Dnes bol v Bratislave veľmi pekný deň. Žiaľ, do mesta ma priviedla smutná povinnosť. V Dóme sv. Martina sa konala za prítomnosti veľkého davu spolucítiacich posledná rozlúčka s Donom Antonom Hlinkom, kňazom – saleziánom, ktorý nás naveky opustil po dlhej a ťažkej chorobe. Od roku 1979 som ho poznal len po mene z Hlasu Ameriky, ktorý som odvtedy počúval takmer denne. Vždy som sa tešil na jeho príspevky, pretože popri informatívnej hodnote správ o dianí u nás, najmä v oblasti cirkevného života, bolo z jeho reči cítiť, že nie je len presvedčený demokrat, hlboko veriaci katolík, ale aj človek s horúcim slovenským srdcom a svoju lásku k svojej slovenskej vlasti sa nebál vkladať do svojich reportáži. Roku 1991 sa vrátil na Slovensko a vtedy sme sa aj osobne spoznali. V skutočnosti robil ešte príjemnejší dojem, ako vyvolávalo jeho fluidum na vlnách éteru. Žiaľ, zákerná choroba ho postupne zožierala a vyradila z verejného života. Česť jeho pamiatke. Nech mu dá Pán Boh večne odpočinutie a nech mu je zem slovenská ľahká.
Pekné počasie som po poslednej rozlúčke s pátrom Hlinkom využil na dokončenie svojej reportáže, ktorá bola uverejnená na tomto blogu pod názvom Bratislava 10102010.
Ako je vidieť z obrázku, slnečné počasie vytiahlo do ulíc davy ľudí, ktorí si sadli či už na pivo, na limonádu, alebo sa len tak túlali za poznaním nášho hlavného mesta. Popri slovenčine bolo počuť najmä nemčinu, angličtinu, sem tam taliančinu alebo maďarčinu. Nikto sa nikde nenáhlil, aparáty (alebo len obyčajné mobily) cvakali a návštevníci si zvečňovali, čo si z Bratislavy chceli odniesť na trvalé pripomenutie. Mojím cieľom bolo zdokumentovať, ako sú Slováci prítomní v Starom Meste, teda v historickom jadre svojho hlavného mesta, ktoré by malo vyjadrovať tento prívlastok. Minule som poukázal na jednu veľkú sochu, ktorá je v kúte za dómom sv. Martina. Ako je to s ostatnou slovenskou prítomnosťou, nach sa čitateľ presvedčí v nasledujúcom.
V Bratislave v Starom Meste máme síce námestia J. M. Hurbana, M. M. Hodžu, J. Kollára, P. J. Šafárika….., ale sú to len holiny, ktoré nijakým spôsobom nepripomínajú, že ide o ľudí, ktorých by si mali Slováci špeciálne ctiť. Jednoducho skoro za sto rokov, čo je Bratislava hlavným mestom Slovenska, sa len veľmi málo snažili, aby svojich dejateľov sprístupnili domácej i zahraničnej verejnosti na verejných priestranstvách. Námestia pomenované po ľuďoch, ktorí sa mimoriadne zaslúžili o to, aby sme dnes mohli žiť v slobodnom a demokratickom štáte sú podobne vybavené ako nasledujúce, pomenované po J. M. Hurbanovi.
Okrem reklamného pútača sa tam nenachádza nič, čo by priestor dotváralo, čo by pripomínalo, že J. M. Hurban bol výraznou osobnosťou slovenských dejín v polovici 19. storočia, že bol spolu s Ľ. Štúrom tvorcom slovenskej národnej ideológie, že bol jedným z kodifikátorov dnešnej spisovnej slovenčiny, že začal vydávať Slovenské pohľady, ktoré sú najstarším stále vychádzajúcim literárnym časopisom v Európe (vo svete?), že bol prvým predsedom Slovenskej národnej rady a organizátorom Slovenského povstania r. 1848 – 1849. Vie si niekto predstaviť, že na Kossúth tér v Budapešti by nestála socha tohto politika? A keď sa tak pozrieme dozadu, ako sa „odbavovala“ vraj slovenská tlač na tom, keď žilinská radnica postavila v Budatíne jazdeckú sochu Hurbanovi na počesť jeho víťaznej bitky pri tejto obci? Ale postúpme trocha ďalej.
Historická budova Slovenského národného divadla. Všetci vedia, že oná budova bola postavená ako Pozsonyi Városi Színház , teda Bratislavské mestské divadlo, v ktorom sa hrávalo maďarsky a nemecky a postupne stále viac maďarsky. Tomu zodpovedala samozrejme aj jeho výzdoba. Tak sa do piatich ník dostali sochy niektorých maďarských hudobných skladateľov – v mojich zdrojov sa mi nepodarilo zistiť presne ktorých, ale z jedného článku viem, že niektorí by neboli určite ani na národnom divadle v Budapešti. Bolo normálne, keď sa Pozsonyi Városi Színház zmenil na Slovenské národné divadlo, oných skladateľov z ník odstránili. V danej dobe bola slovenská národná klasická hudba len v stave zrodu, tak človek aj pochopí, že tie busty neboli nahradené slovenskými hudobnými skladateľmi. Medzi časom sa však slovenská národná hudba hudba skladateľmi ako E. Suchoň, J. Ciker a ďalší dotkla hviezd a je plne porovnateľná s klasikou iných podobných národov. Pred pár rokmi, za záhadných okolností sa však v nikách objavili pôvodné sochy! Pardon, nie všetky, jednu nahradil L. van Bethoven. Nikto sa nikoho nepýtal, nikto verejnosť neinformoval a ani nezdôvodnil, prečo tam tie sochy vrátil! A prečo nie všetky? A keď už nie všetky, prečo tých menej významných maďarských hudobníkov nenahradili naši velikáni? Nič proti F. Lisztovi, E. Kálmanovi, B. Bartókovi a iným, ktorých mená momentálne neviem, ale aj keď sa na tieto tri mená pozriem, tak okrem Liszta futbalovo povedané oproti Suchoňovi a Cikerovi hrali skutočne nižšiu súťaž. Prečo tam nie sú ich busty? Alebo aj v tomto prípade ide o pozsonizáciu Bratislavy?
Ale poďme ďalej. Hviezdoslavovo námestie. Už od 30. rokov minulého storočia na ňom stojí socha P. O. Hviezdoslava. Ale ani ten nemá na námestí pokoj. Na ďalšej sníme vidieť vzdialenosť, ktorú už postupne na námesti zdolal od doby svojej inštalácie. Keď som fotil, stál som na mieste, kde bola socha odhalená.
Žiaľ, fotil som proti slnku, takže je to trochu nezreteľné. Napriek tomu (pozri nižšie), že socha je pomerne masívna, vidieť, že autori pracovali s priestorom, kde chceli sochu umiestniť. Plne zodpovedá rozmerom námestia, je skutočne dôstojným pomníkom tohto nášho velikána poézie. Dokonca aj „lesík“ za jeho chrbtom ako by bol lesom na Podvŕši, kde príde-li hosť priam tisíc vánkov privanie.
Ale posuňme sa po Hviezdoslavovom námestí smerom k novému mostu. Na mieste, kde dnes stojí fontána (?) dievčaťa so srnkou od F. Riegeleho postavilo mesto na konci 80. rokov minulého storočia sochu kráčajúceho A. Bagára.
Kto bol A. Bagár? Mnohí si ho pripomínajú najmä ako herca, režiséra a možno niektorí aj ako impresária. Mnohí ho spájajú s bývalým režimom, ale to by sme museli odsúdiť všetkých hercov strednej a staršej generácie. Do slovenskej divadelnej kultúry sa zapísal najmä tým, že poslovenčil Slovenské národné divadlo. Aby bolo jasné, bratislavské divadlo nieslo síce po založení hrdé meno SND, ale hrávalo výlučne česky. Zo začiatku to azda bolo aj ospravedlniteľné, ale s narastajúcim počtom rokov mladej republiky to bolo neprijateľné. Neudržateľný stav sa najvypuklejšie prejavil, keď vedenie SND pri príležitosti jubilea J. G. Tajovského (ináč legionára a jednoznačného stúpenca ČSR) odmietlo uviesť jeho hru v slovenčine. Teda aj o poslovenčenie Slovenského národného divadla sa bolo treba zaslúžiť v dobách blahej pamäti „tatíčka“ Masaryka. Nuž a sochu venovanú tomuto slovenskému divadelnému Periklovi porevolučné vedenie mesta zo Starého Mesta odstránilo. Ono pre divadelný život v Bratislave sú asi dôležitejší druhotriedni maďarskí skladatelia ako prvotriedny slovenský herec a divadelník, naviac taký, čo niečo v Bratislave poslovenčil!
Namiesto Bagára sa vedľa objavil H. Ch. Andersen.
Nič proti Andersenovi, svojím rozprávkarským umením očaril celý svet. Ale moja otázka znie: A čo P. Dobšinský? On neoslovoval celé generácie slovenských detí svojimi rozprávkami? On by si nezaslúžil v Starom Meste tiež pripomenutie? A čo ho dať do spoločnosti tohto svetoznámeho autora? Dobšinský sa nestal svetoznámym len preto, že pochádzal z utláčaného národa, ktorý ho nemohol tak ako Dáni predať celému svetu. Avšak tam, kde bol preložený do cudzieho jazyka, vyvolal úplne nadšenie! Keby bol tak v spoločnosti s Andersenom, nebol by to impulz pre cudzích návštevníkov mesta, aby sa pýtali po dôvode, prečo sme ich dali dohromady? To by však radní v Bratislave nemohli mať zahnojenú slamu na svojich lakovkách mysliac si, že keď niečo nazveme River Park je to viac svetové, ako keď to pomenujeme Nábrežný park. To by museli mať aspoň kúsok sebaúcty a vidieť si ďalej od nosa, aby pochopili, že tým pre svet nie sú svetoví, ale smiešni!
Ale posuňme sa kúsok ďalej! Len o pár sto metrov na Námestie Ľ. Štúra. Aj tu začalo niekomu prekážať, že v Starom Meste sa nachádza ešte socha nejakého „tóta“. Vraj je to zámer okrášliť Bratislavu, keď sa odtiaľ odtrepe socha Štúra a postaví atrapa niekdajšieho súsošia uhorských husárov a Márie Terézie. Nech mi nikto nehovorí, že dotyčný vraj Bratislavský okrášľujúci spolok nevznikol ako „účelovka“ na reinštaláciu oného nechutného milenárneho pomníka, ktorý je pochybný nielen svojou umeleckou hodnotou, ale najmä svojím ideovým zameraním! Veď pozsonizovať Bratislavu vložením búst maďarských skladateľov do ník SND sa dalo spraviť takrečeno bez informovania verejnosti. Odstrániť Štúra a inštalovať milenárny pomník na to už treba mať ušľachtilý zámer – minimálne okrášliť Bratislavu. Až takí „buta tóti“ zas nie sme, aby sme tento zámer nepostrehli. Darmo nám tu budu šibrinkovať Máriou Teréziou a životmi a krvou!
Každý, kto sa pozrie na uvedený pomník, vidí, že – podobne ako Pospíšilov a Ilečkov Hviezdoslav – bolo dielo koncipované do priestoru, ktorý okupuje. Je skutočnou ozdobou oného námestia a nemožno ho už odlúčiť ani od modernej slovenskej histórie. Roku 2009 sa pred touto sochou konala prvá vojenská prehliadka, ktorá končila slávnostným kladením vencov najvyšších slovenských politických činiteľov a predstaviteľov zastupiteľských orgánov krajín NATO. Socha preto už nesymbolizuje len 150 rokov úsilia o národnú slobodu a samostatnú štátnosť, ale aj naše zaradenie do euroatlantických štruktúr. Sama myšlienka jej odstránenia z doterajšieho miesta je chorá od úplného začiatku. Je smiešne, že sa tomu dáva vážnosť nejakého skutočného problému.
Nuž, ale poďme ďalej, aby sme zdokumentovali nezmyselnosť stavania replík. Asi 200 m od Námestia Ľ. Štúra je budova niekdajšieho Poľnohospodárskeho múzea, dnes hlavná budova Slovenského národného múzea. Večne včerajší sa rozhodli využiť svoju dočasnú väčšinu v zastupiteľstve Starého Mesta a vnútili tam celému auditóriu Bratislavy a Slovenska sochu T. G. Masaryka. Aby bolo jasné, nie originálne dielo, ale do čiastočne rozobraného pamätníka vzniku Česko-Slovenskej republiky inštalovali repliku sochy vytvorenej pre úplne iný priestor. Podarilo sa im vytvoriť taký umelecký nepodarok, že T. G. Masaryk, keby ho sám videl, by určite na mieste dostal porážku!
Na dvojrozmernej fotografii sa nie celkom dá vystihnúť celú priestorovú nezmyselnosť umiestňovania diela pôvodne určeného pre iný priestor. Socha je neprimeraná miestu, kde stojí. Je zle zakomponovaná do pôvodného pamätníka, neproporčne najmä k čelnému pilieru, na ktorom je text – on bol totiž komponovaný pred 19-metrový pylón a nie pre piadimužíka, ktorého postavili na stračiu nôžku za ním. Ak chcel niekto zosmiešniť Masaryka, tak sa mu to dokonalé podarilo. A to už nehovorím o neproporčnosti celého diela k budove SNM a priestoru, kde stojí. Jednoducho budovanie pamätníkov na báze replík je volovina na kvadrát, a preto sa ani nebudem vyjadrovať o motorkárovi (vraj má predstavovať M. R. Štefánika), ktorého tá istá krvná skupina (ale bez elementárneho vzťahu k umeniu a vkusu) postavila pred novú budovu SND. To je už úplná tragédia!
Teraz by som chcel predstaviť niečo skutočne pekné. Umelecky zvládnuté. Príťažlivé.
Áno, ide o Modrý kostolík neďaleko od Šafárikovho námestia.
Áno, je to skutočná perla secesnej architektúry na Slovenku. Kostol bol postavený ako súčasť neďaleko stojaceho gymnázia tesne pred prvou svetovou vojnou. Nebol však postavený len tak na oslavu Pána Boha a na uspokojovanie duchovných potrieb veriacich. Jeho účelom bolo napomáhať maďarizácii študentov gymnázia, ktorí nemali tú správnu národnosť podľa Aponiho školských zákonov. A čuduj sa svete, tento kostolík nás reprezentuje v Parku Európy v Bruseli. Aby sme vedeli o čo ide, neďaleko známeho Atómia (gigantický model atómu kyslíka, ktorý bol postavený pri príležitosti svetovej výstavy r. 1958) je zriadený tzv. Park Európy. Každá krajina EÚ si tam môže postaviť jednu stavbu, ktorá ju má reprezentovať. Krajiny tam majú modely svojich kráľovských palácov, hradov, zámkov, kostolov, ktoré majú reprezentovať nielen architektúru, ale aj dejiny národov. Nás tam reprezentuje kostol, ktorý bol postavený za účelom maďarizácie!!!!
Na záver nám už treba len spojiť vytesňovanie slovenských sôch z centra Bratislavy, niky na historickej budove Slovenského národného divadla, Modrý kostolík v Bruseli a snahu o inštaláciu milenárneho súsošia uhorských husárov a Márie Terézie a musí nám byť jasné, o čo tu ide. Samozrejme, hlupák, ktorý schválil Modrý kostolík ako symbol Slovenska, nemusel vedieť o jeho symbolike. Ale ten, čo mu to navrhol, určite vedel, čo mu podsúva! Aj ten, kto rozhodol o návrate búst na priečelie historickej budovy SND, si mohol myslieť, že však o nič nejde. Ale ten, kto ich vypátral a podsunul, určite vedel, čo chce. Ale pri inštalácii repliky uhorských husárov a Márie Terézie, už – myslím si – by mal každý vedieť, že nejde o okrašľovanie Bratislavy, ale o jej pozsonizáciu a felvidekizáciu celého Slovenska. Pripustime to?!!!???
Pán Zamborský (znalec umenia, znalec histórie…),
určite uznáte, že je iná kvalita pomníka – Mariánskeho stĺpu – v Prahe, ktorý bol postavený na pamäť odolania Matky miest švédskemu obliehaniu v 30-ročnej vojne) alebo Wilsonovej sochy postavenej na pripomenutie štátnika, ktorého politika umožnila Čechom oslobodiť sa z národnostného útlaku (aj Rusi postavili opäť chrám sv. Salvátora zbúraný Stalinom, ktorý bol postavený na počesť víťazstva nad Napoleonom), a iná pomníka, ktorý bol postavený ako symbol útlaku Slovákov. V histórii neplatí keby. V histórii platí stalo sa. Stalo sa aj to, že MT bola použitá ako symbol toho, čo ona nebola. Preto nemám nič proti tomu, aby sa MT zobrazila taká, aká bola – múdra panovníčka, matka všetkých svojich poddaných. Prečo ju niekto chce opäť postaviť do polohy symbolu útlaku, ktorý ona nereprezentovala? Veď je to zverstvo najvyššieho zrna! Neúcta k onej osvietenej žene, ktorej vďačíme za toľko reforiem. Aj toto by sme si mali uvedomiť.
PS. Aj tak si osobne myslím, že originálne dielo je vždy viac, ako akákoľvek pekná replika, nehovoriac už o makete, ktorá sa pripravuje. Pri Mariánskom stĺpe v Prahe ide o jednoduchú stavbu, mnohokrát zaznamenanú na nákresoch, fotografiách atď. A ako sám tvrdíte, zachovala sa hlava – takže v skutočnosti by nešlo o vytvorenie repliky, ale o reštaurovanie diela. A to je podstatný rozdiel. Aj na BA hrade sa postavil palác na západnej terase, ale jeho obnova sa diala na základe zachovaných stavebných plánov! Nie je žiaden dôvod na vytváranie mekety MT. Ak BA chce mať svoju „sponzorku“ v meste, je dosť umelcov na Sk i v EÚ, ktorý by vedeli urobiť lepšie dielo ako Fadrusz. Lenže pánom z BA okrašľovacieho spolku nejde o to, aby BA mala sochu MT. Im ide o to, aby tu stála maďarónska, milenárna atrapa!
Vidím, že v Peklinách nie sú pripravení na serióznu diskusiu. Aspoň niektorí!
úprimne, ten človek čo tu písal pod menom milovník historie a umenia , nespravne ma zaň oznacujete. Mozno neuznam uvodnu Vasu myslienku , mozno bol postaveny na demonstraciu toho ze katolicizmus bude panovat v Cesku. pamatnik Jana Husa bol inak postaveny preto tak do sirky, pretoze reagoval na vysku sloupu.
Ale akoze dobre ok, nebudem sa s Vami hadat, pre mna to nie je symbol madarizacie, ale to je moj subjektivny nazor, takze brat mi ho nemusite, wilsona tiez robia na zaklade fotografii jedna vec -a co sa tyka restaurovania sloupu Marianskeho , tak mozme aj o pripade sochy MT mozme hovorit o rekonstrukcii – ak je zachovany – v Ba ma jeden pan celu hlavu kona, potom su zachovane hlavy husarov a potom je zachovana cast sukne MT , o rekonstrukcii by sa hovorilo ak by boli pouzite tieto fragmenty pri tvorbe ze by boli ostatne chybajuce casti domodelovane, a takisto ani ta hlava Panny marie nie je pouzita ze sa domoluje , je to 20 metrovy stlp , takze trosku ine.
a čo si predstavujete pod serioznou diskusiou ? tu ak ma clovek opacny nazor ako Vy tak je hned madaron ( aspon tak ste oznacili toho “ milovnika umenia “ ) , akoze ja chapem ze ste tzv. “ stara skola “ ale skuste niekedy nemat jednoznacne zamerany svoj priamociary pohlad a skuste sa inak na to pozriet. Ved uvidime ako to dopadne – podla mojich postrehov urcite viete ze som ZA a budem tento projekt podporovat, takisto ako apelovat na to ze Stur si zasluzi novy pamatnik s realistickym spracovanim a so svojou generaciou revolucionar rokov meruosmych
Nehnevajte sa, pán Zamborský,
neviem, ako to ukazuje vonku, ale mne tu zobrazuje aj e-mail odosielateľa. Nuž a ten je zhodný pri všetkých menách, počnúc Viktorom. Ale to je nepodstatné. Podstatné je, že otrok sa vie vždy cítiť len ako otrok, aj keď mu dajú slobodu. Ako si môže hrdý, sebavedomý, nezakomplexovaný Slovák želať obnovenie pamätníka, ktorý bol postavený ako symbol útlaku jeho národa, ktorý tak súčasníci chápali – i tí, čo ho zhotovovali, i tí, ktorým mal pripomínať ich otroctvo? Jednoducho je to otrocká duša, vymytý mozog, ináč si to neviem predstaviť! Ste presne ako ten sedliak, ktorého keď Pacho bránil pred surovosťou jeho pána, sa pustil do Pacha, čo si to dovoľuje voči jeho pánovi (z filmu Pacho hybský zbojník). Odporúčam vám denne sa na túto scénu dívať, aby ste pochopili, o čom hovorím. Už som vám hovoril, vôbec nejde o MT. Len o zamedzenie recidívy oného otrockého syndrómu v dušiach niektorých nás!!!!
He-he, to je nepríjemné, keď niekoho nachytajú na hruškách 😀
To už je trpký údel anonymov – sú na smiech 😀
Ale nemôžem súhlasiť s tak ostro ladenou odpoveďou ohľadne sochy. Ako som už povedal na začiatku, som v dileme. Ja osobne po tej soche netúžim. Ale mnohí starí Prešpuráci tú sochu opisovali s citovým zanietením a nadávali na Čechov, ktorí ju zbúrali. Že Prešpuráci nemali jasný pojem národnosti, je všeobecne známe, no pochybujem, že starý Hanzi (priezvisko si nepamätám), ktorý plynulo hovoril prešpuráckou obdobou nemčiny, maďarčiny a slovenčiny (aj s tým typickým blaváckym „né?“), by chcel nejaký protislovenský symbol. Dnes už sa ho na to nespýtam, pred 10 rokmi mal osemdesiatku a dlho po nej už nežil. Ale vtedy na tú sochu spomínal ako na zašlú slávu.
Včera je včera a dnes je dnes. Ja k tej soche nemám vzťah a ak tam nebude, vôbec ma to nemrzí. Ale nazývať tých, čo sú za jej sochu, maďarónmi a ľuďmi s otrockým syndrómom, je nepochopenie.
Mám rád krásne veci, zvlášť, keď sa týkajú Slovenska. Toto sa bude vraj premietať počas MS v oboch hokejových štadiónoch a fanúšikovských zónach. Podľa mňa pekné.
Nedá sa inak, len súhlasiť. Hlavne záver mi hovorí z duše. Tí kt. hýbu udalosťami sú vždy skrytí a na miesto seba predsúvajú masám blbcov kt. sú neschopný, alebo len bažia po peniazoch. Ak by sa aj režim zmenil, nič sa nedeje blbec bude nahradený novým kandidátom a hýbateľ pokračuje v ďalej v práci.
Ako sa dá vysvetliť postavenie J&T v celej kauze? Ako je možné, že na slovensku sa nedá vyzbierať na sochy osobností z našich dejín a na „blbosti“ ako socha MT to ide len tak ľahko? Ako je možné, že socha, busta či pamätná tabuľa ktorá Slovákom pripomína momenty ich dejín je okamžite podrobená kritike a menšiny si tu môžu blúzniť pri sochách neexistujúcej hydiny, kt. osádzajú snáď už po celej Európe.
Niekedy uvažujem či by nebolo múdrejšie strčiť hlavu do piesku a ignorovať čo sa okolo mňa deje. Určite by to bolo pohodlné. Možno, ak by som ju z toho piesku vytiahol o takých 20 rokov, bol by som príjemne prekvapený. Možno by Slovensko konečne bolo krajinou Slovákov, kt. sa do ich života nepletú žiadny „hýbatelia“. Bojím sa však, že by som tú hlavu vytiahol a …
Pán Hrnko, dá sa s tým vôbec niečo spraviť? Ako je možné, že za čias Štúra sme ako národ boli omnoho viac uvedomelý ako teraz? Ako je možné že dnes vieme bez mihnutia oka hodiť za hlavu, to za čo oni bojovali (a ešte aj ich sochy plánujeme odstrániť a nahradiť napr. MT)? Potrebuje tento národ dostať opäť raz po hube aby oči otvoril?