Prečo by nemal byť 28. október štátnym sviatkom Slovenskej republiky

Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským  Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa.

O čo teda Slovákom išlo od etablovania sa ako moderného európskeho národa v revolučných rokoch 1848 – 1849, o čo sa snažili ich reprezentanti v spoločnom česko-slovenskom zahraničnom odboji v rokoch prvej svetovej vojny a porovnajme to s tým, čo im 28. október 1918 priniesol. Odpovedzme si aj na otázku, keďže prínos česko-slovenského štátu pri završovaní emancipácie slovenského národa nemožno opomenúť, ktorým dátumom Slovensko skutočne vstúpilo do tohto štátu, kedy prejavilo vôľu byť jeho súčasťou. Pretože o tom, kam malo patriť Slovensko, nemohli rozhodnúť zo slovenského pohľadu nekompetentní zástupcovia českého národa, ale výlučne a jedine legitímni  zástupcovia slovenského ľudu. Takže ak niečo, nejaký dátum by mal byť povýšený na štátny sviatok, mal by to byť dátum, kedy národ, resp. jeho reprezentanti konali aktívne a v záujme národa, nie keď niekto o národe rozhodol a ešte k tomu proti jeho elementárnemu záujmu.

Na úvod by som pripomenul dva citáty dvoch reprezentantov dvoch úplne odlišných štátnych útvarov, ale svojím spôsobom vypovedajúcim o ich spoločnom charaktere. Možno niekto bude tvrdiť, že sú to dva citáty z rôznych období, ale okrem formálnej rozdielnosti, obsahom sú totožné. Keď Svetozár Miletič, poslanec Uhorského snemu, protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a žiadal, aby jej majetok bol odovzdaný slovenskému národu, vtedajší minister vnútra a neskorší pätnásťročný premiér Uhorska Koloman Tisza povedal, že nepozná v Uhorsku slovenský národ[1]. Keď sa v roku 1922 pýtali prezidenta Česko-Slovenskej republiky na otázku slovenského národa, tak odpovedal, že slovenský národ neexistuje, je to výmysel maďarskej propagandy[2]. Nuž, dalo by sa povedať dva fatálne odsudky, dva odsudky, ktoré hovoria, že slovenský národ neexistuje, nie je.  Jeden tvrdí, že ho nepozná, druhý, že si to niekto vymyslel. A nikto sa nepýtal Slovákov, čo chceli.

Teda pozrime sa, čo tí Slováci chceli, za čo bojovali, za čo boli ochotní položiť svoje životy a čo chceli dosiahnuť tým, že sa pripojili napríklad do česko-slovenských légií, do česko-slovenského zahraničného odboja. Aby sme toto všetko pochopili, musíme sa vrátiť niekoľko desaťročí dozadu, keď sa kládli základy slovenského národnopolitického programu, keď sa tvorila moderná slovenská politika. Základným bodom obratu v slovenskej politike boli Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, v ktorých štúrovská generácia definitívne odpovedala na základnú ontologickú otázku, trápiacu Slovákov dlhšie obdobie, ktorá znela: Sú Slováci samostatný národ, alebo sú súčasťou nejakého väčšieho celku. Odpoveď bola jasná a jednoznačná: Slováci sú národ a ako takým im patria všetky náležitosti, ktoré sú s tým spojené.[3] Za tieto ciele boli ochotní mnohí Slováci pozdvihnúť zbrane a ísť bojovať. Čo chceli dosiahnuť bolo ustanovené v Pamätnom spise, ktorý predložili reprezentanti Slovenskej národnej rady cisárovi 19. marca 1849. Stručne možno povedať, že chceli vyčleniť svoje územie ako samostatný správny celok, aby Slováci boli uznaní za samostatný národ, , aby mali svoj vlastný zákonodarný snem, mali svoju vládu a aby sa úradovalo po slovensky[4].

Tieto princípy boli zakotvené aj do základného politického programu Slovákov v 19. a na začiatku 20. storočia, ktorým bolo Memorandum národa slovenského z roku 1861. Netreba ho celé rozoberať a vykladať, ale boli v ňom zakotvené tri základné princípy. Prvý, ktorým bolo zákonné uznanie Slovákov za svojbytný politický národ (vtedy v rámci Uhorska, ale potom sa ukázalo, že v rámci Uhorska to nie je možné, tak sa hľadali iné cesty). Tu treba ešte podotknúť, že v ontologickom zmysle o existencii samostatného slovenského národa nikto z angažovaných Slovákov už nepochyboval. Druhým bolo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov (v právnom zmysle slova išlo o autonómiu Slovenska). To predpokladalo, aby mali svoju vlastnú autonómnu samosprávu so zákonodarným snemom, lebo len tak si svoje veci mohli riadiť sami podľa svojich potrieb. A, samozrejme, bola tam aj obligátna jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Ostatné všetko už boli len technické veci[5].

Základné body Memoranda národa slovenského boli kľúčové politické ciele pre mnohé generácie Slovákov ako do vypuknutia prvej svetovej vojny, tak aj po roku 1914. Za roky po rakúsko-maďarskom vyrovnaní slovenská politická reprezentácia zaznamenala mnohé vzostupy i pády, ale týchto základných princípov sa jej hlavný prúd nikdy nevzdal. Pritom, ak by si niekto myslel, že slovenská politika mlela v rokoch pred prvou svetovou vojnou z posledného, že Slovákom hrozilo fatálne odnárodnenie a maďarizácia, treba ho vyviesť z omylu. Stačí sa začítať do slovenských národne orientovaných novín a z nich sa dá zistiť, že vtedajší predstavitelia Slovákov videli svoju situáciu pomerne optimisticky, omnoho optimistickejšie, ako to neskôr dobová propaganda, ktorá podporovala ideu čechoslovakizmu, predstavovala a ako sa to v mnohých  publicistických „opusoch“ predstavuje dodnes. Vidieť to aj z úvodníka slovenských Národných novín, ktoré na prahu roku 1914 napísali: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[6]. Tento postoj vyplýval aj z toho, čo sa začalo diať po Berlínskom kongrese z roku 1878, ktorý maďarská politika považovala za svoj veľký úspech. Postupne sa totiž presadzovala myšlienka práva národov na sebaurčenie, čoho absurdným vrcholom bolo, aspoň zo slovenského národného pohľadu, keď sa cisárska Viedeň vyhlásila za tútora práva na sebaurčenie albánskeho národa. To už dojalo aj komentátora Národného hlásnika, ktorý poznamenal: „Slovenský národ odjakživa vynikal vernosťou ku kráľovi. Národ pokojný, pracovitý, s najstaršou kultúrou v krajine — a predsa nemali nás vo Viedni ani za toľko, čo tých pár tisíc všivavých bašibozukov[7] v Albánii. O tých sa viac starajú, ako o nás, bárs nás je desať ráz toľko“[8]. Teda predpokladať od predstaviteľov slovenskej politiky, žeby boli ochotní aktívne ísť do zápasu s Rakúsko-uhorskou monarchiou s cieľom vymeniť maďarské more za český rybníček, v ktorom by sa fatálne utopili, je úplný nezmysel.

To ináč dokazuje celý postup slovenských politických reprezentantov v domácom i zahraničnom odboji, ktorí jednoznačne presadzovali myšlienku slovenskej politickej samosprávy. Nepostrehli však, že mnohé sľuby, ktoré im česká politická reprezentácia dávala niekedy s plnými priehrštiami, niekedy so škrípajúcimi zubami, neboli úprimne myslené. Smerovali len k upokojeniu Slovákov až do času, kým sa nedostali k moci, k ovládnutiu slovenského územia. Potom už na svoje sľuby zabudli a cez svojich „agentov“ vplyvu z radov Slovákov vytvárali situáciu, že tých, ktorí sa domáhali splnenia daných slov, politicky, v niektorých prípadoch i brachiálne eliminovali. Analýza postojov a programových cieľov slovenskej politickej reprezentácie, ktorá bola angažovaná v česko-slovenskom odboji, ukazuje, že tieto postoje boli viac menej konzistentné v nadväznosti na predvojnové slovenské politické smerovanie a vo všetkých rozhodujúcich dokumentoch, ktoré Slováci podpísali s Čechmi, alebo ktoré vytvorili Slováci, sa to jasne prejavuje; napr. aj písaním spojovníka v slove česko-slovenský.

V slovenskej historickej spisbe je všeobecne známe a aj zdôvodnené, prečo sa na roky vojny domáca slovenská politická reprezentácia odmlčala a prečo nechala za seba hovoriť zahraničných, teda zväčša amerických a ruských Slovákov. Americkí Slováci, ktorí od roku 1907 boli združení v Slovenskej lige v Amerike, vyznávali aj mnohé americké hodnoty, akými boli demokracia, federalizmus a sebaurčenie. Je preto viac menej samozrejmé, že keď vypukla vojna začiatkom augusta roku 1914 a keď pocítili potrebu k nej a k osudu slovenského národa zaujať stanovisko, tak popri slovenských politických programoch vychádzali aj z týchto hodnôt. V memorande, ktoré v septembri 1914 vydala Slovenská liga a ktoré hovorilo o tom, o čo sa Slováci budú usilovať v nasledujúcej vojne, boli tieto princípe úplnosti obsiahnuté: „My chceme, aby zavedená a poctivo prevedená bola úplná rovnoprávnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto ustanovujeme, že by všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi. Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“[9]

Americkí Slováci boli okrem iného aj realisti. Uvedomovali si, že po tvrdej, takmer päťdesiatročnej maďarizácii Slováci budú potrebovať zahraničnú pomoc, zahraničného spojenca, s ktorým by mohli svoje sebaurčovacie právo doviesť do úspešného konca. Preto sa v ich radoch rozprúdila diskusia, kde hľadať spojenca  pre ciele, ktoré chceli dosiahnuť. Boli si vedomí aj silného rusofilstva v slovenskej spoločnosti, ale Rusko ako potenciálneho tútora slovenskej zvrchovanosti vylúčili. Rusko pokladali za mocnosť, ktorá bola jednak silná, bola pravoslávna, bola iná ako naše stredoeurópske cítenie. Vylúčili aj Poľsko, ktoré pokladali síce za blízke, bližšie k Slovensku, ale tiež videli, že bolo silné a aj silno nacionalistické a Slováci by v ňom nemohli nejakým spôsobom nájsť ten správny domov. Matúš Jankola, popredný činiteľ Slovenskej ligy a účastník diskusie zhrnul výsledky diskusie nasledovným spôsobom: „Naším heslom musí byť „Preč od Maďarov“, musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi. Rusi sú pravoslávni a sčiastky prisilní, pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, ale tiež arogantní, domýšľaví a dosť neznášanliví a pre nás prisilní vo všetkom. Spojiť môžeme sa iba s Čechmi. Na príklad nech nám je Rakúsko-Uhorsko. Vláda, najvyššia diplomacia, vojsko, spoločné a ostatné všetko samé.[10]“ Teda nevidieť tam žiadne snahy o splynutie s Čechmi, žiadne, ani dočasné ústupky od memorandového programu,  práve naopak. Dokonca M Jankola bol tak prezieravý, že počítal aj s tým, že Česi sa budú snažiť Slovákov majorizovať a ovládať: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší. Slováci… vždy zachovajú si svoj charakter[11].“ Jeho kalkul však nepočítal s tým, že za obdobie jednej generácie sa zmení „duch doby“ a zapríčiní to, že kým vznik Česko-Slovenska bol spojený so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, zavŕšenie konsolidácie slovenského národného telesa sa odohrávalo v čase nástupu najtemnejšej európskej diktatúry a vtlačilo je pečať doby. Pri patričnom zneužití tohto faktu zo strany českej politiky sa tak zavŕšenie slovenskej emancipácie posunulo o ďalšie dve generácie.

Na základe úvah o budúcnosti slovenského národa po skončení veľkej vojny v Slovenskej lige bola prijatá koncepcia spolupráce s americkými Čechmi s cieľom vytvoriť spoločný štát s Čechmi a podporiť všetky úsilia smerujúce k dosiahnutiu tohto cieľa. Prvým hmatateľným výsledkom tejto politiky bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. V dohode sa hovorí o samostatnosti Českých krajín  a Slovenska, teda o samostatnosti dvoch území a dvoch národov, ktoré mali byť spojené vo  federatívnom zväzku českých krajín a Slovenska.  Čo však je podstatné z pohľadu legitímnosti 28. októbra 1918 vo vzťahu k Slovensku je systémové písanie adjektíva česko-slovenský so spojovníkom[12]. Teda nikde sa tam nehovorí o tom, že by Slováci mali v pripravovanom novom štáte prísť o to, čo bolo z ich pohľadu podstatné, čo sa snažili celé generácie slovenských národovcov – o svoje samostatné bytie a existenciu. Koloman Tisza chcel utopiť Slovákov v maďarskom mori, nuž ale Slováci sa nechceli ísť topiť ani do českého rybníčka. Slováci chceli mať svoj vlastný rybník a chceli spoločne s Čechmi spravovať svoju budúcu vlasť. Asi tak by sme popopísali to, o čo našim predkom v minulosti išlo.

Na Clevelandskú dohodu ideovo nadväzoval aj Kyjevský protokol z 29. augusta 1916, ktorého podpísanie zabezpečil Milan Rastislav Štefánik tým, že spojil slovenské a české spolky v Rusku. Kyjevský protokol hovorí o vytvorení Česko-Slovenska, opäť so spojovníkom[13]. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu, čo tiež svedčí o tom, že Štefánik nebol žiaden zaslepený čechoslovakista, akého by ho niektorí večne včerajší radi videli[14]. V neskoršom zápise, ktorý nadväzoval na Kyjevský protokol, sa hovorí: „Programový cieľ Slovákov v Rusku v roku 1916: Náš cieľ je slobodný slovenský národ. Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečené úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu.“[15] O to išlo tým, ktorí vstupovali do Česko-slovenských légií, organizovaných v Rusku Milanom Rastislavom Štefánikom.

T. G. Masarykovi sa nepáčila Clevelandská dohoda, pretože jeho koncept budovania štátu bol trochu iný a hovoril o nezávislých Čechách, o nezávislej Bohémii. Jeho politika voči Slovensku bola svojím spôsobom imperiálna. K obnovovanému českému štátu chcel pripojiť a neskôr pohltiť Slovensko, aby tak prelomil fatálne uzavretie Čechov v nemeckom obkľúčení. S týmito politickými koncepciami chodil na Slovensko už pred prvou svetovou vojnou, ale narazil na striktný odpor politikov na čele Slovenskej národnej strany, najmä S. Hurbana Vajanského, ktorý sa s ním dostal do ostrého, dokonca osobného rozporu.[16] Pri napĺňaní svojich politických koncepcií však nemohol opomenúť obrovskú slovenskú menšinu v Amerike. Bola silná, bola vplyvná a najmä mala obrovské peniaze, ktoré na oslobodenie Slovákov a spoločnú česko-slovenskú zahraničnú akciu vyzbierala jej strešná organizácia Slovenská liga v Amerike v radoch slovenských krajanov. Ak by ju nedostal na svoju stranu, musel by na svoj sen o prelomenie nemeckej blokády Čechov cez slovenské územie zabudnúť. Preto ich prišiel v roku 1918 presviedčať o svojej pravde, ale najmä o tom, že federácia nie je dobrá, že to nie je dobré riešenie pre budúci štát. Americkí Slováci ho však prinútili, aby im on predložil svoju koncepciu, ktorá by podľa neho mala vyhovovať aj Čechom aj Slovákom. Nuž dlho trvalo, kým T. G. Masaryk skoncipoval dohodu, ktorá by vyhovovala zástupcom Slovákov v Amerike a ktorá by zabezpečila podporu – i tých spomínaných milión dolárov – jeho zahraničnej akcii. Tak vznikla Pittsburská dohoda, ktorá garantovala Slovákom všetky základné požiadavky tak, ako to vyplývalo z memorandového programu i základných aktov slovenských krajanských organizácií. T. G. Masaryk dokument 30. mája 1918 v Pittsburghu podpísal a znova podpísal aj jeho kaligrafickú verziu už ako zvolený česko-slovenský prezident. Netreba prízvukovať, že obsahovala aj pre Slovákov podstatný spojovník.[17] Je veľmi pravdepodobné, že už keď ju podpisoval, bol rozhodnutý ju nesplniť. Po získaní moci v štáte zhodil všetky masky a bezostyšne ju vyhlásil za zdrap papiera a za falzum. To, že falzum bola jeho Republika bez spojovníka, štát, ktorý pod názvom, zakotveným v Ústave z 28. februára 1920, nikdy nevznikol a nikto ho v tejto podobe ani neuznal, ho neznepokojovalo. Smutné je, že si túto skutočnosť nevšimli slovenskí čechoslováci dodnes.

Podstatné je však aj to, čo chceli Slováci doma. Zainteresovaní slovenskí činitelia vedeli, čo sa robí v zahraničí v prospech slovenskej a českej veci. Vedeli, že sa pripravuje nový česko-slovenský štát, a preto sa začali už od začiatku roku 1918 pripravovať na to, aby mohli participovať na jeho vytvorení, aby sa aktívne zúčastnili na svojom oslobodení. Vedeli, že nemôžu vystúpiť príliš skoro, lebo uhorská vláda bola až do konca vojny dostatočne silná, aby im brachiálnou mocou mohla prekaziť politické plány. Preto postupovali dôverne, v rámci výkonných orgánov SNS sa pripravovali na vytvorenie Slovenskej národnej rady, ktorá by vo vhodný okamžik povedala, čo Slováci chcú získať po skončení vojny. Akým smerom sa uberali myšlienky v radoch vedúcich predstaviteľov slovenskej politickej elity doma, dáva pomerne presné svedectvo vystúpenie Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918 v Uhorskom sneme. Ferdiš Juriga v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil tri zásadné body, ktoré sa objavili aj v nescenzúrovanej Deklarácii slovenského národa z 30. Októbra 1918. Prvým bolo konštatovanie, že uhorské orgány, to znamená vláda a snem, nie sú kompetentné rozhodovať v slovenskej otázke. Druhým bolo neobmedzené sebaurčovacie právo pre Slovákov. A tretím bola požiadavka, aby Slováci mali samostatné zastúpenie na mierovej konferencii[18].

Keď analyzujeme, ako bol vyhlásený „československý“ štát 28. októbra 1918 českým Národným výborom, musíme povedať, že vo vzťahu k Slovákom, ktorí venovali svoj čas, svoj život a svoje peniaze na oslobodenie spoločne s Čechmi, bolo neúprimné. Neúprimné bolo v tom, že obyčajne sa v deklaráciách vyhlasuje v mene niekoho, niečo a čo s tým sleduje. Vyhlásenie „československého“ štátu však tieto náležitosti nemalo. Nemohlo ich mať, keď chceli českí politickí reprezentanti vyhlásiť svoj štát v duchu, ktorý fumigoval slovenský národný rozmer. Im nešlo totiž o vytvorenie nového, spoločného štátu so Slovákmi, ale o obnovenie českého štátu rozšíreného o Slovensko.[19] Preto vyhlásenie Národného výboru začína úplne netypický vetou. „Samostatný československý štát vystúpil do života.[20]“ Nemohli vyhlásiť štát v mene neexistujúceho československého národa, lebo by ho učinili zmätočným, neplatným. Ale tým, že sa vyhlásil samostatný „československý“ štát, v jeho rámcoch dodatočne skonštruovali aj „československý“ národ. Z celého znenia vyhlásenia vidieť, že česká politická reprezentácia si išla za svojím „imperiálnym“ cieľom a ani perspektívne nepočítala s uspokojením slovenských národných požiadaviek a cieľov, smerujúcich k slovenskej samospráve. Z čisto vecného hľadiska preto nemožno pokladať vyhlásenie z 28. októbra 1918 za založenie česko-slovenského štátu ako spoločného štátu dvoch národov a jeho legitimita vo vzťahu k Slovensku je veľmi sporná. Nikto z aktérov vyhlásenia vrátane V. Šrobára, ktorý je pod ním podpísaný, nemal na niečo takéto mandát od slovenského národa a vyhlásenie bolo v rozpore s programovými cieľmi, s ktorými Slováci vstupovali do spoločného zápasu s Čechmi a ktoré boli zakotvené v Pittsburskej dohode.

Až prijatie Deklarácia slovenského národa 30. októbra 1918 vytvorilo právny rámec, ktorý možno pokladať za slovenský súhlas so vznikom česko-slovenského štátu. Avšak s akým štátom Slováci vyslovili súhlas, jasne hovorí telegram predsedu Slovenskej národnej strany a predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu do Prahy po podpísaní deklarácie. Jasne sa v ňom hovorí, že „Slovenska národná strana stoji na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindukuje pre slovensky národ účasť na utvorení samostatného státu – pozostávajúceho zo Slovenska – Čiech – Moravy a Sliezska[21]. Práve tento telegram vyjasňuje (aj v korelácii s vystúpením Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918), ktoré pasáže boli Milanom Hodžom z pôvodného textu deklarácie vyškrtnuté. Išlo najmä o zdôraznenie toho, na akom základe Slováci vstupujú do spoločného štátu – teda na základe neobmedzeného samourčovacieho práva slovenského národa a že si žiadajú samostatné zastúpenie na mierovej konferencii.  Napriek konfúznosti jej textu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla Hodžovými nesystémovými škrtmi a vsuvkami, musíme Deklaráciu slovenského národa z 30. októbra 1918 pokladať za dokument štátoprávneho charakteru, ktorý rozhodol o odchode Slovákov z Uhorského kráľovstva (to je jeho primárny význam) a prihlásenie sa k spoločnému štátu s Čechmi. Podotýkam, že prihlásenie sa k spoločnému štátu, nie pripojenie sa k obnovenej českej štátnosti rozšírenej o územie, na ktorom Slováci od nepamäti žili.

Pri hodnotení Deklarácie slovenského národa treba povedať, že mnohé generácie odporcov slovenskej suverenity jej upierali štátoprávny význam a skalní čechoslováci to robia dodnes. Radi by videli len ten dátum vzniku Česko-Slovenska, ktorý eliminoval oprávnené štátoprávne nároky Slovákov. Napriek jej terminologickej konfúznosti, zapríčinenej nesystémovými Hodžovými zásahmi, hovorí celkom jasným jazykom. Rozväzuje zväzok Slovákov s Uhorským kráľovstvom tým, že sa prihlásila k samourčovaciemu právu a vyhlásila sa za jediného oprávneného činiteľa hovoriť v mene slovenského národa. Na tomto základe sa prihlásila k spoločnému česko-slovenskému štátu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že termín vetva česko-slovenského národa – či už to týmto spôsobom upravil Milan Hodža, alebo to bolo aj v originálnom texte – je v deklarácii chápaná ako subjekt, čo koniec koncov potvrdzuje aj záverečná pasáž deklarácie, kde sa zdôrazňuje: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.[22]“ Ako vidno, aj Deklarácia slovenského národa bola zostavená v duchu Memoranda národa slovenského a deklarantom išlo o naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa a nie o to, čo zamýšľalo vyhlásenie českého Národného výboru, teda kapitulácia na vlastný národný život a pripojenie sa k „historickým krajinám“ s cieľom splynutia Slovákov do jednotného „československého“, teda českého národa. A, samozrejme, treba pripomenúť, že aj v tomto dokumente sa slovo česko-slovenský dôsledne píše so spojovníkom. Slováci žiadne „bezpomlčkové“ Československo nechceli a ani zaň nebojovali. Preto ho ani nemá zmysel oslavovať štátnym sviatkom, pretože by sme tým ex post legitimizovali všetky snahy takmer všetkých českých politických reprezentácií v nasledujúcich desaťročiach, ktoré sa snažili etnicky, ale najmä politicky asimilovať slovenský národ.

Oponenti tohto môjho názoru budú tvrdiť jednak nepravdivo, že Česko-Slovensko zachránilo slovenský národ pred zánikom, a jednak, že slovenský národ práve vďaka existencii Česko-Slovenska dospel do štádia, keď mohol prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Ja si však dovoľujem tvrdiť, že do tohto štádia sme dospeli síce v rámci Česko-Slovenska, ale napriek snahám či už masarykovsko-benešovskej alebo gottwaldovsko-novotnovskej českej politickej reprezentácii. Jedna sa nás snažila „zrušiť“ v rámci liberálno-demokratických politických postupov, druhá tvrdými a vulgárnymi boľševickými metódami. Jedni na to zakladali ústavy a katedry, na ktorých zdôvodňovali neexistenciu slovenského národa, odsudzovali štúrovský „rozkol“ a blúznili o raji, ktorý Slovákov čaká, keď sa zrieknu  tej svojej „kočištiny“. Druhí mali na vytvorenie „čechoslováckeho“ raja na zemi iné techniky. Formálne síce uznávali existenciu slovenského národa, ale pre tých, ktorí sa snažili z tohto uznania vyvodiť aj politické a štátoprávne závery, to v ich režime nemali ľahké. Mali pre nich vybudované „pohodlné“ cely vo väzniciach a dlhodobé žaláre. Žiaľ, najmä začiatkom 50. rokov aj šibenice. Ak by si niekto myslel, že po federalizácii Česko-Slovenska tlaky na asimiláciu, respektíve na potlačenie Slovákov minimálne ako politického národa ustali, ten je na omyle. Mariánom Čalfom pertraktovaná trojjediná ústava, ale aj Havlova „funkční“ federácia boli len odvary rovnakého čaju. Preto si myslím, že sté výročia konca prvej svetovej vojny, rozpadu Uhorského kráľovstva a vznik Česko-Slovenska[23] treba dôstojne osláviť a to je všetko. Dávať pri dnešnej realite minulému štátu väčší význam (napr. oslavovaním ho štátnym sviatkom), aký v slovenských dejinách mal, pokladám za nenáležité.

 

[1] Holotík, Ľ. – Mészaroš, J.: Dejiny Slovenska II., Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1968, s. 281.

[2] Le Petit Parisien, 14. 9. 1921. Citované podľa Dejiny 2/2016. Internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, s. 101.

[3] Pozri text Žiadostí slovenského národa. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Národné literárne centrum, Bratislava 1998, s. 307 – 310.

[4] Tamže.  Text pamätného spisu, s. 318 – 319.

[5] Tamže. Text Memoranda národa slovenského pre uhorskú vládu a Viedenského memoranda pre cisára, s. 336 – 357.

[6] Národné noviny, 8. 1. 1914

[7] Bašibozuk bol príslušník neregulárnych vojenských jednotiek Osmanskej ríše, zväčša albánskej národnosti, ktorých Vysoká porta využívala na terorizovanie balkánskych národov.

[8] Národný hlásnik, 9. 1. 1914.

[9] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 437.

[10] Tamže. List M. jankolu, s. 439.

[11] Tamže. S. 440.

[12] Tamže. Text Clevelandskej dohody, s. 445 – 447.

[13] Tamže. Text Kyjevského protokolu, s. 449 – 450.

[14] Len na okraj treba poznamenať, že prvý návrh, ktorý dal francúzskej vláde na vytvorenie zahraničného vojska z rakúsko-uhorskej armády, požadoval zriadenie Slovenských, nie Česko-Slovenských légií. Pozri: Guelton, F. – Braud, E. – Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik v archívnych dokumentoch Historickej služby francúzskeho ministerstva obrany. VHÚ – MO SR 2009, s. 41.

[15] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 451.

[16] http://tg-masaryk.cz/mapa/index.jsp?id=12&misto=Bystricka.-Letni-pobyty-1888-1901,-1931-1933

[17] Dokumenty slovenskej národnej identity..c.d. Text Pittsburskej dohody, s. 485 – 487.

[18] Juriga, F.: Blahozvesť kriesenia národa slovenského a slovenskej krajiny. Trnava 1937. Text vystúpenia F. Jurigu na uhorskom sneme, s. 284.

[19] Tento koncept štátu sa potom dlhodobo prejavoval napr. v systematickom pomenovaní českej časti republiky ako historických krajín a východných častí ako niečoho, čo nemalo históriu a bolo k historickým krajinám pripojené.

[20] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Vyhlásenie Národného výboru, s. 503

[21] https://urda.blog.sme.sk/c/165643/30-okt-1918-Martinska-deklaracia.html. Text telegramu M. Dulu.

[22] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Text Deklarácie slovenského národa, s. 513 – 514.

[23] Hádam na tomto mieste by bolo treba niečo povedať o písaní názvu bývalého štátu. Názov bez spojovníka symbolizuje to, o čo sa usilovali a čo aj realizovali predstavitelia českého politického tábora. Reprezentuje skutočnosť, že Československo bolo len českou štátnosťou, v ktorej Slovensko hralo podradnú úlohu. Názov so spojovníkom odráža skutočnosť, o ktorú sa usilovali celé desaťročia slovenskí politickí predstavitelia – aby bolo Česko-Slovensko spoločným, a nie českým štátom. Tento názov je jediný správny i z hľadiska znenia Versailleských mierových zmlúv, ktoré dôsledne písali názov štátu so spojovníkom z jednoduchého a praktického dôvodu – nový štát chápali ako štát dvoch národov (peoples), ktoré sa spojili do spoločného štátu. Neviem, prečo by sme si mali pripomínať štát s názvom, pod ktorým nikdy nebol pri vzniku uznaný.

271 Responses

  1. yoss 9. decembra 2018 / 15:25

    co je na tom najvtipnejsie,

    ked Janukovic ustupil, hned na druhy den po podpisani dohody dohoda z 20.2.2014 uz neplatila. aby podfuk bol dokonaly, text dohody stiahli aj z webovych stranok a wikipedie. ako vieme, co nie je na webe, to nejesvuje. potom to sice nejaky cas Jan Carnogursky spominal, ale nikto nevedel, o com to vlastne je. podobnu habaduru sa chystaju urobit aj v Marakeshi, aj ked asi sofistikovanejsiu. keby sme tam poslali upratovacku, stacilo by to na nas medzinarodny zavazok. v tomto pripade kroky kapitana Danka treba schvalit a pochvalit. skoda ze hned vzapati ako je jeho zvykom narobil plno blbosti…

  2. Tučko Bombička 9. decembra 2018 / 18:30

    Yoss,

    ja som sem ten odkaz nedal kvôli Janukovičovi; ten ma nezaujíma ani trochu (o jedného mŕtveho politika viac či menej, koho to zaujíma). Mne sa na tom príbehu (ak je pravdivý) páči niečo iné:

    „28. 2. 2014 priletel Janukovič do Rostova na Done a na tlačovej konferencii prehlásil: „Do Ruska sa mi podarilo dostať vďaka vlasteneckým dôstojníkom. Poviem to takto: boli to dôstojníci, ktorí neprestali plniť svoje povinnosti a pomohli mi zachrániť si život.“

  3. Pomocník 11. decembra 2018 / 20:42

    Zaujímavé budú teraz tie žlté vesty. Je to (aj vo Francúzsku) podľa mňa niekým organizované, ale neviem zatiaľ kým a hlavne prečo. Teoreticky by tentokrát naozaj mohlo ísť o Rusko, keďže odhadujem, že pripravujú protiútok na budúci rok (?) a na to je vždy dobré najprv vyvolať niekde chaos. Zdôrazňujem tentokrát, lebo inak ide sa väčšinou o Rusku klame. Asi by sme pomaly začať kupovať konzervy.

  4. Pomocník 11. decembra 2018 / 20:47

    Vyzerá to, že Pellegrini bude v pozícií Jakeša – hromozvodu, ktorý sa tam ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

  5. yoss 12. decembra 2018 / 12:35

    esteze sa pan Hrnko stihol distancovat, uz to prichadza aj na Slovensko

    1500 eur mesačne navyše pre každého poslanca žne prvé ovocie: Hnutie žltých viest prichádza aj na Slovensko
    Bratislava 11. decembra 2018
    Hnutie žltých viest sa z Francúzska rozširuje po celej Európe. “Dorazilo”už do Holandska, Belgicka, Nemecka, Švédska a do Čiernej Hory. Náznaky však vidieť už aj na Slovensku. Na sociálnych sieťach to medzi ľuďmi vrie a vznikla aj stránka Hnutie Žlté vesty Slovensko, ktorej administrátori chystajú akciu.

    ht tps://www.hlavnespravy.sk/1500-eur-mesacne-navyse-pre-kazdeho-poslanca-zne-prve-ovocie-hnutie-zltych-viest-prichadza-aj-na-slovensko/1605772#

  6. Tučko Bombička 12. decembra 2018 / 13:21

    Oprava: beriem späť prvú vetu. Stále zabúdam, čo tu vlastne robíme.

  7. yoss 12. decembra 2018 / 13:49

    Tucko,
    finta je v niecom inom a sice, ze ONI SI MOZU DOVOLIT, aby nam davali prikazy. preco je to tak, to je zlozita a osemetna otazka. niekedy je dobre ustupit na vopred nachystane pozicie a tam zacat klast odpor. s tymi palivovymi clankami od Westinghouse je to nielen velmi drahe, ale aj velmi velmi nebezpecne, nakolko s aplikaciou clankov na nase reaktory VVER su znacne technicke problemy. uz len kvoliva tomuto je dobre, ze Kotleba sedi v parlamente, lebo od pana Hrnka by sme sa zase nic nedozvedeli 🙂

  8. Pomocník 12. decembra 2018 / 15:19

    Keď vám niekto na ulici usekne hlavu alebo hodí na hlavu bombu, potom si stále opakujte „Seriem vám na žlté vesty, seriem vám na žlté vesty….“ Vám očividne nedochádza, o čo tu ide (ak im to vyjde). A ak vás namiesto toho až teraz udivuje, že nám tu velia Američania, tak vám poviem novinu: je to tak už od roku 1990 a definitívne od roku 1998. A keby len velili…

  9. Tučko Bombička 12. decembra 2018 / 15:37

    Nikto nám tu nevelí.
    To my tu doma máme ľudí, ktorí si „rozkazy“ pýtajú – a dobrovoľne.
    Že s tým plnením „rozkazov“ ide ruka v ruke podpora a možnosť vyšplhať sa na najvyššie pozície v štáte (či udržať sa v nich) je iná vec.

  10. Pomocník 12. decembra 2018 / 16:27

    „Nikto nám tu nevelí.“ Tak tak dobre som nezasmial už ani nepamätám.

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. decembra 2018 / 17:14

    Ale páni, nedramatizujte. Takýchto návštev výboru zo strany zahraničných veľvyslancov je do roka asi 5 až šesť. Mal som už návštevu Brita, Rusa, Kazacha, Azerbajdžanca, Palestínca, myslím, že aj Inda. Palestínec nás žiadal napr. o to, aby sme neprijali rezolúciu o antisemitizme, v ktorej by sa za antisemitizmus považovala kritika Izraelu. To sa nakoniec aj stalo, lebo záväzná rezolúcia odsudzuje všeobecne len antisemitizmus. Všetci prišli s lobingom, podobne ako včera prišiel veľvyslanec USA. Išlo to riadne cez protokol a všetci poslanci boli vopred informovaní, že veľvyslanec USA bude chcieť hovoriť o energetickej bezpečnosti. Povedal nám stanovisko svojej vlády, viacerí sme sa informovali o podrobnostiach. Niekoľkokrát som vyzval pána Kotlebu, či sa nechce zapojiť do diskusie. Nemal záujem. Potom strieľa od búčka, ako keby slovenský parlament bol len prevodnou pákou cudzích záujmov. Ale čo už. V politike treba zaujať.

  12. yoss 12. decembra 2018 / 19:08

    co sa tyka zmienovanej krachujucej firmy W., nie je to ziadna sranda, aj US ambasador musi skakat ako zapiskaju. Babisove nedavne neprijemnosti maju tiez suvis s W., rozhoduje sa tam o investicii za 300miliard CK, ktoru Babis chce dat niekomu inemu, tak sa ho (logicky) snazili vymenit…

    W. krachuje vsade kam vstupi, nielen v USA, kde ohlasili bankrot. na UA je zopar zavretych reaktorov, ktore skusali prejst na nove krasne palivove tyce od W. problemy maju s nimi aj v Japonsku, konkretne firma Toshiba, ktora prevzala ich aktiva. je toho vela
    staci tdat do googla „westinghouse bankrupcy“

    co je za tym, ze W. nezvlada technicke naroky, radsej zaraba na roznych podfukoch, tazko povedat. mozno celkovy upadok inzinierskych znalosti, ved americania nedokazali okopirovat ani ruske raketove motory RD180 a to mali od Jelcina vsetky technicke podklady a aj ludi si popretahovali. W. je toxicka a nebezpecna zalezitost, pochybujem, ze pani poslanci maju o tom ake take znalosti, aby o tom nejako vedeli rozhodovat. ide to po osvedcenej linii politickeho lobbingu cez rozne mimovladky a stavim sa, ze conevidiet sa ohlasi Kiska s prejavom, kde bude nabadat v zaujme slobody, pokroku a demokracie nadviazat s touto firmou uzsie styky a spolupracu!

    uraduju v zmysle „porucime vetru desti“

    …Westinghouse si jako subdodavatele konstrukce vybral společnost Shaw Group pod vedením Jamese Bernharda ml., kterého časopis Forbes popisuje jako „wheeler and dealer“, tedy bezohledného podnikatele bez jakýchkoliv zábran. Bernhard vybudoval z malého louisianského strojírenského závodu prostřednictvím sady akvizicí jednu z 500 největších amerických společností, ale nikdy se nezabýval výstavbou jaderných elektráren. Vyřešil to tak, že koupil bankrotující firmu Stone & Webster, která postavila řadu amerických jaderných elektráren v 50. a 70. letech. To pomohlo získat společnosti Shaw Group důvěryhodnost nutnou k získání obou kontraktů.

    Relikt ze Stone & Webster už nebyl schopen stavět jaderná zařízení, protože to nedělal 30 let. Nově splácaná firma nikdy nepostavila žádné nové jaderné zařízení, neměla ani technologie, ani vyškolené zaměstnance. Shaw společně s americkými vládními daňovými úlevami a přísliby nákladových limitů a státních záruk na úvěry dal Toshibě takovou nabídku, která se nedala odmítnout. Ale firmě Shaw se nedařilo, regulátoři ji kritizovali za lajdáckou práci, došlo k podstatnému překročení nákladů a vážnému zpoždění, projekt se dostal do skluzu. Bernhard se rozhodl z toho vyvléknout a prodal Shaw Group výše zmiňované společnosti CB&I za přemrštěných 3,3 mld. USD a zbavil se tím veškeré zodpovědnosti.

  13. Pomocník 12. decembra 2018 / 19:38

    Aký je pán Hrnko váš názor na tie stíhačky (cena, kvalita, (ne)dobrovoľnosť atď.). Ale skúste úprimne.

  14. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. decembra 2018 / 23:16

    Úprimne? Z možnosti (reálnych, nie vysnívaných), ktoré Slovensko malo, je to najlepšia kúpa v porovnaní cena versus kvalita. Slovensko je krajina, ktorá nemôže kapitulovať na svoju vlastnú obranu a potrebuje mať aj funkčné letectvo. Gripeny, ktoré boli ako alternatíva, žiadnou alternatívou neboli, ak chceme dodržať to, čo je napísané v druhej vete. Na to, aby sa naši letci hrali na vojakov, sme príliš chudobná krajina. My nepotrebujeme mať baletky, ale vojakov. Žiaľ, nikto ešte neprekul kanóny na pluhy!

  15. Pomocník 12. decembra 2018 / 23:57

    Dobre, povedzme, že je to presne tak (že teda tieto americké mali najlepší pomer cena a kvalita) – ja to neviem posúdiť – a povedzme, že má pre Slovensko ako jednu z najmenších krajín v okolí (a teda krajín s armádou, ktorá by čisto podľa veľkosti ako prvá vždy prehrala) vôbec reálny význam mať tieto lietadlá atď. Ja len pripomínam (teraz ide o niečo ako svedomie), že ekonomicky taký veľký výdavok v takej malej krajine na niečo, čo možno (ak dá boh) nikdy seriózne nepoužijeme a čo inak ani nepredstavuje investíciu v pravom zmysle slova, ten problém, že tie peniaze budú nepriamo, ale veľmi citeľne, skôr či neskôr chýbať inde, napríklad v zdravotníctve. De-facto touto kúpou nepriamo zabijeme niekoľko ľudí v zdravotníctve, v sociálnom systéme atď. Veľa ľudí si toto neuvedomuje, tak to len pripomínam. A nie je to otázka, či sa to stane, je to len otázka, či dnes alebo až neskôr (pri splácaní úverov). Samozrejme v prípade, že bude nejaká vojna (čo je dosť možné) a nejakým zázrakom tie lietadlá Slovensku seriózne pomôžu, tak to vyrovná tie straty inde, ale aká je šanca, že sa to stane?

  16. yoss 14. decembra 2018 / 11:26

    ZLTA REVOLUCIA! zlte vesty zverejnili politicky program! napriklad:

    1. Změnit ústavu tak, aby odpovídala vládě lidu a z iniciativy lidu rozhodnout o referendu.

    2. Zakázat lobování a ovlivňování. Doživotně zakázat osobám trestaným zaujímat volené funkce a zakázat zaujímat několik volených funkcí současně.

    3. Odejít z EU a vrátit Francii politickou, finanční a hospodářskou svrchovanost.

    4. Zamezit vyhýbání se daním a vrátit 60 miliard EUR, které dluží státu 40 největších společností. Zastavit privatizaci a státu vrátit již privatizovaná letiště, železnice a dálnice, parkoviště a další.

    6. Z cest odstranit radary, které nepomáhají předcházet nehodám, ale jsou zastřenou daní.

    7. Z národního systému vzdělávání vyloučit ideologii a přehodnotit destruktivní a diskreditační metody výuky.

    8. Ve sféře justice: Čtyřikrát zvýšit rozpočet a v zákonech zohlednit maximální dobu čekání na právní procedury, udělat soudní systém jednodušší a soudnictví – veřejně dostupné a bezplatné.

    9. Učinit média veřejně dostupná a zakázat propagandu. Médiím ukončit subvence a představitelům masových médií daňové výhody, odmítnout „kmotrovství“ mezi médii a politiky a zlikvidovat mediální monopoly.

    co je pre Slovensko zaujimave z hladiska nakupu predrazenych americkych F16, v ktorych len taka obycajna nalepka On/Off stoji cca $100, zlte vesty pozaduju aj vystupenie z NATO.
    to by znamenalo, ze pre EU by mohlo byt nepriatelske aj USA (zalezi na tom, akeho blbca si tam zvolia, kto ovlada hlasovanie v tamojsom Knesete), pricom F16 budu proti tomuto nepriatelovi nepouzitelne, nakolko americania na nich jednoducho vypnu riadenie cez backdoors. v zmysle vselijakych predpovedi sa geopoliticke pomery v strede Europy prudko zmenia v najblizsich troch rokoch, zda sa, ze je to tu, zmena prichadza v podobe zltych viest…

  17. Milanko 14. decembra 2018 / 18:02

    Yoss, ďakujem že ste to sem dali. …Mainstreamové média toto nezverejnia – aj preto sú bezcenné. Až na bod 3 sú to pre slovenských voličov prebrateľné body.. zvlášť bod 1, .Sú to úžasné požiadavky. Pán Hrnko, sa poučte . čo zvlášť tvorcom Ústavy SR vyčítame je znefukčnenie referenda privysoký – nereálnym kvóron . podľa mňa tak vysoký sa tam dal úmyselne- referendum akože máme, ale vlastne ho nemáme…..50 percent sa dá dosiahnuť iba s vypätím všetkých síl a to ani jedna strana nesmie vyzývať k neúčasti, ale úplne všetky k účasti.

  18. Pomocník 14. decembra 2018 / 21:53

    Pár dní to vyzeralo, že z toho niečo reálne vznikne (bez ohľadu na to, či to človek berie pozitívne alebo negatívne) a nie som prorok, ale aktuálne to vyzerá skôr tak, že tajné služby spustia ešte pár akcií typu Štrasburg (na osvedčené odvedenie pozornosti) a pár ľuďom sa osobne povyhrážajú (takto „porazili“ napr. Occupy Wall Street) a je po vestách. Uvidíme…Inak tie požiadavky sú miestami až prekvapivo slabé, ja by som na ich mieste pritvrdil.

  19. Milanko 15. decembra 2018 / 0:53

    Pán Hrnko, vaša ministerka dnes na Pravda.sk povedala, že potraviny medziročne zdraželi o 5,6 percenta. Dôchodky ale vrastú (dôchodcovská inflácia) iba o 2,percentá, čo znamená, že si budú môcť kúpiť menej jedla. Platy poslancov sa zdvihnú ale o 10 percent. ….Môžete mi toto všetko logicky vysvetliť? Toto čo znamená? Ktorú stranu vlastne majú voliť dôchodci , ktorá bude v parlamente zastupoval ich záujmy?Dnes to nie je zrejme nik.

  20. Milanko 18. decembra 2018 / 20:41

    Pán Hrnko, to ste dobre povedali o Kiskovi – ja si myslím, že ak nebude odvolaný v parlamente, bude to veľmi zlý signál pre občanov, ale aj pre budúcich kandidátov. My občania ho už nevieme odvolať, to musia spraviť občanmi zvolení poslanci – mali to už spraviť – neviem na čo čakáte.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *