NIEČO Z MOJEJ LITERÁRNEJ TVORBY

(Uverejnené v Slovenských pohľadoch 2019/3)

Výhra

            Máj vstúpil do druhej dekády a konečne ustúpili i chladné, daždivé dni, ktoré sprevádzali prechod frontu cez stredné Považie. Z mastných pukov storočných stromov lemujúcich cestu na stanicu vystrelili biele gaštanové kvety a v neobyčajnom tichu sa rozliehal iba svieži štebotavý piskot drobného vtáctva. V takmer ľudoprázdnej staničnej reštaurácii na nádraží v Trenčíne sedel zadumaný vojak v slovenskej uniforme a zdanlivo bezmyšlienkovite pozeral na pomaly padajúcu penu piva, ktoré si Fero Horňák proti svojmu zvyku kúpil hneď po príchode na stanicu. Neznášal alkohol. Vyhýbal sa mu, ako mohol, ale dnes si ten krígeľ žltkastej spenenej tekutiny predsa len kúpil. Cítil potrebu vyvetrať z hlavy všetko to obrovské napätie, ktoré sa v nej naakumulovalo za posledné roky. Neboli ľahké, ale prežil. Prežil. Prežil neľahkých osem rokov v uniforme a bola voja. Práve končila. A neraz zubatá kosila len malý kúsok od neho. Takých pokojných dní ako ten dnešný bolo za roky, ktoré nedobrovoľne strávil v uniforme, len poskromne.

            Hlavou mu ako film v biografe bežali spomienky na uplynulé roky a ani za svet ich nevedel potlačiť alebo vytesniť z mysle. Ani to mizerné, horké pivo nepomáhalo. Keď nedlho po Masarykovej smrti narukoval po nie príliš šťastnom detstve a mladosti do bratislavských Kutuzovových kasárni k protilietadlovému delostrelectvu, bol aj tak trochu poctený. K delostrelectvu sa nedostal len tak hocikto a protilietadlovému zvlášť. V spoločnosti sa síce povrávalo, ba i noviny toho boli plné, že sa svet rýchlym tempom približuje k novej vojne, ale kto by v dvadsiatich dvoch rokoch rozmýšľal o niečom takom neskutočnom ako je vojna. Svet bol gombička a život bol na to, aby sa užíval. Načo myslieť, čo bude zajtra, keď je tu teraz a dnes. V kaviarňach vyhrávali slovenské tangá a dievčat bolo na každý prst, koľko si človek zažiadal. Keďže bol polosirota, vždy si našiel dôvod, ako sa vyhovoriť vojenskej správe, aby mu odložila nástup na vojenčinu, až si myslel, že ho aj obídu. Nestalo sa. Ale k delostrelcom išiel celkom rád. Ani vo sne ho nenapadlo, že namiesto dvoch rokov si u nich odkrúti osem. A nie ľahkých,

            Sotva ich naučili pochodovať a oboznámili ich, ako sa obsluhuje protilietadlový kanón, už sa mobilizovalo proti Nemecku, potom mníchovská kríza a ďalej sa to už nedalo zastaviť. Jedna udalosť sa rútila za druhou a milého Fera do nich vtiahlo ako to povestné krútidlo na sútoku Kysuce a Váhu vťahovalo neopatrných plavcov alebo pltníkov. Proti ich mocnej krútivej sile bol úplne bezmocný a až teraz mal pocit, že ho z tej krútňavy vyhodilo na breh, ako sa to občas stalo zopár šťastlivcom, ktorých po vtiahnutí víry krútidla nepohltili. Veď hej, lietadlá sa stali už pred vojnou hrozivou zbraňou a vyškolení a schopní protilietadloví delostrelci úzkym profilom. A tak sa z čatára Horňáka stal vôbec nie dobrovoľne ďalej slúžiaci čatár Horňák v činnej službe, ktorého šiboval štát tam, kde ho momentálne potreboval. A neraz išlo skutočne o život. Stret s Nemcami v Považskej Bystrici po vyhlásení slovenského štátu sa neskončil všeobecným masakrom len preto, že si obe strany napriek napätej situácii zachovali chladné hlavy. Horšie to už bolo na letisku v Spišskej Novej Vsi. Počas maďarského náletu zažil skutočný bojový krst i prvého mŕtveho kamaráta. Nebol ani pol metra od neho. Padol ako vrece z voza. Dlho nevedeli ani prečo. Až nakoniec mu uprostred čela našli malú ranku, akoby ho ovad poštípal. Črepina.

Bŕŕ… striaslo ho, keď si na to pomyslel. Ako blízko bola zubatá pri ňom. On, ja alebo hocikto z nás… Ťaženie proti Poľsku bola však pánska vojna. Uplacírovali ich neďaleko Považského Chlmca v poli a mali chrániť Žilinu proti prípadným poľským náletom. Žiadne neprišli. Ale zábavy bolo nadostač. Hneď v prvej chalupe na ceste do krčmy bola šumná mladá dievčina a keďže návštevy v krčme nebol jeho obľúbený spôsob zábavy, venoval sa jej. Netrvalo dlho a už v januári nasledujúceho roka išli spolu k oltáru. Veľa si toho manželstva neužil, len tak na pochode. Ale zato už mal dvoch synov a jedno dieťa bolo na ceste. Malo sa narodiť pred troma mesiacmi. Ešte ho ani nevidel. Dúfam, preletelo mu v mysli, že sa im nič nestalo, že prechod frontu prežili bez ujmy. Hádam teraz sa im už bude môcť venovať naplno. Určite im všetko vynahradím, čo som zameškal, zaprisahával sa v duchu. Musia mať lepšie detstvo, aké Pán Boh nadelil mne. Len, aby som bol čo najrýchlejšie pri nich, vytlačili myšlienky na rodinu na chvíľu nepríjemné spomienky z vojny.

Pomyslenie na rodinu bol len taký krátky úlet mysle. V hlave mu opäť vírili vojnové spomienky. Po svadbe by bol aj rád doma, ale erár mal s ním iné plány. Vojna sa rozhorela na Západe, čo ak by nás prišiel niekto bombardovať. Rozmiestnili ich okolo Bratislavy. Nič sa však nedialo. No zanedlho mu opäť zvieralo hrdlo. Nemec sa vydal na ťaženie proti Stalinovi a naša vláda vyslala do Ruska slovenských vojakov. Baliť začala aj jeho jednotka. Na poslednú chvíľu však prišiel rozkaz, že ženatí s deťmi nepôjdu. Vraj prezident tak rozhodol. Čert vie, ako to bolo. Ale v Bratislave nezostal. Ako skúsenému vojakovi s „frčkami“ mu pridelili velenie batérie pri protileteckej ochrane zbrojovky v Dubnici. Až do štyridsiateho tretieho mu služba pripadala ako príjemná dovolenka. Potom už išlo do tuhého. Nad Považím sa stále častejšie objavovali spojenecké lietajúce pevnosti a priehradná paľba sa stávala takmer každodennou rutinou. Horšie bolo, keď sa spojenci rozhodli bombardovať u nás, ale aj na to si postupne zvykali. A potom prišlo povstanie. Vyššie velenie jednotky sa rozutekalo a vojaci ostali ako siroty. Čo robiť? Zbaliť sa a zdupkať za šaržami? To hádam nie! Veď nám napadli našu vlasť! Nemci napadli Slovensko. Predsa sa musíme brániť!

Nemci sa však blížili. Čo ďalej? Zorganizoval malú skupinu a cez hory prešli na Hornú Nitru. Tam sa prihlásili na posádke a hneď ich aj lifrovali na front. Radšej nespomínať. Aj teraz mu liezli zimomriavky po chrbte, keď sa mu vybavovali spomienky z tých čias. Nakoniec ich jednotku rozprášili, ale on sa nevzdal. Nebolo v rodinnej tradícii vzdávať sa. Najskôr sa skryl v hore, kde sa postupne zozbierali siedmi z pôvodnej jednotky. Skoro si však uvedomili, že sú v cudzom prostredí, bez jedla a možnosti nejako sa zásobiť. Z jeho podnetu sa presunuli do Javorníkov a blízko Chlmca si vybudovali bivak. A vtedy urobil tú hlúposť. Nadviazal kontakt s rodinou a svokra sa ich podujala zásobovať. Ale na konci novembra napadla záľaha snehu a nemeckí stopári s nimi nemali veľa práce. Jedného dňa pristavili svokru aj s jeho sotva štvorročným synom a tlampáčom im dali na vedomie, že ak sa nevzdajú, obidvoch zastrelia. Čo im zostávalo?!

Uzimených, zarastených a vyhladovaných ich odviezli na žilinské gestapo. Našťastie svokru i syna pustili bez následkov. Dva týždne tŕpol v pivnici na uhlí, čo s nimi bude. Každé ráno ich vyvolali na apel. Podľa zoznamu si vyselektovali ľudí, ktorých naložili na nákladiak a odviezli. Tí sa tam už viac neobjavili. Vraj ich niekde strieľali. Ale do večera tam nazvážali ďalších, aby ráno mohli pokračovať. Bol presvedčený, že skôr či neskôr aj on skončí na nákladiaku. Vôbec ho to nevzrušovalo. Ani tak nie, ako keď hvižďali okolo nich bomby pri leteckom nálete. Len sa modlil. Nikdy predtým sa tak nemodlil a neodprosoval tých, ktorým či už vedome alebo nevedome ublížil. Veď sa ani iné robiť nedalo. Asi po desiatich dňoch ho prvýkrát predvolali na výsluch. Mladý vojak, ktorý ho odvádzal späť do pivnice, keď videl, že ich nik nesleduje, sa k nemu naklonil a zlou češtinou mu zašepkal do ucha: „Nepoj se fojáčku. Tobje se nic nestane.“ A skutočne. O dva dni si preňho prišla eskorta slovenskej Domobrany o odviedla si ho do kasárni na Rajeckej ceste. Dostal novú uniformu, novú funkciu a stal sa príslušníkom Domobrany. Neozbrojenej armády zanikajúceho slovenského štátu.

Ako správca kasárni mal mnoho možností. Medzi najhoršie nepatrilo to, že si mohol občas zaskočiť k rodine. Žena bola už vo vysokom štádiu tehotenstva, tak mu prišlo zadobre, keď jej mohol trochu pomôcť. Pokoja si však nedal. Nemcom škodil, kde sa len dalo. Raz v januári doviezli do kasárni sedemnásť slovenských žandárov, ktorých zajali niekde v Turci. Dali ich do posádkovej väznice. Nezabezpečili si však zadný východ a on mal od neho kľúč. Čo s ním? Pálil ho v ruke ako žeravé uhlíky. Hop alebo trop. Ráno Nemci zúrili ako šialení. Vôbec im nešlo do hlavy, ako sa zo zabezpečeného priestoru mohli stratiť ich väzni. Keby ho boli vtedy zistili, určite by ho na mieste zastrelili. Ale kto by podozrieval nejakého čatára? Našťastie na dôkladne vyšetrenie už ani oni nemali dostatok času.

Žilinská anabáza skončila náhle a nečakane. Ani len domov sa nemohol ísť rozlúčiť. Jeho jednotka sa ako pomocná stavebná čata presunula k Dubnici a tam mala budovať opevnenia. Apríl sa už prehupol do tretej dekády a front stál niekde pri Trenčíne. Medzi slovenskými vojakmi sa disciplína blížila k bodu mrazu. Len strach z toho, žeby ich ešte na konci vojny mohli Nemci skántriť, zväzovala myseľ a najmä nohy. Ale aj strach má svoje medze. Jednotka sa stále zmenšovala a tak sa v jednom momente aj on rozhodol zobrať nohy na plecia. Krytý násypom železničnej trate sa pustil smerom k Trenčínu. V Teplej potreboval prebehnúť cez stanicu, ktorú už očividne nikto nekontroloval. Ako bežal popri súprave „dobytčákov“, zrazu začul: „Fero, pomôž nám!“ Strhol sa. Kto tu naňho kričí po mene? Zastavil sa. Poobzeral sa. Nikoho nevidel. Len niekde z hora sa ozvalo: „Fero, to som ja. Jožo Macko. Sused. Nepoznáš ma. Vypustí nás z týchto vagónov. Nemci nás tu odstavili. Už asi zmizli.“ Nezaváhal ani na chvíľu. Pustil sa do otvárania vagónov. To, čo v nich videl, ho bude asi prenasledovať do konca dní. Z „dobytčákov“ vyliezali tie najúbohejšie ľudské tvory, aké si ani nevedel predstaviť. Ale na sentiment nebol čas. „Rýchlo odtiaľto preč. Nemci sa ešte môžu vrátiť. Zmiznite čo najďalej odtiaľto,“ popoháňal oslobodených väzňov. Príliš ani nemusel. Sám sa vydal smerom na Teplice, kde to trošku poznal. Neraz tam chodili za zábavou, keď slúžili v Dubnici. Tam sa aj u jedného známeho ukryl.

Front prehrmel rýchlo a hlučne ako letná búrka. Po utíchnutí zbraní vznikla otázka, čo ďalej. Prihlásiť sa na komandatúre, alebo zohnať civil a niekde sa stratiť?!? Ale čo ak ho chytia, čo s ním bude? A keď sa vzdá, neodvezú ho na Sibír? Vo vojsku sa o tom rozprávali niekedy až hororové príbehy. Ale nakoniec zvíťazila povinnosť k uniforme. Nevyzliekol ju pred Nemcami, nevyzlečie ju ani pred Rusmi. Požiadal miestneho gazdu, ktorý na výzvu vojenskej správy odchádzal s povozom do Trenčína, aby ho vzal so sebou. Poručeno Bohu.

 „Nu, što ty takij?“ – ozvalo sa z úst mladého fúzatého kapitána Červenej armády, keď vstúpil do kancelárie vojenského veliteľstva mesta. Zahlásil sa po vojensky a odovzdal mu služobnú zbraň i svoje dokumenty. Kapitán sa hodnú chvíľu do nich mlčky díval, obracal ich z jednej strany na druhú, občas pozrel na fotografiu a zahľadel sa mu do tváre. Potom zas študoval a študoval. „Na vostočnom fronte ty byl?“ – opýtal sa znenazdajky ako keby mimochodom. „Nie, nebol som. Celý čas som slúžil tu v Dubnici pri protileteckej obrane. Je to tam v dokumentoch a môžete si to aj overiť. Nie je to ďaleko“ odpovedal po pravde. „Do ruskich ty striľal?“ – pokračoval vo výsluchu. „Nie, iba do Američanov“ – pokračoval pokojným hlasom – „keď nás bombardovali. A potom ešte do Nemcov počas povstania.“ „Do Amerikancov ty striľal?“ – položil ďalšiu otázku výhražným hlasom, ale so širokým úsmevom. Trošku zaskočený hlasom i správaním vyšetrovateľa mlčky prikývol. „Maladec“ – skonštatoval zrazu a popod nos si mrmlal: „Charašo, charašo….“

Zobral dokumenty a odišiel z miestnosti. Fero Horňák osamel. Čo sa bude diať, vírilo v hlave zneisteného vojaka. Čo so mnou spravia? Mal som sa vôbec prihlásiť? Minúty sa vliekli ako slimáky na pašu. Cítil, ako mu dole chrbtom stekajú cícerky potu. Srdce mu búšilo, ako keby mu chcelo vyskočiť z hrude. Zaujímavé bolo, že tieto pocity vzrušenia vôbec nepoznal z času, keď sa povaľoval na uhlí v pivnici žilinského gestapa. A vtedy išlo skutočne o život. A teraz nejde? O čo vlastne ide teraz? Ešte keď bol v Žiline, sa hovorilo medzi vojakmi, že z východu odvláčajú nielen vojakov, ale aj civilov do Ruska. Kde bude jeho koniec? Teraz, keď už je koniec vojny by ho mali niekde odterigať? Brr… Človek by aj zošedivel….

Znenazdajky, takmer nehlučne prikvitol do miestnosti švihácky kapitán. Až teraz si všimol jeho veľmi husté obočie a čierne iskrivé oči. „Nu charašo… Zdes tvoji dokumenty i pasport do goroda Žilina. Tam ty priglasiš seba u svojevo podrozdelenia… Nu, što ty stojiš, beri i uchadi!“ – povzbudil prekvapeného a stuhnutého čatára Horňáka. Ten schmatol dokumenty i „bumašku“ a hrnul sa k dverám. „I što, pistoleta tebe nenado?“ – spýtal sa kapitán medzi časom už pohodlne sediaci za stolom. „Myslel som….“ – chcel niečo povedať šťastím prekypujúci Horňák. „Nedumaj, beri i uchadi… Nechači, što by ja načal dumať“ – podotkol rozosmiaty sovietsky dôstojník. Horňák ani nevedel, ako sa dostal z vojenskej správy na stanicu. Ale je tu a čaká na vlak, ktorý ho zavezie domov. Keď sa tam dostane, to bude asi jeho najväčšia výhra v tejto vojne. Alebo v živote? Určite už horšie nemôže byť!

Naveľa, naveľa ticho staničnej reštaurácie prerušilo hlásenie staničného rozhlasu, že na druhú koľaj príde rýchlik do Žiliny a odtiaľ bude možné autobusmi dopraviť sa do Turčianskeho Svätého Martina, kde budú môcť opäť presadnúť na vlak do Prešova. Fero vstal od sotva obliznutého piva a pomaly sa presunul na perón. Zanedlho sa objavil dymiaci rušeň a celý vlak škrípajúc brzdami zastavil na nástupišti. Na viacerých vagónoch sa rozleteli dvere a vystúpilo z nich zopár uniformovaných osôb a nejaké paničky. V Trenčíne nastúpili okrem neho ešte dve osoby a vlak sa pohol. Vlak sa vliekol, ale za chvíľu zmizla silueta Trenčianskeho hradu a už sa blížili do Trenčianskej Teplej. Pri vjazde do stanice mu prebehol mráz po chrbte. Nákladné vagóny, z ktorých len pred pár dňami vypustil zúbožených väzňov, stále stali na tom istom mieste. Akurát boli rozostrieľané na cimpr-campr a vyhorené do tla. Uf – pomyslel si – čo by asi zostalo z tých úbožiakov, keby ho Pán Boh nepriviedol práve na toto miesto… A opäť sa dostal do stavu, v ktorom mu neuveriteľnou rýchlosťou krúžili hlavou myšlienky, pripomínajúce mu bezprostrednú i vzdialenú minulosť…. „Pán čatár, zobuďte sa. Už sme v Žiline. Vlak ďalej nepokračuje. Nemci vyhodili mosty pri Strečne“ – prerušil ho v zdanlivom bdení sprievodca.

Fero Horňák vyskočil z vlaku, preletel cez staničnú halu, ktorá len zázrakom unikla zničeniu, keď sa Američania rozhodli zbombardovať tento dôležitý železničný uzol tesne pred skončením vojny. Zle si to však vypočítali a všetky bomby popadali do Váhu a na južné svahy Dubňa. Aj ohnivé inferno na Dubni mu v spomienkach prebehlo hlavou, keď sa cez „Masaryčku“ hnal na Rajeckú cestu, aby čo najskôr  mal za sebou formality a mohol konečne uvidieť rodinu a zistiť, či koniec vojny prežili bez ujmy. Sú všetci zdraví? Nič sa im nestalo? Narodilo sa to dieťa zdravé? Je to chlapec alebo dievča? Ako v horúčke prebehol Žilinu z jednej strany na druhu a už stál pred bránami vojenských kasárni. Po nevyhnutných formalitách ho odoslali k evidenčnému dôstojníkovi do veliteľskej budovy.

Zaklopal na masívne dubové dvere. „Vstúpte!“ – ozvalo sa rázne spoza dverí. Čatár Horňák vstúpil a po vojenský sa zahlásil. V priestrannej miestnosti uprostred s písacím stolom sedel postarší major zahĺbený do množstva papierov. Hneď na prvý pohľad mu bol povedomý, len tá uniforma mu akosi nepasovala. „No čo vás ku mne privádza, pán čatár..“, prehovoril major a zrazu sa zasekol. „Nejaký ste mi povedomý, odkiaľ sa poznáme?“ – pokračoval so zmeneným tónom v hlase, z ktorého bolo cítiť prekvapenie. Áno, už viem, prehuplo v hlave čatára Horňáka. Už viem, prečo mi tá uniforma nepasovala! Áno, je to jeden z tých žandárov, ktorého pred pár mesiacmi vypustil z nemeckého zajatia. Priznal sa. „To som bol ja, pán major, čo som vás na začiatku roka vypustil z týchto kasárni. Však viete, na druhý deň vás Nemci chceli zastreliť.“

Major sa prekvapene odlepil od stola, na ktorom stále niečo študoval, a preklopil sa na operadlo. Chvíľu sa zdalo, že stratil dych a že len tak lapá po zvyšných molekulách kyslíka, ktoré ešte sem tam sa nachádzali vo vzduchu okolo neho. „To ste boli vy, pán čatár?!?“ – spola vykríkol, spola zavzdychal. „Keď som bol potom v horách medzi partizánmi, dlho som rozmýšľal, kto vás za nami poslal a prečo ste to vlastne spravili. Však ste museli vedieť, že keby vás Nemci pristihli, asi by ste sa rána sotva dožili. A vlastne, prečo ste to urobili?“ „Ono to je zložité, pán major“ – povedal trochu kolísajúcim hlasom čatár Horňák – „neviem to celkom presne povedať, ale asi preto, že sme všetci Slováci a keď sme v ohrození, musíme si predsa pomáhať. Môj otec i starý otec robili to isté, keď nás gniavili Maďari. Nuž a keď prišli Nemci, cítil som povinnosť pokračovať v ich ceste.“ Majorovi sa zjavne odpoveď zapáčila. I prekvapenie, ktoré sa zračilo v jeho tvári, ustúpilo a úplne familiárne prešiel do neviazaného, neúradného rozhovoru. Už mu nevykal, ale familiárne tykal a vyzvedal sa, aké má ďalšie zámery. „Ako je to s tebou? Máš rodinu? Máš zamestnanie? Nechcel by si slúžiť v armáde? Takých, ako si ty, si viem predstaviť v našej novej ľudovej armáde. Odvážny. Priamy. Ak by si chcel, viem ti vybaviť školy. Určite by si bol platným príslušníkom našich ozbrojených síl? Čo? Budeš o tom rozmýšľať?“ – pýtal sa stále nástojčivejšie.

Čatár Horňák sa dostal do pomykova.  O tom, žeby mal zostať v armáde ani na chvíľku neuvažoval. Len sa chcel čo najrýchlejšie dostať domov k žene, k svojim deťom, k svojmu zamestnaniu. Už mal dosť streľby kanónov, dosť hukotu lietadiel, dosť výbuchov padajúcich bômb. Túžil len po svojej žene, po svojej posteli a po tom, ako svojim deťom zariadi krajší a lepší život, aký mal on. Vôbec sa mu nezahováral život kočovníka, aký mali profesionálni vojaci.  Preto rázne odmietol a jedinú požiadavku, ktorú mal, bola demobilizácia.

Major sa v kresle prehupol nad stôl, rukami začal prekladať spisy a opäť prešiel do úradnej reči vrátane vykania. „Nuž dobre. Neviem síce, aký zámer má s vami erár, ale momentálne vás prepustím na trvalú dovolenku. Keď sa vaša žiadosť o demobilizáciu vyrieši, vojenská správa vás bude informovať. Zatiaľ odovzdajte zbraň a vojenské doplnky a môžete ísť domov. Tu máte zodpovedajúce papiere. Keby ste hocikedy v budúcnosti niečo potrebovali, rád vám pomôžem. Také skutky sa nezabúdajú. Želám vám veľa šťastia.“ Major vstal, dal Horňákovi do ruky podpísané papiere, podal mu ruku a opäť si sadol do kresla za písacím stolom. Zahĺbený do svojich spisov už ani neregistroval vojenské zahlásenie a odchod človeka, ktorý bol do veľkej miery zodpovedný za to, že mohol pokračovať v svojej kariére v uniforme.

Tak konečne pokoj! Ach ako dlho čakal na túto chvíľu. Veď je tomu už vyše sedem rokov, čo obliekol uniformu a teraz ju konečne vyzlečie. Konečne sa bude môcť venovať svojej rodine, žene, deťom. Len či sa im nič nestalo. O prechode frontu v oblastiach na východ od Žiliny sa rozprávali horory. Hádam v Chlmci sa nič takého nedialo?! Z kasárni vybehol ako námesačný. Nič nevidel, nič nepočul, jeho zrak sa upieral len dopredu, aby bol čo najrýchlejšie doma. Cez Frambor a Novú Žilinu trielil k mostom nad Váhom. Cestný Nemci stihli zničiť, ale železničný stál. Prúdili po ňom v oboch smeroch davy peších, ktorí sa chceli dostať na druhú stranu rieky. Neregistroval nikoho. Ak ho niekto pozdravil, odzdravil a išiel ďalej. Domov, domov, domov…. dunelo mu v hlave. Niečo ho však predsa upútalo. Po prejdení mosta zbadal niečo úžasné. Nemci s niečím doslova preorali železničnú trať tak, že podvaly boli pretrhané napoly a koľajnice pokrútené ako dáke medené drôtiky. To hádam nie je možné, pomyslel si a pokračoval chodníkom medzi dvoma koľajiskami, lebo inokadiaľ sa nedalo ísť. Na chvíľu zazrel rodný dom, na ktorý nemal dobré spomienky, ale už bol na rampách. Odtiaľ do Chlmca bol už len kúsok. Už len kúsok a je doma.

Nebol. Aj most cez Kysucu Nemci vyhodili. Celý sa kúpal v rozvodnenej rieke väčšinou trčal nad hladinou, ale v strede asi dva metre bol potopený. Ponad tento kúsok bolo napäté lano a odvážni mohli prebrodiť. Alebo mohli ísť tri kilometre do Brodna a tam sa dať previesť kompou. Zháčil sa. Čo robiť. Z vody mal veľký rešpekt. Nikdy sa nenaučil plávať. Ísť brodiť, nejsť, to je otázka. Ale ak prebrodí o pár minút je na druhej strane. Ísť cez Brodno znamená hodiny. Nakoniec sa rozhodol prebrodiť. Keď ho Pán Boh ochránil od črepín a guliek, hádam ho tu nenechá biedne utopiť.

Nakoniec to ani nebolelo, ako sa ľudovo hovorí po prekonaní prekážky, ktorá sa zdala väčšou, ako v skutočnosti bola. Ani sa nenazdal a už stál pred bránkou do domu, do ktorého sa pred piatimi rokmi priženil. Trochu zaváhal, či otvoriť alebo neotvoriť, lebo nevedel, čo ho na druhej strane dreveného plota čaká. Otvoril. Na dvore bolo ticho. Zbehol dolu briežkom k dverám domu a rázne ich otvoril. Vhupol priamo do kuchyne v tradičnom slovenskom dome, v ktorej sa varilo pracovalo i zabávalo. Pri peci sedela skrčená do klbka žena Milka a v náruči zvierala novorodenca, ktorý prišiel na svet na konci februára. Keď zbadala svojho zjavivšieho sa manžela neprejavila žiadne nadšenie, len horko zavzlykala: „On mi umiera. Stratila som mlieko z toľkých napätí, ktoré sme tu museli prežívať. Aj k tvojej macoche som poslala malého Jožka s kanvičkou, či mu trocha mlieka od kravky nedá. A vieš, čo mu povedala?“ – povedala vyčítavo a jej vzlykanie sa zmenilo na zajakanie. „A vieš, čo mu povedala? Vraj sa jej oprasila prasnica a čo by dala prasiatkam, keby mlieko dala jemu! Už mu dávam len sladkú vodu a sladký čaj. Ak nebudem mať skoro nejaké mlieko, tak nám umrie!“

Do Fera Horňáka ako keby hrom udrel. Ani vo sne ho nenapadlo takéto privítanie.  Celý čas si predstavoval, ako padne ženuške do náručia a už bude všetko v poriadku ako v románe z červenej knižnice. Ono však bolo inak. Žiadna výhra! Sčervenal. Všetky žily na čele mu navreli. Tresol erárny ruksak o zem a keby náhodou neodovzdal služobnú pištoľ, určite by bol všetko okolo postrieľal. Tak toto je tá výhra!? Toto je ten víťazný koniec!? Toto je to, na čo som sa tak neskonale tešil!? – prebleslo mu hlavou. Vybehol na dvor, aby sa nadýchol, lebo zlosť mu poriadne zúžila hrdlo a zovretými pľúcami sotva lapal vzduch. Zrazu všetko to, čo si predstavoval, že nastane po príchode domov, bolo v troskách. V hlave mu zrazu všetky spomienky vytesnilo slovo mlieko. Mlieko. Mlieko. Kde ho zohnať? Tak rád by niečo rozbil, tak rád by niekomu… No môže? Nemôže. Iný by hádam siahol po fľaši a zrúbal sa do nemoty. Ale čo chlap, ktorý nepije a z alkoholu má len nočnú moru? Odíde do hory! Hora ťa počuje, nič nevyžaluje. Ani sa už nezvítal so ženou a pobral sa preč. Niekde, kde bude sám, kde vybije zo seba tú neskutočnú zlobu, ktorá zachvátila celé jeho telo, celú jeho dušu.

Ako tak blúdil po lesoch poza Skalkou, zrazu zbadal, že ide po chodníku, ktorým často utekal z domu, keď ho ako chlapca macocha nezmyselne trestala. Áno, bol to ten chodník, po ktorom chodil aj neskôr, keď sa chcel stretnúť so spriaznenou dušou, s človekom, ktorý ho skutočne mal rád, u ktorého trávil neskutočne veľa času, keď potreboval niečo poradiť, povzbudiť alebo len tak pobudnúť v láskavom ovzduší. Áno. Presne tadiaľto chodieval k svákovi Michalovi z Rudinky, ktorý mu bol ako otcom, keď jeho vlastný otec sa nezaujímal, v akom prostredí vyrastal jeho syn. Naposledy bol uňho roku 1937, tesne pred tým, ako narukoval. Ozaj! Žije ešte? – prebleslo mu mysľou, lebo ako narukoval, nemal čas nielen ho navštíviť, ale ani sa naňho opýtať.

Spomienka na túto spriaznenú dušu ho zbavila všetkej zlej energie a zrazu začal takmer bežať, aby bol čo najskôr pri ňom. V živote mu vždy pomohol, vždy mu nejako poradil ako prekonať nástrahy života, ako riešiť veci. Nádej, že aj teraz mu pomôže s jeho problémom, hnala Fera Horňáka do sedla za Rochovicou a vzápätí dole do Rudinky. Keď prišiel k prvým dreveniciam už bola celkom tma. Na kraji dediny neomylne zabočil doprava a už sa blížil k chalupe sváka Michala. Stála osamelá, trochu pod cestou blízko zurčiaceho potoka, ktorý už nebolo vidieť, ale uši dávali neklamné svedectvo, že tam je.

Fero Horňák sa priblížil k dverám a chvíľu sa rozhodoval, či zaklopať alebo nie. Čo ak sa nikto neozve. Veď sváko Michal bude mať už hádam k sedemdesiatke a tak dlho o ňom nepočul. Po chvíli váhania silno zabúchal na dvere. „Vstúp! Dvere sú otvorené.“ – ozval sa neuveriteľne chrapľavý hlas z vnútra. Fero Horňák radostne otvoril dvere a vhupol do domu. Chvíľu sa rozhliadal, aby sa mu prispôsobili oči k blikavému svetlu petrolejky. V prítmí postupne rozoznával jednotlivé objekty v svetlici. V pravom rohu od dverí sa rysovala kachľová pec a na jej prípecku v polo ľahu v polo sede odpočíval sváko Michal. Jeho vosková, zvráskavená tvar s rozpustenými dlhými vlasmi v blikajúcom svetle petrolejky, ktoré bolo umocnené vrstvami cigaretového dymu, pôsobila vznešene až mysticky. „Kto si? Čo potrebuješ?“ – ozval sa domáci pán svojím neskutočne chrapľavým hlasom. „Sváko Michal, to som ja Fero, Fero Horňák….“ predstavil sa Fero tlmeným hlasom. „Ferko, Ferinko, to si ty. Už som myslel, že ťa ani neuvidím. Toľké roky si tu už nebol“ – radostne vyhŕklo z hrdla odpočívajúceho starca. „Viem, nemohol si. Vojna. Ale nemyslí si, sledoval som ťa. Len som sa bál, aby si tam niekde nezostal. V tej minulej mi popadali všetci kamaráti. Však aj tvoja mama umrela počas onej mizernej vojny. Dobre je, že je už po všetkom… Keby si vedel, ako som rád, že ťa vidím!“- pokračoval trasľavým, tak trochu plačlivým hlasom.

Zvítania pod blikajúcou petrolejkou bolo skutočne srdečné, úprimné, takmer ako stretnutie otca so synom po dlhej dobe. Aj biblického strateného syna asi vítal otec podobne. Starec, ktorý kedysi poškuľoval po Horňákovej matke, avšak neúspešne, sa už zo svojho zadívanie nevyliečil. Zostal sám.  Keď sa v osemnástom po návrate z frontu dozvedel, že jeho niekdajšia láska zomrela, ešte viac zatvrdol. Zaujímala ho len robota, robota a ešte aj tak trochu robota. Z tohto kolotoča ho vytiahli po rokoch až chýry, že s chlapcami jeho vysnívanej sa v rodine Horňáka staršieho nezaobchádza, ako by sa malo. Svojmu niekdajšiemu sokovi sa snažil dohovoriť, ale bezúspešne. Napriek tomu ako výčitka svedomia sa pravidelne zjavoval u Horňákovcov a sústavne dohováral Ferovi staršiemu, aby si urobil poriadky so svojou novou ženou. Malý Ferko vycítil v ujovi, ktorý bol jeden z mála na okolí nebojaci sa jeho otca, že je spriaznená duša a začal za ním sliediť až ho vystopoval do jeho domu v Rudinke. Odvtedy, keď mu bolo ťažko, často k nemu utekal a on ho pravidelne odprevádzal naspäť domov, čo vždy končilo kontroverziou s jeho macochou alebo otcom, keď náhodou bol doma. Neskôr, keď dospel a už nebol závislý na rodičoch, trávil uňho celé dni, ba i týždne. Našiel uňho otcovskú lásku, ktorá mu doma chýbala.

V prítmí blikajúcej petrolejky sa dlho do noci žaloval Fero Horňák svákovi Michalovi na svoje boľačky, na svoje výhry, ktoré sa vzápätí menili na pohromy, lebo vždy narážal na ľudí, ktorí sú zahľadení do seba, vidia len seba a osud blížneho je im úplne ľahostajný. „Neboj,“ – konštatoval sváko Michal na záver rozhovoru. „Nie všetci ľudia sú takí, ako hovoríš. Sú aj iní, neskazení. A tí nám pomôžu. Neboj, zajtra tvoj problém vyriešime. A poďme už spať. Ráno je múdrejšie večera.“

„No vsávaj spachtoš. Slnko je už vysoko nad Brodniankou a určite ťa už aj žena čaká. Možno sa aj bojí, či si si niečo neurobil, keď si tak od nej odfrčal bez rozlúčky. Takto ju nechať samú! A k jednému problému jej hodíš na krk aj obavu o teba. Poď, ideme riešiť tvoj problém“ – hromovým, chrapľavým hlasom budil sváko Michal spiaceho hosťa. Vybrali sa smerom do kopcov nad dedinou. „Ideme na cholvarok ku Danišom. Tam mám jeden nesplatený dlh a mám dojem, že dnes mi ho splatia“- pokračoval starec a rezkým krokom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani mládenec v plných silách, šliapal do kopca.  Cirka po hodine rýchlej chôdze sa dostali na čistinku, na ktorej stála neďaleko košatej lipy utešená drevenica. Keď sa k nej priblížili, sváko Michal hromovým hlasom zakričal: „Daniška, si doma?“ „Som, som“ – ozvalo sa zvnútra. V strede domu sa otvorili dvere a objavila sa v nich útla ženička, oblečená v klasickom kroji. „Vediem ti hosťa“ – zachrapčal sváko Michal – „má problémy. Ty mu môžeš pomôcť.“ „Ale ja? Ja úbohá starena? Ako by som mu ja mohla pomôcť?“ – prekvapene odpovedala ženička.

„Počúvaj, Daniška!“ – pokračoval svojím typickým hlasom sváko Michal. „Keď sa ti z frontu nevrátil muž a zostala si so štyrmi deťmi sama, kto ti pomohol?“ „No vy predsa, sváko Michal, nech vám to na druhom svete Pán Boh odplatí!“- odpovedala Daniška rýchlejšie ako Slovenská strela. „No, nechajme druhý svet druhým svetom. Pomoc potrebujú živí. Koľko máš kôz?“- spýtal sa Michal. „Dve“ – odvetila starena. „A stačia ti“ – spýtal sa opäť sváko. „Veru stačia – pochválila sa obyvateľka chalúpky na čistinke – „mám mliečka, tvarohu i masla. No a keď nejaký tvaroh a maslo predám v Čuhárni na trhu, zostane mi trochu aj na tabak, aj na fľaštičku. Vedia, sváko Michal, sama som tu, deti sa rozpŕchli. Človek potrebuje nejaký elixír.“ „Ale však áno. Ale niekedy treba aj niečo obetovať. Tu Ferovi žena stratila mlieko a nemá dať čo svojmu dojčaťu. Pozri, piť nemusíš a keď ti bude chýbať tabak, tak príď ku  mne. Ja ti dám, koľko budeš potrebovať. Ale Fero potrebuje mlieko. Dáš mu jednu kozu?“ „Ako by som nedala“ – takmer pobúrene odpovedala Daniška – „ja veľmi dobre viem, čo to je pomoc v núdzi. Obidve sú za chalupou. Nech si jednu zoberie. Ja vyžijem aj s tou jednou.“

Chlapi sa pohli za drevenicu, kde sa pásli dve kozy. „A dojiť vieš?“ – spýtal sa Fera sváko Michal. „V živote som to nerobil“ – odvetil prekvapený Fero. „Daniška“ – zavolal sváko Michal na ženičku, ktorá zostala na priedomí. „Poď tu Ferovi ukázať, ako sa dojí. Nech vie ako sa z tejto mliekarne kupuje mlieko!“ Po krátkej inštruktáži priniesla Daniška povrázok, prehodila slučku cez krk kozy, ktorú si hosť vybral, objala sa s ňou a tak trochu so slzami v očiach povedala: „Nech tebe a tvojim deťom padne na úžitok. Toto je len malá splátka za všetko, čo pre mňa a moju rodinu urobil sváko Michal. Opatruj ju s láskou a uvidíš, že sa ti odvďačí. Budeš s ňou spokojný. Maj sa s Bohom.“ Obrátila sa a rýchlym krokom zašla za chalupu.

„No čo? Prac sa domov čo najrýchlejšie, aby ti synak netrpel hladom. Ale nedaj mu veľa. Zo začiatku iba trošička, aby si mu črievka nepomotal. A niekedy sa opäť ukáž. Rád ťa u mňa privítam“ – povedal sváko Michal otočil sa smerom domov a vykročil bez ďalšieho lúčenia. Fero Horňák pojal povraz a rýchlym krokom sa pobral známou cestou domov. Blížilo sa k desiatej, keď sa opäť v svojej veselej nálade a šibalskou usmievavou tvárou objavil na dvore svojho domu. „Milka, tu som. Doniesol som mlieko. Prines hrniec, až ho doň naberiem“ – kričal cez polootvorené dvere. Natešená matka vybehla na dvor a zarazená zostala stáť. Namiesto kanvy alebo fľaše  zbadala na dvore rohaté čudo, ktoré zvedavo krútilo hlavou a blýskalo tmavými čiernymi očami. „No naber do toho hrnca trochu vody, aby som jej umyl vemená“ – prehovoril zábavným tónom Fero – „a nadojil ti nejaké mlieko. Veď ho potrebujeme, či nie?“

Život sa pomaly normalizoval. Cez Kysucu i Váh postavili provizórne mosty a ľudia mohli opäť začať pracovať na svojich predchádzajúcich pracoviskách. Aj Fero Horňák nastúpil do stolárskej dielne v Žilinskej súkenke. Zanedlho sa k svojmu tkáčskemu stavu postavila i jeho žena Milka. Po pár rokoch sa vypýtal na svet ďalší syn a rodina sa začala opäť rozrastať. Načim bolo porozmýšľať o novom bývaní, lebo v dvojpriestorovom domčeku u svokrovcov sa priestor stával tesnejším a tesnejším. Pozemkov na stavbu mal dosť, aj stavebného materiálu nazbieral na stavbách, ktoré sa z nejakých dôvodov búrali a Fero Horňák kupoval sutinu za pár šestákov a potom tehly čistil a ukladal, takže ich mal nakoniec nielen na jeden dom. Problém bol však cement. Nikde ho nebolo dostať. Všetok sa používal na veľké stavby a pre drobných stavebníkov ho bolo často ako šafranu. Aj režim sa zmenil, aj robotníci vraj vládli, ale chudobný človek sa k cementu dostal len zriedka. Peniaze strácali cenu, dôležité bolo mať niekoho známeho, kto tie peniaze vedel premeniť na požadovaný tovar.

Raz keď tak bezvýsledne blúdil od Pontia k Pilátovi všimol si pod označením vedúci stavebného úradu meno, ktoré mu rozbúchalo srdce. Veď to je ten major, ktorý mu kedysi sľúbil, že hocikedy keď niečo bude potrebovať, nech príde, že mu pomôže.  Teraz je ten čas, pomyslel si Fero a rázne zaklopal na dvere. „Vstúpte“ – ozval sa rázny vojenský hlas. Fero vstúpil a neveril vlastným očiam. Za stolom sedel ustráchaný, vychudnutý chlapík a so zakaleným zrakom hľadel naňho. „Čo si želáte, súdruh“ – oslovil úradníček prichádzajúceho. „Pán major, vy si ma nepamätáte? To som ja Fero Horňák, ten čatár, čo vás vtedy  vyslobodil z pazúrov gestapa. Veď ste mi sľúbili, že keď niečo budem potrebovať, mám za vami prísť“ – predstavil sa návštevník. „Nepamätám, to už bolo dávno. A čo by ste potrebovali?“ – opýtal sa bez akejkoľvek účasti vedúci stavebného úradu. „Viete“ – nedal sa odbiť Fero – „staviam dom. Potreboval by som nejaký cement a počul som, že vy my môžete z titulu svojej funkcie cement prideliť. Ak mi pridelíte 10 metrov, do smrti vám budem vďačný.“ „Súdruh Horňák, predovšetkým naša socialistická vlasť potrebuje cement na uspokojenie spoločenských potrieb. Súkromné záujmy musia ísť bokom. Nemôžem vám prideliť žiaden cement. Mohol by chýbať napr. pri výstavbe Trate mládeže alebo Nosickej priehrady. Nedá sa. A prosím, opustite miestnosť, lebo budem musieť zavolať službu. Rodinkárstvo a známosti sú pre ľudovú demokraciu neprípustné.“

Fero Horňák opustil úrad ako obarený. Už sa stretol so všeličím, ale s takouto vďačnosťou ešte nie. Riskoval preňho svoj život a on ho vyhodil s frázami, ktorým neveril ani ten, čo ich vymyslel. Vraj ľud potrebuje, socializmus potrebuje, robotnícka trieda potrebuje. A čo on nie je ľud? Socializmus nie je pre ľudí? A či on tiež nie je robotník? Nechápal. Bol z toho zmätený rovnako, ako keď prišiel z frontu domov. Čo sa to s tými ľuďmi deje? Celý svet nejako zdivel. Veď len pred nedávnom sa cez nás prehnala katastrofa, akú ešte svet nevidel. Všetci sme si sľubovali mier a bratskú lásku a za pár rokov čo z toho zostalo? Takúto výhru sme si teda nepredstavovali, keď sme brali flinty do rúk. A keď vidím, pomyslel si Fero Horňák, ako ľudia uhýbajú zrakom, ako sa boja vôbec niečo povedať, veru mnohí by si to vtedy rozmysleli, či by sme išli bojovať za takéto víťazstvo, za takúto výhru.

Čas však nezastavíš. Ide svojím neúprosným tempom. A prináša stále nové a nové veci, príbehy a udalosti. Aj Ferovi sa rozrastala rodina a dokončenie domu bolo stále naliehavejšie. Medzi časom v práci postúpil, stál sa zásobovačom v podniku. V čase všeobecného nedostatku, kde opäť zaujala miesto tovarová výmena, dostať sa k stavebnému materiálu preňho už nebolo také ťažké. Skôr chýbali peniaze a tie okolo neho obchádzali ako pytači starú dievku. Objavila sa však nádej. Síce iba teoretická, ale predsa len. Štát spustil číselnú lotériu a výhry chtiví  začali masovo vsádzať v očakávaní lákavých výhier. Ošiaľu prepadol aj Fero Horňák a začal pravidelne podávať lós, veď čo ak? Postupne si všimol, že ošiaľu stávkovania  prepadli takmer všetci chlapi na divízii. Občas niekto vyhral nejakú štvrtú alebo tretiu cenu a vtedy ho všetci oslavovali. Inokedy hráč ukazoval, ako tesne vedľa jeho čísiel vytiahli čísla z osudia, takže keby sa len o jedno miesto posunuli čísla, bola by prvá cena ako raketa. Vtedy ho zas všetci ľutovali.

Všetci rozmýšľali, ako okabátiť šťastenu a prinútiť ju, aby si sadla práve u nich alebo u neho. Raz keď tak všetci plnili tikety, napadla Fera Horňáka myšlienka spojiť sily. V divízii ich bolo sedem, keď budú podávať rozpisy podľa určitého kľúča a nebudú sa opakovať, vyjdú šťastene viac v ústrety, ako keď to robia individuálne. Myšlienka sa zapáčila  a odvtedy mesiace a mesiace podávali rozpisy tiketov spoločne. Samozrejme, neprepadli žiadnemu ošiaľu, žeby do toho venovali všetky svoje peniaze, ale dohodli sa na sume, ktorá nikomu príliš nechýbala a ktorú potom ušetrili niektorí na pive a cigaretách. Ako obyčajne  štvrté, teda najnižšie ceny  vyhrávali pomerne často, ale raz to predsa  musí prísť a šťastie sa na nich hádam usmeje. Však všetci nejakým spôsobom potrebovali peniaze a taká dobrá výhra by sa hodila. Ale ako už v tých časoch bývalo, často  mnohí tipujúci práve, keď sa podával tiket, smrdel grošom. Vtedy sa dohodli, že pri výplate dlh doplatí a všetko pôjde ďalej, ako by sa nič nestalo. Nuž a tak sa stalo jedného dňa, že Fero Horňák nemal na vklad a požiadal, aby ho založili, však pondelok bude výplata a on všetko uhradí. „Neboj sa Fero, ako vždy“ – uisťovali ho spolu tipujúci.

Niké mala vtedy asi dobrý deň a jeden z podaných tiketov trafil rovno do čierneho. Prvá cena a hneď niekoľko miliónov korún. Fero, keď videl večer vytiahnuté čísla, div od radosti neskolaboval. Keď si predstavil svoju čiastku už vedel, ako dostavia svoj dom, ako ho zariadi a ako zabezpečí svojej medzi časom už sedemčlennej rodine dôstojné bývanie. Ráno do práce išiel ako námesačný. Výhra, výhra, výhra, neustále si opakoval. Keď došiel na divíziu, priam vyhŕkol: „Chlapi, tak konečne to vyšlo. Konečne sme vyhrali.“ „Počkaj, počkaj, Fero, my sme vyhrali, nie ty. Ty si predsa nezaplatil za tiket, takže nárok na podiel nemáš“ – sucho skonštatoval jeden z kolegov. „Ako to, že nemám?“ – vyhŕkol zo seba Fero – „Však sme sa v piatok jasne dohodli, že dnes to doplatím!“ „Ja si nič také nepamätám“ – podotkol druhý. „Jednoducho výhru si môžeme rozdeliť len tí, ktorí sme sa na nej podieľali“. Fero zostal ako obarený. Prosil, zariekal, poukazoval na svoju veľkú rodinu, ktorá potrebuje každý halier, aby mohla slušne vyžiť. A oni by sa ukázali takí bezcitní? Ale kolegovia zostali neoblomní. Až keď zinkasovali výhru, urobili zo svojej strany vraj veľmi ústretový krok. Uznali síce, že nemal nárok na podiel z výhry, ale že chcú byť voči nemu čestní a vypočítali, koľko s nimi predtým do lotérie vložil a že to mu dajú. Je to 14 000 Kčs, môže zobrať, ale keď nechce, nemusí.

Fero Horňák dlho rozmýšľal, čo spraviť Na jednej strane ním trmácala zlosť a hrdosť, ktorá mu velila odmietnuť, na druhej strane aj 14 000 korún boli preňho veľké peniaze. Čo spraviť? Vziať? Nevziať? Vezmem, pomyslel si, nech sa im s tými ostatnými dobre zadarí, nech si tú výhru užijú, až im bude z krku trčať, pomyslel si. Aby si zakaždým spomenuli, ako sa zachovali voči svojmu priateľovi. Urazený, ponížený, skrušený vzal ponúkané peniaze a smutne dokvitol domov. „Milka, vidíš, akú cenu má priateľstvo? Koľko razy som obetoval všetko, aby som urobil dobre a vidíš, toto mi dali ako almužnu“ – zroneným hlasom  sa posťažoval Fero Horňák. „Ferko, čo sú to peniaze?“- odpovedala mu manželka  „Áno potrebujeme ich, potrebujeme dokončiť dom, potrebujeme sa ošatiť, nakŕmiť. Na všetko sú potrebné peniaze. Ale peniaze, ak sa stanú cieľom, ti šťastie neprinesú. Uvidíš, ani im tie peniaze šťastie neprinesú.“ „Milka, veď ja by som tie peniaze ani nevzal, ale ako dávno som ti sľúbil, že ti kúpim zlatú retiazku“ – zdôvodňoval svoje rozhodnutie Fero. „Prosím ťa, kúp si za ne tú retiazku!“ „Len ty na žiadne zbytočnosti peniaze nemíňaj“ – rázne Milka odmietla nápad svojho manžela. „Pozri, už nás je veľa a na valche mi pranie trvá neskutočne dlho. Ale myslím, že presne okolo 14 000 stojí práčka. Kúp mi práčku a to bude moja zlatá retiazka!“.

Do Fera Horňáka ako by natiekla nová energia. Schmatol peniaze a hajde kupovať práčku. Lenže čosi začalo haprovať. Zrazu žiaden tovar v obchodoch nebol. Vytratil sa ako gáfor z otvorenej fľaše. Lietal po celej Žiline, ale nikde nič. Len úplnou náhodou stretol svojho známeho, ktorému len prednedávnom pomohol s dodávkou cementu. Ten mu poradil, kde ešte jedna práčka je a ak tam okamžite pôjde, môže ju dostať. A tak sa aj stalo. Víťazoslávne doniesol svojej milovanej manželke Milke zlatú retiazku v podobe novučičkej práčky. Keď rozbaľovali práčku už bolo neskoro večer a rozhlas prinášal mimoriadnu správu: V rámci ozdravenia národného hospodárstva štát pristupuje k menovej reforme. Určitý podiel do 300 Kčs na osobu sa vymení jedna nová koruna k piatim starým. Ostatné peniaze vo vlastníctve individuálnych osôb sa vymenia v kurze, ktorý nemal ani hodnotu papieru, na ktorých boli bankovky vytlačené.

„To nie je možné, Milka“ – vyhŕkol prekvapený Fero Horňák. „To sa predsa nedá vymyslieť ani v rozprávke. Veď tých mojich „priateľov“ Pán Boh potrestal ešte predtým, než si stihli uvedomiť, že urobil niečo proti desatoro!“ „Len ty nechaj Pána Boha robiť spravodlivosť podľa Jeho zámerov a nemiešaj sa mu do nej“ – povedala vyčítavo Milka. „Nám dožičil získať z tej výhry peknú novú práčku. A som ti za ňu vďačná. To, čo postihlo tvojich kamarátov, sa nás netýka a neteš sa z toho. Nie je dobré tešiť sa z druhého nešťastia. A ak ti mám povedať pravdu, materiálna výhra nie je to podstatné, čo by nás malo tešiť. Pozri sa, koľko máme zdravých detí? Pozri sa, ako sa majú k svetu? Máš tu mňa a ja teba! To sú skutočné výhry. To všetko ostatné je len pozlátok. A keď si zachováme pevnú vieru v Pána Boha a budeš pracovať tak usilovne ako doteraz, raz aj náš dom bude hotový a stane sa našou pýchou. Uvidíš. A už s tými čertovými obrázkami, či čo to je, prestaň. Nič ťa nemôže viac tešiť, ako to, čo s Božou pomocou sám vykonáš a sám zhotovíš. Svetské výhry nechaj tým, čo sa za nimi pachtia. Nám stačí to, čo si sami dorobíme.“

Fero Horňák po skúsenosti s výhrou a „kamarátskou“ solidaritou skutočne prestal podávať tikety štátneho tipovania. Uvedomil si hĺbku svojho sľubu, ktorý si dal na konci vojny, že pre svoje deti zabezpečí lepší a šťastnejší život, ako mal on. A to sa mu aj podarilo. Erár ho však stihol ešte raz prekvapiť. Keď sa šťastne dožil penzijného veku a dal si vypočítať penziu, zrazu zistil, že vlastne šesť rokov mu nemôžu zarátať do penzie, lebo vraj slúžil v cudzej armáde. „Ja že som slúžil v cudzej armáde“ – rozčúlil sa Fero Horňák. „Však od roku 1937 som bol v uniforme a nerobil som nič iné, len som bránil Slovensko. Raz proti Nemcom, potom proti Maďarom, potom proti bombardovaniu a aj v povstaní som bol. Ktorá bola tú cudzia armáda, v ktorej som vraj slúžil?“ „Nuž podľa zákona“ – poznamenal nezainteresovane vybavujúci úradník – „služba v slovenskej armáde sa pokladá za službu v cudzej armáde pre výpočet dôchodku. Iba ak by ste boli v povstaní.“ „Samozrejme, že som bol v povstaní“ – vyhŕkol rozčúlený Horňák. „Ale nemáte tu žiadne potvrdenie“ – opäť bez hlbšieho záujmu podotkol úradník.

Na starosť tak nezostávalo Ferovi Horňákovi nič iné, ako hľadať potvrdenia o svojej odbojovej činnosti. Prvý ho napadol major, ktorého zachránil zo žilinských kasárni. Nepochodil. Odsúdený v Žingorovom procese, zahynul v Jachymove. Možno by mohol nájsť veliteľa, ktorý im velil na Hornej Nitre. Aj tu sa ukázala cesta neschodná. Zastrelil sa ešte v päťdesiatych rokoch, tesne predtým, než ho išli zatknúť za velezradu. Nakoniec mu dostatočný počet podpisov zabezpečil Jožo Macko, ktorý našiel aj druhých, ktorí boli zachránení tým, že ich na konci vojny oslobodil z vlaku. Keď nakoniec priniesol všetky podpisy, dokonca aj od niektorých spolubojovníkov z povstania, úradník mu dokonca navrhol, aby si požiadal o 255. „Nie“ – povedal striktne Fero Horňák. „Medzi nich ja nepatrím. Ja som bojoval za Slovensko, nie za výhody, ktoré niektorí majú úplne nezaslúžene. Ani za tento režim, čo tu máme, som nebojoval. Táto výhra mi nepatrí.“

13 Responses

  1. Avatar Paľo 15. septembra 2020 / 12:47

    Pán Hrnko,
    prečo zrazu tá kritika? Keď ste boli v NR SR za SNS, Danka ste nekritizovali 😀

    Pre tučniaka za ZDER:
    Tučko, došlo na moje slová. Už si si začal hľadať nového „precedu“? 😂😂😂

    Paľo

  2. Avatar Petr Kropáček 17. septembra 2020 / 7:53

    Mistře, asi jste se již delší dobu měl raději věnovat sepisování podobných „literárních kousků“ inspirovaných životem vašeho otce, než se pomalu ale jistě proměňovat v kancléře Riegra z Havlova „Odcházení“. Ne dost na tom, že jste politicky prošel „úctyhodnou“ cestu stranami KSČ-SNS-DS-DÚ-SNS, ale že jste se po prohraném vnitrostranickém souboji s des. Dankem nakonec stal poradcem „multiotecka a prvého nádejného mafiánského šéfa slovenského parlamentu“ (A.Hrnko 11.3.2020) Borise Kollára je bezesporu tou nejtragikomičtější tečkou politické kariéry, jakou jsem si vůbec dokázal představit. Ne Matovič, ale vy jste se tímto stal zaslouženě největším klaunem slovenské politiky! Budiž vám to přáno.

    Doufám tedy, že Boriskovi leccos dobře poradíte a vaše plodná (skoro se bojím toto slovo v souvislosti s B. Kollárem použít…) spolupráce bude mít kýžené výsledky.

    S pozdravem Petr Kropáček.

    PS: “ V dejinách národov bolo úplne bežné, že sa do ústavných funkcií dostávali alkoholici, korupčníci, sexuálni devianti, ale nie je hádam zaznamenaný v histórii fakt, žeby sa ústavným činiteľom najvyššieho rangu stal človek so životopisom, ako nám ho predstavilo dnešné SME. Jednoducho človek s mafiánskym pozadím takého štýlu ako Borisek je neprijateľný v akejkoľvek ústavnej funkcii. To čo si Matovič myslí, že kto bude rokovať na úrovni predsedov parlamentu s človekom s takou mafiánskou minulosťou, akú má náš multiuotecko?“ (A.Hrnko 5.3.2020)

  3. Avatar bývalý čitateľ tohto blogu 1. októbra 2020 / 19:00

    Kropáček ma predbehol. Trochu stručnejšie, no predsa len. Čo také sa v priebehu posledného polroka stalo, že ten „mafiánko“ je zrazu v poriadku? 😂😂😂

  4. Avatar bývalý čitateľ tohto blogu 1. októbra 2020 / 19:07

    Pán Kropáček,
    som veľmi rád, že ste spomenuli Havla. To je ďalšia tragikomická postavička dejín, našich spoločných.

    PS: ak by ste náhodou netušili, na čo narážam, pomôžem si ďalším „esom“ z vašich končín, Mašínom, ktorý sa pol roka pred svojím „odchodom“ vyjadril takto:
    „Havel? Vždyť to byl kretén pěstovanej estebákama!“
    😂😂😂😂😂😂

  5. Avatar bývalý čitateľ tohto blogu 1. októbra 2020 / 19:08

    Hm, cenzor mi prvý komentár nepustil… 😂

  6. Avatar bývalý čitateľ tohto blogu 1. októbra 2020 / 19:09

    Ani druhý… Nuž, aspoň prešiel ten od Kropáčeka. Ten to vystihol veľmi dobre.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 1. októbra 2020 / 21:17

    No to ma podrž! Keď už niekto na tomto blogu vychvaľuje Kropáčka, to s ním musí byť veľmo zle!

  8. Avatar Milan 2 4. októbra 2020 / 14:01

    Pán Kropáček, prečo vlastne chodíte na tento blog? Niekto vás za to platí? Keby som bol ja správcom tohoto blogu tak už dávno ste pre porušovaniu pravidiel diskutovania zablokovaný. A byť na mieste p. Hrnka tiež by som prijal prácu poradcu pre predsedu parlamentu SR. To spravil veľmi dobre a ma to potešilo, v poslednej dobe rady zlých správ to bola aspoň jedna dobrá.

  9. Avatar Milan 2 4. októbra 2020 / 14:32

    Pán Hrnko, keď ste radca predsedu parlamentu, zopakujem čo som tu už písal pred rokom po dni otvorených dverí a prehliadke parlamentu- výber obrazov v parlamente (okrem Bazovakého obrazov ) je veľmi ponurý, maľovaných zimnými farbami (čierna,hnedá, tmavo zelená, sivá..), osobne by som v parlamente zvýraznil, že Slovensko je krajina hradov a použil by som na kópie prekrásnych a farebných akvarelov Thomasa Egbera. By sa do parlamentu prinieslo slnko. To mal spraviť už Danko.Parlament nemá byť odkladacie miesto pre ponuré diela len za to že autor má titul akademický maliar.

  10. Avatar Milan 2 4. októbra 2020 / 14:34

    Opravujem, Thomasa Endera

  11. Avatar Milan2 8. októbra 2020 / 15:14

    A čo sa týka sochy Cirila a Metoda na Brat. hrade, možno ak, tak Iva v budove SNR, … ak si niekto prečíta Zakon sudnij ljudem z ich rúk a tie strašné tresty , až likvidačné za často dnes nepochopiteľné veci, tak by som sochy C a M veľmi nerozširoval, navyše je ich už dosť. Na nádvorí hradu by ale mohol napríklad byť Žigmund Luxemburský s pečaťou, na na západnej terase Sv. Ladislav s dvoma anjelmi, na severnej terase Mária Terézia s deťmi a niekde Bernolák a tovariši. Tu sa treba inšpirovať Maďarskom, kde v mestách maďarskí sochári na tému ich histórie spravili veľmi pekné diela nevtieravé veľkosti.?

  12. Avatar Petr Kropáček 17. októbra 2020 / 10:00

    Bývalý čitateli,

    nezajímá mě, na co u Havla narážíte, ale když jste měl potřebu citovat zrovna předsmrtného C. Mašína z roku 2010, tak pro úplnost doplním, co si naopak myslel V. Havel o C. Mašínovi již za hluboké totality:

    „Mám výhrady proti některým jeho polohám, které bych tu nerad teď nějak stručně charakterizoval, protože bych je tím asi simplifikoval. Snad jen to bych mohl, že mi přecházel mráz po zádech, když se na stránkách Západu můj dávný spolužák z Poděbrad kasal tím, kolik lidí zabil.“

    Z dopisu z 16. 12. 1987 V.Havla J.Škvoreckému ohledně úryvku textu v časopise Západ z plánované knihy „Jenom ne strach“ podle Mašínových vzpomínek. Škvorecký pak tuto knihu v exilovém nakladatelství ’68 Publishers nevydal… od té doby měl Mašín Havla za div ne Stbáka, kterému nemohl přijít na jméno… takže asi tak.

    Mistře Hrnku,

    máte dost pokřivenou logiku (jako obvykle). Závěr z výše uvedené nečekané podpory mého názoru na váš politický veletoč je totiž jediný možný: „Keď už niekto na tomto blogu vychvaľuje Kropáčka, to s HRNKOM musí byť veľmi zle!“

    Milane 2,

    do diskuzí chodím vyjádřit svůj názor a přečíst si názory jiných. Nikdo mě za to neplatí. Pokud vás ano, upřímně vám (ne)závidím. Zároveň si nejsem vědom, že bych porušil nějaká pravidla tohoto blogu. Mimochodem Cyril se píše s „y“po „C“…

  13. Avatar Milanko 18. októbra 2020 / 18:25

    Chcem poukázať na jednu vec, ktorá dnes mimoriadne trápi kultúrne Slovensko, ale aj okolité krajiny. Jedná sa o detektoristov, ktorých v 90 – tych rokoch žiaľ spropagovala TV stanica Spektrum a iné – ktorá prinášal relácie z Veľkej Británia, kde ľudia s detektormi prečesávali krajinu – vo VB je to nepochopiteľne povolené. Po ich vzore si množstvo našich“zlatokopov“ zaobstaralo detektor a začali plundrovať archeologické lokality. SR reagovala tak, že pomerne rýchlo prijala zákon, podľa ktorého je rabovanie archeologických nálezísk detektorom trestné. Ale aj tak to detektoristov nezastavilo, sám som už osobne štyroch videl, naposledy len v máji tohto roku. Drzo prechádzajú pozemky ktoré im nepatria a vykopávajú miesta kde im to pípa. Chcem upozorniť na to, že momentálny zákon proti detektoristom je málo účinný a treba ho určite sprísniť. Zvlášť preto, že teraz sa začali zverejňovať lidarové mapy, ktoré sú pre detektoristov ako dar z neba – dostávajú informácie o lokalitách, ktoré boli zatiaľ detektoristickému rabovaniu ušetrené. Ako jedinú možnosť ich ochrany pokladám veľké sprísnenie súčasného zákona. Ostáva na detektory aplikovať podobné zásady, ako na zbrane – takže na vlastnenie detektora bude potrebné povolenie, každý detektor bude musiať mať svoju kartu a oblasť použitia- Bude povolený, pokiaľ je potrebný na hospodárske použitie – musí byť ohraničená oblasť, kde sa môže používať a konkrétne kto. Takže ak bude detektor potrebný na stavbách či pri hľadaní el. vedení, plynovodov a vodovodov, bude ho môcť použiť iba povolená osoba a len na príslušný účel a to evidovaný detektor a jeho obsluha v páre. Nebude sa môcť použiť nikde inde a už vôbec nie osobou, ktorá nebude mať na neho preukaz. Ak bude detektor vo firme ktorá s ním hľadá telefónne káble, nesmie sa vyskytnúť niekde v horách na hradisku. Tiež si myslím, že po prijatí tohoto nového zákona sa musí vyhlásiť detektorová amnestia. Medzi ľuďmi ostane množstvo, možo aj vyše desaťtisíc detektorov medzi ľuďmi. Pokiaľ sa po tomto sprísnení existujúceho zákona u niekoho nájde neprihlásený detektor, postupovalo by sa rovnako, ako pri nájdení neprihlásenej zbrane s následným trestom. Je to preto tak, že detektory v domácnostiach sa používajú na tresnú činnosť.
    Nakoniec bude treba podchytiť aj doterajších detektoristov – archeologické ústavy by ich mali začať častejšie využívať pri plošných prieskumoch …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *