Gól do vlastnej bránky Na margo udelenia ceny ADL J. Esterházymu

Prednedávnom zaskočilo slovenskú spoločnosť udelenie ceny americkej Ligy proti ohováraniu (Anti-Defamation League, ADL) platenému agentovi Horthyho režimu, vysokoaktívnemu iredentistovi, ktorý pomáhal v r. 1938 – 1939 Hitlerovi pri jeho ovládnutí stredoeurópskeho priestoru, aktívnemu účastníkovi dejov na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 a na území Slovenska riadne odsúdenému politickému kriminálnikovi Jánosovi Esterházymu. Jeho aktívni stúpenci (na Záhorí im hovoríme iredentisti) doma i v blízkej cudzine zaplesali a hneď sa vyrútili na slovenskú verejnosť, aby si uvedomila, akú významnú osobnosť tu stále považuje za vydedenca. Prekvapení sme boli najmä preto, že ADL sa snaží vo svete tvrdo potierať akékoľvek prejavy antisemitizmu a tu zrazu deklarovaného antisemitu a aktívneho strojcu pohromy židovského obyvateľstva na Slovensku ocenia div nie ako jediného odbojára medzi „samými fašistickými Slovákmi“. Pritom ADL sa mohla sine ira et studio informovať u profilujúcich slovenských i izraelských historikov, kto v skutočnosti bol J. Esterházy, a nedať sa zatiahnuť veľmi jasne profilovanými lobistickými skupinami do tohto skutku, ktorý ju veľmi nectí. Pokojne to možno nazvať strelením si vlastného gólu, ktorý v budúcnosti môže značne relativizovať jej vyjadrenia. Continue reading

Slovenské vojenské tradície


            Slovenské vojenské tradície sú poznačené tým, že Slovensko bolo v minulosti súčasťou viacnárodných štátnych celkov, v ktorých netvorilo osobitnú politickú, resp. samosprávnu jednotku. Svoje vojenské a bojové tradície preto často zdieľa s inými národmi, resp. niektoré národy si ich v celosti privlastňujú. Významnú súčasť európskeho vojenstva tvorili aktivity Rastislava a Svätopluka v 9. storočí. Rovnako pri zakladaní uhorského štátu zohrali veľkú úlohu slovenskí veľmoži Hunt a Poznan a vojske „posoniensis et nitriensis“, teda bratislavské a nitrianske. V bojových stretoch stredovekého Uhorska určite zohrávali dôležitú úlohu aj naši predkovia, ale nič z toho sa nedochovalo ako vojenská tradícia. Ani pohyby husitov a bratríkov nezostali v pamäti národa a vieme o nich len z učebníc dejepisu. Continue reading

Niekoľko komentárov k zaujímavej publikácií

Prednedávnom (r. 2009) vydal univ. docent Martin Homza v slovenskej historiografii viacmenej obchádzaný text Uhorsko-poľskej kroniky. Text, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou napísaný začiatkom 13. storočia, je zaujímavý tým, že značne odlišne vykladá začiatky Uhorska od hlavného prúdu uhorského a neskôr i maďarského a slovenského dejepisectva. Ako autor správne poznamenal, túto kroniku možno pokladať za prvý prejav pohostinnej teórie, na rozdiel od napr. Anonyma a ďalších uhorských kronikárov, ktorí sformovali tzv. podmaniteľskú teóriu. V každom prípade ide o zaujímavé dielo a spolu s úvodnou štúdiou skutočne stojí za prečítanie a uvažovanie o ňom. Continue reading

Pozadie vzniku Ústavy SR

Cesta slovenského národa k suverénnej a demokratickej štátnosti bola strastiplná, sprevádzaná mnohými nádejami i sklamaniami. V revolúcii 1848 – 1849, v memorandových rokoch, i v rokoch prvej svetovej vojny predstavitelia slovenského národa vytýčili síce program slovenskej osobitosti a vlastnej štátnosti, no materializácia tohto programu sa nepodarila. Prijatie autonómie Slovenska na konci roku 1938 už nemohlo naplniť slovenské túžby po slobode, demokracii a vlastnej suverénnej štátnosti. Dominantné nacistické Nemecko vytvorilo vonkajší rámec, ktorý skutočnú samostatnosť a demokraciu v stredoeurópskom priestore vylúčil. Ani plány a sľuby po skončení druhej svetovej vojny sa nikdy neuskutočnili. Určitým zábleskom bola federalizácia roku 1968, ale v následnej normalizácii sa všetky túžby po slobode a demokracii stali úplne iluzórne. Ústavný zákon o čsl. federácii však aspoň formálne vytvoril rámec, ktorý po zániku komunistického režimu umožnil Slovákom stať sa vo vtedajšom Česko-Slovensku reálnou konštitučnou silou, čo musela nakoniec akceptovať aj česká strana.

Continue reading

Jozef Tiso

Niet v slovenskej novodobej histórii človeka, na ktorého by sa tak diametrálne líšili názory v radoch slovenských občanov, ako je práve Jozef Tiso (13. 11. 1887 – 18. 4. 1947). Pre jedných je to krištáľovo čistá osobnosť, ktorá len nedopatrením ešte nie je zaradená do panteónu svätých za svoj obetavý život a martýrsku smrť za kresťanskú vieru a slovenský národ.Pre druhých je stelesnením všetkého zla, aké len človek môže spáchať, takže niekedy môže mať nezaujatý pozorovateľ dojem, že nie A. Hitler, nie nacistické Nemecko, ale práve J. Tiso rozpútal druhú svetovú vojnu, vymyslel holokaust a pánboh vie čo ešte všetko mu treba zo zločinov druhej svetovej vojny pričítať. Continue reading

Živé Memorandum

Pred 150 rokmi, 6. a 7. júna 1861 sa zišlo zhromaždenie zástupcov slovenského národa, aby rozhodlo o ďalšom smerovaní slovenskej politiky, teda eo ipso o budúcnosti Slovákov ako osobitného národného spoločenstva. Stalo sa tak v prelomovom období dejín stredoeurópskych národov, keď sa opäť raz rozhodovalo o ich osude a mieste v rodine európskych národov, teda o tom, či sa budú vyvíjať v prostredí harmonickej spolupráce v rámci stredoeurópskeho súštátia, alebo prevážia partikulárne nacionalizmy, ktoré svojou neznášanlivosťou vovedú tunajšie obyvateľstvo do krvavých vojen a navždy vyradia strednú Európu ako samostatný geopolitický fenomén z európskej scény. Žiaľ, nasledujúci vývin ukázal, že politické elity národov, ktoré svoje etnické spoločenstvá vyhlásili v Rakúskej monarchii za vládnuce, si vybrali cestu potláčania inorečových spoluobčanov, cestu ich útlaku a ponižovania, čo nemohlo skončiť ináč, ako to skončilo. Dnes opäť má stredná Európa šancu prekonať historicky zdedené protiklady a v rámci Európskej únie a jej schengenského priestoru pripraviť pre svojich obyvateľov pokojnú budúcnosť a harmonické spolužitie. Nemali by sme túto šancu ľahkovážne zahodiť len tým, že budeme bezhlavo ustupovať politickej elite jedného člena tohto spoločenstva, ktorá nikdy nedokázala stanoviť svojmu národu reálne ciele, a tak ho od revolúcie 1848 – 1849 vedie od porážky k porážke a potom za to obviňuje všetkých okrem seba. Nedovoľme politikou appeasementu takú situáciu, aby naši vnuci nemuseli opäť prežívať to, čo naši pradedovia, dedovia a otcovia. Continue reading

Alexander Dubček

Meno Alexandra Dubčeka zostane natrvalo zapísané v dušiach a srdciach ľudí, ktorí si ho tam uložili počas krátkeho obdobia slobodného výdychu v štyridsať ročnej pochmúrnej komunistickej vlády v Česko-Slovensku. Môžu o ňom písať, čo chcú a ako chcú, všetci ponovembroví bojovníci proti komunizmu, jeho obraz v dušiach jednoduchých ľudí, ktorí ho zažili, to nemôže nijako naštrbiť. Dal im totiž niečo, čo málokedy dokážu politici dať ľuďom – dal im nádej, že veci môžu ísť ináč, že politika nemusí byť nutne „pánskym huncútstvom“, kde – keď sa páni bijú, sedliakovi koža praská. Po dlhých rokoch beznádeje, často až zachádzajúcej do rezignácie, sa zrazu na prelome rokov 1967 – 1968 objavil človek, ktorý síce nevynikal nejakou špeciálnou rétorikou, ale ktorého slová vzbudzovali v ľuďoch dôveru, lebo išli od srdca k srdcu. Za celý svoj doterajší život som nezažil niečo obdobné, ako boli očakávania a nadšenie panujúce v národe na jar a v lete roku 1968. A všetky tieto nádeje neboli spájané ani s rebelujúcou českou a čiastočne aj slovenskou hlásnotrúbnou intelektuálnou špičkou, ktorá si v „boji“ proti deformáciám predchádzajúceho obdobia nechcela uvedomiť geopolitické súvislosti vývinu v našom priestore od druhej svetovej vojny, nechcela sa poučiť z osudu NDR v roku 1953, ani Maďarska v roku 1956, ale bezhlavo sa pustila do „odhaľovania“ zločinnosti komunizmu. Všetky nádeje sa spájali s Alexandrom Dubčekom, na neho sa upierali zraky miliónov, s ním spájali ľudia svoj budúci život, lebo jemu uverili. Continue reading

Veľká Morava a kráľ Svätopluk ako súčasť historického povedomia Slovákov

Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, kde že sú tie časy, v ktorých si ty kvitla?
Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati! Čo pozriem na teba, musím zaplakati.
Ty si bola niekdy všetkých krajín hlava, v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.
Ty si bola bydlo kráľa Svätopluka, keď tu panovala mocná jeho ruka.
Ty si bola sväté mesto Metodovo, keď tu našim otcom kázal božie slovo.
Zámerne som si za úvod môjho vystúpenia vybral túto známu slovenskú pieseň, ktorú niektorí pripisujú Ľudovítovi Štúrovi (génius), iní Samovi Chalupkovi (menší síce, ale predsa génius) a ktorú Ján Kollár zaradil do svojich Národných spievaniek medzi Spevy historické. Pieseň je zaujímavá tým, že symbolizuje a vyjadruje úzku previazanosť dvoch slovenských tradícií a to tradície cyrilo-metodskej ako tradície kresťanskej a svätoplukovskej ako tradície štátoprávnej v slovenskom historickom vedomí. V celých našich dejinách sú tieto tradície spojené jedna s druhou a vzájomne sa dopĺňajú. Continue reading