V piatok 30. mája 2008 z príležitosti 90. výročia podpísania Pittsburskej dohody medzi predstaviteľmi slovenskej a českej krajanskej komunity v USA a predsedom Česko-Slovenskej národnej rady T. G. Masarykom sa vo vestibule slovenského parlamentu vystavil za prítomností predsedu NR SR P. Pašku a amerického veľvyslanca V. Obsitnika originál tejto dohody. Originál dohody od jej podpisu opatrovali slovenské krajanské organizácie v USA a prednedávnom ho úplne nezmyselne venovali múzeu v Pittsburghu. Nezmyselne preto, lebo tento základný slovenský štátoprávny dokument mal byť uschovaný v inštitúcii národa, v mene ktorého bol podpísaný a generáciám politikov ktorého dodával silu pri presadzovaní základného cieľa národných politických snažení v 20. storočí, t. j. snažení o politickú a legislatívnu suverenitu Slovákov na ich vlastnom území. Treba len dúfať, že raz sa tak stane a v Slovenskom národnom archíve bude tento dokument uchovávaný podobne ako Magna Charta Libertatum v Londýne alebo Zlatá bula sicílska v Prahe.
Bolo potešiteľné, že táto významná udalosť – len tretia prítomnosť tohto dokumentu na území Slovenska – bola spravodajský pokrytá v hlavných správach oboch najdôležitejších slovenských televízií – v Markíze i v STV. Kým v STV dali popri politických aktéroch slovo historikovi M. Zemkovi, v Markíze záležitosť okomentoval historik D. Kováč. Milan Zemko sa sústredil na obsah dokumentu a na zhodnotenie jeho štátoprávneho významu. Možno s ním súhlasiť, že to bol dokument, ktorý dával do rúk slovenských politikov významný tromf v boji za autonómiu Slovenska. Jej príchod na Slovensko roku 1938 umožnil eklatantne ukázať celému národu: „Pozrite sa, tu je to čierne na bielom. Tu nám to bolo sľúbené. Podpísal to aj prezident T. G. Masaryk. Nechceme nič len to, čo nám bolo sľúbené!“
D. Kováč sa vo svojom príspevku nesústredil na štátoprávny význam Pittsburskej dohody. Asi to nebolo z jeho pohľadu to najdôležitejšie, čo daný dokument reprezentuje. Vyjadril len názor, že to nie je originál, že originál sa stratil a že sa už asi nenájde. Z celého jeho stručného komentára – a teraz mu nechcem krivdiť, lebo neviem, či to bol jeho zámer alebo zámer strihača (redaktora) – akosi vyplývalo, že to asi nebol až taký dôležitý dokument, keď sa jeho originál nezachoval. Veď ak by to malo taký význam, aký sa tomu pripisuje, nemohlo by sa to stratiť. Viete si predstaviť, žeby Česi stratili originál Zlatej buly sicílskej? Takto asi na mňa zapôsobila spravodajská informácia v Markíze.
Ale je to tak, ako tvrdí D. Kováč? Skutočne sa stratil originál Pittsburskej dohody? Skutočne je nezvestný? Ak chceme zodpovedať tieto otázky, musíme si ozrejmiť to, čo sa vlastne v USA v týchto rokoch udialo. Predovšetkým ešte pred tým, než T. G. Masaryk opustil Rakúsko-Uhorsko a začal s odbojom za národné oslobodenie Čechov a Slovákov, rozbehli svoju akciu americkí Slováci. Boli to oni, ktorí prišli k českým krajanským spolkom s návrhom, aby sa postavili proti Viedni a Budapešti a začali národno-oslobodzovaciu akciu s cieľom vytvoriť spoločný štát Slovákov a Čechov. Českí krajania to akceptovali a so Slovenskou ligou podpísali roku 1915 Clevelandskú dohodu, v ktorej sa zaviazali usilovať sa o vytvorenie spoločného federatívneho štátu zloženého z Českých krajín a Slovenska na princípoch rovný s rovným.
Medzi časom vznikla v Paríži Česko-Slovenská národná rada na čele s T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom a E. Benešom, ktorá si vytýčila ten istý cieľ. Americkí krajania, najmä Slováci túto radu výrazne, najmä finančne podporovali. Americkí Slováci sa sami považovali za hovorcu utláčaného národa doma, a preto ani nepochybovali, že majú čo hovoriť do budúcnosti Slovenska. Keď v máji 1918 prišiel budúci prezident Masaryk do Pittsbourghu, predložili mu Clevelandskú dohodu ako bázu, na ktorej sú ochotní ďalej podporovať zahraničný odboj vedený ČSNR v Paríži. Masarykovi sa nepáčila, lebo príliš zdôrazňovala samostatnosť slovenského a českého subjektu v budúcej federácii. Na druhej strane však bol závislý od peňazí krajanov, tak nemohol úplne odmietnuť požiadavky Slovákov, lebo v tom prípade by ho určite prestali podporovať. Na výzvu krajanov, nech teda on napíše návrh zmluvy, ktorý uspokojí obe strany, skoncipoval návrh, ktorý poznáme dnes ako Pittsburskú dohodu. Tento koncept parafovali prítomní predstavitelia oboch národov 30. mája 1918 a Slovenská liga sa podujala vyhotoviť jeho kaligrafickú (teda v tom období pri dôležitých zmluvách bežnú) podobu. Po vyhotovení kaligrafickej podoby všetci, ktorí predtým Masarykov koncept parafovali, podpísali aj kaligrafickú podobu. Dokonca T. G. Masaryk ju podpísal v novembri 1918, keď už bol zvoleným prezidentom česko-slovenského štátu.
Čo sa teda stratilo? Originál zmluvy? Myslím si, že nie. Originálom zmluvy je presne táto kaligrafická podoba dokumentu, ktorá je vystavovaná momentálne v budove NR SR. Predsa nemôžeme predpokladať od tak skúsených ľudí (mnohí z nich boli právnici), akými boli predstavitelia Slovenskej ligy, žeby zašantrošili zmluvu, ktorú pokladali za vrchol svojho politického snaženia. Neexistuje len koncept zmluvy, ktorý vlastnoručne napísal T. G. Masaryk. Je to úplne bežná prax aj dnes pri podpisovaní medzinárodných zmlúv, že sa zmluvné strany dohodnú na znení, ktoré sa parafuje, a následne sa vyhotoví definitívna podoba, ktorá sa potom podpisuje a až toto konečné znenie s podpismi zmluvných strán sa považuje za originál zmluvy. V prípade rôznych jazykov sa dokonca píšu zmluvy v jazykoch všetkých zmluvných strán. Existujúce znenie Pittsburskej dohody je v slovenskom jazyku. Masaryk ho určite v slovenčine nenapísal, preto na základe uvedeného môžeme bez akýchkoľvek pochybností povedať, že kaligrafické znenie Pittsburskej dohody je jej slovenský originál. Zároveň môžeme konštatovať, že momentálne je považovaný za stratený Masarykov český koncept dohody. Pre predstaviteľov slovenskej „Ameriky“ po podpísaní kaligrafického slovenského originálu dohody všetkými zmluvnými partnermi už nemal žiadnu cenu, lebo vlastnili originál zmluvy. To je asi celá pravda o tejto otázke.
Viete, ja si fakt nemôžem pomôcť, ale vždy z komentárov D. Kováča cítim akési skryté pohŕdanie, skoro všetkým, čo má súvis so slovenskými dejinami, snáď s výnimkou SNP…
Otázka je, čo taký človek vlastne robil celé tie roky v SAV?
Inak dúfam, že tie rokovania, čo spomínali v televízii, aby originál zmluvy zostal od 2018 na Slovensku budú úspešné…Myslíte si, že je to reálne, pán Hrnko???
Myslím si, že nie. Americké archívy sú veľmi striktné pri svojom vlastníctve. Okrem toho môžu sa odvolávať na tzv. princíp proveniencie, t.z., že archívne dokumenty majú byť uložené tam, kde vznikli. Z nášho pohľadu je to však asi také, ako keby českú Zlatú bulu sicílsku uchovávali v Palerme. Zo strany slovenských krajanov je to nepochopiteľný akt. Ale netreba sa čudovať. Keď som roku 1991 večeral v Clevelande s popredným predstaviteľmi Prvej slovenskej katolíckej jednoty, tak sa ma s vážnou tvárou pýtali, prečo sa chceme rozdeliť. Však oni si už zvykli na Česko-Slovensko. To, že sme si (aspoň značná časť) naň nezvykli my, ich moc netrápilo.
Zo Spišskej Starej Vsi pochádzal aurtor grafickej úpravy Pittsburskej dohody. Čo tak skúsiť hľadať original konceptu u jeho potomkov resp. príbuzných.