Tento článok som napísal na požiadanie redaktora časopisu Žurnál (vydáva tv.tip a.s., predseda predstavenstva Ing. Martin Kulina; šéfredaktorka Nora Sližková, zástupkyňa šéfredaktora Zuzana Račková). Tesne pred vydaním mi ho redakcia bez vysvetlenia vrátila s poznámkou, že ho nebude publikovať. Dlho som rozmýšľal, čo mohlo byť príčinou odmietnutia. Článok je odborný a vecný. Každý, kto ho prečíta, si môže urobiť názor sám. Dospel som preto k názoru, že za odmietnutím musia byť najskôr osobné dôvody. Ale aké? V politike sa už neangažujem vyše 10 rokov, politické stanoviská zaujímam verejne len zriedka a to len vtedy, keď sa záležitosť dotýka základov štátu. Teda, čo môže prekážať uvedeným „celebritám“ na mojej osobe? Keď sa tak pozerám na osoby v čele časopisu, tak jedine, čo ich môže motivovať na takéto konanie, je moja angažovanosť za vznik samostatnej Slovenskej republiky. Vidieť, že ani 16 úspešných rokov samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky nezmenšilo nenávisť bývalých pohrobkov celebrujúcich nerovnoprávne a nesamostatné postavenie Slovenska v bývalom štátoprávnom zväzku voči tvorcom slovenskej štátnosti. A to niektorí z nich sa bez hanby a pokory usilujú získať v tejto republike i najvyššie posty. Pán Boh nás od nich ochráň!
Gordický uzol maďarsko-slovenských, resp. slovensko-maďarských vzťahov bol za posledných dvesto rokov zaplietaný mnohokrát až tak, že dnes často nie je možné jednoducho pochopiť, najmä pre vonkajšieho pozorovateľa, kedy sa vlastne začal viazať a ktoré jeho zatiahnutia mali rozhodujúci vplyv. Býva už v povahe národov, že si chcú z kritických, zlomových okamžikov pamätať len tie udalosti, keď sa im stala krivda, keď nejaká dejinná udalosť svojou logikou postihla práve ich. Na udalosti, keď ich predstavitelia, ich vlády, ich armády konali krivdy druhým, si len málokedy chcú spomenúť. Také udalosti by najradšej vymazali z dejín a keď to nejde, tak aspoň zľahčujú zavinenia vlastných predstaviteľov na nich.
Aj v slovensko-maďarských vzťahoch maďarská strana najradšej pripomína údajné i skutočné krivdy, ktoré postihli Maďarov v Česko-Slovensku po druhej svetovej vojne, ale akosi nechce uznať, že dejiny sa nezačali rokom 1945 a že každý následok má svoje príčiny. Pritom otázka, kedy a z akých dôvodov vznikla v mysliach bežných Slovákov hlboká nedôvera voči zámerom maďarskej politiky, ktorú nie je schopné odstrániť ani v podstate bezkonfliktné spolužitie konkrétnych Slovákov a Maďarov na zmiešaných územiach i mimo nich, je pre ďalší vývin slovensko-maďarských vzťahov kľúčová. Drobné napätia v týchto vzťahoch začali vznikať v prvej polovici 18. storočia, ale aj v čase vypätých revolučných udalosti a v zlomových bodoch spoločných dejín vždy zasahovali len čas populácie a vždy sa našli v slovenskom národnom kolektíve sily, ktoré verili v slovensko-maďarské vyrovnanie. Ak chceme nájsť udalosť alebo udalosti, po ktorých prestali aj okrajové slovenské politické sily myslieť na vzájomné vyrovnanie sa pod „korunou svätého Štefana“, tak to boli Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, následná okupácia južného Slovenska maďarskou armádou a vpád horthyovských vojsk na východné Slovensko 23. marca 1939.
Výsledky prvej svetovej vojny, najmä rozpad Uhorska niesli maďarské vládne kruhy veľmi ťažko. Nechceli a neboli schopné pochopiť, čo sa vlastne roku 1918 stalo, prečo sa utláčané národy „Koruny svätého Štefana“ rozhodli pochovať tisícročnú štátnosť a vydať sa na vlastnú cestu národnej samostatnosti. Nástupnícke štáty síce museli Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1920 uznať v ich hraniciach, ale územia bývalého Uhorska sa nechceli vzdať za žiadnu cenu. Celú svoju nasledujúcu politiku podriadili práve tomuto cieľu a napriek tomu, že revizionistická politika oficiálnej Budapešti v medzivojnovom období priviedla krajinu ešte do horšej situácie, akou bola porážka v prvej svetovej vojne, určité politické kruhy sa dodnes nedokážu zbaviť jej tieňov.
Hoci Trianon neuznal nástupníctvo po Uhorsku maďarskému štátu, ale ho v pomernom rozsahu prisúdil piatim krajinám – ČSR, Rumunsko, Juhoslávia, Rakúsko a Maďarsko – maďarská revizionistická propaganda šírila po svete lož o údajnom odčlenení 2/3 maďarského územia od tisícročného maďarského štátu. Samozrejme, v podmienkach versailleského systému po prvej svetovej vojne bola revízia iba neuskutočniteľným snom. Možnosť jej realizácie sa naskytla až po nástupe A. Hitlera, ktorý sa netajil myšlienkou odstránenia „potupných zmlúv“ z Versailles, k moci v Nemecku. Preto ani moc neprekvapuje, že vláda Maďarského kráľovstva bola prvou európskou vládou, ktorá uznala Hitlerovu vládu v Nemeckej ríši.
Spoločný revizionistický základ politiky horthyovskej vlády v Budapešti a nacistickej vlády v Berlíne veľmi rýchlo dostal oba štáty na platformu spolupráce. Hitler pri presadzovaní svojich agresívnych a expanzívnych plánov veľmi dobre vedel, že nemôže Nemecko dostať do všeobecnej vojny proti všetkým. Preto sa snažil svoje obete izolovať a postupne ich podriaďovať svojim mocenským záujmom. Pri izolácii a rozbíjanie prvej Česko-Slovenskej republiky našiel veľmi oddaného a užitočného spojenca práve v hortyovskom Maďarsku. Admirál Horthy si však bol vedomý slabosti svojho štátu a nechcel pristúpiť na priamu konfrontáciu s Česko-Slovenskom, aj keď mu Hitler dával najavo, žeby za takúto politiku mohol dostať ako odmenu celé Slovensko. Preto aj Mníchovská dohoda zo septembra 1938 neriešila aj maďarskú otázku v okypťovanom štáte, ale jej riešenie odkázala na bilaterálne rokovania medzi ČSR a Maďarskom, poprípade, ak by dohoda nebola možná, na medzinárodnú arbitráž štyroch mníchovských mocností.
Maďarská politika, aj keď pod tlakom „Mníchova“ musela akceptovať aspoň formálne pri riešení slovensko-maďarských sporov etnický princíp, nikdy sa nevzdala tzv. integrálnej revízie, t.j. pričlenenia celého územia Slovenska k „svätoštefanskej ríši“. O tomto postoji svedčia viaceré dokumenty, ale najmä požiadavky, ktoré predložila na rokovaniach v Komárne 9. októbra 1938 česko-slovenskej delegácii na čele s predsedom autonómnej slovenskej vlády J. Tisom. Okrem okamžitého odčlenenia území údajne obývaných Maďarmi na základe sfalšovaných štatistík z roku 1910 žiadala aj referendum na ostatnom území Slovenska, ktoré by malo rozhodnúť o jeho príslušnosti k ČSR alebo Maďarsku. Pritom ostatné územie Slovenska na účely referenda navrhovala tak rozkúskovať, že v prípade jeho úspechu čo i len v jednej časti by sa znemožnila akúkoľvek jeho ďalšia samostatná existencia. Slovenskí predstavitelia na rokovaniach v Komárne tieto požiadavky odmietli ako také, a preto nakoniec oba štáty požiadali o arbitráž. Tá sa konala 2. novembra 1938 vo Viedni, ale už bez prítomnosti západných mocností. Viedenská arbitráž silno a nespravodlivo zaťala do slovenského územia, ale nie až tak, žeby ho spravila úplne neschopným samostatného života. Preto neuspokojila ani maďarský revizionizmus.
Postup maďarských okupačných úradov na južnom Slovensku veľmi rýchlo zbavil ilúzií tých, ktorí si mysleli, že hádam sa maďarská politika z niečoho poučila a nebude opakovať staré chyby z Uhorska. Avšak úplný opak bol pravdou. Teror, bezprávie, obnovený národnostný útlak všetkým Slovákom pripomenuli, že maďarská politika sa nezmenila, ba naopak, celé svoje zlyhanie pred rokom 1918 pripisovala svojej „mäkkosti“ voči národnostiam. Pobúrenie, ktoré nastalo na Slovensku po tom, ako začali prenikať správy o situácii na okupovanom území, doplnené o vianočnú streľbu do neozbrojeného davu v Šuranoch, presvedčili aj posledných pochybovačov, že prípadne „podčinenie“ Slovenska vtedajšiemu Maďarsku by znamenalo pre Slovákov obnovenie ešte tvrdšieho národnostného útlaku, ako tomu bolo do roku 1918. Z tejto axiómy vychádzala potom celá, nielen vládna slovenská politika až do konca druhej svetovej vojny.
Nacistické Nemecko veľmi dobre poznalo strach slovenskej politiky z horthyovského Maďarska, a preto ho prirodzene zaradilo medzi nástroje, ktorými ovplyvňovalo rozhodovanie vtedajších slovenských politikov v prospech svojich agresívnych zámerov. Nebola preto náhoda, že A. Hitler pri rozhovore s J. Tisom večer 13. marca 1939, keď sa snažil presvedčiť váhajúcich slovenských politikov, aby vyhlásili nezávislosť Slovenska potrebnú na ospravedlnenie okupácie českých krajín, argumentoval hrozbou maďarského revizionizmu. Vraj, ak Slovensko „blitzschnell“ nevyhlási svoju samostatnosť, Nemecko ho ponechá „svojmu osudu“. Čo to malo znamenať v praxi, hneď svojmu „vodcovi“ dokladal nemecký minister zahraničia, ktorý ho informoval o veľkých presunoch maďarských vojsk k slovenským hraniciam.
Vyhlásenie samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 prebehlo pre novú slovenskú politickú elitu neočakávane hladko. Česko-slovenská branná moc na Slovensku sa podriadila novej vláde v Bratislave a už na druhý deň, 15. marca 1939 Budapešť uznala slovenský štát de facto i de iure. Štát, ktorého sa slovenská politika najviac obávala, tak neočakávane rýchlo vyjadril svoj súhlas s existenciou samostatného Slovenska. To, že to bol zo strany Maďarska len taktický krok, aby mohlo bez problémov okupovať zvyšok bývalej Podkarpatskej Rusi, sa tvoriaca sa slovenská zahraničná politika nedovtípila. Nemala na to ani čas, lebo už 15. marca 1939 začali západné Slovensko okupovať nacistické vojská a dávali nepokryte najavo, že územie až po Váh chcú pripojiť k vyhlásenému protektorátu. Na rokovaniach s A. Hitlerom sa síce podarilo J. Tisovi a členom jeho delegácie zažehnať nebezpečenstvo priameho odčlenenia okupovaného územia od Slovenska, ale za cenu, že musel súhlasiť s tzv. ochrannou zmluvou a vytvorením tzv. ochranného pásma, v ktorom mala tretia ríša právo budovať vojenské základne a bolo jej tam uznané vojenské výsostné právo. Zmluvu podpísali slovenskí predstavitelia 19. marca 1939, Berlín však až 23. marca 1939.
Tento medzičas využilo horthyovské Maďarsko na vojenský vpád na východné Slovensko. Už 15. marca 1939 v súvislosti s prebiehajúcou okupáciou Podkarpatskej Rusi oznámila Budapešť do Berlína úmysel posunúť krajinskú hranicu západným smerom údajne z dopravno-technických hľadísk. Berlín s tým vyjadril súhlas a informoval aj Bratislavu, aby tomu nekládla odpor. Slovenské vojenské orgány na základe toho vydali príkaz, aby sa slovenské vojenské a civilné orgány stiahli cca o 5 km z údolia Uhu na hrebene priľahlých horstiev. Tým pokladali vec za vybavenú a akékoľvek ďalšie požiadavky v tejto otázke za neoprávnené. Preto s veľkým prekvapením a rozhorčením prijali Bratislava a vzápätí celé Slovensko správy o maďarskom vojenskom útoku 23. marca 1939 na východe, ktorý sa pokladal za nevyprovokovaný a neoprávnený.
Maďarská armáda po zavŕšení operácií súvisiacich s okupáciou Podkarpatskej Rusi sa okolo 20 marca 1939 začala preskupovať a pripravovať vpád na východné Slovensko. Dodnes sa medzi historikmi vedú spory o skutočných cieľoch maďarského útoku. Jedni sa prikláňajú k názoru, že išlo skutočne len o rektifikáciu hraníc, iní sa pokúšajú dokázať, že Budapešť mala ďalekosiahle zámery a ak by sa nestretla s rozhodným odporom slovenských ozbrojených síl, pokračovali by tieto vojská v okupovaní Slovenska minimálne až po Poprad. Osobne sa prikláňam k druhej skupine, pretože celý rad aktivít maďarskej diplomacie od Mníchova až po 14. marec 1939 nasvedčuje tomu, že Maďarsko sa snažilo tak oklieštiť Slovensko, aby samo dobrovoľne požiadalo o pričlenenie k nemu.
Maďarský útok na východné Slovensko začal neočakávane v skorých ranných hodinách 23. marca 1939. V niekoľkých prúdoch z priestoru Veľkého Berezného a Užhorodu postupovali do hĺbky slovenského územie smerom na Starinu, Stakčín a Sobrance. Na dezorientáciu slovenskej brannej moci použili aj trik s bielou zástavou a vyhlasovaním, že všetko sa deje po dohode s Hitlerom. Slovenská branná moc, ktorá bola v tomto období v značnom rozklade, pretože jednotky opúšťali českí dôstojníci a ich miesto zaujímali Slováci, v prvom momente nebola schopná účinnej obrany. V dôsledku toho maďarské jednotky pomerne ľahko prenikli do hĺbky slovenského územia. K večeru už dosiahli líniu približne 15 až 20 km do hĺbky slovenského územia.
Avšak už v priebehu 23. marca 1939 dokázali slovenské jednotky na východe klásť účinný odpor a postup horthyovských jednotiek zastaviť. Iniciatívy sa ujal bývalý štátny tajomník na MNO za HSĽS kpt. v zálohe Š. Haššík, ktorý spolu s vládnymi poverencami pre prevzatie veliteľstiev (pplk. A. Malár, mjr. M. Širica a iní) bývalej čsl. armády zorganizoval obranu. Listom oslovil odchádzajúcich českých dôstojníkov, aby zotrvali pri jednotkách a ujali sa obrany. Väčšina z nich túto výzvu uposlúchla a tak už ránom 24. marca 1939 mohli prejsť slovenské jednotky do protiútoku v smere od Stakčína i od Michaloviec. Slovenské jednotky dokázali na jednotlivých úsekoch frontu zatlačiť maďarské jednotky cca o č – 5 km späť, avšak ďalší útok uviazol aj v dôsledku toho, že sa velenie slovenskej armády neodvážilo použiť na útok slovenských vojakov, ktorí kryli smer od Košíc na Prešov. Bolo treba prisunúť ďalšie jednotky zo západu, aby bolo možné v útoku pokračovať.
Maďarský vpád vyvolal na Slovensku obrovskú vlnu pohoršenia. Do armády sa hlásili tisícky dobrovoľníkov, ktorí chceli so zbraňou v ruke bojovať proti votrelcovi. Mobilizačné plány armády boli však ešte nerozvinuté, a tak velenie odporučilo dobrovoľníkov zaradiť do Hlinkovej gardy. Hlavné veliteľstvo HG sa ochotne tejto úlohy ujalo, a tak sa v tomto období do HG dostali tisícky vlastencov, ktorí ináč s radikálnym programom HG nemali nič spoločné. Jednotky HG boli účinne využívané najmä pri poriadkovej činnosti a pri krytí južných hraníc Slovenska.
Počas maďarského vpádu na východné Slovensko sa po prvýkrát nad naším územím účinne využilo na vedenie bojovej činnosti letectvo a to na obidvoch stranách. Slovenskí letci z letiska v Spišskej Novej Vsi nalietavali na postupujúce maďarské kolóny a značne im znepríjemňovali život. Pri týchto bojových akciách dochádzalo aj k vzdušným súbojom, počas ktorých boli straty na oboch stranách. S cieľom umlčať slovenských letcov zorganizovalo maďarské letectvo 24. marca 1939 nálet na Spišskú Novú Ves, kde popri letisku maďarské bombardéry zasiahli aj civilné objekty. Popri piatich príslušníkoch armády sa obeťami náletu stali aj ôsmi civilisti. Maďarský nálet sa tak zapísal do dejín vojenstva ako prvé bombardovanie civilných objektov v strednej Európe.
Skôr než mohlo slovenské velenie zhromaždiť ďalšie zálohy na obnovenie útoku, do konfliktu sa zamiešalo nacistické Nemecko. Berlín vyzval obe strany, aby okamžite prerušili nepriateľstvo a začali rokovať. Slovenská strana prijala túto výzvu v celku ochotne, lebo dúfala, že čerstvo podpísaná ochranná zmluva, ktorá garantovala aj územnú celistvosť Slovenska, zabezpečí návrat Maďarov do pôvodných pozícií. Trpko sa však sklamali. Berlín nechal Slovensko bez podpory, a tak slovenská delegácia, ktorá bola vyslaná do Budapešti viesť mierové rozhovory, musela nakoniec 4. apríla 1939 súhlasiť s daným stavom a odstúpiť Maďarsku územie s rozlohou 1070 km2, na ktorom žilo okolo 40 000 obyvateľov, takmer výlučne Slovákov a Ukrajincov.
Maďarský vojenský vpád na východné Slovensko v marci 1939, ktorý neskôr historici pomenovali Malou vojnou, bol jedným z ozbrojených konfliktov približujúcich vtedajšiu Európu k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Zo strany horthyovského Maďarska išlo jednoznačne o ničím neodôvodnenú agresiu voči štátu, ktorý len pred pár dňami medzinárodnoprávne uznalo. Práve tento fakt sa na slovenskej strane hlboko vryl do pamäti a ešte viac prehĺbil nedôveru širokých slovenských más voči Budapešti. V konflikte prišlo o život 21 slovenských a 20 maďarských vojakov, mnohí boli ranení a, samozrejme, mnohí padli do zajatia. Budapešť síce získala široký pás slovenského územia, ale ani o Bratislave nemožno hovoriť ako o porazenej strane. Práve tento konflikt umožnil slovenskej vláde zomknúť slovenské obyvateľstvo a konsolidovať si tak moc. Počas vojny sa slovenská armáda hrdo hlásila k bojom na východnom Slovensku. Po druhej svetovej vojne sa dlho tento úsek slovenských dejín nesmel spomínať. Až po zmenách roku 1990 si opäť vojenskí historici i občianska verejnosť začali pripomínať Malú vojnu ako príklad obrany vlasti pred cudzím napadnutím.
Propagandistické úsilie p. Hrnka (Hrnku ?) fabrikovať alternatívnu históriu spriadaním úsmevných hlupostí a bohapustých lží pokračuje.
1. Kedy a z akých dôvodov vznikla v mysliach bežných Slovákov hlboká nedôvera voči zámerom maďarskej politiky ? pýta sa p. Hrnko. To predsa „bežní Slováci“ nemôžu vedieť (rovnako ako laboratórna myš nepozná detaily experimentu, na ktorom sa nedobrovoľne zúčastňuje), naopak p. Hrnko by mohol povedať čo-to o motívoch tých, ktorí túto nedôveru vštepovali a pestujú.
2. Drobné napätia v týchto vzťahoch začali vznikať v prvej polovici 18. storočia, ale aj v čase vypätých revolučných udalosti… okrajové slovenské politické sily mysleli na vzájomné vyrovnanie sa pod „korunou svätého Štefana“ až po Vied. arbitráž z 2. novembra 1938 atď.
Používanie prívlastkov ako „drobné napätia“ a „okrajové sily“ je u p. Hrnka celkom ľubovoľné a tvorí jadro jeho „vedeckej“ metódy. V lepšom prípade hypotetické tvrdenia (v horšom priamo falzá) tu nahradzujú fakty a slúžia východiskami pre ďalekosiahle závery. „Drobné napätia“ môžu byť inokedy nahradené „násilnou maďarizáciou“, „kossuthovskými šibenicami“, „brutálnym odnárodňovaním“ podľa potreby a účelu. „Okrajové sily“ zasa môžu vysvetlovať panickú hrôzu ČSR z plebiscitu počas celej doby jej existencie, atď.
3. Výsledky prvej svetovej vojny, najmä rozpad Uhorska niesli maďarské vládne kruhy veľmi ťažko. „Nechceli a neboli schopné pochopiť, čo sa vlastne roku 1918 stalo…“ je jednou z obľúbených floskúl slovenskej historiografie… Ak uvážime, že jedným z výsledkov 1. sv. vojny bola 2. sv. vojna, potom azda pochopíme, že to boli predovšetkým Francúzi, ktorí po 1. sv. vojne niečo „nechceli a neboli schopní pochopiť“ a vznik ČSR bol výsledok ich chybného kalkulu. V tomto zmysle Maďari celkom adekvátne chápali (ne)životaschopnosť ČSR…
4. Ďalej p. Hrnko vysvetľuje maďarskú snahu o integrálnu revíziu aby vzápätí nesmelo konštatoval nepochopiteľný fakt, že Horthy neprijal Hitlerovu ponuku na zabratie celého Slovenska. Zamotáva sa v otázke maďarských návrhov z Komárna, kde Maďari podľa neho žiadali o rozhraničenie podľa „sfaľšovaného“ cenzu z r. 1910 a súčasne aj plebiscitu (p. Hrnko sa tu opäť chytil do vlastnej pasce, veď ak bol cenzus r. 1910 sfaľšovaný, plebiscit mal byť v slovenskom záujme). Novátorsky obhajujúc neprípustnosť referenda („územie Slovenska na účely referenda navrhovala tak rozkúskovať, že v prípade jeho úspechu čo i len v jednej časti by sa znemožnila akúkoľvek jeho ďalšia samostatná existencia“) zabúda, že slovenská reprezentácia odmietala plebiscit principiálne ako taký. Tiež nie je jasné prečo by „ostrovčeky“ mali ohroziť existenciu jedného štátu vo väčšej miere, ako opačné ostrovčeky existenciu druhého štátu.
5. V zápätí sa p. Hrnko púšťa do zložitého historicko-psychologického expozé o 14. marci 1939, kde opäť celkom ľubovoľne premiešava fakty so svojim chápaním pohnútok aktérov. Z takého mixu nie je ťažké dospieť k akýmkoľvek záverom. Nemecko veľmi dobre poznalo, kým Slovensko sa nedovtípilo… atď. Tradične nezrozumiteľne popisuje Hitlerovo ultimátum a jeho skutočný obsah (Samostatnosť za rozbitie ČSR). Zahmlieva nátlakom Nemecka domnelou maďarskou hrozbou, obsadzovaním Slovenska Nemcami po 15. 3 (v skutočnosti obsadzovaním Protektorátu). Z nepochpiteľného dôvodu nenazýva zabratie Devína či Petržalky Nemcami „Malou vojnou“, zabratie Podkarp. Rusi takisto nenazýva „Malou vojnou“, z nejakého dôvodu je veľmi výhodné nazývať „Malou vojnou“ práve obsadenie Maďarmi územia na východe, sugerujúc že boli prekročené nejaké štátne hranice (ktoré nikdy medzi Podk. Rusou a vých. Slovenskom neexistovali).
6. A už sa dostávame k vlastnému jadru celého tohoto zmäteného dielka, ktorým je konštatácia:
Maďarský vojenský vpád na východné Slovensko v marci 1939 … bol jedným z ozbrojených konfliktov približujúcich vtedajšiu Európu k rozpútaniu druhej svetovej vojny.
A práve o toto tu ide: Spoločné poľsko – maďarské hranice boli faktorom pôsobiacim PROTI vypuknutiu 2. sv. vojny. Skloňovanie Malej vojny na každý pád má práve pokútnym historikom typu p. Hrnka pomôcť odpútať pozornosť od slovesnkej účasti na útoku na Poľsko (t.j. od VEĽKEJ VOJNY). Práve Slovensko sa rozbitím ČSR 14. 3. 1939 a aj priamou účasťou na ťažení proti Poľsku podieľalo na rozpútaní 2. sv. vojny a nie Maďarsko, ako sa snaží vsugerovať p. Hrnko. Naopak, Maďarsko prichýlilo poľských utečencov a po páde Poľska slúžilo tranzitnou krajinou i pre čsl. utečencov smerujúcich na západ tzv. balkánskou trasou.
Smutné pohnútky, smutné čitanie.
Pôvodne som vôbec nechcel odpovedať na hlúposti produkované pánom Morsem, lebo ak sa nedá diskutovať s niekym, tak je to zadubený, fanatický … (doložte si, čo chcete). Ale predsa, aby to nevypadalo ako zbabelosť, tak si dovolím pár komentárov ku príspevku skoro tak dlhému, ako pôvodný článok.
Ad 1) Len hlupák si môže myslieť, že nie sú objektívne metódy na zisťovanie názorov bežných ľudí, občanov. No o tých, čo tu nedôveru vštepovali toho vieme až až: Lajos Kossuth (pôvodne Ľudovít Košút), Istvan Tisza, Koloman Tisza, Dezider Bánffy, Albert Apponyi , Miklos Horthy, Ferenc Szálasi a ďalšia a ďalšia svorka podobných politikov, ktorí neváhali na svoje maďarizátorské ciele používať aj tie naotrasnejšie prostriedky.
Ad 2) Áno začalo sa to drobnými šarvátkami : zabitie vyslancov Turčianskej stolice na sneme v Onóde r. 1707, Bencsíkovým útokom na šľachtu Trenčianskej stolice r. 1721 a pokračovalo to sériou maďarizačných zákonov od r. 1791, cez vyjadrenia typu Tót nem ember až po Kosútovske šibenice, Apponyiho zákony až po streľbu v Černovej 1907 a v Šuranoch 1938, Malú vojnu 1939 a vešanie Košičanov na kandelábre v januári 1945. A to je len najhrubší výpočet toho, čo bolo príčinou nedôvery Slovákov voči maďarskej politike.
Ad 3) Nuž, aj takto sa dajú vysvetľovať dejiny. Len sa potom nemôžeme čudovať, že sa nám nejako zacyklujú.
Ad 4) Ak je strach Horthyho z neistého podniku, najmä strach z česko-slovenskej armády nevysvetliteľný, tak potom sa už nedá vysvetliť nič. Keď bol Horthy v Kieli u Hitlera v auguste 1938 a debatovali o rozdelení Európy, tak nepovedal, že nechce Slovensko, povedal len, že sa maďarská armáda nie je momentálne pripravená na vojenskú konfrontáciu s ČSR. Nesprával sa ani ani ako obyčajný dravec, ktorý zaútočí na korisť keď je hladný. Jeho správanie bolo presne také, ako sa správajú hyeny. Keď silnejší dravec korisť uloví, tak sa na nej snažia priživiť. Nič nepochopiteľné. Nepochopiteľné sú len Vaše postoje brániace hyeny!
Ad 5) Ako vieme, Devín a Petržalku nezabrali Nemci vojnou, ale dostali sa do rúk Berlína kapituláciou čsl. vlády pred Mníchovskou dohodou. Teda nebola ani malá, ani veľká vojna. Nie je pravda, že nebola vytýčená hranica medzi PR a Slovenskom. Nemala len štátoprávny, ale administratívny charakter. Štátoprávnemu vytýčeniu bránila Praha, lebo odmietala dať PR autonómiu, ktorú mala garantovanú mierovými zmluvami. Neexistencia štátoprávnej hranice do 14. marca však neznamená, že mala Budapešť právo zaútočiť na SK. Maďarsko 15. 3. 1939 uznalo slovenský štát de facto i de iure, tzn. že uznalo ho aj v jeho dovtedajších administratívnych hraniciach, ktoré sa tým pre Budapešť stáli medzinárodnými.
Ad 6) Človek by ani nepovedal, že v tak krátkom odstavci sa dá napísať toľko hlúposti. Tento článok sa nezaoberá veľkou vojnou, takže chyba lávky.
Celý Vás príspevok sa mi zdá ako vystrihnutý z antickej bájky Lupus et Capela.
Pán Hrnko,
som rád, že aj na tzv. hlúposti odpovedate, treba na ne reagovať, pretože 100krát opakovaná lož sa stáva „pravdou“, pokiaľ jej nebudeme oponovať 100krát pravdou.
Štátna ídee postavená na klamstvách je nebezpečná principiálne tým, že politik sa jej nemôže vzdať, pretože by sa s ňou zrútil jeho mocenský svet, sféra vplyvu.
Poľský , maďarský , český , rakúsky fašizmus bol pokračovaním francúzskeho humanizmu, ktorý sa cez nacionalizmus prepracoval k brutalizmu (fašizmu).
Jeho zárodky sú známe v Hungárii už počas Košútovej revolúcie na čo upozorňoval aj Franz Liszt.
Pár doplňujúcich poznatkov k sociologickému profilu maďarskej politiky ako základu Malej vojny pre pána morseho.
nov.1918:
Belehradské rokovania Maďara Károlyho s generálom Frenchetom o miery v Uhorsku:
keď prišla reč na Sedmohradsko, Károly namietal, že väčšinu národa tvoria Maďari-Sikuli. Nato Franchet vehementne odsekol: Viem, ako si vyrábate Maďarov. Poznám triky vašej štatistiky. O Sikulov sa postaráme. Je to už moja záležitosť.
Frenchet poznamenal: Vy zastupujete len maďarský ľud, a nie ostatné národy Uhorska.
Keď Károly spomenul ?la Hongie“ (Uhorsko).
Frenchet dEsperey ho opravil: Hovorte o Maďarsku („le pays madjar“), týka sa to len krajov, ktoré obývajú Maďari. …
Neskôr Károly toto stretnutie komentoval: Frenchet sa choval drsne, bol skúpy na slová, ale hovoril pravdu. To,čo povedal o Maďaroch, všetko bola neúprosná pravda. Sám som citil, že to musím priznať. Jeho slová dopadali na mňa, ako údery sekery. Napriek tomu, že ma chválil, nezmierňovalo to pocit hanby a poníženia, ktoré som v mene celej mojej vlasti vtedy pociťoval .. Preto Maďari nech sa nerozhorčujú, ale skôr im prichodí kajať sa. Aj to musíme priznať, že len pod nátlakom sma sa dali na pokánie.
(noviny Pesti Napló 9.11.1918)
Presne to o cieľoch Maďarov povedal už Kazinczy:
„Keď sa zavedie maďarská reč, z nášho ľudu sa stane osobitný národ. Medzi Maďarov a Nemaďarov sa postaví navždy múr a cudzí alebo sa stane Maďarom, alebo zomrie hladom.“
Ako vážne si to zobrala k srdcu maďarská verejnosť, dokazujú slová „veľmi významného Maďara, známeho umiernenosťou a bezúhonnosťou.“
Tento významná Maďar diskutoval so Setonom-Watsonom o maďarizácii Slovákov. Seton_Watson sa ho opýtal: “A čo bude na konci celého tohoto hnutia?“
„No“ odpovedal umiernený a bezúhonný pán: „jednoducho budem pokračovať dovtedy, pokiaľ Slováci neprestanú existovať.“
Charakter „národa“ sa vyvrbí v hraničných obdobiach. Maďarizácia,polonizácia, čechizácia…
Červený teror židobolševikov Béla Kúnu, biely teror Horthyho, čierny teror Szalašiho
Zákony vyššej sociológie sú neúprosné a už Séčeny upozorňoval na nejedlosť „maďarskej polievky“. (ani poľská ani česká, či rakúska nie sú o nič „chutnejšie“)
Preto treba stále mať na pamäti slová významného politika medzivojnového Maďarska M.Kozmu v apríli 1939, ktorý v dôvernom kruhu povedal:
„Pre nás, čo stojíme na zásadách svätoštefánskej myšlienky a nie sme ochotní vzdať sa našej tisícročnej úlohy v dunajskej kotline, čo sme povolaní a máme všetky predpoklady viesť cudzie národy, by táto (etnická) zásada bola vražedná, lebo by ohraničovala Maďarsko na okraj Alföldu (Maďarskej nížiny), po ktorú siaha uzavreté maďarské osídlenie…
V revízii by sa však nepokračovalo… bola by to pre nás samovražda, lebo „prirodzené hranice krajiny sú až na hrebeňoch Karpát“.
„Poľské ťaženie“ – „Cudzie nechceme a svoje si nedáme“ – Poliaci nás okupovali podobne ako Maďari, či Bohémci
Kvítku,
1) Nepochybujem ani najmenej, že sú objektívne metódy na zisťovanie názorov bežných ľudí, občanov. Nepochybujem ani o existencii rovnako objektívnych metód na VYTVÁRANIE názorov týchto ľudí, občanov. Z praxe dokonca poznáme aj to, že v prípade slovenskej society, kvôli deštrukcii jej historickej identity počas čsl. experimentu po r. 1918 neobyčajne tvárnej, trvá zhruba 2 roky, kým sa cielenou propagandou dá zmeniť jej svetonázor na opačný. Ak k tomu pripočítame, že hungarofóbia je jedinou konštantou čsl./slov. štátnej doktríny od r. 1918 podnes, je jasné, že protimaďarské reflexy v slov. spoločnosti vznikli až po zániku Uhorska, snaživou prácou pokútnych historikov českej školy. Hovoriť o nedôvere Slovákov k Lajosovi Kossuthovi môže práve a len vedomý faľšovateľ slovenskej histórie.
2) Drobné šarvátky sa okamžite menia na niečo iné, čo drobnými šarvátkami iba začína, presne ako som popisoval. Keďže nie je s čím porovnávať (hoci len v jedinom masovom hrobe v Petržalke z júla r. 1945 leží viac postrieľaných maďarských chlapcov než by ste Vy napočítal obetí za 300 rokov maďarského útlaku včítane obetí „Malej vojny“) „drobné šarvátky“ sa môžu celkom podľa potreby raz vydávať za bezproblémové spolužitie, inokedy za genocídu Slovákov vystavených „brutálnemu odnárodňovaniu“ a „násilnej maďarizácii“. Celkovo však badať akútny nedostatok násilia zo strany Maďarov, aj preto tá potreba narýchlo vyfabrikovať nejakú tú vojnu, aj keď len „Malú“.
3) So zacyklovaním dejín si nerobte starosti. Vy sa len snažte pravdivo a podľa možnosti nestranne popísať historické udalosti. Ono písať históriu keď idete za vopred známym cieľom je ľahké ale zároveň zbytočné 🙂
4) Takže Horthy neprijal Hitlerovu ponuku zabrať celé Slovensko, LEBO SA BÁL česko-slovenskej armády (ktorá bola po Mníchove na Slovesnku kvôli vyháňaniu Čechov v rozklade), súčasne sa však tej istej armády nebál na Podkarpatskej Rusi. Rovnako sa tejto armády neobával ani Tiso a kompánia, ktorí Hitlerovu ponuku bez obáv prijali. Zasa Vás to ťahá na psychologizovanie. Ja by som sa držal faktov a je isté, že po vojne Horthyho, túto typickú hyenu, neodsúdili, kým nejedného svätého muža obesili bez mihnutia oka. Okrem toho hovoriť o maďarskom hyenizme na Slovensku, kde sa len toť nedávno pol. reprezentácia opäť prihlásila k Benešovým dekrétom svedčí nielen o strate súdnosti, ale je aj nevkusné.
5) Na jednej strane tvrdíte, že Devín a Petržalku nezabrali Nemci vojnou, na druhej strane im mala pripadnúť kapituláciou čsl. vlády pred Mníchovskou dohodou. Kapituluje sa však iba vo vojne a nemusí pritom padnúť ani výstrel.
Že „Malou vojnou“ odmietate nazývaať maďarský zábor Podkarpatskej Rusi je však o to nepochopiteľnejšie, že tam dokonca arm. zbor Lva Prchalu spočiatku kládol dokonca odpor. A to, že príslušníci tohoto zboru sa evakuovali do Poľska a tam v sept. 1939 bojovali aj proti slovenskej armáde útočiacej spolu s Nemcami, by bolo načim nazvať minimálne „Malou občianskou vojnou“, ak už SNP z mne neznámych príčin nenazývate „Veľkou občianskou vojnou“. Že Maďarsko 15. 3. 1939 uznalo slovenský štát v jeho administratívnych hraniciach je Vaša interpretácia, v samotnej diplomatickej nóte sa o hraniciach nehovorilo vôbec nič. Nazývať obsadenie východnej oblasti vojnovým útokom proti SR je takisto len Vaša interpretácia, oba štáty boli spojencami a nebol medzi nimi vyhlásený vojnový stav.
6) Váš článok sa teda nezaoberá Veľou vojnou, iba konštatuje, že Malá vojna k nej viedla. A môj článok – táto znôška hlúpostí, ako píšete – zasa tvrdí, že obsadenie Podkarp. Rusi a časti východoslovesnkého územia maď. armádou nielenže neviedla k Veľkej vojne, ale spoločná poľsko-maďarská hrnica bola faktorom brániacim vypuknutiu Veľkej vojny. Naopak, k rozpútaniu 2. sv. vojny viedlo rozbitie ČSR Tisom 14. 3. 1939 a účasť Slovenska na nem. ťažení proti Poľsku. Práve na kamufláž tejto skutočnosti slúžia rôzne traktáty o „Malej vojne“.
Pán Morse,
trochu reálií z histórie onoho obdobia:
Ďalší zreteľný prejav protiukrajinskosti sa pripravuje vo Vereckom priesmyku na rozhraní Ľvovskej a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Ide o pokus postaviť tu velikánsky monument, pamätník zaujatia novej vlasti Maďarmi. Maďari nemajú nijaké dôvody pokladať svoju novú vlasť za terra incognita, t. j. za územie, na ktorom vraj do ich príchodu nebolo nijakého osídlenia (…). Takýto symbol tam nemôže mať svoje miesto, pretože Zakarpatská oblasť je súčasťou Ukrajiny, od Vereckého priesmyku sa nezačína nijaké „Veľké Maďarsko,“ ako sa to usilujú predkladať maďarské politické kruhy (…).
Tento symbol (Turula) chcú postaviť na mieste, kde v marci 1939 postrieľali bez súdu a vyšetrovania takmer 600 vojakov Karpatskej siče, obrancov Karpatskej Ukrajiny proti maďarskému fašistickému vpádu. Takéto svätokrádežné konanie je výsmechom pamiatky najlepších synov Karpatsko-ukrajinského štátu (…), ktorí ako prví v Európe kládli ozbrojený odpor fašistickým uchvátiteľom. (…) V rokoch okupácie krajiny fašistickým Maďarskom (1939-1944) bolo uvrhnutých do väzení a koncentračných táborov 184.000 zakarpatských Rusínov-Ukrajincov a príslušníkov iných národností, z ktorých 115.000 bolo zversky umučených alebo upálených. (…)
krátené
Ľ U B O C H Ň A, 23.-24. októbra 2008, Akademik Ľudovít Novák v slovenskej vede a kultúre
(Matica slovenská – Národný inštitút slovenského jazyka a literatúry / Jazykový odbor Matice slovenskej / v spolupráci so Slavistickým ústavom Jána Stanislava SAV, Katolíckou univerzitou v Ružomberku a obcou Ľubochňa)
Peha, dcéra moja, to čo píšeš je celkom nad môj pochop – neviem si predstaviť kto sú to „Rusíni-Ukrajinci“, ani rébus s názvom „Karpatsko-ukrajinský štát“ (alebo Karpatská Sič ?). Naozaj by slovenská historiografia našla takýto originálny spôsob, ako sa vyrovnať s morálnym dlhom ČSR za odovzdanie Podkarpatskej Rusi Stalinovi (čím ju vyčlenila zo západnej civilizácie), a katastrofu ktorú tým spôsobila jej obyvateľom? Fantazmagorické čísla, ktoré uvádzaš sú ako vystrihnuté z manuálu KGB „po razžiganiju nacionaľnoj rozni“ a majú slúžiť zrejme na preventívnu deštrukciou diskusie o desaťtisícoch Maďarov z Podkarpatskej Rusi, ktorí skončili v Gulagoch. Jediné čo mi nelezie do hlavy je čo s tým mohol mať spoločné neborák Ľ. Novák…
No ak najlepší synovia tohoto bájneho štátu kládli ozbrojený odpor Maďarom v domnení, že bojujú proti fašistickým uchvátiteľom (nemôžem sa zbaviť dojmu, že je to preklad „fašistskych zachvatčikov“ :-), potom len ostáva skonštatovať, že boli značne zdezorientovaní nielen v otázke vlastnej minulosti, keď za 20 rokov zabudli že 1000 rokov patrili do Uhorska…
Morse, synu môj, tí Tebe neznámi sú jedno z najstarších etník na našom území.
Aby si sa nesťažoval na nekompletnosť, uvádzam celý text:
Ján Doruľa: Slovenčina ako politikum včera aj dnes
10. januára 1898 vydal „výkonný výbor národnostného kongresu z roku 1895 Protest proti zákonu o pomaďarčení miestnych mien v Uhorsku. Pokladal ho za prejav tendencie štátnej moci maďarizovať verejný život a obyvateľstvo štátu a «utvoriť z Uhorska v protive k jeho dejinám, k jeho etnickým pomerom, homogénny národný štát.»“ – 15. februára 1898 „panovník sankcionoval zák. čl. 4 / 1898 o miestnych názvoch, podľa ktorého každá lokalita mohla mať len jeden úradný názov (meno) a platil zákaz úradne používať nemaďarské názvy.“ (Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava : SLOVART 2007, s. 316 a 317) Predstavitelia SMK sa domáhajú používania týchto názvov v učebniciach pre slovenské školy s maďarským vyučovacím jazykom.
Kto dnes protestuje?
Pri vehementnom presadzovaní týchto názvov sprevádzanom vášnivými emóciami a klamstvami publikovanými aj v „slovenskej“ tlači a sprevádzanými intervenciami z najvyšších vládnych miest Maďarskej republiky sa ignoruje platná legislatíva Slovenskej republiky i medzinárodné dokumenty v danej oblasti, oživujú sa ako naďalej platné predtrianonské pomery, ktoré sú odrazom čias najsurovejšej maďarizácie, presadzovanej štátnymi aj neštátnymi inštitúciami z čias dualistickej monarchie.
Po rozpade monarchie, po vzniku Česko-Slovenskej republiky prestali byť tieto názvy oficiálnymi úradnými pomenovaniami. Ak sa dnes predstavitelia maďarskej národnostnej menšiny domáhajú používania týchto názvov, nerešpektujú tú historickú skutočnosť, že zanikol štátnopolitický útvar, v ktorom spomínané názvy fungovali ako jediné a výlučné oficiálne pomenovania, že ignorujú aj v tejto oblasti zmenu štátnopolitického usporiadania v Európe po 1. svetovej vojne.
Nejde tu len o nerešpektovanie medzinárodne platných štátnopolitických pomerov a slovenskej štátnosti, ale aj o zjavné klamstvá, keď sa za historické vyhlasujú aj všetky umelo vymyslené alebo inak maďarizované názvy.
Ak slovenský poslanec maďarskej národnosti Duka Zolyomi sa v Európskom parlamente sťažuje, že sa Maďarom na Slovensku zabraňuje používať ich historické názvy, ktoré uverejnil denník Új szó, keď informoval svojich čitateľov o zmenách frekvencií v Slovenskom rozhlase, treba povedať, že jeho klamstvo spočíva v tom, že názvy Ólubló, Besztercebánya a všetky ďalšie, ktoré len v maďarskej podobe uverejnil tento denník, nie sú maďarské historické názvy, ale pomaďarčené slovenské názvy.
Teda historické názvy nie sú maďarské, ale slovenské. Naši občania maďarskej národnosti poznajú názov Stará Ľubovňa, no neviem, koľko je takých občanov maďarskej národnosti na Slovensku, čitateľov denníka Új szó, ktorí pochopia, že Ólubló je Stará Ľubovňa. Takto maďarská tlač „spoľahlivo“ informuje svojich čitateľov a „správne“ ich orientuje na území Slovenska, t. j. Felvidéku.
Niekedy sa nám z maďarskej strany vyčituje, že máme výhrady proti „historickému“ pomenovaniu Felvidék (Horná zem), zatiaľ čo sami používame podobné označenie dolná zem. Nuž Slováci dolnou zemou označovali tie miesta v južných oblastiach habsburskej a potom dualistickej monarchie, kde sa najmä po vyhnaní Turkov usádzali a ktoré hospodársky a kultúrne zveľaďovali, pravda, ako etnickí Slováci len do tých čias, kým sa naplno neprejavili dôsledky „vzorovej“ maďarskej národnostnej a školskej politiky. Slovenská dolná zem, ktorú neoblažila táto vzorová národnostná politika, verne pokračujúca v línii predtrianonských pomerov, úspešne predlžuje svoje trvanie vo Vojvodine, Báčke a Banáte, t. j. mimo územia Maďarska.
Predovšetkým tam je slovenská dolná zem. Týmto pomenovaním Slováci nikdy nenahrádzali názov Maďarska ako suverénneho európskeho štátu. Maďarský názov Felvidék sa používa v politickom význame, namiesto pomenovania Slovensko, označuje sa ním teda štátno-politický útvar, v ktorom Maďari tvoria jednu z národnostných menšín. Aj toto pomenovanie Slovenska je prejavom obnovovania predtrianonskej kontinuity s celou jej nepoučiteľnou protislovenskou nevraživosťou a hrubým ignorovaním slovenskej štátnosti, je prejavom agresívnej maďarskej iredenty. V tom je podstatný rozdiel medzi mierumilovnou slovenskou dolnou zemou a militantným maďarským Felvidékom.
Pripomeniem aj takú kuriozitu z listu občana zo Žiaru nad Hronom, ktorý píše, že sa ho maďarskí turisti vypytovali, kde je to ten Zolyom; nevedeli, že ho majú pred očami na tabuliach v podobe Zvolen. Nakoniec, aj Zvolen je ten historický názov, ktorý je skrytý v pomaďarčenej podobe Zolyom. Aby všetci maďarskí „vlastenci“ vedeli, ako znejú „historické“ maďarské miestne názvy na Slovensku, vydávajú sa v Maďarsku ich zoznamy, z ktorých taký vlastenec, prežívajúci od útleho detstva „trianonskú traumu,“ sa dozvie, že Hrabušice sú Káposztafalva, že Hrabovčík v stolici Sáros je Gyertyánpatak, Hrabové v stolici Trencsén je Rabó, Hrabovec v stolici Sáros je zas Rabóc, Dubnica nad Váhom je Máriatölgyes (v súpise maďarských „exoným“ Vágtölgyes), Hlboké sa „správne po maďarsky“ nazýva Luboka, Rysy vo Vysokých Tatrách sa správne „historicky“ nazývajú Tengerszemcsúcs, Prostredný hrot že je Középorom, Bujačí vrch Homlokos, Ždiarska vidla Határhegy, sedlo Váha Hunfalvi-nyereg atď. a pod.
Je bezočivé klamstvo, že pre maďarské deti sú tieto predtrianonské úradné názvy celkom prirodzené v ich materinskom jazyku (SME – Morvay 25. 9. 2008: „Jediným riešením zodpovedajúcim logike akéhokoľvek jazyka, pedagogickým zásadám kladúcim dôraz na čím ľahšie pochopenie textu pre žiakov, a dokonca elementárnemu zdravému rozumu, je, aby boli zemepisné názvy v maďarskojazyčnom texte uvedené maďarsky, tak ako ich samotní žiaci prirodzene používajú.“)
Treba si položiť otázku, aký je zmysel oživovania predtrianonskej kontinuity, oprašovania zatuchnutých maďarizačných spotvorenín. Treba si ďalší vývin predstaviť tak, že v duchu uplatňovania menšinových práv podľa unikátnej legislatívy v zmysle návrhu poslancov SMK na novelizáciu zákona (SME 7. 10. 2008) sa budú absolventi slovenských škôl s maďarským vyučovacím jazykom, ktorí sa už v blízkej budúcnosti v dôsledku úspešnej realizácie izolacionistickej politiky SMK nedohovoria na Slovensku v tom cudzom slovenskom jazyku, domáhať informácií, orientačných tabúľ s „historickými“ predtrianonskými názvami po celom Slovensku, lebo veď oni sú tiež občanmi „tejto krajiny,“ Felvidéku, a tiež sa musia nejako dostať do „svojho“ Zolyoma, do Káposztafalvy alebo potrafiť v Tatrách na Tengerszemcsúcs?
Je predsa pre nich neprijateľným ponížením používať v tom svojom tatranskom Felvidéku nejaké názvy, ktoré nivočia, „prznia“ ich milovanú materčinu (denník SME uverejnil takto formulované pohoršenia proti slovenským názvom v učebnici pre maďarské školy od rozhorčeného P. Csákyho, P. Morvaya, M. Kusého a ďalších svojich čitateľov). Počuli sme od predstaviteľov SMK, aký atentát na maďarčinu je tá učebnica, v ktorej sa slovenské názvy dostávajú do kontextu maďarského jazyka. Ak sa tam po stovkách a tisíckach dostávajú akékoľvek iné názvy, t. j. z nejakého iného cudzieho jazyka, nejde o nijaké nivočenie, „prznenie“ maďarčiny.
Je namieste otázka, prečo je pre tie maďarské morfémy také ponižujúce spájať sa so slovenskými geografickými názvami, prečo spojením maď. -ről, -ba, -an, -i so slovenskými názvami Košice, Ružomberok, Vrútky, Bratislava vznikajú ohyzdné hybridy (Veronika Šutková, SME 11. 10. 2008), prečo ich tie slovenské názvy natoľko zhadzujú, že „keď si taký jazykový hybrid prečíta teta z Dunajskej Stredy, tak okamžite začne hľadať prihlášku do Maďarskej gardy, pretože je to poburujúce,“ myslí si Berényi (SME 6. 10. 2008).
Veď jazyk sám so všetkými svojimi pravidlami, podľa ktorých korektne funguje, nezávisí od nijakej politiky ani ideológie, rovnakými prostriedkami a formami môže vyjadrovať najrozmanitejšie myšlienkové alebo citové obsahy, rovnako slúži všetkým svojim používateľom. Preto slovenské názvy vstupujú do kontextu maďarského jazyka presne tak, ako doň vstupujú názvy z akéhokoľvek iného jazyka, všetky „prznia“ ten jazyk typovo rovnakým spôsobom. [Celkom náhodný príklad z maďarského textu v internete (wikipedia): a Torrejónban; Madridot; földsáv a Coast Rangetól keletre; A hegyvidék legmagasabb csúcsa Oregonban.] Kameňom úrazu nie je jazyk, ale „politika,“ ktorú doň vnášajú politickí predstavitelia SMK a ich horliví mediálni služobníci. Túto politiku možno jasne identifikovať a pomenovať. Prejavila sa učebnicovo presne.
V príspevku O historizme v písaní niektorých mien a názvov (Slovenská reč, 1986, roč. 51, č. 4, s. 211-216) som musel konštatovať: „Z prachu zabudnutia sa vyhrabávajú predprevratové pomaďarčené názvy slovenských lokalít, kriesi sa chiméra ich kontinuity so stavom pred vznikom Československa. Prekvapujúce je, že sa tak robí nielen za hranicami ČSSR, ale aj v našom štáte. (…) Dôvod takéhoto postupu nie je istotne ten, aby sa zahraničnému turistovi uľahčila orientácia v našej krajine. V paralelnom nemeckom a ruskom texte sa nič podobného turistom nepredkladá, hoci v nemeckom texte by iste také možnosti boli. Vydavateľstvo Osveta v Martine vydalo roku 1985 knihu Tatry v panorámach. V cudzojazyčných textoch (ruskom, nemeckom, anglickom) sa uvádzajú iba slovenské názvy tatranských i podtatranských osád a dedín.
Len maďarský text je výnimkou.“ Za prirodzené sa pokladá, že sa v nemeckom texte píše Auf die Spitze Rysy, auf der Bergwiese Starolesnianska poľana in der Zusammenmündung der Täler Studené doliny a pod. Neviem, že by niekto takýto nemecký text vyhlasoval za „prznenie“ nemčiny.
Marián Leško sa odvoláva na Ingrid Hrubaničovú, ktorá vyzýva, „aby sme si predstavili, ako by nám padlo, keby učebnice pre slovenské deti vo Vojvodine obsahovali vety typu: «V Beograd navštívime divadlo a v Novi Sad sa pôjdeme pozrieť na Petrovaradinska tvrdžava.» Určite by sme vojvodinské úrady a zodpovedných ľudí upozorňovali, že tento jazyk nie je slovenčina a že deti, ktorým sa vnucuje hybrid, nebudú vedieť dobre ani po slovensky, a ani po srbsky. Je hanebné, že to, čo by sme určite odmietli, keby išlo o nás, vnucujeme iným len preto, lebo sú v menšine. A je veľkou hanbou, že s takým niečím sa oficiálne stotožnil aj prvý občan Slovenskej republiky. Hybridný jazyk, ktorý na slovenské názvy „montuje“ maďarské koncovky, nie je ani slovenčinou, ani maďarčinou“ (SME 18. 10. 2008).
Citovanú umelo zostavenú gramaticky chybnú slovenskú vetu, v ktorej sa uvedené názvy nezaraďujú do kontextu slovenského jazyka náležitými gramatickými tvarmi, nemožno porovnávať s gramaticky korektnými maďarskými tvarmi v kritizovanej a nevyberanými výrazmi a „vtipnými“ zosmiešňovaniami pranierovanej učebnice alebo učebníc, kde sa slovenské názvy gramaticky správne zaraďujú do kontextu maďarského jazyka tak, že sa nenarúša jazykový (aglutinačný) typ maďarčiny. Veď aký že je „gramatický“ rozdiel medzi Torrejónban, Oregonban a Ružomberokban?
Prečo je Ružomberokban neprípustný hybrid, ktorý „przní“ maďarčinu a jazykovo po maďarsky celkom rovnaká forma Torrejónban, Oregonban je celkom celučičkom v poriadku? Je jasné, že tu nejde o -ban, ale o Ružomberok, o slovenské názvy, o slovenčinu. Nehovorme teda nekvalifikovane, kocúrkovsky o gramatike. Tá nemá s touto politikou, s maďarskou iredentou, nič spoločné, len sa bohapusto zneužíva na jej zahmlievanie. Aj kandidátka na prezidentku Slovenskej republiky Iveta Radičová (Markíza – Na telo 19. 10. 2008) hovorí o „gramatickej mäteži“ v učebniciach pre školy s maďarským vyučovacím jazykom. Odstránenie tejto mäteže je podľa nej oveľa zásadovejší problém ako „nevinná“ spolupráca slovenských poslancov za SMK s Fórom poslancov karpatskej kotliny (rozumej Veľkého Maďarska) na pôde parlamentu Maďarskej republiky.
Citovaná Ingrid Hrubaničová (SME 10. 10. 2008) sa pýta, „prečo všetky tieto analógie a súvislosti nevidíme v našich slovensko-maďarských jazykových vzťahoch?“ Má na mysli našu zvláštnu ústretovosť, ktorá „panuje voči po anglicky hovoriacim ľuďom. Aj smerové šípky v centre Bratislavy sú písané po anglicky – Old City, Slovak National Museum, Bratislava castle a pod. Aj na budovách visí „FOR RENT!“ a nikomu to neprekáža. Veľmi ľahko sme získali „nadhľad“, ak ide o niečo, od čoho sme závislí.“ Paralela („analógia“) angličtiny a maďarčiny je tu poriadne sfalšovaná. Tá angličtina totiž tu nie je len pre „anglicky hovoriacich ľudí,“ ale pre všetkých tých, čo anglický text rozumejú, a to je dnes takmer celý svet, aspoň ten, ktorý prichádza aj k nám. A naozaj sme ten „nadhľad,“ ktorý by sme mali slušne uplatňovať aj voči maďarskej iredente, získali pre niečo, „od čoho sme závislí?“
Dobromyseľne by sa tá závislosť dala viazať na svetovú rozšírenosť angličtiny. Ale aj tak by som tie bratislavské orientačné tabule neviazal na akokoľvek myslenú „závislosť,“ lebo svojou „svetovosťou“ znamenajú nielen surové nerešpektovanie platných zákonov Slovenskej republiky, ale aj ponižovanie slovenčiny. V akom príkrom rozpore s touto bratislavskou svetovosťou je srbská „analógia“ z väčšinovo slovenského Báčskeho Petrovca, kde síce v nápisoch nie je na prvom mieste slovenčina, ale tak, ako sa patrí (a tamojší Slováci to dobre vedia a rešpektujú) – srbčina – a ten svetový anglický jazyk je, čuduj sa svete, až na potupnom treťom mieste (I. Hrubaničová píše: „keď vyjdete z divadla v Báčskom Petrovci a zabočíte doprava, uvidíte veľkú trojjazyčnú tabuľu, na ktorej sú názvy dôležitých pamiatok a inštitúcií uvedené v srbčine, v slovenčine a angličtine. Takže okrem iného je tam aj toto: Matica slovačka / Matica slovenská / The Slovak Matrix.“). No to sa v Bratislave nemôže stať. Nuž videli by ste, vy retardovaní rodoľubkovia, čo by sa stalo, keby sa to stalo. V „slovenskom“ SME by už neomylne vedeli, čo treba v takom prípade robiť, t. j. písať.
Ak sa poslanci za SMK pri svojom návrhu na novelizáciu zákona o výchove a vzdelávaní dovolávajú článku 10 Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, zamlčiavajú ten rozhodujúci fakt, že Ministerstvo zahraničných vecí SR hneď pri uložení ratifikačnej listiny tohto zákona vydalo vyhlásenie, v ktorom sa o. i. hovorí: „Slovenská republika vyhlasuje podľa článku 1 písm. b) charty, že pojem «územie, na ktorom sa používa regionálny alebo menšinový jazyk,» sa vzťahuje na obce podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 22 / 1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20% obyvateľstva z 25. augusta 1999, a to vrátane uplatňovania jej článku 10.“
V Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov sa, pravdaže, hovorí aj to, že „ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor oficiálnych jazykov a potreby ich učenia,“ že „v oblasti vzdelávania sa zmluvné strany zaväzujú na územiach, kde sa také jazyky používajú, podľa situácie každého z týchto jazykov a bez ujmy na výučbe oficiálneho jazyka štátu umožniť vyučovanie … v príslušných regionálnych jazykoch.“ Tu treba spomenúť aj § 18 ods. 8 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov, kde sa hovorí, že „štandardizované geografické názvy sú záväzné pre vydavateľov kartografických diel, odborných publikácií, na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy; rovnako to platí pre vydavateľov kartografických diel a odborných publikácií vydávaných v cudzom jazyku a na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie šírených v cudzom jazyku.“
Pán poslanec za SMK László Szigeti opäť „nevie“ (pozri reláciu televíznej stanice TA3 V politike 12. októbra 2008), že k tomuto zákonu bola vydaná dôvodová správa, v ktorej sa doslova hovorí, že „za odborné publikácie sa považujú napr. učebnice, publikácie z oblasti geografie, histórie, turistického ruchu, štatistiky, encyklopédie, lexikóny, cestopisy, slovníky, odborné a vedecké periodiká z týchto oblastí a podobne.“ Toto vysvetlenie k § 18 ods. 8 v charakteristike odborných publikácií hneď na prvom mieste spomína učebnice, takže napriek tvrdeniam pána poslanca je aj tu slovenská legislatíva jasná a jednoznačná.
Pravda, politickým predstaviteľom SMK a ich nadmieru horlivým prisluhovačom z radov redaktorov, novinárov a ďalších dvorných prispievateľov mienkotvornej „slovenskej“ tlače nestačí rámec územia, kde sa maďarský jazyk používa, pre nich je maďarský celý felvidék (rozumej Slovensko), so všetkými pseudohistorickými maďarizátorskými názvami, ktoré treba čo najskôr legalizovať, čo znamená vedome ignorovať štátnopolitické usporiadanie po rozpade monarchie, zapríčinené známou maďarizátorskou politikou.
Je jasné, že možnosť používať vžité maďarské geografické názvy sa vzťahuje na zákonom presne vymedzené územie. Rozšíriť používanie takýchto názvov na územie celej Slovenskej republiky je nezakrytý prejav maďarskej politickej iredenty dirigovanej z Budapešti a dlhodobo vnášajúcej nebezpečné napätie do medzinárodných vzťahov v strednej Európe, ako na to nedávno v trocha inej súvislosti poukázali aj predstavitelia ukrajinských občianskych, kultúrnych a politických organizácií a tvorivej inteligencie (vyhlásenie z 3. marca 2008), z ktorého vyberáme: „V mukačevskom zámku, pamätníku dejín a architektúry celonárodného významu, sa obnovuje symbol maďarskej arpádovskej dynastie, stepný orol turul inštalovaný na podstavci vysokom 33 metrov (!), čím značne prevyšuje zámok. (…)
Za podpory miestneho úradu, proti národným záujmom ukrajinského spoločenstva a pri porušovaní platnej legislatívy na ochranu kultúrneho dedičstva (…) sa cudzoštátna symbolika umiesťuje na území ukrajinského štátu. Ďalší zreteľný prejav protiukrajinskosti sa pripravuje vo Vereckom priesmyku na rozhraní Ľvovskej a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Ide o pokus postaviť tu velikánsky monument, pamätník zaujatia novej vlasti Maďarmi. Maďari nemajú nijaké dôvody pokladať svoju novú vlasť za terra incognita, t. j. za územie, na ktorom vraj do ich príchodu nebolo nijakého osídlenia (…). Takýto symbol tam nemôže mať svoje miesto, pretože Zakarpatská oblasť je súčasťou Ukrajiny, od Vereckého priesmyku sa nezačína nijaké „Veľké Maďarsko,“ ako sa to usilujú predkladať maďarské politické kruhy (…).
Tento symbol chcú postaviť na mieste, kde v marci 1939 postrieľali bez súdu a vyšetrovania takmer 600 vojakov Karpatskej siče, obrancov Karpatskej Ukrajiny proti maďarskému fašistickému vpádu. Takéto svätokrádežné konanie je výsmechom pamiatky najlepších synov Karpatsko-ukrajinského štátu (…), ktorí ako prví v Európe kládli ozbrojený odpor fašistickým uchvátiteľom. (…) V rokoch okupácie krajiny fašistickým Maďarskom (1939-1944) bolo uvrhnutých do väzení a koncentračných táborov 184.000 zakarpatských Rusínov-Ukrajincov a príslušníkov iných národností, z ktorých 115.000 bolo zversky umučených alebo upálených. (…)
A nakoniec nijako nemožno súhlasiť s vymieňaním tabúľ s dvojjazyčným označením maďarských a zmiešaných obcí (v štátnom a v maďarskom jazyku) za jednojazyčné maďarské tabule, ani s úsilím umiesťovať na budovách miestnej samosprávy a niektorých štátnych inštitúcií popri štátnych ukrajinských vlajkách aj maďarské štátne vlajky! Z uvedených skutočností vyplýva, že v Zakarpatskej oblasti dochádza k systematickej deštrukcii ukrajinských národných hodnôt, k systematickej protiukrajinskej a protištátnej činnosti v podobe rozdúchavania separatizmu a rozmiesťovania cudzoštátnej symboliky.
Takáto činnosť nevyvoláva náležitú reakciu orgánov štátnej moci v oblastnej správe, ani orgánov ochrany právneho poriadku, čo všetko vedie k ponižovaniu cti a dôstojnosti pôvodného ukrajinského etnika, diskredituje vládu, zasieva nedôveru, živí separatizmus. Rozhodne odsudzujeme takýto stav vecí v našej oblasti, žiadame, aby sa skoncovalo s prejavmi protiukrajinskosti a separatizmu. Vyhlasujeme, že sme pripravení všetkými dostupnými prostriedkami brániť záujmy ukrajinského štátu na svojej ukrajinskej pôde Zakarpatska.“ (Proti aktivizácii protištátnych síl. In: Nove žyťťa. Týždenník Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR, č. 11-14, 28. 3. 2008, s. 4) Treba uznať, že je to pre nás užitočné a poučné čítanie, obsahuje niečo dôverne známe.
Treba brať na vedomie čoraz nezakrytejšie demonštrovaný fakt, že politika maďarskej iredenty nemá záujem na pokojnom slovensko-maďarskom spolunažívaní. Dosiahnutie „dohody“ pre ňu znamená súhlas druhej strany s prijatím nesplniteľných požiadaviek. Je to permanentné vyrábanie nepokojov a napätí, za ktoré možno ustavičným vyrábaním série klamstiev obviňovať zúfalo ústupčivé obete, ktorých najväčším hriechom by bolo prevzatie spôsobov uskutočňovania „vzorového“ modelu maďarskej národnostnej politiky s bohatou historickou tradíciou a s vynikajúcimi výsledkami.
Na učebnicovú „aféru“ už-už nadväzuje aféra „škandalózneho“ písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín slovenskou grafikou, lebo naše spoločné dejiny do roku 1918 sú maďarské, a tak ich Slováci musia maľovať po maďarsky, ako nás už vyučujú viacerí „slovenskí vedci.“ Podľa slovenskej verzie filmu Báthory už vieme, že hlavná cnostná hrdinka už nie je Alžbeta, ale pekne po slovensky a spoločne Erzsébet. Budú nasledovať rehoľníčky erzsébetky? Ale ani historickými osobnými menami sa nič nekončí. Je tu ešte tá odporná prípona -ová v ženských priezviskách, s ktorou sa tiež treba tak po maďarsky (maďarskou „dohodou“) „vysporiadať“ (ako dobre, že už v Markíze začala fungovať Denisa Cibulka).
Vysvetlenie maďarského postoja k slovenským názvom v kontexte maďarského jazyka predkladá slovenský Maďar Péter Hunčík, ktorý v článku Úvahy o istom prieskume (SME 20. 10. 2008) napísal: „V roku 1995 som prednášal na jednej konferencii o menšinách vo Washingtone. (…) Večer som večeral s istým tamojším profesorom.“ Jemu P. Hunčík rozpráva: „Pozrite sa, v poslednom čase Maďarov čoraz viac trápi, prečo ich Slováci neznášajú. Čo je vlastne týmto „čecháčom?“ – pýtajú sa. Veď my nepociťujeme voči nim nenávisť. A oni nás nenávidia. To je pravda. Lebo Maďar skutočne necíti voči Slovákovi nenávisť. Len ho jednoducho zdegraduje na „čecháča“ a díva sa cez neho. Tak ako kedysi gróf prehliadal svojho kočiša.
V tradičnom maďarskom postoji existuje istý typický pohľad „dole.“ (V prvom rade voči susedom. „Priamo“ sa pozeráme na Nemcov, Angličanov a pod. „Hore“ len na samého Pána Boha.) Podľa mňa Maďar preto nepociťuje nenávisť voči Slovákovi, lebo smerom „dole“ je ťažké nenávidieť. Tento pohľad „dole“ však považuje za celkom normálny. Slováka však toto správanie veľmi irituje a začne nenávidieť. A tu vstupuje do procesu niekoľko „záchrancov národa,“ politici, ktorí majú len jeden cieľ: a to, aby Slováci ani náhodou nemohli vystúpiť z role „kočiša,“ lebo len takto dokážu zabezpečiť permanentnú nenávisť a konzervovať maďarského nepriateľa. Svojim nevštepujú sebavedomie a sebaistotu, ale hungarofóbiu a pocit menejcennosti. A veru pracujú efektívne.“
Teda „celkom normálny“ tradičný maďarský pohľad na Slovákov je pohľad „dole,“ pohľad grófa na kočiša, ktorý sa odlišuje od pohľadu „priamo,“ akým sa Maďari dívajú na Nemcov, Angličanov a pod. Pohľad smerom dolu neznamená nenávisť. Tú vyvolávajú až Slováci tým, že nepokladajú za celkom normálny maďarský pohľad grófa na kočiša. Tento normálny grófsky pohľad Maďarov smerom dolu na Slovákov nedovoľuje, aby jazyk tých nízkych tvorov zdola ruinoval vznešenosť milovanej maďarčiny. Na jej obranu by celkom normálne mala zasiahnuť maďarská garda, ako si to myslí nielen teta z Dunajskej Stredy. Celkom iné je to, pravdaže, pri maďarskom pohľade „priamo,“ t. j. na Neslovákov (pri „priamom“ pohľade výrazy Madridot, Torrejónban atď. maďarčinu neznečisťujú, nehybridizujú). A predovšetkým nám Péter Hunčík „fundovane a vedecky objektívne“ vysvetlil, že tvorcami nenávisti sú Slováci.
Nevysvetlil však, na čom sa zakladá ten celkom normálny maďarský grófsky pohľad smerom dolu na Slovákov. Vieme objektívne doložiť, že nemá korene v nejakej kultúrno-civilizačnej misii, ktorá v slovensko-maďarských vzťahoch má z vývinového pohľadu opačné smerovanie. V jednom má Péter Hunčík zaiste pravdu, že totiž ide o tradičný maďarský postoj. Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Slobodná organizácia Slovákov v Maďarsku vypracovali analýzu pod názvom Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku.
Z rozboru citujeme: „Menšiny v Maďarsku majú tradične menej priaznivý spoločenský imidž a spoločenskú prestíž, než majoritný národ. Mimoriadne nepriaznivá je celková spoločenská prestíž slovenskej menšiny a slovenskej kultúry všeobecne ako odraz vplyvu historicky vyvinutých a podmienených postojov väčšinového národa k Slovákom. (…) Otvorene sa prihlasovať k svojej nemaďarskej identite vždy bolo a neraz stále je pre príslušníkov menšín v bežnom živote spojené s neoficiálnou „drobnou“ spoločenskou diskrimináciou na najrôznejších úrovniach, s nižším spoločenským aj kultúrnym statusom, s prehliadaním, neraz ironizovaním a posmechom, zaznávaním a skrytým podozrievaním z nelojality voči štátu a spoločnosti.“ (Citované z publikácie: Výzva signatárom Trianonskej mierovej zmluvy, Parížskej mierovej zmluvy a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách. Ed. P. Madunický a A. Marko. Predslov napísal L. Deák. Bratislava : Vydavateľstvo Signum 1998, s. 23) Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik konštatuje, že slovenčina sa vytráca aj z rodín. V Maďarsku žije asi 100-tisíc Slovákov, no pri poslednom sčítaní v roku 2001 sa ich k slovenskej národnosti prihlásilo 17 700. (…) Vždy prítomná latentná nenávisť sa dá rozdúchať rýchlo a ľudia sa potom radšej neprejavujú ako Slováci, aby z toho nemali problémy, spresnil. [(tasr); SME 29. 9. 2007] Nič nové.
Veď už Štefan Marko Daxner napísal: „Od roku 1850 až po rok 1860 mal som príležitosť okrem Gemera bližšie poznať stolice Abaujskú, Zemplínsku a Sabolčskú; všade našiel som v živle maďarskom, a to v inteligentných aristokratických, ba i v stredných meštianskych vrstvách, tú istú intolerantnosť a pýchu národnú, s ktorou spriateliť sa nemožno. Ba i v samom ľude maďarskom, ktorý veru nemá príčiny k hrdosti národnej, našiel som niečo osobitného, iný živel národný odstrkujúceho. – Veď nájdu sa i u nás ľudia intolerantní, ale tí tvoria výnimku v humánnej spoločnosti našej.
V Maďarstve je to naopak, v národnom ohľade humánny jednotlivec je výnimkou v intolerantnej ich spoločnosti. – Náš slovenský ústupčivý, mäkký, šetrný človek musí v spoločnosti tej zahynúť, on bude tam predmetom útokov, posmechu a iných nešetrností, a to tým viac, čím viac bude ustupovať. Prirodzený boj ten má niečo elementárneho v sebe. Ustupuj a budeš znivočený bez milosti; nedaj sa, a ustúpia oni pred tebou. Všeobecne sa myslí, že Maďar je rodeným najvýtečnejším husárom, no planým infanteristom. A to je vskutku tak. Úloha a charakteristika husára je prenasledovať slabšieho, biť utekajúceho; akonáhle však ten utekajúci zastane si pevne na obranu svoju a nedá sa, hneď je po úlohe husárovej. Tak som to skúsil za mnohé roky v spoločnosti maďarskej. Ale i ten, kto pevne stojí, nech si dá pozor na svoje slabé stránky, aby nebol zaobídený a vykoristený. (…) Nech sa ľúbi komukoľvek, kto pozná bližšie spoločnosť maďarskú, porovnať jej charakter s charakterom niekdajších Kumánov, a objavia sa mu príbuzné črty. Kresťanstvo a prúd všeobecnej vzdelanosti zbrúsili síce na pôvodine mnohé krajnosti, ale vidno pri tom všetkom, že naturam si furca expellas tamen usque recurret [Keby si prírodu (prirodzenosť) aj vidlami vyháňal, vždy sa opäť vráti].
Tá istá vypínavosť, osobivosť a pýcha; tá istá vládybažnosť a náchylnosť k tyraniu slabšieho, tá istá intolerantnosť a nenávidenie všetkého, čo je inorodé, charakterizuje i teraz spoločnosť maďarskú, ako nám to historici o Kumánoch poznačili. (…) Maďarstvo bona fide skonfiškovalo celkom pre seba históriu Uhorska, akoby tu ani nebolo bývalo iných spoludejstvujúcich národov, že ono ani nemá výrazu v svojej reči pre pochop Uhor, Hungarus, Hungaria. Maďarovi je to všetko len magyar, Magyarország, a kto v Magyarországu býva, to všetko maďarský chlieb je a je Maďarom.
Z tých istých vlastností pochodí aj ich program „Kárpátoktól Adriáig”, magyar állameszme, magyar kultúra a ich terajší centralizačný systém maďarizácie, v ktorom niet, ani nemôže byť miesta pre slobodný vývin nemaďarských národných živlov, lebo ich intolerantnosť nestrpí seberovného. – Či premení sa tento charakter Maďarstva hromadným vplyvom odrodilcov? Viere podobná vec, že zmení sa, ale nezošľachtí sa, lebo chabosť, ľahkomyseľnosť, materiálny egoizmus, lesť, zrada, zadávanie princípov mravných a iné // etické pramene odrodilstva môžu len zdemoralizovať, nie však zušľachťovať človeka, spoločnosť, národ.“ (Štefan Marko Daxner: V službe národa. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958. Výber zostavil, štúdiu napísal, poznámky a vysvetlivky vypracoval František Bokes, s. 135-138)
O maďarskej politike, morálke, tolerancii a kultúre sa od Š. M. Daxnera môžeme veľa dozvedieť. Všetko to zažil na svojej vlastnej koži. Hoci situácia Slovákov bola vtedy zúfalá, slovenskí národovci neupadali do beznádeje, nevzdávali sa, hoci museli znášať kruté prenasledovanie. Neváhali prinášať osobné obete. Veď si len spomeňme na Jána Kollára v Pešti, na Jozefa M. Hurbana v Hlbokom a na desiatky ďalších.
Predstavitelia SMK a všetci ich spomínaní prisluhovači sú vernými pokračovateľmi načrtnutej maďarskej línie. Vrcholom ich „ústretovosti“ voči slovenskému partnerovi je ochota túto líniu „vysvetľovať“ v očakávaní, že ju dobromyseľne a tolerantne „pochopí.“ Ani náznak úsilia o zmenu „tradičného“ postoja, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je protislovenská nevraživosť a ničím neodôvodnené povýšenectvo. Nie „gramatika,“ nie menšinové práva a ich nenaštrbiteľný a ustavične „zdokonaľovaný“ status quo, ale tento postoj je príčinou celého kocúrkovsky nafúknutého „problému“ s učebnicami pre školy s maďarským vyučovacím jazykom.
1. Maďarským deťom sa vtĺkajú do hlavy názvy, ktoré boli jedinými úradnými názvami v predtrianosnkom Uhorsku. Ide najčastejšie o umelé alebo maďarizované názvy, ktoré sú už dávno zabudnuté. Ich kriesenie znamená nadväzovanie na predtrianonské maďarizátorské časy, t. j. ide o pokračovanie maďarizácie, o nerešpektovanie slovenskej štátnosti a slovenskej legislatívy, ide o maďarskú politickú iredentu.
2. Používanie týchto predtrianonských názvov sa neobmedzuje na územie, kde žije maďarská národnostná menšina, ale rozširuje sa na celé územie Slovenskej republiky, t. j. aj na územia, kde Maďarov nikdy nebolo. Porušuje sa tým platná slovenská legislatíva i príslušné medzinárodné dokumenty.
3. Slovenské názvy v učebniciach pre školy s maďarským vyučovacím jazykom nijako nenarúšajú jazykové zákonitosti maďarčiny, do kontextu maďarského jazyka sa gramaticky korektne začleňujú tak, ako sa doň začleňujú akékoľvek iné názvy. Nejde teda o hybridizáciu maďarčiny.
Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Slobodná organizácia Slovákov v Maďarsku vypracovali analýzu pod názvom Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. Z rozboru citujeme: „Menšiny v Maďarsku majú tradične menej priaznivý spoločenský imidž a spoločenskú prestíž, než majoritný národ. Mimoriadne nepriaznivá je celková spoločenská prestíž slovenskej menšiny a slovenskej kultúry všeobecne ako odraz vplyvu historicky vyvinutých a podmienených postojov väčšinového národa k Slovákom. Vytvára to značné spoločenské bariéry a prekážky v bežnom živote jednotlivcov z radov menšín, ktoré sú neraz rozhodujúce pri ich individuálnom etnickom zaradení sa. Otvorene sa prihlasovať k svojej nemaďarskej identite vždy bolo a neraz stále je pre príslušníkov menšín v bežnom živote spojené s neoficiálnou „drobnou“ spoločenskou diskrimináciou na najrôznejších úrovniach, s nižším spoločenským aj kultúrnym statusom, s prehliadaním, neraz ironizovaním a posmechom, zaznávaním a skrytým podozrievaním z nelojality voči štátu a spoločnosti. Toto tvorí živnú pôdu pre rýchlu asimiláciu a pomaďarčovanie. Prihlásiť sa za Maďara, splynúť s maďarským národom, prijať hodnoty maďarskej kultúry za svoje a ich verejné prezentovanie rýchlo odstraňuje akýkoľvek národnostný tlak zo strany maďarskej väčšiny a značne uľahčuje a zjednodušuje život každého Nemaďara …
Asimilačný proces v Maďarsku nezadržateľne pokračuje aj po páde komunizmu. Klesá počet žiakov navštevujúcich výučbu slovenčiny v menšinových školách, nepriaznivú tendenciu vývoja má sociálna skladba žiakov slovenských škôl, vytráca sa záujem hlavne mládeže o kultúrne podujatia nepočetných kultúrnych súborov atď.“ (Citované z publikácie: Výzva signatárom Trianonskej mierovej zmluvy, Parížskej mierovej zmluvy a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách. Ed. P. Madunický a A. Marko. Predslov napísal L. Deák. Bratislava : Vydavateľstvo Signum 1998, s. 23)
Morse, synu môj, tí Ruthéni už mali „vlastnokožné skúsenosti s mentalitou“ tzv. Maďarov=žido-boľševikov Béla Kohna a jeho „červených gárd“.
To, že si zmenili farbu kabáta na čiernu ich nemohlo pomýliť, tak ako to nemôže pomýliť ani Slovákov.
………….a pretože to úzko nadväzuje, dopĺňam:
Osud maďarských židov v rokoch 1919-1945.
V roku 1919 Maďarskom otrialsa komunistická revolúcia a diktatúra proletariátu.
Keďže medzi vládnymi činiteľmi komunistickej moci bolo mnoho židov (nevynímajúc vodcu Béla Kuna (Kohna)), následný „biely teror“ a horthyovský režim označil maďarské židovstvo za „agentúru svetového žido-boľševizmu“, za hlavného strojcu spoločenskej, národnej a štátnej katastrofy Maďarov po vojne.
Z bývalých vlastencov, ktorí v období dualistickej monarchie podporovali hegemóniu Maďarov v Uhorsku, najviac sa asimilovali a patrili medzi aktívnych maďarizátorov, sa náhle stali nepriatelia národa a najväčším strašiakom pre maďarskú spoločnosť. Preto v čase „bieleho teroru“ (1919-20) popri komunistoch (tiež prevažne židoch) a socialistoch aj mnohí židia boli brutálne prenasledovaní, bez súdov fyzicky likvidovaní osobitnými vojenskými komandami priamo riadenými veliteľom národnej armády M.Horthym ( 1/4 židom z Košíc), ktorý počas celej svojej politickej kariéry (v rokoch 1920-44 zastával najvyšší post regenta Maďarského kráľovstva) zostal prívržencom antižidovskej ideológie.
V atmosfére plnej antižidizmu, likvidácie liberalizmu, návratu k predvojnovým hodnotám maďarskej spoločnosti a posilnenia kresťansko-národnej ideológie štátu sa v Maďarskom kráľovstve zrodil aj prvý protižidovský zákon v Európe prijatý v roku 1920 (numerus clausus), ktorý bol inšpirovaný vládnúcim antižidimom a povoľoval len 6% židov študovať na maďarských univerzitách ( z celkového počtu 7,6 mil obyvateľov Maďarského kráľovstva židovstvo tvorilo 473.000).
Zákon bol zameraný na paralyzovanie liberálnych myšlienok v radoch židovskej inteligencie, na oslabenie vplyvu a redukovanie pozícií židov v spoločenskej a duchovnej sfére maďarskej spoločnosti, v dôsledku čoho mnohí mladí židia odišli študovať na zahraničné univerzity a tým sa im otvorili perspektívy uplatnenia. Zostáva faktom, že diskriminácia židovského obyvateľstva a ideológia antižidizmu sa stali nasledujúcich 25 rokov v Maďarskom kráľovstve trvalou súčasťou vládneho politického systému a hothyovského režimu.
Hoci židia v Maďarskom kráľovstva žili v atmosfére spoločenskej diskriminácie a narastajúcich protižidovských útokov, najmä zo strany krajnej pravice, viacerých rasových a fašistických organizácií, vzhľadom na ich silné hospodársko-spoločenské pozície v štáte a na mieru ich asimilácie s maďarskou spoločnosťou sa tieto protižidovské opatrenia do roku 1938 neprejavovali v dramatickej podobe. Ďalší vzťah voči židom významne ovplyvnili dva faktory. Od polovice 30.rokov rapídny vzrats mocenského faktora nacistického Nemecka v strednej Európe, ktorý sa prejavil najmä po anexii Rakúska a po mníchovských udalostiach a premietol sa aj väčším podielom Maďarského kráľovstva po boku Hitlera na agresívnej politike v regióne a v radikalizácii vnútorných pomerov podľa nacistického vzoru. V druhom prípade náhle zmeny hraníc v rokoch 1938-41 medzi štátmi strednej Európy spôsobily značný príliv židov do Maďarského kráľovstva a to jednak zo štátov okupovaných Nemeckom, alebo ním ovládaných a jednak, ktorí sa ocitli v maďaskom štáte v dôsledku okupácie územia časti Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, Rumunska a Juhoslávie. V rámci zväčšeného Maďarského kráľovstva žilo žilo v roku 1941 okolo 725.000 židov, ktorý fakt v maďarských vládnych kruhoch ešte zvýšil antižidovské nálady a posilnil názor, že „cudzorodý židovský živel“ ohrozuje maďarskú spoločnosť, kultúru a hospodárstvo a treba ho radikálne riešiť.
V rokoch 1938-41 Maďarské kráľovstvo prijalo tri diskriminačné protižidovské zákony.
Prvý (apríl 1938) mal obmedziť vplyv židov v tlači, oslabiť ich v hospodárskej, finančnej sfére a v slobodných povolaniach, pričom sa ich účasť limitovala 20%-nou hranicou. Druhý protižidovský zákon (máj 1939) sa zdôvodňoval potrebou obmedziť podiel židovského obyvateľstva na hospodárskej činnosti kráľovstva z 20% na 6% v dôsledku nárastu počtu židov po okupácii časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny. Priamo sa vyslovila požiadavka, aby židovský kapitál bol nahradený kresťanským. Zákon pri stanovovaní, koho treba považovať za žida, vychádzal z rasového kritéria, čo malo za následok, že sa židovským emigrantom sťažila cesta k záskaniu čtátnej príslušnosti a nemohli ju získať ani po udelení domovského práva ani po uzavretí zmiešaného manželstva. Tretí protižidovský zákon (koniec roka 1941) bol najkrutejší a jeho vzorom boli norimberské nacistické zákony z roku 1935. Náboženská charakteristika židov (nezávisle od toho, či sa už narodil ako kresťan), alebo sa hlásil k židovskému vierovyznaniu. Zákon poslúžil na to, aby sa židovské obyvateľstvo aj po občiansko-právnej stránke vyčlenilo z maďarskej spoločnosti.
Navyše diskriminoval aj ostatných občanov štátu, pretože
každý musel dokazovať, že nemá židovský pôvod……………….
a aby som Ti doplnil vzdelanie, doporučujem si dôkladne naštudovať a aj pochopiť:
MAGYROSODÁS ÉS MAGYROSITÁS
különös tekintettel városainkra
BEKSIC GUSZTÁV
Budapest az Athenaum r.társulat kiadása 1883
Maďarizácia a pomaďarčovanie s osobitným zreteľom na naše mestá
Napísal Beksic Gustáv vydanie Budapešť účastinná spoločnosť 1883
Milá Peha,
jazykovedec Ján DORUĽA z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra, nar. 31. 8. 1933 je býv. tajný spolupracovník-agent ŠtB, ev. č. 28293, 82 9308, s krycím menom BAČA. Stala si sa obeťou mystifikácie. Zamysli sa prosím, či je to dôstojná úloha – hrať naivu a konzumovať otrávené plody eštébáckej „historiografie“. Máš právo vzoprieť sa nanútenej roli laboratórnej myšky, začni rozmýšľať vlastnou hlavou, k čomu by som Ti rád pomohol nasl. lekciou.
Jazykový kurz pre naivy a laboratórne myšky – obete politrukov a dvorných historikov časť I.
„I’m a human being, goddammit! My life has value!“
Som plnohodnotná ľudská bytosť, dočerta ! Môj myšací život má hodnotu sám osebe a nielen ako materiál pre pokútnych experimentátorov !
„I’m as mad as hell,. and I’m not going to take this anymore!“
Som zlostná ako čert a nebudem viac laboratórnou myškou !
Milý More, synu, nechaj si svoje mystifikácie.
Pán Doruľa svojou prácou v prospech Slovákov dokonale vyvracia Tvoje kydačky.
O Tvojich okydávacích technikách, nezaostávajúcich za praktikami Štb, je možné sa presvedčiť pri rôznych komentároch pod značkou „morse“.
Mám svoju mienku o spisoch Štb, boli špeciálne „predpripravované“ na také účely, ako nám tu prezentuješ!
Štb bola mocenská organizácia Bohémcov a Hungarov na Slovákov.
Ale ponúknem Ti na oplátku iné, už nemystifikované reálie :
Vážený pán poslanec Mikloško!
Je pre nás zarážajúce, s akou úctou ste prevzali vyznamenanie v Budapešti s vysvetlením, že gróf Eszterházy nehlasoval za tzv. židovský kódex v Slovenskom sneme.
Áno, nehlasoval za, no nehlasoval ani proti. Popri ňom nehlasovali i viacerí ďalší poslanci, ktorí opustili sálu. (Bolo nám ľúto, že tak neurobili všetci.) No zamyslite sa, akú veľkú priazeň a vplyv mal gróf Eszterházy u Henleina a u Nemcov, keď i za jeho prítomnosti počas viedenskej arbitráže ukrojili kus slovenskej zeme, kde žilo iba niekoľko stoviek tisíc Maďarov, no zato takmer milión Slovákov.
Svoj vplyv mohol gróf Eszterházy využiť, keď sa vyvážalo 500 000 maďarských židov do koncentračných táborov a keď 180 000 z nich vystrieľali na brehoch Dunaja.
Videli sme to v tej dobe v kinách a doteraz sme na tie obrazy nezabudli. Oveľa menej ako záslužný skutok Eszterházyho ste nedávno ocenili slovenskú organizáciu Spravodliví medzi národmi, organizáciu združujúcu vyše 400 slovenských občanov vyznamenaných za záchranu židov. Keď jeden z poslancov našej Národnej rady SR chcel navrhnúť, aby sa zákonom rozšírila pamiatka holokaustu aj o pamiatku záchrancov – ”spravodlivých medzi národmi”, Vy a pán poslanec Šebej ste spôsobili, že sa o doplňujúcom návrhu opozície vôbec nerokovalo.
Pritom Spravodliví medzi národmi urobili viac ako gróf Eszterházy, riskovali a neraz i obetovali svoje životy, aby zachránili slovenských židov.
Gróf Eszterházy iba nezodvihol ruku, vediac, že za to nemusí očakávať žiaden postih. Pýtam sa vás preto verejne, pán poslanec, máte nejaké námietky voči tejto organizácii?
Anna Bandžáková-Kuchárová predsedníčka Slovenskej organizácie Spravodliví medzi národmi
Malá demystifikačná prémia pre morse synáčika (aby sme vedeli o čo i tu v článku pána Hrnka a jeho angažovaného oponenta ide):
Americký historik Randolph L. Braham v knihe o „maďarskom holokauste“,
vydanej v roku 1994, doslovne napísal: „aj komandá SS boli prekvapené, s akým entuziazmom boli ich maďarskí spoločníci v zbrani pripravení ,riešiť´ židovskú otázku.“
Nehovoriac o ďalšej Brahamovej téze z jeho neskôr vydanej práce, ako sa mnohé oficiálne osobnosti súčasnej maďarskej politiky, vedy a kultúry vrátane členov vlády a poslancov usilujú zatajiť protižidovské masakre a „očistiť“ maďarské dejiny vojnových rokov od viny za smrť maďarských Židov.
Braham dokonca používa pojem „Geschichtssäuberer“ (očisťovatelia dejín).
Stretávame sa s tým v slovenských dejinách po roku 1989, alebo aj predtým?
Dozaista nie.
Slovenský parlament sa ospravedlnil štátu Izrael za tragédiu 57 000 slovenských židovských občanov.
Maďarský parlament to dosiaľ neurobil…
Milá Peha,
myslieť vlastnou hlavou, hlavne pre laboratórnu myšku, môže byť aj bolestivé, napriek tomu skús: Stará dáma Bandžáková-Kuchárová dostala ocenenie za svojich rodičov, ktorí ukrývali dve židovské rodiny. Chcem veriť, že by aj ona postúpila rovnako, v každom prípade však jej slovám na adresu J. Esterházyho či jej horleniu za J. Tisa prisudzuješ váhu, ktorú nemajú. (Sú aj úplne extrémne prípady ako napr. nebohý Dr. Hoffman, ktorý ako židovský konvertita prežil vďaka prezidentskej výnimke a z vďačnosti kombinovanou s prežitou hrôzou sa stal apologétom J. Tisu)
Americký historik Randolph L. Braham písal aj o Slovensku ako „o pionierovi v prenasledovaní Židov“, ale to Ti zrejme ušlo. V každom prípade, keby bol žil v tom čase na Slovensku (R. L. Braham je rumunský Žid, ktorý prežil Holocaust v Kluži obsadenej Maďarmi) pravdepodobne by už nič napísať nestihol… Na Slovensku si samozrejme komandá SS nemohli pochvaľovať na spoluprácu miestnych zložiek, keďže Slovensko na rozdiel od Maďarska nebolo okupované Nemcami, a svojich Židov vyvážalo dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy.
Milá Peha, aj keby si disponovala výlučne výstrižkami od pp. Hrnku, rôznych Deákov-Bobákov a pod., defekty v ich argumentácii a ich nekonzistentná výroková logika ti ukážu cestu k pravde. A Ty máš navyše ešte tú výhodu, – to máloktorá laboratórna myška má také šťastie – že som ti dal nahladnuť do manuálu experimentu, ktorému Ťa podrobujú. Vytiahnuť sa z marazmu eštébáckej historiografie však už musíš sama…
Milý Morse-synku, ďakujem za “úprimnú snahu“, ale pokiaľ nepoukazuješ vecne na „defekty v argumentácii“, tak je to len škoda jalovej námahy a odpútavania od podstaty témy článku.
Morse-synku, nemaj Ty žiadne obavy o moje samostané myslenie, čítam aj z iných, neslovenských zdrojov.
Takže prepáč, to moje samostatné myslenie má iný poznatok odporujúci Tvojmu: “o pionierovi v prenasledovaní Židov”.
Pioniermi fašizmu v otázkach prenasledovania židov boli dokladovateľne Maďari, presnejšie povedané ich vyvolenou krvou postihnutá mocenská zložka. Skúseností nadobudli nadostač počas maďarizácie, genocídy Slovákov pod heslom „Tót nem ember“.
Ba práve naopak o Slovensku sa dochovalo iné, ako sa snažíš podsúvať:
„Slovensko zaujíma osobitné postavenie na mape tej genocídy. Bol to totiž prvý zo satelitných štátov, v ktoróm Nemci narazili na taký tvrdý odpor, že museli prerušiť svoj program „konečného riešenia““.
(Léon Poliakov:Bréviare de la haine.Le III° Reich et les Juifs, talianske vydabnie: Il nazimsmo e lo sterminio degli ebrei. Torino 1955,s.220).
Maďari na základe dekrétu z 12.júla 1941 vyviezli prvých 18.567 židov z Maďarska na Ukrajinu, kde z nich bol asi 16.000 bol vyvraždených. ( Proces s Eichmanom 1961)
V jan.1942 vraždili maďarský žandári s pomocou vojenských jednotiek v okupovanej Vojvodine v Novom Sade 5.000 Srbov medzi nimi asi 1.500 židov.
V rokoch 1942-43 pracovalo 60-80.000 židov pre maďarskú armádu na Ukrajine. Z nich zahynul 45-50.000. Medzi nimi boli aj židia zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi. ( vypoveď maďara Pinchasa Freudinga v Jeruzaleme)
Kedves Morse elvtarsocskam,
Ťažko sa diskutuje s človekom, ktorý nepozná ani význam pojmov. Možno by ste sa uplatnili ako tvorca nových výkladových slovníkov, kde by ste napr. vysvetlili, prečo nemožno kapitulovať bez vojny. Čo poviete. Ale teraz k veci.
Ad 1) Ono s tou dôverou ku Košútovi to bolo tak. Keď vznikla uhorská revolúcia, zišli sa predstavitelia Slovákov v Liptovskom Mikuláši a 10. mája 1848 spísali, čo si predstavujú, žeby mala revolúcia priniesť Slovákom. Sotva to však publikovali, už boli na nich vydané zatykače a museli utekať kade tade, aby ich „láskavý“ priateľ Slovákov nepovešal. Dokonca na nich vypísal odmenu 100 zl. Tí všetci mu určite dôverovali. Rovnako mu dôverovali Šulek s Holubym, určite aj Kráľ s Rotaridesom alebo gemerskí sokoli (Daxner a spol., ktorým už aj šibenicu vykresali). Určite Košútovi dôverovalo aj cca 20 000 slovenských dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní vziať zbrane do rúk a ísť proti nemu bojovať. Keď zoberieme, že zobrať zbrane do rúk kvôli nespokojnosti je schopných tak 10%, tak sa nám tu ukáže nejaké číslo, ktoré už niečo znamená. Netvrdím však, že neboli aj takí Slováci, čo dôverovali Košútovi – napr. po maďarsky píšuci slovenský básnik A. Petrovič, vystupujúci pod pseudonymom S. Petőfy.
Ad 2) Nie je mi známe, žeby v Petržalke boli nejaké masové hroby Maďarov. Boli tam Nemci, to viem. Prosím teda prameň, kde sa píše, že tam boli povraždení Maďari. Ale nie z agentúry JPP.
Ad 3) Tú konečnú, pravdivú a nespochybniteľnú „históriu“ tu prezentujete len vy. Bez dôkazov a od pása.
Ad 4) O tom, či sa bál alebo nebál, o tom svedčia fakty. Keby sa nebál, tak by si svoj koláč odtrhol vtedy, keď si to urobilo 1. októbra 1938 Poľsko. To sa nikoho nepýtalo, ale svoj žvanec z ČSR si odhryzlo podľa svojho. Horthy sa bál, potreboval tlak Hitlera, preto sa rokovalo v Komárne, preto pristúpili na arbitráž, lebo ani na oslabené Česko-Slovensko nemal odvahu. To, že ho v Maďarsku neodsúdili, bolo zapríčinené tým, že ho Spojenci nevydali. Mali k tomu svoje dôvody, ale tie nie sú predmetom tohto článku.
Ad 5) Čsl. armáda dostala príkaz proti Horthymu nebojovať a stiahnuť sa na Slovensko, resp. do Poľska. Keby totiž bojovala, tak by maďarská rongyos armáda nevraždila príslušníkov Siče vo Vereckom priesmyku, ale mala by problémy, ako udržať Debrecín. Taká bola realita. Preto ani zábor PR nemožno nazvať vojnou, skôr pacifikačnou akciou, lebo odpor kládli len neregulárne jednotky karpatskej Siče (niečo na spôsob HG). Nuž a len tak na okrasu niečo, čo hovorí o tom, akému pánbožkovi sa Horthy klaňal. Keď mu Hitler dovolil obsadiť PR, tak mu poslal telegram nasledovného znenia:
Euere Excellenz! Herzlichen Dank! Ich kann gar nicht sagen, wie glücklich ich bin, denn dieses Quellengebiet ist für Ungarn – ich gebrauche ungern grosse Worte – faktisch eine Lebensfrage. Trotz unserer fünfwöchigen Rekruten gehen wir die Sache mit Begeisterung scharf an. Die Dispositionen sind bereits getroffen. Am Donnerstag, den 16. d.M erfolgt ein Grenzzwischenfall, dem Samstag der Grosse Stoss folgen soll. Ich werde diesen Beweis der Freundschaft nie vergassen und Euere Excellenz können auf meine Dankbarkeit ewig felsenfest rechnen! In freundschaftlichen Ergebenheit Horthy.
A na základe hore uvedeného (v stručnom preklade – ďakuje Hitlerovi za to, že mu to povolil; sľubuje, že už majú pripravený hraničný incident (!) a následne hneď pristúpia k okupácii PR. To, že mu to Hitler dovolil, je dôkazom jeho priateľstva, ktoré mu Horthy nikdy nezabudne. Na základe toho mu bude večne verný a táto vernosť bude pevná ako skala) sa môžeme baviť o hyenizme.
Milá Peha,
v predchádzajúcom príspevku si sa odvolala na autoritu – historika Randolpha L. Brahama, ale jeho názor o úlohe Slovenska v prenasledovaní Židov (je to priamo názov podkapitoly v 28. hlave tebou spomínaného diela: „Slovensko: pionier v prenasledovaní Židov“) pripisuješ mne a vehementne ho vyvraciaš (napriek tomu, že ide o vskutku notoricky známu vec) pomocou iného autora – akéhosi Léona Poliakova, ktorý objavil neuveriteľný fakt, že prvý z nemeckých satelitov, ktorý začal svojich Židov (bez viditeľného vonkajšieho nátlaku) vyvážať do plynových komôr, s touto „prácou“ aj ako prvý skončil, keď sa mu po vyvezení 3/4 disponibilní Židia prakticky „minuli“. Kto len môže mať pravdu… Braham, alebo že by Léon Poliakov ?? Začínam rozumieť, že pre teba je toto prakticky neriešiteľná dilema… Odkiaľ by mohla jedna laboratórna myška čo i len tuśiť správnu odpoveď ?
Kvítku,
Ad 0) Nuž kapitulovať bez vojny, t.j. v čase mieru musí byť vskutku bohumilé dielo 🙂
Ad 1) Čo sa týka dôveroy Slovákov k Slovákovi Kossuthovi, tu oceňujem, že sa už nezmieňujete o štatáriu, ktoré malo byť podľa raného Hrnka reakciou na Mik. žiadosti. Zišli sa teda naši nespokojní česko/slovenskí evanjelickí dejatelia v Liptovskom Mikuláši 10. mája 1848 a spísali bohumilé veci: napr. o povinnom používaní materiinskej reči v parlamente „…každý zástupca národní zaviazaný svojou národňou rečou národ svoj zastupovať…“. Myslím, že s revolúciou a občianskymi právami tieto požiadavky nesúviseli (t.j. revolúcia ich mohla splniť rovnako dobre, ako kontrarevolúcia) a boli rovnako nereálne vtedy, ako sú dnes. Či by ich bol niekto v tom čase vešal, to neviem, nevešali ich ani neskôr, keď už mali na rováši aj ozbrojenú vzburu (viď Kossuthova amnestia po sept. výprave).
K vašim cca 20 000 slovenských dobrovoľníkom – to boli len plány v rámci ponuky Viedni, Hurbanov odhad (zrejme výrazne nadsadený, veď v dec. 1848 bol stav povstalcov 186 mužov) bol 14.000 mužov. Nazývať ich SLOVENSKÝMI povstalcami je Vaša poetická licencia (vieme, že velaicim jazykom bola nemčina a medzi účastníkmi sept. výpravy bol podiel Slovákov 8 %, zbytok boli Česi a viedenská chudoba). Pritom na strane Kossutha bojovali Slováci v neporovnateľne vyššom zastúpení, napr. 5. febr. 1849 v bitke pri Branisku pod velením R. Guyona porazili cisársku presilu prakticky slovenskí honvédi, ale aj porážku slov. dobrovoľníkov 26. febr. pri Muráni vysvetľoval historik tým, že povstalcov zmiatlo, že maď. honvédi hovorili po slovensky.
Ad 2) O masovom hrobe Maďarov v Petržalke – zadajte do Googla „Masový hrob maďarských Levente v Petržalke z apríla 1945“ a keď ste už tam, rovno si nájdite aj heslo „Přerovská tragédia“. A potom si to zrovnajte so zneužívaním prípadu Černová, či Kokošová.
Ad 4) Fakty sú fakty. Jednoducho Poľsko dalo po Mníchove ultimátum, Maďarsko nie. Nezaťažujte sa hľadaním toho, o čom podľa Vás podobné fakty svedčia. Vaše konštrukcie sú stále zmätenejšie – „Keby sa nebál, tak by si svoj koláč odtrhol vtedy“ atď. – vari takto pracuje historik ? Omylom niekedy trafíte do čierneho, len inak, než ste chcel. Napr. absurdná situácia, ktorú celkom nepodložene popisujete „Horthy sa bál, potreboval tlak Hitlera, preto sa rokovalo v Komárne“… sa navlas podobá tomu, ako si Hodža objednával britsko-francúzske ultimátum u veľvyslanca Delacroix v noci z 20. na 21. sept. 1938 aby boli pred čsl. verejnosťou krytí kvôli podrobeniu sa Mníchovu. To, že Horthyho v Maďarsku neodsúdili je fakt, ostaňme pri tom a od floskúl ako „typická hyena“ podľa možnosti odhliadnime.
Ad 5) „Čsl. armáda dostala príkaz proti Horthymu nebojovať a stiahnuť sa na Slovensko, resp. do Poľska. Keby totiž bojovala, tak by maďarská rongyos armáda nevraždila príslušníkov Siče vo Vereckom priesmyku, ale mala by problémy, ako udržať Debrecín“ Týmto rečiam vonkoncom nerozumiem. Bavíme sa o čase, keď rodiny českých dôstojníkov vyháňaných zo Slovenska terorizovala lúza na žilinskej stanici a čsl. armáda prestávala existovať. na PR boli prípady organizovaného odporu presne tak isto ako v prípade záboru oblasti na východe Slovenska. Malou vojnou to nenazývate, lebo sa Vám to práve nehodí do krámu.
Ad 6) Čo sa týka Horthyho listu Hitlerovi, neviem, či ste objavil Ameriku, ide o list z 13. marca 1939, v ktorom Hothy ďakuje za Hitlerov súhlas tlmočený nem. veľvyslancom v rovnaký deň s okupáciou PR plánovanou na 18. marca 1939. Incident mal byť vyprovokovaný 16. marca tak, aby poskytol zámienku na obsadenie PR. Uvedený list bol publikovaný v Maďarsku medzi dok. 2. sv. vojny už v r. 1959 a v 2. vyd. v r. 1961.
Maďarská diplomacia sa otázkou PR zaoberala priebežne. Keďže Nemci boli proti vytvoreniu spoločných maď. pol. hraníc, za ich chrbtom len v koordinácii s Poľskom a s Talianskom sa v noci z 19. na 20. novembra 1938 mala PR vojensky obsadiť maďarskými vojskami. Kvôli sabotáži v pronemeckých síl vo vel. štruktúrach maď. armády sa akcia o 1 deň posunula, ale súčasne sa dostala na verejnosť a Nemci proti nej zasiahli u Mussoliniho. Celá táto story je dlhý príbeh, zaujímavým momentom bolo napr. stretnutie min. zahr. Chvalkovského s maď. nám. min. zahr. Vorlem v Prahe 6. marca vo veci dobrovoľného odstúpenia PR Československom, kde Chvalkovský nebol principiálne proti, ale mal práve obavy z nesúhlasu Nemecka, chápajúc že tento krok je namierený proti Nemecku. atď. atď. Je to dlhý príbeh, ktorý sa hodí na všetko možné, len nie na ilustráciu toho, že práve Horthy mal byť „typickou hyenou“. Tento spôsob diplomacie prostredníctvom obchodovania s cudzím územím zaviedla predsa Dohoda tajnými zmluvami s Talianskom a Rumunskom počas 1. sv. vojny. Vytvorenie ČSR a určenie jej hraníc bez plebiscitu veľmocenským diktátom zasa spôsobili, že sa takéto hranice sa zákonite spochybnili pri každej zmene rovnováhy síl v strednej Európe. Maďarsko vydrancované a zdemoralizované vmanévrovali do beznádejnej situácie predsa Francúzi a spol. ktorí aj dosadili Horthyho k moci. V rámci svojho minimálneho manévrovacieho priestoru si nepočínal slávne, ale porovnávať ho s nejakým Tisom či Benešom je predsa len neslýchaná drzosť.
Draga elvtarsacskam,
toľko arogantného prehliadania a povýšeneckej nadutosti je skutočne dobrým príspevkom do diskusie. Ale napriek tomu, treba rozlišovať zločin a zločin.
Ad 2) Je iné, ak sa zločinu dopustia kriminálne živly a následne ich štát po zistení zločinu postaví pred súd a iné je, keď zločin spácha štátny orgán a štát namiesto potrestania zločincov prenasleduje obete (pozri napr. Černová).
Ad 1) Rovnako som nikde netvrdil, že v Košútovom vojsku nebojovali aj Slováci a jedného slovenského básnika som aj spomenul. Tých výprav bolo dohromady tri. A pri prvej výprave, o ktorej sa tak povýšenecky vyjadrujete, sa do Hurbanových vojsk prihlásilo okolo 5000 miestnych obyvateľov. Ak to bolo len 8% Hurbanovej armády, tak mi z toho vychádza, že Hurban tam musel mať armádu v sile okolo 70000 mužov. To len na Vaše čudné počty.
Ad 4) Som rád, že to potvrdzujete. Maďari predsa neodsúdili žiadneho svojho zločinca, lebo predsa príslušník „úrnepu“ nemohol predsa páchať zločiny. Preto sa aj prizvukuje, že Szálasi bol konvertovaný Nemec a Jaross, zvodca menšinových Maďarov na Slovensku a katan „anyašov“ na konci vojny asi potomok českých prisťahovalcov. Ad 5) Nielen tomuto, ale aj iným veciam nerozumiete. Najmä nerozumiete histórii, aj keď toho máte nakúpené veľa. Ale cez zahmlenú optiku sa nedá dívať.
Ad 6) Som rád, že sa priznávate k hyenizmu pána ríšskeho správcu. Ono fakty sa nedajú poprieť. Len neviem pochopiť, na základe akého právneho alebo etnického nároku by mala byť vytvorená spoločná poľsko-maďarská hranica. Neexistovali pre ňu žiadne historické a ani etnické oprávnenie. Teda jedine mocenský šovinizmus. Som rád, že uznávate závislosť Horthyho politike na Hitlerovi. „Kvôli sabotáži v pronemeckých síl vo vel. štruktúrach maď. armády sa akcia o 1 deň posunula, ale súčasne sa dostala na verejnosť a Nemci proti nej zasiahli u Mussoliniho.“ – ako uvádzate. No a Váš výklad dejín je to posledné, čo by stálo za komentár.
Kvítku,
1.) vidím, že tie počty slov. povstalcov v sept. výprave 1848 Vám nedajú spať. Rapant napočítal medzi 600 dobrovoľníkmi, ktorí na cisárove trovy nastúpili do vlaku vo Viedni 50 Slovákov (t.j. 8%, s. 93). V Bzenci sa k nim pridalo 150 dobrovoľníkov z Brna a Prahy. Dobrovoľníci až na moravsko-slov. hraniciach pochopili, že za 20 krajc.denný žold sľúbený pri verbovke majú ísť bojovať proti Kossuthovi, 200 z nich odmietlo zložiť prísahu a z výpravy odišlo. (s. 154) Vieme, že výprava mala spolu 1200 pušiek včítane tých, ktoré ukoristili od tal. vojakov na Myjave. Miestne obyvateľstvo ktoré bolo lákané na „dvadsiatku“ denne, prichádzalo a odchádzalo, sumárny počet dobrovoľníkov nikdy nepresiahol 3-4000 mužov (s. 170). Napríklad po neúspechu v Senici sa z pôvodných 2000 bojovníkov nevrátila do Brezovej ani polovica (hoci ich padlo len 14, z toho 7-mych pochodujúcich v 1 línii postrieľali od chrbta v zmäku vlastní). Rapant píše: „Väčšina sedliakov sa rozutekala do svojich domovov, sklamaná čiastočne i vo svojich nádejách na dvadsaťkrajciarový žold a v presvedčení, že vec nepôkde vôbec do tuhého…“(s. 216)
Na Starú Turú nastupovalo 500 povstalcov, ktorých na počet 3000 doplnili miestni, pridavší sa po ceste. (s. 224) Stará Turá sa im vzdala bez boja, načo ju vyrabovali a vypálili. Rapant končí opisovanie tohoto „slovenského víťazstva“: „Až k polnoci, keď sa začínala hlásiť únava celého dňa a keď väčšina po ceste nasbieraných živlov odišla už so svojou korisťou domov, podarilo sa … zaviesť aký taký poriadok“ (s. 228) Toľko k slovenskému charakteru slovenského povstania. (Cit. D. Rapant Slov.povst. Diel 2. Časť 1. Martin 1950)
2.) Tu nedospejeme k zhode: Štát zbavil svojich maď. obyvateľov obč. práv, vyhlásil beztrestnosť zločinov spáchaných na ich úkor. Aktérmi boli armádni dôstojníci, žiadni kriminálnici. A že ste o týchto udalostiach súc historikom ani netušil, kým Černovou operujete programovo, to tiež o niečom svedčí. Btw. masakra v Novom Sade, ktorú často spomínate mala takisto súdnu dohru, pravda s rovnakým výsledkom, keďže aktéri utiekli do Nemecka.
3.) Že Maďari neodsúdili žiadneho svojho zločinca, je opäť nejaká Vaša poetická licencia prameniaca zrejme z komplexu beztrestnosti členstva v HG na Slovensku. Nezvyknem skúmať rasový/etnický pôvod, ale veliteľ 2. maď. armády Gusztáv Jány, či min. predseda Bárdossy boli popravení nehľadiac na maď. pôvod, koniec-koncov Imre Nagy, Pál Maléter a ďaľší v r. 1956 takisto.
5.) Nerozumieť som si už zvykol, s tou zahmlenou optikou budete mať asi pravdu. Zato Vám je jasné kde je sever vždy a vopred 🙂
6.) Je komický Váš komplex z pána ríšskeho správcu. Doložil som Vám celkom exaktne, že v otázke Podkarp. Rusi na jeseň 1938 konal v rámci svojich možností samostatne a proti záujmom Nemecka. Možno ste nepostrehol, ale 1000 rokov existovala uhorsko-poľská hranica, takže tá nemusela byť nanovo vytvorená, len obnovená. A v čom mal byť jej význam v r. 1938-39 ? No presne v tom istom, ako v r. 1918, keby sa boli určili spravodlivé hranice ČSR – v umožnení čestnej kooperácii krajín strednej Európy a zabránení 2. svetovej vojne… Hoci niekto by mohol namietať, že pre dosiahnutie svojich partikulárnych záujmov nie je žiadna cena privysoká, hlavne ak ju zaplatí niekto iný 🙂
Maďarský sen
Sípe Morse, dychčí, funí,
skrz horu sa derie,
skrivodlivosť strašná, veľká,
velice ho serie,
zakázať chcú dietkam z juhu,
na Hunov sa hrať,
to aj jemu išlo k duhu,
vravela mu mať,
tak vo svojom hneve ľútom,
na Gerlach sa vypravil,
by na ten štít v mraze krutom,
jednu mapu osadil,
Uhorska je na nej obraz,
to je dávno v zadku,
túži Morse, veľmi túži,
po starom poriadku,
vystrojil sa neúrekom,
na tú svoju výpravu,
na medveďa pôjde s prakom,
vystrojí mu popravu,
a keby ho krutý hlad,
niekde v lese prekvapil,
zje maďarský guláš,
čo si doma navaril.
* * *
Gerlach má už na dosah,
už ho vidí jasne,
keď tu zrazu, bože, ach,
Morse, junák žasne,
guláš sa mu v bruchu búri,
Morse z toho strašne zúri,
až sa mu zo zadku kúri,
tak ho to do kríkov súri,
strašné zvuky znejú lesom,
plnia uši zverov desom,
a horár sa pýta kde som,
keď cíti ten puch,
z toho revu verte mi to,
ihneď stratil sluch…
Je po bitke, dokonané,
tentokrát to Morse prežil,
Ešte že má silu z predkov,
asi by už inak nežil,
šmátra rukou v batohu,
tamže je to, tam v rohu,
dlho váha, veľmi dlho,
piesok v púšti by už zvlhol,
nakoniec ten papier chytí,
Uhorsko je zase v riti…
Poučenie z toho plynie,
v Tatrách Maďar nezahynie…
Draga elvtársacskam,
čo slovo to perla, čo perla to slovo. Vidím, že počty sú vašou veľmi slabou stránkou a výklad prameňov ešte väčší. Najsmiešnejší je váš výklad tisícročnej hranice. Keďže si ctím medzinárodné zmluvy, tak vám dávam do pozornosti Trianonskú mierovú zmluvu. Keď ju poriadne naštudujete, tak zistíte, že Maďarsko nebolo nástupcom Uhorska. Nástupnícke práva po Uhorsku zdedili všetky nástupnícke štáty. Takže trúbenie smiešnosti o obnovení maďarskej = uhorskej hranice sú z výbavy maďarskej iredenty. A ako mi je známe, Parížska mierová zmluva z roku 1947 iredentu vo všetkých jej formách zakázala. Takže by som odporúčal pohybovať sa v rámcoch medzinárodného práva, a nie v rovine Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo.
PS: Nikdy som sa nevydával za chrobáka Truhlíka. Občas môžem aj ja niečo nevedieť. A medzi nami bratmi, Horthyho žiadala Juhoslávia vydať za vojnové zločiny vo Vojvodine. Nevydali ho preto, lebo Titov režim označili za režim, ktorý nie je schopný zabezpečiť spravodlivý proces. Naopak, spojenci uznali Beneša za garanciu spravodlivosti, a preto mu vydali J. Tisa a spol. Ak teda považujete súdny proces s Tisom za spravodlivý (čo ako vidím, považujete), tak museli byť spravodlivé aj všetky jeho opatrenia. Tak sa potom nesprávajte podľa dvoch metrov.
Kvítku,
pravdu povediac som na rozpakoch, ako mám rozumieť Vašej výzve „pohybovať sa v rámcoch medzinárodného práva“ aj keby som pripustil, že Vy na rozdiel odo mňa – súkromnej osoby podliehajúcej vnútroštátnej jurisdikcii – máte nejaký špecifický medzinárodný štatút 🙂
Je čarovné aj to, že Vaša výzva odznela v odpovedi na moje nesmelé apely neklamať o histórii. Jeden by si mohol dokonca myslieť, že nám faľšovať dejiny ukladajú priamo mierové zmluvy, alebo Helsinský záverečný akt. Napr. že oná 1000 ročná uhorsko-poľská hranica ani nie je historický fakt, a v skutočnosti išlo odjakživa o slovensko-poľskú hranicu. Veď Uhorsko má podľa Trianonskej zmluvy mnoho nástupníckych krajín (a ich počet sa nehľadiac na Trianonskú zmluvu neustále zvyšuje :-). Ale čuduj sa svete, iba jedna z týchto nástupníckych krajín sa snažila o zachovanie integrity Uhorska, hlási sa k svätoštefánskej tradícii a zachobvala po r. 1918 právnu (ústava) aj majetkovú kontinuitu.
Radšej ani neriešim, ako sa Vy, taký – po r. 1989 zanietený – rodoľub vyrovnávate s faktom, že vojnová Slovenská republika podľa medz. práva nikdy neexistovala de-iure, keď bola potvrdená právna kontinuita ČSR, alebo toť nedávne osamostatnenie Kosova, ktoré flagrantne porušuje práva jedného suverénneho štátu. Musíte sa nejako vyrovnať aj s celkovou anomáliou, že v oblasti medz. práva môže právo vzniknúť aj z bezprávia (viď východné hranice Poľska), alebo s interpretáciou takých nepochybne medzinárodných až intergalaktických právnych úkonov ako bolo odovzdanie uhorskej krajiny a koruny Sv. Štefanom Matke Božej 15. augusta v roku 1038.
Spomínanie iredenty je nemiestne, keďže Parížska zmluva z r. 1947 by ani teoreticky nemohla nikoho zbaviť jeho prirodzených práv (na sebaurčenie). V prípade maď. menšiny nemožno hovoriť o iredente hneď z niekoľkých dôvodov: 1. nejde jej o pripojenie územia, ale o uznanie prirodzených práv 2. nie je šovinistické, veď samo bolo a je obeťou šovinistického českosl./slovenského nacionalizmu snažiaceho sa o budovanie národného štátu na etnickom princípe.
Začína byť jasné, že admirál Horthy, ktorý doma nepožíva žiadny mimoriadny rešpekt, sa na Slovensku postupne prepracuje k najvýznamnejšej roli . Z vašich čoraz zamotanejších úvah vyvstáva otázka, prečo ho teda nesúdili v ČSR, voči ktorému viedol dokonca „Malú vojnu“. Mohla to byť unikátna príležitosť odsúdiť povestný Horthyho fašistický režim tak kontrastný voči Benešovej československej demokracii s jej záborovými, jazykovými, republiko-ochrannými zákonmi, bohumilými kampaňami na zmenu etnických pomerov, „podporou“ samosprávy každého druhu – miest, škôl a cirkví atď.
Proces s Tisom nepokladám za (ne)spravodlivejší než s Háchom v Čechách, s Antonescum v Rumunsku, Pétainom vo Francúzsku, Quislingom v Nórsku, Bárdossym v Maďarsku. Naopak za veľkú chybu pokladám nedôslednú denacifikáciu slovenskej (ale aj českej) spoločnosti. Z faktu, že Benešova exilova vláda bola uznaná víťaznými mocnosťami nemožno súdiť vôbec nič o jej (ne)spravodlivosti. Paradoxne by bola bývala prípadná priama ruská okupácia Českolsovenska už od r. 1945 pre krajinu oveľa výhodnejšia: Nedošlo by k odtrhnutiu Podkarpatskej Rusi, k Benešovým dekrétom a s nimi súvisiacimi perzekúciám a obetiam, naopak, dôslednejšie by sa denacifikovalo a oveľa menej by sa pokrivil aj „národný charakter“, ak také dačo vôbec existuje 🙂
Od nyilašovcov ku maďarským gardám
Gašpar Štvrtný
Vznik maďarských gárd nie je nový jav, maďarské gardy pôsobili na Slovensku už v roku 1848 a revolučné heslo – Sloboda, rovnosť, bratstvo – maďarskí politici zneužili a Maďarské gardy obsadili na Slovensku napr. Záhorie, pozatýkali povstalcov. Na Hurbana, Hodžu a Štúra bola vypísaná odmena 100 zlatých. Pred farou v Hlbokom stála šibenica. Maďarskí gardisti obesili Pavla Svatíka, Františka Kapitána a Juraja Langsfelda. Janka Kráľa deportovali zo Šiah do Pešti, kde ho súd (bez procesu ) odsúdil na smrť. Čáčovského richtára Martina Bartoňa obesili len preto, že uňho našli Hurbanovu proklamáciu. Spolu s ním obesili aj Vojtecha Bemerta. Maďarskí gardisti vypálili viaceré dediny napr. Lubinu. Gustáv Zechenter-Laskomerský vo svojich pamätiach spomína, ako zachránil pred smrťou maďarského honvéda a o týždeň ho videl, ako drasticky popravoval slovenského povstalca. Slováci nemajú dobré skúsenosti s maďarskými gardami, preto sa s obavou pozerajú na ich formovanie v susednom Maďarsku a na to, že nosia znaky šípových krížov.
Šípové kríže ( po maďarsky Nyilaskeresztes Párt-Hungarista Mozgalom), hovorovo nyilašovci, bola maďarská fanatická katolícka a fašistická politická strana, ktorú založil roku 1935 Ferenc Szálasi (1897 – 1946) údajne narodený v Košiciach, popravený v roku 1946. Bol zakladateľ hnutia Hungaristov a ich vodca. Šípové kríže boli organizované výlučne podľa vzoru NSDAP. Hlavným cieľom strany bolo vyvraždiť všetkých živých Židov.
Z pravej strany napadol Horthyho režim, a preto ho v r. 1937, potom 1938 a 1940 uväznili. V októbri 1944 pomocou Nemcov sa dostal k moci. Nyilasi /strana Šípových krížov/ do konca vojny zostali verní nemeckým nacistom. Za ich panovania mnoho židov zomrelo. Svoje obete popravovali do Dunaja, hovorí sa že Dunaj bol sfarbený do červena. Na uvedomenie si nebezpečenstva uvádzame pesničku, ktorá bola ich hymnou.
„Éljen a Szálasi meg a Hitler, mert a zsidóknak itt helyük nincsen …..“
(Nech žije Szálasi a tiež Hitler, pretože tu miesto pre židov niet ….)
Je počudovaniahodné, ako židia na Slovensku a v Maďarsku inak veľmi citliví na závany určitých prejavov v Slovenskej republike formovanie maďarských gárd mlčky prehliadajú.
Kedves elvtársacskam,
vidím, že diskutovať s vami je úplne zbytočné. Presne na vás sa hodí to povestné, čo bolo už povedané miliónkrát v minulosti: Má oči a nevidí, má uši a nepočuje. Všade na svete sa historici snažia zo svojho pohľadu hľadať objektívnu pravdu, len vy sa snažíte nájsť maďarskú pravdu, ktorej je objektívna pravda cudzejšia ako satanovi viera v jediného Pána. Preto akákoľvek diskusia o faktoch s vami nie je možná, lebo fakty, ktoré vám nepasujú, jednoducho hodíte do koša. Nástupníckych štátov po Uhorsku bolo päť, jedným z nich bolo Česko-Slovensko, dnes jeho nástupnícky štát Slovensko. Maďarsko nikdy nemalo hranice s Poľskom, lebo ako štát vzniklo tak isto roku 1918 ako aj Česko-Slovensko. Dristy o tisícročnej maďarsko-poľskej hranici, o tom, že Maďarsko sa hlási k odkazu Uhorska, sú tak relevantné ako horúci ľad. Nemajú žiadnu oporu v existujúcom právnom poriadku. Maďari chceli mať od 18. storočia svoj vlastný, etnicky čistý maďarský štát. Dnes, keď ho majú, sa to niektorým Morsem nepáči. Ani mne sa nepáči, že Slovensko nemá more. Preto však nebudem zatápať Maďarsko. Howgh.
Pán Hrnko,
prepáčte,
ale keď uvádzate: „Má oči a nevidí, má uši a nepočuje.“
a keď platí:
Uhor=Magyar
tak musí platiť aj:
Uhorsko=Maďarsko !!!
a potom samozrejme musí aj platiť, že:
maďarská hranica je aj poľská hranica!
******************************************
zadajte si do google.com hľadať knihy:
1.) história Maďarov
Alle Web-Ergebnisse für geschichte der magyaren anzeigen
Bücher 1 – 10 von 2.505 in geschichte der magyaren
2.)história Uhrov
Alle Web-Ergebnisse für geschichte der ungarn anzeigen
Bücher 1 – 10 von 18.126 in geschichte der ungarn
je to fascinujúca sofistika pre „normálnych“ čitaeľov. Nemylíte?!
v 19.st. vedeli rozlišovať kto je Uhor a kto je Maďar
a dnes nám to je už akosi „jedno“?
******************************************
Geschichte von Ungarn, von der Einwanderung der Magyaren im J. 889 bis zur Beendigung der Revolution im J. 1849
Von Edw Freytag
Veröffentlicht von A. Riffarth, 1849
Original von Bayrische Staatsbibliothek
Digitalisiert am 16. Sept. 2008
**********************************
Pán Hrnko, poprosím Vás o preklad uvedenej knihy
„História Uhorska , pred príchodom Maďarov v roku 889 po koniec revolúcie v roku 1849“
pre páne Morsera do maďačiny?
====================
a poprosím aj o výklad, ako to chápať ….
Milá Peha,
ja nehovorím o jazyku, ale o medzinárodnom práve. V jazyku je to tak, ako hovoríte, hoci celé stáročia sa Uhorsko volalo Hungaria. Magyarország je až z roku 1842, ak sa nemýlim. Uhorsko a Maďarsko sú z hľadiska medzinárodného práva dve historicko-právne kategórie. Uhorsko je mnohonárodný štát, ktorý roku 1918 fakticky a roku 1920 právne zanikol. Maďarsko je štát, ktorý vznikol fakticky vyhlásením Maďarskej republiky v októbri 1918 a medzinárodno-právne bol zakotvený Trianonskou mierovou zmluvou roku 1920. Bolo jedným z nástupníckych štátov po Uhorsku (popri Česko-Slovensku, Rumunsku, Juhoslávii a Rakúsku) a ako také nikdy nemalo medzinárodno-právne uznanú hranicu s Poľskom. Táto hranica bola vytvorená fakticky v marci 1939 a existovala do septembra 1939, ale keďže Mníchov a Viedenská arbitráž boli vyhlásené za nulitné a Maďarsko to uznalo ako v dohode o prímerí z 19.1. 1945, tak aj v Parížskej mierovej zmluve z roku 1947, medzinárodno-právne neexistovala. Nemôžeme zmiešavať jablka s hruškami. Jedno je jazyková prax a druhé je právny stav.
Tak zamykaetsya krug…:-)
Ideologický konštrukt, ktorý autor blogu nazýva „Malou vojnou“ mal teda priblížiť 2. sv. vojnu napriek tomu, že obnovením 1000 ročnej spoločnej poľsko-maďarskej hranice objektívne pôsobil proti záujmom Nemecka a jeho snahy rozpútať „Veľkú vojnu“ proti Poľsku.
Podľa p. Hrnka túto úlohu poľsko-maď. hranica nemohla hrať hlavne z toho dôvodu, že Maďarsko nebolo právnym nástupcom Uhorska (hoci podpisovalo zaň mierovú zmluvu a platilo reparácie), dokonca medzivojnové Maďarsko malo byť republikou (sic!). Hranica s Poľskom teda nebola obnovená, ale novovytvorená a navyše podľa medz. práva neexistovala (sic!) a preto nemohla pôsobiť proti rozpútaniu 2. sv. vojny. Skôr než by sme sa dostali na tenký ľad, t.j. že Slovenská republika 1939-1945 de iure zrejme rovnako neexistovala, bola táto vetva diskusie definitívne vykoľajená konštatovaním, že Maďari sa od 18. stor. snažili vytvoriť národný štát na etnickom princípe (čo je samozrejme ďaľší ideologický konštrukt a nonsens).
Sumarizujúc túto košatú diskusiu je teda jasné, že nejde a hľadanie kauzality a o argumentáciu typu Príčina – dôsledok, ale o niekoľko ideologických floskúl, ktoré sa navzájom podopierajú a ktoré sú zaliaté omáčkou voľne posplietaných faktov a nepodložených domnienok s náhodnými exkurziami do oblasti medzinárodného práva keď sa to hodí. Názorne sme si napr. ukázali, že „hlboká nedôvera Slovákov proti Maďarom“, ktorá má prameniť z r. 1848/49 je nonsens z toho prostého dôvodu, že Slováci nestáli na strane hurbanovských „dobrovoľníkov“ (bojujúcich za denný žold), ale na strane Kossutha. To nás však ani na piaď nepriblížilo k odpovedi na otázku, kto a hlavne prečo šíri protimaďarskú hystériu od r. 1918 podnes. Pritom tu by p. Hrnko mohol podať celkom autentické svedectvo, raz je účastný na tomto bohumilom diele… 🙂
Nuž, draga elvtársacskam,
hoci to robím nerád, musím konštatovať, že len hlupák sa môže tváriť ako majiteľ zemegule s nespochybniteľnými pravdami, pritom jeho vedomosti sú redšie ako sito na halušky. Ak tu niekto strieľa od buka do buka, neberie argumenty druhého a tára svoje naučené floskule vydávajúc ich za pravdu, tak to môže byť len Morse. Ak zapojenie sa cca 20 000 Slovákov do aktívneho odboja proti Košútovi nie je prejavom nedôvery Slovákov (alebo aspoň ich podstatnej časti) voči jeho režimu, tak potom už aj atómová bomba na Hirošimu musí byť chápaná ako prejav humanitárneho projaponského cítenia celej Roosveltovej administratívy. Len hlupák môže tvrdiť, že hlavnou motiváciou zapojenia sa Slovákov do boja proti Košútovi bol žold. Keby to tak bolo, tak všetci by bojovali u Košúta, ktorý dával určite väčší žold (bez žoldu by taktiež nezískal ani jedného vojaka, aj v Košútovej armáde a v maďarských gardách sa platil žold, bez toho to jednoducho nebolo možné, lebo vojaci by museli bojovať nahí a hladní). Okrem toho veliteľský zbor Košútových vojsk bola revolučná chamraď z celej Európy a etnických Maďarov tam bolo menej ako šafranu v maďarskom guláši. Aj oni bojovali len kvôli žoldu a nenávisti k Habsburgovcom. Len hlupák môže nevidieť fakty: V októbri 1918 vznikla Maďarská republika na čele s M. Karolyim a tá uznala Slovenskú národnú radu ako legitímneho zástupcu Slovákov. Však jej poslala aj telegram. Okrem toho republika vo forme socialistickej (boľševickej) forme pokračovala pod Kuhnovým vedením až do času, kým ju Rumuni nepochovali a umožnili nastúpiť k moci admirálovi Horthymu. en obnovil síce kráľovstvo, ale toto kráľovstvo nebolo jediným nástupníkom Uhorska. Nástupníkov – ako som povedal – bolo päť. A všetci platili aj reparácie za Uhorsko, ono sa to síce ináč volalo, ale platili. Preto nemohla byť v marci obnovená maďarsko-poľská hranica, lebo taká v histórii nikdy neexistovala, ale Maďarsko v rozpore s medzinárodným právom okupovalo PR; podotýkam okupovalo, nie späť pripojilo. Opak môže tvrdiť iba iredentista, ktorý neuznáva medzinárodné právo.
Kvítku,
myslím, že sme (ne)účasť Slovákov na tzv. slovenskom povstaní a ich účasť na strane Kossutha uspokojivo a opierajúc sa o zdroje vysvetlili vyšśie. Ak teda medzi mužstvom nchádzame množstvo Nemaďarov, a medzi dôstojníkmi – „revolučnou chamraďou“ z celej monarchie („Európy“ je opäť Vaša poetická licencia:-) – takisto, ak považujete Kossutha i „Petéfiho“ za Slovákov, potom by ste azda nemal bez bližšieho vysvetlenia nazývať uhorskú revolúciu maďarskou a ďalej fantazírovať o budovaní maďarského štátu založeného na etnickom pricípe od 18. storočia.
Žeby si dôstojníci cisárskej armády chceli finančne prilepšiť práve účasťou na uhorskej revolúcii, sa zdá byť dosť nepravdepodobné, aj keby sme opomenuli fakt, že v Arade prišli o hlavy, t.j. podstupovali neprimerané riziko. Nezaškodilo by tiež argumenty ako „Košút … dával určite väčší žold“ podoprieť nejakými zdrojmi (Vy môžete kľudne uvádzať L. Steiera, raz ja sa tu z ohľadu na Vás oháňam Rapantom :-).
Čo sa týka nenávisti k Habsburgovcom, v tom máte nepochybne pravdu, hoci i tu táto „chamraď“ preukázala chrbtovú kosť a postupovala oveľa kozekventnejšie, než napr. Ľ. Štúr, ktorý ešte začiatkom r. 1848 nazýva cisársky dvor „kvintesenciou servilizmu, špiónstva, reakcie, jezuitizmu “ aby už v septembri volal „Do boja, Slováci za dobrého krála a císara, ktorému sa Maďari sproneverili a bez kterého by o žiadnych slobodách ani slychu ešte nebolo bývalo“…
Zrejme len ja hlupák môžem nevidieť fakty: Károlyi mal 30. okt. 1918 (vetou „Slovenská národná rada tak rozhodne, ako uzná za najlepšie v záujme slovenského národa“) uznať Slovenskú nár. radu za legitímnu. Pritom Károlyi bol za min. predsedu vymenovaný až 31. októbra, takže 30. okt. nemohol hovoriť v mene „Maďarskej republiky“, ale maximálne v mene Maď. národnej rady (ktorá mala navlas rovnakú legitimitu, ako tá slovenská, t.j. žiadnu). Zrejme ste opäť zabruslil na tenký ľad keď tvrdíte, že legitimáciu SNR získala od MNR (dokedy takáto legitimácia trvala?) nehľadiac na to, že ju neuznala československá vláda, naopak už 8. jan. 1919 ju rozpustila.
Mierovú zmluvu nepodpisovala ani Maďarská republika ani Republika rád (ktorú diplomaticky neuznal nikto okrem Sov. Ruska), s tým už nič neurobíte. S čím však môžete niečo spraviť je, že prestanete prepisovať Kunovo priezvisko podľa antisemitského vzorca (píšte ho rovnako, ako ho písal on a dokonca aj Vy v časoch Vašej straníckej kariéry). Predpokladám, že toho o ňom takisto veľa neviete. V spomienkach Margarete Buber-Neumann o Stalinských represáliách r. 1936-38 by ste sa o jeho posl. dňoch dočítal napr. toto: „Keď Bélu Kuna brali na výsluch, zostával tam oveľa dlhšie, než iní väzni. Mučili ho státím po desať aj dvadsať hodín, kým neodpadol. Keď ho priviedli do cely, mal tak opuchnuté nohy, že nevládal vstať. Jeho tvár bola niekedy tak dobitá a sčernelá, že ho spoluväzni nespoznávali. Nehľadiac na mučenie, sa Béla Kun k ničomu nepriznal. Bol zastrelený bez súdu.“ Porovnajte napr. s takým L. Novomeským a jeho „Podpíšem Vám všetko, len už žiadnu bitku“…
Veľa zvedavcov je zvedavých. kto je pán MORSE. Pán morse, bolo by zaujímavé uviesť svoje pravé občianske meno a priezvisko, titul, zamestnanie a zamestnávateľa.
Dúfam že sa zato nehanbíte. Čakáme na *Vašu reakciu.
S pozdravom
veľa zvedavcov
Ale , ale kedves elvtársacskam,
nejako vám to uchádza z cesty. Najskôr tvrdíte, že žiadna republika nebol a teraz už vidíte zároveň dve, i keď tu druhú podľa vás uznala len sovietska vláda. Aby sme boli presní, Maďarom po roku 1918 nikto neuprel právo na vlastný štát, a preto ho Dohoda uznala, vlastne uznala jeho vládu. To, že vládu boľševikov uznala len Moskva, nemení nič na fakte, že maďarský štát bol všeobecne uznávaný a tak isto bolo uznávané aj právo Maďarov na vlastný štát. To, že to bola od októbra 1918 až do potlačenia MRR v lete r. 1919 republika, s tým asi nič nenarobíte. Určite uznáte, že zmluvy sa podpisujú len s partnerom, ktorý sa za partnera považuje, teda ho za takého uznávam. Asi vám potom nič nehovorí podpis demarkačnej línie medzi Hodžom a Károlyim v novembri 1918, ktorá mala určiť líniu suverenity nad územím pod kontrolou SNR a maďarskej vlády. Je fakt, že čsl. vláda túto dohodu dezavovala (myslím si, že správne), ale na fakte vzájomného uznania to nič nemení.
Každý žoldnier musí počítať, že zápas sa môže aj prehrať. Nielen aradskí generáli, ale v blahej pamätí aj „vojaci šťasteny“ najmä z Veľkej Británie boli za svoje žoldnierske služby postrieľaní v v Angole, keď ich zajala vláda MPLA. Pamätáte si to, alebo ste sa ešte netúlali po matičke Zemi? V histórii bolo takých prípadov tisíce. S tými žoldniermi je to presne tak ako s mafiánmi, všetci vedia, že riskujú, ale nikto si nepripustí, žeby sa to týkalo aj jeho.
Nemýľte si zásadovosť s poznaním. Aj Košút, keď ho Paškievič naháňal až „na kraj sveta“, si zrazu spomenul, žeby mohol dať aj nejaké koncesie národnostiam. Pritom ešte na začiatku revolúcie vykrikoval, že v „uhorskej vlasti“ je len jeden národ a jeden jazyk.
No a čo povedať o Kúnovom konci? Len toľko, že by sa nemal čudovať tomu, keď s diablom paktoval, že sa mu peklom odmenil!
Milý Zvedavec,
ďakujem za Tvoj záujem o moju osobu, ktorá je ale do tej miery bezvýznamná, že škoda na ňu strácať reč. Vieš máme to tu podelené tak, že p. Hrnko vystupuje pod svojim menom a preto stanovuje pravidlá a občas ma častuje rôznymi nelichotivými alebo posmešnými epitetami. A my ostatní diskutujúci – rôzni morse-ovia, zvedavci a ďalší sa tu len tak anonymne motáme a občas sa snažíme splodiť myšlienku, ktorá má hlavu a pätu… Neviem si predstaviť, načo by Ti boli údaje, o ktoré (anonymne) žiadaš a myslím, že to nevieš ani Ty 🙂
Ešte sa vrátim k Bélovi Kunovi, ktorý dokázal pozoruhodné veci:
V r. 1919 nie aristokrati ako Károlyi či Apponyi, ale tento bezvýznamný maďarský Žid sa so zbraňou v ruke postavil proti Entente a šiel bojovať za integritu Uhorska. A nie celkom neúspešne (práve vtedy sa po prvýkrát uskutočnila poľsko-maďarská spoločná hranica a nie v r. 1939, ako sa domnieva p. Hrnko).
V čistkách v 30. rokoch sa Stalinovi podarilo zlomiť postupne celú boľševickú elitu – ľudí ako boli Zinovjev, Kamenev, Radek, Pjatakov, Rykov, Bucharin – a opäť je tu tento bezvýznamný maďarský Žid, ktorý nezaspieva a nestane sa štatistom v divadelnom procese. To čo on nedokázali ani takí viťúzi ako Slánský, Simone (Katz) či Reicin, azda iba Husák sa na niečo podobné podujal…
B. Kun sa vyskytuje aj v slovenských súvislostiach, nie je to o ňom veľmi známe, ale v r. 1908 bol väznený vo Vacove spolu so Šrobárom a Hlinkom… Bohužiaľ sa posledne menovaní ním nenechali inšpirovať vo vernosti ideálom 🙂
Morse,
S pánom Hrnkom ste tu dvaja hlavní diskutéri. V prípade p. Hrnka máme všetci akú-takú predstavu o jeho histórii a pohnútkach, ale o tebe nevieme nič. Preto by bolo fér, keďže tu tak prudko kontruješ, aby si tiež uviedol svoju identitu. Ale asi máš pravdu v tom, že tvoja osoba „je do tej miery bezvýznamná, že škoda na ňu strácať reč“.
morse hovorí: Marec 11, 2009 o 23:29
Pán Morser,
s naivitou sa už dnes takto nedá.
Predsa všetci v Európe už dávno vedia, že maďarský židobolševici sledovali len jedno:
spojiť sa s leninsko-trockystickým židobolševickým Ruskom a ovládnuť v prvej fáze Európu.
Už im nestačilo ovládnuť maďarizačne len Uhrov-Slovákov, boli nenežaraní židia.
Dnes by z nich boli teroristi odlifrovaní na Guantanámo.
A vy si už nepamätáte: “Proletári všetkých krajín spojte sa!”?
A vy ste nepočuli nadávať Maďarov na židov?
O akom boji za integritu Uhorska píšete: veď kto v tom čase napadol Maďarov?
A naviac správne ste mali uviesť “integritu Veľkomaďarska”, pretože Maďari ani vtedy a ani dodnes nevedia čo bolo staré pôvodné Uhorsko, ktoré vzniklo na troskách Veľkej Moravy!
Hlinka : Kohn ( zmena identyti Kun) áno majú niečo spoločné.
Hlinka bol čechoslovakista, podone ako Šafařík, ktorý zhodne vyhovoval aj Maďarom.
Každý z nich ostal verný svojim “ideálom”.
Draga elvtársacskam,
vidím, že sme sa konečne trochu pohli. Takže sme sa dohodli – z vášho posledného príspevku to vyplýva – že Uhorsko roku 1918 fakticky a roku 1920 právne zaniklo a Maďarsko je len jeden z nástupníckych štátov. Pokladám to za pozitívne. Len s jednou poznámkou: Zase ste vedľa s tou maďarsko-poľskou hranicou. Predsa B. Kun nevyhlásil obnovu Uhorska, ale ako mi je známe, tak v Prešove nechal vyhlásiť Slovenskú republiku rád. Takže medzi MRR bola ešte SRR a až potom Poľsko. Ale to je iba detail. SRR neuznala ani Moskva, takže to bol predsa len efemérny bezprávny stav zapríčinený okupáciou česko-slovenského územia vojskami MRR.
Ohľadom Kuna a ďalších boľševikov opakujem len to, že spolky so Satanom môžu skončiť iba v Pekle. A to sa týka aj jedného z atentátnikov na cársku rodinu, ktorého po roku 1956 popravili v Maďarsku.
O tom, že Hlinka a Šrobár sedeli s Kunom, je všeobecne známe. Menej známe je stretnutie Šrobára s Kunom roku 1919, keď u neho intervenoval za svojho brata kanonika J. Šrobára, ktorý sa ocitol v rukách boľševikov. Nuž a Kun zabezpečil jeho prepustenie na Slovensko.
Peha, som sklamaný. Slovník, ktorý ste použili, nepatrí na slušné fóra. Nálepkuje totiž jednu náboženskú (etnickú) skupinu, čo je v rozpore s historickou pravdou. Židia boli aj na strane červených, aj na strane bielych. Preto ich nemožno dávať do jedného vreca. Paušalizovanie vždy zvádza.
Pám Hrnko,
ale veď mi sa tu spoločne patláme s morsem v histórii, nepíšeme o dnešku, o súčasníkoch!
To sa mám ospravedlniť židovi Marxovi, či Parvusovi, alebo Leninovi, Stalinovi, Hitlerovi, Churchilovi, de Gaulovi, Gotwaldovi, Masarykovi a neviem ešte komu ???
Ale napriek tomu sa ospravedňujem, móres ma rozohnil, ale prečítajte si to ešte raz, prosím.
Ja nepíšem o židoch ako etniku, alebo judaistoch, ale tu v súvislostiach výlučne o krvavej revolučnej sekte – o Kohnových židoboľševikoch ,( a nie je to etnická skupina), teda presnejšie o všivákoch Béla Kohna ( nechajte si vysvetliť francúzštinárom, čo to znamená kohn).
A podotýkam, že to slovo „nenažraný“ je ešte mierne, pokiaľ si naštudujete ich „krvavú stopu“, teda akú hrôzu a spúšť zanechali na Ukrajine a nielen tam!. (podľa sprostredkovaných popisov)
„Čierne more sa premenilo na červené, od krvy! Na jeho brehu bolo surovo popravených viac ako 100.000 obráncon Rusi …“
Tak predsa konajú len psychopati a u nich si mám brať servítku pred ústa…..?
A pozrite sa i na dokumety z našej „krvavej hranice“.
Pán Hrnko,
ešte k tej Vami spomenutej „farbe“.
Ani biela, ani červena, ba ani modrá či čierna farba nerozhoduje v mojej optika ponímania histórie.
Ale jedine a výhradne „plody ich práce“, „výsledky ich činov“ a tie nesmú byť zámerne krvavé!
„Po ovocí ich poznáte.“ – presne tak, ako nám to odkazuje Biblia….
Možno u každej sa nájde i dobré i zlé.
Tí židia, teda nie židoboľševici, ktorí boli mimo dianie revolučnej, krvavej politiky ( a tu uvádzanej skutočne hrozne krvavej! ) a venovali sa vede, umeniu, medicíne, výchove … v ruskom jazyku je na nich pomenovanie: „jevreji“, sa týmto úprimne a hlboko ospravedlňujem.
Prečo ste neuviedol, že tej hnusnej chladnokrvne kalkulovanej hromadnej vraždy (nie atentátu) cárskej rodiny sa zúčastnil súdruh Imre Nagy? Tovarišč geroj 1956 roku?
A na počudovanie, možno i Vám, budem voliť komunistku pani Bollovú.
Kvítku,
otázku štátnej, ústavnej, inštitucionálnej a politickej kontinuity Uhorska a Horthyovského Maďarska rieši zákon maď. parlamentu č. 1920.I t.c.Ono to je tak, že každý štát reprezentovaný svojimi inštitútmi a symbolmi má nepochybne právo hlásiť sa k ich kontinuite v miere, v akej to uzná za vhodné. Kontraproduktívnosť snáh upierať niekomu toto právo dobre ilustruje príbeh s českoslovesnkou federálnou vlajkou. V prípade osvetlenia našej otázky si (česko)slovesnká historiografia „poněkud“ skomplikovala svoju situáciu tým, že začala používať termíny uhorský/maďarský čisto špekulatívne, naplnila ich rôznymi pokútnymi emóciami a vášňami, čím si sťažila možnosť uchopiť prostredníctvom nich realitu…
Čo sa týka vašej zbrusu novej konštrukcii o neuskutočnenej maďarsko-poľskej hranici v r. 1919 z dôvodu vyhlásenia Slov. republiky rád, to dovoľte opäť upozorniť na časovú chronológiu – poľskú hranicu dosiahli maď. jednotky už 6. júna 1919, kým SRR bola vyhlásená až 16. júna, to jest precedens maďarsko-poľskej hranice v r. 1919 tu nepochybne mal miesto, na druhej strane ak začnete operovať so SRR, dostanete sa do ontologického sporu v používaní termínu „Prvá slovenská republika“ v súvislosti s vojnovým slovenským štátom :-).
O stretnutí s Kunom začaitkom mája 1919 Šrobár vo svojich pamätiach píše: „…Po 11 rokoch, keď Kún spravoval Maďarsko z Budapešti a ja Slovensko z Bratislavy, sišli sme sa nakrátko v Komárne začiatkom mája. Schôdzka sa stala na jeho žiadosť a ja som ju uvítal ochotne, lebo som chcel vyslobodiť brata Jozefa, ktorý bol farárom v Kestúci pri Ostrihome a ktorého uväznil Kún ako rukojemníka. Schôdzka mala ráz priateľský. Spomínali sme si na Segedín a všelijaké zážitky z väzenia…“
Toto stretnutie, o faktickom obsahu ktorého Šrobár mlčí, robí nesmierne zaujímavým chronológia udalostí, ktoré mu predchádzali a za ním nasledovali:
19. marca 1919 prevzali v Ma. moc boľševici, vyhlásenie MRR
16. apríla sa začala rumunská ofenzíva proti MRR
27. apríla začala sa čsl. intervencia proti MRR
28. apríla sa čsl. vojská stretli s rumunskými v oblasti Čop-Mukačevo, Rumuni dosiahli Tisu
30. apríla začalo povstanie komárňanských robotníkov proti čsl. vojsku
tu sa niekedy uskutočnilo inkriminované stretnutie Šrobár-Kun v Komárne
20. mája začala protiofenzíva Červenej armády
2. júna obsadila ČA Nové Zámky
6. júna dosiahla ČA pri Bardejove poľskú hranicu
7. júna Clemenceau posiela nótu s ultimátom o ukončení ofenzívy na Slovensku výmenou za stiahnutie Rumunov
16. júna vyhlásená Slovenská republika rád
18. júna ČA je 60 km od Bratislavy, Šrobár sa balí
19. jún podriadenie sa Ma. Clemenceau-ovmu ultimátu
30. júna sťahovanie ČA z Horniakov, koniec SRR
1. júla podpis prímeria v Bratislave
20. júl neúspešný útok ČA proti Rumunom
1. augusta demisia vlády, koniec MRR
3. augusta Rumuni obsadili Budapešť
Čo sa týka našej laboratórnej myšky Pehy, zrejme ju naočkovali nielen hungarofóbiou. Tieto fenomény si zatiaľ málo kto všimol (kým napr. spojitosť antiamerikanizmu a antisemitizmu je dobre preskúmaná). Nechcete sa o to pokúsiť ?Po všelijakých tých Deákoch-Bobákoch, Malých vojnách a (ne)slovenských povstaniach by to bola príjemná zmena prečítať si od Vás svieži článoček napr. na tému Psychopatologické javy v slovesnkej spoločnosti: hungarofóbia a antisemitizmus.
Útok na Bratislavu
Zem sa chveje,
bubny znejú,
zbiehajú sa davy,
ľudia zle je,
v diaľke vejú,
Morseho zástavy,
už sa rúti,
Morse smelý,
na capkovi sedí,
v ruke prútik,
čo je celý,
z veľmi biednej medi,
a ako štít,
vrchnák z hrnca,
zrejme od kapusty,
nebojí sa Morse konca,
veď je to chlap hustý,
capko len tak motá sa,
Morse k cvalu chystá sa,
a za pásom klobása,
prehliadnuť ho nedá sa,
Na Slovákov zaútočil,
prútikom sa oháňa,
do bahna mu capko skočil,
tak ho odtiaľ zaháňa,
špinavý a smrdí k tomu,
Morse, rytier maďarský,
capko si to mieri k domu,
nie je koník avarský,
on sa chce len trochu napásť,
a kozičky naháňať,
no a Morse prútikom,
kury môže zaháňať….
Martin, skvelé básne, vhodné aj na publikovanie!!
Ďakujem. Snažím sa. Prvý exemplár s osobným venovaním zašlem Čákymu a Ďurajovi…
tak som celú diskusiu prelúskal, čo dodať, p. morse musí byť v stále oposite, také závery a výklad udalostí som teda ešte nečítal, či si vôbec sám sebe rozumie?
1. mám len jednu otázku – v čom by ste sa p. Morse i p. Hrnko zhodli pri téme mad. vpád na vých. slovensko 1939?
dakujem pekný deň prajem
Ja sa viem dohodnúť iba na pravde. Neupieram nikomu mať svoj uhol pohľadu i svoj výklad udalostí, ale ten musí byť opretý o fakty, nie o pocity, dojmy a domnienky.
Povie mi niekto kto bol vlastne ten Morse? Nie je to fer nechavat detektivky s otvorenym koncom
Jen jedna technická poznámka k vašemu výroku, pane Hrnko (nesmyslů jste v diskuzi stačil napsat mnohem víc, ale čert je vem.) Ovšem vaše následující tvrzení mi přišlo jako opravdu „těžká podpásovka“ vůči všem československým vojákům, kteří bojovali na PR za Československo – ještě 6 dní po „oficiálním zániku“ ČSR! (Anebo, že byste si opět z historie vytahoval jen to, co se vám hodí?)
„…Taká bola realita. Preto ani zábor PR nemožno nazvať vojnou, skôr pacifikačnou akciou, lebo odpor kládli len neregulárne jednotky karpatskej Siče (niečo na spôsob HG).“ (sic!!!)
Boje o PR 14.-18./21. 3. 1939…
http://cs.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Farsk%C3%A1_invaze_na_Podkarpatskou_Rus
… no a teď to srovnejte se „zuřivostí bojů“ a ztrátami během následující „Malé války“ mezi Slovenskem a Maďarskem…
Kropáček, netrpíte vy náhodou stihomamom? To keď niekto po sebe strieľa, to neznamená predsa vojnu. Vojna je predsa (resp. až donedávna bola) ozbrojený konflikt medzi štátmi. Naučte sa základné pojmy a potom sa zapájajte do diskusie. A ak tu niekto tára nezmysly, tak ste to predovšetkým vy.
Pane Hrnko, (nebo snad jen „Hrnku“ – jestli se chcete bavit na této „úrovni“.)
odpovídejte/reagujte na položené otázky a nepoužívejte prosím výrazy, jejichž významem si nejste jist (např.: stihomam). Nešlo mi vůbec o vaši definici slova „válka/vojna“, ale o druhou část vaší věty: „…lebo odpor kládli len neregulárne jednotky karpatskej Siče…“ (právě proto jsem váš výrok označil za „podpásovku“ vůči československým vojákům, nikoli vůči terminologii.) Už tomu rozumíte?
No a o tom, kdo tu „tára nezmysly“ nechme rozhodnout zvídavé čtenáře… toť vše, zdravím.
Skladám hlboký hold všetkým vojakom česko-slovenskej armády, ktorí položili svoj život pri plnení si svojich povinnosti v rokoch 1938 – 1939 a uznávam, že sa krivdí ich pamiatke, keď sa na nich zabúda. Viem oceniť ich hrdinstvo, keďže i môj otec bol počas Mníchovskej krízy zmobilizovaný a bol pripravený brániť svoju vlasť a napriek tomu, že mu to Beneš neumožnil už vtedy, svoju prísahu do bodky splnil. Dokázal to aj tým, že spolu so svojou jednotkou protilietadlových delostrelcov (výzbroj čsl. 88 mm protilietadlový kanón) sa postavili proti prenikajúcej nemeckej armáde do Považskej Bystrice a stiahli sa z bojového postavenia až na priamy rozkaz slovenskej vlády. Zanedlho na to bol veľmi blízko smrti, keď Maďari zaútočili na Spišskú Novú Ves, kde bol zaradený do protilietadlovej ochrany letiska. Počas celej vojny ako zmobilizovaný bol pri protileteckej obrane Škodových závodov v Dubnici. Verte, nebolo to ľahké. Počas SNP sa pridal na stranu povstalcov, bol zajatý. Dva týždne strávil v gestapackom väzení v Žiline, z ktorého pravidelne odvážali jeho spoluväzňov na cestu, odkiaľ sa nevracali. Bol zaradený do Domobrany, kde pokračoval v odbojovej činnosti a mnohým zajatým povstalcom zachránil život tým, že im pomohol ujsť. Vojna preňho skončila definitívne 2.mája 1945. Môj krstný otec (brat mojej mamy) bol Svobodovec. Pri Přerove bol 5. mája 1945 ťažko ranený s doživotnými následkami. Vážim si každého vojaka, ktorý postupoval podobne ako môj otec alebo krstný. Preto obviňovať ma z podpásoviek nepovažujem za férové.
Podotýkam ešte, že obaja moji starí otcovia bojovali na frontoch prvej svetovej vojne. Matkin otec sa zúčastňoval i oslobodzovania Slovenska na konci 1918 a v 1919.
Pane Hrnko,
rozumím tomu tak, že svou „nešťastnou-neférovou-nesmyslnou-podpásovou-lživou…“ (přívlastek si zvolte takový, aby byl výstižný a přitom vás osobně neurážel) formulaci o bojích na PR, berete zpět. Díky, cením si toho… nešlo mi o nic jiného než o „rehabilitaci“ a připomenutí všech vojáků 12. divize Československé armády, četníků, financů a „SOSáků“, kteří se bojů na PR zúčastnili, včetně jejich velitele brigádního generála Olega Svátka, vlastence, ruského legionáře, jednoho ze zakladatelů odbojové organizace Obrana národa,… atd. popraveného nacisty v roce 1941.
P.S.:Vaše „rýpnutí“ do prezidenta republiky Dr. E Beneše, považuju za zbytečné. Byl to přece on, kdo vyhlásil částečnou (květen) a následně úplnou (září) mobilizaci československé branné moci a do posledních chvil se ČSR snažil zachránit (vždyť to bylo /taky/ jeho „dítě“). Naši „spojenci“ byli však jiného názoru…o následném přijetí a eventuálním nepřijetí Mnichovského diktátu již byly popsány stohy papíru a je to věc dodnes značně diskutabilní.. rozhodně bych nechtěl být na jeho (Benešově) místě a mít před sebou tuto fatální volbu. Tak jako tak prezident republiky Mnichovskou konferenci nesvolal… takže nikoli Beneš, ale Chamberlain a Daladier v roce 1938 řekli válce jasné ne!, a obrazně řečeno, tak vytrhli zbraň z ruky nejen vašemu otci, ale i mému dědovi a dalším 1,2 mil. mobilizovaných mužů…(Kdyby E. Beneš podlehl vábení polnice, odmítl „Mnichov“ a vyvolal tak osamocenou válku s hitlerovským Německem, horthyovským Maďarskem a beckovským Polskem proti vůli VB a Francie, dovolím si IMHO tvrdit, že bysme tu vy ani já, dokonce ani ČSR/ČR/SR v jakékoli podobě a formě, dnes nebyli…ale historie nezná žádná „kdyby“.)