Slovenské dejiny v kocke (prvá časť)

Od príchodu Slovanov po zánik Veľkej Moravy

 

Chápanie slovenských dejín a objekt ich skúmania od minulosti vyvolával množstvo rozdielnych názorov, diskusií, polemík, mýtov, legiend, či rôznych tvrdení, ktoré sa často zámerne nepravdivo interpretovali a interpretujú, a to z dôvodu ich prispôsobenia sa rôznym osobám, skupinám, režimom, ba dokonca i niektorým etnikám alebo národom. Nielen preto sa naše národné dejiny nie vždy tešili a tešia všeobecnému záujmu, či dokonca hrdosti na ne. Slováci sú v názoroch na mnohé udalosti zo svojich dejín hlboko rozštiepení. Problém však nie je v dejinách, ale v nás. Pokiaľ sa nezjednotíme v otázke budúcnosti národa, nebudeme schopní sa zjednotiť v názoroch na minulosť, lebo každý bude v minulosti hľadať opodstatnenosť svojej koncepcie budúcnosti národa. Ak sa dnes zúrivo polemizuje o dávnej minulosti, tak predmetom nie je oná minulosť, ale naša prítomnosť a budúcnosť. Vychádza sa pri tom z úplne logického predpokladu, čo nemalo minulosť, nemá oprávnenie na existenciu v súčasnosti a už vôbec nie v budúcnosti. Ak  nám niekto berie minulosť, ak nás zbavuje historickej pamäte, ak nás vyhlasuje za náhodu dejín, hovorí tým zároveň, že nemáme nárok na budúcnosť.

O pôvode predkov Slovákov na našom území sa viedli a doteraz sa vedú tvrdé polemiky. Opomenúc absolútne nepodloženého tvrdenia niektorých maďarských a českých šovinistických historikov s priehľadným zámerom, ktorí tvrdia, že Slováci vznikli zmiešaním rôznych kolonistov z Poľska, Česka, Ukrajiny a Rumunska v 15. storočí, existujú dve hypotézy o ich pôvode – autochtónna a migračná. Podľa prvej z nich Slováci sú autochtónne (pôvodné) obyvateľstvo na našom území, ktoré sa v predhistorickej dobe sformovalo v priestore medzi Karpatmi a Dunajom a odvtedy ho trvalo obýva. Do slavistiky, vede o Slovanoch ju v 19. storočí uviedol Slovák P. J. Šafárik, ale predtým už existovala v kronike ruského mnícha Nestora z 12. storočia. V súčasnosti ju väčšina historikov odmieta a prikláňa sa k migračnej hypotéze, ktorá hovorí, že predkovia Slovákov prišli do  oblasti Karpát a stredného Dunaja na konci 5. storočia v rámci tzv. sťahovania národov. Nepochybné však je, že od začiatku 6. storočia až podnes mali Slováci na území medzi oblúkom Karpát a Dunajom nepretržite dominantné postavenie napriek ďalším migračným vlnám, ktoré pokračovali až do novoveku.

Podľa migračnej hypotézy Slovania, naši predkovia, začali prichádzať vo väčšom počte na naše územie na prelome 5. – 6. storočia nie naraz, ale v niekoľkých vlnách a etapách jednak spoza Karpát a jednak pozdĺž Dunaja. Do príchodu Slovanov sa v našej vlasti vystriedalo niekoľko etník, ktoré ju obývali, civilizovali a kultivovali, no nezostali tu natrvalo. Prvým historickým národom na území dnešného Slovenska boli Kelti. Na naše územie prišli na začiatku 4. storočia pred Kristom a obsadili celú jeho juhozápadnú časť. Budovali opevnené sídliská mestského charakteru tzv. oppidá a vyznačovali sa mimoriadnou schopnosťou pri spracovaní železa. Železná náradie a poľnohospodárske nástroje, ktoré vynašli, sa v Európe často v nezmenenej podobe používali prakticky až do začiatku priemyselnej revolúcie, niektoré dodnes. Boli prvým národom na sever od Dunaja, ktorý poznal písmo a vedel raziť strieborné a zlaté mince, tzv. biateky, resp. dúhovky. K ich najvýznamnejším sídlam na Slovensku patrili oppidá v Bratislave, na Devíne a v Plaveckom Podhradí.  V čase najväčšieho rozkvetu keltskej civilizácie u nás bolo bratislavské oppidum jedným z najvýstavnejších miest v Európe mimo okruh antickej civilizácie s kamennými palácmi a chrámami.  Výboje Rimanov a Germánov okolo prelomu letopočtov rozvrátili keltskú civilizáciu aj v oblasti streného Dunaja. Na naše územie prišli vtedy nové kmene, väčšinou germánske. Súčasne na Dunaj posunula svoje hranice Rímska ríša, ktorá tu vybudovala sieť opevnených pevností a valov známych ako Limes Romanus. V čase rímskeho panstva za Dunajom, najmä na juhozápadnom Slovensku žili germánske kmene Markomanov a Kvádov, neskôr známe aj pod menom Suebovia. Rimania budovali aj nad Dunajom mimo vlastnej ríše predsunuté pevnosti, ktoré mali najskôr vojenský charakter, neskôr slúžili ako obchodné stanice. V Iži neďaleko Komárna vybudovali mohutnú pevnosť Kalemantia a podobná pevnosť bola aj v bratislavskej mestskej časti Rusovce (Gerulata). Pevnosť neznámeho mena bola tiež na devínskom hradnom kopci, ako aj v nie príliš vzdialenej Stupave. V bratislavskej Dúbravke bola archeológmi objavená rímska civilná stavba – villa rustica (vidiecka usadlosť), čo je európsky unikát, lebo nikde mimo územia Rímskej ríše sa takáto stavba doposiaľ nenašla. Známy je nápis z Laugaricia (Trenčína) na trenčianskej hradnej skale, ktorý hovorí o prítomnosti rímskych vojakov na Slovensku v zime roku 179 počas tzv. Markomanských vojen za cisárov Marka Aurélia a Commoda. Trenčín sa tak stal najsevernejším miestom v strednej Európe, kam sa dostali rímske légie a zanechali o tom aj písomné svedectvo. Pod vplyvom Rímskej ríše vznikol na našom území prvý štátny útvar známy ako Vanniovo kráľovstvo. Bol to efemérny útvar, ktorý založili Rimania v roku 31 n. l. a zanikol v roku 51 n. l.

V 4. storočí nastáva jeden zo zlomových bodov dejín celej Európy – sťahovanie národov. Cez naše územie prešlo v tomto období veľa kmeňov, či etník. Vyvolané bolo všeobecným ochladením, ktoré podnietilo mnohé severské národy sťahovať sa južnejšie, a vpádom ázijských Hunov do Európy. Všeobecný úpadku moci Ríma, na ktorého územie sa tlačili barbarské kmene, tomu vytvoril priaznivé podmienky. Už v tomto období v prvých vlnách, azda už na prelome 4. a 5. storočia prichádzali na územie dnešného východného Slovenska prví Slovania, o ktorých prítomnosti hovoria niektoré archeologické nálezy.

Ako už bolo spomenuté, Slovania sa na naše územie nedostali naraz, ale v rôznych vlnách, sprvu to boli malé skupiny, ktoré mali niekedy vojenský, inokedy kolonizačný charakter. Až postupne nadobudla slovanská expanzia podobu masového presunu celých kmeňov. Pôvodná pravlasť Slovanov sa len ťažko identifikuje, keďže Slovania vstupujú  na javisko dejín v poslednej fáze sťahovania národov. Správy o nich, ako aj o ich pravlasti sú kusé a rozporuplné. Pravdepodobnou príčinou bolo, že slovanské kmene neohrozovali pred 5. storočím antický svet podobne ako iné barbarské kmene, a preto im antickí autori nevenovali veľkú pozornosť. Našich predkov antickí autori nazývali rôzne. Byzantský  historik Jordanes ich spomína ako Veneti a delí ich na Slovenov a Antov. Pravlasť všetkých Slovanov sa pravdepodobne nachádzala v oblasti medzi Vislou a Dneprom, južne od Pripiaťských močiarov, ale je možné že presahovala aj karpatské hrebene, čoho zástancom sú najmä jazykovedci. Existuje aj teória, že ich pravlasťou bolo dnešné územie Slovenska, resp. oblasť karpatského oblúka. Väčšina historikov ju však odmieta. Slovania, ktorí sa v dobe sťahovania národov natrvalo usídlili na dnešnom Slovensku a sú našimi bezprostrednými predkami,  nenašli územie pusté a ľudoprázdne. Stretli sa tu so zvyškami pôvodného obyvateľstva, s ktorým splynuli a od ktorého prevzali mnohé civilizačné výdobytky z minulosti. Ich predchádzajúci civilizačný prínos sa tak stal súčasťou vznikajúcej slovenskej civilizácie. Z toho dôvodu do slovenských dejín zaraďujeme aj dejiny predchádzajúcich kultúr, ktoré sa od mladšej doby kamennej rozvíjali na našom území.

O  prítomnosti Slovanov severne od stredného Dunaja už v 5. storočí svedčia správy aj iných antických autorov. Priskos, byzantský pisateľ, sa zmieňuje, že roku 448 počas cesty za Atilom ho niekde v strednom Podunajsku ponúkli nápojom zvaným medos (medovina). Jordanes zasa spomína, že jedna z pohrebných slávností počas pohrebu Atilu sa nazývala strava. Medovina a aj pohrebná slávnosť sa pokladajú za všeslovanské názvy dokazujúce prítomnosť Slovanov v tomto priestore. Iný byzantský autor Prokopios uvádza, že barbarský kmeň Herulov sa počas presunu cez západné Slovensko alebo Moravu v roku 512 stretol so Slovanmi. Prokopios nám však podáva aj ďalšie správy o Slovanoch. Opisoval najmä spôsob ich boja, taktiku a výzbroj, aby sa Byzantská ríša vedela voči nim účinne brániť. Slovanská výzbroj bola síce jednoduchá, no bola kompenzovaná statočnosťou a početnosťou. Slovanskí bojovníci boli cenení ako výborní prieskumníci, bojovníci v tiesňavách a úžinách, a tiež boli  schopní prechádzať cez veľké rieky.

Okrem toho, že Slovania získavali korisť a obživu vojenskou cestou, ich hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Z toho dôvodu sa usádzali najmä na úrodných nivách v povodiach riek. Pri väčších tokoch ako napr. Dunaj alebo Morava prevzali pôvodné názvy a prispôsobili si ich svojej reči. Menšie toky a prevažná časť ostatných geografických názvov na Slovensku má takmer výlučne slovansko-slovenský pôvod, čo vedie niektorých jazykovedcov k obhajobe tzv. autochtónnej hypotézy o pôvode Slovákov. Pestovali predovšetkým obilniny ako pšenicu, raž, jačmeň a ovos, ale aj niektoré strukoviny. Rozšírený bol chov dobytka. Obživu obyvateľstva dopĺňal lov divej zveri, zvlášť cenené boli kožušiny, rybolov a zber medu, tzv. brtníctvo, obľúbeným nápojom bola medovina. Dôležitými rastlinami boli tiež ľan a konope, ktoré sa využívali pri výrobe textílií. Okrem toho Slovania poznali aj ovocné stromy ako hrušky, jablone, či čerešne.

S rozvojom poľnohospodárstva sa zvyšoval význam remesiel. Slovania sa stali zručnými kováčmi, hrnčiarmi, tkáčmi a tesármi. Ich príbytky boli zemnice, či polozemnice. Boli to zväčša jednopriestorové príbytky, ktoré nepresahovali 16 m². Mali zrubovú konštrukciu a celé alebo z časti boli zahĺbené do terénu, takže niekedy bola nad jeho úrovňou len strecha. Nachádzalo sa v nich obyčajne otvorené ohnisko (kozub), ktoré slúžilo na prípravu jedla i na vyhrievanie. Tieto príbytky boli výhodné na prekonávanie nepriaznivých klimatických podmienok, najmä krutých zím. Priskos sa o Slovanoch vyjadruje ako o ľuďoch, ktorí jazykom sa nelíšia a nie je tomu inak ani výzorom. ,,Vzrastom a ohromnou silou sa líšia od ostatných, kožu a vlasy nemajú príliš biele, resp. plavé, ani čierne ale sú trocha hnedastí.“[1] Slovanské rodiny boli monogamné. Naproti tomu v náboženstve Slovania vyznávali viacerých bohov. V ich panteóne boli v popredí bohovia ako Svantovít, Radegast, Perún(Parom) – hromovládca, ale aj Triglav a ďalšími bohmi boli napr. Vesna – bohyňa jari a krásy, Morena – bohyňa smrti, Veles a iní. Okrem toho Slovania uctievali aj mnohé ďalšie nadprirodzené bytosti ako víly, škriatkov, duchov a rieky. Uctievaným stromom Slovanov bol ako u iných indoeurópskych národov dub, keďže jeho plody symbolizovali svojím falickým tvarom pokračovanie rodu. Označenie lipy ako symbolu slovanstva má pôvod v nedávnej dobe a nezodpovedá historickej skutočnosti. Spoločenské zriadenie, v ktorom Slovania žili, byzantskí autori nazvali demokraciou, v ktorej nevládne jednotlivec. Zrejme išlo o vojenskú demokraciu, kde sa rozhodovalo hlasovaním o spoločnom postupe. Vojenské výpravy spojené s korisťou vytvárali predpoklady na sociálnu diferenciáciu. Počas nich sa do popredia dostávali kmeňoví náčelníci a ich bojové družiny, z ktorých sa sformovala rodová a neskôr kmeňová aristokracia. Rast populácie, ale najmä potreby vojenstva a obrany podporovali integrovanie príbuzných rodov do kmeňov a neskôr do kmeňových zväzov. V čase, keď sa Slovania dostali do povedomia antického sveta, boli už na vysokom stupni kmeňovej integrácie a počas nepokojného 5. až 7. storočia sa často celé kmene alebo ich časti presúvali po strednej a juhovýchodnej Európe. O tom svedčia aj mnohé zachované totožné kmeňové názvy slovanského obyvateľstva niekedy aj stovky kilometrov od seba vzdialené (napr. Chorváti na Balkáne, v severovýchodných Čechách a južnom Poľsku; Dulebi v južných Čechách, v okolí Neziderského jazera, v oblasti dnešného Belehradu a v Bielorusku; alebo Sloveni usadení v alpskej a karpatskej oblasti, na Balkáne, v okolí ruského Novgorodu a poľského Štetína a iné). Po stabilizácii slovanského osídlenia na určitom území dochádzalo aj k budovaniu opevnených sídlisk – hradísk, ktoré sa stávali administratívnymi centrami a útočiskom pre rozptýlené obyvateľstvo a zároveň sídlom kniežaťa. Rozhodujúcou slovanskou zložkou, ktorá sa usadila na území dnešného Slovenska a od ktorej je odvodené aj dnešné pomenovanie obyvateľov Slovenska, boli Sloveni. Prvou veľkou skúškou pre predkov dnešných Slovákov, ktorí sa pevne usídlili na sever od Dunaja už na konci 5. storočia, bol vpád nomádskych Avarov do Panónie, teda dnešnej Malej a Veľkej uhorskej nížiny.

Avari sa pohybovali na nížinách severovýchodne od Karpát a na stredný Dunaj ich pozvali Longobardi, vtedy obývajúci územie západne od Malých Karpat v oblasti južnej Moravy a Viedenskej panvy, aby im pomohli vo vojne s germánskymi Gepidmi, obývajúcimi približne dnešné Maďarsko. Avari roku 568 porazili Gepidov, ale obsadené územie už neopustili. Ohrození sa cítili následne aj Longobardi, ktorí pred nimi utiekli do severnej Itálie. Postupne si Avari podmanili okolité slovanské kmene a pravidelne napádali Franskú ríšu na západe a Byzantskú ríšu na juhu. Centrom ich ríše sa stalo územie dnešného Maďarska. Spolunažívanie Slovanov a Avarom bolo pre Slovanov veľmi nevýhodné. Avari, ktorých kultúra bola na nízkej úrovni a živili sa len pastierstvom a lúpežnými nájazdmi, využívali Slovanov ako roľníkov, remeselníkov i vojakov. Ich armády, ktoré boli zväčša jazdecké, pri výpravách proti Byzantsku alebo na Západ zaraďovali Slovanov do svojich šíkov ako pešiakov. Podriadenosť Avarom mnohí Slovania veľmi ťažko znášali, najmä keď im museli odvádzať aj rôzne poplatky a dávky. Nespokojnosť slovanských kmeňov s avarskou nadvládou preto každým rokom rástla. Začiatkom 7. storočia sa pokúsili Avari podmaniť si Byzantskú ríšu, avšak počas tohto úsilia utrpeli niekoľko porážok, ktoré ich oslabili. To využili Slovania, ktorí sa spojili, a proti Avarom v rokoch 623-624 povstali. K povstaniu sa pridal aj istý franský kupec Samo, ktorý prišiel do krajov Slovanov obchodovať pravdepodobne so zbraňami. Samo sa v bojoch s Avarmi tak vyznamenal, že si ho Slovania zvolili na čelo svojho kmeňového zväzu. Kmeňový zväz, ktorého centrom bolo dnešné Slovensko, Morava a Dolné Rakúsko, vošiel do histórie pod menom Samova ríša. Vládca Samo si úspešne počínala nielen v boji s Avarmi, ale dokázala odolať i tlaku veľkej Franskej ríši, s ktorou sa taktiež dostal do konfliktu. Frankovia napadli Slovanov roku 631 z troch smerov. Dve bočné vetvy dosiahli určité čiastkové úspechy, no hlavný vojenský prúd, na ktorého čelo sa postavil sám franský kráľ Dagobert, pri hrade menom Vogastiburg utrpel po trojdňovom boji ťažkú porážku. Franský kronikár Fredegar spomína, že ,,boli mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom, a (ostatní) zanechajúc všetky stany a batožinu, ktorú mali, zbabelo sa odtiaľ vrátili do vlastných sídel.[2]“ Slovania toho využili a posmelení sa pustili do protiútoku a viackrát vyplienili Durínsko. Samotný Samo sa so slovanským prostredím údajne natoľko zžil, že s 12 ženami mal 22 synov a 15 dcér. Dejiny Samovej ríše sa začali príchodom Sama v roku 623 a zároveň sa uzatvorili jeho smrťou v roku 658. Po jeho smrti sa pramene o našom území na cca 150 rokov odmlčali. Samova ríša pravdepodobne po smrti svojho panovníka zanikla. Nepredstavovala štátny útvar v pravom zmysle slova, bola nadkmeňovým zväzom, akýmsi zárodkom štátotvorného procesu na našom území. A ten pokračoval ďalej.

Napriek mlčaniu písomných prameňov vývin spoločnosti aj zásluhou sociálnej diferenciácie a hospodárskeho pokroku sa nedal zastaviť. Vďaka archeológii máme dôkazy o tom, že spoločenský život sa neustále vyvíjal. Síce nemáme dôkazy, ani správy o ďalších kmeňových útvaroch, ktoré by boli na našom území, no pomerne početné hradiská, ktoré sa tu nachádzali, naznačujú, že tu boli rôzne menšie kmeňové útvary, ktoré sa postupne spájali, či už násilne, alebo nenásilne do väčších celkov. Medzi významné hradiská a centrá z tohto obdobia môžeme zaradiť celú sústavu hradísk okolo rieky Morava počnúc Devínom, Pobedim a Majcichov na Považí, Nitru, Bojnú, Vyšehrad, Blatnicu na Hornej Nitre a v Turci, Kláštoriko na Spiši, hradisko Zemplín, ale aj niektoré hradiská na území dnešného Maďarska ako Novohrad, Vacov alebo Ostrihom.

Vďaka šíreniu kresťanstva poznáme po mene prvé slovanské (staroslovenské) knieža na našom území. Bol ním knieža Pribina, ktorý dal roku 828 v Nitre postaviť kostol. Vysvätil ho salzburský arcibiskup Adalrám, ktorý v tom čase bol na vojenskej a diplomatickej misii v oblasti stredného Dunaja. Je to prvý písomne doložený kostol nielen na našom území, ale i celej strednej a východnej Európe. Pribina v tom čase asi ešte nebol kresťanom alebo bol pokrstený nehodnoverne, lebo po svojom úteku z Nitrianska bol znovu pokrstený na príkaz franského kráľa roku 834 v rakúskom Traismaueri. Kostol dal možno postaviť pre svoju manželku, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou bola príslušníčkou popredného vtedajšieho bavorského rodu Wilhelmovcov. Posledné unikátne nálezy na hradisku Bojná pri Topoľčanoch (pozlátené plakety z prenosného oltára a zvony) môžu indikovať, že kresťanstvo už v dobe Pribinu nemuselo byť na vtedajšom Slovensku celkom cudzie.

Pribina je prvým písomne doloženým známym vládcom na našom územím, avšak určite nie úplne prvým. Predpokladá sa, že Nitrianske kniežatstvo jestvovalo už skôr a integrácia územia nad stredným Dunajom prebiehala kontinuálne už od dôb Samovej ríše ako reakcia na prítomnosť Avarov v Podunajskej nížine. Mená Pribinových predchodcov sa však nezachovali. Politický život v slovanskom (staroslovenskom) prostredí na našom území akceleroval na prelome 8.- 9. storočia v súvislosti s útokmi Frankov proti Avarom roku 797. Pravdepodobne v nadväznosti na víťazstvá vojsk Karola Veľkého sa závislosti od Avarov vymanili Moravské i Nitrianske kniežatstvo. Je dokonca pravdepodobné, že na konci 8. storočia rozvrátili Frankovia Avarskú ríšu aj za pomoci naddunajských Slovenov, našich bezprostredných predkov. Zo začiatku 9. storočia sú známe mnohé správy o napadaní Avarov Slovenmi. Avarskí náčelníci žiadali preto ochranu a nové, bezpečnejšie územia od Franskej ríše. Zanedlho sa z prameňov vytratili a z niekdajšieho dôležitého mocenského činiteľa v oblasti stredného Dunaja zostalo len slovanské slovo obor, označujúce neobvykle veľkého človeka. Zánik avarskej moci i samého avarského etnika umožnil Slovanom v celom podunajskom priestore postúpiť v zjednocovacom procese. V rámci neho zaniklo staré kmeňové zriadenie a vystriedala ho ranofeudálna spoločnosť.

Popri  Pribinovom kniežatstve, ktorého centrom bola Nitra a ktorého územie tvorilo západné Slovensko východne od Malých Karpát, stredné Slovensko až po Spiš a Gemer a časť dnešného severného Maďarska, sa okolo rieky Morava, zahrňujúce dnešné Záhorie, Dolné Rakúsko severne od Dunaja a väčšinu Moravy, vytvorilo konkurenčné kniežatstvo, na čele ktorého stál knieža Mojmír I. Aj on pravdepodobne nebol prvým vládcom Moravského kniežatstva. Mojmír I. v roku 833 využil svoju mocenskú prevahu a napadol Nitrianske kniežatstvo. Pribina bol porazený a so svojou družinou bol prinútený na útek. Jeho kniežatstvo bolo pripojené k Mojmírovmu, čím bol zavŕšený integračný proces medzi Slovenmi na strednom Dunaji. Mojmírovým aktom zjednotenia Moravy s Nitrianskom bol založený prvý štát predkov Slovákov, ktorý vošiel do dejín pod názvom Veľká Morava. Jeho obyvatelia sa v danom období nazývali Sloveni. Boli odlišní od Slovanov v Českej kotline i v južnom Poľsku. Názov Slovenin, Sloveni niesli naši predkovia až do 14. – 15. storočia, keď sa zmenil na Slovák, Slováci. V ženskom rode však zostalo Slovenka a aj jazyk zostal slovenský. Pribina po komplikovanom putovaní napokon od Franskej ríše prijal do léna územie okolo Blatenského jazera, dnešného Balatonu. Toto územie začal kultivovať a šíril tu kresťanstvo zakladaním veľkého počtu kostolov. V roku 861 padol v boji proti Moravanom. Po jeho smrti nastúpil na jeho miesto syn Koceľ, ktorý bol horlivý podporovateľ slovanskej vzdelanosti a solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Svätopluk I. neskôr územie Blatenska pripojil k svojej ríši, čím dovŕšil zjednocovanie moravských, nitrianskych, potiských a zadunajských Slovenov.

Nový štátny útvar musel o svoju nezávislosť obhájiť najmä bojmi s Franskou ríšou, ktorá už od dôb Karola Veľkého považovala jeho územie za svoju mocenskú doménu. Táto politika pokračovala aj po rozdelení Franskej ríše roku 843 zmluvou z Verdunu, keď sa susedom Veľkej Moravy stala Východofranská ríša, neskoršie Nemecko. Moravské kniežatá i prví veľkomoravskí panovníci boli závislí od Frankov a platili im dane v podobe rôznych tribútov. Keď sa Frankom nepáčili, snažili sa ich vystriedať. Tak bol roku 846 na popud Frankov zosadený Mojmír I. a na kniežací stolec bol dosadený jeho synovec Rastislav. Je pravdepodobné, že v tom istom čase bol do Nitry dosadený Rastislavov synovec Svätopluk. Východofranská ríša si od odstránenia Mojmíra I. a pravdepodobne aj opätovného rozdelenia panovníckej moci v Nitriansku a na Morave – hoci v rámci jedného rodu – sľubovala, že Rastislav a Svätopluk, ktorí sa za jej pomoci ujali vlády, sa stanú jej vernými vazalmi. Rastislav sa však snažil viesť nezávislú politiku a vymaniť sa spod vplyvu Východofranskej ríše. Jej panovník Ľudovít Nemec podnikol preto na územie Veľkej Morave niekoľko vojenských výprav, ktoré však Moravania dokázali odraziť. Dokonca mierom z roku 859 si Rastislav vydobyl nezávislejšie postavenie. Úplnú nezávislosť od Východofranskej ríše Rastislav mohol získať len vytvorením vlastnej cirkevnej správy, keďže v cirkevných otázkach bola Veľká Morava podriadená diecézam v Bavorku a cirkevná hierarchia bola pôvodom väčšinou nemecká. Bolo viac-menej prirodzené, že nemeckí cirkevní hodnostári zachovávali lojalitu Východofranskej ríši. Rastislav si uvedomoval potrebu mať vlastného domáceho biskupa, duchovenstvo a cirkevnú samosprávu ako predpoklad väčšej politickej nezávislosti. Prijatie kresťanstva bolo v ranostredovekej Európe nevyhnutnou podmienkou na zaradenie sa do rodiny kultúrnych národov Európy i podmienkou politickej nezávislosti. Národy, či etniká, ktoré v tom období nevyznávali kresťanstvo, sa samé vyraďovali z prebiehajúceho civilizačného procesu a boli voči nim vedené zo strany kresťanských štátov dobyvačné, často priam vyhladzujúce vojny.

V dobe Rastislava bola Veľká Morava už kresťanským štátom, avšak cirkevno-politicky plne závislým od franskej cirkevnej hierarchie. Rastislav, ktorý sa chcel tejto závislosti zbaviť, sa preto obrátil okolo roku 862 na pápeža so žiadosťou o vyslanie cirkevnej misie na Veľkú Moravu. Pápež jeho požiadavke  nevyhovel, pretože si nemohol dovoliť ísť do konfliktu s nemeckým duchovenstvom a Východofranskou ríšou. Nedisponoval ani duchovnými, ktorí by ovládali slovanský jazyk. Rastislav bol nútený obrátiť sa so žiadosťou do úplne iného kultúrneho sveta, do Byzantskej ríše, ktorá bola nástupkyňou Východorímskej ríše. Byzantska ríša v osobe cisára a druhého najvyššieho predstaviteľa vtedajšieho kresťanstva Michala III. ochotne Rastislavovej žiadosti vyhovela. Z poverenia byzantského cisára roku 863 prišla na Veľkú Moravu cirkevná misia na čele s bratmi Konštantínom a Metodom. Títo vysoko vzdelaní a politicky skúsení bratia pochádzali z gréckeho mesta Solún, na okolí ktorého bolo v tom čase početné slovanské obyvateľstvo, takže už ako deti sa mali možnosť naučiť jeho jazyk. Tým, že poznali jazyk Slovanov, zároveň spĺňali požiadavku Rastislava, aby šírili kresťanstvo v jazyku zrozumiteľnom Slovenom na Veľkej Morave. Konštantín a Metod sa výborne dopĺňali. Konštantín bol veľmi vzdelaný muž – filozof, lingvista i diplomat. Metod mal právnické vzdelanie a bol výborným organizátorom cirkevného i spoločenského života. Ešte pred príchodom na Veľkú Moravu Konštantín zostavil prvé slovanské písmo – hlaholiku. Tým vytvorili prvý spisovný jazyk, staroslovenčinu, do ktorej mohli preložiť bibliu a iné liturgické knihy. Zároveň v staroslovenčine napísal veršovaný predhovor k prekladu Svätého Písma Proglas, prvú zachovanú slovanskú báseň. Staroslovenčina bola jazykom Slovanov z okolia Solúna, teda pôvodom južnoslovanský dialekt, avšak v tom období bola pomerne dobre zrozumiteľná aj veľkomoravským Slovenom. Používaním na Veľkej Morave do jej slovníka prenikli mnohé slová domáceho, slovenského pôvodu.

Metod ako právnik zostavil v staroslovenskom jazyku Nomokánon, súbor právnych predpisov, vytvorený podľa vzoru Byzantskej ríše, a vytvoril aj prvý veľkomoravský zákonník, známy pod názvom Zákon súdnyj ljudem (Súdny zákon pre ľud). Veľmi pozoruhodným dielom, napísanom v staroslovenčine,  je kázeň Napomenutie vladárom, v ktorom apeloval na morálku panovníkov. Vytvorenie písma a uvedenie staroslovenčiny nebolo samoúčelným. Okrem preloženia, či vytvorenia dôležitých cirkevných a svetských diel nezabudli solúnski bratia ani na svoje hlavné misijné poslanie, ktorým bolo šírenie a upevňovanie kresťanstva medzi prostým ľudom v zrozumiteľnom jazyku a vytváranie cirkevnej správy. Dovtedy upevňovanie kresťanstva nemalo taký efekt, ako by si Rastislav predstavoval. Misionári, či kňazi nemeckého pôvodu presadzovali vplyv Východofranskej ríše a obmedzovali Rastislava v jeho politike získavania väčšej nezávislosti. Aby sa posilnilo postavenie Rastislava v cirkevných otázkach, bolo treba vychovať viac domáceho kléru. Z toho dôvodu Konštantín a Metod založili na Veľkej Morave cirkevné učilište na výchovu domácich kňazov (vzdelancov) z radov Slovenov. Príchod byzantskej misie tak podnietil rozvoj vzdelanosti a znamenal dejinný zlom nielen pre veľkomoravských Slovenov (starých Slovákov), ale pre celé Slovanstvo. Metodovi žiaci po ich vyhnaní z Veľkej Moravy pokračovali v cirkevno-kultúrnej práci na území dnešného Bulharska a Macedónska a odtiaľ sa ich dielo rozšírilo medzi ostatných Slovanov na Balkáne a vo východnej Európe.

Príchod a úspechy cirkevnej misie sa stali tŕňom v oku franského kléru, ktorý strácal nad územím Veľkej Moravy kontrolu. Franskí, resp. bavorskí biskupi sa rozhodli tejto situácií zabrániť a protestovali priamo u pápeža. Obviňovali misijnú činnosť Konštantína a Metoda z toho, že šíria kresťanstvo na Veľkej Morave nie podľa Ríma, ale podľa východného, byzantského rítu. Ich hlavná obžaloba však spočívala v tom, že za nezlučiteľné s pravou vierou pokladali konanie bohoslužieb v nebiblickom, slovanskom jazyku. Podľa ich názoru bolo proti princípom pravej (katolíckej) viery vykonávanie bohoslužieb v inom ako hebrejskom, gréckom alebo latinskom jazyku. Oboch bratov nazývali bludármi a obviňovali ich s herézy. Bavorskí biskupi si nepriali, aby sa staroslovenčina zaradila medzi tieto jazyky a stala novým bohoslužobným jazykom, hoci vo východnej cirkvi bolo používanie národných jazykov úplne bežné. Nezostalo však len pri obviňovaní. Už nasledujúci rok po príchode byzantskej misie, teda roku 864 podnikol veľkú vojenskú výpravu proti Rastislavovi Ľudovít Nemec, pred ktorým sa veľkomoravské knieža ubránilo v opevnenom Devíne, v nemeckých prameňoch nazvaný menom Dowina. Aj z dôvodu vojenského nebezpečenstva zo strany Frankov sa obaja bratia rozhodli pre cestu do Ríma za pápežom, aby pre svoju misijnú prácu získali povolenie aj od neho, lebo územie Veľkej Moravy patrilo do sféry západnej cirkvi. Okrem schválenia staroslovenčiny ako bohoslužobného jazyka a svojho postupu pri šírení viery bratia návštevou pápeža sledovali aj ďalší cieľ – vysvätenie nových slovenských kňazov, ktorí sa na kňazskú dráhu pripravovali pod ich gesciou. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, nemal kto mladých mužov pripravených na kňazské povolanie vysvätiť. Roku 867 sa vydali na cestu do Ríma spolu so svojimi žiakmi. Po ceste ta sa zastavili u Pribinovho syna Koceľa, na ktorého výrazne zapôsobili, a preto im dal k dispozícií ďalších 50 žiakov na vysvätenie. Na prijatie u pápeža čakali v Benátkach, kde zviedli významný súboj proti tzv. trojjazyčníkom a obhájili zavedenie nového jazyka do bohoslužieb. Po príchode do Ríma ich slávnostne prijal pápež Hadrián II., ktorý po preskúmaní ich požiadaviek napokon schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a slávnostne ustanovil staroslovenčinu za ďalší oficiálny liturgický jazyk. Akiste pomohlo aj to, že Konštantín do Ríma priviezol pozostatky sv. Klimenta, druhého rímskeho pápeža, ktorý zomrel vo vyhnanstve na Kryme, ako aj jeho už spomínaná obrana staroslovenčiny.

Pobyt v Ríme využili solúnski bratia na získanie misijného poverenia od pápeža pre slovanské územia na východ od Východofranskej ríše. Konštantín však ochorel a nemal dosť síl na návrat na Veľkú Moravu. Zaviazal svojho brata Metoda k tomu, aby v ich spoločnom diele ďalej pokračoval. Konštantín nakoniec v Ríme vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril, a 14. februára 869 zomrel. Metod sa vracal na Moravu ako pápežský legát, no bez svojho brata. Po ceste naspäť sa opäť zastavil u Koceľa, ktorý naňho naliehal, aby sa vrátil späť do Ríma a žiadal o vyššie cirkevné svätenie. Metod bol v Ríme opäť úspešný a získal postavenie misijného arcibiskupa a pápežského legáta pre oblasť Veľkej Moravy a Panónie. V tom období však nastali na Veľkej Morave turbulentné politické udalosti a pri návrate na Veľkú Moravu bol Metod zajatý bavorskými biskupmi a uvrhnutý na dva a pol roka do väzenia v Bavorskom kláštore.

Búrlivé udalosti na Veľkej Morave, ktoré postihli aj arcibiskupa Metoda, sa odohrali roku 870. Nastali rozpory medzi kniežaťom Rastislavom a jeho synovcom, nitrianskym kniežaťom Svätoplukom, ktoré pravdepodobne podnietili Frankovia, ktorým sa nepáčili politika Veľkej Moravy smerujúca k väčšej nezávislosti od Frankov. Rastislav sa rozhodol zbaviť sa svojho neposlušného synovca, no ten ho predbehol. Svojho strýca zajal a vydal Frankom, ktorí ho oslepili a následne uväznili. Lenže Frankovia Svätoplukovi neverili, obvinili ho taktiež zo zrady a zajali. Veľkú Moravu obsadili svojím vojskom a dosadili na jej čelo svojich správcov. To prirodzene vyvolalo medzi obyvateľstvom vlnu odporu a následné povstanie. Na jeho čelo sa postavil kňaz Slavomír z mojmírovskej dynastie. Frankovia sa pokúsili povstanie potlačiť vojenskou výpravou, na čelo ktorej z núdze postavili  Svätopluka. Pri rokovaní s Moravanmi Svätopluk prešiel na stranu svojho ľudu a s vojskami Moravanov zaútočil na nič netušiacich Frankov a uštedril im zdrvujúcu porážku. Svätopluk sa následne roku 871 ujal vlády nad celým štátom. Obdobie jeho vlády (871-894) znamenalo najväčší mocenský a hospodársky rozkvet Veľkej Moravy, ktorá sa z pôvodného veľkomoravského štátu založeného zjednotením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva zmenila na mocnú Svätoplukovu ríšu, podmaňujúcu si aj okolité slovanské územia.

Po ujatí sa vlády Svätoplukom a konsolidácií situácie, keď ešte roku 872 Veľká Morava odrazila opakovaný útok Franskej ríše, sa nový pápež Ján VIII. na žiadosť Svätopluka a Koceľa energicky zasadil o prepustenie Metoda z bavorského väzenia a jeho znova ustanovenie na Veľkú Moravu roku 873. Zároveň sa Svätoplukovi vydaril aj ďalší krok na poli diplomatickom. Roku 874 bol podpísaný mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou vo Forcheime. Moravania sľúbili vernosť a platenie každoročného poplatku a Franská ríša sľúbila, že sa viac nebude miešať do vnútorných záležitostí Veľkej Moravy. Svätopluk tak získal voľné ruky na rozšírenie územia na úkor okolitých krajín.

Na Veľkej Morave po Forchheimskom mieri došlo k všestrannému hospodárskemu a sociálnemu rozvoju, ďalej sa budovali nové kostoly, pribudlo duchovenstvo vychované na cirkevných veľkomoravských školách, no množili sa aj útoky a intrigy franského duchovenstva na čele s mníchom Vichingom, ktorý bol Svätoplukovým dôverníkom. Pre množiace sa útoky roku 880 musel Metod opätovne odísť do Ríma a obhajovať staroslovensku liturgiu. Pápež Ján VIII. znova túto liturgiu povolil, Metoda potvrdil za arcibiskupa Moravsko-panónskej diecézy, podriadil mu aj nemeckých kňazov na čele s Vichingom, ktorý sa stal nitrianskym biskupom. Súčasne vzal veľkomoravský ľud pod svoju ochranu a Svätopluka uznal za rovnocenného kresťanského panovníka v Európe (kráľa). Po návrate z Ríma sa Viching neuspokojil s existujúcim stavom a naďalej pokračoval v svojej zákulisnej politike proti staroslovenskej liturgii, ale Metodovo postavenie to až do jeho smrti neohrozilo. Svätopluk rešpektoval rozhodnutie Ríma o akceptovaní staroslovenskej liturgie, hoci asi sám v tom období uprednostňoval už liturgiu latinskú. Keď Metod 6. apríla 885 zomrel a nový pápež Štefan V. staroslovenskú liturgiu zakázal, Svätopluk neváhal svoju vernosť Rímu prejaviť aj zásahom proti tým, ktorí odmietli rešpektovať pápežove rozhodnutie. Z jeho pohľadu to určite nebola záležitosť kultúrna, ale mocenská, lebo prípadné vzoprenie sa Rímu by výrazne oslabil svoju pozíciu voči Východofranskej ríši. Veľká Morava bola jednoznačne v sfére západnej cirkvi a Svätopluk ako „vazal“ pápežskej Stolice západnú orientáciu jednoznačne preferoval. Za horlivej účasti Vichinga sa začalo prenasledovanie Metodových žiakov, ktorí odmietli prijať v tom čase všeobecnú domináciu latinčiny v západnom kresťanstve. Mnohí museli utiecť alebo boli vyhnaní, či predaní do otroctva. Hoci byzantská misia na Veľkej Morave nemala dlhé trvanie, jej stopy a odkaz majú hlboké korene, ktoré pretrvali až dodnes.

Panovanie Svätopluka I. bolo natoľko úspešné, že ho súčasníci oslovovali titulom kráľ. Tento titul, ktorý dosiahol ako náš predok, je v našej histórii jedinečný. Titulovanie kráľ dosiahol nielen za šírenie kresťanstva, ako honor od pápeža, ale najmä za územný rozmach, ktorý Veľká Morava počas jeho panovania dosiahla. Svätoplukova ríša bola natoľko silná, že dokázala poraziť iné silné impéria toho obdobia a dokázala si pripojiť nové územia až tak, že svoje pôvodné územie niekoľkonásobne zväčšila. Svätoplukove vojská dokázali niekoľkokrát premôcť franské vojenské výpravy a vyplieniť aj rozsiahle územia Franskej ríše v Panónii, či poraziť Bulharov. Postupnými výbojmi na všetky svetové strany si mocný veľkomoravský panovník vydobýjal nové územia. K jadru svojho štátu, ktoré tvorili oblasť dnešnej Moravy, časti Dolného Rakúska, Slovenska a severného Maďarska, postupne pripojil územie Panónie, Zátisia, Vislanska, Sliezska, Lužice. Pozoruhodným bol zisk Čiech, ktoré patrili do sféry vplyvu Východofranskej ríše. Ak územie Veľkej Moravy zobrazíme do súčasnej mapy Európy, vyjde nám, že  sa rozkladala na dnešných územiach Českej republiky, Slovenska, Maďarska, Zakarpatska,  južného Poľska, časti východného Nemecka, západného Rakúska a severozápadného Rumunska. Za kraľovania Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozkvet, ktorý jeho nasledovníci nedokázali využiť a udržať.

Po smrti Svätopluka roku 894 sa na čelo Veľkomoravskej ríše postavil jeho syn Mojmír II. Mladší syn Svätopluk II. sa ujal vlády v Nitre. Mojmír už na úvod svojej vlády neudržal Čechy, ktoré sa radšej než Veľkej Morave podrobili Frankom. Prvým dôvodom začínajúcej krízy a zániku Veľkej Morave bolo odtrhávanie sa okrajových území. Ďalšími a podstatnými boli rozpory medzi oboma bratmi, ktoré veľmi ochotne rozdúchavali Frankovia. Nezhody medzi bratmi prerástli do otvoreného boja, ktorý Veľkú Moravu vnútorne značne oslabil. Okrem vnútorných rozporov a odtrhávania sa okrajových území to bol aj vonkajší tlak. K dlhoročnému nepriateľovi Východofranskej ríši sa pridal celkom nový kultúrne odlišný nepriateľ – starí Maďari. Malým pozitívom panovania Mojmíra II. bolo znovuzriadenie cirkevnej provincie (1 arcibiskup a 3 biskupi). Bolo to však málo. Vnútorne oslabená Veľká Morava už len s ťažkosťami odolávala vonkajšiemu tlaku. Roku 900 došlo k plieneniu zo strany Bavorov a Čechov. O dva roky neskôr, roku 902 sa ešte ubránila starým Maďarom a odrazila ich útok. No roku 907 v bitke pri Bratislave, kde starí Maďari porazili bavorské vojská, sa už Veľká Morava nespomína. Mojmír II. bol pravdepodobne mŕtvy, o Svätoplukovi II., ktorý po neúspechu v boji proti bratovi Mojmírovi II. odišiel s Bavormi, pramene tiež mlčia. Na území Veľkej Moravy asi zanikla v prvom desaťročí 10. storočia centrálna moc. Rok 907 sa pokladá za rok zániku Veľkej Moravy ako štátu. O časti jeho územia sa neskôr podelili Bavori a Česi, na najväčšej, východnej časti sa za prispenia domácej elity sformoval uhorský štát. Etnickí nositelia veľkomoravského štátu Sloveni – Slováci sa ako národ nevytratili, len sa museli prispôsobiť novým pomerom, ktoré doba priniesla.

Veľká Morava, ktorej trvanie z pohľadu dejín bolo síce krátke, predstavuje jedno z najslávnejších období slovenskej histórie. Zaradila sa medzi najvýznamnejšie štátne celky svojej doby. Na jej území prekvitala kultúra a vzdelanosť, vznikol spisovný jazyk, písmo a literatúra. Aj keď Veľká Morava zanikla, jej kultúra sa šírila prostredníctvom Metodových žiakov do iných krajín, hlavne pravoslávnych, kde z hlaholiky vytvorili cyriliku, z ktorej neskôr vznikla azbuka. Veľká Morava, predchodkyňa našej štátnosti, tak v oblasti kultúrnej pretrváva dodnes.

 

Slovensko v stredovekom Uhorskom kráľovstve

 

Zánikom Veľkej Moravy sa nevytratil z jej územia slovanský, teda staroslovenský element. Len územie, na ktorom pretrval, sa výrazne zmenšilo. Územie za riekou Moravou bolo pripojené k Bavorsku a k vznikajúcemu českému štátu a jeho obyvateľstvo sa v priebehu nasledujúcich storočí buď ponemčilo alebo integrovalo do českej národnosti. Územie na juh od Dunaja obsadili kočovné staromaďarské kmene, ktoré tiež v procese akulturácie na stredoeurópske pomery absorbovalo domáci slovanský element. Slováci zostali stále dominantným etnickým spoločenstvom na území severne od Dunaja a Matry. Veľké zmeny sa udiali aj v celoslovanskom meradle. Rozpad jazykovej jednoty, ktorý začal v 5. storočí v období sťahovania národov[3], bol v polovici 10. storočia zavŕšený vznikom samostatných slovanských jazykov, medzi nimi i slovenčiny. Jazykové vymedzenie bolo zároveň aj definitívnym etnickým vymedzením a vznikom samostatných slovanských národov. Od 10. storočia môžeme už hovoriť o obyvateľoch Slovenska ako o Slovákoch, hoci až do 14. storočia sa – ako bolo už povedané – naďalej vo svojom jazyku nazývali Slovenin, Sloveni, Slovenky.

Správy o Slovákoch v priestore nad Dunajom po zániku Veľkej Moravy sú opäť kusé, ako tomu bolo po zániku Samovej ríše. Je zrejmé, že po rozklade ústrednej moci na Veľkej Morave vzniklo niekoľko menších lokálnych kniežactiev v jednotlivých kotlinách, ktoré ich chránili. Starí Maďari, ktorí prišli do oblasti stredného Dunaja v roku 896, neobsadili všetko územie naraz, ale postupne. Dôvod ich vpádu do strednej Európy, ktorí maďarskí historici nazývajú „zaujatím vlasti“ (honfoglalás), bola ich ťažká porážka v Bulharsku a útoky kočovných Pečenehov, ktorí ich doslova vyhnali z ich pôvodných sídiel na východ od Karpát. Staromaďarské kmene sa dostali do Európy pomerne neskoro ako jedno z posledných etník, ktoré sa spôsobom života značne odlišovalo od zvyšnej časti Európy. Starí Maďari okrem toho, že patrili k ugrofínskej jazykovej skupine so silnými vplyvmi turkitských jazykov, žili ešte kočovníckym spôsobom, založenom na pasení dobytka a lúpežných výpravách. Po rozvrátení Veľkej Moravy starí Maďari podnikali lúpežné výpravy do celej Európy, prenikli dokonca až do Španielska, či Talianska. Tento stav pretrvával až do roku 955, keď ich vojenská zložka utrpela katastrofálnu porážku v bitke pri Lechu pri Augsburgu, kde takmer všetkých bojovníkov zúčastnených na výprave do južného Nemecka pobili nemecké a české vojská. Táto ťažká porážka prinútila staromaďarskú spoločnosť prijať osudové rozhodnutie, bez ktorého by ich postihol osud Hunov, Avarov a iných nájazdníkov do priestoru Panónskej nížiny. Museli sa prispôsobiť usadlému spôsobu života a postupne aj prejsť na kresťanskú vieru. Odvtedy sa stali trvalými susedmi Slovákov a takmer tisíc rokov s nimi žili v jednom štáte.

Porážka staromaďarských vojsk pri Lechu vytvorila predpoklady na stabilizáciu a novoorganizovanie stredoeurópskeho priestoru. Od vydania pápežskej buly Industiae tuae pre Svätopluka bolo územie okolo stredného Dunaja pápežským lénom, ktoré chceli získať viaceré vznikajúce ranostredoveké národné štáty. O veľkomoravské dedičstvo sa usilovali českí Přemyslovci i poľskí Piastovci, ktorí v priebehu 10. a na začiatku 11. storočia  na čas obsadili niektoré územia bývalej Svätoplukovej ríše. O získanie následníckeho práva sa pokúsili aj staromaďarské arpádovské kniežatá, ktoré ovládli Panónsku nížinu a získali aj vládu v Nitriansku. Časť bývalých významných veľkomoravských rodov si uvedomila vzniknutú mocenskú situáciu a začala spolupracovať so staromaďarskou vládnucou vrstvou. Spolupráca bola obojstranne výhodná, pretože napriek porážke na Lechu Maďari stále disponovali značnou vojenskou silou, slovenská šľachta zase skúsenosťami v správe štátu a hospodárstve. Táto spolupráca, ktorá sa od polovice 10. storočia prejavila aj zrastaním veľkomoravskej a staromaďarskej kultúru v podobe tzv. belobrského archeologického horizontu, vyústila do založenia uhorského štátu na začiatku 11. storočia.

Pri budovaní uhorského štátu staromaďarské kniežatá nadväzovali na staršiu veľkomoravskú územnosprávnu a neskôr i na cirkevnú organizáciu a využívali aj hospodársky potenciál slovenského obyvateľstva. Svedčí o tom aj  fakt, že pre reálie, pre ktoré nemali Maďari pomenovanie, najmä z oblasti poľnohospodárstva, štátneho práva, cirkevných otázok prevzali veľké množstvo slov od Slovanov, najmä od Slovákov. Uhorsko od samého začiatku vznikalo ako mnohonárodný štát síce pod hegemóniou staromaďarskej šľachty, ale za spoluúčasti domácich privilegovaných vrstiev z predchádzajúceho obdobia. Slováci už dávno obrábali pôdu, mali hradiská, sídla s rozvinutou remeselnou výrobou, ustálené obchodné vzťahy, fungujúce štátne, súdne a cirkevné inštitúcie. Boli u nich rozvinuté feudálne vzťahy, ktoré sa stali základom spoločenského poriadku aj vo vznikajúcom Uhorsku. Nomádske staromaďarské obyvateľstvo sa najmä vďaka Slovákom bolo schopné prispôsobiť novým pomerom, do ktorých sa dostalo, keď už stratilo možnosť viesť svoj starý spôsob života. Aj tak Maďarom trvalo ešte asi dve storočia, kým sa natrvalo usadili a prestali kočovať.

Založenie uhorského kráľovstva je spojené s dynastiou Arpádovcov, ktorí svoj pôvod odvodzovali od kniežaťa Arpáda, ktorý údajne doviedol staromaďarské kmene do oblasti ich stredoeurópskych sídiel. Potomkovia Arpáda si po prehratej bitke na Lechu roku 955 a vymretí najbojovnejších staromaďarských vojvodcov výrazne upevnili svoju moc. Už v priebehu vlády veľkokniežaťa Gejzu v druhej polovici 10. storočia prešli starí Maďari vývinom, ktorý viedol k integrácii a založeniu štátu. Zakladateľom Uhorského kráľovstva sa stal Štefan I., neskôr vyhlásený za svätého, ktorý spolu so svojím otcom Gejzom prijali kresťanstvo a presadili ho aj v staromaďarskej spoločnosti. Umnou diplomaciou presvedčil sv. Štefan pápeža Silvestra II., že to bude práve on, komu sa podarí stabilizovať pomery na strednom Dunaji. Vyslúžil si za to od pápeža kráľovskú korunu, ktorá bola pôvodne určená poľskému veľkokniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Koncom roku 1000 bol ňou aj korunovaný za prvého uhorského kráľa. V prvých rokoch vlády však ovládal len územie, ktoré bolo totožné zhruba s dnešným Maďarskom. Sedmohradsko ovládal knieža Ďula a Nitrianskeho kniežatstva sa začiatkom 11. storočia na cca dvadsať rokov zmocnil poľský kráľ Boleslav Chrabrý.

Cesta Štefana I., pôvodným menom Vajk, k získaniu moci nebola jednoduchá. Jeho otec, veľkoknieža Gejza nechal najskôr zavraždiť svojho brata, nitrianske knieža Michala, aby ho ešte za svojho života mohol ustanoviť svojho syna na nitriansky kniežací stolec, čo by mu v prípade jeho smrti zabezpečilo nástup na veľkokniežací prestol. Porušil tým starý nástupnícky systém, keď na trón nastupoval najstarší člen rodu, nie prvorodený syn kniežaťa. Nie všetci Arpádovci s tým súhlasili. Po nástupe na trón roku 997 voči Štefanovi vojensky vystúpil jeho strýc Kopáň s úmyslom získať veľkokniežací titul v zmysle dovtedy používaných pravidiel pre seba. Štefan sa tak ocitol  v nezávideniahodnej situácii, keď voči nemu povstali nielen samotní, ešte pohanstvom silno ovplyvnení Maďari, ale aj časť vlastnej rodiny. V tomto okamihu uhorských dejín zohrali dôležitú úlohu nitrianski Poznanovci a ipeľskí Huntovci, príslušníci prastarých slovenských šľachtických rodov. Medzi mladým Štefanom a veľmožmi Huntom a Poznanom sa vytvorili pevné osobné väzby práve počas obdobia, keď bol Štefan údelným kniežaťom v Nitre. Obaja slovenskí veľmoži sa tak spolu so Štefanovým rytierom Vencelínom postavili na obranu mladého panovníka a porazili Štefanovho strýca. Kroniky hovoria o tom, že Štefanove vojská sa zišli v Bíni na južnom Slovensku a odtiaľ vytiahli do boja s povstalcami. Neopomenuli ani skutočnosť, že hlavnou vojenskou silou budúceho kráľa boli „vojská bratislavské a nitrianske“. Vzbúrený Kopáň, ktorý bol županom v Šomoďskej župe bol zajatý, popravený a rozštvrtený. Slovenský živel tak preukazoval významnú službu a prínos pre vznikajúce uhorské kráľovstvo, ktoré dokázal brániť aj mečom. Kráľ Štefan si veľmi dobre uvedomoval, kto mu zachránil nielen korunu, ale aj život. Okrem toho si bol vedomý etnického zloženia svojej krajiny a aj prínosu rôznych etník, ktoré obývali Uhorsko. Jeho geopolitické uvažovanie (resp. uvažovanie jeho radcov) ho viedlo k presvedčeniu, že štát, ktorý založil, bude môcť prežiť len za predpokladu etnickej a národnej tolerancii. Preto v diele Mravné ponaučenia… nabádal svojho syna a zároveň  budúceho dediča trónu Imricha k tolerancii voči reči a zvyklostiam iných národností ríše, ,,lebo kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je nerozumné a krehké.“ Tieto slová Štefana vyjadrovali túžbu po bezkonfliktnom spolužití národov v rámci Uhorska. Želanie Štefana o národnostne tolerantnom a multikulturálnom štáte vydržalo až do 18. storočia. Až od tohto storočia začína silnieť maďarský nacionalizmus a šovinizmus s cieľom pomaďarčenia ostatných nemaďarských  národov. Tendenčne opakované tvrdenie o tisícročnom maďarskom útlaku nezodpovedá historickej skutočnosti. Maďari a Slováci, neskôr Nemci, Rusíni, Rumuni a Chorváti žili v uhorskom štáte vedľa seba 800 rokov bez väčších národnostných konfliktov. Rovnakou mierou sa podieľali na jeho budovaní i obrane proti cudzím nájazdom. Národnostné rozpory prišli až v poslednej etape existencie Uhorského kráľovstva v súvislosti so vznikom moderného nacionalizmu. Odklon maďarských politických elít od odkazu svätého Štefana prakticky Uhorsko pochoval. Slovenské dejiny tak až do začiatku 20. storočia sú prepojené s  maďarskými dejinami a s dejinami iných národov v rámci spoločného uhorského štátu.

Udelenie kráľovskej koruny Štefanovi I. podnietilo Boleslava Chrabrého roku 1001, aby vtrhol do Nitrianskeho kniežatstva pod zámienkou obhajoby práv vyhnaných Arpádovcov. Nitrianske kniežatstvo držal Boleslav Chrabrý až do roku 1018, podľa niektorých prameňov až do roku 1029. Po návrate Nitrianskeho kniežatstva (vlastne Slovenska), ktorého hranice viedli od Bratislavy pozdĺž Dunaja až po Vacov a odtiaľ po južnej hranici Novohradu a Boršodu vrátane Miškovca až po rieku Tisa a odtiaľ smerom k Slánskym vrchom a k poľskej hranici a zahŕňali takmer celé územie dnešného Slovenska a časti severného Maďarska vrátane Matry, sa stal nitrianskym kniežaťom Štefanov bratranec Vasil (Vazul). Keď nešťastnou náhodou roku 1031 zahynul Štefanov syn a následník trónu Imrich, Štefan chcúc zabezpečiť následníctvo na trón pre svojho švagra, Benátčana Petra Orseolu dal knieža Vasila oslepiť. Jeho synom Ondrejovi, Belovi a Leventemu sa podarilo utiecť do Poľska. Práve Vasilovi synovia, pochádzajúci a vychovaní v slovanskom prostredí, zabezpečili pretrvanie arpádovskej dynastie po smrti Štefana I. roku 1038. Pokus Petra Orseolu o panovanie v Uhorsku skončil sériou povstaní a vzbúr, medzi iným aj posledným pohanským povstaním pod vedením maďarského šľachtica Vatu. Práve počas tohto povstania zanikli mnohé veľkomoravské kostoly, ktoré na území Slovenska po rozpade Veľkej Moravy naďalej plnili svoju funkciu.

Poriadok v kráľovstve obnovili Vasilovi synovia Ondrej a Belo, ktorí sa vrátili z Poľska a roku 1046 sa ujali vlády. Ondrej I. ako kráľ a Belo, neskorší kráľ Belo I. sa ujal moci v Nitriansku a Bihársku, teda v tretine kráľovstva, ktorá bola obývaná predovšetkým Slovákmi. Knieža Belo až do svojho nástupu na kráľovský trón roku 1060 viedol v Nitriansku samostatnú politiku, dokonca samostatnú zahraničnú politiku a razil aj vlastnú mincu. Po nástupe na trón uvoľnil Nitrianske a Bihárske kniežatstvá svojim synom Gejzovi a Ladislavovi. Nitrianske kniežatstvo ako samostatná a samosprávna jednotka pretrvala až do roku 1110, keď ho kráľ Koloman zrušil, keďže nitrianske kniežatá vyvolávali časté nástupnícke vojny. Po viac ako troch storočiach tak zanikol celok, ktorý plnil významnú úlohu ako vo Veľkej Morave, tak aj v Uhorsku. Tento celok možno chápať ako kontinuálnu štátnosť predkov Slovákov od konca 8. do začiatku 12. storočia. Napriek zániku tohto útvaru povedomie o etnickej i štátoprávnej odlišnosti územia Slovenska od ostatného Uhorska zostalo v povedomí jeho obyvateľstva naďalej. Na označenie vtedajšieho Slovenska sa najčastejšie používalo pomenovanie Horná zem (maď. Felvidék, nem. Oberungarn), ale aj Slovenská zem, Slovensko, Slováky, Sclavonia, Windischland, Slowakei, Tótország a pod[4]. Povedomie odlišnosti sa prejavovalo aj v heraldike, keď existovali dva krajinské  erby – jeden pre Hornú zem (strieborný dvojkríž v červenom poli, neskôr na troch zelených kopcoch) a Dolnú zem (štyri strieborné brvná v červenom poli). Tieto erby sa používali oddelene a k ich trvalému spojeniu do jedného erbu došlo až počas tureckých vojen, keď zaradením erbu so štyrmi striebornými brvnami v červenom poli do štiepeného štítu spolu s dvojkrížom na troch vŕškoch vyjadrovali uhorskí panovníci svoj nárok na územia, okupované Turkami.

V prvých storočiach uhorského štátu sa dotváral feudálny spoločenský poriadok, ktorého začiatky siahali do obdobia zániku avarskej moci na strednom Dunaji. Ranostredoveká spoločnosť bola výrazne sociálne štruktúrovaná a v základe sa delila na tri stavy – šľachtu, duchovenstvo a poddaný roľnícky ľud. Na samom vrchole bol panovník – knieža alebo kráľ, ktorý svoje postavenie odvodzoval „z božej milosti“. Formálne mu patrila všetka pôda ako základný výrobný prostriedok feudálnej spoločnosti. Šľachta sa sformovala zo starej rodovej šľachty a z príslušníkov vojenských družín, ktorí sa dostali do šľachtického stavu za zásluhy vo vojnách. Šľachta vlastnila pôdu, ktorú zdedila po predkoch alebo ktorú jej za zásluhy daroval panovník. K pôde boli právne pripútaní poddaní, ktorí z výsledkov svojej práce odovzdávali desiatok svojmu feudálnemu pánovi (šľachticovi) a deviatok cirkvi, ktorej príslušníci sa starali o duchovnú sféru spoločnosti. Celé 12. storočie bolo sprevádzané častými dynastickými vojnami, počas ktorých sa prehlbovali rozdiely medzi vysokou šľachtou (magnátmi) a príslušníkmi nižšej a strednej šľachty (zemanmi). Spory vyvrcholili začiatkom 13. storočia, keď kráľ Ondrej II. bol prinútený drobnou a strednou šľachtou roku 1222 vydať zlatú bulu, ktorá formálne zrovnoprávnila všetkých príslušníkov privilegovaných vrstiev. Zlatá bula Ondreja II. bola svojím spôsobom ojedinelým privilégiom. Právami a povinnosťami zjednotila a zrovnoprávnila všetkých príslušníkov šľachty, ktorých zaviazala osobnou účasťou v kráľovskom vojsku pri obrane krajiny. Ako kompenzáciu za to sa šľachtická pôda stala nescudziteľnou, to znamená, že s výnimkou vlastizrady, nemohla byť za žiadnych okolností šľachticovi odobratá. Rovnako boli šľachtici oslobodení od platenia daní, lebo podľa dobového výkladu platili štátu daň krvou, teda účasťou na jeho vojenskej obrane. Týmto opatrením bola celá ťarcha udržiavania štátu prenesená na poddaných a neskôr mešťanov. Systém vytvorený zlatou bulou sa udržal až do roku 1848, keď zanikol feudalizmus, a bol jednou z príčin ekonomického a sociálneho zaostávania Uhorska za západnou Európou.

V priebehu 13. storočia vznikol nový, feudalizmu fakticky cudzí štvrtý stav – mešťania. Uhorské mestá vznikali na miestach trhových osád a v podhradiach tým, že v deľbe práce sa špecializovali na remeslá a obchod. Prelom v ich histórii bol vznik právneho, privilegovaného mesta, keď panovník z vlastnej vôle alebo z podnetu vlastníka vydal mestu privilégia. V základných rysoch existovali v Uhorsku dva typy miest – slobodné kráľovské mestá a poddanské mestá. Podmnožinou slobodných kráľovských miest boli mestá banské, ktoré sa zameriavali na ťažbu drahých a farebných kovov. Slobodné kráľovské mestá podliehali priamo panovníkovi a disponovali veľkým množstvom práv, medzi ktoré patrilo napr. právo slobodnej voľby mestského zastúpenia a richtára, právo voľby farára, osobnej slobody mešťanov a ich vyňatia spod súdnej právomoci šľachtických stoličných súdov, trhovými právami, míľovým právom (nikto nemohol robiť na míľu od mesta remeslo, na ktoré malo výsadu mesto) alebo právom skladu (cudzí kupci, prechádzajúci mestom museli svoj tovar ponúknuť najskôr mešťanom a len v prípade ich nezáujmu mohli s ním pokračovať ďalej). Významné bolo aj právo meča, ktoré dávalo mestským súdom udeľovať aj hrdelné tresty. Poddanské mesta patrili príslušnému feudálovi a ich právne postavenie bolo podstatne slabšie. Prvým slobodným kráľovským mestom so zachovaným privilégiom na území Slovenska bola Trnava, ktorej výsadné listiny vydal kráľ Belo IV. roku 1238. Medzi najvýznamnejšie privilegované mestá na Slovensku patrili Bratislava, Trnava, Nitra, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Kežmarok, Levoča, Prešov a Košice. Slobodné kráľovské mestá zakladali tzv. hostia, čo v minulosti viedlo k presvedčeniu, že to boli výlučne nemeckí kolonisti. V skutočnosti sa na mestotvornom procese rovnako podieľali všetky etnické spoločenstvá, na našom území najmä Slováci, Nemci a Maďari. Termín hosť bol právnym termínom a neznamenal, že ním označený človek bol cudzinec.

Významné sociálne a spoločenské zmeny sa udiali za kráľ Bela IV. (1235 – 1270). Uhorská spoločnosť v tomto období prešla do štádia vrcholného feudalizmu, čoho príznakom bolo aj už spomínaný vznik privilegovaného meštianstva obývajúceho slobodné kráľovské mestá. Za jeho vlády v roku 1241 do Uhorska vpadli Mongoli (Tatári), ktorí po porážke kráľovských vojsk pri rieke Slaná (Mohi) na takmer rok ovládli celé Uhorsko, najmä jeho nížinaté časti. Tatárskemu plieneniu, ktoré si vyžiadalo veľa materiálnych, ale i ľudských strát, odolali len kamenné hrady. Belo IV. preto  podporil vznik kamenných hradov a zároveň nariadil mestám vybudovanie kamenných hradieb na svoju obranu. Zároveň kráľ pozval do Uhorska nových kolonistov z Nemecka, Nizozemska a Talianska, ktorí mali nahradiť úbytok obyvateľstva v dôsledku tatárskeho drancovania, od ktorých si sľuboval pozdvihnutie hospodárskej úrovne kráľovstva. Najmä nemeckí kolonisti boli rozptýlení po celom území a boli vítaní najmä pri zakladaní nových sídiel a miest, lebo priniesli so sebou rozvinutý a vyspelý právny systém, ktorý bol výrazne výhodnejší ako domáce zvykové právo. Na väčšine územia sa postupne Nemci a ostatní kolonisti asimilovali s domácim slovenským obyvateľstvom, s výnimkou troch výrazných ostrovov v okolí Bratislavy, Hornej Nitry a Spiša, kde pretrvali až do konca druhej svetovej vojny. Etnickú štruktúru Uhorska a teda aj Slovenska v 13. storočí doplnili aj Cigáni (Rómovia), ktorí od uhorského panovníka dostali právo kočovať po krajine. Uhorsko bola azda jediná krajina v Európe, kde časti Cigánov umožnilo miestne obyvateľstvo usadiť sa v existujúcich obciach. Posledná výrazná vlna dosídľovania Slovenska bola valašská kolonizácia, ktorá prebehla najmä v 15. storočí. Valasi, pôvodne rumunskí pastieri, priniesli nové metódy hospodárenia vo vysokopoložených oblastiach, najmä ovčiarstvo. Pre hospodárstvo krajiny boli vítaní, lebo dokázali hospodársky využívať dovtedy nevyužívané podhorské a vysokohorské oblasti. Pôvodne rumunský element sa pri pohybe po karpatských hrebeňoch zmiešal s Ukrajincami a neskôr Slovákmi tak, že Valasi, ktorí osídlili moravské Valašsko boli už prevažne etnickí Slováci. Z pôvodného valaského elementu zostalo na Slovensku len zopár slov ako valach, bryndza a pod., Ukrajinci vytvorili súvislé rusínske osídlenie vo vyšších polohách severovýchodného Slovenska.

Pôvodne staromaďarský Arpádovský rod vládol v Uhorsku viac alebo menej úspešne vyše 300 rokov. Ondrejom III. roku 1301 sa ich dejiny uzatvorili. O uhorský trón sa viedol niekoľkoročný zápas medzi českým kráľom, bavorským vojvodom a favoritom pápeža, Karolom Róbertom z Anjou z neapolskej vetvy pôvodne francúzskeho rodu. Už za vlády Ondreja III., ale najmä po jeho smrti sa vytvorili v Uhorsku viaceré domény dravých feudálnych magnátov, ktorí využili spory o nástupníctvo na upevnenie si vlastnej moci. Na území Slovenska vznikli dve takéto domény. Na západnom a strednom Slovensku presadil svoju moc Matúš Čák Trenčiansky, na východnom Slovensku rod Omodejovcov (Abovcov). Po definitívnom získaní trónu Karolom Róbertom roku 1307 sa nový panovník snažil obmedziť moc oligarchov, avšak dlho sa mu to nedarilo. Po vypuknutí konfliktu medzi Košičanmi a Omodejovcami roku 1311 sa kráľ postavil na stranu mešťanov a rozhodol sa skoncovať so šľachtickou oligarchiou na východnom Slovensku vojensky. Na pomoc Omodejovcom poslal svoje vojsko aj Matúš Čák Trenčiansky. V bitke pri Rozhanovciach roku 1312 sa podarilo kráľovi zvíťaziť a zlomiť moc oligarchov na východe krajiny. Vojenská porážka pri Rozhanovciach však len veľmi málo ovplyvnila mocenské postavenie Matúša Čáka. Jeho moc postupne obmedzoval jeho bývalý spojenec magister Dônč, ktorý prešiel do služieb kráľa, ale Matúš si svoje suverénne postavenie udržal až do svojej smrti roku 1321, keď si kráľ rýchlou výpravou podriadil aj túto feudálnu doménu dravého oligarchu.  V dobových kronikách i neskôr bol Matúš Čák Trenčiansky označovaný za pána Váhu a Tatier a jeho pamiatka zostala dlho po jeho smrti v podobe označovania severozápadného Slovenska za Matúšovu zem.

Počas vlády Anjouovcov Karola Róberta (1307 – 1342) a jeho syna Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382) skončila feudálna roztrieštenosť, upevnila sa moc panovníka, čo výrazne prospelo hospodárskemu rozvoju krajiny. Aj Slovensko zažilo v tomto období nebývalý rozkvet. Anjouovci všemožne podporovali na území Slovenska ťažbu zlata, striebra i ostatných farebných kovov a udeľovali banským mestám ďalšie výsady a slobody. Roku 1328 založili Kremnici a neskôr v Smolníku mincovňu, ktorá v kremnickom prípade funguje dodnes a a je tak najstarším takýmto podnikom na svete. Kremnické dukáty razené podľa vzoru zlatých mincí talianskeho mesta Florencie od roku 1335 boli cenené v celej Európe. V mestách sa vytvárala nová sebavedomá meštianska vrstva, ktorá sa skoro okrem hospodárskych práv zaujímala i o práva národnostné, keďže mestá zakladali „hostia“ z cudzích krajín, najmä Nemecka, a domáci slovenský element. Cudzinci mali výhodu najmä z diaľkového obchodu, ktorý bol veľmi výnosný a umožnil im rýchlo zbohatnúť. Svoje majetkové postavenie sa pokúšali využiť na ovládnutie správy miest, čo narážalo na odpor nižších, zväčša slovenských spoločenských vrstiev. Od konca 14. storočia preto zaznamenávame v mestách tvrdé národnostné spory, ktoré trvali takmer ďalších 300 rokov a skončili vo väčšine prípadov úplným poslovenčením miest. Prvým takýmto sporom, zaznamenaným dokonca listinne bol spor medzi žilinskými Slovákmi a Nemcami, ktorý musel riešiť sám kráľ Ľudovít I. Veľký. Roku 1381 vydal žilinským Slovákom privilégium, ktoré nariaďovalo paritné zastúpenie Slovákov a Nemcov v žilinskom mestskom zastupiteľstve. Vo funkcii richtára sa mali pravidelne striedať zástupcovia oboch komunít.

Po smrti Ľudovíta I. Veľkého v Trnave roku 1382 vymrel v Uhorsku druhý panovnícky rod Anjouovcov. Po určitých dynastických sporoch sa roku 1387 stal uhorským kráľom syn českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV. Žigmund Luxemburský. Svojou neuveriteľne dlhou, bez pár mesiacov takmer päťdesiatročnou vládou sa významne zapísal do dejín Uhorska i Európy. Podľa dobových kronikárov jeho oporou bola najmä „šľachta horných stolíc“, teda Slovenska. Je veľmi pravdepodobne, že tam zohrával výraznú úlohu aj etnický pôvod, blízky kráľovi vychovanému v Čechách. V európskej, i domácej politike bol nový panovník pomerne úspešný. Zvolaním koncilu do Kostnice roku 1415 sa mu podarilo vyriešiť dlhotrvajúcu pápežskú schizmu. Pokúšal sa zastaviť aj tureckú expanziu do Európy, v čom bol menej úspešným. Najväčšie problémy mal s Českým kráľovstvom, keďže – nie celkom oprávnene – mu české stavy vyčítali smrť reformátora Jána Husa. Keď sa chcel po smrti svojho brata Václava IV. roku 1420 ujať moci v Čechách ako zákonný dedič, narazil na odpor husitov, ktorí mu to takmer 15 rokov znemožňovali. V boji so Žigmundom preniesli husiti vojnu i do severných oblastí Uhorska, teda na Slovensko v podobe tzv. spanilých jázd. Zväčša išlo o lúpenie a likvidáciu hospodárskej základne protivníka, avšak v slovenských pomeroch silné protinemecké nálady husitov výrazne oslabili v mestách postavenie nemeckého meštianstva a prispeli k ich poslovenčeniu.

Po Žigmundovej smrti nastala v kráľovstve anarchia, ktorá sa skončila až nástupom nového panovníka Mateja Korvína  na trón roku 1458. Uhorský trón získal po Žigmundovej smrti najskôr jeho zať Albrecht Habsburský, ktorý však skoro zomrel. V krajine sa rozpútala občianska vojna medzi stúpencami kráľovnej vdovy a jej posmrtne narodeného syna Ladislava Pohrobka (teda stúpencami Habsburgovcov) a stúpencami poľského kráľa Vladislava III. Jagelonského, ktorý sa dal korunovať aj za uhorského kráľa. Za záujmy Habsburgovcov bojoval najmä Ján Jiskra z Brandýsa, moravský katolícky šľachtic, ktorý do svojej armády naverboval mnohých husitov, ktorí po porážke husitstva v Čechách stratili spoločenské uplatnenie. S týmto vojskom, v ktorom slúžilo aj mnoho domácich slovenských vojakov, sa mu podarilo na území Slovenska udržať pozície Ladislava Pohrobka. Po smrti Vladislava Jagelonského v bitka pri Varne roku 1444 s Turkami sa jediným kandidátom na trón stal mladý Habsburg. Po jeho nastúpení na trón bol J. Jiskra vyplatený, ale jeho vojaci sa s tým neuspokojili. Stali sa bázou rozsiahleho bratríckeho hnutia, ktoré bolo posledným vzopnutím sa husitských myšlienok v prostredí mimo Čiech. Bratríci ovládli mnohé oblasti na severovýchodnom a západnom Slovensku a bránili konsolidácii pomerov v krajine.

S bratríkmi rázne skoncoval až kráľ Matej I. Korvín (1458 – 1490) z domáceho rodu Huňadyovcov, syn slávneho bojovníka proti Turkom, uhorského gubernátora a odporcu Jána Jiskru Jána Huňadyho. Kráľ Matej dal bratríkom  možnosť vstúpiť do svojho vojska. Tí, čo túto možnosť nevyužili a naďalej sa snažili rozvracať krajinský poriadok, skoro pocítili jeho pevnú ruku. Bratrícke tábory vojensky dobyl a vodcov nechal nemilosrdne popraviť. Pomocou viacerých reforiem si upevnil vlastnú panovnícku moc. Okrem iného ako prvý uhorský panovník si zriadil stálu armádu, v ktorej dominoval jeho čierny pluk, zložený prevažne z bývalých husitov a bratríkov. Oporou Matejovej vlády bola nižšia a stredná šľachta a najmä mestá, ktoré už v tomto období boli výrazne poslovenčené. Platilo to predovšetkým o menších mestách ako Žilina, Trenčín, Topoľčany, Ružomberok Hlohovec, Skalica, ale aj významné kráľovské mestá ako Trnava alebo Banská Bystrica. Naproti tomu Bratislava a spišské mestá si podržali nemecko-slovenský charakter s prevahou nemeckého elementu.

Vláda Mateja Korvína priniesla krajine stabilitu, rozvoj a prosperitu. Prostredníctvom jeho dvora prenikali do Uhorska prvé náznaky renesancie, avšak nestali sa ešte výrazne dominantnými v kultúrnej a umeleckej oblasti. Z jeho podnetu bola roku 1465 založená na Slovensku prvá univerzita – Academia Istropolitana, na ktorej pôsobili mnohí významní doboví profesori. V dôsledku nepriaznivých okolností, najmä, keď sa jej kancelár arcibiskup Ján Vitéz zaplietol do sprisahania proti kráľovi, však neprežila svojho zakladateľa. Hoci v celom Uhorsku naďalej dominovala latinčina, od začiatku 15. storočia sa stále viac na Slovensku uplatňoval domáci jazyk v podobe slovakizovanej češtiny, alebo čechizovanej slovenčiny. Češtinu používala počas vlády Mateja Korvína aj kráľovská kancelária, ktorá sa listinami v nej napísanými obracala na slovenské mestá.

Popri vzdelanosti a umení Matej podporoval aj banské mestá a  rozvoj baníctva a hutníctva drahých a farebných kovov. Koncom 15. storočia sa v banskom podnikaní presadil rodák z Levoče, pôvodne príslušník drobnej spišskej šľachty Ján Turzo, ktorý sa spojil s bankárskou rodinou Fuggerovcov s Augsburgu.  J. Turzo zbohatol v banskom a hutníckom podnikaní, najmä na zvládnutí procesu tzv. cizelovania medeno-striebornej rudy dolovanej v oblasti Banskej Bystrice. Cizelovanie spočívalo v oddeľovaní striebra od medi, čo bol veľmi zložitý proces vzhľadom na podobné vlastností oboch kovov. Dovtedy ukrývali tento spôsob spracovanie strieborno-medenej zliatiny ako priemyselné tajomstvo a profitovali z neho Benátky, kam sa aj väčšina vytaveného kovu zo stredného Slovenska vyvážala. J. Turzo sa tohto tajomstva zmocnil, čo bolo predpokladom rozprávkového zbohatnutia pôvodné drobného zemana. Založil spoločný turzovsko-fuggerovský podnik, ktorý ovládol obchod so striebrom a meďou v stredoeurópskom priestore. Vlastnili najmä bane v okolí Banskej Bystrice a takmer celá produkcia medi a striebra sa vyvážala na trhy v Antverpách, Norimbergu a v Benátkach a odtiaľ ďalej do ostatnej Európy. Podnik výrazne obmedzili sociálne nepokoje v Uhorsku, vpád Turkov do krajiny, ale najmä nové náleziská drahých a farebných kovov v „Novom svete“. Masívny prísun zlata, striebra i medi z Ameriky zapríčinil zlacnenie tejto komodity na európskom trhu a taktiež postupný úpadok ťažby drahých a farebných kovov na Slovensku, ktorý sa však vliekol niekoľko ďalších storočí.

Koncom 15. storočia začalo na Uhorsko čoraz výraznejšie doliehať vonkajšie nebezpečenstvo v podobe vojenských výbojov osmanských Turkov. Po dobytí Carihradu Turkami pod vedením Sultána Mehmeda II. Dobyvateľa (1432 – 1481) bolo len otázkou času, kedy sa osmanská rozpínavosť obráti proti Uhorsku. Len silná vláda Mateja Korvína odrádzala Turkov od väčších útokov na ich vtedy už severného suseda. Po jeho smrti sa však na trón dostali slabí panovníci z rodu Jageloncov, čím sa medzinárodné postavenie kráľovstva silno zhoršilo. Súbežne s vonkajším ohrozením sa krajina zmietala vo vnútorných problémoch, zapríčinených všeobecnou sociálnou a politickou krízou, ktorú opatrenia kráľa Vladislava II. (1490 – 1516) a jeho syna Ľudovíta II. (1516 – 1526) len prehlbovali. V radoch vládnucej triedy prevládlo sebectvo, sledovanie osobných záujmov a osobného prospechu aj na úkor krajiny.  Pokus odvrátiť aspoň vonkajšie nebezpečenstvo, ktorý urobil ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc, stroskotal. Roku 1514 vyhlásil proti Turkom križiacku výpravu, ale vysoká šľachta videla v križiackom vojsku, zloženom z nižších vrstiev spoločnosti väčšieho nepriateľa ako v samotných Turkoch. Križiacku výpravu už po zhromaždení značného počtu ochotných dobrovoľníkov pre nezáujem vysokej šľachty arcibiskup odvolal a vojsko malo byť rozpustené. Po rozšírení tejto správy sa zhruba 50 000 nespokojných sedliakov a drobných zemanov  obrátilo proti vlastným pánom. Povstanie pod vedením sedmohradského zemana Juraja Dóžu bolo najväčším ľudovým povstaním v dejinách Uhorska a malo ďalekosiahle dôsledky do budúcnosti. Po jeho potlačení rozzúrená šľachta prijala nové zákony, ktoré poddaných pripútali k pôde a zakázali im nosiť zbrane. Poddaní sa bez vedomia zemepána nemohli sťahovať, ženiť sa, dať dieťa na remeslo a samozrejme sa zvýšili povinné dávky a robotná povinnosť. Tieto zákony platili až do konca 18. storočia. Z poddaných sa stali nevoľníci – neslobodní ľudia. V Uhorsku sa v dôsledku toho spoločensko-ekonomický vývin začal uberať opačným smerom ako v západnej Európe, kde dochádzalo k uvoľňovaniu feudálnych vzťahov. Legislatívne opatrenia prijaté uhorským snemom po potlačení Dóžovho povstania mali ďalekosiahle negatívne dôsledky. Práve v tomto období, ktoré sa nazýva aj obdobím druhého nevoľníctva, naštartoval proces ekonomického a sociálneho zaostávania našej krajiny za západnou Európou.

Rozhárané pomery v štáte, slabá ústredná moc a bohatstvo privilegovaných vrstiev priam nabádali osmanských Turkov, aby sa pustili do ďalšej dobyvačnej vojny po tom, ako sa v priebehu 14. a 15. storočia zmocnili takmer celého Balkánu. Od roku 1520 začali Turci dobýjať pevnosť Belehrad bez vážnejšieho záujmu uhorskej elity o obranu krajiny. Po jeho dobytí už nič nebránilo sultánovi Süleymanovi I. (1520 – 1566) zaútočiť do vnútra Uhorska. Uhorská šľachta sa ani zoči-voči smrteľnému nebezpečenstvu nevedela zjednotiť na spoločnom postupe. O výsledku stretnutia osmanských vojsk s kráľovským vojskom tak už bolo rozhodnuté skôr, ako sa samotné ozbrojené stretnutie uskutočnilo. Rozhodujúca bitka sa odohrala 29. augusta 1526, keď sa asi 25 – 30 tisícové uhorské vojsko pod vedením kráľa Ľudovíta II. stretlo s 60 – 100 tisícovým osmanským vojskom pri juhomaďarskom mestečku Moháč. Uhorské vojsko nedokázalo dlho odolávať tureckej presile a utrpelo katastrofálnu porážku, ktorá mala obrovské dôsledky pre celú krajinu a jej obyvateľov. Na bojisku padla drvivá väčšina vojska a takmer celá cirkevná hierarchia a mnohí  uhorskí magnáti. Pri úteku z bojiska zahynul i sám kráľ Ľudovít II., ktorý po sebe nezanechal dediča. Krajina zostala opustená, vydaná napospas cudzím vojskám a dynastickým zápasom o nástupníctvo. Rok 1526