Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa.
O čo teda Slovákom išlo od etablovania sa ako moderného európskeho národa v revolučných rokoch 1848 – 1849, o čo sa snažili ich reprezentanti v spoločnom česko-slovenskom zahraničnom odboji v rokoch prvej svetovej vojny a porovnajme to s tým, čo im 28. október 1918 priniesol. Odpovedzme si aj na otázku, keďže prínos česko-slovenského štátu pri završovaní emancipácie slovenského národa nemožno opomenúť, ktorým dátumom Slovensko skutočne vstúpilo do tohto štátu, kedy prejavilo vôľu byť jeho súčasťou. Pretože o tom, kam malo patriť Slovensko, nemohli rozhodnúť zo slovenského pohľadu nekompetentní zástupcovia českého národa, ale výlučne a jedine legitímni zástupcovia slovenského ľudu. Takže ak niečo, nejaký dátum by mal byť povýšený na štátny sviatok, mal by to byť dátum, kedy národ, resp. jeho reprezentanti konali aktívne a v záujme národa, nie keď niekto o národe rozhodol a ešte k tomu proti jeho elementárnemu záujmu.
Na úvod by som pripomenul dva citáty dvoch reprezentantov dvoch úplne odlišných štátnych útvarov, ale svojím spôsobom vypovedajúcim o ich spoločnom charaktere. Možno niekto bude tvrdiť, že sú to dva citáty z rôznych období, ale okrem formálnej rozdielnosti, obsahom sú totožné. Keď Svetozár Miletič, poslanec Uhorského snemu, protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a žiadal, aby jej majetok bol odovzdaný slovenskému národu, vtedajší minister vnútra a neskorší pätnásťročný premiér Uhorska Koloman Tisza povedal, že nepozná v Uhorsku slovenský národ[1]. Keď sa v roku 1922 pýtali prezidenta Česko-Slovenskej republiky na otázku slovenského národa, tak odpovedal, že slovenský národ neexistuje, je to výmysel maďarskej propagandy[2]. Nuž, dalo by sa povedať dva fatálne odsudky, dva odsudky, ktoré hovoria, že slovenský národ neexistuje, nie je. Jeden tvrdí, že ho nepozná, druhý, že si to niekto vymyslel. A nikto sa nepýtal Slovákov, čo chceli.
Teda pozrime sa, čo tí Slováci chceli, za čo bojovali, za čo boli ochotní položiť svoje životy a čo chceli dosiahnuť tým, že sa pripojili napríklad do česko-slovenských légií, do česko-slovenského zahraničného odboja. Aby sme toto všetko pochopili, musíme sa vrátiť niekoľko desaťročí dozadu, keď sa kládli základy slovenského národnopolitického programu, keď sa tvorila moderná slovenská politika. Základným bodom obratu v slovenskej politike boli Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, v ktorých štúrovská generácia definitívne odpovedala na základnú ontologickú otázku, trápiacu Slovákov dlhšie obdobie, ktorá znela: Sú Slováci samostatný národ, alebo sú súčasťou nejakého väčšieho celku. Odpoveď bola jasná a jednoznačná: Slováci sú národ a ako takým im patria všetky náležitosti, ktoré sú s tým spojené.[3] Za tieto ciele boli ochotní mnohí Slováci pozdvihnúť zbrane a ísť bojovať. Čo chceli dosiahnuť bolo ustanovené v Pamätnom spise, ktorý predložili reprezentanti Slovenskej národnej rady cisárovi 19. marca 1849. Stručne možno povedať, že chceli vyčleniť svoje územie ako samostatný správny celok, aby Slováci boli uznaní za samostatný národ, , aby mali svoj vlastný zákonodarný snem, mali svoju vládu a aby sa úradovalo po slovensky[4].
Tieto princípy boli zakotvené aj do základného politického programu Slovákov v 19. a na začiatku 20. storočia, ktorým bolo Memorandum národa slovenského z roku 1861. Netreba ho celé rozoberať a vykladať, ale boli v ňom zakotvené tri základné princípy. Prvý, ktorým bolo zákonné uznanie Slovákov za svojbytný politický národ (vtedy v rámci Uhorska, ale potom sa ukázalo, že v rámci Uhorska to nie je možné, tak sa hľadali iné cesty). Tu treba ešte podotknúť, že v ontologickom zmysle o existencii samostatného slovenského národa nikto z angažovaných Slovákov už nepochyboval. Druhým bolo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov (v právnom zmysle slova išlo o autonómiu Slovenska). To predpokladalo, aby mali svoju vlastnú autonómnu samosprávu so zákonodarným snemom, lebo len tak si svoje veci mohli riadiť sami podľa svojich potrieb. A, samozrejme, bola tam aj obligátna jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Ostatné všetko už boli len technické veci[5].
Základné body Memoranda národa slovenského boli kľúčové politické ciele pre mnohé generácie Slovákov ako do vypuknutia prvej svetovej vojny, tak aj po roku 1914. Za roky po rakúsko-maďarskom vyrovnaní slovenská politická reprezentácia zaznamenala mnohé vzostupy i pády, ale týchto základných princípov sa jej hlavný prúd nikdy nevzdal. Pritom, ak by si niekto myslel, že slovenská politika mlela v rokoch pred prvou svetovou vojnou z posledného, že Slovákom hrozilo fatálne odnárodnenie a maďarizácia, treba ho vyviesť z omylu. Stačí sa začítať do slovenských národne orientovaných novín a z nich sa dá zistiť, že vtedajší predstavitelia Slovákov videli svoju situáciu pomerne optimisticky, omnoho optimistickejšie, ako to neskôr dobová propaganda, ktorá podporovala ideu čechoslovakizmu, predstavovala a ako sa to v mnohých publicistických „opusoch“ predstavuje dodnes. Vidieť to aj z úvodníka slovenských Národných novín, ktoré na prahu roku 1914 napísali: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[6]. Tento postoj vyplýval aj z toho, čo sa začalo diať po Berlínskom kongrese z roku 1878, ktorý maďarská politika považovala za svoj veľký úspech. Postupne sa totiž presadzovala myšlienka práva národov na sebaurčenie, čoho absurdným vrcholom bolo, aspoň zo slovenského národného pohľadu, keď sa cisárska Viedeň vyhlásila za tútora práva na sebaurčenie albánskeho národa. To už dojalo aj komentátora Národného hlásnika, ktorý poznamenal: „Slovenský národ odjakživa vynikal vernosťou ku kráľovi. Národ pokojný, pracovitý, s najstaršou kultúrou v krajine — a predsa nemali nás vo Viedni ani za toľko, čo tých pár tisíc všivavých bašibozukov[7] v Albánii. O tých sa viac starajú, ako o nás, bárs nás je desať ráz toľko“[8]. Teda predpokladať od predstaviteľov slovenskej politiky, žeby boli ochotní aktívne ísť do zápasu s Rakúsko-uhorskou monarchiou s cieľom vymeniť maďarské more za český rybníček, v ktorom by sa fatálne utopili, je úplný nezmysel.
To ináč dokazuje celý postup slovenských politických reprezentantov v domácom i zahraničnom odboji, ktorí jednoznačne presadzovali myšlienku slovenskej politickej samosprávy. Nepostrehli však, že mnohé sľuby, ktoré im česká politická reprezentácia dávala niekedy s plnými priehrštiami, niekedy so škrípajúcimi zubami, neboli úprimne myslené. Smerovali len k upokojeniu Slovákov až do času, kým sa nedostali k moci, k ovládnutiu slovenského územia. Potom už na svoje sľuby zabudli a cez svojich „agentov“ vplyvu z radov Slovákov vytvárali situáciu, že tých, ktorí sa domáhali splnenia daných slov, politicky, v niektorých prípadoch i brachiálne eliminovali. Analýza postojov a programových cieľov slovenskej politickej reprezentácie, ktorá bola angažovaná v česko-slovenskom odboji, ukazuje, že tieto postoje boli viac menej konzistentné v nadväznosti na predvojnové slovenské politické smerovanie a vo všetkých rozhodujúcich dokumentoch, ktoré Slováci podpísali s Čechmi, alebo ktoré vytvorili Slováci, sa to jasne prejavuje; napr. aj písaním spojovníka v slove česko-slovenský.
V slovenskej historickej spisbe je všeobecne známe a aj zdôvodnené, prečo sa na roky vojny domáca slovenská politická reprezentácia odmlčala a prečo nechala za seba hovoriť zahraničných, teda zväčša amerických a ruských Slovákov. Americkí Slováci, ktorí od roku 1907 boli združení v Slovenskej lige v Amerike, vyznávali aj mnohé americké hodnoty, akými boli demokracia, federalizmus a sebaurčenie. Je preto viac menej samozrejmé, že keď vypukla vojna začiatkom augusta roku 1914 a keď pocítili potrebu k nej a k osudu slovenského národa zaujať stanovisko, tak popri slovenských politických programoch vychádzali aj z týchto hodnôt. V memorande, ktoré v septembri 1914 vydala Slovenská liga a ktoré hovorilo o tom, o čo sa Slováci budú usilovať v nasledujúcej vojne, boli tieto princípe úplnosti obsiahnuté: „My chceme, aby zavedená a poctivo prevedená bola úplná rovnoprávnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto ustanovujeme, že by všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi. Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“[9]
Americkí Slováci boli okrem iného aj realisti. Uvedomovali si, že po tvrdej, takmer päťdesiatročnej maďarizácii Slováci budú potrebovať zahraničnú pomoc, zahraničného spojenca, s ktorým by mohli svoje sebaurčovacie právo doviesť do úspešného konca. Preto sa v ich radoch rozprúdila diskusia, kde hľadať spojenca pre ciele, ktoré chceli dosiahnuť. Boli si vedomí aj silného rusofilstva v slovenskej spoločnosti, ale Rusko ako potenciálneho tútora slovenskej zvrchovanosti vylúčili. Rusko pokladali za mocnosť, ktorá bola jednak silná, bola pravoslávna, bola iná ako naše stredoeurópske cítenie. Vylúčili aj Poľsko, ktoré pokladali síce za blízke, bližšie k Slovensku, ale tiež videli, že bolo silné a aj silno nacionalistické a Slováci by v ňom nemohli nejakým spôsobom nájsť ten správny domov. Matúš Jankola, popredný činiteľ Slovenskej ligy a účastník diskusie zhrnul výsledky diskusie nasledovným spôsobom: „Naším heslom musí byť „Preč od Maďarov“, musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi. Rusi sú pravoslávni a sčiastky prisilní, pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, ale tiež arogantní, domýšľaví a dosť neznášanliví a pre nás prisilní vo všetkom. Spojiť môžeme sa iba s Čechmi. Na príklad nech nám je Rakúsko-Uhorsko. Vláda, najvyššia diplomacia, vojsko, spoločné a ostatné všetko samé.[10]“ Teda nevidieť tam žiadne snahy o splynutie s Čechmi, žiadne, ani dočasné ústupky od memorandového programu, práve naopak. Dokonca M Jankola bol tak prezieravý, že počítal aj s tým, že Česi sa budú snažiť Slovákov majorizovať a ovládať: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší. Slováci… vždy zachovajú si svoj charakter[11].“ Jeho kalkul však nepočítal s tým, že za obdobie jednej generácie sa zmení „duch doby“ a zapríčiní to, že kým vznik Česko-Slovenska bol spojený so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, zavŕšenie konsolidácie slovenského národného telesa sa odohrávalo v čase nástupu najtemnejšej európskej diktatúry a vtlačilo je pečať doby. Pri patričnom zneužití tohto faktu zo strany českej politiky sa tak zavŕšenie slovenskej emancipácie posunulo o ďalšie dve generácie.
Na základe úvah o budúcnosti slovenského národa po skončení veľkej vojny v Slovenskej lige bola prijatá koncepcia spolupráce s americkými Čechmi s cieľom vytvoriť spoločný štát s Čechmi a podporiť všetky úsilia smerujúce k dosiahnutiu tohto cieľa. Prvým hmatateľným výsledkom tejto politiky bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. V dohode sa hovorí o samostatnosti Českých krajín a Slovenska, teda o samostatnosti dvoch území a dvoch národov, ktoré mali byť spojené vo federatívnom zväzku českých krajín a Slovenska. Čo však je podstatné z pohľadu legitímnosti 28. októbra 1918 vo vzťahu k Slovensku je systémové písanie adjektíva česko-slovenský so spojovníkom[12]. Teda nikde sa tam nehovorí o tom, že by Slováci mali v pripravovanom novom štáte prísť o to, čo bolo z ich pohľadu podstatné, čo sa snažili celé generácie slovenských národovcov – o svoje samostatné bytie a existenciu. Koloman Tisza chcel utopiť Slovákov v maďarskom mori, nuž ale Slováci sa nechceli ísť topiť ani do českého rybníčka. Slováci chceli mať svoj vlastný rybník a chceli spoločne s Čechmi spravovať svoju budúcu vlasť. Asi tak by sme popopísali to, o čo našim predkom v minulosti išlo.
Na Clevelandskú dohodu ideovo nadväzoval aj Kyjevský protokol z 29. augusta 1916, ktorého podpísanie zabezpečil Milan Rastislav Štefánik tým, že spojil slovenské a české spolky v Rusku. Kyjevský protokol hovorí o vytvorení Česko-Slovenska, opäť so spojovníkom[13]. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu, čo tiež svedčí o tom, že Štefánik nebol žiaden zaslepený čechoslovakista, akého by ho niektorí večne včerajší radi videli[14]. V neskoršom zápise, ktorý nadväzoval na Kyjevský protokol, sa hovorí: „Programový cieľ Slovákov v Rusku v roku 1916: Náš cieľ je slobodný slovenský národ. Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečené úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu.“[15] O to išlo tým, ktorí vstupovali do Česko-slovenských légií, organizovaných v Rusku Milanom Rastislavom Štefánikom.
T. G. Masarykovi sa nepáčila Clevelandská dohoda, pretože jeho koncept budovania štátu bol trochu iný a hovoril o nezávislých Čechách, o nezávislej Bohémii. Jeho politika voči Slovensku bola svojím spôsobom imperiálna. K obnovovanému českému štátu chcel pripojiť a neskôr pohltiť Slovensko, aby tak prelomil fatálne uzavretie Čechov v nemeckom obkľúčení. S týmito politickými koncepciami chodil na Slovensko už pred prvou svetovou vojnou, ale narazil na striktný odpor politikov na čele Slovenskej národnej strany, najmä S. Hurbana Vajanského, ktorý sa s ním dostal do ostrého, dokonca osobného rozporu.[16] Pri napĺňaní svojich politických koncepcií však nemohol opomenúť obrovskú slovenskú menšinu v Amerike. Bola silná, bola vplyvná a najmä mala obrovské peniaze, ktoré na oslobodenie Slovákov a spoločnú česko-slovenskú zahraničnú akciu vyzbierala jej strešná organizácia Slovenská liga v Amerike v radoch slovenských krajanov. Ak by ju nedostal na svoju stranu, musel by na svoj sen o prelomenie nemeckej blokády Čechov cez slovenské územie zabudnúť. Preto ich prišiel v roku 1918 presviedčať o svojej pravde, ale najmä o tom, že federácia nie je dobrá, že to nie je dobré riešenie pre budúci štát. Americkí Slováci ho však prinútili, aby im on predložil svoju koncepciu, ktorá by podľa neho mala vyhovovať aj Čechom aj Slovákom. Nuž dlho trvalo, kým T. G. Masaryk skoncipoval dohodu, ktorá by vyhovovala zástupcom Slovákov v Amerike a ktorá by zabezpečila podporu – i tých spomínaných milión dolárov – jeho zahraničnej akcii. Tak vznikla Pittsburská dohoda, ktorá garantovala Slovákom všetky základné požiadavky tak, ako to vyplývalo z memorandového programu i základných aktov slovenských krajanských organizácií. T. G. Masaryk dokument 30. mája 1918 v Pittsburghu podpísal a znova podpísal aj jeho kaligrafickú verziu už ako zvolený česko-slovenský prezident. Netreba prízvukovať, že obsahovala aj pre Slovákov podstatný spojovník.[17] Je veľmi pravdepodobné, že už keď ju podpisoval, bol rozhodnutý ju nesplniť. Po získaní moci v štáte zhodil všetky masky a bezostyšne ju vyhlásil za zdrap papiera a za falzum. To, že falzum bola jeho Republika bez spojovníka, štát, ktorý pod názvom, zakotveným v Ústave z 28. februára 1920, nikdy nevznikol a nikto ho v tejto podobe ani neuznal, ho neznepokojovalo. Smutné je, že si túto skutočnosť nevšimli slovenskí čechoslováci dodnes.
Podstatné je však aj to, čo chceli Slováci doma. Zainteresovaní slovenskí činitelia vedeli, čo sa robí v zahraničí v prospech slovenskej a českej veci. Vedeli, že sa pripravuje nový česko-slovenský štát, a preto sa začali už od začiatku roku 1918 pripravovať na to, aby mohli participovať na jeho vytvorení, aby sa aktívne zúčastnili na svojom oslobodení. Vedeli, že nemôžu vystúpiť príliš skoro, lebo uhorská vláda bola až do konca vojny dostatočne silná, aby im brachiálnou mocou mohla prekaziť politické plány. Preto postupovali dôverne, v rámci výkonných orgánov SNS sa pripravovali na vytvorenie Slovenskej národnej rady, ktorá by vo vhodný okamžik povedala, čo Slováci chcú získať po skončení vojny. Akým smerom sa uberali myšlienky v radoch vedúcich predstaviteľov slovenskej politickej elity doma, dáva pomerne presné svedectvo vystúpenie Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918 v Uhorskom sneme. Ferdiš Juriga v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil tri zásadné body, ktoré sa objavili aj v nescenzúrovanej Deklarácii slovenského národa z 30. Októbra 1918. Prvým bolo konštatovanie, že uhorské orgány, to znamená vláda a snem, nie sú kompetentné rozhodovať v slovenskej otázke. Druhým bolo neobmedzené sebaurčovacie právo pre Slovákov. A tretím bola požiadavka, aby Slováci mali samostatné zastúpenie na mierovej konferencii[18].
Keď analyzujeme, ako bol vyhlásený „československý“ štát 28. októbra 1918 českým Národným výborom, musíme povedať, že vo vzťahu k Slovákom, ktorí venovali svoj čas, svoj život a svoje peniaze na oslobodenie spoločne s Čechmi, bolo neúprimné. Neúprimné bolo v tom, že obyčajne sa v deklaráciách vyhlasuje v mene niekoho, niečo a čo s tým sleduje. Vyhlásenie „československého“ štátu však tieto náležitosti nemalo. Nemohlo ich mať, keď chceli českí politickí reprezentanti vyhlásiť svoj štát v duchu, ktorý fumigoval slovenský národný rozmer. Im nešlo totiž o vytvorenie nového, spoločného štátu so Slovákmi, ale o obnovenie českého štátu rozšíreného o Slovensko.[19] Preto vyhlásenie Národného výboru začína úplne netypický vetou. „Samostatný československý štát vystúpil do života.[20]“ Nemohli vyhlásiť štát v mene neexistujúceho československého národa, lebo by ho učinili zmätočným, neplatným. Ale tým, že sa vyhlásil samostatný „československý“ štát, v jeho rámcoch dodatočne skonštruovali aj „československý“ národ. Z celého znenia vyhlásenia vidieť, že česká politická reprezentácia si išla za svojím „imperiálnym“ cieľom a ani perspektívne nepočítala s uspokojením slovenských národných požiadaviek a cieľov, smerujúcich k slovenskej samospráve. Z čisto vecného hľadiska preto nemožno pokladať vyhlásenie z 28. októbra 1918 za založenie česko-slovenského štátu ako spoločného štátu dvoch národov a jeho legitimita vo vzťahu k Slovensku je veľmi sporná. Nikto z aktérov vyhlásenia vrátane V. Šrobára, ktorý je pod ním podpísaný, nemal na niečo takéto mandát od slovenského národa a vyhlásenie bolo v rozpore s programovými cieľmi, s ktorými Slováci vstupovali do spoločného zápasu s Čechmi a ktoré boli zakotvené v Pittsburskej dohode.
Až prijatie Deklarácia slovenského národa 30. októbra 1918 vytvorilo právny rámec, ktorý možno pokladať za slovenský súhlas so vznikom česko-slovenského štátu. Avšak s akým štátom Slováci vyslovili súhlas, jasne hovorí telegram predsedu Slovenskej národnej strany a predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu do Prahy po podpísaní deklarácie. Jasne sa v ňom hovorí, že „Slovenska národná strana stoji na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindukuje pre slovensky národ účasť na utvorení samostatného státu – pozostávajúceho zo Slovenska – Čiech – Moravy a Sliezska[21]“. Práve tento telegram vyjasňuje (aj v korelácii s vystúpením Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918), ktoré pasáže boli Milanom Hodžom z pôvodného textu deklarácie vyškrtnuté. Išlo najmä o zdôraznenie toho, na akom základe Slováci vstupujú do spoločného štátu – teda na základe neobmedzeného samourčovacieho práva slovenského národa a že si žiadajú samostatné zastúpenie na mierovej konferencii. Napriek konfúznosti jej textu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla Hodžovými nesystémovými škrtmi a vsuvkami, musíme Deklaráciu slovenského národa z 30. októbra 1918 pokladať za dokument štátoprávneho charakteru, ktorý rozhodol o odchode Slovákov z Uhorského kráľovstva (to je jeho primárny význam) a prihlásenie sa k spoločnému štátu s Čechmi. Podotýkam, že prihlásenie sa k spoločnému štátu, nie pripojenie sa k obnovenej českej štátnosti rozšírenej o územie, na ktorom Slováci od nepamäti žili.
Pri hodnotení Deklarácie slovenského národa treba povedať, že mnohé generácie odporcov slovenskej suverenity jej upierali štátoprávny význam a skalní čechoslováci to robia dodnes. Radi by videli len ten dátum vzniku Česko-Slovenska, ktorý eliminoval oprávnené štátoprávne nároky Slovákov. Napriek jej terminologickej konfúznosti, zapríčinenej nesystémovými Hodžovými zásahmi, hovorí celkom jasným jazykom. Rozväzuje zväzok Slovákov s Uhorským kráľovstvom tým, že sa prihlásila k samourčovaciemu právu a vyhlásila sa za jediného oprávneného činiteľa hovoriť v mene slovenského národa. Na tomto základe sa prihlásila k spoločnému česko-slovenskému štátu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že termín vetva česko-slovenského národa – či už to týmto spôsobom upravil Milan Hodža, alebo to bolo aj v originálnom texte – je v deklarácii chápaná ako subjekt, čo koniec koncov potvrdzuje aj záverečná pasáž deklarácie, kde sa zdôrazňuje: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.[22]“ Ako vidno, aj Deklarácia slovenského národa bola zostavená v duchu Memoranda národa slovenského a deklarantom išlo o naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa a nie o to, čo zamýšľalo vyhlásenie českého Národného výboru, teda kapitulácia na vlastný národný život a pripojenie sa k „historickým krajinám“ s cieľom splynutia Slovákov do jednotného „československého“, teda českého národa. A, samozrejme, treba pripomenúť, že aj v tomto dokumente sa slovo česko-slovenský dôsledne píše so spojovníkom. Slováci žiadne „bezpomlčkové“ Československo nechceli a ani zaň nebojovali. Preto ho ani nemá zmysel oslavovať štátnym sviatkom, pretože by sme tým ex post legitimizovali všetky snahy takmer všetkých českých politických reprezentácií v nasledujúcich desaťročiach, ktoré sa snažili etnicky, ale najmä politicky asimilovať slovenský národ.
Oponenti tohto môjho názoru budú tvrdiť jednak nepravdivo, že Česko-Slovensko zachránilo slovenský národ pred zánikom, a jednak, že slovenský národ práve vďaka existencii Česko-Slovenska dospel do štádia, keď mohol prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Ja si však dovoľujem tvrdiť, že do tohto štádia sme dospeli síce v rámci Česko-Slovenska, ale napriek snahám či už masarykovsko-benešovskej alebo gottwaldovsko-novotnovskej českej politickej reprezentácii. Jedna sa nás snažila „zrušiť“ v rámci liberálno-demokratických politických postupov, druhá tvrdými a vulgárnymi boľševickými metódami. Jedni na to zakladali ústavy a katedry, na ktorých zdôvodňovali neexistenciu slovenského národa, odsudzovali štúrovský „rozkol“ a blúznili o raji, ktorý Slovákov čaká, keď sa zrieknu tej svojej „kočištiny“. Druhí mali na vytvorenie „čechoslováckeho“ raja na zemi iné techniky. Formálne síce uznávali existenciu slovenského národa, ale pre tých, ktorí sa snažili z tohto uznania vyvodiť aj politické a štátoprávne závery, to v ich režime nemali ľahké. Mali pre nich vybudované „pohodlné“ cely vo väzniciach a dlhodobé žaláre. Žiaľ, najmä začiatkom 50. rokov aj šibenice. Ak by si niekto myslel, že po federalizácii Česko-Slovenska tlaky na asimiláciu, respektíve na potlačenie Slovákov minimálne ako politického národa ustali, ten je na omyle. Mariánom Čalfom pertraktovaná trojjediná ústava, ale aj Havlova „funkční“ federácia boli len odvary rovnakého čaju. Preto si myslím, že sté výročia konca prvej svetovej vojny, rozpadu Uhorského kráľovstva a vznik Česko-Slovenska[23] treba dôstojne osláviť a to je všetko. Dávať pri dnešnej realite minulému štátu väčší význam (napr. oslavovaním ho štátnym sviatkom), aký v slovenských dejinách mal, pokladám za nenáležité.
[1] Holotík, Ľ. – Mészaroš, J.: Dejiny Slovenska II., Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1968, s. 281.
[2] Le Petit Parisien, 14. 9. 1921. Citované podľa Dejiny 2/2016. Internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, s. 101.
[3] Pozri text Žiadostí slovenského národa. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Národné literárne centrum, Bratislava 1998, s. 307 – 310.
[4] Tamže. Text pamätného spisu, s. 318 – 319.
[5] Tamže. Text Memoranda národa slovenského pre uhorskú vládu a Viedenského memoranda pre cisára, s. 336 – 357.
[6] Národné noviny, 8. 1. 1914
[7] Bašibozuk bol príslušník neregulárnych vojenských jednotiek Osmanskej ríše, zväčša albánskej národnosti, ktorých Vysoká porta využívala na terorizovanie balkánskych národov.
[8] Národný hlásnik, 9. 1. 1914.
[9] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 437.
[10] Tamže. List M. jankolu, s. 439.
[11] Tamže. S. 440.
[12] Tamže. Text Clevelandskej dohody, s. 445 – 447.
[13] Tamže. Text Kyjevského protokolu, s. 449 – 450.
[14] Len na okraj treba poznamenať, že prvý návrh, ktorý dal francúzskej vláde na vytvorenie zahraničného vojska z rakúsko-uhorskej armády, požadoval zriadenie Slovenských, nie Česko-Slovenských légií. Pozri: Guelton, F. – Braud, E. – Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik v archívnych dokumentoch Historickej služby francúzskeho ministerstva obrany. VHÚ – MO SR 2009, s. 41.
[15] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 451.
[16] http://tg-masaryk.cz/mapa/index.jsp?id=12&misto=Bystricka.-Letni-pobyty-1888-1901,-1931-1933
[17] Dokumenty slovenskej národnej identity..c.d. Text Pittsburskej dohody, s. 485 – 487.
[18] Juriga, F.: Blahozvesť kriesenia národa slovenského a slovenskej krajiny. Trnava 1937. Text vystúpenia F. Jurigu na uhorskom sneme, s. 284.
[19] Tento koncept štátu sa potom dlhodobo prejavoval napr. v systematickom pomenovaní českej časti republiky ako historických krajín a východných častí ako niečoho, čo nemalo históriu a bolo k historickým krajinám pripojené.
[20] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Vyhlásenie Národného výboru, s. 503
[21] https://urda.blog.sme.sk/c/165643/30-okt-1918-Martinska-deklaracia.html. Text telegramu M. Dulu.
[22] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Text Deklarácie slovenského národa, s. 513 – 514.
[23] Hádam na tomto mieste by bolo treba niečo povedať o písaní názvu bývalého štátu. Názov bez spojovníka symbolizuje to, o čo sa usilovali a čo aj realizovali predstavitelia českého politického tábora. Reprezentuje skutočnosť, že Československo bolo len českou štátnosťou, v ktorej Slovensko hralo podradnú úlohu. Názov so spojovníkom odráža skutočnosť, o ktorú sa usilovali celé desaťročia slovenskí politickí predstavitelia – aby bolo Česko-Slovensko spoločným, a nie českým štátom. Tento názov je jediný správny i z hľadiska znenia Versailleských mierových zmlúv, ktoré dôsledne písali názov štátu so spojovníkom z jednoduchého a praktického dôvodu – nový štát chápali ako štát dvoch národov (peoples), ktoré sa spojili do spoločného štátu. Neviem, prečo by sme si mali pripomínať štát s názvom, pod ktorým nikdy nebol pri vzniku uznaný.
Možno je aj iný dôvod vypracovania Marakéšskeho dohovoru – možno je to nárast obyvateľstva v Afrike, nakoľko nárast je tu enormný – napríklad taký Niger 1960 – 1.7 mil. obyvateľov ale v roku 2011 – už 16 mil. obyvateľov, teda 8 násobný vzrast za 50 rokov…
Alebo úrodná a na suroviny bohatá Nigéria – v roku 1950 – 33 mil. obyvateľov , 1991 – 88 mil. obyvateľov 2006 – 140 mil. obyvateľov , 2014 – 177 mil. obyvateľov
Výborne vzdelaný Egypt: 1945 – 18.5 mil., 2004 – 73.5 mil., odhad pre rok 2025 – 103 miliónov obyvateľov.
Zdá sa teda, že Afrika populáciou rastie – vidno žiaľ aj tlak na národné parky – pytliaci tu napríklad úplne hubili nosorožca čierneho….aj počet slonov hrozivo klesá, niekde na desatinu pôvodného stavu, z niektorých tradičných oblastí aj úplne zmizli (boli vytlačení) – dedinčania si bránia svoje políčka.
Marakéšky dohovor teda má možno za úlohu aj odľahčiť Afriku – umožniť obyvateľstvu podobnými zmluvami dostať sa mimo kontinent. Odľahčenie Afriky, ktorá ročne rastie o 50 miliónov obyvateľov musí byť ale citeľné – musí sa jednať každoročne o migráciu aspoň 5 až 10 miliónov obyvateľov, a dlhodobo. Možno práve Marakéšska dohody má vytvoriť pre to cestu – a zdá sa, že pod zámienkou akoby pracovnej ochrany migrantov….Ja si to ináč neviem vysvetliť.
R. Fico /Smer-SD/ o migračnom pakte
——————————————————–
V parlamente sa kade kto odvoláva – nechápem ale, prečo sa neodvoláva Lajčák.
Pokiaľ ústavnou väčšinou poslanci zamietnu Marakéšsky dohovor, Lajčák, ako jeho silný spoluautor – ktorý viedol údajne dokonca tím na jeho vypracovanie, by mal sám odstúpiť z postu ministra zahraničných vecí. Resp. by som očakával, že opozícia sa ho z tohto postu pokúsi odstrániť hlasovaním o dôvere. Po tomto príhovore by ma veľmi zaujímalo potom hlasovanie poslanca Fica….
Nebola by vlastne už samotná parlamentná deklarácia zaväzujúca ho k nepodpísaniu Marakešu vyslovením nedôvery jeho (Lajčákovej) osobe?
Iní v podobných prípadoch vopred sami povedali, že výsledok hlasovania v parlamente prijmú aj ako hlasovanie o svojej dôvere….
Lajčiak má podľa tlače údajne vysokú podporu ako prezidentský kandidát. Je to rozporné. Lajčák by sa mal občanom SR podľa mňa ospravedlniť za porušovanie Ústavy SR.
Zrejme tu ale stále nepochopil, že spravil chybu, je duchom niekde na chodbách OSN . No uvidíme, dajako sa totiž odmlčal..
„Napriek tomu, že rovnako ako Slovenská republika odmietajú členstvo v Globálnom pakte o migrácii viaceré členské štáty EÚ, však Európska komisia oznámila, že sa chce v mene celej Európskej únie pripojiť k tomuto spornému dokumentu, prevziať a implementovať všetky záväzky vyplývajúce z Globálneho paktu o migrácii do legislatívy EÚ, ktorá je pre nás v mnohých prípadoch nadradená.”
https://www.hlavnespravy.sk/slovensko-sa-k-paktu-osn-o-migracii-asi-nepripoji-nie-sme-vsak-este-za-vodou-hovori-poslanec-paska-o-moznom-natlaku-z-eu/1582722
pan Hrnko,
to ste vcera riadne pohnojil, ked ste sa obtieral Meciara a vystatoval, ake mate zasluhy na zalozeni zradcovskej kolaborantskej odnarodnenej DU. Moravcik podpisoval zlodejske privatizacne projekty este v posledny den svojej docasnej vlady, a Vy sa chvalite, ze ste nic neprivatizoval? Ako za V.I.Lenina – Jeden krok vpred, dva kroky vzad…
“Len poznamenávam, že som to bol ja, ktorý sa vo vtedajšej SNS postavil proti Mečiarovi, že tá časť SNS, ktorá sa neskôr premenovala na Národnodemokratickú stranu a ako taká splynula po voľbách s Demokratickou úniou, sa zúčastnila na odvolávaní V. Mečiara v marci 1994 z postu premiéra.”
“Dokonca som to bol ja, ktorý zabránil tomu, aby – podobne ako neskôr Gaulídera – vylúčili skupinu poslancov okolo M. Kňažka z parlamentu. Mečiarovej politike som vždy oponoval a keď som zistil, že vtedajšia protimečiarovská opozícia je rovnaká, ak nie horšia ako Mečiar, odišiel som roku 1998 z politiky. Do politiky som sa vrátil až roku 2016, ale to už bola dlhoročnou poslankyňou a reprezentantkou tej najhoršej protinárodnej politiky práve jednoduchá Lucia. Len história bude môcť zhodnotiť, či môj vtedajší postoj bol správny, ale v princípe som rád, že som sa nezúčastňoval ani na mečiarovskej privatizácií, ale ani na dzurindovskej rabovačky slovenského národného majetku, čo pani Nicholsonová o sebe povedať nemôže.”
Ak ste si dobre všimli, tak som odmietol demonizáciu Mečiara (dnešná opozícia je horšia ako Mečiar) Podstata je však vo vete, ktorú aj vy citujete: „Len história bude môcť zhodnotiť, či môj vtedajší postoj bol správny, ale v princípe som rád, že som sa nezúčastňoval ani na mečiarovskej privatizácií, ale ani na dzurindovskej rabovačky slovenského národného majetku, čo pani Nicholsonová o sebe povedať nemôže.”
Vôbec sa nehanbím za to, že som sa roku 1993 – 1994 postavil proti Mečiarovi. Jednoducho to bolo treba ako SNP.
Ako môže Lajčiak tak občanom Slovenska klamať! Ale rozumiem mu – kruhy OSN sa budú diviť , že si nevie spraviť s dajakým Slovenskom poriadok…
Krásna tradícia:
SNP -> protimečiarovský puč (nič iné to nebolo) v 94 -> porážka „mečiarizmu“ v 1998
Som rád, že ste to dali do takej jasnej súvislosti. Dnes to mnohým hovorí podstatne viac (a niečo podstatne iné) než si myslíte.
potvrdzujem Tucko,
kedze medzi kozmopolitnymi protimeciarovskymi aktivistami bol aj Anton Hrnko, poskytol im narodniarske krytie a to malo neblahy vplyv na politicku orientaciu ludi, ci vlastne skor na ich politicku dezorientaciu, uverili intenzivnej medialnej kampani a zlom Meciarovi a dobrych kozmopolitnych demokratoch a potom v roku 1998 volili ako volili a dejiny Slovenska isli opacnym smerom ako mali. vysledok bol Dzurinda a jeho velka privatizacna rabovacka, upevnenie moci slnieckarov, ktorych predtym Meciar na hlavu porazil. samotny Janičina ako minister privatizacie v Moravcikovej vlade to bol velky hajzel. akurat Marian Andel sa prebudil a robil co vedel, ale uz to nijako nevedel skorigovat. O oportunistoch Miskovskom a Cernakovi skoda reci. tito ludia to zabili a pochovali. namiesto spoluprace nenavistna konfrontacia, ich narodniarstvo koncilo pred branou Slovenskej poistovne. bolo to obdobie obrovskych premrhanych sanci…
Ale chlapci,
nemiešajte hrušky s jablkami. Výrok, že česť SNS končí pri bránach Slovenskej poisťovne povedal Mečiar na adresu Slotových najbližších spolupracovníkov P. Sokola a dnes už nebohého M. Vrabca po voľbách roku 1994, keď vznikol problém v koalícii HZDS – SNS – ZRS. Teda nemiešajte do toho ani mňa, ani Černáka a ani Miškovského. Áno bolo to potrebné, ináč by nás boli zničili. To, že sa to dá, treba pozrieť okolo nás. A rovnako SNP – o obnovení ČSR bolo rozhodnuté. Na tom nikto na Slovensku nemohol nič zmeniť (rovnako ako nikto nemohol nič zmeniť na osude NHD, hoci Chorváti boli iní bojovníci ako Slováci). Mohli sme zmeniť len postavenie v tom štáte. A aj keď to nebolo to makové, nakoniec sme k tej vlastnej štátnosti dospeli.
pan Hrnko,
opatrne s tym Meciarom. dnesna strana SNS nema inych volicov ako tych, ktori predtym volili, alebo sympatizovali s Meciarom. mladi internetovi volici volia skor LSNS, ako SNS, ktovie preco. netreba si pilit konar, na ktorom clovek sedi. Meciar to je symbol vybojovania, presadenia sucasnej slovenskej statnosti, byvala strana SNS okolo toho len obsmrdala, vadila sa, viedla prazdne plamenne reci, aj ked Vasa osobna zasluha je nepochybna a mimoriadne dolezita. aj kapitanovi Dankovi by sa zislo dohovorit, nech tolko nepodlieha modnym vlnam…
NR SR o migračnom pakte
—————————————-
https://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Parlament-odmietol-Globalny-pakt-OSN-o-migracii-Pozrite-sa-kto-ako-hlasoval-307267
Konečne sa človek nemusí za vás hanbiť (dúfam, že v tom nie je žiaden odrb)!
„Za návrh zákona ako celok hlasovalo 90 poslancov. Konkrétne išlo o všetkých členov klubu Smeru, rovnako aj klubu SNS, ĽSNS a Sme rodina, okrem Adriány Pčolinskej, ktorá bola neprítomná. Za prijatie nesúhlasného stanoviska bol aj Eduard Adamčík a Péter Vörös (obaja z Mosta-Híd) a nezaradení poslanci Peter Marček, Martina Šimkovičová, Rastislav Holúbek, Marek Maďarič a Richard Vašečka.
Proti prijatiu uznesenia boli pätnásti zákonodarcovia z opozície. Konkrétne ide o Zuzanu Zimenovú zo SaS, Jána Budaja, Silviu Shahzad, Natáliu Milanovú, Alana Suchánka (všetci z OĽaNO) a nezaradených poslancov Zsolta Simona, Luciu Žitňanskú, Miroslava Beblavého, Vieru Dubačovú, Simonu Petrík, Katarínu Macháčkovú, Ota Žarnaya (všetci zo Spolu), Juraja Kolesára a Martina Poliačika (Progresívne Slovensko).
Hlasovania sa zdržalo 31 poslancov – všetci poslanci SaS s výnimkou Zuzany Zimenovej, poslanci klubu Mosta okrem Eduarda Adamčíka a Pétera Vörösa a nezaradení Alena Bašistová a Igor Janckulík. Šiesti zákonodarcovia nehlasovali – išlo o poslancov OĽaNO, ktorí už dopredu avizovali, že sa hlasovania nezúčastnia. Ôsmi poslanci boli neprítomní.“
Andrej Danko /SNS/ (a spol) o Marakeši
————————————————————
Chystá sa v Marakeši vlastizrada?
—————————————————-
https://www.hlavnespravy.sk/kiska-do-marrakesa-by-mal-ist-slovensky-zastupca-samit-eu/1595824
Mimochodom, v Marrakéši sa bude schvaľovať nielen dohovor o migrácií, ale zároveň tam teraz v zúfalstve a pekne potichúčky „pred“sunuli aj dohovor o utečencoch (teda dohovor o tom, že EÚ prevezme utečencov z Turecka atď.), ktorý mal byť pôvodne schválený až o rok. Netuším, ako technicky prebieha schvaľovanie takýchto dokumentov, ale nebude tam potom bude musieť byť niekto vyslaný zo Slovenska čisto kvôli tomu druhému dohovoru? A ako sa to potom oddelí od toho prvého dohovoru?
Pre istotu by sa asi malo schváliť ešte ďalšie uznesenie v NR SR o tom druhom dohovore.
Ono je toho viac, čo poriadne smrdí. EÚ (komisár Avramopoulos) akosi kvaltuje aj čo sa nového európskeho azylového systému týka (rovnaké azylové štandardy v celej EU, rovnaké sociálne „stimuly“ pre migrantov a spomína aj prerozdeľovanie migrantov). Padajú výrazy ako „hodiny tikajú“ v súvislosti s tohtotýždňovým stretnutím európskych ministrov vnútra, kde sa to má asi celé upiecť.
Začínam mať pocit, že sa pripravuje na V4 rovnaké svinstvo ako boli kvóty v 2015. Budúci rok bude možno kľúčový, pretože v 2020 má byť vytvorený 10 000 členný európsky pohraničný zbor a čokoľvek, čo sa „mocní tohto sveta“ (a EÚ) rozhodli spáchať na európskych národoch, tak budú musieť stihnúť počas nasledujúceho roka. Aspoň to tak vyzerá.
Na Smer sa spoľahnúť nedá. Tak ako sa nechali(?) odrbať pri Lisabonskej zmluve, kde ich ani nenapadlo položiť si otázku, prečo si 3 krajiny vynútili opt-out z migračnej politiky; tak ako ich minister Richter pretláčal Istanbulský dohovor – rovnako ich minister Lajčák pretláča(l) marakešský „Mníchov“ (Globálny kompakt o migrácii).
Slovensko potrebuje politickú silu, ktorá bude bdieť nad ním a nad záujmami jeho obyvateľov (keď už vyššie menovaným v tom bráni ideológia a „hodnoty“, rozumej vrodená predispozícia k riťolezectvu)!
Smer – SD na šnúrke od Kiskových gatí
————————————————————
https://www.hlavnespravy.sk/premier-poziadal-prezidenta-aby-neprijal-lajcakovu-demisiu/1597816
…už to človeka ani neprekvapuje.
Vážení národniari,
nemali by ste podniknúť dajaké kroky v súvislosti s príspevkom p. Pomocníka z 3.12. 2018/0.22 o ďalšom (utečeneckom) pakte, ktorý OSN predsunula z minulého roka? Viete, som len jednoduchý človek z ľudu, dedinčan takpovediac – a ak nič nepodniknete, náhodou by ma mohlo napadnúť, že to, čo p. Pomocník urobil bolo nie varovanie SNS pred odrbom, ktorý chystá OSN ale v skutočnosti
návod pre slovenského premiéra Pellegriniho ako odrbať/podviesť slovenské obyvateľstvo tým, že Marakeš (napriek ústavnej parlamentnej deklarácii) svojou účasťou odsúhlasí slovenský zástupca, ktorý tam bude vyslaný k podpisu utečeneckého paktu!!!
No a ja by som si o vás len veľmi nerád myslel nejaké škaredé veci: napríklad, že sa tu (v spolupráci SNS – Smer – Kiska – OBSE) ide spáchať ústavný podvod na Slovákoch a Slovenkách a že sa tu v skutočnosti robí všetko preto, aby globalistický prašivec Lajčák (s parlamentom vyslovenou nedôverou) zostal vo funkcii. Ved údajne – je to vraj charakter!
…a ešte k tomu zostal vo funkcii bez toho, aby sa ten lump aspoň ospravedlnil obyvateľstvu za tie svoje arogantné a drzé vyjadrenia!!!
Možno to nebude problém, lebo ja som hore vychádzal hore z oficiálnych informácií nem. ministerstva zahraničných vecí spred pár týždňov, ale niečo sa asi zmenilo, lebo včera som čítal v novinách, že utečenecký dohovor budú schvaľovať v New Yorku o dva(?) dni neskôr. Alebo príde zas nejaké prekvapenie a platí to prvé, bohvie.
Ešte poznamenám, že na tomto celom je zaujímavé, ako si tento migračný dohovor vlastne sami prekazili. Nebyť operácie „prvá vlna prílevu z Afriky a Ázie“ z roku 2015, dnes by nikoho nejaký migračný dohovor OSN nezaujímal, vôbec by sa to neriešilo a bez problémov by to prijali. Takže ak nemajú pripravené zadné dvierka (a to určite ako vždy majú), tak tento krok v rámci akcie zmiešavanie rás a islamizácia Európy im nevyšiel.
Mimochodom tu slová roka 2018. Prvýkrát sí-aj-ej [úmyselne píšem takto] odhalená takpovediac v priamom prenose v štáte EÚ. Predpokladám, že sa nejako ututle (prinajhoršom zas kde-tu záhadne pomrie). A v zahraničí ako vždy ani slovo (ale dozvieme sa v novinách a v zahraničí naďalej, že „ten Kaliňák“…a „ten Fico“…a „ten Putin“,…no fuj…).
Teraz už sú tak neschopní (resp. tak sa vysmievajú celému svetu), že tie puče a ostatné akcie už robia tak očividne, že už to vidí nadpolovičná väčšina ľudí, ktorí len trochu rozmýšľajú. Proste už sú trápni.
Tie slová: h ttps://www.hlavnespravy.sk/mal-niekto-plan-forisch-tvrdi-ze-seliga-dostaval-peniaze-zo-zahranicnych-mimovladok-esetu-v-case-ked-bol-jan-kuciak-este-nazive-hnutie-za-slusne-slovensko-neexistovalo/1598204
„Ešte poznamenám, že na tomto celom je zaujímavé, ako si tento migračný dohovor vlastne sami prekazili. Nebyť operácie „prvá vlna prílevu z Afriky a Ázie“ z roku 2015…“
Pán Pomocník,
myslím, že sa mýlite a podceňujete inteligenciu, organizovanosť a prefíkanosť globalistov. Ja sa domnievam, že v roku 2015 sme boli svedkami ‚prieskumu bojom‘. Bola to oťukávacia/testovacia vlna migrantov, aby zistili, kde v Európe ešte žijú národy dostatočne silné nato, aby sa im postavili na odpor. Dnes už to vedia, je to Vyšegrad. A na ten budú smerovať všetky svoje kapacity. Rok 2018 tu v našom regióne je toho jasným svedectvom.
Bohužiaľ sa ukázalo, že z Vyšegradu je najslabším článkom práve Slovensko (z rôznych príčin). Podotýkam, najslabší neznamená(!) slabý – len najslabší z V4. To je výzva – musíme byť silnejší!!! Viac sa učiť globalistom rozumieť, pochopiť ich zvrátenosť a zákernosť. Je napríklad celkom možné, že onen 10 000 členný pohraničný zbor EÚ má byť nie našou spásou ale záhubou. Veľmi dôležité bude, v koho kompetencii vznikne (EÚ či národné štáty), aké bude mať právomoci, mandát atp.
Nevyhnutným predpokladom pre porážku globalistov je zaujímať sa o dianie okolo seba. Učiť sa. Ale som (opatrný) optimista. Niekde tam hore, medzi globalistami – no zďaleka nie tak vysoko, ako si mnohí myslia – sú jednotlivci, ktorí nad nami bdejú. Takí … ozajstní dobrí anjeli (nie ako Kiska). Asi ich ešte nie je dosť, ale myslím, že ich bude čoraz viac; kedysi ste ich tuším označili ako tých, ktorí nie sú veľmi prítomní v médiách, no existujú, sú tu a pracujú na tom, aby národy prežili.
Mimochodom, majú moju úctu, rešpekt a obrovskú vďaku!!!
Tak, je to skoro detail, ale ja si myslím, že sa vôbec nepočítalo s tým, že s nejakou časťou EÚ (napr. V4) by v tomto smere mohol byť problém. Počítalo sa s tým, že už sú všetci dostatočne zlenivení a zmanipulovaní (na tom sa pracuje desaťročia cez médiá a pripustenie dočasnej prosperity po 2. svetovej vojne) a dosť osôb podplatených. Inak ale – aj som to napísal – zadné dvierka budú, ďalšie akcie budú. A hlavne podotýkam, že ja teda v BA vidím viac černochov než byt tu malo byť a napríklad v bytovom dome, kde bývam, máme odnedávna arabsky hovoriacu rodinu. Takže z môjho pohľadu tých migrantov máme na Slovensku tiež, len neviem, či oficiálne, polooficiálne alebo sem len presahujú spoza hraníc.
Len aby sa nezabudlo:
…Od 10. století až do počátku 20. století bylo území Zakarpatské oblasti součástí uherského státu. V letech 1919/1920–1938 patřilo usnesením mírové smlouvy saint-germainské a trianonské meziválečnému Československu, roku 1938 bylo jihozápadní pohraničí připojeno k Maďarsku, které pak v letech 1939-1944 okupovalo celou oblast, než ji obsadil Sovětský svaz. Zakarpatská oblast v současné podobě byla ustavena 22. ledna 1946. Její hranice se mírně liší od hranic Podkarpatské Rusi v rámci ČSR, která nezahrnovala mj. město Čop a obce Ašvaň, Batva, Galoč, Komárovce, Malé Slemence, Palaď, Palov, Rátovce, Surty, Šalamúnová, Téglás.
slovenska wikipedia vobec neuvadza prislusnost k Uhorsku, ktovie preco, okrem toho s.w. uvadza, ze Zakarpatska ukrajina bola pripojena k Ukrajine, co nie je pravdou, pokial viem bola pripojena k ZSSR a nastupnickou krajinou ZSSR je kto iny ako Rusko. by ma zaujimalo, ci sa niekto na vladnej urovni zaobera tou moznostou, zeby po rozpade UA nastala taka zhoda okolnosti, zeby sa miestni rusini mohli prihlasit cez referendum k slovensku, kde dnes zije pocetna rusinska mensina, pripadne, zeby si vytvorili svoj vlastny stat…
Treba sa držať faktov: Zakarpatská oblasť nikdy nepatrila k Uhorsku, pretože Zakarpatská oblasť je názov administratívnej jednotky Ukrajiny. A bola pripojená k Ukrajine (a nepíše sa tam mimochodom o pripojení). Na sk wikipédii je to teda náhodou všetko uvedené správne, len vy ste si neprečítali správny článok (čo je ale úplne irelevantné, pretože akákoľvek wikipédia je irelevantný zdroj, ak niekto chce o niečom vážne diskutovať; špeciálne česká wikipédia je úplná pohroma).
Zaujímavé a príznačné je tu ale niečo iné: Vy už delíte (neexistujúcu) korisť – a už to tu máme, a potom, že v čom je problém, že sa zastávate Kotlebovcov. Najradšej by ste asi napadli všetkých susedov. Bolo by dobré to predýchať.
Pán Pomocník,
čo myslíte, udrží sa tá Ukrajina v jednom kuse?
pan Pomocnik,
lenze ste neuviedli ziadne pramene, podklady, aby sa to dalo overit. podla mna spravne to je tak, to uvadza ceska wikipedia. kedze subjektom medzinarodneho prava v roku 1946 bolo ZSSR, muselo byt uzemie Zakarpatskej Ukrajiny prifarene k ZSSR a az nasledne mohlo byt uzemie/oblast odovzdane do spravy Ukrajiny, ako nizsieho statopravneho celku. Pokial tento statopravny celok prestane existovat, logicky vznikne nedefinovana situacia, ktoru bude treba zadefinovat. madari vyvijaju v tomto smere dost intenzivnu kampan uz viac rokov, dokonca ponukaju madarske obcianstvo, nepochybne je za tym politicky zamer, mozno aj uzemny. pricom to stoji na vode, lebo na zakarpatskej Ukrajine hovorili po madarsky alebo sa hlasili k madarstvu hlavne zidia, ktorych tam bol pred vojnou velmi vela…
Nase ministerstvo ZV je zamorene demesovcami, od nich sa ziadne ustretove aktivity smerom ku Zakarpatiu ocakavat nedaju. Lajcak je sice povodom rusin, ale dnes je uz prezleceny za nosateho kozmopolitu. osudy rusinov su ozaj velmi pohnute, nemaju dovod sa hlasit k Orbanovmu Madarsku, ktore si na nich brusi zuby. zopar veci, co na wikipedii nenajdeme, osudy rusinov a slovakov su dost podobne:
…Pre spomínanú lásku k Rusku si mnohí karpatskí Rusíni veľa pretrpeli, najmä za čias Rakúska-Uhorska, ktoré ich vodcov a ich nasledovateľov stíhalo, prenasledovalo, väznilo, mučilo, oberalo o majetok a aj priamo, či nepriamo pripravovalo o život ako údajných vlastizradcov a špiónov cárskeho Ruska. Maďarským žandárom stačilo nájsť u Rusína modlitebnú knižku vytlačenú v cárskom Rusku, alebo čokoľvek v cyrilike, alebo ikonu z Ruska, aby ho obvinili zo zrady, špionáže a prenasledovali. Škandalózne boli najmä dva procesy v Marmarošskej Sihoti spred niečo vyše sto rokov, keď uhorské orgány desiatky karpatských Rusínov súdili, kruto mučili, väznili a obviňovali z vlastizrady len preto, že sa vrátili k viere svojich predkov – k pravosláviu…
(Trochu veselá a riadne polit-nekorektná) Pocta „populistom“
———————————————————————————————–
Marakeš, Marakeš,
čo v horúcom slnku tlieš,
čo na teba hľadí svet,
kde už pučí zrady kvet.
Kde sú doma čierne huby,
kam svet kráča do záhuby,
kde sa zrno od pliev triedi,
kde charakter mrie či biedi.
Kam zradcovská vzhliada chasa,
Kiska – to spotené prasa,
podvodník a ničiteľ,
Lajčák – zeme przniteľ.
Schádzajú sa duše biedne,
od Madridu až do Viedne,
bojac sa hľadia úkosom,
v globalistu s veľkým nosom.
Sú tu dáki verní v zbroji?
Či odvaha plače v hnoji?
Pozrite tam, čo to v diali,
azda to tam slnko žiari?
Orlie oči, krídel trepot,
vo výšinách nečuť brechot,
tu len číry čistý vzduch,
žiaden slniečkársky puch!
Mračno orlov vopred letí,
ochrániť svet bielych detí,
k Marakešu pohľad jasný,
„Do útoku!“ povel hlasný!
Ktože má ten pohľad bdelý,
ktože ráznym hlasom velí,
v tom jazyku slovanskom,
na Orlovi Tatranskom?
Andrej – to je meno jeho,
znie zemou, vetrom i snehom.
Všetko živé k nebu vzhliada,
bo na zemi samá pliaga.
No aj dole rytier v zbroji,
na koňovi močiar brodí,
na štíte veľký kríž skvie sa,
v odvahe jesť vždy noblesa.
K Marakešu tryskom cvála,
Kollár – ten mu šálom máva.
Z druhej strany junač iná,
nehľadí kde sadza, špina,
žiadná vetchá „mužina“,
ale Kotlebova družina!
Váhavo i s pochybami,
oddiel štvrtý pretľka sa,
do boja sa opäť vrhnúť
prehru riskovať – už zasa?
Generáli dvaja velia,
oba smerom iným čelia,
jeden velí do útoku,
druhý lopí pri potoku.
Na konci však česť ozve sa,
v otvorenú stráň od lesa,
armáda sa smelo pohne,
chrbát veru už nezohne!
Bola samozrejme pripojená k Ukrajine, ktorá bola súčasťou ZSSR. Nikto netvrdí niečo iné. Myslí sa samozrejme na úrovni de-facto; ak chcete exaktné právne analýzy, tak predsa nemôžete citovať všeobecnú (online) encyklopédiu. Dokonca ale možno bola pripojená aj k Ukrajine, pretože (a to málokto vie) ale v OSN sedeli v čase ZSSR (ale neviem či už v roku 1946) jednotlivé sovietske republiky samostatne. A dalo by sa to zistiť, ale som na to lenivý.
Pokiaľ ide o celosť Ukrajiny. Povráva sa, že ju chcú rozdeliť. Ale ak niekto nemá v pláne chaos na celej Zemi, tak sa to cielene nestane, lebo by to bol strašný precedens minimálne pre Európu, obnovenie handrkovania sa o hranice (u nás problém južného Slovenska), proste návrat niekde pred rok 1918. Na druhej strane, dnes svet riadia takí tupci, že možné je všetko.
A ďakujeme za umeleckú vložku. Vlastná tvorba?
Samozrejme, p. Pomocník.
treba rozlisovat kto je subjektom medzinarodneho prava, vo vseobecnosti akehokolvek pravneho aktu – a tym bolo nepochybne vtedajsie ZSSR. tiez sa da uspesne pochybovat o tom, zeby sa na tych plebiscitovych bumaskach objavovalo slovo UKRAJINA, kedze miestni rusini mali neblahe skusenosti najma s ukrajincami z Halice. jedna sa totizto o RUSINOV, ktori vedeli o tom, ze su etnickymi Rusmi, takto sa po starocia identifikovali, naco by sa mali snazit o to, aby boli ukrajincami? je to blbost, pan Pomocnik!
ústavný zákon č. 2/1946 Zb. z 22. novembra 1945 jasne definuje subjekty
Ústavný zákon
zo dňa 22. novembra 1945
o Zakarpatskej Ukrajine a úprave štátnych hraníc so Sväzom sovietskych socialistických republík.
Dočasné Národné shromaždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:
§ 1.
Dočasné Národné shromaždenie súhlasí:
1. so smluvou medzi Československou republikou a Sväzom sovietskych socialistických epublík o Zakarpatskej Ukrajine zo dňa 29. júna 1945,
2. s protokolom ku smluve medzi Československou republikou a Sväzom sovietskych socialistických republík o Zakarpatskej Ukrajine zo dňa 29. júna 1945.
§ 2.
Zmena štátneho územia, sjednaná smluvou a protokolom, uvedenými v § 1, a zmeny tátnych hraníc nastalé v dôsledku tejto smluvy a protokolu k nej, nabývajú s medzinárodnou účinnosťou aj účinnosť vnútroštátnu.
§ 3.
Tento zákon nabýva účinnosti dňom vyhlásenia; prevedú ho minister vnútra a minister zahraničných vecí v dohode so súčastnenými ministry.
Dr. Beneš v. r.
Fierlinger v. r.
Masaryk v. r.
Nosek v. r.
marakesh, marakesh, – to ma dynamiku, sa to rymuje samo 🙂
Po prvé, vôbec nechápem, o čo vám ide, lebo výsledok je pri všetkých možnostiach vždy ten istý (Rusíni pripojení k Ukrajinskej SSR v rámci ZSSR). Po druhé, áno, práve o to ide, pletiete si signatára zmluvy so subjektom ku ktorému niečo bolo pripojené a so subjektom medzinárodného práva. Ako som vám napísal, ZSSR malo aspoň čiastočne viacero subjektov medzinárodného práva. Píšete o veciach, ktorým nerozumiete, ale hlavne bez akéhokoľvek dôvodu.
Ak by vás to náhodou zaujímalo, čo som si teraz zbežne pozrel, problematiku subjektivity republík ZSSR vysvetľuje napr. J. N. Hazard „Soviet Republics in International Law“ (2000). Dozviete sa, že bolo a je sporné, či ZSSR bol federatívny štát (jeden subjekt medz. práva) alebo zväz štátov (viacero subjektov medz. práva). Ja dodávam, že platilo podľa okolností raz to prvé a raz oboje naraz. Z toho potom samozrejme vyplývajú dnes aj problémy s otázkou toho, či vôbec bolo legitímne presunúť Krym pod Ukrajinu v rámci ZSSR atď. Sú to veľmi komplikované veci. Pre slovenské dejiny to má ale ešte jeden zaujímavý následok – tie tvrdenia (Čechov), že Mečiarove snahy dosiahnuť v roku 1992 medzinárodnoprávnu subjektivitu pre Slovensko v rámci ČSFR boli vraj požadovanie nemožného sú nezmysly, pretože také niečo je síce atypické, ale možné.
pan pomocnik, ved vam chybaju zakladne znalosti z oblasti prava, dovi, dopo…
pan pomocnik, nie su vam jasne zakladne veci, skoda casu. dovi, dopo…
Nie je vám trápne to napísať po tie znôžke infantilností, čo ste popísal? Veď človek ani nevie, kde začať reagovať, či to zobrať po stránke právnej, jazykovej, logickej. To len aby ste vedeli, kde ste VY.
Najlepšie asi bude, ak zas niekoho odcitujete, to vám ide dobre. Ani ja neviem tak kopírovať.
Opravím sa: Vlastne máte pravdu. Základnú vec, o ktorú vám ide, ste predsa naznačili: Ideme anektovať Rusínov a deliť si Ukrajinu. Na to si potrebujeme prekrútiť realitu, až kým nebude tam, kde ju chceme mať. Najlepšie poukázaním na nezrovnalosti v online texte písanom deťmi a anonymmi (závažný argument a doklad sprisahania vo veci Rusíni !) alebo ak nie, tak použime Hlavné správy (samí odborníci na medzinárodné právo). Ale odborné texty či dokonca argumenty k téme nás nezaujímajú, právnikom nie sú jasné základné veci, my to vieme lepšie, Ukrajina je naša. Už mi je to jasné. Ešte, že vás máme a celú vec ste nám vysvetlili. A že ja vôbec reagujem. Len pokračujte.
Dobrý večer
Chcem sa spýtať, či je známe, aké témy sú naplánované na budúci rok 2019, v relácii slovenskej televízie – SK DEJINY.
Nevie mi niečo o tom, niekto z diskutujúcich napovedať ? Vďaka.
A ešte využijem príležitosť. P.Tučko Bombička, blížia sa sviatky okrem iného znamenajú aj viac voľného času. Nenájdete si v ňom priestor aj pre „vrátenie“ sa k, už ( v inej téme blogu ) diskutovanému dielu J.S. ? Ak áno, teším sa („tam“), na Vašu reakciu.
Miroslav Lajčák /Smer – SD/ o svojej demisii
——————————————————————-
Pán Jozef, pokúsim sa.
nj,
problemov je tam viac. Lajcak sa dostal medzi dva silne zaujmy – potrebuju ho na Ukrajinu, kde Slovensko bude v roku 2019 vykonavat predsednictvo OBSE a treba nadrziavat Poroschenkovym zaujmom a tiez by ho nasi slnieckari chceli za prezidenta, lebo ich kandidati Mistrik a Caputova maju ledva ledna 4%. takze co skor?
Figu borovú, Yoss. Je to omnoho prozaickejšie; ak si porovnáte pripomienky, ktoré M. Lajčák navrhoval počas svojej obhajoby na výbore NR SR (youtube), aby Slovensko v osobnom zastúpení prednieslo v Marakeši ako svoje tzv. LoE (Letter of Explanation) s výhradami, ktoré NR SR uviedla vo svojom uznesení o odmietnutí migračného paktu, tak zistíte, že sú vlastne totožné s výnimkou jednej: deklarovania nelegálnej ekonomickej migrácie ako javu škodlivého a nebezpečného (zásluha SNS? či Fica?).
Iným slovom, to „odmietnutie“ migračného paktu de facto znamená jeho prijatie v značne redukovanej podobe (resp. jeho odmietnutie v pôvodnom znení z júla 2018). POZOR!!! budem vulgárny, hnusný a odporný: je to čosi podobné, ako keď šlapka vyhlási, klientovi odmietla sex tým, že mu namiesto ‚kompletky‘ len vyfajčila! POHOV!!!
Napriek tomu je tá aktivita NR SR chvályhodná: lepšia ľahká ženština, ktorá neurobí úplne čokoľvek, než totálna k…a. A tak berte aj tú mojú báseň vyššie: lepšia trochu pokrivená chrbtica než taká, ktorú drží iba kozmodisk. Takže pravdu má Paška /SNS/, keď hovorí, že prekvapila Lajčákova demisia, nie jej stiahnutie. Čo tým chcel predpecník Lajčák povedať nám ‚zápecníckym‘ Slovákom – tým nech sa trápia iní, mne ten šašo za komentár nestojí.