Slovensko a prvá svetová vojna

Dňa 24. apríla som na konferencii v Belehrade vystúpil s príspevkom Slovenská spoločnosť a vypuknutie prvej svetovej vojny. O konferencii som v máji t. r. dal interview do Slovenských národných novín. Zatiaľ som nezaregistroval, žeby ho uverejnili. Dávam ho k dispozícii čitateľom môjho blogu. Moje vystúpenie na konferencii uverejním začiatkom júla.

1/ Storočnica vypuknutia prvej svetovej vojny otvára aj slovenským historikom možnosti medzinárodnej prezentácie – práve ste sa vrátili z Belehradu – Srbsko bolo pred sto rokmi stredobodom – ako sa na to hľadí zo storočným odstupom, ako to vyznelo na konferencii, v čom vám, ak sa tak dá povedať  rozšírila obzor?

Predovšetkým treba povedať, že konferencia sa konala v dňoch 24. a 25. apríla t. r. na okraj zasadnutia Medzinárodného konzultatívneho výboru, organizácie, ktorá združuje približne 8 miliónov vojnových veteránov, združených v 27 veteránskych a vojenských stavovských organizácií z 29 krajín sveta. Slovensko reprezentuje v tejto organizácií Klub slovenských generálov a vlastne na ich odporúčanie som bol aj na konferenciu pozvaný. Žiaľ, udalosti na Ukrajine do istej miery zatienili aj konferenciu v Belehrade, takže sa na nej nezúčastnili napr. zástupcovia z Poľska a Nemecka. Na druhej strane okrem Poliakov sa tam zúčastnili zástupcovia zo všetkých susedných krajín Slovenska, z Rumunska, Bulharska, Macedónska, Francúzska, Nórska, Turecka, Izraelu, Ruska a ďalších, celkovo z 22 krajín. Spoluorganizátorom konferencie bol Klub generálov a admirálov Srbska. Konferencia mala veľké spoločenské krytie. Organizačný výbor prijal srbský prezident a konferenciu poctili svojou účasťou minister národnej obrany a náčelník generálneho štábu srbských ozbrojených síl.

Pre Srbsko je prvá svetová vojna stále veľmi živá záležitosť i vzhľadom na aktuálne položenie krajiny, ktorá sa asi ešte nie celkom spamätala z nedávnych etnických vojen na Balkáne. Preto Srbi veľmi citlivo vnímajú rôzne revizionistické koncepcie výkladu dejín prvej svetovej vojny, ktoré chcú pripísať vinu za rozpútanie prvej svetovej vojny primárne Srbsku a sekundárne Rusku, ktoré vraj vystúpením na obranu Srbska zapríčinilo zmenu vraj regionálneho konfliktu medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom na svetový konflikt. V duchu oponovania týmto koncepciám, ktoré aj ja pokladám za scestné, sa nieslo i viacero vystúpení vystupujúcich zo Srbska. Ináč príspevky na konferencii boli veľmi rôznorodé. Od odborných, venujúcich sa niektorým čiastkovým otázkam, cez koncepčné a metodologické až po aktualizujúce a prirovnávajúce vtedajšiu dobu k dnešku. Keďže išlo zväčša o vojenských historikov, bolo si z čoho vyberať. Treba len veriť, že príspevky vyjdú aj v tlači v srbskom, anglickom a ruskom jazyku, ako sľúbili organizátori.

2/Vystúpili ste s témou slovenská spoločnosť a prvá svetová vojna – ako vstupovala naša publicistika, nálady verejnosti do udalostí roku 1914,ako bola rozdelená slovenská spoločnosť?  A akú odozvou sa stretlo Vaše vystúpenie, čo zaujalo najväčšmi Vás?

Za tému svojho vystúpenia som si zvolil reakciu angažovanej slovenskej spoločnosti na vývin, ktorý smeroval k prvej svetovej vojne, najmä to, ako sa prejavoval na stránkach dobovej tlače. No a potom následne reakciu slovenskej spoločnosti na vojnu a jej priebeh. Bolo veľmi zaujímavé čítať dobovú tlač z inkriminovaného roku 1914. Musím s ľútosťou poznamenať, že angažovaná slovenská spoločnosť sa za sto rokov asi nepohla v svojich spôsoboch a prístupoch k hodnoteniu realitu ani o krok. Na jednej strane hašteriaca sa časť národne orientovaných publicistov okolo martinského centra (konzervatívci), okolo Milana Hodžu (liberáli), socialisti a ľudáci, na druhej strane maďarónski publicisti sústredení okolo Slovenských novín, ktorých články by mohli aj dnes vyjsť v niektorých slovenských vraj mienkotvorných novinách. A keby v nich zamenili slová ako „národnostní horlivci“, „národnostní agitátori“ za slová „hej-Slováci“ alebo „slovenskí nacionalisti“, čitateľ by si ani nevšimol, že články sú sto rokov staré!

V jednom však bola slovenská národná publicistika od tej provládne a maďarónskej predsa len konzistentná vo svojom celku. Išlo o videnie a hodnotenie vývinu na Balkáne počas a po balkánskych vojnách. Z ich výsledku vyvodzovala optimistický záver, že keď sa uplatnil princíp sebaurčenia na Balkáne, nemôže sa netýkať aj Rakúsko-Uhorska. Z dnešného pohľadu na lojalitu bolo dosť kuriózne, keď Národnie noviny reagovali na zahraničný článok o tom, že Rakúsko-Uhorsko – aby sa zachoval svetový mier – treba rozdeliť. Komentátora v článku nerozčuľoval ani tak názor na rozčlenenie monarchie, ale to, že Slovensko ako jedinú časť Uhorska začlenil spolu do jedného celku s Maďarmi.

3/Ako sa prijímal vtedy na Slovensku sarajevský atentát?

Slovenskí národne orientovaní politici vkladali veľké nádeje do následníka trónu Františka Ferdinanda. Boli všeobecne známe jeho skeptický postoj k dualizmu, jeho spolupráca s predstaviteľmi nemaďarských národností v Uhorsku (zo Slovenska napr. s Milanom Hodžom) a všeobecne sa predpokladalo, žeby mohol napomôcť pri odstraňovaní maďarizačnej politiky Budapešti. Atentát bol určite studenou sprchou na tieto nádeje. Je známe, že vedenie SNS poslalo na pohreb veniec, ktorý mal na stuhe napísané: Stratenej nádeji – hlboko skormútení Slováci.
4/Kedy začalo byť jednoznačne zrejmé, že s Budapešťou to nepôjde a kedy začalo byť zrejmé, že monarchia môže zaniknúť resp. že monarchia zanikne?

Myslím si, že postupné duchovné odcudzovanie sa Slovákov od Uhorska nastalo po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Zo slovenskej národnej tlače z roku 1914 spred vypuknutia vojny je cítiť, že sa v myslí autorov článkov  v súvislosti s rokovaniami, ktoré viedol na nátlak Viedne vtedajší uhorský predseda vlády Štefan Tisza o riešení národnostnej otázky v Uhorsku, predsa len niečo zlomilo. Sledovaním týchto rokovaní a postojov ako vládnych, tak i opozičných politikov slovenská tlač začala vyjadrovať postoje, že Slovákov v Uhorsku žiadna dobrá perspektíva nečaká. A práve toto poznanie dáva pomerne jasný signál, že sa slovenské politické elity minimálne duchovne už s Uhorskom rozišli. Práve zo záverov vyslovených v tlači pred prvou svetovou vojnou sa dá potom pokladať za logický aj postoj týchto slovenských národných kruhov počas vojny, keď sa akýmkoľvek spôsobom odmietali vyjadrovať o budúcnosti Uhorska, aj keď z vládnej strany bol na ne vyvíjaný silný tlak.

5/Koľko slovenských vojakov a kam dalo Slovensko armáde monarchie?

Vojaci slovenskej národnosti slúžili počas vojny vo všetkých druhoch zbraní rakúsko-uhorskej armády. Málo známe je napr. pôsobenie Slovákov v rakúsko-uhorskom námorníctve. Pritom napr. z takých Prakoviec takmer všetci muži pôsobili práve pri tomto duhu zbrane. Ale základná masa z asi 400 – 440 tisíc Slovákov, ktorá bola počas vojny povolaná do zbrane slúžili v 2. (bratislavskom) a 4. (košickom) zbore spoločnej armády. Najslovenskejšie pluky spoločnej armády boli 71. peší pluk (Trenčín), 72. peší pluk (Bratislava) a 67. peší pluk (Prešov). Okrem toho početne boli zastúpení aj v ostatných peších plukoch s posádkami na Slovensku i vlastibraneckých (honvédskych) plukoch uhorskej armády so sídlom v Trenčíne, Banskej Bystrici a Nitre. Slováci tvorili asi 4% mužstva rakúsko-uhorských vojsk; z druhov zbraní najviac slúžili u delostrelcov (6%), najmenej u jazdy (1%). Z hľadiska nasadenia 2. a 4. zbor bojovali najskôr na východnom fronte v Haliči, od r. 1917 na talianskom fronte na rieke Soči a neskôr Piave. Ale napr. môj dedo, ktorý slúžil u 71. pešieho pluku bol krátko aj na francúzskom fronte, niektorí iní taktiež v Rumunsku.

6/Je deň popravy v Kragujevaci dôvodom na Slovensku na pamätný deň?

Slovenskí vojaci zverbovaní do prvej svetovej vojny si zaslúžia našu špeciálnu úctu. Dokázali, že vedia bojovať s nasadením a hrdinsky, čím si v prvých rokoch vyslúžili obdiv aj rakúsko-uhorského generálneho štábu a taktiež politikov. Na druhej strane ukázali, že neboli len obyčajný „kannonenfutter“, ktorý sa slepo podriaďoval svojim veliteľom. Hoci tvorili len spomínané 4% mužstva rakúsko-uhorskej armády, v závere vojny zorganizovali alebo sa zúčastnili až 20% vzbúr proti nezmyselnej vojne. Vzbura v Kragujevaci bola svojím rozsahom i počtom následne popravených Slovákov jedna z najväčších takýchto akcii. Myslím, že vo forme napr. Dňa boja proti vojne by pripomenutie tejto vzbury formou pamätného dňa bolo veľmi vhodné.

7/Koľko ľudských obetí zaplatili Slováci za vojnu?

V prvej svetovej  vojne padlo zo Slovenska okolo 69 700 mužov, 68 680 mužov zostalo trvalo invalidných, 42 714 žien stratilo manželov, 86 462 detí stratilo otcov. Keď si uvedomíme, že Slovensko malo v tom čase okolo 3 milióny obyvateľov, straty boli enormné