Zárodok budúcich česko-slovenských légií v Rusku vznikol nedlho po vypuknutí prvej svetovej vojny v Kyjeve 28. septembra 1914, keď okolo 700 príslušníkov Českej družiny prisahalo vernosť svojmu práporu. Družina sa dopĺňala z českých a slovenských krajanov v Rusku, pretože podmienkou na vstup bolo ruské občianstvo. Napriek tejto komplikácii už na začiatku roku 1916 bola pretvorená na samostatný česko-slovenský pluk a v polovici toho istého roka na samostatnú brigádu s dvoma plukmi. Jej príslušníci sa osvedčili najmä v bojoch v Karpatoch roku 1915, kde podnietili prechod 28. pluku rakúsko-uhorskej armády, zloženého prevažne z Čechov na ruskú stranu.
Zásadný obrat v budovaní česko-slovenských légií nastal po februárovej revolúcii v Rusku roku 1917. Po mnohých turbulenciách bola ustanovená dočasná vláda kniežaťa Ľvova, v ktorej post ministra vojny obsadil ľavicový eser A. F. Kerenskij. On sa pokúsil riešiť kvadratúru kruhu – na jednej strane stabilizovať a demokratizovať revolučné Rusko a na druhej strane splniť vojenské záväzky voči dohodovým mocnostiam s rozkladajúcou sa ruskou armádou. V zúfalej pozícii sa pokúsila rozlusknúť tento tvrdý oriešok rozsiahlou vojenskou operáciou proti rakúsko-uhorskej a nemeckej armáde začiatkom leta 1917. Celá operácia skončila fiaskom a ešte viac prispela k rozkladu vojenského a politického aparátu Ruska a výrazne pomohla presadeniu sa krajne ľavicovej boľševickej propagandy v radoch ruského obyvateľstva. Jediným úspechom celej operácie bolo nasadenie česko-slovenských légií pri ukrajinskom Zborove v Tarnopoľskom kraji.
Kerenského ofenzíva začala 1. júna 1917 a už na druhý deň bola do bojov nasadená i prvá česko-slovenská strelecká brigáda so svojimi troma plukmi (Mistr Jan Hus, Ján Žižka z Trocnova a Jiří z Poděbrad; cca. 3800 mužov) pod velením ruského plukovníka V. P. Trojanova. Do boja boli jednotlivé pluky nasadzované postupne od skorých ranných hodín a postupne sa im podarilo prelomiť prvú, druhú i tretiu líniu rakúsko-uhorskej armády, ktoré bránili zväčša české pluky z južných Čiech. Operačný úspech česko-slovenskej brigády nebol ruským velením využitý. Napriek tomu, že počas útoku brigády došlo k celkovému prelomeniu rakúsko-uhorských obranných línií a jej príslušníci sa dostali až do hĺbky
Napriek celkovému neúspechu ruskej ofenzívy, bojové nasadenie česko-slovenských legionárov pri Zborove malo nesmierny význam. Počas bojov česko-slovenská brigáda rozvrátila nepriateľskú obranu a zajala 62 dôstojníkov a 3530 vojakov. Ďalej ukoristila 20 diel a niekoľko desiatok guľometov. Sama pri tom stratila 185 padlých a mala asi 800 ranených. Ukázalo sa, že novo tvorené a oduševnené dobrovoľnícke vojsko má svoju vojenskú hodnotu a že môže výrazne zasiahnuť do prebiehajúcich vojenských a politických dejov v Rusku. To využili predstavitelia česko-slovenského zahraničného odboja na čele s T. G. Masarykom a M. R. Štefánikov na získanie povolenia na nábor slovenských a českých zajatcov do česko-slovenských légií, ktorých neskoršie nasadenie či už vo Francúzsku alebo Taliansku, ale najmä v Rusku zásadným spôsobom ovplyvnilo svetové veľmoci pri ich postoji k úsiliu Slovákov a Čechov o vytvorenie spoločného štátu na troskách Rakúsko-Uhorska.
Tradícia bitky u Zborova patrila k základným bojovým tradíciám česko-slovenskej armády v medzivojnovom období. „Hoši od Zborova“ boli predstavovaní ako neohrození hrdinovia, ktorí neváhali položiť svoje životy za slobodu vlasti. Bola to i táto tradícia, ktorá v ťažkých mníchovských dňoch roku 1938 dostala do kresla ministerského predsedu česko-slovenskej vlády hrdinu od Zborova gen. J. Syrového. Mníchovskou kapituláciou pred diktátom štyroch mocností však veľmi rýchlo zapadla prachom a už nikdy sa neobnovila v pôvodnej podobe.
Pán Hrnko,
pokiaľ som Vášmu článku dobre porozumel, tak v pamätnej Kernského ofenzíve pri Zborove sa č-s legionárom podarilo prelomiť prvú, druhú i tretiu líniu rakúsko-uhorskej armády, “ktoré bránili zväčša české pluky z južných Čiech”.
Čiže bola to bratovražedná bitka, skôr pieta, než dôvod na oslavu.
Milan
Nuž ako sa to zoberie. Proti Hurbanovi pri Budatíne v decembri a januári 1948-1949 stáli Görgöyho vojská, naverbované zväčša na Spiši a na strednom Slovensku, teda takmer kompletne Slováci. Ako lekár v nich slúžil a bitku z maďarskej strany popísal G. L. Zechenter-Laskomerský, slovenský národovec a literát. Aj toto bola bratovražedná vojna? Asi áno! Ale nové sa rodí vždy len z konfliktu. Keď si to tak zoberieme, roku 1992 rozhodujúcu bitku o samostatnosť Slovenska vybojovali Slováci – národovci so Slovákmi – federalistami. Teda z Vášho pohľadu v bratovražednej vojne. V čsl. légiách bojovalo asi 150 000 Slovákov a Čechov. V r.-uh. armáde ich bojovalo niekoľko stotisíc. Napriek tomu našu slobodu nevybojovali tí, čo boli vo väčšine, ale tí, čo boli v menšine. Tak to už v dejinách chodí: Agresívne menšiny vnucujú svoju vôľu konzervatívnym väčšinám, aby potom v syntéze obe skupiny oslavovali víťazstvo. Hoši od Zborova sa stali mýtom v čsl. armáde, hoci väčšina jej dôstojníkov nikdy až do vyhlásenie ČSR neopustila rady r.-uh. armády. To sú dejiny. Bitka pri Zborove výrazne posunula vec národnej slobody Slovákov a Čechov, a preto je potrebné ju oslavovať. Atentát na Heydricha urobilo komando dvoch ľudí; celá skupina, ktorá to pripravovala nemala viac ako 10 ľudí. Na Václavaku sa v júni 1942 na podporu ríše zišlo asi milión Čechov na čele s hrdinským protektorátnym prezidentom Háchom. Napriek tomu sa oslavujú atentátnici, nie kolaboranti, ktorých bola väčšina. A podľa mňa je to tak správne!!
Trochu neskoro reagujem, ale predsa. Ďakujem za tento článok. Je dobré vedieť, že aj na SR sa ešte nájdu ľudia, ktorí si ctia legionárov a ich tradície.