Prečo by nemal byť 28. október štátnym sviatkom Slovenskej republiky

Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským  Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa.

O čo teda Slovákom išlo od etablovania sa ako moderného európskeho národa v revolučných rokoch 1848 – 1849, o čo sa snažili ich reprezentanti v spoločnom česko-slovenskom zahraničnom odboji v rokoch prvej svetovej vojny a porovnajme to s tým, čo im 28. október 1918 priniesol. Odpovedzme si aj na otázku, keďže prínos česko-slovenského štátu pri završovaní emancipácie slovenského národa nemožno opomenúť, ktorým dátumom Slovensko skutočne vstúpilo do tohto štátu, kedy prejavilo vôľu byť jeho súčasťou. Pretože o tom, kam malo patriť Slovensko, nemohli rozhodnúť zo slovenského pohľadu nekompetentní zástupcovia českého národa, ale výlučne a jedine legitímni  zástupcovia slovenského ľudu. Takže ak niečo, nejaký dátum by mal byť povýšený na štátny sviatok, mal by to byť dátum, kedy národ, resp. jeho reprezentanti konali aktívne a v záujme národa, nie keď niekto o národe rozhodol a ešte k tomu proti jeho elementárnemu záujmu.

Na úvod by som pripomenul dva citáty dvoch reprezentantov dvoch úplne odlišných štátnych útvarov, ale svojím spôsobom vypovedajúcim o ich spoločnom charaktere. Možno niekto bude tvrdiť, že sú to dva citáty z rôznych období, ale okrem formálnej rozdielnosti, obsahom sú totožné. Keď Svetozár Miletič, poslanec Uhorského snemu, protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a žiadal, aby jej majetok bol odovzdaný slovenskému národu, vtedajší minister vnútra a neskorší pätnásťročný premiér Uhorska Koloman Tisza povedal, že nepozná v Uhorsku slovenský národ[1]. Keď sa v roku 1922 pýtali prezidenta Česko-Slovenskej republiky na otázku slovenského národa, tak odpovedal, že slovenský národ neexistuje, je to výmysel maďarskej propagandy[2]. Nuž, dalo by sa povedať dva fatálne odsudky, dva odsudky, ktoré hovoria, že slovenský národ neexistuje, nie je.  Jeden tvrdí, že ho nepozná, druhý, že si to niekto vymyslel. A nikto sa nepýtal Slovákov, čo chceli.

Teda pozrime sa, čo tí Slováci chceli, za čo bojovali, za čo boli ochotní položiť svoje životy a čo chceli dosiahnuť tým, že sa pripojili napríklad do česko-slovenských légií, do česko-slovenského zahraničného odboja. Aby sme toto všetko pochopili, musíme sa vrátiť niekoľko desaťročí dozadu, keď sa kládli základy slovenského národnopolitického programu, keď sa tvorila moderná slovenská politika. Základným bodom obratu v slovenskej politike boli Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, v ktorých štúrovská generácia definitívne odpovedala na základnú ontologickú otázku, trápiacu Slovákov dlhšie obdobie, ktorá znela: Sú Slováci samostatný národ, alebo sú súčasťou nejakého väčšieho celku. Odpoveď bola jasná a jednoznačná: Slováci sú národ a ako takým im patria všetky náležitosti, ktoré sú s tým spojené.[3] Za tieto ciele boli ochotní mnohí Slováci pozdvihnúť zbrane a ísť bojovať. Čo chceli dosiahnuť bolo ustanovené v Pamätnom spise, ktorý predložili reprezentanti Slovenskej národnej rady cisárovi 19. marca 1849. Stručne možno povedať, že chceli vyčleniť svoje územie ako samostatný správny celok, aby Slováci boli uznaní za samostatný národ, , aby mali svoj vlastný zákonodarný snem, mali svoju vládu a aby sa úradovalo po slovensky[4].

Tieto princípy boli zakotvené aj do základného politického programu Slovákov v 19. a na začiatku 20. storočia, ktorým bolo Memorandum národa slovenského z roku 1861. Netreba ho celé rozoberať a vykladať, ale boli v ňom zakotvené tri základné princípy. Prvý, ktorým bolo zákonné uznanie Slovákov za svojbytný politický národ (vtedy v rámci Uhorska, ale potom sa ukázalo, že v rámci Uhorska to nie je možné, tak sa hľadali iné cesty). Tu treba ešte podotknúť, že v ontologickom zmysle o existencii samostatného slovenského národa nikto z angažovaných Slovákov už nepochyboval. Druhým bolo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov (v právnom zmysle slova išlo o autonómiu Slovenska). To predpokladalo, aby mali svoju vlastnú autonómnu samosprávu so zákonodarným snemom, lebo len tak si svoje veci mohli riadiť sami podľa svojich potrieb. A, samozrejme, bola tam aj obligátna jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Ostatné všetko už boli len technické veci[5].

Základné body Memoranda národa slovenského boli kľúčové politické ciele pre mnohé generácie Slovákov ako do vypuknutia prvej svetovej vojny, tak aj po roku 1914. Za roky po rakúsko-maďarskom vyrovnaní slovenská politická reprezentácia zaznamenala mnohé vzostupy i pády, ale týchto základných princípov sa jej hlavný prúd nikdy nevzdal. Pritom, ak by si niekto myslel, že slovenská politika mlela v rokoch pred prvou svetovou vojnou z posledného, že Slovákom hrozilo fatálne odnárodnenie a maďarizácia, treba ho vyviesť z omylu. Stačí sa začítať do slovenských národne orientovaných novín a z nich sa dá zistiť, že vtedajší predstavitelia Slovákov videli svoju situáciu pomerne optimisticky, omnoho optimistickejšie, ako to neskôr dobová propaganda, ktorá podporovala ideu čechoslovakizmu, predstavovala a ako sa to v mnohých  publicistických „opusoch“ predstavuje dodnes. Vidieť to aj z úvodníka slovenských Národných novín, ktoré na prahu roku 1914 napísali: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[6]. Tento postoj vyplýval aj z toho, čo sa začalo diať po Berlínskom kongrese z roku 1878, ktorý maďarská politika považovala za svoj veľký úspech. Postupne sa totiž presadzovala myšlienka práva národov na sebaurčenie, čoho absurdným vrcholom bolo, aspoň zo slovenského národného pohľadu, keď sa cisárska Viedeň vyhlásila za tútora práva na sebaurčenie albánskeho národa. To už dojalo aj komentátora Národného hlásnika, ktorý poznamenal: „Slovenský národ odjakživa vynikal vernosťou ku kráľovi. Národ pokojný, pracovitý, s najstaršou kultúrou v krajine — a predsa nemali nás vo Viedni ani za toľko, čo tých pár tisíc všivavých bašibozukov[7] v Albánii. O tých sa viac starajú, ako o nás, bárs nás je desať ráz toľko“[8]. Teda predpokladať od predstaviteľov slovenskej politiky, žeby boli ochotní aktívne ísť do zápasu s Rakúsko-uhorskou monarchiou s cieľom vymeniť maďarské more za český rybníček, v ktorom by sa fatálne utopili, je úplný nezmysel.

To ináč dokazuje celý postup slovenských politických reprezentantov v domácom i zahraničnom odboji, ktorí jednoznačne presadzovali myšlienku slovenskej politickej samosprávy. Nepostrehli však, že mnohé sľuby, ktoré im česká politická reprezentácia dávala niekedy s plnými priehrštiami, niekedy so škrípajúcimi zubami, neboli úprimne myslené. Smerovali len k upokojeniu Slovákov až do času, kým sa nedostali k moci, k ovládnutiu slovenského územia. Potom už na svoje sľuby zabudli a cez svojich „agentov“ vplyvu z radov Slovákov vytvárali situáciu, že tých, ktorí sa domáhali splnenia daných slov, politicky, v niektorých prípadoch i brachiálne eliminovali. Analýza postojov a programových cieľov slovenskej politickej reprezentácie, ktorá bola angažovaná v česko-slovenskom odboji, ukazuje, že tieto postoje boli viac menej konzistentné v nadväznosti na predvojnové slovenské politické smerovanie a vo všetkých rozhodujúcich dokumentoch, ktoré Slováci podpísali s Čechmi, alebo ktoré vytvorili Slováci, sa to jasne prejavuje; napr. aj písaním spojovníka v slove česko-slovenský.

V slovenskej historickej spisbe je všeobecne známe a aj zdôvodnené, prečo sa na roky vojny domáca slovenská politická reprezentácia odmlčala a prečo nechala za seba hovoriť zahraničných, teda zväčša amerických a ruských Slovákov. Americkí Slováci, ktorí od roku 1907 boli združení v Slovenskej lige v Amerike, vyznávali aj mnohé americké hodnoty, akými boli demokracia, federalizmus a sebaurčenie. Je preto viac menej samozrejmé, že keď vypukla vojna začiatkom augusta roku 1914 a keď pocítili potrebu k nej a k osudu slovenského národa zaujať stanovisko, tak popri slovenských politických programoch vychádzali aj z týchto hodnôt. V memorande, ktoré v septembri 1914 vydala Slovenská liga a ktoré hovorilo o tom, o čo sa Slováci budú usilovať v nasledujúcej vojne, boli tieto princípe úplnosti obsiahnuté: „My chceme, aby zavedená a poctivo prevedená bola úplná rovnoprávnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto ustanovujeme, že by všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi. Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“[9]

Americkí Slováci boli okrem iného aj realisti. Uvedomovali si, že po tvrdej, takmer päťdesiatročnej maďarizácii Slováci budú potrebovať zahraničnú pomoc, zahraničného spojenca, s ktorým by mohli svoje sebaurčovacie právo doviesť do úspešného konca. Preto sa v ich radoch rozprúdila diskusia, kde hľadať spojenca  pre ciele, ktoré chceli dosiahnuť. Boli si vedomí aj silného rusofilstva v slovenskej spoločnosti, ale Rusko ako potenciálneho tútora slovenskej zvrchovanosti vylúčili. Rusko pokladali za mocnosť, ktorá bola jednak silná, bola pravoslávna, bola iná ako naše stredoeurópske cítenie. Vylúčili aj Poľsko, ktoré pokladali síce za blízke, bližšie k Slovensku, ale tiež videli, že bolo silné a aj silno nacionalistické a Slováci by v ňom nemohli nejakým spôsobom nájsť ten správny domov. Matúš Jankola, popredný činiteľ Slovenskej ligy a účastník diskusie zhrnul výsledky diskusie nasledovným spôsobom: „Naším heslom musí byť „Preč od Maďarov“, musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi. Rusi sú pravoslávni a sčiastky prisilní, pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, ale tiež arogantní, domýšľaví a dosť neznášanliví a pre nás prisilní vo všetkom. Spojiť môžeme sa iba s Čechmi. Na príklad nech nám je Rakúsko-Uhorsko. Vláda, najvyššia diplomacia, vojsko, spoločné a ostatné všetko samé.[10]“ Teda nevidieť tam žiadne snahy o splynutie s Čechmi, žiadne, ani dočasné ústupky od memorandového programu,  práve naopak. Dokonca M Jankola bol tak prezieravý, že počítal aj s tým, že Česi sa budú snažiť Slovákov majorizovať a ovládať: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší. Slováci… vždy zachovajú si svoj charakter[11].“ Jeho kalkul však nepočítal s tým, že za obdobie jednej generácie sa zmení „duch doby“ a zapríčiní to, že kým vznik Česko-Slovenska bol spojený so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, zavŕšenie konsolidácie slovenského národného telesa sa odohrávalo v čase nástupu najtemnejšej európskej diktatúry a vtlačilo je pečať doby. Pri patričnom zneužití tohto faktu zo strany českej politiky sa tak zavŕšenie slovenskej emancipácie posunulo o ďalšie dve generácie.

Na základe úvah o budúcnosti slovenského národa po skončení veľkej vojny v Slovenskej lige bola prijatá koncepcia spolupráce s americkými Čechmi s cieľom vytvoriť spoločný štát s Čechmi a podporiť všetky úsilia smerujúce k dosiahnutiu tohto cieľa. Prvým hmatateľným výsledkom tejto politiky bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. V dohode sa hovorí o samostatnosti Českých krajín  a Slovenska, teda o samostatnosti dvoch území a dvoch národov, ktoré mali byť spojené vo  federatívnom zväzku českých krajín a Slovenska.  Čo však je podstatné z pohľadu legitímnosti 28. októbra 1918 vo vzťahu k Slovensku je systémové písanie adjektíva česko-slovenský so spojovníkom[12]. Teda nikde sa tam nehovorí o tom, že by Slováci mali v pripravovanom novom štáte prísť o to, čo bolo z ich pohľadu podstatné, čo sa snažili celé generácie slovenských národovcov – o svoje samostatné bytie a existenciu. Koloman Tisza chcel utopiť Slovákov v maďarskom mori, nuž ale Slováci sa nechceli ísť topiť ani do českého rybníčka. Slováci chceli mať svoj vlastný rybník a chceli spoločne s Čechmi spravovať svoju budúcu vlasť. Asi tak by sme popopísali to, o čo našim predkom v minulosti išlo.

Na Clevelandskú dohodu ideovo nadväzoval aj Kyjevský protokol z 29. augusta 1916, ktorého podpísanie zabezpečil Milan Rastislav Štefánik tým, že spojil slovenské a české spolky v Rusku. Kyjevský protokol hovorí o vytvorení Česko-Slovenska, opäť so spojovníkom[13]. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu, čo tiež svedčí o tom, že Štefánik nebol žiaden zaslepený čechoslovakista, akého by ho niektorí večne včerajší radi videli[14]. V neskoršom zápise, ktorý nadväzoval na Kyjevský protokol, sa hovorí: „Programový cieľ Slovákov v Rusku v roku 1916: Náš cieľ je slobodný slovenský národ. Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečené úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu.“[15] O to išlo tým, ktorí vstupovali do Česko-slovenských légií, organizovaných v Rusku Milanom Rastislavom Štefánikom.

T. G. Masarykovi sa nepáčila Clevelandská dohoda, pretože jeho koncept budovania štátu bol trochu iný a hovoril o nezávislých Čechách, o nezávislej Bohémii. Jeho politika voči Slovensku bola svojím spôsobom imperiálna. K obnovovanému českému štátu chcel pripojiť a neskôr pohltiť Slovensko, aby tak prelomil fatálne uzavretie Čechov v nemeckom obkľúčení. S týmito politickými koncepciami chodil na Slovensko už pred prvou svetovou vojnou, ale narazil na striktný odpor politikov na čele Slovenskej národnej strany, najmä S. Hurbana Vajanského, ktorý sa s ním dostal do ostrého, dokonca osobného rozporu.[16] Pri napĺňaní svojich politických koncepcií však nemohol opomenúť obrovskú slovenskú menšinu v Amerike. Bola silná, bola vplyvná a najmä mala obrovské peniaze, ktoré na oslobodenie Slovákov a spoločnú česko-slovenskú zahraničnú akciu vyzbierala jej strešná organizácia Slovenská liga v Amerike v radoch slovenských krajanov. Ak by ju nedostal na svoju stranu, musel by na svoj sen o prelomenie nemeckej blokády Čechov cez slovenské územie zabudnúť. Preto ich prišiel v roku 1918 presviedčať o svojej pravde, ale najmä o tom, že federácia nie je dobrá, že to nie je dobré riešenie pre budúci štát. Americkí Slováci ho však prinútili, aby im on predložil svoju koncepciu, ktorá by podľa neho mala vyhovovať aj Čechom aj Slovákom. Nuž dlho trvalo, kým T. G. Masaryk skoncipoval dohodu, ktorá by vyhovovala zástupcom Slovákov v Amerike a ktorá by zabezpečila podporu – i tých spomínaných milión dolárov – jeho zahraničnej akcii. Tak vznikla Pittsburská dohoda, ktorá garantovala Slovákom všetky základné požiadavky tak, ako to vyplývalo z memorandového programu i základných aktov slovenských krajanských organizácií. T. G. Masaryk dokument 30. mája 1918 v Pittsburghu podpísal a znova podpísal aj jeho kaligrafickú verziu už ako zvolený česko-slovenský prezident. Netreba prízvukovať, že obsahovala aj pre Slovákov podstatný spojovník.[17] Je veľmi pravdepodobné, že už keď ju podpisoval, bol rozhodnutý ju nesplniť. Po získaní moci v štáte zhodil všetky masky a bezostyšne ju vyhlásil za zdrap papiera a za falzum. To, že falzum bola jeho Republika bez spojovníka, štát, ktorý pod názvom, zakotveným v Ústave z 28. februára 1920, nikdy nevznikol a nikto ho v tejto podobe ani neuznal, ho neznepokojovalo. Smutné je, že si túto skutočnosť nevšimli slovenskí čechoslováci dodnes.

Podstatné je však aj to, čo chceli Slováci doma. Zainteresovaní slovenskí činitelia vedeli, čo sa robí v zahraničí v prospech slovenskej a českej veci. Vedeli, že sa pripravuje nový česko-slovenský štát, a preto sa začali už od začiatku roku 1918 pripravovať na to, aby mohli participovať na jeho vytvorení, aby sa aktívne zúčastnili na svojom oslobodení. Vedeli, že nemôžu vystúpiť príliš skoro, lebo uhorská vláda bola až do konca vojny dostatočne silná, aby im brachiálnou mocou mohla prekaziť politické plány. Preto postupovali dôverne, v rámci výkonných orgánov SNS sa pripravovali na vytvorenie Slovenskej národnej rady, ktorá by vo vhodný okamžik povedala, čo Slováci chcú získať po skončení vojny. Akým smerom sa uberali myšlienky v radoch vedúcich predstaviteľov slovenskej politickej elity doma, dáva pomerne presné svedectvo vystúpenie Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918 v Uhorskom sneme. Ferdiš Juriga v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil tri zásadné body, ktoré sa objavili aj v nescenzúrovanej Deklarácii slovenského národa z 30. Októbra 1918. Prvým bolo konštatovanie, že uhorské orgány, to znamená vláda a snem, nie sú kompetentné rozhodovať v slovenskej otázke. Druhým bolo neobmedzené sebaurčovacie právo pre Slovákov. A tretím bola požiadavka, aby Slováci mali samostatné zastúpenie na mierovej konferencii[18].

Keď analyzujeme, ako bol vyhlásený „československý“ štát 28. októbra 1918 českým Národným výborom, musíme povedať, že vo vzťahu k Slovákom, ktorí venovali svoj čas, svoj život a svoje peniaze na oslobodenie spoločne s Čechmi, bolo neúprimné. Neúprimné bolo v tom, že obyčajne sa v deklaráciách vyhlasuje v mene niekoho, niečo a čo s tým sleduje. Vyhlásenie „československého“ štátu však tieto náležitosti nemalo. Nemohlo ich mať, keď chceli českí politickí reprezentanti vyhlásiť svoj štát v duchu, ktorý fumigoval slovenský národný rozmer. Im nešlo totiž o vytvorenie nového, spoločného štátu so Slovákmi, ale o obnovenie českého štátu rozšíreného o Slovensko.[19] Preto vyhlásenie Národného výboru začína úplne netypický vetou. „Samostatný československý štát vystúpil do života.[20]“ Nemohli vyhlásiť štát v mene neexistujúceho československého národa, lebo by ho učinili zmätočným, neplatným. Ale tým, že sa vyhlásil samostatný „československý“ štát, v jeho rámcoch dodatočne skonštruovali aj „československý“ národ. Z celého znenia vyhlásenia vidieť, že česká politická reprezentácia si išla za svojím „imperiálnym“ cieľom a ani perspektívne nepočítala s uspokojením slovenských národných požiadaviek a cieľov, smerujúcich k slovenskej samospráve. Z čisto vecného hľadiska preto nemožno pokladať vyhlásenie z 28. októbra 1918 za založenie česko-slovenského štátu ako spoločného štátu dvoch národov a jeho legitimita vo vzťahu k Slovensku je veľmi sporná. Nikto z aktérov vyhlásenia vrátane V. Šrobára, ktorý je pod ním podpísaný, nemal na niečo takéto mandát od slovenského národa a vyhlásenie bolo v rozpore s programovými cieľmi, s ktorými Slováci vstupovali do spoločného zápasu s Čechmi a ktoré boli zakotvené v Pittsburskej dohode.

Až prijatie Deklarácia slovenského národa 30. októbra 1918 vytvorilo právny rámec, ktorý možno pokladať za slovenský súhlas so vznikom česko-slovenského štátu. Avšak s akým štátom Slováci vyslovili súhlas, jasne hovorí telegram predsedu Slovenskej národnej strany a predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu do Prahy po podpísaní deklarácie. Jasne sa v ňom hovorí, že „Slovenska národná strana stoji na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindukuje pre slovensky národ účasť na utvorení samostatného státu – pozostávajúceho zo Slovenska – Čiech – Moravy a Sliezska[21]. Práve tento telegram vyjasňuje (aj v korelácii s vystúpením Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918), ktoré pasáže boli Milanom Hodžom z pôvodného textu deklarácie vyškrtnuté. Išlo najmä o zdôraznenie toho, na akom základe Slováci vstupujú do spoločného štátu – teda na základe neobmedzeného samourčovacieho práva slovenského národa a že si žiadajú samostatné zastúpenie na mierovej konferencii.  Napriek konfúznosti jej textu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla Hodžovými nesystémovými škrtmi a vsuvkami, musíme Deklaráciu slovenského národa z 30. októbra 1918 pokladať za dokument štátoprávneho charakteru, ktorý rozhodol o odchode Slovákov z Uhorského kráľovstva (to je jeho primárny význam) a prihlásenie sa k spoločnému štátu s Čechmi. Podotýkam, že prihlásenie sa k spoločnému štátu, nie pripojenie sa k obnovenej českej štátnosti rozšírenej o územie, na ktorom Slováci od nepamäti žili.

Pri hodnotení Deklarácie slovenského národa treba povedať, že mnohé generácie odporcov slovenskej suverenity jej upierali štátoprávny význam a skalní čechoslováci to robia dodnes. Radi by videli len ten dátum vzniku Česko-Slovenska, ktorý eliminoval oprávnené štátoprávne nároky Slovákov. Napriek jej terminologickej konfúznosti, zapríčinenej nesystémovými Hodžovými zásahmi, hovorí celkom jasným jazykom. Rozväzuje zväzok Slovákov s Uhorským kráľovstvom tým, že sa prihlásila k samourčovaciemu právu a vyhlásila sa za jediného oprávneného činiteľa hovoriť v mene slovenského národa. Na tomto základe sa prihlásila k spoločnému česko-slovenskému štátu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že termín vetva česko-slovenského národa – či už to týmto spôsobom upravil Milan Hodža, alebo to bolo aj v originálnom texte – je v deklarácii chápaná ako subjekt, čo koniec koncov potvrdzuje aj záverečná pasáž deklarácie, kde sa zdôrazňuje: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.[22]“ Ako vidno, aj Deklarácia slovenského národa bola zostavená v duchu Memoranda národa slovenského a deklarantom išlo o naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa a nie o to, čo zamýšľalo vyhlásenie českého Národného výboru, teda kapitulácia na vlastný národný život a pripojenie sa k „historickým krajinám“ s cieľom splynutia Slovákov do jednotného „československého“, teda českého národa. A, samozrejme, treba pripomenúť, že aj v tomto dokumente sa slovo česko-slovenský dôsledne píše so spojovníkom. Slováci žiadne „bezpomlčkové“ Československo nechceli a ani zaň nebojovali. Preto ho ani nemá zmysel oslavovať štátnym sviatkom, pretože by sme tým ex post legitimizovali všetky snahy takmer všetkých českých politických reprezentácií v nasledujúcich desaťročiach, ktoré sa snažili etnicky, ale najmä politicky asimilovať slovenský národ.

Oponenti tohto môjho názoru budú tvrdiť jednak nepravdivo, že Česko-Slovensko zachránilo slovenský národ pred zánikom, a jednak, že slovenský národ práve vďaka existencii Česko-Slovenska dospel do štádia, keď mohol prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Ja si však dovoľujem tvrdiť, že do tohto štádia sme dospeli síce v rámci Česko-Slovenska, ale napriek snahám či už masarykovsko-benešovskej alebo gottwaldovsko-novotnovskej českej politickej reprezentácii. Jedna sa nás snažila „zrušiť“ v rámci liberálno-demokratických politických postupov, druhá tvrdými a vulgárnymi boľševickými metódami. Jedni na to zakladali ústavy a katedry, na ktorých zdôvodňovali neexistenciu slovenského národa, odsudzovali štúrovský „rozkol“ a blúznili o raji, ktorý Slovákov čaká, keď sa zrieknu  tej svojej „kočištiny“. Druhí mali na vytvorenie „čechoslováckeho“ raja na zemi iné techniky. Formálne síce uznávali existenciu slovenského národa, ale pre tých, ktorí sa snažili z tohto uznania vyvodiť aj politické a štátoprávne závery, to v ich režime nemali ľahké. Mali pre nich vybudované „pohodlné“ cely vo väzniciach a dlhodobé žaláre. Žiaľ, najmä začiatkom 50. rokov aj šibenice. Ak by si niekto myslel, že po federalizácii Česko-Slovenska tlaky na asimiláciu, respektíve na potlačenie Slovákov minimálne ako politického národa ustali, ten je na omyle. Mariánom Čalfom pertraktovaná trojjediná ústava, ale aj Havlova „funkční“ federácia boli len odvary rovnakého čaju. Preto si myslím, že sté výročia konca prvej svetovej vojny, rozpadu Uhorského kráľovstva a vznik Česko-Slovenska[23] treba dôstojne osláviť a to je všetko. Dávať pri dnešnej realite minulému štátu väčší význam (napr. oslavovaním ho štátnym sviatkom), aký v slovenských dejinách mal, pokladám za nenáležité.

 

[1] Holotík, Ľ. – Mészaroš, J.: Dejiny Slovenska II., Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1968, s. 281.

[2] Le Petit Parisien, 14. 9. 1921. Citované podľa Dejiny 2/2016. Internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, s. 101.

[3] Pozri text Žiadostí slovenského národa. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Národné literárne centrum, Bratislava 1998, s. 307 – 310.

[4] Tamže.  Text pamätného spisu, s. 318 – 319.

[5] Tamže. Text Memoranda národa slovenského pre uhorskú vládu a Viedenského memoranda pre cisára, s. 336 – 357.

[6] Národné noviny, 8. 1. 1914

[7] Bašibozuk bol príslušník neregulárnych vojenských jednotiek Osmanskej ríše, zväčša albánskej národnosti, ktorých Vysoká porta využívala na terorizovanie balkánskych národov.

[8] Národný hlásnik, 9. 1. 1914.

[9] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 437.

[10] Tamže. List M. jankolu, s. 439.

[11] Tamže. S. 440.

[12] Tamže. Text Clevelandskej dohody, s. 445 – 447.

[13] Tamže. Text Kyjevského protokolu, s. 449 – 450.

[14] Len na okraj treba poznamenať, že prvý návrh, ktorý dal francúzskej vláde na vytvorenie zahraničného vojska z rakúsko-uhorskej armády, požadoval zriadenie Slovenských, nie Česko-Slovenských légií. Pozri: Guelton, F. – Braud, E. – Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik v archívnych dokumentoch Historickej služby francúzskeho ministerstva obrany. VHÚ – MO SR 2009, s. 41.

[15] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 451.

[16] http://tg-masaryk.cz/mapa/index.jsp?id=12&misto=Bystricka.-Letni-pobyty-1888-1901,-1931-1933

[17] Dokumenty slovenskej národnej identity..c.d. Text Pittsburskej dohody, s. 485 – 487.

[18] Juriga, F.: Blahozvesť kriesenia národa slovenského a slovenskej krajiny. Trnava 1937. Text vystúpenia F. Jurigu na uhorskom sneme, s. 284.

[19] Tento koncept štátu sa potom dlhodobo prejavoval napr. v systematickom pomenovaní českej časti republiky ako historických krajín a východných častí ako niečoho, čo nemalo históriu a bolo k historickým krajinám pripojené.

[20] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Vyhlásenie Národného výboru, s. 503

[21] https://urda.blog.sme.sk/c/165643/30-okt-1918-Martinska-deklaracia.html. Text telegramu M. Dulu.

[22] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Text Deklarácie slovenského národa, s. 513 – 514.

[23] Hádam na tomto mieste by bolo treba niečo povedať o písaní názvu bývalého štátu. Názov bez spojovníka symbolizuje to, o čo sa usilovali a čo aj realizovali predstavitelia českého politického tábora. Reprezentuje skutočnosť, že Československo bolo len českou štátnosťou, v ktorej Slovensko hralo podradnú úlohu. Názov so spojovníkom odráža skutočnosť, o ktorú sa usilovali celé desaťročia slovenskí politickí predstavitelia – aby bolo Česko-Slovensko spoločným, a nie českým štátom. Tento názov je jediný správny i z hľadiska znenia Versailleských mierových zmlúv, ktoré dôsledne písali názov štátu so spojovníkom z jednoduchého a praktického dôvodu – nový štát chápali ako štát dvoch národov (peoples), ktoré sa spojili do spoločného štátu. Neviem, prečo by sme si mali pripomínať štát s názvom, pod ktorým nikdy nebol pri vzniku uznaný.

129 Responses

  1. milanko 5. októbra 2018 / 13:27

    Čo sa týka extrémizmu, história nás učí, že jeho príčinou sú neriešené problémy. Potom sa za ne vo väčšinovom národe hľadajú vinníci, a ak sa situácia väčšinového obyvateľstva zhoršuje, tak sa spúšťa násilie.
    História holokaustov (Tutsovia, Arméni…) nás musí viac naučiť. Žiaľ náš mainstream vidí a hovorí len o holokauste Židov. A ani ten nevie zrozumiteľne vysvetliť a občanom je to v podstate nejasné.
    Holokaust židov spustila frustrácia Nemcov z porážky Nemecka v 1. sv. vojne, kde sa hľadali vinníci (zradcovia) + prehnané vojnové reparácie- Francúzsko to tu značne prehnalo.
    Holokaust tiež vždy istým spôsobom spúšťa aj postihnutá strana – je to spôsob života, spôsob podnikania a hlavne bohatstvo, či výhodnejšie postavenie v spoločnosti. Ak sa to dnes úmyselne zamlčuje, môže sa to preto stať znovu.
    Ja preto prijímanie všelijakých zákonov na potláčanie slobody slova (Náhubkový zákon) ako riešením extrémizmu pokladám za kontraproduktívne a chybu, pretože to zastavuje diskusiu, ktorá sa takýmto zákonom nezastaví, ale len sa zatlačí do súkromných klubov, krčiem, kde nie je už vôbec pod kontrolou a tam sa už môže hlásať kadečo. Extrémisti sú preto z môjho pohľadu aj tí, čo u nás prijali a odhlasovali Náhubkový zákon. Bol to jednoznačne nedemokratický krok. Tento zákon je nebezpečným krokom k totalite. Nakoniec už viedol k tomu, že deti (prípad novinár Rostas) boli pod samopalmi. Je to ozaj otrasné.
    Keďže Deklarácia ľudských práv je súčasťou našej ústavy , u nás je táto vec plnohodnotne poriešená . Preto Náhubkový zákon bol nie len úplne zbytočný , ale je škodlivý a žiaľ obmedzil iné naše práva – napríklad práva na informácie. Pod zámienkou zákazu diskriminácie sú nám zamlčiavané (nepríjemné) informácie. Od Danka ako právnika, by som očakával, že právny štát bude posilňovať a nie ho obmedzovať. Jeho negatívnu úlohu história SR ešte v tejto veci zhodnotí. Chápem, že má dobré úmysly, ale demokrat, ak sa bude pevne držať bodov DLP sa nemôže báť „extrémistov“ – a musí ich vždy s prehľadom prevalcovať. Danka mám ináč celkom rád ako politika, ale tu zlyhal (a priebežne zlyháva). … celý sa do toho zamotal…. Ako predseda poslancov má sa venovať riešeniu primárnych veciam – však zlyháva nám tu justícia (jeho profesia), do polície sa nám infiltrujú vrahovia, sudcovia a prokurátori sú prepojení na politikov (čiže nemáme ani nezávislosť justície – jeho profesia). Tam nerobí ako pštros nič. Namiesto riešenia systémových problémov SR parlament pod jeho vedením prijíma zákony na obmedzovanie slobodu slova, vedúce k postihovaniu novinárov, či poslancov za konštatácie, citácie, či vyslovenie pravdy. Kde sme to dospeli.
    Historici s odstupom 30 rokov Dankovu éru zhodnotia ako dobu, počas ktorej sa stagnovalo v riešení základných problémov Slovenska a potlačila sa sloboda slova.
    (Aby som iba nekritizoval – jeho prínos je vnesenie pravidiel do politických strán a skrátenie prejavov v SNR na 15 minút – to vnímam pozitívne).

  2. yoss 5. októbra 2018 / 13:34

    pan Pomocnik
    problemom kotlebovcov z hladiska v sucasnosti presadzovanej EU geopolitiky je
    ad1, ich zasadny nesuhlas s chystanym utokom na Rusko,
    ad2, ze su to narodovci, ktori sa nedaju nahovorit na rozne modne trendy ako strana SMER

    co sa tyka ich pohladu na Povstanie, ako aj veci a pohlady suvisiace, uz aj pan Hrnko zmakol, nie je taky kategoricky ako pred 25 rokmi a da sa predpokladat, ze sa jeho pohlady budu dalej blizit ku stredu…

    pravdaze, kotlebovci nie su ziadna eventualita, su slabi v kramflekoch, bodaj by ich agendu prevzal nejaky vyspelejsi subjekt…

  3. Tučko Bombička 5. októbra 2018 / 14:13

    Yoss,

    omyl. Zásadným problémom kotlebovcov je ich „referendum o vystúpení z EÚ“. Čo som sa, ja blb, načudoval prečo všetci – Ficom počínajúc a Riškom s balónikom končiac – ako očenáš opakujú, že chcú prehľbenie jednotného európskeho trhu, jednotný digitálny trh, návrat k spoločnému trhu a podobné sprostosti.

    Až som si prečítal na ďatli článok (hlásnej trúby SIS?) P. Tótha, ktorý to postavil tak, že existencia jednotného európskeho trhu je ultimatívnou požiadavkou Nemecka a že dokiaľ bude existovať a nerozsype sa, dovtedy Nemci nebudú mať „nutkanie“ presadzovať sa v Európe silovo, vojensky. To, aby ste vedeli, z čoho sú všetci takí posraní.

    Takže v prípade Kotlebu a spol. podľa mňa nejde vôbec o extrémizmus, nacizmus, fašizmus či židov. Ide o to zavrieť mu hubu, aby sa na Slovensku nepropagovalo vystúpenie z EÚ!!! P.S. Fakt by ma zaujímalo, koho názory nám tlmočí P. Tóth. Či svoje vlastné, či názory SIS alebo rovno názory nemeckej BND.

  4. yoss 5. októbra 2018 / 15:42

    Tucko,

    moze to byt do tretice dovod, nic proti. poradie je tazko povedat, nie som ekonom, akurat sa pamatam, ze po prevrate 1989 nahle prestali chodit nakladne vlaky s tovarom. byval som vtedy pri zeleznici, to ticho bolo ozaj zvlastne. trvalo roky, kym sa ta nakladna doprava obnovila a zacalo aspon volaco fungovat. cize ked nas vyskrtnu, ak by teda k tomu doslo, musela by byt nejaka nahrada, nejaky novy sirsi ekonomicky priestor. zeby Medzimorie? aj to ma plno hacikov, vzhladom na tradicnu nenazratost nasich susedov. najlepsie by bolo nejaky kompromis, mat rozviazane ruky v niektorych rezortoch, aby sa dalo obchodovat aj s Vychodom, aj so Zapadom bez umelych prekazok…

  5. Tučko Bombička 5. októbra 2018 / 18:15

    Áno, presne toto je SNS:
    ————————————-

    “Zatiaľ nedošlo k žiadnemu porušeniu povinnosti zo zmluvy a dohodli sme sa, že hokejový zväz upraví dresy do konca tohto roka,” povedala Lubyová. Na dresoch tak pribudne označenie Slovakia alebo Slovensko, štátny znak, ktorý bude umiestnený na rukáve dresov. “Zároveň logo SZĽH, ktoré pripomína štátny znak, sa doplní nápisom Hockey Slovakia, aby bolo jasné, že nejde o štátny znak,” vysvetlila šéfka rezortu školstva.“
    https://www.hlavnespravy.sk/lubyova-slovensky-zvaz-ladoveho-hokeja-upravi-dresy-reprezentacie/1542226

    Takže vlastne najzreteľnejší/najviditeľnejší „výdobytok“ vzopätia síl a ľúteho boja udatných národniarov za štátny znak na hokejových dresoch bude … nápis „HOCKEY SLOVAKIA“ pod tou „hokejkovinou“. Pretože štátny znak na rukávoch si sotva niekto všimne.

    Tak to je teda „výkon“! A toť toto mám voliť???

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 5. októbra 2018 / 21:08

    Tučko, trošku predbiehate. Odporúčam pozrieť môj status na facebooku.

  7. milanko 7. októbra 2018 / 10:43

    Chápem, že znak na drese hokejistov je veľmi dôležitý, ale myslím že toto snáď nie je v SR dnes hlavný problém. Prioritný problém je snáď ne -závislosť justície.
    Keby justícia bola nezávislá a volila by si svojich odborníkov sama, tak by politik Sulík nedohadoval s Kočnerom, kto má byť generálnym prokurátorom….
    Voľba ústavných sudcov v palamente či menovanie gen.prokurátora vládnou stranou znamená porušenie Ústavy SR – práva občanov na nezávislosť justície.

    že súdy budú naďalej závislé od politikov , čím sa porušuje Ústava SR.

  8. Pomocník 7. októbra 2018 / 13:07

    Ad Tóth a Nemecko: Ak to takto presne povedal, tak sa v plnom rozsahu mýli (dnešné Nemecko a presadzovať sa vojensky ???). Dávno som nečítal taký nezmysel. Vôbec nepozná dnešné Nemecko, pletie si to s Nemeckom z roku 1900. To je normálne na zasmiatie.

  9. Pomocník 7. októbra 2018 / 13:16

    Ad Kotleba: Áno, to je dnes obľúbená výhovorka všetkých grázlov v Európe – na akúkoľvek kritiku povedia, že to je len kvôli protimigrantskému a/alebo protieurópskemu postoju…ako keby nič iné v programoch nemali a nič iné nerobili a netvrdili. Napríklad taký Orbána spol. – nebyť tých migrantov, on by si ich musel vymyslieť, aby už nemusel vysvetľovať, čo doma stvára (vrátane zglajchšaltovania súdov, médií a manipulácie s volebným zákonom a perlička: štadión a vlak za štátne peniaze postavený v rodnej dedine – už primitívnejšie to nejde, ale o tom nebudeme hovoriť „lebo migranti“) . A ovce im to žerú a žerú a žerú, až kým nezačnú otvorene likvidovať ľudí, tak ako to v dejinách táto skupina ľudí vždy nakoniec robila, len čo sa im dovolilo.

  10. Tučko Bombička 8. októbra 2018 / 7:39

    S takým Ficom veru Orbána porovnávať nemožno. Ten vládol 4 roky sám a teraz chodí do médií nariekať, aké sú k nemu nespravodlivé a tendenčné – pričom sa nikdy nezabudne pochváliť, že (vtedy keď mohol) s tým nič nerobil. A zatiaľčo on je v prdeli (vlaky zadarmo sem – futbalové štadióny tam), Orbán je stále premiér. No nepochybujem, že je na seba tak správne demokraticky hrdý.

    No a k tomu Kotlebovi: keby sa zrovna zajtra dostal k moci, nič dramatické sa na Slovensku nestane. Verný slovenskej politickej tradícii bude veľa mlieť pantom, zatialčo skutek – utek. A všetci jeho „kritici“ to veľmi dobre vedia, preto im jeho podpora v parlamente (vtedy keď sa im to hodí) vôbec neprekáža. Čo im prekáža je, že kvôli nemu Smer nemá 30% a SNS 20%. Osobitne (bez)nádejný budúci slovenský premiér Danko má problém to stráviť. Tak.

  11. Tučko Bombička 8. októbra 2018 / 7:45

    Mimochodom, u Orbána je problém niečo iné. Konkrétne to, čo robí s dvojitým občianstvom na Ukrajine (Podkarpatská Rus). Portálu „Hlavnespravy.sk“ buď zadrbalo alebo ich niekto z vonku za to platí. Pretože strániť v spore Maďarsko – Ukrajina Maďarom môže len chorý (v tomto prípade asi rusofilný mozok)!!!

  12. Pomocník 8. októbra 2018 / 13:36

    Neodpustím si poznámku, že neviem, čo máte stále s tým Ficom. Nikto sa ho tu nezastáva, nebol téma a nie je premiér, takže už by ste toto umelé (ničím nepodložené) strašidlo opozície mohli odložiť. Je mi jasné, že keď vám niekto 5x napíše, že Fico je zlý, tak na to skôr či neskôr skočíte (ľudský mozog tak funguje), ale s realitou mimo krčiem to nemá nič do činenia.

  13. Tučko Bombička 8. októbra 2018 / 18:11

    Na Ficovi som vám demonštroval, ako by skončil Orbán, ak by nerobil to, čo robí. A neverím, že ste to nepochopili.

  14. Pomocník 8. októbra 2018 / 18:19

    Pochopil som, že ste tým príspevkom schválili nekalé praktiky podľa hesla účel svätí prostriedky (Takto uvažoval mimochodom aj Hitler a jemu podobní). Nepochopil som, prečo tam je zas práve Fico. Triviálne zistenie, že ak sa podvodom alebo inak zbavím protivníkov a dostanem pod kontrolu myslenie ľudí, tak logicky budem môcť vládnuť večne, nemožno vyjadriť inak len cez Fica? Iní demokratickí premiéri neexistujú? No, ale nechajme to…

  15. Tučko Bombička 8. októbra 2018 / 19:35

    Neboli ste to náhodou vy, kto tu svojho času napísal:

    „Ak niekto nie je schopný dostať pod kontrolu aspoň jedno veľké médium v krajine, nech sa nečuduje, ak s preferenciami skončí na nule!“

    Mimochodom, toto nie je výčitka 🙂

  16. yoss 8. októbra 2018 / 22:39

    prepis esemeskovej komunikacie medzi pravnym zastupcom rodiny zavrazdenych Kuciak, Kusnirova a Alenou Zs, podozrivou zo spolupachatelstva na tejto vrazde
    ht tps://drive.google.com/file/d/1zSHaMpxye76AUunqe21-epVaYYcJsSYG/view

    Tucko,
    na obhajobu R.Fica hadam len tolko, ze Orban nema za chrbtom taku svetoobciansku zradcovsku chamrad ako R.Fico. ale to jedno medium mohol R.Fico nam vsetkym vybavit, nech mame co pozerat aspon pocas dlhych zimnych vecerov, vsak aj na to doplatil, odstavili ho od kormidla ako maleho chlapca, ani jeden jediny medialny hlasok sa neozval na jeho obranu…

  17. Pomocník 9. októbra 2018 / 3:42

    Yoss vám to vysvetlil: „aspoň 1 (veľké)“ nerovná sa „všetky“…. A „pod kontrolu“ nerovná sa to, čo majú teraz v Maďarsku, že na jednom programe vysielajú pri každom Orbánovom väčšom programe ten istý prejav neustále celý deň každú pol hodinu znova (to len ak by ste mali pochybnosti, čo sa v Maďarsku deje, také niečo sme tu nemali ani pred rokom 1989 a pochybujem, že to majú aj v Severnej Kórei…proste to je zas druhý extrém).

  18. Pomocník 9. októbra 2018 / 3:43

    oprava: väčšom prejave (nie programe)

  19. Tučko Bombička 9. októbra 2018 / 7:41

    Yoss,

    Orbán nemá za chrbtom takú svetoobčiansku zradcovskú chamraď preto, lebo sa s ňou, keď mal príležitosť, vysporiadal. Teda urobil práve to, čo p. Pomocník kritizuje. Fico? Ten tú chamraď ešte živil (a vlastne živí ju stále) a chcete vedieť prečo? Jednak im v Smere tá chamraď nevadila dovtedy, dokiaľ im to vnútrostranícky vychádzalo tak, že „bitý Smer“ budú jeho voliči brániť. Tie časy skončili! Ľudia toho majú po krk. No a jednak tým v Smere značná časť tej svetoobčianskej zradcovskej chamrade neprekážala, pretože im v niektorých aspektoch ideologicky vyhovovala (a stále vyhovuje). Alebo inak, navonom sa tvárim konzervatívne (Maďaričovo:“Smer je stranou socialistov v krajine katolíkov“ či tak nejako) no vo vnútri spoločnosť potichu „rozkladám“ – a vtedy je každý „spojenec“ dobrý. Iným slovom, vašu obhajobu Fica neberiem!!!

    A teraz k vám, p. Pomocník,

    neberte to ako rýpanie, ale toto mi budete musieť vysvetliť trochu viac. To akože keď myslenie ľudí ovládajú, kontrolujú (alebo sa o to aspoň snažia a je úplne jedno, podľa mňa, či iba „trochu“ alebo „trochu viac“) viacerí, je to ok, ale keď by to „nedajbože“ mal robiť len jeden, tak to neplatí? Z akého dôvodu? A prečo by som mal mať vlastne záujem na tom, aby tých luhárov bolo viac, namiesto toho, aby bol len jeden (o ktorom budú aj tak všetci skôr-neskôr presvedčení, že klame, rovnako ako v poslednej fáze socializmu). P.S. A skúste vo vašej odpovedi, popri prvej reakcii, ktorou bude zrejme „soboda prejavu“ atp., vziať do úvahy napríklad aj „obranyschopnosť krajiny“, myslím takú tú ideologickú.

  20. Pomocník 9. októbra 2018 / 15:28

    Nejako sa už do toho zamotávate. Ak nevidíte problém vo volebnom správaním akejkoľvek skupiny ľudí, ktorá má de facto k dispozícií stále len jeden názor resp. len názor jedného kanditáta, tak už sa vám takpovediac nedá pomôcť. Tým, že pluralitu názorov premenujete na „viacnásobnú kontrolu“ na veci nič nezmeníte. …Ale vy ten problém vidíte veľmi dobre, vám ide len o posledné slovo.

  21. Tučko Bombička 9. októbra 2018 / 21:38

    Ja sa obávam, že je to presne naopak. Že viacnásobná kontrola bola premenovaná na pluralitu názorov. Ale ako ste povedali, nechajme to radšej tak…

  22. milanko 16. októbra 2018 / 12:36

    Pán Hrnko,
    mne sa nepáči, akým spôsobom štát pristupuje k dôchodkyniam.
    Ženám, ktoré porodili a vychovali daňových poplatníkov (čiže štát,keďže vymierame im by za to mal byť viac ako vďačný) skokovo!!! predĺžili odchod do dôchodku – z 56 rokov (tie čo vychovali 2 daňových poplatníkov) na 62 rokov a každoročne im odchod predlžuje – dnes 59 ročná žena nevie, kedy presne pôjde do dôchodku – nik jej to nevie! povedať. Je to škandál – chaotizmus štátnych úradníkov.
    Tieto ženy boli oproti o niečo starším súputníčkam značne poškodené. Pritom nič takého zlého ony nespravili. Na výzvu porodili Husákove deti napríklad…
    Štát má povinnosť ženy čo porodili a vychovali platiacich!!! poplatníkov oceniť.
    Nepoznám tu lepšie riešenie, ako to, čo navrhovalo už dávnejšie KDH – malú časť z odvedených daní deťmi matky – dôchodkyne by malo byť pridávané k dôchodkom matiek (čím viac detí daňovníkov, tým teda väčší dôchodok). Nakoniec, takto penzijný systém funguje v Ázií – tam rodičov živia deti.
    Tým by sa tiež riešilo, aby nebol taký tlak na odchod našich detí do zahraničia, kde odvádzajú dane a ich matky na Slovensku živý niekto iný.
    Matky sú dnes málo zainteresované, aby mali viac detí a preto aj Slovensko vymiera, aj sa musí posúvať dôchodkový vek, aj deti vychovávajú tak, aby odišli do zahraničia (USA, V. Británia, Rakúsko, Austrália…). Páči sa mi najnovší nápad Smeru, že výhodu by nedostávali za dieťa, ktoré neplatí dane, resp. bolo odsúdené za úmyselný trestný čin.

  23. Pomocník 16. októbra 2018 / 18:02

    Iná téma: Je dobre p. Hrnko, že sa zatiaľ k téme Kočner-Kuciak nevyjadrujete, lebo – hoci možné je všeličo – práve ten Kočner tam proste pri racionálnom pohľade ako objednávateľ za daných okolností vôbec nesedí (bol by veľmi hlúpy alebo by mu muselo zrazu preskočiť). Normálne som už aj zvedavý, čo sa z tohto obvinenia a prípadu vykľuje. Ja len dúfam, že nebudeme svedkami ďalšieho šauprocesu v slovenských dejinách, lebo akokoľvek môže byť Kočner grázel, krivé odsúdenie v danom prípade by to neospravedlňovalo.

  24. yoss 17. októbra 2018 / 15:43

    sa pripajam, paci sa mi zdrzanliva reakcia pana Hrnka k vysetrovaniu pripadu v ramci ktoreho uz sorosovi medialni agenti spustili nenavistnu kampan voci domnelemu objednavatelovi Kocnerovi. pravdepodobne na odvratenie pozornosti od skutocneho objednavatela…

  25. yoss 18. októbra 2018 / 16:40

    pan Hrnko este k tomu zilinskemu fotoserialu a Sladkovicovej ulici, tusim to bolo v roku 2009, nechce sa mi to hladat, tak to davam tu:

    na tejto Sladkovicovej ulici bol zaujimavy objekt – Dadanova tlaciaren, ktorej pozostatky (budova) tam boli priblizne do roku 1990. aj to zrovnali zo zemou a postavili tam oplzlu budovu v style zbohatlicke baroko

    ht tp://zilina-gallery.sk/picture.php?/44212/category/3210

    bolo to presne oproti pohostinstvu Bodega, mozno sa pamatate, bola to studentska krcma, aj tu zrovnali zo zemou…

  26. Milanko 19. októbra 2018 / 6:01

    Yoss, smutné….
    Ešte k súčasným debatám o odchode žien do dôchodku:
    Naši legislatívci ignorujú dôležitú úlohu babičiek – úlohe babičiek vôbec nerozumejú.
    V podstate dnes Kaníkovi legislatívci zabránili babičkám, aby sa starali o deti svojich dcér. Podľa predkladaného zákona majú byť dcéra a aj 63 ročná babička (jej matka)spoločne v práci….Neviem, ako štát chce pomáhať mladým ženám mať viacej deti (nových daňových poplatníkov), keď hádžu babičkám polená pod nohy – babička sa nemôže starať o deti pretože je stále v práci: blokuje v pokladni alebo montuje pri výrobnom páse….Tam pri páse ich Richter najradšej vidí.
    63 ročná babička je po smene unavená, ako má pomáhať dcére?
    Odporúčam SNS, aby si v ústredí dobre prebrala problematiku babičiek a ich veľký význam pre mladé rodiny.
    Ak SNS chce niečo pozitívne spraviť, mali by sa pokúsiť včleniť do teraz prejednávaného zákonu štatút babičiek.
    V tomto štáte ale toto zrejme nikto nepochopí….
    Ale aby som len nekritizoval, ale niečo konkrétneho navrhol: Konkrétne matky s dcérou by mali mať možnosť odísť do predčasného dôchodku už v 60 rokoch – pokiaľ ich dcéra vychováva na Slovensku !!! maloleté dieťa. Čiže nie niekde v Anglicku.
    Historicky vždy fungovala pomoc matky svojej dcére s narodeným malým dieťaťom).
    Treba ohraničiť negatívnu činnosť štátu pri vykonávaní funkcie babičiek.

  27. yoss 20. októbra 2018 / 12:19

    kapitana Danka nam chcu dat dolu napriek jeho uprimnej snahe ostat na funkcii a distancovani sa od „extremizmu“ a dokonca aj presadzovanie protiustavneho „anti-antisemitskeho zakona“, cim vlastne urobil zo seba hlupaka a odrezal sa od svojich podporovatelov zlava aj sprava. nieco podobne pred casom aj Robert Fico a jeho taranie o „extremizme“ a rusenie amnestii, aj tak neunikol. na Danka nasadili sorosove media + „slusnych ludi“ + studentov a ich „opravnene poziadavky“ – to je silna paka, co robi SIS a pan velmajster?
    ht tps://www.umb.sk/aktuality/stanovisko-vedenia-univerzity-mateja-bela-vo-veci-rigorozneho-konania-andreja-danka.html

  28. Pomocník 20. októbra 2018 / 12:40

    Keby som bol univerzita, požiadam tú pani(?), čo jej zmizla rovnomenná práca z BA, aby mi poslala alebo ukázala svoju vlastnú kópiu a porovnal by som, či tam je zhoda s Dankovou prácou. Univerzita si jeho prácu totiž pozrieť môže, ak tomu dobre rozumiem. Nebol by to ultimatívny dôkaz (lebo tá pani môže byť spracovaná), ale možno by sa ukázalo, že sa nič nedeje. Takže mi nie je celkom jasné, v čom majú problém….To je jedna rovina. Druhá rovina je úmysel celej akcie. Ale ten ja jasný každému.

  29. Pomocník 20. októbra 2018 / 12:50

    Ešte si dovolím poznamenať jednu vec: Ja som si svojho času na jednej známej univerzite v Bratislave niekedy pred 10 rokmi viac-menej zo zaujímavosti (niečo som hľadal) pozrel diplomové práce na jednu konkrétnu tému. Čo som hľadal, som nenašiel, ale ako vedľajší produkt som zistil, že tie práce sú z veľkej časti všetky od seba odpísané. Aby som to zhrnul: Každý (druhý) rok zadajú rovnakú alebo podobnú tému, každý (druhý) rok tam študenti napíšu skoro to isté, a príslušní pedagógovia sa tvária ako keby nič. Je mi jasné, že podvádzanie a klamanie je na Slovensku národný šport ale ASPOŇ na akademickej a vedeckej pôde to nemá čo hľadať….A čisto z tohto dôvodu som aj ochotný uveriť, že aj Danko sa prispôsobil trendu a urobil niečo podobné. A to ešte nie sme na dne, lebo ako ukazujú testy PISA, budúci absolventi slovenských univerzít zrejme budú mať problémy aj čítaním a písaním, som zvedavý, čo budú písať tí. Aj tie stále sa zhoršujúce výsledky testov PISA sú katastrofa, a znova platí: na Slovensku nikto nič, ako keby sa nechumelilo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *