Kto tu trpí komplexmi?

Švihák Viktor sa opäť zaskvel „perlou ducha“, keď v pozícii neomylného vykladača citov a pocitov tých druhých ošacoval Slovákov ako zakompelxovancov, ktorí v nemom úžase pred „tisícročnou“ maďarskou štátnosťou nedokážu nič iné len sa rozklepať. Ak si však myslí, že týmto výrokom sa zaskvel niečím novým, niečím originálnym, je na omyle. Tieto výroky o údajných slovenských komplexoch nie sú ničím novým. Plné ústa ich má aj vodca SMK P. Csáky, ale ani tento znalec slovenskej psychológie nie je nijako originálny. Priam nošu takýchto „vykladačov“ slovenského duchovna, ktorí sa blýskali výrokmi o komplexoch Slovákov pred „tisícročnou“ maďarskou štátnosťou, nájdeme medzi ideológmi horthyovského režimu v Maďarsku najmä v rokoch druhej svetovej vojny. Teda, v princípe nič nového pod slnkom. Len stará obohratá platňa, ktorá už takmer 300 rokov hrá stále tú istú a tú samú falošnú pesničku o údajnej vedúcej úlohe „magyarságu“ v regióne stredného Dunaja.

Ale pozrime sa bližšie, ako to s tými komplexmi a „tisícročnými“ dejinami vypadá. Netreba byť príliš vzdelaný v histórii, aby človek prišiel na to, že maďarská národná štátnosť vznikla v novembri 1918 vyhlásením Maďarskej republiky. Bolo to cca dva týždne po vyhlásení Česko-Slovenskej republiky, ktorá – aj keď to pán Orbán možno nevie – bola aj slovenskou štátnosťou. A túto skutočnosť nerešpektovali len zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou pri rozdelení Česko-Slovenska, ale ju uznalo aj celé medzinárodné spoločenstvo vrátane Maďarskej republiky, keď priznali rovnaké nástupnícke právo obom súčastiam bývalej česko-slovenskej federácie. Ak však akceptujeme tvrdenie nádejného budúceho premiéra Maďarska a neomylného historika o nepretržitej tisícročnej maďarskej štátnosti, čomu odporuje Trianonská mierová zmluva, tak musíme k tomu nevyhnutne dodať, že štátnosť niekdajšej Hungárie (Uhorska) bola aj slovenskou štátnosťou a okrem toho tá slovenská, ktorá uhorskej predchádzala, má tak o cca 200 rokov viac. To len na okraj sporu o tom, či bolo skôr vajce alebo sliepka, ktorý sa originálnym spôsobom pokúša riešiť skvelý Viktor.

Som presvedčený, že väčšina Slovákov nemá čas na to, aby trpela nejakými komplexmi. Rovnako na to nemá čas ani väčšina Maďarov. Tak bežní ľudia nad Dunajom, ako aj za Dunajom majú hlavnú starosť čo nakúpiť a čo uvariť, lebo v dnešných pomeroch majú rovnako ďaleko z ruky do úst občania oboch štátov. Ba povedal by som tí maďarskí v dôsledku neschopnosti svojich vlád o čosi ďalej. Ak tu však niekto trpí neskutočnými komplexmi, tak sú to maďarské politické elity, ktoré od nepamäti nevedia nájsť miesto národa, ktorému chcú vládnuť, v tvare európskych národov. Stále by chceli byť väčší, silnejší, mocnejší, vplyvnejší, než im dáva potencia ich vlastného národa. Z neznámych dôvodov trpia utkvelou predstavou, že sú poverení vládnuť nielen nad svojím národom, ale aj nad okolitými národmi, ktoré sa podľa okolnosti snažili v minulosti zotročiť, asimilovať, pripraviť o právo spolupodieľať sa na ich vlastnom osude. Pomaly si pripomenieme neslávne výročie (r. 1721), keď jeden pomätenec slovenského mena M. Benčík (Bencsik) odsúdil Slovákov do večného otroctva „Maďarov“, lebo ako potomkovia Svätopluka boli v dávnych dobách podmanení víťaznými Arpádovými vojskami (Zaujímavé, proti tomuto spojeniu Slovákov so Svätoplukom naši čechoslovakistickí historici neprotestovali!). Odvtedy sme svedkami neustálych pokusov maďarských elít maďarizovať mnohonárodný uhorský štát, v ktorom však Maďari tvorili len čosi jednu tretinu obyvateľstva. Bol to šialený projekt, ktorý na život a na smrť rozhádal národy kráľovstva, dovtedy žijúce viac-menej v harmonickom partnerstve. J. B. Magin, tvorca prvej slovenskej obrany o ňom napísal, že sme v tomto štáte spolu žili a spolu mreli, aby sme ho zveľadili pre blaho všetkých jeho obyvateľov.

Každý národ, ktorého elita si stanoví nereálne ciele, musí počítať s tým, že neuspeje. Posledných tristo rokov maďarských dejín je v dôsledku nereálne stanovených cieľov maďarizácie a pokusov o získanie neúmerného mocenského postavenia v strednej Európe len popisom neúspechov a zlyhaní maďarskej politickej elity. Zlyhala v zápase proti reformám Márie Terézie a Jozefa II., za čo zaplatilo celé Uhorsko ekonomickým zaostávaním za ostatnými časťami Habsburskej monarchie. Zlyhala v zápase s Metternichovým absolutizmom, lebo dokonale vystrašila všetky nemaďarské politické elity v Uhorsku a zamedzila tým vytvorenie jednotného postupu na prospech celej krajiny. Svojou úzkoprsou nacionálnou politikou zapríčinila porážku revolúcie 1848-1849. Zlyhania maďarskej politickej elity pokračovali po vyrovnaní r. 1867, keď nedokázali spravovať jej zverený štát v prospech blaha všetkých občanov, čo nevyhnutne vyústilo do jej ďalšieho zlyhania v prvej svetovej vojne a do rozpadu Uhorska!

Poučila sa maďarská politická elita zo svojich zlyhaní po roku 1918? Z ľútosťou treba povedať, že práve naopak. Namiesto toho, aby sa vrhla na budovanie svojho národného, etnicky maďarského štátu, ktorý rokom 1918 konečne na základe svojich vyše storočných požiadaviek získala, prepadla ošiaľu revizionizmu a iredenty. To ju priviedlo do radu tých, ktorí pomáhali Hitlerovi rozpútať druhú svetovú vojnu. Logicky potom musela znášať aj porážku a s ňou i celý maďarský národ. Teda opäť zlyhanie, rovnako, ako bolo zlyhaním obdobie tzv. reálneho socializmu. Ukazuje sa, že ani novú príležitosť, ktorú dostali maďarské elity po roku 1989, nezvládajú. Opäť to hrozí neúspechom. Veď nebolo to tak dávno, keď maďarská ekonomika bola na hunte a len masívna podpora zo zahraničia zamedzila to najhoršie.

Človek sa nečuduje, že po toľkých neúspechoch nie slovenská, ale maďarská politická elita trpí skutočnými komplexmi. Popri komplexe z neuznanej veľkosti a etnickej osamelosti, ktorým trpela maďarská elita pred rokom 1918, pribudli ďalšie komplexy – komplex z Trianonu, komplex z nepriznania si vlastnej viny na neutešenom osude Maďarov a z pocitu, že im niekto neustále krivdí. Niet v Európe hádam viac zakomplexovanej politickej elity, ako je práve tá, ktorá ústami V. Orbana označuje za zakomplexované celé národy. Pritom vyliečenie týchto komplexov je úplne jednoduché: Stačí si stanoviť reálne ciele, ktoré sú primerané pre veľkosť a silu národa; ctiť si všetky národy okolo a nesiahať im na ich životné záujmy, ako sa o to pokúšali za spomínané obdobie. Potom budú mať aj čas riešiť problémy, ktoré predlžujú bežným Maďarom cestu z ruky do úst.

No a ešte niečo na záver. Majú Slováci komplex z Maďarov alebo z maďarskej štátnosti? Myslím si, že na to vôbec netreba odpovedať! Veď ešte pred sto rokmi nás už odpísali a prorokovali nám prežiť nanajvýš niekde v zapadnutých dolinách v podobe raritných pastierov oviec. No a nestalo sa. Sme tu a dokonca ako rovnocenní partneri medzinárodných vzťahov. Dokonca ani štát sme si nezhumpľovali ako mnohé národy, ktoré sa po roku 1989 osamostatnili, ale aj mnohé z tých, čo sa hrdia tisícročnými dejinami. Ale predsa len niečím trpíme. Sme nervózni! Sme nervózni z toho, že už niekoľko storočí niekto spochybňuje našu národnú identitu, naše právo na vlastné územie, na spokojný, samostatný a nezávislý život. Nemožno sa čudovať, že po toľkých rokoch – najmä, keď nevidíme jasné dištancovanie sa od minulosti u týchto spochybňovačov – sa niekedy nervozita prejaví ako neuróza, podráždenosť, neprimeraná reakcia. Ale je sa možno čudovať?