Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa. Continue reading