Rozhovor pre Slovenské národné noviny

V najnovšom čísle Slovenských národných novín vyšiel môj rozhovor o dejinách a ďalších aktuálnych záležitostiach. Ponúkam ho aj čitateľom môjho blogu:

1/ Ste jedným z autorov výnimočného projektu Slovenské dejiny. Od úsvitu až po súčasnosť – táto kniha je vyvolaná volaním slovenskej spoločnosti po dejinách, ktoré by napísali Slováci zo slovenského hľadiska, ako hodnotíte tento projekt aj z hľadiska porovnávania s inými projektami o dejinách Slovenska, sto spokojný s tým čo sa dosiahlo?

            Prvé ucelené dielo o dejinách Slovákov napísal ešte v 18. storočí Juraj Papánek (De regno regibusque Slavorum; O kráľovstve a kráľoch Slovákov), neskôr sa o takúto syntézu pokúsil na prelome 19. a 20. storočia Július Botto a posledná takto koncipovaná práca vyšla z pera Františka Hrušovského roku 1939; s určitými výhradami aj práca Františka Bokesa v rámci Slovenskej vlastivedy, ktorá bola napísaná v rokoch vojny. Odvtedy už vychádzali len dejiny Slovenska. Ono by sa zdalo, že to je drobný jazykový posun, ale z hľadiska metodologického je iné, keď hovorím o dejinách Slovenska, a iné, keď hovorím o slovenských dejinách. V prvom prípade ide o dejiny územia, v druhom prípade o dejiny národného subjektu, teda o dejiny slovenského národa v celej ich komplexnosti, ktoré sa nedajú vtesnať do našich dnešných hraníc.

            To, že sa v bývalom Česko-Slovensku nepísalo o slovenských dejinách, bolo otvoreným prejavom čechoslovakizmu; dokonca od začiatku 50. rokov až do roku 1990 neexistoval ani len predmet slovenské dejiny, ale „československé“ dejiny, hoci oficiálne aj v zmysle štátnej doktríny „československý“ národ neexistoval. Teda na rovinu povedané, slovne sa čechoslovakizmus odmietal, vecne bol prítomný všade. Preto aj akademické dejiny nemohli byť slovenskými, ale len dejinami Slovenska (naopak, trvalo až do 70. rokov, kým sa podarilo dosiahnuť, že sa celoštátne dejiny nepísali ako československé, ale ako dejiny Československa). Zdalo by sa, že vznik suverénnej SR túto anomáliu odstráni. Avšak rezíduá bývalých pomerov sa v historickej vede držia ako prisaté kliešte. Preto pokladám vydanie tohto diela za prelomové; Po sedemdesiatich rokoch sa opäť v nadpise publikácie hovorí o slovenských dejinách, o dejinách nášho národa, a nie o dejinách územia, ktoré sa vytvorilo v určitej geopolitickej situácii; dejiny Slovákov sa totiž odohrávali na omnoho väčšom území. A tie treba postihnúť komplexne.

2/ Ste autorom najmodernejšej časti, prakticky súčasnosti alebo toho, čo si terajšie generácie nielen pamätajú, ale čo prežili – mali ste dostatok priestoru, veď to je téma na osobitnú knihu?

Ťažko povedať. Môj text musel vydavateľ z dôvodu rozsahu trochu skrátiť. Avšak máte pravdu tento úsek našich národných dejín by si zaslúžil inú pozornosť, nie takú, akú mu naše vedecké pracoviská venujú. Prakticky okrem zopár spomienkových diel (pamätí) nieto významnejších štúdií alebo monografických diel o tomto búrlivom a hektickom období. Preto aj moja stať je viac menej nie príliš hlbokým ponorom do danej problematiky, niekedy má až charakter svedectva priameho účastníka.

Je to do istej miery aj apelom na historické pracoviská, aby venovali väčšiu pozornosť aj tomuto úseku našich súčasných dejín (Nemci na to majú špeciálny pojem Zeitgeschichte a chápu ich ináč ako Geschichte). Keď si zoberieme iné úseky našich moderných dejín, tak napr. meruôsme roky mali svoju prvú monografiu už r. 1851; dejiny prevratu z roku 1918 boli podrobne popisované už od polovice 20. rokov; dejiny SNP na vysokej odbornej úrovni boli spracované už o dvadsať rokov neskôr, to nehovorím o pokrivených fabrikáciách z 50. rokov.. Pritom od roku 1989 je už 26 rokov a nie je mi známe, žeby o tomto období bolo napísané nejaké zásadné dielo, ktoré by znieslo prísne vedecké kritériá. Možno, že to súvisí aj s tým, že nie je politický objednávateľ disponujúci jednoznačnou spoločenskou legitímnosťou, ktorý by sa chcel jednoznačne prihlásiť k tomu, čo prebehlo v rokoch 1989 – 1990 a následne.

3/ Píšete to ako historik, ale istú časť ste boli aj politikom, človekom, ktorý aktívne pôsobil, vplýval na politiku či už vo federácii alebo vo zvrchovanom štáte. Ako sa osobnosť ako Vy vyrovnáva s tým, že zrejme musí aj sama seba hodnotiť z odstupu alebo inak – v čom ste teraz pri písaní ako historik pristupovali k dobe Vašej politickej aktivity s odstupom a kriticky,  postupovali by ste s dnešnými znalosťami rovnako ako vtedy?

            Ľahšiu otázku nemáte? Ale žarty stranou. Aj vydavateľ v svojom úvode zdôraznil, že záverečná pasáž už nie je klasickým syntetizujúcim popisom udalosti, ako je to bežné v syntetických prácach. Je to prosto moja výpoveď o dobe, ktorú som čiastočne spoluvytváral. Je to vidieť aj z toho, na ktoré udalosti dávam dôraz. Boli to udalosti, ktoré súviseli s procesom vytvárania suverénnej slovenskej štátnosti a s procesom jej vnútorného a medzinárodného etablovania. Viete, dnes sa na mnohé veci niektorí „vševedkovia“ a „nadčasoví“ politikári dívajú z prezentistických pozícií a vedia presne, čo by robili inak. Ale my sme museli zapájať do medzinárodných vzťahov štát, ktorý si prakticky z rozhodujúcich mocností žiadna neželala a okrem toho nás ešte podrážali aj vlastní stúpenci federácie a čechoslovakisti. Myslím, že sme boli v dokonalej „jednosmerke“ a za rovnakých okolností by sme museli konať rovnako. Samozrejme, mnohé veci by sa dali robiť lepšie. Napr. ja osobne a čiastočne aj celá SNS sme sústavne upozorňovali, že pri transformácii nesmieme opustiť priemyselné a výrobné kapacity v okrajových územiach (v minulosti i dnes známych ako hladové doliny), lebo si zarobíme problém. Žiaľ, stalo sa. Ale dnes môžem jednoznačne vyhlásiť, že aj keď nie všetko funguje tak, ako by fungovať malo (preto som sa aj opäť dal zlanáriť do politiky), základná myšlienka mi dala plne za pravdu: slovenská štátna suverenita a nezávislosť stáli za to úsilie, ktoré sme tomu venovali!

4/ V čom sa na medzinárodné súvislosti, zmeny v medzinárodnej situácii  dívate inak alebo s väčším poznaním faktov?

Už som povedal, že neboli sme vítané dieťa v radoch suverénnych národov, ale Európa i svet si zvykli. Pri tom sme museli niektoré veci aj obetovať v záujme toho, aby sme mohli slobodne žiť a prežiť. Veľmi ma mrzí, že Slovensko nemalo v predchádzajúcom období politikov, ktorí by vedeli reálne odhadnúť pozíciu Slovenska v Európe i vo svete. Buď sme mali veľkohubých politikárov, pre ktorých sme boli div nie pupkom sveta a veľmoc minimálne rangu Nemecka, keď už nie Ruska a USA, alebo maloverných zbabelcov, ktorí vydali medzinárodnému kapitálu aj to, čo sám nežiadal. Ale prečo by si to nezobral, keď mu to núkali a ešte k tomu hlboko pod cenu.

5/ Dôsledne používate termín Česko-Slovensko, sú to teda prvé moderné, súčasné dejiny Slovenska, kde sa to používa dôsledne?

Musím, žiaľ, konštatovať, že to dôsledne v celej práci používam iba ja. V tejto otázke nepanuje jednota ani v radoch historikov, ktorých môžeme označiť za národne orientovaných. Argumentujú tým, že sa to v danej dobe písalo tak a že to treba rešpektovať. Osobne si myslím, že tento prístup nie je správny. Naši predkovia nikdy nebojovali za to, aby sa spod dažďa maďarizácie dostali pod odkvap čechizácie. Nechceli sa vyhnúť maďarizácii len preto, aby nás asimilovali Česi. Chceli plnohodnotný slovenský národný štát v spoločenstve s Čechmi; preto to zvýrazňovali i písaním názvu štátu so spojovníkom. Medzinárodné zmluvy – náš matričný zápis – taktiež hovorili o česko-slovenskom, resp. slovensko-českom štáte, nie o štáte jednotného národa „československého“. Slobodní Slováci nikdy neprijali písanie bez spojovníka. Keď to v prvej republike zaviedli, A. Hlinka protestoval. Až cenzúra prinútila písať názov bez spojovníka. Po vyhlásení autonómie roku 1938 všetci v celom Česko-Slovensku bez akéhokoľvek ústavného usmernenia začali písať názov so spojovníkom, lebo si uvedomovali skutočnosť, že vnútroštátna úprava nemohla prekryť medzinárodné zmluvy. Aj slovenský odboj v rokoch druhej svetovej vojny dôsledne používal spojovník. Až opätovné presadenie sa unitarizmu pod komandom E. Beneša zaviedlo znovu písanie bez spojovníka. Písanie so spojovníkom bolo predsa po revolúcii aj uzákonené, potvrdené aj jazykovedným ústavom. Pre mňa je absolútne neprijateľné, aby sa naše národné meno alebo meno nášho štátu používalo ako nejaká gramatická koncovka názvu druhého národa alebo názvu jeho územia. Buď sme alebo nie sme národ. Veď predsa národ rovnako ako človek to najcennejšie, čo má, je jeho meno. S ním sa spája všetko, pozitívne i negatívne. Ochrana nášho národného mena je našou najkategorickejšou povinnosťou!

6/ Vaša práca je záverom, otvoreným na ceste Slovenska do 21. storočia, čo je podľa Vás kľúčové poznanie  nášho dejinného vývoja, čo je to, s čím by sme mali najmä na tejto ceste pokračovať v situácii, ktorá skôr pripomína chaos a nevyrovnanosť Európy než, aby poskytovala malým národom jasnú orientáciu ?

Aj tieto dejiny svedčia o tom, že cesta Slovákov k úplnému národnému oslobodeniu bola cestou tŕnistou, často cestou cez slzavé údolie. Naši predkovia vytrpeli veľmi mnoho, mnohí prišli o zdravie, život, mnohí museli opustiť svoju vlasť, len aby potlačili karu slovenského osudu aspoň o trošičku dopredu. My sme povinní neustať v úsilí o to, aby ďalšia generácia, ktorá príde po nás, dostala našu domovinu ak už nie v lepšom stave, tak aspoň takú, akú sme ju od svojich otcov zdedili. V novom storočí číha na nás mnoho pokušení a vyrojilo sa mnoho falošných prorokov. Vstúpili sme do Európskej únie a NATO, aby sme lepšie dokázali zabezpečiť naše dedičstvo. Určite nie preto, aby niekto za nás rozhodoval, čo máme a čo nemáme robiť, s čím máme a s čím nemáme byť solidárni, resp. koho máme a koho nemáme pustiť na svoje územie. Som presvedčený, že takto by sme so sebou nemali nechať kývať. Sme predsa suverénny národ zodpovedný pred svojou minulosťou i pred budúcimi generáciami. Ak to zo strany nadnárodných organizácií bude takto pokračovať, nezostane nám nič iné, ako opäť využiť naše suverénne právo vyhlásiť národnú zvrchovanosť. Deň 17. júl by nemal byť pre nás len dátumom, ale aj inšpiráciou.

 

 

59 Responses

  1. Avatar pomocník 27. decembra 2015 / 23:31

    Mimochodom, je ich (nech už je to čokoľvek) naozaj vyše 10 miliónov, to sa posledné roky presne počítalo cez satelity atď. (presne si to pomätám, lebo ma to prekvapilo). Mali by ste si aktualizovať databázy.

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. decembra 2015 / 23:50

    Pomocník,
    ja o tej africkej anabáze Hromníka niečo viem, takže nemusíte ma upozorňovať. Ale predovšetkým tento blog nie je o Afrike, takže by som bol rád, ak by ste o tom chceli diskutovať, tak sa s tou osobou presuňte na iné fórum. Myslím, že to nie je nič proti demokratickým princípom?!

  3. Avatar pomocník 28. decembra 2015 / 0:44

    Tak pardon, ja vždy zabudnem, že to tu je myslené ako reklamný blog.

  4. Avatar Milanxyz 28. decembra 2015 / 9:57

    Pán Hrnko,
    – dovoľujem si Vás upozorniť, že „chlapec“ už dávno nie som a podľa ľudových zvykov by som Vás kľudne mohol poslať kúpiť mi cigarety, alebo doniesť pivo,
    – táto debata je pod článkom o novej knihe, údajne o tej pravej slovenskej histórii, žiaľbohu s príspevkami iba domácich, komunistickou dobou a normalizáciou odkojených a v oboch režimoch politicky korektných historikov.
    Vás nevynímajúc.
    Dovolil som si pripomenúť, že k slovenskej histórii majú čo-to povedať aj slovenskí historici žijúci v zahraničí, včítane Hromníka, o ktorého „africkej anabáze“ údajne niečo viete.
    – K Tellingerovi sme sa dostali na upozornenie p.Pomocníka a preto by som to chcel v krátkosti ukončiť:
    Nejde o žiadny boj o korytá. Obrázky uverejnene na uvedenej linke vyzerajú viac-menej z Tellingerovej zbierky. Neviem o nikom inom, čo by sa tou tématikou v JAR zaoberal. Tellingera som prestal sledovať už dávnejšie, takže jeho posledné nálezy nepoznám.
    Rozdiel medzi Hromníkom a Tellingerom je ten, že pokiaľ Hromník skúma pozostatky stavieb chrámov (to jest musia byť vymedzené múrmi) podľa presných zákonov kozmologického náboženstva, Tellinger vo svojej honbe za mimozemšťanmi poukazuje na všetko (napr. aj kruhy v tráve), čo zatiaľ nie je vysvetlené, ale sám to nevysvetľuje. Napr., odkiaľ vie, že tie divne budované chrámy boli pre mimozemšťanov, alebo pre nimi klonovaných potomkov „ohradami pre dobytok“?
    Že vraj „ohrada pre dobytok“ je „úradný názov“? Od koho? Farmárov, čo nemajú ani šajnu o kozmologickom náboženstve a zatvárali tam statok z praktičnosti?
    Tých chrámov, nie všelijakých čudesných výtvorov, určite nie sú milióny.
    – V skratke: Kým Hromník skúma a vedecky zdvôvodňuje každú „ohradu“, múr, balvan, Tellinger skomercializoval nálezy toho, čo zatiaľ nie je vysvetlené. A treba priznať, že je úspešný.
    Tak len toľko.

  5. Avatar pomocník 28. decembra 2015 / 10:56

    Už len poznámka (potom už som ticho): Nie je tam potrebná hypotéza mimozemšťanov (najmä po posledných nálezoch v Turecku atď.) A ako som si včera pozrel (len jednu) prednášku toho pána Tellingera, tak on necháva otvorené, odkiaľ to pochádza. Ak v snahe o komercializáciu (on alebo niekto iný) zariadi, že sa tieto archeologicky významné stavby začnú konečne masovo skúmať, tak nech si pokojne komercializuje ďalej.

  6. Avatar Milanxyz 28. decembra 2015 / 19:41

    Súhlasím, pán Pomocník,
    propagácia dosiaľ nevysvetlenych javov môže viesť k ich podrobnejšiemu skúmaniu. Bude zaujímavé sledovať, či sa pre Hromníkové objavy v Afrike nájde iná teória ich vzniku.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. decembra 2015 / 0:10

    Keď nie chlapci, tak molodci, aby ste to lepšie pochopili.
    Ale napriek tomu som sa dnes pobavil. Totiž dnes už neexistuje rozdelenia na slovenských domácich a zahraničných historikov. Sú len skupiny, ktoré vyznávajú určité hodnoty a tým sa hlásia. Ale to je podružné. Najviac som sa zasmial, keď sa pán Hromník zaradil medzi historikov. Kebyže medzi scifi literatúru alebo dänikenovčinu, to by som ešte uznal. Ani Däniken nedokázal vyfabulovať také nezmysly tváriace sa ako seriózne fakty ako onen pán z južnej Afriky.

  8. Avatar Milanxyz 29. decembra 2015 / 18:14

    Áno pán Hrnko, súhlasím,
    historici sa môžu deliť na tých, čo sú „politickí korektní“ za každého režimu, ako je celý HÚ SAV a rôzny kolokvisti, no a potom na tých, čo to vidia ináč, tzv „konspirátorov“, „fabulátorov“ a pod.
    Ale je zdravé, keď sa človek môže z chuti zasmiať. Aj ja som sa dnes od srdca zasmial a musel som sa držať stoličky, aby som od prekvapenia z nej nepadol.
    Ako som už písal, poznám Dr Hromníka 30 rokov a hoci som pri počítači každý deň, doteraz nikdy som si nepozrel, čo sa o ňom píše na gúgli (veď mal som informácie takpovediac „z prvej ruky“). Až dnes, keď ma k tomu čiastočne vyprovokoval p.Pomocník s jeho záujmom o Tellingera.
    A čo nevidím. Keď som si otvoril heslo „Images for cyril hromnik“, medzi fotografiami vzťahujúcimi sa na Dr Hromníka sa na mňa usmievala bojom o samostatnosť Slovenska zocelená mužná tvár PhDr Antona Hrnka !!!
    Cha, cha, cha ….
    To som musel zapiť!
    (Upozorňujem, že hneď prvý článok „Chariot in the rock“ z 1.10.1997 vysvetľuje okolnosti pokusu o vyhostenie Dr Hromníka – dôležité pre vašu anabázu.
    Pravda, treba vedieť trochu anglicky.)

  9. Avatar yoss 29. decembra 2015 / 21:27

    co citam, nas slovenov asi naozaj prenasleduje prekliatie Svatoplukovych prutov, ked sa ani historici na malom Slovensku nevedia zjednotit aspon na zakladnych veciach. uzemie obyvane slovanmi je pritom tisickrat vacsie – susosie Cyrila a Metoda sa dokonca vypina aj v dalekom Vladivostoku:
    http://blog.sme.sk/usmedata/article/6/38/386706/386706_article_photo_qzxGh7P0_900x.jpeg?r=05e

    takisto v ludovej hudbe tisicky kilometrov na Vychod sa daju najst spolocne motivy. pokial sa niekto zaobera muzikologiou, tak exkluzivne jedna kozacka ludova pri prilezitosti nastupu donskych kozakov na pomoc Novorusku, ktore terorizuje chazarmi a banderovcami ovladany Kyjev

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *