Zmeny po roku 1989 odstránili nielen prežitý komunistický režim, ale rozkolísali, resp. spochybnili mnohé dovtedajšie pravdy a istoty. Žiaľ, ani po vyše dvadsiatich rokoch od tohto historického medzníka nedošlo k hodnotovému konsolidovaniu slovenskej spoločnosti. Len málo nás pri tom môže utešovať, že v rovnakej situácii sú aj Česi, Maďari alebo Poliaci. V hlavách väčšiny obyvateľstva sa vytvorila bezhodnotová zmes tradičných kresťanských ideálov, komunistického rovnostárstva i amerických hedonistických, elitárskych predstav konzumného života bez starosti o zajtrajšok. Najhoršie na tom je, že nikto sa ani nesnaží vytvoriť nový systém všeobecných uznávaných noriem, ktoré by navigovali slovenskú spoločnosť do nejakého riečiska morálneho a primeraného materiálneho napredovania. Ba naopak, systém spoločenskej „zábavy“, „masovej kultúry“, lepšie povedané pakultúry v mnohom pripomína posledné roky Rímskeho impéria, v ktorom sa pod heslom „Carpe diem!“ zabúdalo nielen na pozajtra, ale už aj na zajtra. Ako to skončilo, sa dá nájsť aj v najhoršej učebnici dejepisu pre základné školy.
Jednou z oblasti, v ktorej došlo k neuveriteľnému rozkolísaniu všetkých noriem, je spisovný jazyk. Človek musí skutočne žasnúť, ako suverénne redaktori všetkých médií šliapu po všetkých zaužívaných normách slovenského jazyka a svoju nekultúru denno-denne vnášajú do našich domácností. Ako fanúšik slovenského športu sa od redaktorov pravidelne dozvedám, že onen slovenský športovec získal druhé víťazstvo v rade, ďalší bol zase tretí krát druhý a opäť v rade. Pri tejto informácii mi vždy však chýba jej úplnosť! Keď tu medailu získal, bol v druhom, treťom alebo nebodaj v štvrtom rade? A prečo, keď tu medailu získaval nebol v zástupe? To je pre mňa dodnes záhadou! Veď predsa – ako som sa ja učil slovenčinu – v rade (v zástupe) sa stojí, ale keď sa niečo viackrát dostáva (získava), tak sa to deje v poradí. Poradí to niekto našim športovým redaktorom? Kde je Jazykovedný ústav SAV, ktorý sa (ešte stále) hrdí čestným menom Ľudovíta Štúra.
Ďalšou do neba bijúcou jazykovou anomáliou je používanie prechyľovania, resp. skloňovania ženských vlastných mien. Slovenky do roku 1918 v úradných dokumentoch nepoužívali žiadne prechyľovanie. To ale neznamenalo, že sa ich priezviská v živej reči neskloňovali. Len to skloňovanie nebolo jednotné. Niekde sa používala prípona –ka, niekde prípona –ová. Ani dnes by v princípe v úradných dokumentoch nemuselo byť prechyľovanie. Pamätám sa, že v sobášnom liste mám napísané, že manželia (to akože ja a moja manželka) sa dohodli na používaní spoločného mena „Hrnko“. Nikde nie je napísané, že Hrnko/Hrnková. To len ďalšia matričná prax je taká.
Ale úplne iná situácia nastáva, keď sa takéto meno dostáva do živej reči. Naša slovenská reč je flexívna, preto by mala podstatné mená (aj vlastné), prídavné mená, zámená i číslovky skloňovať. Dostávame sa do paradoxnej situácie, že dokonca v jednej vete hlásateľ suverénne skloňuje slovenské priezviská, všetky cudzie priezviská mužského rodu a niektoré cudzie ženské priezviská, ale niektoré cudzie ženské priezviská ponecháva strnulé, v prvom páde bez prechyľovania. To predsa nemá logiku. Ako môže niekto vypustiť z úst vetu, že americká ministerka zahraničných vecí H. Clintonová prijala slovenskú poslankyňu Edit Pfuntner. V živej reči sa majú predsa všetky mená, pokiaľ nie sú vyslovene gramaticky nesklonné, podraďovať slovenskej syntaxi. Len tak môže byť reč plynulá a správna. Slovenský jazykový prejav predsa nemôže „udierať päsťou do oka“. Kde je jazykovedný ústav? Prečo nevydá záväzné usmernenie v duchu platných Pravidiel slovenského pravopisu? Oná pštrosia politika vôbec nepomáha! Alebo je tu jazykovedný ústav len na to, aby sa s pravidelnou periodicitou pokúšal revidovať pravidlo o písaní historických mien zo slovenských dejín v prospech maďarskej transkripcie? A ostatná slovenčina nech sa vyvíja, ako chce, nech je v nej čo najviac nesystémovosti!
A nakoniec. Čudujem sa aj našim feministkám, prečo pripustia tú neprípustnú „rodovú“ nerovnosť v slovenskom jazyku. Prečo majú byť cudzie mužské priezviská normálne skloňované a ženské majú zostať nesklonné. Veď aj z hľadiska rodovej rovnosti je to neprípustná diskriminácia. Prečo sa má redaktorovi napr. v STV zadrhávať reč, keď hovorí o nežnejšej časti ľudskej populácie? Skrátka, žiadnej žene nezoberie nič na jej identite, keď sa jej priezvisko v slovenskom jazyku bude podobne ako v prípade mužskej časti populácie skloňovať podľa pravidiel slovenského pravopisu. Nikto jej neprepisuje ani rodný list, ani identitu v pase. To sú veci, ktoré azda v budúcnosti budeme musieť rešpektovať aj u našich žien. Jednoducho koncovku –ová treba brať ako príponu 1. pádu ženských priezvisk v živej slovenskej reči a takéto priezviská normálne skloňovať podľa príslušného vzoru. Nerešpektovanie zásad vlastného jazyka v tomto prípade pokladám za slovenskú zakomplexovanosť, malosť, poklonkovanie, otrocké podliehanie cudzote, podobne ako anglické názvy obytných blokov a štvrtí v Bratislave. Veď základným princípom demokratizmu vo vzťahu medzi národmi je vzájomný rešpekt jednoty a odlišnosti. Aj cudzinci sa nemôžu hnevať, keď sa ich meno pohybuje v slovenskom jazyku v príslušných gramatických tvaroch ako každé iné meno.
Ja len stručnú poznámku. Často počuť od zástankýň neprechyľovania ženských priezvisiek (spravidla vydatých za cudzincov) x argumentov typu „komplikácie na letisku pri odbavovaní“, „zbytočné zdôrazňovanie toho, že žena náleží mužovi“ (to cez tú koncovku -ová, údajne) a x podobných somarín. V podstate je to však o tom starom známom:
„I prišlo hovno do reštiky, mysliac si, že tortou je…“
Pán Šľak,
môj článok nie je o tom. Keď chce niekto zapísať svoje meno v čínskych znakoch, nech si to do úradnej listiny dá tak zapísať. Môj článok je o tom, ako sa takéto meno má používať v živej reči. V slovenskej reči by sa malo používať v podľa slovenských pravidiel bez ohľadu na to, ako je zapísané na úradnej listine.
p. Hrnko, a čo živý príklad z „umeleckej“ sféry. Naša známa slovenská speváčka s terajšou českou pôsobnosťou – Dara Rolinc. Poznáme ju ako detskú hviezdičku Darinku Rolincovú,ovšem vyrástla nám v Darinu.Ako sa vy dívate na tento „módny trend?“ Viem,môže to mať aj účelový význam,smerujúci k väčšej úspešnosti na „západe“,ale na Slovensku a v Čechách?Nemali by sme byť hrdí na… a /jazykovo,spoločensky, atď./ dodržiavajúci koncovku-ová? /v živej,ale aj mediálnej reči./
Krátka reakcia
na poznámku „“zbytočné zdôrazňovanie toho, že žena náleží mužovi” (to cez tú koncovku -ová, údajne) “
vážené dámy a vážení páni, ak by žena náležala mužovi, tak by sa to muselo písať a vyslovovať s krátkym „a“,
pani Šľaková je Šlakova žena,
toto nie je argument proti používaniu – – ová !!!
Ak si dobre spomínam, „-ová“ nemusia používať cudzinky a ženy, ktoré sa vydali za muža inej národnosti ako slovenská. A ak sa nemýlim, v roku 2007 za Fica mal byť schválený zákon, kde to bolo dokonca pre všetky Slovenky zdobrovoľnené, kvôli SNS neprešiel.
Myslím si, že ak jazykovedci neprotestujú, môžu ženy využívať platné legislatívne dovolenie. Mne osobne to nejako neprekáža. 🙂
áno môžu
ale pozor – dať si písať do dokladov ako matrika, OP, pas, úmrtný list
pri hovorovej reči aj v rozhlase, televízií, pri písaní, napríklad v tlačených médiách je nutné už len z hľadiska zrozumiteľnosti
aj aj podľa pravidiel
písať a hovoriť o pani Zelenej, ísť za pani Sabovou, vidieť slečnu Valúškovú
toto naozaj nie je ani politika, ani nacionalizmus ani antimaďarizmus, toto je normálnosť reči slovenskej
čo je zlé na jazyku slovenskom , kde na prvý pohľad či počutie rozoznáte ženu od muža????
suhlas s clankom, nie som ziaden purista, ale co produkuju redaktori lepsie povedane moderatori bije do oci. niekto nasilu odmieta prechylovanie zenskych priezvisk, lenze prechylovanie nadvazuje na sklonovanie, takze ak odmietne prechylovanie, musi odmietnut aj sklonovanie a to uz nepojde o slovensky jazyk, ale o jeho skomoleninu…
dalej to je pouzivanie slovanskych mien v anglickej alebo nemeckej fonetickej transkripcii. napriklad jeden dokumentarny film o seriovych vrahoch v australii, ktore mal na svedomi nejaky Ajven. vo filme sa ajvenovalo od zaciatku do konca a keby tam nahodou neukazali nejaky dokument, kde bolo to meno napisane, tak by sa divak vobec nedozvedel, ze sa jedna o obycajneho Ivana…
dalej pouzivanie anglickych dutych, plosnych a dlzkovych mier v slovenskom preklade, pouzivanie americkeho bilionu, ktory znamena nasu miliardu, lenze clovek si moze mysliet, ze ide o nas bilion, ktory je tisic miliard, atd, atd.
pan Hrnko, ked uz som tu tak este jednu malu politicku poznamku:
je otazne ci TO co sme tu mali do roku 1989 bol komunisticky rezim. skor by som to nazval rezimom aparatcickym, hlavne v dosledku Poucenia z krizoveho vyvoja… ludovo nazyvanej aj normalizacia, cize normalizacny rezim. Ivan Svitak na otazku ako by charakterizoval rezim ktory sme tu mali ho oznacil za byrokraticky kolektivizmus a navrhoval zachovat pojem „socialisticky“ na lepsie casy…
pojem „komunisticky“ je takisto chapany prilis nasiroko. boli a su komunisti a boli a su bolsevici. kym komunisti maju vo svojich idealoch boj za rovnopravnost, bolsevici nemaju ziaden ideal, ich zakladnym snazenim je dostat sa k moci – ako je to u Orwella „1984“. komunisti za svoje idealy bojovali a zomierali, skoda by ich bolo hodit do toho isteho vreca ako bolsevikov…
Ja by som snáď ešte pridal to sténding ouvejšn (nebojte sa, viem, ako sa to píše 🙂 ), z ktorého mi vždy myká kútikmi úst, ale aj kopec zbytočných čechizmov. Napríklad v spravodajstve istého média som sa dozvedel, že Husní Mubarack „predáva“ svoje kompetencie viceprezidentovi (akémusi Hasanovi, či komu to). Tak som tam hneď telefonoval, že za koľko sa dá kúpiť kompetencia veliť egyptskej armáde. Viete si predstaviť moje následné sklamanie?
Jeden môj známy, zahraničný Slovák aj s rodinou, dostal pred pár rokmi slovenské občianstvo.
Mal potvrdenú slovenskú školu aj cirkev aj trvalý pobyt aj trestný register. Aj od SAV dostal bez problémov potvrdenie na prepis priezviska podľa fonetického pravopisu tak ako sa dotyčné priezvisko vyskytuje aj u nás.
A tak išiel na matriku aby mu vystavili rodný list aby mohol dostať občiansky. Jeho manželka skoro z nôh spadla keď jej ho vystavili bez -ová. Že sa na to najviac tešila, že konečne bude mať na papieri, že je Slovenka. Keď protestovala tak jej matričné úradníčky začali hovoriť, že to teraz je možné a dokonca je to moderné 🙁 Po jej vytrvalých protestoch jej vystavili ďalší rodný list !
Tak nielen negramotní hlásatelia a novinári ale aj matrika kurví slovenský jazyk.
Pan Slak,
suhlasim s Vami, netraba zbytocne preberat cudzie vyrazy, ak slovencina je dost bohata na slovnu zasobu, ale zacat by sme mali vsetci pri sebe.
Konkretne vo vasom pripade:
snáď = azda, hadam
myká kútikmi úst = myka kutiky ust
Ďakujem za poopravenie. Už sa snažím vyvarovať výrazu „kľudne“, ako ma tu na to ktosi upozornil, tak k tomu pridám (aspoň sa pokúsim) aj to „snáď“. Ale ste si istý tým „mykaním“? Teraz mám otvorený elektronický lexikón slovenského jazyka a tam sú uvedené obe formy.
http://www.slex.sk/index.asp?key=mykat
Ja si myslím, že najviac prznia slovenčinu tí Slováci, ktorí používajú vulgarizmy a tabuizmy, že p. Horal 🙁
Ja si myslím, že ide o dve rozličné gramatické spojenia – aktívny: Mykám kútikmi úst. a pasívny: Myká mi kútiky úst.
Pán Valúšek,
ja som chlapec z dediny. Viete, nevzdelaný. Poraďte mi, čo sú to tabuizmy?
Mykať môže byť mykať kým/čím alebo koho/čo alebo za koho/za čo, ale ako neosobný tvar (teda ono mi myká) je v Krátkom slovníku slovenského jazyka uvedené len mykať kým/čím (čo nevylučuje ďalšie možnosti). Takže Šľak to má správne a oprava bola nesprávna resp. „nadbytočná“. Mimochodom nevolá sa to odborne pasívny tvar (to by bolo: kútiky úst sú mykané), ale na tom nezáleží.
A slovo snáď nie je klasifikované ako nespisovné, iba je štylisticky vhodnejšie nahradiť ho inými.
Pán Hrnko,
nebudem sa s Vami hádať, termín „tabuizmus“ som sám nikde nečítal, ale učili ma to na strednej škole. Učiteľ nám to vysvetlil asi v tom zmysle, že vulgarizmy sú hrubé, pejoratívne výrazy, často sa týkajúce napr. veľkej potreby. Tabuizmy sú akési (podľa neho) vulgarizmy hrubšieho rázu, pejoratívnym spôsobom pomenúvajú pohlavné orgány a ľudskú sexualitu. Vulgarizmy možno nájsť v literatúre, tabuizmy by sa tam však nachádzať nemali. Ale ak sa sekol, mám naňho kontakt, poopravím ho 😀
Inak raz tu padla poznámka, vraj používam menej známe cudzie slová… To bolo myslené na hermeneutickú analýzu? Ja sa s tým stretávam v mnohých kritických vydaniach starých textov, podľa mňa lingvisti by ho mali poznať. Ale p. pomocník asi nie je lingvista 😀
Ale k tejto téme: Ak naozaj prejde zákon, ktorý už bol na spadnutie za Fica, že ženy si budú môcť slobodne vybrať, či budú používať -ová, jazykovedci by mali pouvažovať skôr nad tým, ako takéto priezvisko skloňovať.
Mate pravdu pan Hrnko, podla mna pan Slak myslel pasivne spojenie, ale skombinoval obidve 🙂
Pan Slak, dakujem za link, ja pouzivam nasledujucu, velmi jednoduchu stranku (tusim, ze to vyslo aj ako knizka):
http://www.culture.gov.sk/slovnik/ak.html
Mňa učili, že aktívny tvar je ten, v ktorom je podmet pôvodcom deja – Mykám kútikmi – a pasívny ten, kde pôvodca deja je pozícii predmetu. – Myká mi kútiky. Ale možno, že to je ináč.
Áno, pán Valúšek, použil som vulgárne slovo. Môžete mi poradiť aké slovo som mal použiť aby to malo takú expresívnosť? Videl som to na vlastné oči a od úžasu som nevedel, čo mám robiť.
Aby matrika nasilu odcudzovala ako za maďarizácie Slovákov a to v slovenskom štáte som myslel, že som sa ocitol minimálne o 50 rokov späť.
Je to stará metóda. Vidíte aj šéf Jobbiku Vona („lepší“) sa pôvodne volal Zázrivecz :-).
Tak ako som poznal niekedy dvoch rodných bratov – jeden sa volal Lavrinec a druhý Lörincz. Ten prvý bol počas Horthyovskej okupácie na fronte a tam bolo Maďarom jedno s akým priezviskom skape. Ten druhý bol za Horthy Miklóša učiteľ a keď nechcel prísť o miesto musel si pomaďarčiť priezvisko. Prečo si ho neskôr nezmenil späť netuším.
Ja som sa zase rozprával s niektorými ľudákmi, ktorí sa stali veľkými komunistami. Aby si zachránili krky, odrazu boli súdruhovia. Tiež mi bolo zle. Ale tu sa bavíme o jazyku. A Slováci na ulici sa rozprávajú omnoho hnusnejšie, než to, čo počujeme z televízie. Z telky to nemajú.
Slovo tabuizmus znamená niečo úplne iné ako si sem trepol, je to pojem z náboženstva. A môžeš sa vykrúcať, koľko chceš, je to len ďalšia ukážka toho, čo si za prípad. Len najväčší tupci používajú nasilu cudzie slová, ktorých významu vôbec nerozumejú.
Ad pasívny tvar: „Pôvodca deja“ vo vete „myká mi niečím“ je zamlčaný podmet „ono“ (slovo kútiky tu samozrejme nie je pôvodca deja už preto, lebo s nimi je niečo robené a nie oni niečo robia). Pasívny ekvivalent by bol buď Kútiky sú mi mykané alebo Kútiky sa mi mykajú (ale myslené pasívne, nie typicky „zvratne“).
Zdravím, p. Pomocník,
vidím, že opäť sa dostávate do varu, keď ste skĺzli k tykaniu a urážaniu 🙂 Je Vám odpustené. Inak, neviem, prečo sa Vám zdá, že kľučkujem, ja sa nehanbím, že som omylný človek. Podľa mojej pamäte nám to takto definovali v škole, ale kto si pamätá všetko? 🙂
Inak, s tabuizmom v náboženstve máte pravdu, ale určite jestvuje tabuizmus i v lingvistike. Ako jazykovedec to predsa viete 😀 Minimálne niektorí autori o tom hovoria. Je to jav, keď sa považuje za spoločensky nevhodné hovoriť o niektorých veciach (hlavne intímneho charakteru).
Stále však trvám na tom, že viac reč prznia ľudia, ktorí ju zneužívajú na urážky a klamstvo. -ová je spoločensko-jazykový problém, vulgárne vyjadrovanie je etický problém.
PS: Tykať mi smiete, až sa mi predstavíte. To slovo „Dement“ som nepochopil ako Vaše meno 😀
Musím konštatovať, zaujímavá téma! Hlavne ide o koncovku -ová. Moja manželka prijala spoločné priezvisko pri sobáši Oravcová…čiže zle! Oravecová by sa mala písať! Toto, kedysi za socíku mi môj kolega fele Maďar, poloTóth vyhadzoval večne na oči v robote! Ale, veď bežný jazyk, ktorý používame nám jasne našepkáva, Oravcová! Toto je dobre! A čo je to tá LÉMA!
Pán Oravec,
správne je Oravcová. Aj tu sa vychádza z pravidla o zániku jerov. To hovorí, že nepárny jer od zadu zaniká a párny sa mení na plnohodnotnú hlásku. Pôvodne bolo Orav6c6. Nepárny zanikol a párny sa zmenil na e – teda Oravec. Už v genitíve bolo Orav6ca; teda opäť nepárny od zadu zaniká a je to Oravca. To isté platí pri pridaní koncovky -ová. Nepárny jer je ten po c, teda správne v slovenčine má zaniknúť. Iné je to, keď ide o cudzinky so slovanskými menami, ktoré nepoužívajú koncovku -ová, ale v slovenčine sa im z jazykových dôvodov táto koncovka pripojuje. Vtedy je správne Oravecová, aby nedošlo k skomoleniu jej mena, ktoré sa nechápe ako slovanské!
na doplnenie
Pani Habovštiaková ako odborníčka – jazykovedkyňa píše: „Nie je však nevyhnutné zachovať v ženskej forme priezviska základnú podobu mužského priezviska. Angličania, Francúzi a iné národy nepíšu svoje priezvisko podľa výslovnosti a nemrzí ich to. Nuž netrápme sa preto, že nevieme, či manžel pani Troškovej sa volá Trošok, Trošek, Troška alebo Troško. Od všetkých týchto základných tvarov mužského priezviska znie totiž ženské priezvisko rovnako: Trošková.“
Ako je správne ženské priezvisko od mužského Drábek, Bratek, Gápel, Vanek?
Nuž, podľa Pravidiel slovenského pravopisu mená sa nemusia držať prísne existujúcich noriem. Tak slovenčina pripúšťa i rôzne varianty podľa zaužívaných zvyklosti. Myslím, že pri uvedených menách nepotrhá ušné bubienky citlivého Slováka ani jeden variant (plný i redukovaný)
Aby tu nebolo treba vypisovať základné veci: http://www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf – je to na konci kapitola „Prehľad tvorenia ženských priezvisk“. Záleží od toho, či je meno cudzie alebo domáce a a aj čo označuje.
p.Hrnko! Ďakujem za vysvetlenie, už tomu rozumiem, ono, rozumel som tomu aj predtým, len teraz to mám potvrdené, to čo som mal v sebe zakódované! Ináč, manželka sa volá Anička Oravcová, však pekné meno? Zaujímavé, že opravár v počítači mi Oravcová červenou podtrhol!
Aj ja ďakujem za vysvetlenie. Pravidlá slovenského pravopisu mám, ale aj mne to opravár v počítači podčiarkuje červenou vlnovkou. A v rodine máme na to rôzne názory a tak manželky bratrancov si píšu Drábková a moje švagriné a ja Drábeková. Rodina pochádza z Čiech a nám variant Drábková znie tak trochu česky, preto sme si tam písmenko „e“ nechali. Teraz vidím, že opravár podčiarkuje obidva varianty, to je ale beťár !
Ale dámy, páni,
čo sa tu odvolávate na opravára v počítači. Ten nepodčiarkne len tie slová, ktoré má v slovníku. A v slovníku určite nie sú osobné mená, pokiaľ si ich tam sami nepridáte. Slovo Oravec nepodčiarkne preto, lebo je to všeobecné obyvateľské pomenovanie. Oravcová, Drábeková atď. už nie sú všeobecné slová, takže ak si ich nedáte do spelera, tak ich počítač automaticky podčiarkne. Nie je to ťažké, však nie?
Nie je, v pohode! Myslím, že aj takéto malé osvietenia stoja za to, totižto, každý si musí uzrejmiť svoje meno, aby vedel odkiaľ je a kam smeruje! Aj malý krôčik je posun dopredu!
Tóno,
súhlasím s tým, čo si napísal vo svojom príspevku. Myslím, že máš pravdu. S pozdravom Jano (spolužiak z FFUK).
Jano, a ta to ty z Trebišova? Pozdravujem do Zemplína!
Áno, ďakujem – a prajem príjemné leto!
Súhlasím.
Takze napríklad pri vyhlásení olympijských medajlí v cudzine plavkyňa strieborná je Martina Moravc???? nakolko v cudzine prípona -ová sa nepoužíva?
JA to vidim tak, ze treba sa zjendotiť, buď si poviem, že treba druhého rešpektovať, tým padom Julia je Roberts.. alebo ked sa jej prídáva ová tak našim sa može odobrať…
Aelbo je to tak, ze ja chcem svoje pravidla, ale cudzim to uz nedovolim?
Am,
existujú jazyky flexívne a neflexívne. Angličtina je jazyk neflexívny, teda je v podstate jedno, ako to meno tam vložím. Slovenčina je jazyk flexívny, t.j. mená skloňuje. Zdá sa vám normálne, že ba sa malo skloňovať: bol som s Clintonom a s Clinton. Veď je to do neba volajúca volovina. Nikto im predsa nemení mená v pase a ani v dokumente. Je to len zmena mena podľa jeho miesta vo vete. Vysvetlite mi jediný dôvod, prečo pri plynulej reči nemôže byť: bol som s Clintonom a Clintonovou. Aj v iných rečiach sa pridávajú vo vetách k slovám prípony. napr. v maďarčine: Magyek Clintonhoz. Čím a ako maďarčina zmenila meno? Ale bez tej koncovky by bola veta nezmyselná. Dokonca slovenské mená cudziniek sa neredukujú ako v menách Sloveniek. Pri Rakúšanke je to Jelineková, pri Slovenke obyčajne Jelinková. Takže ide len o gramatiku, nie o zmenu mena!
Vážení páni, toto je problém žien, a nám prechyľovanie príde ako výraz sexizmu v tejto spoločnosti. Nehnevajte sa, ale prečo by každá žena mala byť ová? Nesúhlasím ani s argumentami ktoré tu zazneli. Keď sa dá skloňovať priezvisko v ženskom rode napr. Straka od p. Straku, nie od straky, prečo by sa nedali skloňovať ženské priezviská v mužskom rode? Takže argumenty SAV sú čistou fabuláciou. Ak chceme byť sexisti a rozlišovať pohlavie na základe priezviska, tak prečo mužom sa neprechyľuje priezvisko s koncovkou- ový? P. Strakový? Myslím si, že by sa tento krok bol logický a odstránili by sa anomálie v slovenskom pravopise. A mimochodom ženu a muža rozlíšime samozrejme vizuálne, na základe dokladov krstným menom a kolonka pohlavie sa tiež vyznačuje. Tak načo takáto zbytočná duplicita v rozlišovaní pohlaví? A chcem ešte podotknúť že slovenský jazyk sa vyvíja neustále a pravidlá slov. pravopisu by sa mali tomu prispôsobiť, tiež naši predkovia si onikali, kam sa toto podelo z pravidiel slov. pravopisu? A tiež nesúhlasím s argumentom, že slov. jazyk má bohatú slov. zásobu- to je absolútny blud. Pre veľa vecí a javov nemáme pomenovanie a veľakrát si pomáhame spájaním slov. Anglický jazyk má najbohatšiu slovnú zásobu, takže často preberáme pomenovania z ang. jazyka, práve z nedostatku našej slovnej zásoby.
Sylvia,
splietate príliš veľa vecí dohromady. Z hľadiska gramatiky mužská forma väčšiny priezvisk je tak isto privlastňovacia forma, hoci sa to zdá zdrobnenina. Ak ste podrobne čítali môj článok, tak mi vôbec nejde o zápisy do dokumentov. Ide o to, ako sa mená používajú v jazyku ako slovenčina, ktorý má tri rody a je flexívny. A už vôbec tu nepleťte genderovú otázku. Slováci žili väčšinu svojej histórie v štáte, kde sa nerozlišovalo v matričných zápisoch medzi mužskou a ženskou podobou mena. V živom jazyku to však potrebné je, lebo tento jazyk je tak usporiadaný, má také pravidlá. Je to teda otázka, či sa v mene nejakej falošnej ideológie chceme vzdať svojho vlastného ja.