Alexander Dubček

Meno Alexandra Dubčeka zostane natrvalo zapísané v dušiach a srdciach ľudí, ktorí si ho tam uložili počas krátkeho obdobia slobodného výdychu v štyridsať ročnej pochmúrnej komunistickej vlády v Česko-Slovensku. Môžu o ňom písať, čo chcú a ako chcú, všetci ponovembroví bojovníci proti komunizmu, jeho obraz v dušiach jednoduchých ľudí, ktorí ho zažili, to nemôže nijako naštrbiť. Dal im totiž niečo, čo málokedy dokážu politici dať ľuďom – dal im nádej, že veci môžu ísť ináč, že politika nemusí byť nutne „pánskym huncútstvom“, kde – keď sa páni bijú, sedliakovi koža praská. Po dlhých rokoch beznádeje, často až zachádzajúcej do rezignácie, sa zrazu na prelome rokov 1967 – 1968 objavil človek, ktorý síce nevynikal nejakou špeciálnou rétorikou, ale ktorého slová vzbudzovali v ľuďoch dôveru, lebo išli od srdca k srdcu. Za celý svoj doterajší život som nezažil niečo obdobné, ako boli očakávania a nadšenie panujúce v národe na jar a v lete roku 1968. A všetky tieto nádeje neboli spájané ani s rebelujúcou českou a čiastočne aj slovenskou hlásnotrúbnou intelektuálnou špičkou, ktorá si v „boji“ proti deformáciám predchádzajúceho obdobia nechcela uvedomiť geopolitické súvislosti vývinu v našom priestore od druhej svetovej vojny, nechcela sa poučiť z osudu NDR v roku 1953, ani Maďarska v roku 1956, ale bezhlavo sa pustila do „odhaľovania“ zločinnosti komunizmu. Všetky nádeje sa spájali s Alexandrom Dubčekom, na neho sa upierali zraky miliónov, s ním spájali ľudia svoj budúci život, lebo jemu uverili.

Veľké bolo sklamanie, ktoré sme zažívali po tom, ako naše ulice začali rozrývať sovietske tanky na konci leta 1968. Napriek tomu, že sa ho Sovietom podarilo prinútiť ku kapitulácii, a napriek tomu, že sám určitým spôsobom bol na začiatku procesu, ktorý vošiel do našej histórie pod pojmom normalizácia, ľudia mu neprestali veriť. Nový režim by sa ho rád zbavil, preto ho vyslal aj za veľvyslanca do Turecka v dobrej viere, že „zdupká“ na Západ, ale on to neurobil. Vrátil sa a jeho prítomnosť na Slovensku vzbudzovala vieru, že zápas za lepší a spravodlivejší život ešte neskončil. Aj moja mama raz, keď pred nami deťmi zaujímala stanovisko k tomu, čo sa dialo začiatkom 70. rokov minulého storočia povedala: „Teraz sme mali len dubček, ale keď to bude dubisko, potom nás už nikto nezastaví!“

Akosi prirodzene, z toho, čo som poznal z autopsie, ale aj z okolia, v ktorom som sa pohyboval, predstavoval v mojich očiach Alexander Dubček neobyčajnú aktivitu. Človek počúval polohlasne hovorené chýry, čo, kde, ako Dubček robil alebo sa správal. Čo kde povedal, ako veci komentoval atď. Keď som prišiel do Bratislavy a niekto na internáte povedal, že tam a tam stretol Dubčeka, všetci sme pociťovali určitú závisť, že taká šťastná náhoda stretla niekoho iného a nie mňa. Keď sa v polovici 80. rokov v súvislosti s prebiehajúcou „perestrojkou“ v Sovietskom zväze Alexander Dubček znovu aktivoval, všetci akosi prirodzene očakávali, že nové zmeny v Česko-Slovensku nemôžu nepokračovať tam, kde Pražská jar skončila. Vystúpenie Dubčeka v Bologni, jeho interview na Hlase Ameriky elektrizovali spoločnosť a stávali sa predmetom siahodlhých intelektuálskych debát v upadajúcom komunistickom režime, ktorý si v tej dobe už aj v KSČ želali len nejaké tie „koly v plote“.

A potom to prišlo. Po študentských demonštráciách v Bratislave 16. novembra 1989 a v Prahe 17. novembra 1989 sa normalizačný režim zosypal ako domček z karát. V Prahe začali ihneď vznikať občianske iniciatívy i masové demonštrácie. Aj na Slovenskú vznikla 20. novembra VPN a na 23. novembra zvolala prvú demonštráciu do Bratislavy na Námestie SNP. Bola streda, pomerne chladno a celý deň som bol v Historickom ústave SAV na Klemensovej ulici 19 a čakal som na začiatok demonštrácie, ktorý bol ohlásený na 16.00 hod. V ústave takmer nikto nebol, v kancelárii som bol sám. Bol som pevne rozhodnutý, že na uvedenú demonštráciu pôjdem, tak som čakal. Hlavou mi blúdili všelijaké myšlienky, najmä to, ako sa zachovám, keby došlo k jej násilnému potlačeniu. Nehovorím, že som bol nejaký extra hrdina a žeby som sa prípadne zapojil do aktívneho odporu. Skôr som zvažoval, aké sú možnosti v takomto prípade námestie opustiť. Je zaujímavé, čo všetko človeku v takýchto situáciách prichádza na myseľ.

Stanovený termín sa pomaly, pomaličky privliekol k pol štvrtej a ja som sa s obavami vybral na Námestie SNP. Z Klemensovej do stredu mesta nie je ďaleko. K rozvadenej rodine, ako sa v Bratislave hovorí pomníku SNP na rovnomennom námestí, to nie je ani desať minút rýchlou chôdzou. Ale vtedy som na rýchlu chôdzu ako obyčajne nemal veľkú chuť. Sústavne sa obzerajúc som sa váhavým krokom blížil k Ligapasáži, kadiaľ človek musí prejsť vždy, ak chce do centra prejsť najkratšou cestou. Keď som tak z nohy na nohu prekračoval cez pasáž, zrazu okolo mňa prefrčali dvaja mladíci nesúci na pleci jeden slovenskú zástavu a druhý veľký obraz Dubčeka. Pozrúc na usmiatu tvár modly obrodného procesu z roku 1968 ako keby mi nalialo novú, odvážnu krv do žíl. Aké to okolkovanie, prebehlo mi hlavou, a hneď som pridal do kroku, aby mi oni dvaja neušli. Ak som aj mohol mať v kútiku duše obavy, čo sa všetko môže stať, po tomto zážitku zo mňa všetko spadlo. Už som cítil len obrovský magnet Dubčekovej osobnosti, ktorý ma ťahal na námestie, kde som mu aj ja chcel vyjadriť podporu.

Nálada na námestí tiež prechádzala určitými fázami. Aj tam bolo cítiť určité rozpaky z toho, čo sa bude diať. Avšak keď prehovoril Alexander Dubček, všetky rozpaky pominuli a celé námestie burácalo úprimnou sympatiou k tomuto mužovi, ktorý takmer po 20 rokoch prvýkrát verejne doma vystúpil a, samozrejme, aj ja som ho prvýkrát videl z takej neobyčajne blízkej vzdialenosti. Nepovedal toho veľa, bolo vidieť, že sám je zo svojej prítomnosti na námestí dojatý. Jedno mi však utkvelo v pamäti, čím si len zvýšil moje sympatie. Povedal, že už dlhšie ho volajú do Prahy, aby tam verejne vystúpil (v Prahe boli demonštrácie hneď po 17. novembri a Bratislave bola prvá až 23. novembra), ale on si pokladal za povinnosť najskôr vystúpiť v Bratislave, lebo tu je doma.

Po vystúpení v Bratislave sa Dubček vzápätí stal modlou v Prahe i v celom Česko-Slovensku. Možno organizátori „nežného prevratu“ nie, ale široké masy slovenského a českého ľudu si určite želali nadviazať na odkaz 1968-ho roka a Dubčeka videli medzi tými, ktorí by novú politiku mali usmerňovať. Keď sa začiatkom decembra 1989 vzdal Gustáv Husák funkcie prezidenta, akosi prirodzene sa predpokladalo, že Alexander Dubček nastúpi na jeho miesto. To, čo nastalo okolo tejto kandidatúry, ma hlboko urazilo a definitívne likvidovalo moju dôveru k formujúcim sa novým česko-slovenským politickým elitám, najmä k Verejnosti proti násiliu. Ešte pred pár dňami oslavovaný Dubček sa zo dňa na deň stal podozrivým elementom a kde sa vzala, tu sa vzala, začala sa naňho liať špina z každého kanála. Hlboko sa ma to dotklo a zorganizoval som aj drobnú petíciu v prospech kandidatúry Dubčeka na prezidenta, ale to už usmerňoval z pozadia politiku niekto iný. Príznačné bolo, že zrazu niektorí spomedzi nás, s ktorými sme ešte včera spoločne kričali v prospech Dubčeka, zrazu začali spievať úplne inú pesničku, aké by to bolo nebezpečné, keby bol Dubček prezidentom. Len tak pre zaujímavosť oné osoby možno nájsť na všetkých podpisoch proti slovenskej suverenite a proti všetkému, čo bolo v prospech upevnenia slovenskej štátnosti. Nech si to každý vysvetlí po svojom, ale je to pozoruhodné!

Alexander Dubček sa stal v decembri 1989 predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR. Slovenskí aktéri VPN, ktorí sa v decembri 1989 postavili proti Dubčekovi sa zrazu ocitli, sa ocitli na trasovisku a určite by sa boli prepadli už vtedy, ak by neprijali transfúziu obrodárov na čele s Alexandrom Dubčekom a reformných komunistov. Tak sa im podarilo vo voľbách v júni 1990 na ich vlastné prekvapenie vyhrať voľby. Všetci boli presvedčení, že voľby vyhrá KDH a tak vôbec neboli pripravení, žeby na Slovensku mali zostavovať vládu. Potom sa stalo, že siahli po prvom, ktorý sa im ponúkol – Vladimírovi Mečiarovi – a spravili z neho predsedu vlády.

Alexander Dubček sa stal opäť predsedom FZ vtedy už ČSFR. V skutočnosti to však bolo jedným zo spôsobov, ako ho vzdialiť z vysokej politiky. V tomto období som mal tú česť stretnúť sa s touto charizmatickou osobnosťou aj ja. Už od roku 1985 rezonovala v česko-slovenskej spoločnosti otázka novej ústavy. Ako odborník som bol menovaný do komisie na prípravu Ústavy SR už v marci 1990. Takáto komisia bola vytvorená i pri FZ na prípravu federálnej ústavy. Do tímu SNR som bol za SNS delegovaný aj ja. Od septembra 1990 sa táto komisia niekoľkokrát stretla v Prahe v budove Federálneho zhromaždenia ČSFR. Komisiu viedol Alexander Dubček a tam som sa s ním aj prvýkrát osobne stretol a zoznámil sa s ním.

Pre mňa dodnes zostáva záhadou, prečo si Alexander Dubček vybral práve mňa za osobu, s ktorou trávil prestávky počas prerušenia rokovaní komisie. Stalo sa to hneď na prvom zasadnutí. Po prerušení ešte niečo podebatoval za predsedníckym stolom a potom sa vybral priamo ku mne. Predstavil som sa mu, ale on to nepotreboval. Len povedal: „Viem, viem.“ Táto situácia sa opakovala vždy, cez každú prestávku. Debatovali sme o mnohých veciach, ale najviac ho tangovala štátoprávna otázka. Vycítil som, že je horúcim slovenským vlastencom, ale Česko-Slovensko bolo jeho láskou. Nedokázal pochopiť a bol hlboko dotknutý spôsobom, akým sa k nemu správal prezident Václav Havel. Už na prvom stretnutí komisie sa mi posťažoval, aké obštrukcie robila kancelária prezidenta voči jeho osobe. Kde mohla, tam ho fumigovala. Nepozývala ho na podujatia, na ktoré bolo jej psiou povinnosťou pozývať predsedu FZ. „Aj nedávno“- posťažoval sa mi – „keď tu bola Thatcherová (britská premiérka, 17. septembra 1990), ma nepozvali na štátnu recepciu. Ale ja sa len tak nedám. Viete, ja som potreboval vypáčiť z nich, že moje nepozvanie nie je len nejaká zapatrošená pošta. Tak som sa o tú pozvánku usiloval. Nikto mi nechcel nič povedať, až po zatlačení v prezidentskej kancelárii, mi nakoniec boli nútení povedať – pane Dubčeku, ale vy jste nebyl pozván“.

Raz mi z čista jasna povedal: „Pán Hrnko, nemyslite si, že ja som nie zorientovaný, ako to s týmto štátom pôjde. Ono republika sa rozdelí. Nepretrvá, ale my Slováci nesmieme na to dať žiadnu príčinu, aby sme boli z tohto rozdelenia obviňovaní.“ V tomto duchu aj konal. Z jeho poznámok som však vycítil, že je s rozdelením vyrovnaný a že očakáva, že v novom štáte bude prezidentom. Na tú úlohu sa pripravoval a možno aj tešil. Rovnako však do konca hral aj úlohu, že Slováci nesmú byť obviňovaní z rozdelenia ČSFR. Preto sa aj chcel zúčastniť na niektorých zhromaždeniach za spoločný štát, tam ho však Havlovi priatelia už nepúšťali a keď prišiel, tam mu odmietli udeliť slovo.

Z rozprávaní Františka Mikloška viem, že Alexander Dubček chcel spojiť svoj politický osud s Mečiarovým Hnutím za demokratické Slovensko. Predstavitelia VPN i pražského Hradu vyvinuli enormné úsilie, aby ho od HZDS oddelili. Vyhrážali sa mu prekliatím a večným historickým zatratením, ak by náhodou chcel spolupracovať s Mečiarom. Nakoniec aj Borisa Zalu presvedčili, aby sa vzdal predsedníctva v strane – slovenskej sociálnej demokracii a uvoľnil miesto Dubčekovi. Nebolo to dobré ani pre zalu, ani pre Dubčeka. Dubček sa síce dostal s „odretými ušami“ do FZ, ale tam sa mu už ušla len stolička v pléne.

Doteraz neviem pochopiť, prečo Alexander Dubček nebol 1. septembra 1992 v budove vtedajšej Slovenskej národnej rady. Parlament vtedy prerokovával návrh prvej slovenskej demokratickej Ústavy. Všetko, čo na Slovensku niečo politicky znamenalo bolo buď v pléne alebo na balkóne zasadačky v Župnom dome. Len Dubček, hoci bol pozvaný, sa vydal do Prahy. Jeho cesta skončila na 78 km pred Prahou a následnou smrťou v nemocnici. Poslednou nechutnou skutočnosťou bola situácia na Ruziňskom letisku v Prahe. Okrem niekoľko poslancov HZDS a SNS, ktorí sa prišli s telom Alexandra Dubčeka rozlúčiť, nenašla sa ani myš českej národnosti, ktorá by sa prišla s týmto človekom rozlúčiť na jeho poslednej ceste z Prahy, ktorú tak miloval a pre ktorú za svojho života tak veľa spravil. Nuž vďačnosť nie je špeciálnou vlastnosťou našich pobratimov.