Slovenské dejiny v kocke (druhá časť)

V tieni polmesiaca a stavovských povstaní

 

Porážka pri Moháči bola prológom dlhého obdobia nestability, rozvratu politického systému, vojen, nájazdov cudzích vojsk a stavovských povstaní. Sultán Süleyman bol tak prekvapený svojím ľahkým víťazstvom, že si vôbec neuvedomil jeho veľkosť. Obávajúc sa hlavných uhorských síl, ktoré však v skutočnosti neexistovali, sa radšej z Uhorska stiahol. Uhorské vládnuce vrstvy nepoučila ani krutá porážka. Naďalej jej predstavitelia súperili o vplyv, moc a majetky a smrteľné nebezpečenstvo pre krajinu a jej obyvateľov – osmanskí Turci  – ich vôbec nezaujímalo. Práve naopak, jedna časť vládnucej vrstvy sa priamo s nimi spájala, aby dosiahla svoje úzke sebecké ciele. Prvý veľký konflikt vo vnútri vládnucej triedy sa odohral už pri riešení nástupníctva po mŕtvom kráľovi Ľudovítovi II. Na uprázdnený trón konkurujúce skupiny šľachty zvolili roku 1526 jednak Ferdinanda I. Habsburského v zmysle predchádzajúcich dynastických dohôd medzi panujúcimi dynastiami v Rakúsku, v Českom kráľovstve a Uhorsku a jednak predstaviteľa tzv. národnej strany, uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu s hlavnou majetkovou bázou na dnešnom Slovensku Jána Zápoľského. O veľkosti rozvratu a straty akýchkoľvek morálnych princípov svedčí aj to, že oboch kráľov úplne legitímne korunoval ten istý biskup Štefan Podmanický. Medzi znepriatelenými skupinami šľachty sa vzápätí rozpútala sa neľútostná dynastická vojna a Ján Zápoľský si neváhal pozvať na pomoc v boji s Ferdinandom Habsburským úhlavného nepriateľa kresťanstva, tureckého sultána Süleyman. V dôsledku rozhodnutia tohto „národného kráľa“ sa roku 1530 dostali osmanskí Turci prvýkrát aj na juhozápadné Slovensko a dôkladne ho vyplienili. Slovenský ľud sa tak dostal do priameho kontaktu s rabujúcimi tureckými hordami, s ktorými bol konfrontovaný nasledujúcich 150 rokov. Už vtedy desaťtisíce Slovákov bolo odvlečených za bezradného prizerania sa kráľa Jána do Osmanskej ríše a tam predaných do otroctva. Vyčerpávajúci zápas medzi dvoma korunovanými uhorskými kráľmi nakoniec skončil dohodou o vzájomnom rešpekte s tým, že po smrti kráľa Jána sa stane jediným kráľom Ferdinand I.

Keď však kráľ Ján skonal, Vysoká porta[1]  odmietla rešpektovať dohody oboch kráľov. Pod zámienkou obhajoby práv nedospelého potomka Jána Zápoľského Jána Žigmunda vtrhli osmanské vojská roku 1540 do Uhorska, zmocnili sa jeho južnej a strednej časti (cca dnešného Maďarska) a vyhlásili ho za svoju provinciu ako Budinský pašalík. Zo Sedmohradska následne vytvorili vazalský štát, v ktorom našli útočisko všetci odporcovia Habsburgovcov. Kráľovské Uhorsko sa scvrklo na územie dnešného Burgenlandu, Chorvátska a Slovenska. Situáciu v strednej Európe komplikovala aj reformácia a nemecká sedliacka vojna, ktoré v tom istom období znemožňovali európskej kresťanskej civilizácii účinne sa brániť moslimskej invázii z juhovýchodu. Na juhu Slovenska sa na takmer poldruha storočia nachádzala hranica dvoch rozdielnych civilizácii – islamskej a kresťanskej. Hlavnú ťarchu ich stretu niesol jednoduchý slovenský ľud a slovenská šľachta, ktorí často bez pomoci zvonka museli odolávať tureckým nájazdom.

Aj keď z dynastického zápasu o uhorský kráľovský trón víťazne vyšiel významný panovnícky rod Habsburgovcov, ktorí včlenili Uhorsko do svojej stredoeurópskej ríše, pokoj v ich doméne nenastal. Habsburgovci ako rozhodní stúpenci katolicizmu, vystupovali proti reformácii, ktorú v západnej Cirkvi roku 1517 začal vo Wittenbergu dominikánsky mních Martin Luther. Reformácia sa rozšírila aj v Uhorsku. Medzi uhorskými Slovákmi a Nemcami sa presadila jej umiernenejšia podoba vo forme augsburského vyznania (evanjelici, resp. luteráni), medzi Maďarmi vo forme radikálnejšieho helvetského  vyznania (kalvíni). Okrem toho sa pokúšali miesto na „slnku“ nájsť aj mnohé ďalšie sekty, ktoré príliš cirkevnú situáciu na Slovensku neovplyvnili. Protireformačné tendencie i snahy Habsburgovcov o absolutistickú formu vlády viedli k odporu uhorskej šľachty, ktorá v celej sérii povstaní bránila svoje stavovské privilégia, niekedy aj v spojenectve s osmanskými Turkami. Od povstania Štefana Bočkaja (1604 – 1606), cez povstanie Gabriela Betlena (1619 – 1626), povstanie Juraja I. Rákociho (1643 – 1645), Juraja II. Rákociho (1648 – 1660), povstanie Imricha Tököliho (1678 – 1683) až po povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711) prebehla celá séria protihabsburgských povstaní, ktoré obyčajne boli súčasťou širších európskych vojnových stretov a zväčša končili kompromisom. Maďarská historiografia tieto povstania nazýva bojmi za slobodu (Szabadság Harcok), v skutočnosti však so slobodou v širšom chápaní nemali nič spoločné. Ak išlo o nejakú slobodu, tak len slobodu uhorských privilegovaných vrstiev neplatiť dane a slobodu žiť na úkor ostatnej, neprivilegovanej  časti spoločnosti. No a vo viacerých prípadoch protihabsburské povstania boli iniciované a priamo financované zahraničnými nepriateľmi Habsburgovcov, najmä Francúzmi. Výsledkom povstaní bolo, že Habsburgovci si udržali uhorský trón a uhorská šľachta svoje privilégia, ktoré výrazne bránili viedenským panovníkom uskutočniť nevyhnutné reformy smerom k modernizácií krajiny. Uhorsko v dôsledku toho stratilo krok nielen so západnou Európou, ale aj so západnou časťou monarchie a začalo beznádejne zaostávať.

Od Moháčskej bitky roku 1526 do uzavretia Satmárskeho mieru roku 1711, ktorým skončilo povstanie Františka Rákociho a éra politického rozvratu, bolo Slovensko jedno veľké bojisko, po ktorom sa pohybovali vojaci takmer zo všetkých kútov Európy a Malej Ázie, ba dokonca z Blízkeho východu a Afriky. Obyvateľstvo na Slovensku sužovali ako cisárski vojaci zvaní labanci, tak povstaleckí vojaci, ktorých prezývali kuruci. Za nimi nezostávali osmanskí Turci, ktorí z okupovaných južných území Uhorska útočili na územie Slovenska vyše 150 rokov s cieľom hospodársky i vojensky poškodiť Habsburgovcov. Veľký nájazd Turkov na územie Slovenska sa odohral aj roku 1540, keď sa pustil turecký sultán Süleyman I. do obhajovania práv potomka kráľa Jána Zápoľského a posledné územné zisky na našom území zaznamenali osmanskí Turci roku 1663, keď sa zmocnili najdôležitejšej cisárskej protitureckej pevnosti Nové Zámky a na čas i hradov Nitra a Hlohovec. Práve okupácia Hlohovca Turkami prinútila Viedeň postaviť pevnosť v Leopoldove.

Turecká okupácia skončila oslobodením Nových Zámkov roku 1685, čo bolo záverečnou fázou osmansko-habsburskej vojny vyvolanej útokom Turkov na Viedeň roku 1683. Na organizovaní obrany Viedne a diplomatickom úsilí o vytvorenie širokej protitureckej koalície sa výrazne podieľal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec, príslušník nižšej šľachty zo Slepčian, ktorý sa hrdo hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Jeho zásluhou sa vytvorila spoločná aliancia kresťanských štátov, ktorá postavila koaličné vojsko pod velením poľského kráľa Jána Sobieskeho. Toto vojsko uštedrilo v septembri 1683 pod Viedňou Osmanskej ríši zdrvujúcu porážku, ktorá bola zavŕšená následným rozprášením zvyškov tureckých vojsk pri Štúrove, vtedajšom Parkáne. Následne začal oslobodzovací boj, opätovné získavanie stratených území Uhorska spod kontroly Osmanskej ríše, ktorý skončil úplným vytlačením Osmanov z Uhorska, čo bolo sankcionované Karlovackým mierom z roku 1699. Turecké koristnícke nájazdy počas ich prítomnosti na južnej hranici Slovenska smerovali predovšetkým do oblasti bohatých stredoslovenských banských miest, ale za korisťou, poprípade zajatcami, ktorých predávali do otroctva, sa vydávali po celej hranici. Lúpežné výpravy smerovali tiež do oblasti Malých Karpát, často postupovali údoliami riek Ipeľ, Hron, Nitra a Váh. Poddaní blízko osmansko-uhorskej hranice boli často dvojito zdaňovaní, aj Turkmi aj domácimi úradmi. Odhaduje sa, že počas svojej prítomnosti na strednom Dunaji odvliekli Turci zo Slovenska desaťtisíce ľudí, z ktorých sa len zlomku – najčastejšie za veľké výkupné – podarilo vrátiť späť.

Turecké vojny i stavovské povstania mali devastujúci vplyv na ekonomicky i sociálny rozvoj Slovenska. Vývin sa však nezastavil. Niektoré dôsledky okupácie južných území mali aj pozitívny vplyv. Na územie Slovenska sa presťahovali ústredné štátne orgány z okupovaných južných území. Bratislava, ktorú vtedy Slováci nazývali Prešporok, Nemci Pressburg a Maďari Pozsony, sa stala korunovačným mestom, sídlom uhorského snemu i uhorskej komory, teda vlády[2]. Od roku 1564 do roku 1830 bolo v Bratislave korunovaných celkom 19 kráľov a kráľovien. Cirkevným centrom krajiny sa stala Trnava, kam sa presťahoval ostrihomský arcibiskup, uhorský prímas. V meste sa postavilo veľa nových kostolov, z čoho vznikla prezývka mesta Malý Rím, neskôr Slovenský Rím. Keďže územie Uhorska sa v podstate zúžilo na dnešné Slovenska, časť Zadunajska a Chorvátska, zvýšil sa význam etnicky slovenskej šľachty, ktorá obsadila významné funkcie v kráľovstve, napr. Juraj Turzo funkciu palatína (1609 – 1616) alebo Juraj Selepčéni Pohronec miesto ostrihomského arcibiskupa – prímasa (1666 – 1685) a mnohí iní. V Trnave bola v rámci rekatolizácie založená jezuitami roku 1635 Trnavská univerzita, ktorá postupne zriadila filozofickú, teologickú, právnickú i lekársku fakultu. Na území Slovenska pôsobila až do roku 1777, keď bola po zrušení jezuitského rádu presťahovaná do Budína, kde dodnes pôsobí ako prvá maďarská univerzita. Okrem Trnavskej univerzity ešte v roku 1657 vznikla ďalšia univerzita v Košiciach. Práve medzi vzdelancami Trnavskej univerzity sa sformovala kultúrna západoslovenčina, na báze ktorej A. Bernolák roku 1787 vytvoril prvú spisovnú slovenčinu.

Turecká okupácia južných území Uhorska sa odrazila aj na zmenách v národnostnej štruktúre obyvateľstva, ktoré pretrvali až dodnes. Mnoho Maďarov, najmä majetných, utieklo pred Turkami na Slovensko. Slovensko-maďarská etnická hranica sa vtedy posunula severným smerom. Na juhozápadné Slovensko prišlo veľké množstvo chorvátskych utečencov, ktorí sa tam postupne slovakizovali a posilnili slovenský živel voči tamojším Nemcom. Opačným smerom, po definitívnej porážke a vyhnaní Turkov z krajiny koncom 17. storočia sa do južných uhorských stolíc vydalo mnoho Slovákov. Južné úrodné časti Uhorského kráľovstva boli po vyhnaní Turkov ľudoprázdne a sľubovali lepšie životné podmienky než hornaté Slovensko. Práve v období po tureckých vojnách začali písať svoju históriu slovenské enklávy v dnešnom Maďarsku ako Sarvaš, Slovenský Komlóš, Bekešská Čaba, v Banáte a v Bačke (dnešná srbská Vojvodina), v Chorvátsku Ilok a  a oblasti rumunského Nadlaku. Po tureckých vojnách sa výrazne posunula aj slovensko-maďarská etnická hranica smerom na juh a Slováci žili súvisle v celom Novohrade až po južné hranice Peštianskej stolice. Až násilná maďarizácia počnúc 19. storočím slovenskú expanziu na juh zastavila a zvrátila proces poslovenčovania Dolnej zeme..

Slovensko sa po skončení obdobia tureckých vojen a stavovských povstaní nachádzalo v hospodárskom a politickom rozvrate, čo sa nemohlo neprejaviť na sociálnej úrovni obyvateľstva, ktoré trpelo biedou, hladom a následnými morovými epidémiami. V celej krajine sa rozšírilo zbojníctvo ako forma sociálneho protestu. Zbojníci sa regrutovali predovšetkým z maródujúcich vojakov a zbedačených poddaných a grupovali sa do zbojníckych skupín (družín), ktoré mali určité zázemie v miestnom poddanskom obyvateľstve, najmä medzi pastiermi. Najslávnejším karpatským zbojníkom bol Juraj Jánošík (1688 – 1713) z Terchovej, ktorého postava zľudovela a nadobudla až legendárne rozmery. Jeho krátky život, ktorý skončil na šibenici v Liptovskom Mikuláši, bol námetom mnohých ľudových povestí, stal sa predmetom básnických diel, rozprávok i románov, bolo o ňom zložených veľa ľudových piesní, dokonca aj opera. V ľudovom podaní bol bojovníkom za práva utláčaných, za sociálne spravodlivý svet, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

Aj napriek neľahkým pomerom v prvých dvoch storočiach novoveku sa rozvíjala vzdelanosť a rástla sila i sebavedomie slovenského elementu. Vynález kníhtlače výrazne zlacnel výrobu písaných textov. Knihy sa tak stávali prístupné aj nezámožným vrstvám a tlačené slovo sa stalo výrazným nástrojom šírenia nových myšlienok. K rastu vzdelanosti prispela aj reformácia, ktorá sa začala šíriť na Slovensko z Nemecka a na svoje propagovanie používala predovšetkým kníhtlač. Obyvatelia Horného Uhorska prijali evanjelické náboženstvo augsburského vyznania podľa učenia M. Luthera, na rozdiel od Maďarov, ktorí poväčšine prijali učenie Kalvínovo. Bohoslužobným jazykom slovenských evanjelikov sa stala tzv. biblická čeština, obohatená o slovakizmy. Úradným jazykom však naďalej zostala latinčina. Reformácia sa šírila najskôr v mestách, neskôr sa dotkla privilegovaných vrstiev a nakoniec zasiahla všetky vrstvy obyvateľstva. Rôznymi kompromismi medzi protestantmi a katolíkmi sa spočiatku presadzoval princíp, komu patrí vláda, tomu patrí i cirkev (Cuius regio, eius religio), čím sa nútili poddaní prijímať vieru svojich pánov. Neskôr sa uznalo právo individuálneho výberu viery, avšak v Habsburskej monarchii sa zrovnoprávnili hlavné náboženstvá až Tolerančným patentom z roku 1781. V začiatkoch reformácie prešlo takmer všetko obyvateľstvo Slovenska na protestantské náboženstvo. Jeho organizačnú bázu pre slovenskú národnosť vytvoril palatín Juraj Turzo na Žilinskej synode roku 1610. Žilinská synoda a následné opatrenia pri reorganizácii cirkevného života evanjelikov vlastne prvýkrát v novoveku vytvorili územnú predstavu o Slovensku ako takom. Avšak po počiatočnej defenzíve prešla katolícka cirkev do protiofenzívy a začala organizovaný proces rekatolizácie, na ktorom sa výrazne podieľal jezuitský rád. Rekatolizácia priniesla mnohé pozitívne prvky. Vznikali nové školy, rozvíjala sa vzdelanosť, kultúra. Katolícka cirkev na rozdiel od evanjelikov, ktorí používali na bohoslužobné účely biblickú češtinu, používala v styku s verejnosťou miestne slovenské dialekty, čím napomáhala vytváranie kultúrnych foriem slovenčiny podľa jednotlivých nárečových oblastí. Náboženský zápas sa neviedol len ideologickými prostriedkami. Obe strany pri presadzovaní „svojich náboženských“ učení využívali mocenské nástroje štátu, resp. brachiálnu moc. Mnohí jednotlivci kvôli vernosti k svojmu vierovyznaniu z jednej alebo druhej strany sa stali predmetom násilia, mučenia a prenasledovania. Keďže katolícka cirkev mala za sebou Habsburský dvor, podarilo sa jej väčšinu slovenského obyvateľstva rekatolizovať, avšak evanjelickú cirkev sa jej nepodarilo na území Slovenska úplne potlačiť. Významnú úlohu pri tom zohrala skutočnosť, že uhorské stavy neboli nikdy prinútené totálne kapitulovať pred Habsburgovcami ako napr. české stavy. Zachovali si tým aj väčšiu voľnosť v náboženských otázkach. Význam katolíckej cirkvi posilnilo prijatie užhorodskej únie v roku 1646, podľa ktorej ortodoxní kresťania v Uhorsku uznali pápeža ako svoju hlavu, a tak sa počítali za katolíckych kresťanov východného obradu. Slovensko tak ostalo rozdelené na katolícku väčšinu a evanjelickú menšinu, čo hlavne v 19. storočí brzdilo národno-zjednocovací proces slovenského národa.

Nové pomery po skončení tureckej okupácie a stavovských povstaní sa priaznivo prejavili pri formovaní moderných národov v Uhorsku. Prejavy národného vedomia a odlišnosti Slovákov od ostatného obyvateľstva kráľovstva môžeme badať počas celej histórie Uhorska. Prejavovali sa napr. v podobe svätoplukovskej tradície, ktorá kontinuálne pretrvala od zániku Veľkej Moravy až dodnes. Boli spojené aj s udržiavaním cyrilo-metodskej tradície, ktorá zohrala dôležitú úlohu i v procese rekatolizácie, keďže vládna i cirkevná vrchnosť ju propagovala pri obnovovaní pozícií v radoch slovenského obyvateľstva. V novom období popri prirodzených prejavoch etnickej odlišnosti vznikala i moderná národná ideológia, ktorej úlohou bolo získanie každého jednotlivca na aktívne presadzovanie sa ako príslušníka určitého národného kolektívu. Slováci síce nemali v tomto období svoj vlastný národný štát, ale cítili sa rovnoprávnymi členmi „Natio Hungarica“, teda politického uhorského národa, kde patrili v rámci jednotlivých stavov. Prejavy slovenského národného povedomia badať v tomto období vo všetkých spoločenských vrstvách od jednoduchých roľníkov až po najvyššiu šľachtu. Etnická príslušnosť a národné povedomie neboli v rozpore s uhorským krajinským vlastenectvom. Národnostné pomery a konflikty sa najviac prejavovali tam, kde boli spojené s hospodárskymi záujmami, najmä v mestách. Veľké národnostné konflikty sa odohrávali v 16. a 17. storočí v banských mestách na strednom Slovensku, v Trnave i v iných mestách. Ústredná moc sa ich snažila tlmiť a všemožne presadzovala národnostnú rovnoprávnosť, o čom svedčia i zákonné články uhorského snemu z roku 1608, ktoré prikazovali v mestách národnostnú rovnoprávnosť medzi Slovákmi, Nemcami a Maďarmi.

Prvý prejav národnostnej netolerantnosti mimo mestského prostredia bol zaznamenaný až v súvislosti s konaním snemu v rokoch 1720 – 1721, ktorý rozhodoval o tzv. Pragmatickej sankcii, zabezpečujúcej habsburskému rodu dedičné právo na uhorský trón nielen v mužskej, ale aj ženskej línii. Na tento snem svojou adresou obrátil profesor Trnavskej univerzity M. Benčík, označujúcich Slovákov Trenčianskej stolice za potomkov Svätoplukových, ktorí vraj predali svoju ríšu za bieleho koňa starým Maďarom a sú preto večitými, bezprávnymi poddanými v uhorskej krajine. Trenčianska šľachta si najala kňaza J. B. Magina, aby v jej mene napísal obranu Slovákov proti nenáležitým útokom. Baginovou knižkou Ostne alebo obrana (Murices sive Apologia) začalo storočie obrán slovenského národa, ktoré vyvrcholilo napísaním Histórie slovenského národa (Historia Gentis Slavae) J. Papánkom roku 1780. V týchto obranách sa Slováci hrdo hlásili k svojmu slovanskému pôvodu, k príslušnosti k početným slovanským národom a k svojmu kráľovstvu – Veľkej Morave. Vo vzťahu k Maďarom presadzovali tzv. pohostinnú teóriu, podľa ktorej Slováci Maďarov prijali pohostinne do svojich sídiel a odvtedy sa spoločne s nimi podieľali na budovaní i obrane uhorského štátu. Preto aj majú rovnaké politické práva v Uhorsku ako Maďari.

Obdobie po Satmárskom mieri a po stabilizácii pomerov v celej krajine patrilo k dynamickým úsekom našich dejín. Kráľom Karolom III. (vládol v rokoch 1711 – 1740; ako rímsky cisár bol Karol VI.) začali prvé reformy, ktorých cieľom bolo modernizovať Habsburské krajiny. Boli inšpirované francúzskym osvietenectvom a dynamiku nabrali najmä za vlády Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790). Cisár Karol VI. sa snažil zabezpečiť nástupnícke práva pre svoju dcéru Máriu Teréziu spomínanou pragmatickou sankciou, keďže nemal mužského potomka. Domáce stavy ako v tzv. dedičných krajinách, tak aj v Uhorsku (nebolo dedičnou krajinou, lebo Uhorsko si ponechalo formálne slobodnú voľbu panovníka) pragmatickú sankciu uznali. Európske mocnosti ju po smrti cisára Karola VI. odmietli uznať a vo vojne o habsburské dedičstvo (1740 – 1748) sa snažili monarchiu rozkúskovať. Mária Terézia si síce obhájila svoj trón, ale Rakúsko prišlo o jednu zo svojich najbohatších provincii – Sliezsko. Mária Terézia si následne uvedomila, že zaostalá Habsburská monarchia nemôže byť úspešná v súťaži s ostatnými európskymi krajinami, ak neurobí zásadné reformy.

Reformná činnosť Márie Terézie bola rozsiahla. Po mnohých storočiach zemepanskej svojvôle vydala roku 1767 urbariálny patent, ktorým rozdelila pôdu na pánsku (dominikál) a poddanskú (rustikál), čím sa poddaní po prvýkrát stali skutočnými vlastníkmi pôdy. Nerozdelená pôda (lúky, lesy) bola zaradená do tzv. urbáru, ktorý bol rozdelený v ideálnych čiastkach v pomerne k množstvu vlastnenej ornej pôdy. Urbársku reformu nasledovala školská reforma roku 1774, ktorou sa zaviedla v ríši povinná školská dochádzka. Jedným z autorov školskej reformy bol Adam František Kollár, rodák z Terchovej. Urobili sa reformy v štátnej správe, v zdravotníctve, vo vojsku, v hospodárskom živote – začali vznikať prvé manufaktúry ako predchodkyne budúcich továrni. V reformnom úsilí pokračoval Jozef II. Roku 1781 vydal tolerančný patent, ktorým zrovnoprávnil niektoré cirkvi. V tom istom roku vydal i patent o zrušení nevoľníctva, ten sa však v Uhorku uplatnil až od roku 1785. Roku 1784 zaviedol nemčinu ako jediný vnútorný úradný jazyk v celej ríši, ktorý mali používať úrady na vnútornú komunikáciu. Na druhej strane všemožne podporoval rozvoj národných jazykov, čo podnietilo kodifikačné úsilie v radoch inteligencie uhorských národov. V rámci jozefínskych reforiem došlo i k Bernolákovej kodifikácii slovenského jazyka a taktiež Kazinczyho kodifikácii maďarského jazyka. Oba procesy boli v danom čase viac-menej synchrónne. Len neochota Slovákov zjednotiť sa na jednom spisovnom jazyku zapríčinila neskoršie zaostávanie slovenského národného hnutia.

Reformy Márie Terézie a Jozefa II. narážali na tvrdý odpor v radoch strednej a drobná uhorskej aristokracie, ktorá sa nimi cítila bytostne ohrozená, najmä ak by mala prísť o privilégium nezdaniteľnosti a nescudziteľnosti. Neochotu uhorskej šľachty platiť dane si viedenský dvor kompenzoval colnou tarifou medzi dedičnými krajinami a Uhorskom, ktorá výrazne znevýhodňovala uhorské výrobky oproti výrobkom z iných časti monarchie. Táto fatálna politika odsúdila východné časti ríše na trvalé ekonomické a sociálne zaostávanie, ktoré sa neprekonalo dodnes. Z neochoty prijať ekonomické reformy a vzdať sa svojich privilégií uhorská stredná a drobná šľachta odmietla i administratívnu reformu a žiadala o zavedenie maďarského jazyka za jediný úradný jazyk v Uhorsku, ktorý mal vystriedať latinčinu. Po smrti Jozefa II. sa jej to podarilo a v rozpore s celou predchádzajúcou jazykovou praxou v Uhorsku prijala na sneme rokov 1790 – 1792 prvé maďarizačné zákony, ktoré predznamenali vývin v Uhorsku na ďalších cca 130 rokov, ktorý skončil rozpadom kráľovstva na národné štáty.

K všeobecnému rozvoju krajiny patrila i modernizácia vysokého školstva. K modernizácii patrilo i odobratie Trnavskej univerzity jezuitom, žiaľ, bolo spojené s jej premiestnením do Budína. Rozvoju banského podnikania malo poslúžiť založenie Baníckej akadémie roku 1762 v Banskej Štiavnici, ktorá bola prvou technickou vysokou školou na svete. Význam Baníckej akadémie ďaleko prekračoval hranice Slovenska, ba i celej monarchie. Na jej pôde študovali študenti prakticky z celého vtedajšieho kultúrneho sveta a roku 1786 sa v banskej Štiavnici konal prvý svetový kongres prírodovedcov. Na jej pôde pôsobili alebo vychovala mnohých slovenských vedcov svetového mena ako M. Hell, J. K. Hell a mnohí iní. Zanikla až roku 1919, keď pražská vláda nemala záujem o jej pokračovaní na území Slovenska.

Súčasťou reforiem boli aj organizačné zmeny v cirkevnej oblasti. Roku 1776 boli založené na území Slovenska z popudu Márie Terézie tri nové biskupstvá v Banskej Bystrici, Rožňave a na Spiši (sídlo v Spišskej Kapitule). Počet diecéz na Slovensku sa tak zvýšil o tri nové (popri Ostrihomskej a Nitrianskej), ktoré boli sformované v rámci bývalej Ostrihomskej arcidiecézy, a od roku 1804 sa z Jágerskej arcidiecézy sformovala na Slovensku ďalšia, Košická diecéza. Gréckokatolíci na území Slovenska patrili až do roku 1818 pod Užhorod. V tomto roku bolo zriadená gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. Výrazne sa zlepšilo postavenie príslušníkov protestantských vierovyznaní, ktoré boli čiastočne zrovnoprávnené Tolerančným patentom z roku 1781. Opäť si mohli stavať kamenné kostoly, avšak bez veže (tzv. tolerančné; predtým mohli mať iba drevené tzv. artikulárne, ktoré vychádzali z uznesení uhorského snemu (artikul) v Šoproni roku 1681). K plnému zrovnoprávnenie došlo až roku 1848.

V osvieteneckom období sa presadilo aj viacero slovenských vzdelancov humanitárneho zamerania. Hádam najvýznamnejším bol Matej Bel z Očovej, ktorý bol pre svoju učenosť označený za veľkú ozdobu Uhorska. Napísal rozsiahle dielo o uhorských župách Notitia Hungariae Novae Historico Geographica – Historicko-geografické dielo o súvekom Uhorsku. Za zakladateľa moderného uhorského dejepisectva sa pokladá Slovák S. Timon. Významnou reformnou osobnosťou bol Adam František Kollár z Terchovej – nazývaný aj slovenský Sokrates, ktorý bol riaditeľom cisárskej knižnice vo Viedni a osobným radcom Márie Terézie pre Uhorsko. Mal na mimoriadny vplyv na reformy v oblasti školstva. Snažil sa o zdanenie šľachty, ktorá hoci tvorila najbohatší stav v Uhorska, bola od platenia daní oslobodená. Za tieto jeho názory ho uhorská šľachta nenávidela. V poľnohospodárskych vedách si zaslúži zmienku J. Dekrét Matejovie, ktorý sa výrazne zaslúžil o znovuobnovenie slovenských lesov, zdevastovaných nadmerným výrubom pre potreby banskej ťažby a spracovania rúd. Stál pri zrode moderného lesníckeho školstva nielen na našom území.

Koniec 18. storočia priniesol dôsledkom osvietenských reforiem  výrazné zmeny, ktoré zasiahli celú spoločnosť a úplne zmenili jej charakter, myslenie, ale najmä jej ďalší vývin. 18. storočie tým, že vnieslo slobodnejšieho ducha do uvažovania ľudí, výrazne posilnilo i národné povedomie, a tým i formovanie moderných národov v rámci Uhorska, čo, samozrejme, vnieslo nový impulz do dejinného a smerovania krajiny, a teda aj Slovákov.