hovorím, tak mám na mysli všetkých tých ťažkých „reformátorov“, ktorí zreformovali odborné školstvo tak, že dnes ho asi budeme musieť znovu zakladať, mám na mysli všetkých tých úžasných „liberálov“, ktorí navodili situáciu, že tu dnes môže vzniknúť kdejaká škola, ktorej prínos pre národné hospodárstvo je v konečnom dôsledku nulový, ale hlavne, že cez štátny rozpočet sa všetci skladáme na jej normatív na jedného žiaka. Ale NEDAJBOŽE, aby voľakto skúsil povedať, tak takáto a takáto škola už nie, stačilo. A nebodaj ešte hovoriť do toho, či môže alebo nemôže otvoriť prvý ročník, no hrôza. Veď je to ten najťažší zločin proti demokracii, ako si vôbec ten hnusný mizerný štát môže dovoliť povedať, že by mali platiť nejaké pravidlá obmedzujúce slobodnú vôľu všetkých „demokratov“ a „liberálov“ založiť bársjakú školu kedykoľvek ich napadne. Veď ten štát má len jedno právo, zacálovať každý výmysel súkromných podnikateľov a na nič sa pritom nepýtať. A takto sme dovolili „podnikať“ v školstve, v hospodárstve, skrátka vo všetkom. Pravidlá sa nastavovali tak, aby všetko sedelo čo najlepšie súkromnému sektoru a to v každej oblasti života. Teraz máme výsledok. Tak čomu sa teda čudujeme? Veď všeliekom je bezhraničná konkurencia sebeckých záujmov sebeckých podnikateľov, či nie pravičiari? Tak kdepak ste, soudruzi, asi udělali chybu, čo? Keby som to mal povedať v skratke, tak napíšem:NEVIEME HOSPODÁRIŤ. NEVIEME ZVEĽAĎOVAŤ VLASTNÚ KRAJINU. Všetko ostatné je dôsledok. Ale čomu sa čudujeme, keď sme tu dovolili 10 rokov vládnuť ľuďom, pre ktorých táto krajina nič neznamená?
P.S. Viete, čo je absolútna drzosť? Keď istý analytický táraj, ktorý pri každej príležitosti brýzga na štátnu reguláciu a štátne intervencie do hospodárstva, pri otázke:“Čo bolo príčinou hospodárskej krízy v 2008-2009?“ povie, že na vine je (samozrejme) štát, lebo si neplnil svoje regulačné a dozorné povinnosti!!! Takému by moderátor danej relácie už len z princípu mal dať priamo po papuli rovno v štúdiu.
Teraz práve hovoria v rádiu, že kdesi na Slovensku sa 6 firiem dalo dokopy a umožňujú žiakom akéhosi učilišťa praxovanie vo svojich priestoroch, vychovávajú si tak zamestnancov. Predpokladám, že takého bežného pravičiara asi trafí šľak, keď napíšem, že pred 20 rokmi to v celom Česko-Slovensku bola samozrejmosť.P.S. 17 % zamestnávateľov vraj deklaruje vážne ťažkosti pri obsadzovaní voľných pracovných miest.
Školstvo je jedna vec, odpracovaný počet hodín za mesiac v jednotlivych krajinach je vec druhá.
V západných krajinách} napríklad v Rakúsku| to už v 70 tych rokoch v TV debatách dlho predebatovavali, aby nakoniec skratenu pracovnú dobu práve pre o, aby vzniklo viac pracovných miest, zaviedli. Preto v Rakúsku -}overte si to v blizkej Viedni / zavolajte do vacsich firiemv piatok po 13.hod>| sa v piatok končí (už sa opakujem) pracovná doba o 13. hodine!
Ušetrené 10 hodín mesačne ale vygenerovalo niekoľko desaťtisíc pracovných miest (malé čísla spravili veľké číslo), ktorým netreba vzplácať nezamestnanecké.
Problémom typickým v SR (ale nie v yápadných krajinách) je možnosť zamestnávať sa na polúväzky (iba 4 hodiny denne).
Toto u nás jednoduchí poslanci ale ešte dlho neumožnia. Ale aj na poslednej konferencia o právach žien v BA/ zahranicne ucastnicky kritizovali SR za to, ze neumoznuje zenam s detmi poluvazky. Dnes v SR je ale zavedena minimalna mzda a to je ta veľká legislatívna prekazka , nie ľudia. Ale takto zamestnaní musia robit ako pako od nevidim do nevidim. Slovenske zakony zo socialistickeho zlozviku len stale robit a robit nemysleli.
Pan Bombicka,
to nie je o „pravici“ a jej desatroci, ani o „lavici“, ani o ich „expertoch“. Zaciatok upadku hlavne odborneho skolstva, ako aj hospodarstva, treba hladat, kde inde, ak nie na zaciatku? Zacalo sa to rozkradanim majetku statu, aby sme boli taktni, pouzime slovo privatizacia… Hadam tu netreba pisat, kto, ako a za kolko byvale statne podniky „sprivatizoval“ a co nasledovalo. Skrachovane podniky absolventov skol nepotrebuju. Uz sa tu o tom pisalo. V ostatnom mate pravdu.
Ina situacia je dnes, ked stat by sa nemal uspokojovat s tym, ze podniky dostavaju lacnu pracovnu silu a to prakticky zadarmo. Nedavno sa „stazovali“ aj zastupcovia automobiliek, ale nezachytil som nic o tom, ze by chceli do skolstva, ktore im bude pripravovat zamestnancov, investovat.
Dalej, pokojne by sa mohli postupne znizovat dotacie na 2/3 „prepotrebnych“ skol, ktore rok co rok chrlia sociologov, politologov, pravnikov, ekonomov, analytikov atd., kym sa nezrusia uplne alebo aspon na minimalnu moznu uroven. Aj o tom som uz pisal. Nechapem naco ma krajina s 5,5 milionmi obyvatel 35 vysokych skol (vratane pobociek atd.)?
Táto debata sa nám nejak odkotúľala na vedľajšiu koľaj. Aj keď netvrdím, že počet štátnych sviatkov nie je pre krajinu téma na debatu, myslím si, že dôvod ich uctievania je ďaleko dôležitejší. A na ten by sa mala zamerať.
Za nejaké dva mesiace nás čaká oslava štátneho sviatku SNP, ktorý sme pod komunistickou kurateľov oslavovali ako boj proti fašizmu, údajne druhé najväčšie povstanie proti Hitlerovcom v Európe.
Toto komunistické hodnotenie sa žiaľ prenieslo až do dnešných čias. Na nedávnom zhromaždení účastníkov Kongresu slovenskej inteligencie, ktoré sa zišlo pri príležitosti 20. výročia pamätného historického zhromaždenia na Donovaloch, odznelo, že „k ucteniu si tohtoročného výročia SNP treba pristupovať ako sviatku slovenského vlastenectva a najväčšieho, najmasovejšieho ozbrojeného vystúpenia Slovákov v dejinách, ktoré sami zorganizovali a sami uskutočnili. SNP – ako slovenská vlastenecká vojna proti fašizmu.“
Neuveriteľné. Žeby v KSI nemali čo len jedného súceho (nemusel by byť ani gebírový) historika?
Minulý mesiac sa pod jedným z posledných článkov p. Hrnka objavil príspevok od „Jana“, kde poukázal na pomerne neznámu knihu „Kapitolami najnovších slovenských dejín“, (vydanú Historickým ústavom SAV v roku 2006) a v nej na príspevok od Jozefa Bystrického „Slovenská armáda v plánoch československého ministerstva národnej obrany v Londýne, v rokoch 1943-1944“. Z jeho článku podopretom mnohými dokumentami je zrejmé, že samozvaný prezident neexistujúceho „Československa“ s pomocou niekoľkých čechoslovákov v Londýne, i pomocou českých veliteľov a čechoslovákov v Slovenskej armáde organizovali likvidáciu Slovenskej republiky, prípravou prevratu, či povstania pod zámienkou vystúpenia proti nacistickému Nemecku, už od roku 1941.
Výskum Jozefa Bystrického jasne potvrdzuje, že augustové povstanie bolo praktický vojenským pučom organizovaným Čechmi (podobne, ako nezdarený Homolov puč v marci v 1938-mom) s pomocou domácich čechoslovákov, proti samostatnosti Slovenska, a za zánik slovenskej štátnosti.
Nakoniec to aj vyhlásenia, vyvesovanie zástav bývalého štátu i chovanie povstalcov hneď v prvých dňoch povstania jasne nasvedčuje.
Ďaľším dôkazom pravého cieľa tejto akcie bola likvidácia osôb verejného života povstalcami, ako aj likvidácia celej generácie Slovákov zapojených do národného života čechoslovákmi a komunistami po vojne. Benešova pomsta za odvahu Slovákov žiť v samostatnom štáte vyvrcholila v tzv. Národných súdoch, v ktorých, napriek tomu, že medzi 36 tisíckami mien na listine vojnových zločincov vojakov a politikov nebolo ani jedného Slováka, čechoslováci a komunisti postavili pred sud 33 tisic obvinenych. Paťdesiatpäť odsudili na trest smrti a až osem tisic do väzenia. (Na porovnanie, Japonci, ktorí vo vojne v krutosti predstihli dokonca i nemeckých esesákov, postavili pred sudcov iba 5 700 osôb a iba siedmich odsudili na trest smrti.- J Smolec SNN 9/12)
Kto boli tí povstalci?
Keď nerátame zhadzovaných záškodníkov/partizánov, komunistov-politikov a väzňov z pracovných táborov, jadro povstalcov tvorili jednotky Slovenskej armády, ktorých do povstania pod rôznou zámienkou (Nemci uväznili prezidenta) odvelili česki a čechoslovácki velitelia posádok, ako aj civili, ktorí museli narukovať po mobilizácii vyhlásenej na povstaleckom území.
Faktom je, že niektoré jednotky povstalcov hrdinsky bojovali proti ďaleko lepšie vyzbrojenej nemeckej presile, ale pritom nezabúdať, že jednotky nemeckej armády na Slovensku neboli a prišli len po vypuknutí povstania, aby ho potlačili, pretože si nemohli dovoliť ponechať prerušovanie ich transportov s frontou.
V skutočnosti povstalci bojovali proti nacistom, keď si ich prítomnosť svojou činnosťou sami privolali.
Prekvapilo ma, že nikto z diskutujúcich si príspevok od „Jana“ nepovšimol a nepozastavil sa nad tým, že sme 66 rokov boli natoľko zmagorení česko-komunistickou propagandou, že sme oslavovali a ešte stále oslavujeme, namiesto toho, aby sme smútili nad stratou štátnej samostatnosti, ktorú sme znovu nadobudli až za dĺhych 48 rokov a po strate dvoch generácii národného života. Oslavovali sme vlastizradcov, ktorých Češi a komunisti povýšili na hrdinov a vojakov, čo dodržali prísahu vernosti Slovenskej republike sme dovolili popraviť a prenasledovať.
Pán Hrnko, nechcem tu byť osobný, ale je možné, že Vy, čo obsah vaších štúdii, PhDr i práce niekoľkých rokov v Historickom ústave SAV bol zameraný práve na históriu 1.Slovenskej republiky, ste sa s depešami medzi samozvanu „zahraničnou čs. vládou“ a spiklencami doma, dokumentami spomínanými autorom a uloženými v Vojenskom historickom ústave v Prahe, doteraz nestretli?
Keď nie, je možné, že ste spomínanú knihu vydanú pred šiestimi rokmi doteraz nevideli?
Dokedy chcete mlčať?
Nebolo by správne, aby ste ako historik napísali otvorený list predsedovi NRSR a upozornili ho na pravý cieľ povstania v auguste v 44-tom?
Milanko,
poriadne si to vytrhol z kontextu. Čiernobiele videnie škodí, výsledok je, čo sa babe chcelo, to sa babe zdalo.
Janko,
Chceš mi povedať, že výsledkom Bystrického pátrania v pražských archívoch je „čo sa babe chcelo, to sa babe zdalo“?
Ináč debatu len obohatí, keď prihodiš trochu faktov „inej farby“, nie politickej propagandy, ako to urobil pán Hrnko v debate na povyššom článku.
Milanxyz, STV kedysi vysielala dokument o I. Karvašovi (snáď som to meno nesplietol), ktorý pracoval tuším v bankovníctve a zabezpečil „hrdinský“ prevod kapitálu Slovenského štátu do moci neskoršej Česko-Slovenskej republiky. Keď to budú opakovať, pozrite si to (oni to budú opakovať, uvidíte), toľko oslavných tirád ste ešte nepočuli, koľko budete počuť tam na človeka, ktorý neurobil nič iné ako to, že SPRENEVERIL peniaze štátu, ktorého zákony mal rešpektovať (alebo odísť z funkcie) a ktorému mal byť (ako štátny zamestnanec) loajálny. Škoda, že si to už presne nepamätám, počúval som to tak na pol ucha a je to dosť dávno, ale iba som nechápavo krútil hlavou. A ako sa mu po vojne tí „jeho“ odvďačili? Celkom typicky: strčili ho do lochu. Ako kto zachádza, tak schádza…
Tučko,
ďakujem za typ. Nevidel som to, ale viem si to živo predstaviť, lebo som sa tých chválospevov v minulosti napočúval a žiaľbohu ešte stále (aj načítal) dosť. Myslím si, že je čas, aby sme sa na naše dejiny pozerali cez vlastné okuliare.
Nevedel som, že Karvaš sa dočkal primeranej „odmeny“.
Milanxyz, choďte na youtube bodka com a dajte si do vyhľadávania Financoval som SNP, má to 10 častí, o tom, čo som napísal, sa hovorí v 6. časti, všímajte si vyjadrenie osobných postojov, rodinných väzieb a dátumy (Šrobárovo memorandum, ku ktorému sa prihlásil). Len toľko k boju „za Slovensko“ v SNP.
Milanko,
chcel som poukázať na to, že beneš a spol. v Londýne netušili aký je vzťah slovákov k svojmu štátu. Mysleli si, že čechy sú pupok sveta a zahraničnú politiku majú v maličku.
K SNP, nájdi si niečo o rýchlich diviziach a zavraždení Turanca.
Jako amaterskeho priznivce vojenske historie by mne velmi zajimalo,kterym vojenskym posadkam na Slovensku v lete 1944 velili Cesi.
Idealni odpoved by byla asi asi takova:
=vojenska posadka Dolne Duperele-velitel posadky mjr.Pepan Knedlik,popripade dalsi udaje.
Dekuji predem za fundovane odpovedi.
Pán Hrnko,
očakával som odpoveď historika a dostalo sa mi odpovede politruka a naviac ešte pod iným článkom. Možno ste mi nerozumeli a preto to zopakujem stručnejšie:
Je možné, že ste sa počas štúdii, PhDr, i práce v Historickom ústave SAV s depešami medzi samozvanou „zahraničnou čs. vládou“ a spiklencami doma, dokumentami spomínanými Bystrickým a uloženými vo Vojenskom historickom ústave v Prahe, doteraz nestretli? Je možné, že ste spomínanú knihu vydanú pred šiestimi rokmi doteraz nevideli?
Považujete výsledky Bystického výskumu za falzifikát?
Predpokladám, že je viete o tom, že povstalci vyhlasovali boj za Československo, vyvesovali zástavy bývalého štátu a popri nemeckých spoluobčanov likvidovali aj osoby zapojené do verejného života 1.Slovenskej republiky.
Predpokladám, že viete, že vojaci Slovenskej armády (možno až na výnimky) sa nezúčastnili na povstaní dobrovoľne, ale boli do povstania odvelení, respektíve povolaní mobilizáciou na povstaleckom území.
Zaiste viete, že na Slovensku bojové jednotky nemeckej armády neboli situované, na potlačenie povstania prišli z cudziny.
Zaiste ste si vedomí o zbytočných stratách na životoch obyvateľstva a obrovských hospodárskych škodách spôsobených augustovou rebéliou.
Napriek nezmyselnému krviprelievaniu, ešte stále považujete augustové povstanie, za pravdivý „boj proti fašizmu“ a za „ratovanie myšlienky slovenskej samostatnosti“?
To sa ale nepozdáva ani nám dobre známemu pánu Valúšekovi, ktorý je za to, „aby sme oslavovali skutočné SNP“, len nám zabudol povedať, ktoré to je.
Myslím si, že do veci na prekvapenie najviac vidí náš bystrozraký nemezis Coopy. Podľa neho:
“Pojem SNP je trosku nestastny nebot se nejednalo o povstani ale o nezdareny armadni puc.”
A ďalej:
“Co se tyce osobniho postoje,hluboce si vazim lidi,kteri sice trochu nerozumne vystoupili se zbrani proti jedne z nejlepsich armad sveta.”
Tentoraz to Coopy zhodnotil (možno nechtiac) pravdivo.
nuz….tzv. SNP bolo nestastnou kapitolou slovenskych dejin…samozrejme, ze bolo namierene proti slovenskej statnosti
nezbudnem na prenos z oslav z roku 2004 /tusim 60te vyrocie/, kde pozvali aj Vaclava Kausa a ten sa na to s prehladom vybodol a jedna z „ucastnicok“, vykrikovala do nastrceneho mikrofonu /odvysielane Slovenskym Rozhlasom v Popoludni s rozhlasom po 15.00 –
MY SME OBNOVOVALI CESKOSLOVENSKU REPUBLIKU A TERAZ CESKY PREZIDENT SA NEPRIDE NA NAS POZRIET ??????
takz etak…
samotni ucastnici „povstania“ hovoria o zaniku slovenskej statnosti a my im mame byt za to vdacni ????
Ja osobne považujem SNP v podstate za občiansku vojnu dvoch hlavných skupín obyvateľstva (ale bolo tam aj mnoho podskupín).
Čiastočne to bola náboženská vojna katolíkov proti evanielikom spojenými s ateistami.
Táto vojna mi pripomína v mnohom neskoršie vojny na Balkáne v bývalej Juhoslávií. Zatiaľ nik nespravil porovnanie s rokom 44 na Slovensku s Juhosláviou, možno sa na to ale niekedy stane……
SNP bolo vlastne prelínanie sa rôznych záujmov a skupín, pričom bežní sedliaci na dedinách tomu v podstate nerozumeli – ako mi to otec popisoval – pri bojoch pri Partizánskom skoro celá dedina na vozoch sa v 1. polovici septembra presťahovala do hôr, kde na juhozápadne orientovanej lúke s krásnym výhľadom a vo voňavom prostredí lúk istý čas prečkali prechod miestneho frontu a im chlacom to pripadalo ako skvelé dobrodružstvo, na ktoré dlho spomínaali ako krásnu časť života….
V podstate záujmom rôznych skupín bežné obyvateľstvo ani nerozumelo.
To že neskoršia propaganda to vysvetlovala tak, akoby tomu rozumelo, nebola pravda. Bežní sedliaci, ktorým sa za Slovenského štátu veľmi zvýšila životná úroveň nemali ani dôvod vyhlasovať ČSR. Naopak, väčšina ako katolíci stáli za kňazom Tisom ako cirkevnou autoritou – však každú nedeľu kľačala celá obec v kostole. Historici si nejako túto časť reality vôbec nevšímajú a zamlčujú tak vyýznamné fakty…
Osobne by som všetky úradníčky na ministerstvách a štátnych úradoch nad 56 rokov pustil do dôchodku a nahradil ich vysokoškolskymi vzdelanými mladými ľuďmi , ktorí pre problém nájsť prácu odišli do zahraničia.