Pripomenutie si jubilea Matúša Dulu

Na pôde Národnej rady SR sme si 28. júna 2016 pripomenuli 170. výročie narodenia a 90. výročie úmrtia tretieho predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu. Na podujatí, ktoré bolo pod záštitou predsedu NR SR a predsedu SNS Andreja Danka, som vystúpil s nasledujúcim prejavom:

Vážení priatelia,

dnes, 28. júna 2016 si pripomíname 170. výročie narodenia a pred viac ako dvoma týždňami (13. júna) sme si pripomenuli 90. výročie úmrtia jedného z popredných predstaviteľov slovenského národného, kultúrneho a politického života, tretieho predsedu Slovenskej národnej strany Matúša Dulu. Je našou povinnosťou, nielen ako Slovákov, národovcov, ale aj ako príslušníkov Slovenskej národnej strany pripomenúť si tieto významné jubileá nielen z piety, ale najmä preto, aby sme v živote a diele tohto slovenského národovca a vlastenca našli inšpiráciu pre vlastnú prácu, pre  vlastné konanie, pre vlastné činy.

Matúš Dula nemal ľahký život, lebo ciele, ktoré si vytýčil v ňom dosiahnuť, nekonvenovali mocným vtedajšieho sveta. A hoci sa od jeho dôb mnoho zmenilo, Slovensko dnes už nemusí zápasiť o holé prežitie, ako to bolo v čase, keď sa ujímal žezla v Slovenskej národnej strane, aj dnes byť národovcom, vlastencom v suverénnej Slovenskej republike nie je ľahké. Ako to kedysi konštatoval Ján Kollár, byť slovenským vlastencom je čistá obeta. Bolo to v časoch Matúša Dulu a zdá sa, v mnohom to platí aj dnes. Áno, vyblázniť sa na športovom podujatí, zamávať si tam zástavami, pomaľovať sa národnou trikolórou, to sa toleruje. Avšak pri prvom neúspechu, ktorý ani neúspech nemusel byť vzhľadom na súpera, už vám aj tak tento pôžitok „vlastenectva“ znevažujú posmešnými poznámkami. Žiadať však, aby sa slovenská národná a štátna suverenita prevtelila napr. do konania orgánov štátu, žiadať, aby sme jej esenciu počúvali v národných kultúrnych a mediálnych inštitúciách, aby bola obsahom vzdelávacieho systému, to sa už toleruje menej, ba priamo potiera. Preto nám je treba pripomínať si takéto osobnosti, akou bol aj Matúš Dula, aby sme napriek ťažkostiam doby nezabudli na náš kategorický imperatív, zdedený po našich predkoch, ktorý hovorí, že za každých okolností treba pracovať za národ a pre národ.

Keď sa Matúš Dula po smrti Pavla Mudroňa, dlhodobého predsedu SNS, roku 1914 ujímal predsedníckej funkcie v strane, nikto z okolitého sveta by na pozitívny osud Slovákov asi nevsadil ani deravý groš. On však i jeho okolie napriek všetkému nestrácalo optimizmus. Začiatkom roku 1914 to nie dvojznačne vyjadrili i Národné noviny, tlačový orgán SNS: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[1]. Len táto nezlomná viera v silu slovenského národa, v jeho predurčenie k slobodnému životu mohli viesť tohto človeka k dlhodobému angažovaniu sa v slovenskej národnej politike. A celý život nečakal, ale konal. Konal v prospech svojho národa, bojoval za rovnoprávne postavenie Slovákov v rodine európskych národov, za ich oslobodenie, ktoré bolo v jeho predstave spojené so všeobecnou demokratizáciou pomerov, avšak s požiadavkou zachovania tradičných hodnôt národa. Bol skrátka konzervatívec.

Celý život Matúša Dulu je jeden súvislý príbeh neustáleho zápasu za lepší a slobodnejší život príslušníkov slovenského národa. Narodil sa tesne pred buržoáznou revolúciou meruôsmych rokov, takže ako mladý adolescent zachytil jedno z najväčších vzopätí slovenského národa v 19. storočí – matičné obdobie. Ešte ako nedospelý mladík sa ocitol na ustanovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej roku 1863 a odvtedy jeho angažovanosť v slovenskom národnom živote neustala. Bol členom a organizátorom slovenských mládežníckych organizácií a zapojil sa aj do politického života ešte pred skončením právnických štúdií. Začal v Novej škole slovenskej, ale veľmi skoro jej rady opustil a prešiel do radov národniarov. V rôznych novinových článkoch sa zamýšľal nad postavením Slovákov v Uhorsku a dospel v nich k záveru, že základom neutešených politických pomerov, nepriaznivého politického postavenia Slovákov je ich zlá ekonomická situácia, nedostatok majetku a modernizácie výroby. V prípade spriemyselnenia Slovenska, ktoré všemožne podporoval, predpokladal, že Slovensko sa veľmi skoro stane novým „Anglickom“. Preto svoje aktivity smeroval nielen do svojej advokátskej praxe, ale aj do podnikania a zakladania slovenských podnikateľských a finančných ústavov. Preto ho bolo možné nájsť pri zakladaní Tatra banky, Martinskej sporiteľne, celulózky a iných podnikov, ktoré tvorili predpoklady pre pôsobenie slovenských politikov v Uhorsku.

Do straníckej politiky vstúpil pomerne mladý. Ako som už spomenul najskôr v Novej škole slovenskej, ale neskôr – hádam aj pod vplyvom svojho tútora pri zaúčaní sa do advokácie Pavla Mudroňa – spojil svoj osud so Slovenskou národnou stranou. V danej pomeroch po zatvorení slovenských stredných škôl i Matice slovenskej doba žiadala rozhodných a odvážnych ľudí, a tak sa stal roku 1876 ešte za života prvého predsedu SNS Viliama Paulíny-Tótha Matúš Dula podpredsedom strany. Určite to bola preňho výzva, veď mal iba 30 rokov. Po smrti prvého predsedu SNS roku 1877 celé desaťročia stál po boku svojho niekdajšieho advokátskeho školiteľa a nového predsedu strany Pavla Mudroňa. Nebol však v jeho tieni, ale spolu s ním vytváral politiku strany a – ako som už spomenul – vytváral jej ekonomické zázemie. Aktívnym vstupom do obhajoby predstaviteľov rumunského národného života roku 1894, ktorí boli za svoju národnobuditeľskú činnosť postavení pred uhorské súdy v Kluži, stál pri zrode širšej spolupráce uhorských nemaďarských národov, ktorá vyústila do zvolania národnostného kongresu do Budapešti roku 1895. Kongres sa dištancoval od pripravovaných milenárnych osláv údajného príchodu starých Maďarov do oblasti stredného Dunaja v nasledujúcom roku, keďže Uhorské kráľovstvo nedokázalo zabezpečiť národnostnú rovnoprávnosť svojich občanov. Žiaľ, spolupráca národností sa v ďalšom období nerozvinula aj vzhľadom na to, že predstavitelia jednotlivých národností mali rôzne predstavy o svojej budúcnosti.

Slováci v svojom podvedomom kapitulovaní na svoju národnú budúcnosť v jednom štáte s Maďarmi sa stále viac orientovali na Čechov. Významnú úlohu pri tom zohral aj Matúš Dula, ktorý sa už roku 1896 zúčastnil na prvom verejnom podujatí Česko-slovanskej v Prahe a roku 1898 viedol delegáciu SNS na oslavách stého výročia narodenia Františka Palackého. Vo vzťahu k Čechom bol však opatrný, v jeho politickom obzore nebol kompromis v otázke toho, či Slováci sú samostatný národ alebo nie. Keďže táto otázka nebola zo strany českých predstaviteľov jednoznačná, dlhé roky sa porád v Luhačoviciach nezúčastňoval. Až roku 1911 aj vzhľadom na vývin medzinárodnej situácie sa na porady vrátil.

V živote politika sú doby pokojné, niekedy až nudné a jednotvárne, ale každému sa niekedy stane, že doba pred neho postaví výzvu, keď musí konať, keď musí uchopiť svoju šancu. Ak sa mu to podarí, navždy zostane zapísaný v pamäti národa i svojich politických priateľov. Hviezdna doba Matúša Dulu nastala hneď po tom, ako sa stal na jar roku 1914 predsedom SNS. Uvedomil si, že nasledujúci vývin podnietený aj balkánskymi vojnami môže priniesť šancu Slovákom získať národnú slobodu. Preto hneď ako prevzal funkciu s vedomím toho, že slovenská scéna je ideovo rôznorodá zvolal porady do Budapešti, na ktorých sa rokovalo o vytvorení novej Slovenskej národnej rady. Tá mala v rozhodujúcom období sformulovať slovenské národné požiadavky a pokúsiť sa ich presadiť. Vypuknutie vojny však tento plán na niekoľko rokov oddialil.

Aj ďalšie konanie Matúša Dulu bolo veľmi prezieravé. On i jeho spolupracovníci si uvedomili, že ľudí, ktorí by v prípade potreby mohli za Slovákov prehovoriť bolo žalostne málo. Bolo ich treba chrániť, aby pri všeobecnom vojnovom nadšení miestnych „hazafíkov“ neboli vystavení politickej perzekúcii ako panslávi, keďže hlavným nepriateľom Rakúsko-Uhorska boli slovanské národy, Srbi a Rusi. Bolo treba vyčkať na čas, keď „vlastenecká“ vlna opadne a keď bude takéto vyhlásenie nielen možné, ale priamo žiaduce. Preto hneď po vypuknutí vojny roku 1914 SNS vyhlásili zastavenie politickej práce a politickú pasivitu. Odvolávaním sa na toto rozhodnutie Matúš Dula takmer celú vojnu odolával stále naliehavejšiemu tlaku uhorskej vlády, aby sa v mene Slovákov dištancoval od zámerov na vytvorenie spoločného štátu Slovákov a Čechov.

SNS pod vedením Matúša Dulu zostala v politickej pasivite až do mája 1918, keď prišla doba činov. Určite to nebolo pre predsedu SNS bez rizika, keď na 24. mája 1918 zvolal poradu vedenia SNS, na ktorej odzneli aj slávne slová Andreja Hlinku: „Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy ku kýženému cieľu. Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi alebo Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozviesť.“[2] Zhromaždenie sa aj pod Hlinkovým vplyvom rozhodlo na požadovaní neobmedzeného národného sebaurčenia Slovákov a ich zámere spojiť sa s Čechmi do spoločného (nie jednotného) štátu. Vykonaním rozhodnutia bol poverený Matúš Dula. Ale nielen tým. Na jeho pleciach bolo i ustanovenie Slovenskej národnej rady, ktorá mala v nasledujúcom období reprezentovať slovenský národ „Urbi et Orbi“.

Ku konkrétnym prípravám na založenie Slovenskej národnej rady sa však dostal až v septembri 1918. K jej založeniu však došlo až 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine. SNR zároveň prijala jeden z najdôležitejších dokumentov modernej slovenskej histórie – martinskú Deklaráciu slovenského národa, ktorou Slováci roztrhali svoje púta s Uhorskom a prihlásili sa k spoločnému štátu s Čechmi. Ku cti Matúša Dulu však zostáva, že napriek nie celkom jednoznačnému zneniu deklarácie, ktorá v mnoho nadbiehala českým predstavám (tí si však žiadne vyjadrenie Slovákov neželali), zostal neoblomne na slovenskom národnom stanovisku. V mene Slovenskej národnej strany vydal v ten istý deň vyhlásenie, že „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa.“[3]

Posledným významným obdobím Matúša Dulu bola jeho funkcia predsedu Slovenskej národnej rady. Možno aj pod vplyvom skutočnosti, že Slovensko sa vymanilo spod krutej, genocídnej politiky Budapešti a pod vplyvom sľubov z Prahy, nerozvinul prácu SNR do tej miery, aby ju museli ako reprezentanta slovenského národa jednoznačne rešpektovať. Praha obišla SNR ako pri menovaní členov Revolučného národného zhromaždenia, tak i pri tvorbe slovenskej administratívy. Preto sa dostala SNR do závozu a viac-menej nikto, ani sám predseda neprotestoval, keď ju splnomocnený pražský minister Vavro Šrobár 8. januára 1919 rozpustil. Aj táto skutočnosť a určite aj vek prispeli k tomu, že Matúš Dula sa postupne vytratil z rozhodujúceho postavenia v slovenskej politike. Do roku 1925 bol ešte senátorom a o rok na to zomrel. Slovenskú národnú stranu hneď po prevrate prevzali do rúk príslušníci mladšej generácie a pokračovali v zápase za slovenské národné sebaurčenie a vlastnú samosprávu.

[1] Národné noviny, 8. 1. 1914

[2] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Národné literárne centrum. Bratislava 1998. S. 479 – 480.

[3] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti II. Národné literárne centrum. Bratislava 1998. S. 34.