PROVOKÁCIA, ALEBO MALA BY BYŤ SOCHA ŠTÚRA V ŠTÚROVE?

            Predstavte si, že by sa nejakí občania v Maďarsku rozhodli postaviť sochu rodenému Slovákovi Ľudovítovi Košútovi (po osobnej maďarizácii sa premenoval na Lajosa Kossutha) a niekto by miesto, kam bol položený základný kameň, zahádzal hnojom. Viete si predstaviť, čo by nastalo v maďarskej spoločnosti od vlády až po posledného lokaja niekde na vrátnici? Viete si predstaviť to pozdvihnutie a to rozhorčenie? Nechcem robiť lacné prirovnania, ale nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, žeby tam panovalo rozčúlenie, ako keď moslimom urazíte proroka! Na Slovensku však okrem pár nemastných-neslaných správ a zopár odsudzujúcich komentárov sa pri zhanobení základného kameňa Štúrovho pamätníka nestalo nič. Dokonca sa nič nestalo, ani keď skupina maďarských šovinistov a nebojím sa povedať iredentistov rušila zhromaždenie štúrovských matičiarov pri odhaľovaní predmetného pamätného kameňa.

Pritom dôvodov na zásah slovenskej polície bolo až-až. Len taký chlapec, ktorý tam tancoval s maďarskou vlajkou s nápisom FELVIDÉK, mal minimálne skončiť na mestskom oddelení PZ SR a vysvetľovať, či sa náhodou nedopustil konania popisovaného v siedmej hlave Trestného zákona (§312, ods. 1). Podotýkam, že Parížska mierová zmluva z roku 1947 zakázala iredentu, teda konanie proti územnej celistvosti SR, ktoré popisuje práve spomínaný paragraf. (To sa okrem iného dotýka aj maďarského poslanca Szávaia a jeho divadielka v Dunajskej Strede. Lenže to by musel mať minister vnútra odvahu konať v záujme SR, ktorá mu zjavne chýba; ľahšie sa naháňajú dezorientovaní slovenskí extrémisti). Popisovať ďalšie okolnosti, ktoré nasledovali už skutočne nemá zmysel, len sa treba opýtať tých Slovákov, ktorí dávajú svoje hlasy milo sa usmievajúcemu Bélikovi, či si nemyslia, žeby takéto nenávistné konanie voči najvýznamnejšej osobnosti moderných slovenských dejín nemal minimálne odsúdiť. Lebo na Slovensku platí, že kto mlčí, ten svedčí, však pán Bugár!

Avšak korunu všetkému nasadil L. Szigety, bývalý poslanec slovenského parlamentu, dokonca minister školstva SR, ktorý snahu slovenských občanov postaviť v Štúrove, v meste pomenovanom po Ľudovítovi Štúrovi, pamätník tomuto slovenskému velikánovi označil na webe SMK za „opovrhnutiahodnú provokáciu“. Síce sa mu dá odpustiť, že Slovákov v Štúrove nazýva „tí druhí“, ale označiť Ľ. Štúra za človeka, ktorý rozdeľoval Slovákov a Maďarov a bol nepriateľský k Maďarom, sa mu odpustiť nedá. Štúr nikdy nijakým spôsobom nespochybnil Maďarov ako národ, nikdy o nich nepovedal, že nie sú ľudskými tvormi, ako mnohí oslavovaní maďarskí dejatelia povedali o Slovákoch, iba žiadal od Maďarov, aby rešpektovali Slovákov v Uhorsku ako rovnoprávnych v právach a povinnostiach s Maďarmi. Odmietanie Ľ. Štúra je práve prihlásenie sa k týmto tendenciám, k týmto politickým myšlienkovým prúdom v maďarskom politickom myslení a teda opätovným rozoštvávaním národností v stredoeurópskom priestore. A už úplne smiešne pôsobí, keď niekto označí baziliku v Ostrihome za „symbol maďarskej štátnosti“. Jednak Ostrihomská arcidiecéza bola takmer výlučne na území dnešného Slovenska a katedrálu na tamojšom hrade dal postaviť kardinál Alexander Rudnay. Ak pán Szigety nevie, bol to ten Rudnay, ktorý povedal, že je Slovákom a Slovákom by bol aj vtedy, keby bol na pápežskom stolci. Ako by stavbe, ktorú dal postaviť Slovák, mohol škodiť iný Slovák na druhom brehu Dunaja? To nemôže vedieť ani onen horlivý maďarský „národovec“! Alebo žeby Maďari jeho typu s odporom voči všetkému slovenskému chceli zakryť, že im národnú ideológiu musel robiť Slovák (Košút), ich najlepším básnikom bol Slovák (Petrovič – Petőfy), dokonca aj „národný symbol“ im nechal postaviť Slovák? Nechce sa mi veriť, žeby hrdý maďarský národ bol taký malicherný! To musia byť len uletení jednotlivci, ktorí si neuvedomujú skutočnosť, že tu spolu žijeme tisíc rokov a ak tu chceme zostať ďalších tisíc, musíme držať pohromade. Už raz bola bazilika na kopci prebudovaná kvôli nespratnému maďarskému nacionalizmu na mešitu (vďaka dedičom „národného“ kráľa J. Zápoľského, ktorí pozvali do Uhorska Osmanov). A práve takíto „szigetyovci“ vytvárajú živnú pôdu pre tých, ktorí by najradšej dedičov Osmanov opäť vpustili do našich končín. Ak nebudeme v tomto jednotní, tak obete všetkých tých Slovákov, Maďarov, Chorvátov, Čechov, Nemcov…, ktorí padli na bojiskách proti bojovnému islamu od čias kráľa Žigmunda Luxemburského až po Jozefa II., teda viac ako 300 rokov, boli zbytočné.

Najnebezpečnejšou časťou Szigetyho nechutného pamfletu je tvrdenie, že sochy sa majú budovať tam, kde sa nejaká osobnosť „narodila, kde žila, a pracovala, kde študovala, kde strávila svoje posledné dni“. Ak pán Szigety a všetci ostatní predstavitelia Maďarov doma i vo svete považujú toto tvrdenie za opodstatnené a stotožňujú sa s ním, budeme ho musieť na ich škodu akceptovať. Ale potom nám musia povedať, ktoré sochy postavené v minulosti i v súčasnosti máme začať na našom území odstraňovať. Či máme ako prvé odstraňovať tie turuly po celom južnom Slovensku, lebo ťažko nám dokážu, že práve na námestie v Dunajskej Strede niektorý z nich sadol. Ono vôbec budú mať ťažkosti s dôkazom, že vôbec niekedy nejaký turul žil. Rovnako si neviem predstaviť, žeby vedeli dokázať napr. prítomnosť sv. Štefana v Komárne alebo toť oproti Bélikovmu alódiu v Šamoríne. Ono by mali asi problém dokázať vôbec, že panovník takého mena vôbec žil. Ale to je už druhá stránka veci. Rovnako by asi museli byť odstránené všetky sochy Lajka Košúta a taktiež Šanika Petroviča. A to nielen preto, že na mnohých miestach, kde stoja, vôbec dotyčné osoby neboli, ale najmä vzhľadom na ich vzťah k národu, z ktorého pochádzali.

Takže by som nielen Szigetymu, ale aj ostatným horkokrvným hlupákom odporučil držať sa späť. Keď Slováci sú ochotní tolerovať ich symbolické osobnosti – hoci by nemuseli – musia uznať, že 30% Slovákov má také isté právo pripomenúť si svojho velikána ako 60% Maďarov a naopak. Ak by to tak nemalo byť, tak sa aj my budeme musieť zariadiť podľa – síce hlúpeho – návodu vraj reprezentanta „maďarskej komunity“. Preto verím, ž v blízkej budúcnosti, keď sa bude v Štúrove odhaľovať Štúrova socha, prídu na tento akt aj zástupcovia Csemadoku, mesta Štúrovo a vítaní by boli aj zástupcovia z Ostrihomu. Len takéto konanie je totiž rozumné a zodpovedajúce dobe, v ktorej žijeme.

Anton Hrnko