Keď človek cestuje do Budapešti po diaľnici z Bratislavy, približne na úrovni Rábu (magyarul Györ) si može na pravej strane, tak asi desať kilometrov od diaľnice, všimnúť kopec, na ktorom sa týči rozsiahly komplex budov, pozorovateľný už z hodnej diaľky. Ide o horu sv. Martina, známu tiež aj pod menom Pannonhalma. Ešte z hodín literatúry na strednej škole som vedel, že v kláštore na tejto hore sídlil biskup Maurus, keď písal legendu o sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi. Ale aj neskôr pri štúdiu histórie som často narážal na tento údajne najstarší benediktínsky kláštor, ktorý vraj založil ešte r. 996 knieža Gejza, otec sv. Štefana. Hovorím vraj, lebo žiadne zakladajúce dobové listiny sa nezachovali, ale píše sa to v rôznych neskorších legendách. A v takom prípade mohlo byť všetko ináč. Toto miesto som chcel vždy navštíviť, lebo sa tam odohrával aj kus slovenskej histórie. A stále kláštor do slovenských dejín zasahuje. Možno mnohí vedia a možno aj nie, kláštor sa dodnes sporí so slovenským štátom o vlastníctvo kaštieľa v Rusovciach, ktorý poslední vlastníci Lonayovci (majú tam svoj hrob) odkázali kláštoru, ale náš štát ho po získaní Rusoviec r. 1947 ako maďarský majetok v zmysle Benešových dekrétov zhabal. Ale to v tejto súvislosti nie je podstatné. Po dlhej, dlhej dobe som presvedčil manželku, žeby sme kláštor mali navštíviť. Takže v polovici tohtoročného (2013) augusta sme sa tam vybrali. Ako sme sa ku kaštieľu blížili, jeho mohutnosť na nádhernom kopci skutočne vynikala, len sa mi nechcelo zastaviť, aby som si urobil niekoľko snímkov. Ale čo už, možno niekedy druhý krát.
Dostať sa na horu nebol žiaden problém. Je tam bezplatné parkovisko. Vstupné primerané.
Po krátkej a príjemnej prechádzke sme sa dostali pred vchod do komplexu kláštora pre návštevníkom. Čelný vstup je len pre mníchov a personál. Po zakúpení vstupeniek som ja aj manželka dostali elektronického sprievodcu, dokonca nahovoreného v peknej slovenčine. A čo viac, treba povedať, že bol aj v celku historicky korektný.
Kláštor prešiel pohnutými dejinami, ale nepoškodili mu ani Turci. Najviac mu poškodil „klobukový“ kráľ Jozef II., ktorý kláštor zrušil a podobne ako v iných prípadoch zdevastoval aj historickú knižnicu. Kláštor roku 1802 obnovil František I., a preto na čelnej fasáde kláštora je mozaika zobrazujúca dvojité založenia kláštora Gejzom a Františkom I.
Ak som si dobre zapamätal výklad, tak biskup na pravej strane vedľa cisára sa volal Novák. Musím pozrieť do slovníka, čo to maďarské slovo znamená.
Žiaľ, vo vnútri nebolo povolené fotografovať s bleskom a snímky bez blesku sa mi nepodarili. V každom prípade stojí za zmienku prekrásna gotická sieň v „pivnici“ pod presbytériom, nádherný románsky portál, ktorý viedol do krížovej chodby a – samozrejme – svetoznáma knižnica, resp. to, čo sa z nej podarilo po kultúrnom čine Jozefa II. zachovať. Zaujímavosťou je aj názov kláštora, ktorý sa celú svoju históriu volal Hora Sv. Martina, Mons Sancti Martini, Szent Mártonhegy a až r. 1835 kláštor „vlastenecký“ premenovali na Pannonhalma. Stále však nechápem, prečo na to použili dve nemaďarské slová Panónia a Halm, čo je maďarská výpožička zo slovenčiny (chlm). Dokonca obec takto premenovali až r. 1911.
Pri kláštore je rozsiahla zelinkárska záhrada, kde mnísi pestujú najmä levanduľu, ktorú predávajú (aj iné zelinky a rôzne čaje) na zlepšenie hospodárenia. Stojí to skutočne za návštevu, aj keď záhrada bola už odkvitnutá.
Blízko kláštora je zaujímavá kaplnka Panny Márie, postavená r. 1711. Zvonka ani nepôsobí, ako baroková, ale vnútri je pekná baroková výbava.
Zaujímavý bol popis kaplnky. Znel asi nasledovne: Baroková kaplnka postavená roku 1711 pre veriacich z okolia nemaďarského jazyka. Čo to mohla byť za nácia, ktorá žila na okolí a potrebovala zvláštny kostol na bohoslužby, by mohol napovedať názov onej vyvýšeniny vedľa kláštora: Tóthegy, Slovenský kopec.
Naši maďarskí priatelia sa ani tu nezapreli. Hneď povedľa kaplnky postavili z príležitosti milénia „zaujatia vlasti“ pomník, ktorý skôr pripomína kaplnku alebo malý kostolík. Žeby zaujatiu vlasti bolo treba veriť ako zjavenému náboženstvu? Neprekvapilo by ma to!
No a k ďalšiemu miléniu, k založeniu Uhorska pred 13 rokmi postavili ďalší pamätník, tentokrát svätému kráľov Štefanovi I. Keď sa naň človek pozrie, tak sa mu automaticky zobrazí víťazný matičný návrh na súsošie sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda pre Bratislavu. Skutočne by ma zaujímalo, či aj tu bola taká ostrá diskusia o vychudnutom svätcovi, ako to bolo u nás, alebo či to zobrali tak, ako sa to v slušnej spoločnosti berie: Je to umelecké dielo, je to výraz autora a doby; socialistický realizmus už dávno skončil! Myslím si, že áno. To len my sme takí malicherní!
Z Hory sv. Martina som sa pobral ďalej smerom na Blatenské jazero, kde ma rovnako ako v prípade Pannonhalmy lákalo benediktínske opátstvo v Tihányi. Cestou ma prekvapila aj takéto panoráma, ako vidieť nižšie.
Z mapy som vyčítal, že ide o hrad Csesznek. Hneď som siahol po maďarskom slovníku, čo by to mohlo znamenať v maďarskom jazyku. Žiaľ, ani vo veľkom maďarskom slovníku som podobné slovo nenašiel. Aj to, čo v slovenčine nazývame cesnak, sa v maďarčine volá fokhagyma. Ale asi musím ísť do ešte rozsiahlejšieho slovníka, lebo sa mi nezdá, žeby tento názov mohli naši južní susedia prevziať zo slovenčiny. Určite – keby som im to tvrdil – by ma vysmiali!
Blatenské jazero v nárečí domorodého obyvateľstva Balaton ma prekvapil svojou jasnou zelenou farbou. Už som tam raz bol (pri Kostolci; teda Keszthely) a vtedy mi skutočne pripomínal kalužu plnú blata. Ale vtedy to bolo v novembri, a tak je možné, že zakalenú hnedú farbu mal v dôsledku nedostatku slnka.
Poloostrov Tihány i so známym opátstvom je skutočným skvostom. Vrelo odporúčam všetkým, ktorí si chcú v pokoji a tichu len tak zameditovať. Nádherné panorámy jazera a ešte krajšie opátstvo, doplnené zaujímavými miestnymi stavbami, ktoré sú plné života – rôzni umelci, tradičné remeslá atď. žiadne gýče ako na Miletičke (bratislavská tržnica), ktoré sú často prítomné v našich turistických centrách.
Opátstvo v Tihányi je skutočne na krásnom mieste a hodné svojho mena. Založil ho uhorský kráľ Ondrej I. roku 1055. Vo vnútri kláštora, ktorý si návštevník môže za malé vstupné prezrieť vo svojej réžii, je aj exponát, ktorým je prepísanie a vysvetlenie zakladajúcej listiny kláštora. Pôsobilo to trochu úsmevne, keďže mnoho názvov uvádzala listina v pôvodnom slovenskom znení a musel k ním byť doplnený slovníček súčasných názvov. Tak napr. sám kláštor sa v listine uvádza ako Tichon, teda Tichoň, čo Slovákovi asi netreba hovoriť, čo to znamená. V maďarčine je to Tihány, ale asi k tomu slovu nevedia priradiť žiaden vecný význam. Podobne ako dnešné Kenezi na severnom konci Blatna je uvádzané v listine ako Knezi a pod.
Vnútro kláštora je zväčša v barokovom slohu.
Len občas človek narazí na nejaké pozostatky z pôvodnej románskej stavby. Patrí medzi ne i hrob zakladateľa kláštora Ondreja I.
Alebo nasledujúca arkáda analyticky vytiahnutá z múru neskoršej prestavby.
Po neúspešnom pokuse blahoslaveného Karola Posledného o zmocnenie sa uhorskej kráľovskej koruny roku 1921 bol cisár a jeho manželka Zita pred vypovedaním z Maďarska internovaní v kláštore na poloostrove Tihány.V izbách, kde sa zdržovali, je dnes také malé iredentistické múzeum aj s pamätnými tabuľami. Ospravedlňujem sa za blesk, ktorý sa odráža od lešteného povrchu. Ale žiaľ, boli to skutočne tmavé miestnosti.
A ako by to bolo, keby sa človek nestretol s večným nariekaním nad zánikom „ezerévi Magyarország“. Aj na tomto posvätnom mieste bola výstava miestneho umelca, ktorú možno nazvať iredentistickou. Videl som tam však čaro nechceného. Našiel som tam umelecké dielo, ktoré by som mohol nazvať geniálnym zobrazením dôvodu rozpadu Uhorska. Neviem, ako ho nazval umelec, ale ja by som ho nazval „Kukučie vajce v hniezde národov“.
Nech mi niekto povie s rukou na srdci: Čo mohli ostatní obyvatelia hniezda, ktoré naši maďarskí priatelia eufemisticky nazývajú „Karpatskou kotlinou“ robiť, keď im rovno v strede krajiny hrozilo vyliahnutie kukučky a ešte s akými ostňami? Som presvedčený, že jedinou možnosťou bolo vydelenie si vlastného hniezda, aby ich tá vyliahnutá nevyhodila z ich vlastného hniezda. Skutočne geniálne umelecké dielo. Autor by mal za to dostať vyznamenanie od nástupníckych štátov!
Každý výlet končí. Skutočne perfektná halászle a blatniansky zubáč v miestnej reštaurácii stáli za hriech. Určite by sa hodilo aj nejaké badačonské, ale volant nedovolil. Celý výlet tam aj naspäť do Stupavy trval rovných 12 hodín. Odporúčam všetkým, lebo je to pekné a pre nás aj poučné!
Stačí keď si slovenská vláda požičia ešte raz toľko má teraz požičané, čiže toľko aby sa to rovnalo úrovni dlhu Maďarska, a bude mať mestá ako zo zlata a ešte si môže postaviť aj 3x diaľnicu okolo Slovenska. To len pre tých, ktorí nechápu, čo sa v Maďarsku za posledných 40 rokov stalo.
Žiadny strach. Keď slovenská vláda zrekonštruuje ešte zopár bratislavských hradov, tak sme s dlhom tam kde Maďarsko. Mestá zo zlata? Uveril by som ešte tak zlatým vilovým štvrtiam, prípadne zlatým padákom, zlatým telefónnym číslam v štátnej správe… A koľko našich „developerov“ namiesto rekonštrukcie radšej čaká, kým nejaký kaštieľ spadne (stačí zložiť zopár škridiel), aby mohli robiť novostavbu? O pamiatky sa u nás starajú akurát tak nadšenci, aj tých je málo, pretože veľa mladých bez odmeny ani slamku nepreloží, nieto ešte kamene. Dokonca aj na pokosenie lúky pod hradom potrebujeme dotácie z EÚ. Porovnávať Bratislavu s Budapešťou nemá zmysel. Je to všetko o ľuďoch. V kultúre sú Maďari ďaleko pred nami. Bohužiaľ.
Nie. Evidentne nemáte poňatia, koľko sú tie dlhy reálne peňazí. Ak si to neviete predstaviť, tak stačí toto: Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme ich mali skoro 0, teraz máme nejaké číslo. A mali by sme zhruba ešteraz toľko, čo sme nazbierali za tých 25 rokov. Teraz už je to snáď pochopiteľnejšie. Peniaze, ktoré si požičia vláda, skôr či neskôr skončia v ekonomike, to nie sú proste len peniaze vlády. Po druhé, Slovensko má najnižšie zadĺženie súkromného sektora v celej eurozóne. Maďarsko je aj tu niekde úplne inde. Takže to by bolo povedzme ešte znova ešte raz toľko peňazí k tomu. Už to začína byť jasné? A mimochodom to isté sa týka Rakúska v všetkých ostatných štátov, o ktorých si naivne všetci myslíte, že sa majú lepšie, lebo sú pracovití atď. Nie je to tak, rozdiel tvoria dlhy. Každé jedno euro dlhu štátu alebo súkromníka je jedno euro zvýšenie HDP plus ešte minimálne 50 centov k tomu. To je celý zázrak, prečo sú niektoré štáty v Európe tam kde sú a prečo boli v roku 1989 tam, kde sú. A je mi jasné, že to neviete, lebo sa to obyvateľstvu úspešne zatajuje, aby sa nesplašilo. Sú tam samozrejme aj ďalšie faktory (historické a trochu aj tí ľudia), ale tie dlhy sú zďaleka to hlavné, čo určuje to, čo bežný človek považuje za bohatstvo štátu.
A choďte sa spýtať Maďarov, ako sa majú v posledných pár rokoch, keď začalo byť potrebné žiť už len z toho, čo vyprodukujú. A to ešte nie sú úplne na dne, ešte s tým len začali. Nakoniec to čaká aj nás a všetkých ostatných, len jednoducho trochu alebo oveľa neskôr; čiastočne sme s tým už začali (znižovanie deficitu a podobne).
Máte pravdu, v ekonomike sa nevyznám. Pri slovách ako „znižovanie deficitu“, „rast HDP“, „verejný dlh“ atď., sa mi všetko naježí, pretože väčšinou sa nimi oháňajú politici, aby zakryli skutočný stav. Ale o ekonomiku tu ani nejde. Skôr ide o celkový prístup ľudí, ktorý sa mení iba veľmi pomaly.
Aby sme za 25 rokov nevedeli bez požičiavania zrekonštruovať hlavnú vlakovú stanicu hlavného mesta? Žartujete? …
http://www.slobodnyvysielac.sk/
To ste si našli zlý príklad, tam sú/boli problémy s vlastníctvom pozemkov, preto s tým nemôžu pohnúť (to sa stáva) a okrem toho tú otrasnú „budovu“, čo tam je teraz postavili krátko pred revolúciou, takže to donedávna bolo akože „nové“.
Ešte jedna posledná poznámka: Nájdite si niekde mapu hradov a zámkov v strednej Európe. Tam uvidíte, že v Maďarsku sú (ak to zjednoduším) prakticky len nad Balatonom a v horách pri hraniciach so Slovenskom. Na Slovensku je hradov a zámkov oveľa viac (na obyvateľa či km), jednak na km2 a jednak sú skoro úplne všade. A ak sa nemýlim je ich podľa niektorých názorov na Slovensku na obyvateľa najviac na svete, takže v tomto smere naozaj nečakajte zázraky, keď tu je fakticky 30 % ľudí nezamestnaných (z toho polovica v zahraničí).
Pomocník má pravdu. Len malá poznámka k tomu 1 euro dlhu = 1 euro + minimálne 50 centov. Ekonómovia tomu tuším nadávajú do multiplikátorov, no podstatné je, že výška tohto multiplikátora sa výrazne mení od krajiny ku krajine. Vo Fr. je vraj veľmi vysoký, takže Francúzom sa financovanie HDP cez dlh „vyplatí“ podstatne viac než napr. Nemcom.
K Slovensku: výhodou je, že cez všetku tú 20 biedu sme zostali krajinou kľúčovo industriálnou. Chvalabohu sme sa nestihli dostať k tomu vybájenému snu o terciárnej ekonomike (služby atp.). Nevýhodou je, že to nie je „náš“ priemysel. A s tým budeme musieť voľačo začať skôr či neskôr robiť. Plus vlastná vedecko výskumná základňa, ale s tým sa tuším začínajú konečne hýbať ľady (tá pripravovaná výstavba vedecko-výskumných parkov).
K dlhu: našim šťastím v európskom nešťastí je, že sme sa (vplyvom rôznych faktorov) dokázali zastaviť v relatívne rozumnej fáze nášho zadĺženia. S dlhom okolo 50 – 60% sa dá vcelku dobre žiť, dá sa vcelku dobre riadiť. Stále máme značne podpriemernú úroveň zdanenia (to v budúcnosti môžme využiť na vylepšenie bilancie štátu).
LEN TREBA PRESTAŤ POČÚVAŤ SALÓNNYCH ANALYTIKOV (to sú tí dvadsiatnici v TV) A ZAČAŤ POČÚVAŤ „PRESTÁRNUTÝCH“ STARÝCH VLKOV (to sú tí päťdesiatnici a šesťdesiatnici, ktorí sa do TV nedostanú).
A hlavne treba zameniť „ekonómiu“ za národohospodárstvo!!!
Ak by sme sa zastavili na tej úrovni a nenastal očakávaný veľký krach , tak je to v poriadku. Ale to sa ešte len ukáže, či sa to takto ideálne podarí. Na druhej strane, to je len jedna strana mince, ešte existuje zadĺženie súkromníkov a podnikov, a to určite razantne porastie (tak ako svojho času v západnej Európe), ono to ani inak nejde (v aktuálnom systéme dlhy rásť musia, ak má rásť HDP. a je jedno odkiaľ pochádzajú). Ale toto nie je špecificky slovenský problém.
Teda súkromných osôb, nie súkromníkov.
Hm, pán Pomocník, je podľa vás (keď sme pri tom HDP vs. dlh) nejakou výhodou ten fakt, že rast HDP Slovenska je založený hlavne na exporte (a teda nie na domácej spotrebe?). Ja som to doteraz považoval za výhodu, keďže zadlžovať by sa mali hlavne „tí druhí“, ktorým dovážame – ale akosi si to teraz neviem „zrovnať“.
Nie som štatistik, ale pri výpočte HDP je tam o.i. položka „export mínus import“ (saldo zahraničného obchodu) a to je na Slovensku dlhodobo rovné veľmi zhruba nule (aktuálne je tam asi mierny prebytok). Čiže síce je veľmi veľký export, ale veľký je aj import (veď len preto platí taká na prvý pohľad zdanlivo nezmyselná veta, čo stále píšu v novinách, že export tvorí skoro 200 % slovenského HDP).
P.S.: Neviem či to prejde, ale tu je v prednáške veľmi pekne a jednoducho vysvetlené ako je to s tými dlhmi vlád a ostatnými dlhmi (ak rozumiete po nemecky) http://www.youtube.com/watch?v=aROOMxEHQ7s … Aby to nevyzeralo, že si to tu cuciam z prsta.
Ďakujem za odkaz, p. Pomocník. Mrknem sa na to.
Pán Pomocník, tak som si to pozrel. Ešte raz VELIKÁNSKA VĎAKA!!!