Vyšla nová publikácia o slovenských dejinách

Vydavateľstvo Perfekt pripravilo na úvod tohtoročného veľtrhu kníh v Bratislave novú syntetickú publikáciu o slovenských dejinách Slovenské dejiny. Od úsvitu po súčasnosť (ISBN  978-80.8046-730-2). Autorský kolektív v zložení Michal Habaj, Ján Lukačka, Vladimír Segeš, Ivan Mrva, Ivan Petranský a Anton Hrnko predložil slovenskej verejnosti v zhustenej podobe vývin slovenského národa a jeho územia od najstarších čias až do súčasnosti. Moja maličkosť napísala do publikácie stručný náčrt vývinu Slovenska od roku 1989 po súčasnosť. Keďže z priestorových dôvodov bol môj príspevok do publikácie skrátený, dovolím si na mojom blogu so súhlasom vydavateľa uverejniť jeho kompletné znenie.

 

Koniec Česko-Slovenska a obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti

 1. Rozpad bipolárneho sveta a koniec studenej vojny

 Politika republikánskeho prezidenta USA Ronalda Regana (1911 – 2004; prezident 1981 – 1989) smerujúca k uzbrojeniu Sovietskeho zväzu (ZSSR) a jeho spojencov mala devastujúci vplyv na schopnosť socialistickej veľmoci riešiť nakopené otázky spoločenského a ekonomického života v celom komunistickom bloku. Smrť Leonida I. Brežneva v novembri 1982 a následné rýchle striedanie nových vodcov Sovietskeho zväzu z radov starej gardy v plnej nahote ukázali neschopnosť režimu, ktorý sa sám nazýval „reálny socializmus“, riešiť naliehavé výzvy doby. Generačná výmena na čele ZSSR roku 1985, ktorú stelesňoval mladší a dynamickejší Michail Gorbačov (*1931) s novou politikou nazvanou „perestrojka“ (prebudovanie) a „glasnosť“ (otvorenosť), už nebola schopná zachrániť komunistickú veľmoc pred jej definitívnym koncom. Ukázalo sa, že komunistický režim nebol schopný vyriešiť žiadnu zo základných otázok, s ktorými sa v svojej záverečnej etape svojej existencie muselo vyrovnávať už Ruské impérium. Znova sa rozhoreli národnostné spory, ktoré v mnohých oblastiach ZSSR prerástli do krvavých zrážok. Národnostná otázka, požiadavky na obnovenie alebo vytvorenie samostatných národných štátností sa v Sovietskom zväze stále viac dostávali do pozície ohrozujúcej samotnú existenciu federálneho štátu.

Západný svet vedený Spojenými štátmi americkými (USA) na jednej strane privítal oslabovanie svojho tradičného súpera, na druhej strane sa obával neriadeného rozpadu sovietskeho impéria, a preto s Michailom Gorbačovom vyjednával o spôsobe riešenia vzniknutej situácie. V závere 80. rokov dvadsiateho storočia veľmi intenzívne do tohto procesu vstúpili východoeurópske krajiny, ktoré dovtedy boli v područí Moskvy a spútané s ňou ekonomicky (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, RVHP) i vojensky (Varšavská zmluva). V septembri 1989 bola vytvorená v Poľsku prvá nekomunistická vláda od konca druhej svetovej vojny, ktorá narušila dovtedajšiu uniformitu vlád „diktatúry proletariátu“ v sovietskej sfére vplyvu. Vzápätí vznikli vážne nepokoje vo východnom Nemecku (NDR), ktoré sa preliali do Maďarska, Česko-Slovenska a na Balkán. Na Vianoce roku 1989 počas krvavého povstania zanikol posledný východoeurópsky totalitný režim v Rumunsku. Definitívnu bodku za studenou vojnou dali rozhovory 2. a 3. decembra 1989 medzi americkým prezidentom Georgeom Bushom st. a Michailom Gorbačovom na Malte. Sovietsky zväz v týchto rozhovoroch kapituloval na svoju dominujúcu rolu vo východnej Európe, súhlasil s novými odzbrojovacími zmluvami a hovorilo sa tam po prvýkrát aj o možnosti zjednotenia Nemecka. Povojnové rozdelenie Európy tak, ako bolo dohodnuté medzi hlavnými víťaznými mocnosťami protihitlerovskej koalície vo februári 1945 v bývalom cárskom letovisku Jalta na Kryme, sa stalo definitívne minulosťou.

Výsledkom rozhovorov na Malte bol okrem iného aj unáhlený zánik RVHP už roku 1990 a rozpustenie Varšavskej zmluvy roku 1991. Požiadavky na obdobné rozpustenie NATO sa odmietli aj z dôvodu, žeby tým prítomnosť USA v Európe stratila svoj raison d´etre. Vedenie NATO na samite v Londýne ponúklo roku 1991 bývalým krajinám Varšavskej zmluvy vytvorenie Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC), ktorá mala riešiť ich vzájomné vzťahy v oblasti bezpečnosti. Na základe dnešných poznatkov sa nedá jednoznačnej povedať, či sa rozhodnutím o vytvorení NACC zámerne alebo len druhotne vytvorila situáciu, že sa NATO stalo prirodzeným gravitačným centrom pre východoeurópske krajiny, v ktorom hľadali zaistenie svojej bezpečnosti. Úsilie o získanie plnohodnotného členstva v NATO sa stalo pre väčšinu východoeurópskych štátov základnou zahraničnopolitickou prioritou a v mnohom determinovalo aj ich vnútornú politiku. Roku 1994 bolo v Bruseli vyhlásené Partnerstvo za mier a NACC sa transformovala na Euroatlantickú partnerskú radu (EAPC). Prostredníctvom programov tejto rady bola väčšina východoeurópskych krajín zapojená do prípravy na členstvo v NATO a neskôr aj prijatá do aliancie.

Avšak nie všetky procesy, ktoré boli vyvolané zmenami, súvisiacim s ukončením studenej vojny, sa odohrali mierovou cestou, Vážne ozbrojené konflikty vznikli najmä na Kaukaze, v Podnestersku, v Pobaltsku, ale najmä na území bývalej Juhoslávie. Rozpad federatívnej Juhoslávie, ktorá bola často dávaná za vzor multietnického spoločenstva, sa udial na niekoľko etáp a bol obzvlášť krvavý. Udalosti na Balkáne, v bezprostrednej blízkosti slovenského územia, silne ovplyvňovali aj procesy v bývalom Česko-Slovensku a boli aj jedným z predpokladov pokojného rozdelenia spoločného štátu Slovákov a Čechov.

 2. Pád režimu „reálneho socializmu“ v Česko-Slovensku

 Normalizačný režim v Česko-Slovensku svojou dogmatickosťou a nehybnosťou od začiatku 80. rokov dvadsiateho storočia strácal podporu širokých vrstiev obyvateľstva i medzi radovými členmi Komunistickej strany Československa (KSČ). Formy extenzívneho rozvoja, ktorý zvolili komunistické špičky po zastavení reforiem roku 1968, sa postupne vyčerpávali. Stále viac a viac sa ukazovalo, že bez principiálnych reforiem spoločenského a ekonomického života nebude môcť Česko-Slovensko úspešne konkurovať v medzinárodnej deľbe práce. Moderné technológie, najmä masové zavádzanie výsledkov výskumu v oblasti kybernetiky do praxe vo vyspelých európskych štátoch vyžadovali pragmatické riešenia. Na tie však chýbala odvaha, alebo narážali na skostnatené ideologické predsudky.

Napriek všeobecnej nedôvere obyvateľstva, režim vykazoval pomernú stabilitu, ktorá nevyplývala ani tak z domácej legitimity, ako bola odvodená od mocenského postavenie Sovietskeho zväzu. Rozsiahla, tzv. Stredná skupina Sovietskej armády v počte niekoľkých divízií, ktorá bola umiestnená na území česko-slovenského štátu od okupácie roku 1968, bola viditeľnou záštitou tohto postavenia. Sovietske vojenské dobrodružstvo v Afganistane, kde po invázii z konca roka 1979 uviazlo vyše stotisíc sovietskych vojakov v nezmyselnej partizánskej vojne, a postupné vymieranie starej gardy Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) naplno odhalili aj nedostatky režimu „reálneho socializmu“ v ZSSR, ktorý sa udržiaval zväčša silou svojich represívnych orgánov. Ich zlyhanie v Afganistane silne rozkolísalo aj dovtedy zdanlivo stabilný Sovietsky zväz. Nástup mladého vodcu Michaila Gorbačova do čela ÚV KSSZ a jeho snaha o prebudovanie socializmu, ktorá sa z časti podobala na experiment KSČ z roku 1968, nemohol nezostať bez odozvy ani v Česko-Slovensku.

Perestrojka a glasnosť v ZSSR i domáca stagnácia v oblasti ekonomického i kultúrneho rozvoja nemohli nevplývať na vnútropolitickú situáciu v štáte. Vedenie KSČ a štátu sa čím ďalej tým viac dostávalo do izolácie a zúfalo hľadalo svoje miesto v nových podmienkach, keď podľa dlhodobo uplatňovaného princípu „Sovietsky zväz náš vzor“ mali presadzovať politiku, s ktorou oficiálne zápasili celý svoj predchádzajúci politický život. Namiesto odstúpenia a výmeny vládnucej garnitúry však zvolili oficiálne stotožnenie sa s novými politickými trendmi, čo nápadne pripomínalo nimi niekedy propagovanú myšlienku Karola Marxa, že dejiny sa opakujú – najskôr ako tragédia, neskôr ako fraška. Pokusy o spoločenské reformy v ich podaní vyzerali nedôveryhodne a nezískavali výraznejšiu spoločenskú podporu, aj keď mnohé z nich mali racionálne jadro, najmä v oblasti ekonomiky a verejnej správy. Väčšina obyvateľstva krajiny upierala svoju pozornosť úplne iným smerom a už nechcela pomery demokratizovať, ako sa to celý čas hovorilo v oficiálnych dokumentoch KSČ, ale požadovala skutočnú demokraciu.

Jediná významnejšia politická aktivita vedenia KSČ po nástupe Michaila Gorbačova v ZSSR pred rokom 1989, ktorá vyvolala väčšiu spoločenskú pozornosť – aj to len na Slovensku – bola snaha pražského centra na poslednú chvíľu pred očakávaným politickým zlomom odbúrať základné princípy federalizmu, ktoré ešte v ČSSR zostali z pôvodnej architektúry federácie z roku 1968, a opätovne obnoviť centralistickú štruktúru štátu. České centrá moci, ktoré sa ani v podmienkach komunistického režimu nechceli vzdať pôvodnej koncepcie masarykovského „Československa“ ako českého štátu rozšíreného o Slovensko, si po nástupe Gorbačova k moci v ZSSR a rozhorení viacerých národnostných konfliktov na jeho území uvedomili, že čas na dokončenie centralizácie štátu v priaznivých podmienkach totality sa pominul. Rozhodli sa preto neodkladne konať a na poslednú chvíľu vrátiť štát aj formálne k unitarizmu. Staronový český centralizmus mala legislatívne zabezpečiť tzv. trojjediná ústava ČSSR, ktorá v princípe popierala základné zásady, na ktorých bola v roku 1968 konštruovaná duálna federácia – zásady rovnosti medzi národmi a ich národnej suverenity. Zo začiatku akademická debata o tom, ako by mali byť v novej ústave definované vzťahy medzi republikami, prerástla do unáhlených pokusov vnútiť Slovensku za každú cenu centralistický model štátoprávneho usporiadania. Proti skupinám Slovákov najmä z akademických pracovísk, ktoré proti tomu protestovali, neváhali z pražského centrá používať rôzne spôsoby nátlaku a treba konštatovať, že dostatočne úspešne. Vnútropolitický vývoj v ČSSR ako aj na Slovensku bol však rýchlejší a komunistický režim padol skôr, ako sa mu podarilo tento cieľ dosiahnuť.

Príznaky krízy normalizačného režimu sa stále viac prejavovali i v silnejúcich verejných prejavoch nespokojnosti, ktoré od roku 1970 v takom rozsahu neexistovali. Už 25. marca 1988 sa konala veľká demonštrácia organizovaná katolíckym disentom v Bratislave, ktorú sa režim snažil zľahčovať poukazovaním na vraj väčší, málo ovládateľný „temperament“ Slovákov. Odhodlanosť v slovenskom katolíckom disente však vzrastala. Na tradičnej mariánskej púti v Levoči sa v júli 1988 zúčastnilo niekoľko stotisíc veriacich, ktorí popri duchovnej stránke púte dávali jasne najavo svoju nespokojnosť s cirkevnou politikou štátu. Podobný masový charakter mali aj púte na Velehrad na Morave a v Marianke pri Bratislave, kde taktiež základnú masu pútnikov tvorili veriaci zo Slovenska. Zo Slovenska sa masové demonštrácie a zhromaždenia koncom roku 1988 presunuli aj do západnej časti republiky, kde nadobudli výrazný politický charakter, keďže v Čechách náboženská otázka hrala marginálnu úlohu. Spontánnu nespokojnosť občanov už nebolo možné zastaviť. Od mája 1989 sa začali sťahovať z územia ČSSR niektoré sovietske jednotky a 21. augusta 1989 sa na mnohých miestach konali demonštrácie za ich úplné stiahnutie. Destabilizovanú vnútropolitickú situáciu vo federálnom štáte sa pokúsil využiť maďarský parlament a koncom októbra 1989 sa rozhodol zastaviť výstavbu vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros budovaného na základe medzištátnej zmluvy z roku 1977. Tento jednostranný krok Budapešti našiel podporu aj medzi vedúcimi predstaviteľmi Charty 77, čo vnieslo určitú disharmóniu do vzťahov opozičných skupín na Slovensku a v Čechách. Zároveň Budapešť pravidelne otvárala otázku postavenia maďarskej menšiny na Slovensku ako medzinárodný problém, čím traumatizovala slovenskú spoločnosť. Bolo evidentné, že Maďarsko ovplyvňovalo niektoré skupiny slovenských občanov maďarskej národnosti a v predstihu ich informovalo o očakávanom vývine udalostí.

Po páde komunistického režimu v Poľsku, po masových demonštráciách vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike, spojených s masovým exodom východných Nemcov na západ i cez česko-slovenské územie a následné prestrihnutie Železnej opony v Maďarsku sa stávalo zrejmým, že aj komunistický totalitný systém v spoločnom štáte Slovákov a Čechov má svoje dni spočítané. Čakalo sa len na vhodnú príležitosť, kedy by sa mohli nakopené sily nespokojnosti s režimom naplno prejaviť a využiť ich na zmenu spoločensko-politických pomerov. Túto príležitosť poskytol neuvážený zásah policajných zložiek proti študentom, ktorí si chceli v Prahe pripomenúť 50. výročie brutálneho zásahu nemeckých nacistických okupačných síl proti českým študentom roku 1939.

Pražské udalosti mali viac-menej pokojnú predohru v Bratislave. Už 16. novembra 1989 sa uskutočnila masová demonštrácia slovenských študentov z príležitosti spomínaného výročia, ktorá bola svojím obsahom a zameraním výrazne proti totalitnému politickému systému a za demokratické politické slobody. Študenti prešli faktický celým bratislavským Starým Mestom bez toho, žeby sa stretli s akýmikoľvek bezpečnostnými zložkami štátu. Demonštrácia skončila „diskusiou“ s niektorými predstaviteľmi vlády a KSČ pri budove Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky. Demonštrácia na druhý deň v Prahe už nebola taká pokojná. Polícia tvrdo zasiahla proti jej účastníkom na pražskej Národnej triede. Dokonca zložky Štátnej bezpečnosti zinscenovali smrť fiktívneho študenta, ktorý mal zahynúť počas zásahu bezpečnostných zložiek štátu proti demonštrantom. Dodnes nie celkom objasnená provokácia vyvolala vlnu občianskej nespokojnosti a protestov, do čela ktorých sa spočiatku postavili študentské organizácie. Až v priebehu ďalších dní vznikli politické organizácie, ktoré v ďalšom zápase s komunistickým politickým systémom prevzali iniciatívu.

Bolo príznačné, že prvou nekomunistickou politickou organizáciou v celom štáte bola Maďarská nezávislá iniciatíva, ktorú už 18. novembra 1989 založili na rokovaní v Šali aktivisti z radov príslušníkov maďarskej menšiny. Do jej čela sa postavil Karoly Tóth, ktorého v januári 1990 vystriedal Lászlo Nagy (*1948). Až o deň neskôr, 19. novembra 1989 vzniklo v Prahe Občianske fórum na čele s Václavom Havlom (1936 – 2011), ktoré sa pustilo do rokovaní s predstaviteľmi režimu o politických zmenách na celoštátnej úrovni. Udalosti v Prahe rozvírili aj dovtedy zdanlivo pokojnú politickú scénu na Slovensku. V nedeľu 19. novembra 1989 sa uskutočnilo veľké zhromaždenie najmä bratislavských umelcov a kultúrnych pracovníkov v Umeleckej besede Slovenska. O vývine situácie informoval Milan Kňažko (*1945), ktorý sa práve vrátil z Prahy a ktorý sa tam zúčastnil rokovaní s českou opozičnou scénou. Na tomto zhromaždení sa rozhodlo o založení slovenskej občianskej platformy, ktorej základné kamene boli položené na druhý deň, v pondelok 20. novembra 1989. Do jej čela sa postavili Milan Kňažko, Ján Budaj (*1952); z úzadia sa ju snažili programovo ovplyvňovať Fedor Gál (*1945), Martin Bútora (*1944) a iní. Fedor Gál neskôr prevzal funkciu predsedu hnutia, ktoré prvý krát verejne vystúpilo na masovom zhromaždení v Bratislave 22. novembra 1989 a ktoré jeho zakladatelia nazvali Verejnosť proti násiliu. V programových tézach hnutia, prednesených na zhromaždení v Bratislave, sa požadovalo najmä zrušenie článku 4 Ústavy o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti, vytvorenie skutočného parlamentu slovenského národa zo vtedajšej Slovenskej národnej rady, oddelenie cirkvi od štátu a ďalšie požiadavky, ktoré smerovali k všeobecnej demokratizácii pomerov v štáte, najmä slobodné voľby založené na voľnej súťaži politických síl. Na tomto zhromaždení prvýkrát vystúpil aj Alexander Dubček, vedúci predstaviteľ obrodného procesu v roku 1968, o ktorom sa všeobecne – aspoň na Slovensku – predpokladalo, že zaujme vedúcu pozíciu v štáte a bude pokračovať v budovaní demokratického socializmu, ktorý pred vyše dvadsiatimi rokmi potlačila invázia vojsk Varšavskej zmluvy.

Komunistické vedenia na čele s Milošom Jakešom sa ukázalo ako absolútne nepripravené na možné protikomunistické pohyby v štáte. Reagovalo nekoncentrovane, rozpačito a nesúrodo. Ústredný výbor KSČ sa zvolal až na 24. novembra 1989. Na jeho zasadaní odstúpil generálny tajomník strany Miloš Jakeš a do čela strany bol zvolený nevýrazný, pravdepodobne aj v politike málo zorientovaný Karel Urbánek (*1941), ktorý si za cieľ vytýčil zachovanie dovtedajšieho socialistického politického systému. Jeho cieľ sa veľmi skoro ukázal ako chiméra, lebo občianska spoločnosť sa uberala úplne iným smerom. Občianske fórum v Českých krajinách a Verejnosť proti násiliu na Slovensku behom prvého týždňa občianskych protestov prevzali iniciatívu plne do svojich rúk a po úspešnom generálnom štrajku 27. novembra 1989, v ktorom prevažná väčšina pracujúcich v celej federácii podporila občianske iniciatívy, začali komunistickému vedeniu diktovať svoje požiadavky. Odmietli novú vládu Ladislava Adamca (1926 – 2007), ktorú prezident Gustáv Husák menoval 3. decembra 1989 a 6. decembra 1989 začali rokovať s predstaviteľmi režimu. Následne Ladislav Adamec podal demisiu a prezident Gustáv Husák vymenoval 10. decembra 1989 novú vládu na čele s Mariánom Čalfom (*1946), popredným komunistickým funkcionárom, ktorý bol známy svojím nekompromisným presadzovaním opätovnej centralizácie štátu. Medzitým bol zrušený Federálnym zhromaždením ČSSR ústavným zákonom č. 183/1989 Zb. čl. 4 Ústavy a na základe tohto zákona sa umožnila rekonštrukcia federálneho zhromaždenia a národných rád tak, že časť komunistických poslancov bola odvolaná a nahradená aktivistami OF a VPN. Obdobným postupom, avšak bez dramatických vyvrcholení došlo aj k rekonštrukcii slovenských ústavných orgánov. Po odstúpivšom Viliamovi Šalgovičovi sa ujal funkcie predsedu SNR Rudolf Schuster (*1934) a následne bola 8. decembra 1989 vymenovaná vláda na čele s Milanom Čičom (1932 – 2012). Nové vlády dostali pomenovanie ako vlády národného porozumenia. Prevzatie moci novými politickými štruktúrami bolo zavŕšené odstúpením Gustáva Husáka z funkcie prezidenta ČSSR hneď po vymenovaní vlády Mariána Čalfu. Keďže zmena režimu prebehla pokojnou cestou, začali sa udalosti z novembra – decembra 1989 nazývať Nežnou alebo Zamatovou revolúciou.

Výmena federálnej vlády a následná voľba federálneho prezidenta vyvolali prvé rozladenia v slovensko-českých vzťahoch po zmenách v novembri 1989. Na Slovensku a čiastočne aj v českých krajinách sa predpokladalo, že novým vodcom štátu sa stane Alexander Dubček. Toto očakávanie vyplývalo najmä zo skutočnosti, že väčšina obyvateľov nechcela radikálnu zmenu spoločensko-ekonomického systému, nechcela návrat do predchádzajúcich čias, poznamenaných nezamestnanosťou a existenciou celých území bez perspektív pre ich obyvateľov, známych pod názvom hladové doliny. Ich predstava spočívala vo viere, že je možné pokračovať v reformách z roku 1968, ktoré boli násilne prerušené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Pre mnohých Slovákov predstavoval Alexander Dubček aj záruku, že sa nezvráti vývin smerom k unitárnemu, Čechmi dominovanému štátu. Na Slovensku sa preto očakávalo, že nové české vedenie zmení predchádzajúci centralistický politický prístup k Slovensku a vyjde v ústrety slovenským požiadavkám na nápravu štátoprávnych skrivodlivosti, ktorých sa na pôvodnej koncepcii federácie dopustil predchádzajúci komunistický režim. Výber Mariána Čalfu za premiéra, ktorého na Slovensku poznali len tí, čo sa s ním dostali do sporu ohľadom tzv. trojjedinej ústavy, neprijala slovenská verejnosť s nadšením. Aj nové politické vedenie v Českých krajinách tým dokumentovalo, že Slováci si svojich zástupcov na úrovni federácie nebudú vyberať sami, ale im ich budú vyberať v Prahe. Ale to nebol ten najsilnejší signál z vedenia Občianskeho fóra. Omnoho podráždenejšie reagovali občania Slovenskej socialistickej republiky, keď sa v Prahe rozhodlo, že novým prezidentom bude Václav Havel, a celoštátne sa spustila kampaň do značnej miery spochybňujúca politickú integritu Alexandra Dubčeka. Táto kampaň, na ktorej sa intenzívne podieľali aj čelní predstavitelia VPN, vyvolala prvú krízu dôvery slovenskej verejnosti v toto hnutie, ktorú sa mu už nikdy v plnosti nepodarilo obnoviť.

Hoci z verejnosti sa už vtedy ozývali hlasy, že federálny prezident by mal byť volený priamym hlasovaním občanmi, pričom pri takomto spôsobe voľby nikto nepochyboval, že zvoleným by bol Alexander Dubček, Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu zvolili klasický postup podľa existujúcej totalitnej Ústavy ČSSR z roku 1960. Václav Havel bol zvolený za prezidenta 29. decembra 1989 spôsobom, ako boli volení funkcionári štátu v dobách najtvrdšej totality – aklamačne a jednomyseľne ešte nerekonštruovaným federálnym zhromaždením. Jeho prvé opatrenia v prezidentskom úrade neboli na Slovensku väčšinovo vnímané pozitívne. Predovšetkým nevenoval svoju prvú návštevu Slovensku ako druhej konštitučnej časti zloženého štátu, ako to bolo zvykom v predchádzajúcom období, ale odišiel na návštevu do Nemecka. Avšak ani po návrate z Nemecka sa nevybral do východnej časti republiky, ale navštívil Ostravu a až potom zavítal do Bratislavy, kde svojím správaním vyvolal rozpaky aj v kruhoch, ktoré ho bezvýhradne podporovali. Okrem toho sa jednoznačne ideovo prihlásil k odkazu Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša, ktorý nebol na Slovensku vnímaný pozitívne. Najmä Edvarda Beneša pokladali Slováci za rozhodného odporcu slovenských snáh o národnú emancipáciu a prihlásenie sa k jeho odkazu sa prijímalo ako pokus o obnovenie starej centralistickej politiky, čo bolo pre prevažnú väčšinu Slovákov absolútne neprijateľné.

Václav Havel bol vo svete a čiastočne aj doma považovaný za úspešného dramatika, vnímaný ako dlhodobý bojovník proti nedemokratickým praktikám komunistického režimu, charizmatický disident a obhajca ľudských práv. Jeho vstup do vysokej politiky však v mnohom sklamal občanov na oboch brehoch Moravy. Predovšetkým neuváženou a rozsiahlou amnestiou prepustil z väzníc tisícky ťažkých zločincov, vydávajúc ich za obete totalitného režimu, ktorí bez akejkoľvek kurately zaplavili ulice miest a obcí. Bolo logické, že väčšina z nich robila to, čo vedela – pokračovala v kriminálnej činnosti. Česko-slovenskú spoločnosť zneistila vlna násilných trestných činov, vrážd, znásilnení a podobných ťažkých zločinov. Okrem toho väzni, ktorých sa amnestia netýkala alebo ich prípady sa zdĺhavo preverovali, sa búrili a v niektorých prípadoch bolo treba proti nim tvrdo zasiahnuť. Nekompetentné sa ukázali aj niektoré opatrenia v oblasti ekonomiky, najmä tzv. konverzia zbrojnej výroby, ktorá zo dňa na deň zbavila zamestnania a príjmov niekoľko desať tisíc vysokokvalifikovaných a nadpriemerne platených zamestnancov zbrojných závodov, takmer výlučne tých, ktoré boli umiestnené na Slovensku. Škody na slovensko-českých vzťahoch, ktoré spôsobilo neuvážené zastavenie zbrojárskej výroby v slovenských podnikoch, eufemisticky označené za konverziu (hoci to žiadna konverzia nebola, tá sa pripravovala už niekoľko rokov, ale podľa týchto projektov sa nepostupovalo), sa z dlhodobého hľadiska ukázali nezvratnými.

Novozvolený prezident mimoriadne nekompetentne vstúpil aj do témy, ktorá hýbala nielen vtedajším Česko-Slovenskom, ale stávala sa hlavnou témou v celom geopolitickom priestore niekdajšieho „socialistického tábora“. Išlo o spravodlivé riešenie vzťahov medzi národmi vo viacnárodných federáciách. Samotnú tému priniesla doba, v ktorej sa rozhodli východoeurópske národy demokratizovať svoje spoločensko-politické pomery a v tomto procese nemohla neprísť na pretras ani otázka národnej suverenity a rovnoprávnosti medzi národmi, keďže viacnárodné socialistické štáty, hoci mali zväčša federatívnu štruktúru, boli prísne centralistické. Nie celkom svojprávne národy sa v rámci demokratizácie začali dožadovať aj demokratizácie vo vzťahu centrum – republika, kým dominantné národy chápali demokraciu len ako zmenu z totality na politický pluralizmus bez zmeny svojho dominantného postavenia. Nie ináč to bolo aj v Česko-Slovensku po politických zmenách z novembra – decembra 1989. Preto náhle a nečakané predloženie návrhu ústavného zákona federálnemu parlamentu 23. januára 1990 zo strany Václava Havla, ktorým sa mali zmeniť štátne znaky federácie a republík a taktiež názov federálneho štátu, zaskočilo formujúcu sa novú politickú reprezentáciu ako na Slovensku, tak aj v Českých krajinách. O záležitosti sa začalo najskôr vecne, potom emocionálne diskutovať a všetko to vyvrcholilo v prvú vážne poprevratovú krízu vo vzťahu Slovákov a Čechov známu pod názvom „pomlčková“ vojna.

Otázka nového štátneho znaku pre federálnu republiku sa diskutovala už od roku 1968, keďže Slováci sa nikdy nezmierili s novotnovským novotvarom z Ústavy z roku 1960, ktorý mal nahradiť ich historický znak, používaný na označenie slovenského územia minimálne od 12. storočia. Podľa väčšinového a hlbokého presvedčenia bežných občanov Slovenska bol slovenský erb zviazaný už s cyrilo-metodskou misiou na Veľkej Morave, a teda mal sprevádzať Slovákov celou ich históriou ako národa. V čase normalizácie sa síce diskusia utlmila, ale pri príprave novej ústavy po roku 1985 opäť ožila. Už vtedy v slovenských odborných kruhoch panoval názor, že sa má obnoviť historický slovenský znak a vo federálnom erbe má byť zakomponovaný ako rovnoprávny symbol; teda, že federálny erb má byť štiepený (polený), kde v prvom poli by bol český lev a v druhom slovenský dvojkríž na trojvrší. Prezidentov návrh na nové symboly štátu bol výtvarne nezvládnutý a heraldicky nekompetentný. V štvrtenom erbe bola totiž do srdcovej (najvýznamnejšej) polohy zakomponovaná moravská orlica, čo nezodpovedalo ani histórii spoločného štátu Slovákov a Čechov, ani aktuálnemu postaveniu Moravy ako regiónu Českej socialistickej republiky vo federácii. Prirodzene bol vo federálnom zhromaždení odmietnutý a federálne zhromaždenie si vytvorilo vlastnú komisiu, ktorá nakoniec schválila a predložila na rokovanie pléna štvrtený erb s dvoma levmi a dvoma dvojkrížmi na trojvrší. Slovenská národná rada využila diskusie okolo návrhov Václava Havla a sama v otázke štátnych symbolov uplatnila svoje ústavné kompetencie. Na rokovanie pléna SNR bol predložený iniciatívny návrh ústavného zákona a 1. marca 1990 slovenský parlament prvýkrát v svojej histórii prijal ústavný zákon, ktorým sa zmenil názov Slovenskej socialistickej republiky na Slovenská republika (SR), prijal sa staronový štátny znak a za slovenskú hymnu sa určili prvé dve slohy básne Nad Tatrou sa blýska. Rovnako ústavný zákon vytvoril novú štátnu pečať SR, ktorá definitívne zo slovenskej symboliky vytlačila federálne symboly.

Omnoho zložitejšou sa však ukázala otázka názvu spoločného štátu Slovákov a Čechov. Národne uvedomelí Slováci nikdy vnútorne neprijali názov spoločného štátu tak, ako ho ustanovila Ústava Republiky československej z roku 1920. Argumentovali, že medzinárodné zmluvy po prvej svetovej vojne ustanovili štát ako duálny a názov so spojovníkom v podobe Česko-Slovensko. V čechoslovakistickej koncepcii nevystupovala republika, ktorá vznikla roku 1918 spojením Českých krajín a Slovenska ako štát slovenského a českého národa, ale ako unitárny štát jedného národa „československého“, v svojej podstate českého. Slováci neboli chápaní ako príslušníci iného národa, ale ako mladšia nevyspelejšia časť českého národa. Písanie názvu bez spojovníka malo vytvoriť zdanie, že oficiálna ideológia čechoslovakizmu je skutočnosťou. Bolo logické, že o takýto štát sa neusilovali Slováci v spoločnom boji s Čechmi proti Rakúsko-Uhorsku. Ich predstavitelia v zahraničnom odboji dôsledne písali termín česko-slovenský so spojovníkom a so spojovníkom sú aj všetky základné štátoprávne akty z tohto obdobia. Česká supremácia v prvej republike si vynútila písanie bez spojovníka. Vzápätí po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 sa bez akejkoľvek ústavnej zmeny začal písať názov štátu so spojovníkom, lebo vtedy si boli všetci vedomí, že to vyplýva z medzinárodných dohôd. Dokonca aj odboj na západe za obnovenie spoločného štátu po jeho rozbití v marci 1939 začal za obnovu Česko-Slovenska, nie Československa. Nehovoriac o odbojových dokumentoch, ktoré vznikli na Slovensku počas vojny. Všetky, vrátane hlavných dokumentov SNP obsahovali inkriminovaný názov so spojovníkom. Kapitulácia slovenskej povstaleckej generácie pred pražským centralizmom po roku 1945 sa opäť prejavilo aj písaním názvu štátu bez spojovníka, čo bol ako jazykový, tak aj vecný nezmysel. Išlo predsa o spojenie dvoch, podľa dikcie Košického vládneho programu rovnoprávnych národov. Bolo prirodzené, že slovenská politická reprezentácia vzídená z nežnej revolúcie chcela túto anomáliu odstrániť a v budovaní spoločného štátu s Čechmi sa chcela vrátiť k jeho koreňom, k jeho základom aj v písaní oficiálneho názvu štátu. V predstavách mnohých vtedajších slovenských politikov to mal byť najprirodzenejší signál, že sa nové vzťahy v spoločnom štáte budú budovať na rovnosti a rovnoprávnosti.

Slovenská požiadavka na písanie názvu spoločného štátu v podobe, ktorá by jasne vyjadrovala rovnoprávne postavenie slovenského národa vo federácii s Čechmi, však vo federálnom zhromaždení narazila na neprekonateľnú bariéru. Českí poslanci často dehonestujúcim spôsobom spochybňovali oprávnenosť slovenskej požiadavky, zámerne hovorili o pomlčke, hoci Slovákom išlo o spojovník. Tvrdili, že dovtedy (a dnes tak isto) bežné používaný názov pre České krajiny v podobe Česko v českom jazyku neexistuje a podobne. Nakoniec sa vo federálnom zhromaždení dospelo k najnemožnejšiemu kompromisu, aký sa mohol ústavný zákon o zmene názvu štátu prijať. Na zasadnutí federálneho zhromaždenia 29. marca 1990 sa prijal iný názov (bez spojovníka) pre českú republiku a svet a iný názov (so spojovníkom) pre Slovensko. Táto očividná nehoráznosť vyvolala na Slovensku obrovský výbuch nespokojnosti, do čela ktorého sa postavila formujúca sa Slovenská národná strana. Pred slovenským parlamentom, ale aj na iných miestach vypukli masové demonštrácie, na ktorých sa požadovalo okamžité ukončenie štátnej únie s Čechmi. Po prvýkrát sa na nich skandovalo heslo Samostatné Slovensko!, hoci vtedy ešte žiadna relevantná politická strana takýto program nemala. Nakoniec česká strana ustúpila a 20. apríla 1990 federálny parlament prijal ústavný zákon, ktorý vytvoril nový názov štátu v podobe Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR). „Pomlčková vojna“ sa tak stala jedným z vážnych názorových stretov vo vtedajšom spoločnom štáte, ktoré rozhodli o jeho celkovom osude. Mala veľký vplyv aj na výsledky prvých slobodných volieb od roku 1935 v júni 1990.

Hoci štátoprávne otázky vizuálne dominovali po nežnej revolúcii v česko-slovenskej politike, v danom období ešte neboli najdôležitejšou otázkou. Na celoštátnej, republikovej, krajskej, okresnej i miestnej úrovni sa riešila najmä otázka prevzatia politickej moci novoformujúcimi sa zoskupeniami. Podľa ústavného zákona č. 183/1989 Zb. došlo nielen k obmene určitého počtu poslancov vo federálnom a národných parlamentoch, ale rovnako sa postupovalo aj v otázkach národných výboroch všetkých stupňoch, takže už na jar roku 1990 komunisti prišli o svoje dominantné postavenie na všetkých stupňoch štátnej a verejnej správy. Nie vždy tieto zmeny prebehli pokojne, v niektorých prípadoch dochádzalo ku konfliktom, ktoré poukazovali najmä na slabú pripravenosť nových, formujúcich sa elít na úlohy spojené s riadením štátu. Tento problém bol zvlášť výrazný na Slovensku, keďže v Českých krajinách existovali dve masové nekomunistické strany s členmi s politickými skúsenosťami na všetkých úrovniach moci a mohli teda po zmenách predstavovať tzv. nekomunistickú alternatívu. Na Slovensku v radoch tzv. nekomunistických strán takéto osoby neexistovali a nedali sa ako politicky skúsení použiť pri budovaní novej politickej elity. Bol to výrazný hendikep Slovenska voči Českým krajinám, keďže nediskreditovateľní ľudia s politickou skúsenosťou na Slovensku boli len z radov bývalých členov KSČ, ktorí sa nutne aj výraznejšie nachádzali v politických funkciách oproti Česku. Neskoršie sa táto skutočnosť často používala aj v propagandistickom boji proti slovenským emancipačným snahám.

Nová stranícko-politická štruktúra na Slovensku sa začala budovať hneď po presadení sa novej politickej moci v celej federácii v mesiacoch november – december 1989. Najsilnejším politickým subjektom sa ukazovalo hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré sa postupne z revolučného telesa, reprezentujúceho občiansku vôľu na zmenu režimu, začalo už od konca roku 1989 postupne transformovať na politické hnutie liberálneho zamerania. Zo začiatku malo problém etablovať sa ako celoslovenská politická sila, pretože opozičné sily na východnom Slovensku odmietali podriadiť sa autorite bratislavskej centrály VPN a chceli sa podriadiť pražskému Občianskemu fóru. Vo vedení VPN sa presadzovali najmä bratislavskí intelektuáli ako Fedor Gál, Peter Zajac (*1946), resp. disidenti ako František Miloško (*1947), avšak v druhej vlne aj agilní predstavitelia z ostatných regiónov Slovenska ako napr. Vladimír Mečiar (*1942). Keďže v najdôležitejších politických rozhodnutiach o budúcnosti celej federácie sa niekedy až príliš ochotne podriaďovali pražskému Občianskemu fóru, do volieb roku 1990 prežilo dve výrazné krízy dôvery v slovenskej verejnosti. Prvá súvisela so spomínanou voľbou prezidenta ČSSR, kde nielenže odobrila návrh OF na Václava Havla, ale sa aj zapojila do nevhodného spochybňovania politickej legitimity Alexandra Dubčeka. Druhá, omnoho fatálnejšia bola jej rozporuplná reakcia na tzv. pomlčkovú vojnu, po ktorej jej hrozila politická marginalizácia. Nakoniec túto krízu VPN prekonala tým, že do svojich radov masovo prijala jednak bývalých čelných predstaviteľov komunistickej strany, ktorí získali významne pozície vo federálnych i národných orgánoch po novembri 1989 a následne z KSČ (KSS) vystúpili (Marián Čalfa, Milan Čič a iní), a jednak stúpencov obrodného procesu z roku 1968, ktorí sa grupovali okolo Alexandra Dubčeka, známi tiež pod označením obrodári (sám Alexander Dubček; Hvezdoň Kočtúch, (1929 – 1994); Ivan Laluha, *1932; a iní). V tomto zložení, kde sa stretli stúpenci radikálneho antikomunizmu, s umiernenými komunistami, liberáli so socialistami síce dokázali ísť s programom Šanca pre Slovensko do prvých slobodných volieb a uspieť v nich, ale zakódovali si v ňom budúce rozpory a neskorší rozpad a zánik.

O politické prežitie sa usilovali aj bývalé vládnuce strany Národného frontu – Komunistická strana Slovenska (KSS), Strana slovenskej obrody a strana Slovenskej slobody. KSS, ktorá bola územnou časťou jedinej celoštátnej strany, ktorou bola KSČ, zažila po novembrových udalostiach silný odliv členstva, najmä tých, ktorí neboli stotožnení s ideológiou marxizmu-leninizmu a do jej radov sa dostali z rôznych dôvodov od oportunizmu až po nutnosť vzhľadom na vykonávané zamestnanie. Na prelome rokov 1989 – 1990 sa KSS konsolidovala. V jej radoch zostali jednak presvedčení stúpenci existujúcej formy socializmu a jednak ľavicovo orientovaní ľudia sociálno-demokratickej orientácie. Pod vedením nového predsedu Petra Weissa (*1952) nastúpila zložitý kurz transformácie na modernú ľavicovú stranu a v období pred voľbami roku 1990 sa zdalo, že v nej bude úspešná. Strana slovenskej obrody sa vzápätí po voľbách premenovala na Demokratickú stranu, čím jej vedenie chcelo dať najavo, že je organickým pokračovaním strany s rovnakým menom z rokov 1945 – 1948. Jej funkcionári dostali posty vo vládnych a parlamentných štruktúrach, avšak nijako nepresvedčili slovenskú spoločnosť o svojom ideovom i programovom zameraní. Rovnaký osud mala aj Strana slobody, ktorá sa pokúšala zviesť na vlne nacionalizmu, avšak ničím slovenského občana nepresvedčila a krátko po voľbách roku 1990 zanikla.

V rámci stranícko-politickej štruktúry sa v slovenskej politike najdlhšie udržali tie politické strany, ktoré síce vznikli v turbulentných mesiacoch po prevrate z novembra – decembra 1989, avšak ideovo nadviazali na tradičné slovenské politické organizácie z minulosti a snažili sa o osvojenie si ich ideológií. Išlo najmä o Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a Slovenskú národnú stranu (SNS). Základy KDH boli položené už na konci novembra 1989, keď sa po slovenských obciach začali budovať kresťanskodemokratické kluby ako centrá slovenskej a kresťanskej politiky. Ich bázou boli najmä aktivisti katolíckeho disentu, ktorí mali už dlhodobejšiu skúsenosť s politickou prácou v podzemí. Keď sa 17. februára 1990 schádzali delegáti do Nitry na ustanovujúci zjazd KDH, väčšina z nich i väčšina obyvateľov Slovenska bola presvedčená, že sa tam založí moderná obdoba niekdajšej Slovenskej ľudovej strany, ktorá bude pokračovať v kresťanskom a národnom programe, zbavenom omylov minulosti. Očakávaná strana mala ešte pred založením v prieskumoch verejnej mienky vyše 50-percentnú podporu v radoch slovenského obyvateľstva. Očakávania však narážali na nepochopiteľne tvrdý odpor vedúcej osobnosti kresťanského disentu a novozvoleného predsedu KDH Jána Čarnogurského (*1944), ktorý odmietal akúkoľvek zviazanosť novej strany s bývalou ľudovou stranou. Z jej programu prevzal len to, čo bolo v moderných kresťanských stranách už dávno prekonané (napr. tesnú väzbu na cirkev) a striktne odmietal národný program, ktorý slovenské kresťanské politické hnutie (stranu) sprevádzal od jeho založenia v druhej polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia až po jeho zákaz roku 1945. Táto politika spojená s podporou ekonomických opatrení Prahy vo vzťahu k slovenskému zbrojnému priemyslu a s nepremysleným útokom na existujúcu poľnohospodársku veľkovýrobu znamenali silný úbytok popularity hnutia, čo sa prejavilo už vo volebnej kampani.

Základy súčasnej Slovenskej národnej strany sa položili v decembri 1989, keď sa okolo vyštudovaného historika Mariána Andela (*1950) sústredila skupina ľudí, ktorá sa rozhodla ideovo nadviazať na Slovenskú národnú stranu, ktorá pôsobila na slovenskej politickej scéne v rokoch 1871 – 1938. Svoje politické tézy zverejnila vo februári 1990 a prvýkrát verejne vystúpila na manifestácii pred SNR 1. marca 1990. Na zhromaždení Slovákov z juhu, ktoré sa konalo 3. marca 1990 v Šuranoch sa k nej pridali ďalší aktivisti (napr. Anton Hrnko, *1955) a 8. marca 1990 bola zaregistrovaná na ministerstve vnútra. Do povedomia širšej verejnosti vstúpila organizovaním masových demonštrácií počas tzv. pomlčkovej vojny. Hoci jej aktivisti v tomto období ešte nepropagovali rozdelenie federácie, na jej zhromaždeniach sa často a vášnivo ozývali heslá ako Dosť bolo Prahy! a Samostatné Slovensko! Preto bola vo verejnosti veľmi skoro chápaná ako strana usilujúca sa o vytvorenie samostatného slovenského štátu. Veľmi utilitárne kritizovala omyly novej moci, najmä rozhodovaciu závislosť VPN od pražského OF, konverziu, rozbíjanie poľnohospodárskej výroby, avšak nie nostalgicky vo vzťahu k predchádzajúcemu režimu, ako to robilo konzervatívne krídlo v KSS, ale s poukazovaním na poškodzovanie Slovenska do budúcnosti v nových podmienkach. Do svojho volebného programu si už pred voľbami roku 1990 zaradila vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky ako predpoklad dosiahnutia dohody o budúcich vzťahoch s Českom. Na sneme 19. mája 1990 bol za jej prvého predsedu zvolený Víťazoslav Moric (*1946).

Z množstva rôznych politických subjektov, ktoré sa v turbulentných mesiacoch po novembri 1989 objavovali a zanikali, sa dlhodobejšie na politickom živote Slovenska uplatnila ešte Strana zelených. Vznikla 9. decembra 1989 ako federálna platforma s troma komorami – českou, moravskou a slovenskou. Jej ustanovujúci snem na Slovensku sa konal vo februári 1990 v Banskej Bystrici a jej prvým predsedom sa stal Juraj Mesík (*1962).

Novým fenoménom v povojnovej histórii Slovenska bol vznik politických strán na etnickom princípe, ktorý bol ustanoveniami Košického vládneho programu dovtedy nemožný. Bázou pre tieto strany sa stala Maďarská nezávislá iniciatíva, ktorá však len sotva mohla naplniť očakávania mnohých etnicky maďarských aktivistov, v ktorých radoch sa vyskytovali rôzne prúdy od silných nacionalistov až po skrytých stúpencov iredenty. Tí sa začiatkom roka spojili s obdobnými skupinami Poliakov na Tešínsku a vo februári 1990 založili menšinové hnutie pod názvom Spolužitie, ktoré bolo na Slovensku zaregistrovaná 1. marca 1990. Na sneme v Bratislave sa koncom marca 1990 stal predsedom hnutia Mikuláš (Miklos) Duray (*1945). Hoci KDH na čele s Jánom Čarnogurským zriadilo v rámci svojho politického subjektu aj maďarskú sekciu, väčšina kresťanskodemokraticky orientovaných Maďarov uprednostnilo pred kresťanstvom nacionalizmus a založili si v januári 1990 vlastnú politickú stranu pod názvom Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH). Prvým predsedom hnutia sa stal matador maďarskej menšinovej politiky na Slovensku Koloman (Kálman) Janics (1912 – 2003). Dôležitú úlohu v hnutí zohrával aj jeho neskorší predseda Vojtech (Béla) Bugár (*1958). Obe strany vytvorili koalíciu a s maďarským menšinovým programom išli aj do volieb roku 1990.

Jedným z najdôležitejších výsledkov revolučných zmien po páde komunistického režimu bolo organizovanie prvých skutočne slobodných volieb po rovných 65 rokoch (voľby roku 1946 nemožno považovať za slobodné, keďže sa na nich mohli zúčastniť len strany Národného frontu). Podľa federálneho volebného zákona sa konali voľby do snemovne ľudu a snemovne národov. V oboch prípadoch bolo stanovené kvórum 5 % získaných hlasov na to, aby strana mohla vstúpiť do snemovne. Slovenský volebný zákon z nepochopiteľných dôvodov stanovil kvórum na vstup do SNR len na 3%. Zdôvodnenie vtedajšej vedúcej sily v parlamente, ktorou bola VPN, že chceli dať väčší priestor pri vytváraní nevyvinutej slovenskej politickej scény aj slabším politickým subjektom, sa zdá byť málo hodnoverné. Skôr si VPN neverila a snažila sa čo najviac fragmentovať slovenskú politickú scénu a zachovať si tak svoje pozície.

Volebná kampaň na Slovensku sa niesla v niekoľkých dimenziách. Jednak výsledky volieb mali potvrdiť zmeny z novembra 1989, jednak silno v nich rezonovala otázka vzťahov Slovákov a Čechov, ktorá bola spojená s opatreniami Prahy, poškodzujúce ekonomiku Slovenska. Praha, špeciálne prezident Václav Havel vnášali do slovenskej politiky aj otázky, na ktoré slovenská verejnosť nebola vôbec pripravená. Väčšiny Slovákov sa zvlášť dotklo náhle pertraktovanie otázky o údajnom utláčaní príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku. Slovenská verejnosť bola ochotná akceptovať skutočnosť, že nie všetko, čo sa v minulosti v oblasti menšinovej politiky urobilo, bolo správne, ale nebola ochotná akceptovať nezmyselné tvrdenia maďarských menšinových politikov, podporovaných bývalými českými disidentmi, že Slováci vedome a programovo utláčali príslušníkov nielen maďarskej menšiny. Nielen v slovensko-českej relácii, ale aj do širšieho medzinárodného povedomia sa vnášali názory na Slovákov ako principiálne neznášanlivých, xenofóbnych a antisemitských jednotlivcov, ktorí vždy v minulosti, keď sa im to umožnilo utláčali menšiny a mienia v tom pokračovať aj naďalej. V tejto súvislosti národne orientovaní Slováci považovali za výzvu zapojenie sa prezidenta republiky do volebnej kampane na Slovensku na strana VPN a maďarských menšinových politikov.

Dátum konania volieb bol určený na 8. a 9. júna 1990. Na Slovensku sa o hlasy voličov uchádzalo 15 politických subjektov. Do Federálneho zhromaždenia ČSFR získalo na Slovensku potrebné kvórum na vstup do parlamentu 5 politických strán, do SNR v dôsledku nižšieho kvóra 7 politických strán. Prekvapivým víťazom volieb do FZ ČSFR i SNR sa stala VPN. Do SNR vstúpila s 32 % hlasov. Favorit volieb KDH, o ktorého víťazstve na Slovensku pred voľbami takmer nikto nepochyboval, skončil až druhý s 20,7% hlasov. Tretím najúspešnejším politickým subjektom bola Slovenská národná strana so ziskom 14,7% hlasov. Rovnaké percento hlasov, ale o niečo menej voličov získala KSS. Takmer 10% hlasov získala maďarská menšinová koalícia Spolužitie/Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. V dôsledku zníženého kvóra pre SNR sa do parlamentu prebojovali ešte Demokratická strana a Strana zelených. Neobyčajne vysokou bola aj volebná účasť, keďže k volebným urnám prišlo vyše 95% zapísaných voličov.

  1. Na ceste k slovenskej štátnej samostatnosti

 Výsledky prvých slobodných volieb po mnohých rokoch do značnej miery prekvapili ako slovenskú spoločnosť, tak aj politikov. Všeobecne sa očakávalo víťazstvo KDH, a preto jasný náskok VPN bol menším šokom pre všetkých, ktorí projektovali povolebnú budúcnosť Slovenska. Okrem toho boli voľby poznamenané dodnes nie celkom uspokojivo vyjasneným škandálom okolo vedúcej postavy VPN ešte z novembrových tribún Jána Budaja, ktorý bol v čase volebného moratória označený predstaviteľmi vlastného politického subjektu za spolupracovníka Štátnej bezpečnosti komunistického režimu a stiahnutý z kandidátnej listiny. Pre mnohých bol prekvapením i jednoznačný volebný úspech Slovenskej národnej strany, ktorá sa umiestnila na treťom mieste v počte získaných hlasov. Verejnosti proti násiliu tak pripadla úloha zostaviť vládu ako na slovenskej, tak aj federálnej úrovni. Keďže v Českých krajinách vyhralo OF, zostavením federálnej vlády bol poverený Marián Čalfa z VPN, ktorá už v tom čase bola považovaná za slovenskú odnož OF. Na Slovensku bol poverený zostavením vlády bývalý minister vnútra vlády národného porozumenia Vladimír Mečiar.

Prístup pri povolebnom konštituovaní federálnych orgánov a slovenských národných orgánov bol diametrálne odlišný. Kým na federálnej úrovni sa výsledky volieb rešpektovali v úplnosti a orgány FZ ČSFR sa sformovali na základe princípu pomerného zastúpenia všetkých parlamentných strán, ktorý zodpovedal zabehaným demokratickým pravidlám, víťazi slovenských volieb túto skutočnosť odmietli rešpektovať. Budovanie slovenskej demokracie tak nezačalo najšťastnejším spôsobom. Nová väčšina, ktorá sa ujala vlády na Slovensku, sa sama seba vyhlásila za slušnejšiu časť spoločnosti a jediných reprezentantov slovenských demokratických síl. Pri formovaní orgánov Slovenskej národnej rady prijali antidemokratický princíp „víťaz berie všetko“, ktorého sa Slovensko v úplnosti nemôže zbaviť dodnes. Nerešpektovanie opozície, resp. politických síl oponujúcich politike samozvaných slušných občanov Slovenskej republiky ako legitímneho partnera sa tak od samého začiatku stalo nočnou morou slovenskej politiky. Do orgánov Slovenskej národnej rady predstavitelia VPN, KDH a DS nepripustili žiadneho predstaviteľa opozičných strán, ktoré reprezentovali cca 44% slovenských voličov. Za predsedu slovenského parlamentu bol zvolený bývalý disident a kresťanský aktivista František Mikloško a pod jeho taktovkou sa ubral parlament cestou politického sebectva a nerešpektovania demokratických zásad, ktoré spočívajú nielen v slobodných voľbách, ale aj v rešpektovaní menšinového názoru, teda opozície. Do parlamentných funkcií (predseda, podpredsedovia a predsedovia výborov) nebol zvolený žiaden predstaviteľ zo strán, ktoré sa nepodieľali na tvorbe vládnej koalície, a z 21 členov predsedníctva boli len traja predstavitelia opozičných strán, t.j. 14% zo všetkých členov. Keďže Predsedníctvo SNR malo veľmi široké právomoci, takáto konštrukcia bolo v princípe nielen nedemokratická, ale svojím zmyslom aj nelegitímna a protiústavná, lebo ústavné právomoci mohlo predsedníctvo vykonávať bez ohľadu na reálne rozloženie moci v parlamente.

Pred novovytvorenými vládami na federálnej i národnej úrovni stálo množstvo problémov, ktoré museli vyriešiť v rámci procesu súvisiaceho s transformáciou spoločnosti. Predchádzajúci systém bol založený na takmer stopercentnom štátnom (resp. družstevnom) vlastníctve výrobných prostriedkov. Nové vlády sa zaviazali prevažnú väčšinu tohto majetku privatizovať, zmeniť jeho charakter a previesť byrokraticky a centralizovane riadenú ekonomiku na ekonomiku riadenú zásadami voľného trhu a slobodnej pracovnej sily. S tým samozrejme súviseli zmeny v organizácii štátnej správy. Predchádzajúci systém jednotnej verejnej správy, tvorený národnými výbormi na trojstupňovej úrovni, sa odmietol. Novými zákonnými úpravami sa štátna správa oddelila od obecnej samosprávy. Zákonom o obecnom zriadení sa zriadili samosprávne obce s vlastným majetkom a vlastnými príjmami. Nie hneď, ale do budúcnosti sa predpokladalo aj zriadenie regionálnej samosprávy. Na základe zákona o voľbách do obecných samospráv sa už v novembri 1990 konali prvé obecné voľby, ktoré vytvorili po niekoľkých desaťročiach opäť systém obecných zastupiteľstiev, vykonávajúcich v svojej právomoci celú škálu kompetencií vplývajúcich na život občanov. Konštituovanie obecných zastupiteľstiev bolo zákonne upravené úplne ináč na Slovensku ako v Českej republike. Na Slovensku bol zavedený redukovaný väčšinový systém (bez potreby získať absolútnu väčšinu hlasov na zvolenie) s priamou voľbou starostu/primátora, ktorý umožňoval (a stále umožňuje) aj relatívnym väčšinám (napr. len 30-percentným) úplne ovládnuť riadenie obcí. Česká strana aj v prípade kreovania obecných zastupiteľstiev zvolila pomerné zastúpenie s nepriamou voľbou predstavených obcí.

Pri transformovaní vlastníctva výrobných prostriedkov sa zvolilo viacero postupov. Základným bola reštitúcia znárodneného majetku jeho bývalým vlastníkom alebo ich potomkom. Už pri zákone o reštitúcii znárodneného majetku sa ukázala úplná nepripravenosť novej slovenskej politickej elity na presadzovanie slovenských národných záujmov v spoločnom štáte vo vzťahu k českému partnerovi. Prvý reštitučný zákon totiž určil za rozhodujúci dátum nároku na reštitúciu znárodneného majetku zdanlivo nelogický rok 1956. Nelogický bol však len pre tých, čo nepoznali dejiny povojnového Česko-Slovenska. Tí, ktorí tento zákon pripravovali, však presne vedeli, prečo zvolili daný rok. Vyplývalo to z iného historického vývinu v českých krajinách a na Slovensku po roku 1945. Malí a strední vlastníci na Slovensku boli stúpencami Demokratickej strany, v Česku naopak podporovali KSČ. Preto sa k veľkému znárodňovaniu na Slovensku pristúpilo vzápätí po februárovom prevrate roku 1948, v českých krajinách až s takmer desaťročným oneskorením. Trvalo ďalší polrok, kým federálne zhromaždenie prijalo taký zákon, ktorý umožnil vrátiť znárodnené majetky aj slovenským vlastníkom.

Druhým zvoleným postupom bola tzv. malá privatizácia, keď sa začali formou dražieb alebo odpredajom vopred určenému vlastníkovi privatizovať malé a stredné štátne podniky. Zákonodarcovia predpokladali, že noví vlastníci sa budú o takto získané podniky príkladne starať a zabezpečia im novú prosperitu. Dokonca prinútili vtedajšie štátom vlastnené banky a sporiteľne, aby na malú privatizáciu uvoľňovali finančné prostriedky, aj keď ich návratnosť bola otázna. Výsledky tzv. malej privatizácie boli v mnohých ohľadoch diskutabilné. Štát sa v procese jej realizácie zbavil takmer všetkých malých a stredných podnikov, ale pre množstvo z nich to nebola cesta k novej prosperite, ale zániku. Privatizéri buď neodhadli svoje možnosti a neboli schopní podniky udržať v prosperite a splácať úvery, alebo ich jednoducho premenili na zdroj lacného a bezprácneho zisku. Bankám však po nich zostalo množstvo nedobytných úverov, ktoré nakoniec musel umoriť štát.

Najkomplikovanejšia bola tzv. veľká privatizácia, pri ktorej išlo o odpredaj veľkých, niekedy až strategických podnikov (napr. na Slovensku Slovnaft a VSŽ Košice). V rozmedzí rokov 1990 až 1992 sa uskutočnila len prvá fáza veľkej privatizácie, ktorá je spojená s vtedajším federálnym ministrom financií Václavom Klausom (*1941). Jeho koncepcia kupónovej privatizácie mala z občanov vytvoriť reálnych vlastníkov účastín (akcií) štátnych podnikov, ktorí by pôsobili na burze i kontrolovali výkon správy v takto privatizovaných podnikoch. V prvej fáze skutočne došlo k odštátneniu množstva veľkých štátnych podnikov, ale v konečnej fáze táto metóda skončila fiaskom. Z malých vlastníkov kupónov/akcií sa nestali „kapitalisti“, ale takto privatizované podniky sa stali rajom rôznych podvodníkov, na ktorých sa dokonca vytvorilo špeciálne pomenovanie „tunelári“.

Hoci otázky súvisiace s transformáciou spoločnosti boli mimoriadne dôležité, vo verejnosti boli najviditeľnejšie a ňou najviac sledované rozhovory o budúcom štátoprávnom vzťahu Slovákov a Čechov. Od ich vyriešenia v princípe závisela aj konečná podoba transformácie spoločnosti, keďže napriek rokom unifikácie pomerov v spoločnom štáte konkrétne podmienky v jednotlivých republikách boli rozdielne a potrebovali aj odlišné nástroje na riešenie. Napr. konkrétne politické opatrenia, ktorých cieľom bolo masové rušenie poľnohospodárskych podnikov (družstiev) mali úplne odlišné dopady v českých krajinách a na Slovensku. Vyplývalo to z odlišných vlastníckych vzťahov k pôde, zdedených z minulosti. Socialistický veľkopodnik v krajinách západne od Moravy mohol vzápätí vystriedať súkromný veľkopodnik, keďže rakúske ríšske právo neumožňovalo drobenie pôdy. Naproti tomu zánik družstva na Slovensku znamenal zároveň aj zánik veľkovýroby, lebo v zmysle uhorských zákon bola pôda na Slovensku z pohľadu vlastníctva roztrieštená na množstvo malých pozemkov, často s neidentifikovanými vlastníkmi. Zo slovenskej strany bolo preto nevyhnutne potrebné, aby sa politické opatrenia v procese transformácie čo najviac prijímali na Slovensku a zohľadňovali sa slovenské odlišnosti. To však česká strana, ktorá si chcela zachovať svoje dominantné postavenie v štáte, nebola ochotná pripustiť. Unifikované podmienky v celom štáte jej boli výhodnejšie, keďže si ich vedela pristrihnúť na svoj obraz a zároveň jej dávali komparatívnu výhodu v konkurencii so Slovenskom a tým aj možnosť priameho ovládnutia jeho zdrojov cez vlastníctvo kapitálu. Z toho vznikali vleklé kompetenčné spory, ktoré poškodzovali obe strany.

Na otázky, ktoré súviseli s novým štátoprávnym usporiadaním vzťahu Slovákov a Čechov vznikli hneď po voľbách komisie na prípravu ústav federácie i národných republík. Na Slovensku existovala komisia na prípravu ústavy pod vedením profesora Karola Planka (1927 – 1997) už od jari 1990. Po voľbách sa doplnila o zástupcov zvolených politických strán a pracovala ďalej. Keďže nemala jasný politický mandát, pripravila viacero variantov ústavy pre SR, ktoré boli závislé od budúceho štátoprávneho postavenia Slovenska vo vzťahu k Českej republike. Tieto varianty aj predložila na jar 1992 SNR, ktorá ich vzala na vedomie a ďalej s nimi nepracovala. Výsledok Plankovej komisie však nebol neužitočný. Na základe týchto návrhov si vytvorili svoje návrhy ústavy pre SR jednotlivé politické strany, ktoré ich neskôr predložili na diskusiu verejnosti, čím vlastne zverejnili svoje štátoprávne predstavy. Na federálnej úrovni bola v septembri 1990 ustanovená komisia na prípravu federálnej ústavy na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorá sa síce niekoľkokrát stretla, avšak k žiadnemu konsenzu nedospela. Neskôr prenechala iniciatívu jednotlivým národným parlamentom, ktoré mali pripraviť návrh budúcej koncepcie spolužitie Slovákov a Čechov v jednom štáte.

Po voľbách roku 1990 sa budúcou formou spolužitia Slovákov a Čechov začali zaoberať aj predstavitelia novokonštituovaných vlád – federálnej i národných. V princípe sa dohodli na tom, že budú podporovať spoločný štát, ktorého kontúry načrtli predseda slovenskej vlády V. Mečiar a českej vlády Petr Pithart (*1941) na rokovaní v Trenčianskych Tepliciach 8. a 9. augusta 1990. Podľa výsledkov rokovaní federácia mala byť budovaná zdola, t.j. najskôr sa mali prijať ústavy republík a až následne sa malo pristúpiť k formovaniu federálnej ústavy. Aj za prítomnosti zástupcov federálnej vlády sa odsúhlasili široké kompetencie pre národné parlamenty a vlády s tým, že federácia bude mať len nevyhnutné kompetencie, potrebné na udržiavanie spoločných záležitostí redukovaných na najnevyhnutnejšiu mieru. Ak by sa postupovalo v zmysle dohôd z Trenčianskych Teplíc, bolo by veľmi pravdepodobné, žeby sa minimálne zo slovenskej strany výrazne redukoval tlak na zrušenie spoločného štátu. Avšak vývoj sa uberal presne v kontúrach bývalých slovensko-českých rokovaní o štátoprávnych formách spolužitia. Po veľkých a rozsiahlych prísľuboch sa postupne sľuby z českej strany brali späť a konečný výsledok nedosiahol ani elementárnu úroveň slovenských požiadaviek.

Trenčiansko-teplické rokovania vyvolali veľký spoločensko-politický rozruch. Ako princíp budovania budúcich vzťahov Slovákov a Čechov ich odmietla hneď vzápätí Slovenská národná strana a viacero menších politických neparlamentných strán naviazaných na jej politiku. Veľkú nevôľu vyvolali však aj v pražských centralistických kruhov, ktorých hovorcom sa veľmi skoro stal predseda federálnej vlády Marián Čalfa. Mimo procesu formovania východísk zo štátoprávnej slepej uličky nezostal ani federálny prezident Václav Havel, ktorý nielenže vstupoval do trojstranných rozhovorov federálna vláda – dve národné vlády, ale svojimi verejnými úvahami o rozdelení Slovenska na dve krajiny, resp. o možnosti použitia vojenskej sily pri riešení štátoprávnych otázok nevyvolával nadšenie najmä na slovenskej strane. Spočiatku bojovo naladený Vladimír Mečiar, ktorý sa dovolával záverov z Trenčianskych Teplíc postupne ustupoval spoločnému tlaku federálnej vlády a českej vlády, ktoré postupne odstupovali od jednej dohody so slovenskou stranou za druhou. Výsledkom tejto politiky bolo prijatie nového kompetenčného zákona 12. decembra 1990, ktorý revidoval komunistami pokrivený ústavný zákon o česko-slovenskej federácii z roku 1968 takým spôsobom, že len minimálne vyšiel v ústrety slovenskej strane. Z hľadiska procesu, začatého v Trenčianskych Tepliciach, bol tzv. kompromis vlastne úplnou kapituláciou slovenskej strany, ktorú možno prirovnať k tretej pražskej dohode z roku 1947. Na druhej strane, aj to málo kompetencií, ktoré boli prenesené z federácie na republiky považovala česká strana za nenáležitý ústupok, takže zákon vlastne neuspokojil nikoho. Rokovanie vo federálnom zhromaždení 12. decembra 1990 s následnou trápnou oslavou slovenskej kapitulácie sa tak stalo určitým spôsobom prelomovým vo vzťahu k štátoprávnym otázkam. Na Slovensku radikalizovalo postoje ako vo vnútri vládnucej VPN, tak aj v opozícii. Slovenská národná strana, ktorá dovtedy v otázkach budúceho vzťahu Slovenska a českých krajín nemala celkom konzistentný názor, čo v jej radoch vyvolávala aj vnútorné trenice, prešla v dôsledku zlyhania procesu nového formovania vzťahov vo federácii jednoznačne na platformu osamostatnenie Slovenskej republiky a vnútorne sa opäť konsolidovala.

Na pozadí kompetenčných sporov sa odohrával na Slovensku aj zápas o postavenie Slovákov v ich vlastnej republike. Jeho korene spočívali ešte v čase prevratu, keď VPN ponechala na národnostne zmiešanom území v svojom mene konať Maďarskú nezávislú iniciatívu. MNI zneužila svoje postavenie na rozsiahlu čistku na regionálnej úrovni podľa národnostného kľúča. Miestni Slováci sa z večera do rána museli vyrovnávať so skutočnosťou, že jedinými predstaviteľmi starého režimu v národnostne zmiešaných regiónov boli výlučne etnickí Slováci a jedinými vhodnými reprezentantmi pre novú, demokratickú spoločnosť boli zas opačne etnickí Maďari bez ohľadu na to, ako vysoko stáli predtým v rebríčku komunistickej politickej moci. Slováci z juhu riešili svoju frustráciu na zhromaždeniach v Šuranoch, z ktorých prvé sa konalo 3. marca 1990. Na týchto zhromaždeniach vznikla aj požiadavka na prijatie jazykového zákona, ktorý by ustanovil slovenčinu ako jediný štátny jazyk bez výnimky. Z tejto formulácie mnohí usudzovali, že sa tým chce zamedziť používanie menšinových jazykov v úradnom styku, ale o to predkladateľom nešlo. Predkladateľom išlo predovšetkým o upevnenie Slovenska ako národného štátu, v ktorom by nemohlo dochádzať k diskriminácii etnických Slovákov. Teda išlo predovšetkým o symbolický význam štátneho jazyka, nie o jeho výlučné používanie v jazykovej praxi. Tú mal riešiť iný zákon.

V mesiacoch po prvom šurianskom stretnutí sa v rámci matice slovenskej sformuloval návrh zákona, ktorý v priebehu leta predložili na rokovania Slovenskej národnej rady poslanci SNS. Na iniciatívny návrh SNS reagovala vládna koalícia predložením vlastného návrhu jazykového zákona, ktorý odmietol koncepciu štátneho jazyka a navrhoval len zaviesť do existujúcej jazykovej praxe určitý legislatívny poriadok. So svojím návrhom prišli aj poslanca za hnutie Spolužitie a MKDH, ktorí požadovali dôslednú mnohojazyčnosť na celom území Slovenska a jej zákonné sankcionovanie. Na podporu tzv. matičného jazykového zákona bolo zorganizovaných viacero demonštrácií a prieskumy verejnej mienky hovorili o jeho prevažujúcej podpore v slovenskej verejnosti. Napriek tomu, keď sa 25. októbra 1990 pristúpilo v pléne SNR k rokovaniu o jazykovom zákone, predsedníctvo parlamentu svojvoľne zmenilo poradie prerokovaných zákonov v prospech koaličného návrhu. Rokovanie o jazykovom zákone prebiehalo v búrlivej atmosfére ako v pléne parlamentu, tak aj na námestí pred budovou SNR. Hoci vládna koalície ustúpila v mnohých otázkach v prospech znenia tzv. matičného návrhu, v zásadnej otázke, t. j. označení slovenského jazyka ako štátneho jazyka v SR ustúpiť odmietla. V pléne bol prijatý tzv. koaličný návrh jazykového zákona. Občania zhromaždení na námestí reagovali vyhlásením časovo neohraničenej hladovky, do ktorej sa zapojilo niekoľko desiatok demonštrantov. Veľké pnutia nastali aj vo vnútri politických strán Práve po prijatí tohto zákona sa objavili prvé náznaky vnútorného konfliktu vo VPN, ale aj opozičná SNS sa dostala do krízy. Radikálnejšie krídlo v jej vedení chcelo vyvolať konflikt s vládnou mocou mimo parlamentu, čo poslanci v SNR za túto stranu odmietli. Situácia sa upokojila len postupne. Hladovka skončila prerušením po niekoľkých dňoch. Vnútorný konflikt v SNS nakoniec viedol k odstúpeniu Víťazoslava Morica z funkcie predsedu strany. Na uvoľnené miesto predsedu SNS bol v marci 1991 zvolený Jozef Prokeš (*1950).

Polarizácia slovenskej spoločnosti v štátoprávnych otázkach sa prijatím nového kompetenčného zákona ďalej prehĺbila. Už vo februári 1991 predstavila SNS návrh Ústavy Slovenskej republiky ako plne suverénneho a nezávislého štátu. Odmietla ďalšie hľadanie kompromisov, keďže nevidela možnosť nájsť kompromis vzhľadom na zásadne odlišný postoj v názore, ako má spoločný štát vyzerať. Novo prezentovaný návrh českej strany v podobe tzv. funkčnej federácie v princípe zodpovedal tomu, čo si väčšina Slovákov vysvetľovalo ako centralistický model. Rovnako svoju predstavu vo forme návrhu ústavy predložilo začiatkom marca 1991 aj KDH. Štátoprávne usporiadanie obohatilo o nový prvok, ktorým mala byť štátna zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. Táto zmluva mala základné princípy vzťahov, určiť jednotlivé kompetencie pre republiky a federáciu a až po jej uzatvorení sa malo pristúpiť k prijímaniu ústav na národnej a federálnej úrovni. Tento návrh KDH spustil sériu rokovaní o podobe onej zmluvy, o ktorej potrebnosti česká strana nebola vôbec presvedčená. Behom tohto cestovania po slovenských a českých zámkoch a kaštieľoch sa postupne rozširovala nedôvera českej strany voči premiérovi Slovenskej republiky Vladimírovi Mečiarovi. Nakoniec nedôveru k predsedovi vlády prejavili aj štruktúry VPN, v ktorej hlavní predstavitelia Fedor Gál a Peter Zajac nemali žiadne vládne ani parlamentné funkcie, avšak chceli určovať zásady politiky hnutia na vládnej i parlamentnej úrovni.

Konflikt vo vnútri VPN vyvrcholil na zasadnutí Predsedníctva SNR 23. a 24. apríla 1991, ktoré predsedu vlády Vladimíra Mečiara zjavne v rozpore s existujúcou Ústavou odvolalo z funkcie. Predovšetkým predseda dostal dôveru v pléne SNR a jedine plénum SNR ho malo právo kvalifikovanou väčšinou odvolať. Tam by však taký návrh neprešiel a určite by neprešiel ani v Predsedníctve SNR, ak by bolo konštituované na princípe pomerného zastúpenia. Pošliapanie princípov kreovania parlamentných orgánov po voľbách tak umožnilo ďalšie porušovanie zásad demokracie na Slovensku. Za nového premiéra vlády SR bol vymenovaný predstaviteľ KDH Ján Čarnogurský, ktorý sa rozhodol z tohto postu urobiť všetko možné, aby nedošlo k rozdeleniu spoločného štátu Slovákov a Čechov.

Odvolanie premiéra Vladimíra Mečiara definitívne vyradilo hnutie Verejnosť proti násiliu z kontextu slovenskej politiky. Síce na Slovensku prežívalo v podobe vládnych a parlamentných činiteľov i reprezentantov vládnej moci v regiónoch, politicky sa však dostalo do stavu klinickej smrti. Odštiepenecká platforma Za demokratické Slovensko sa veľmi rýchlo sformovala pod vedením bývalého premiéra na politické hnutie, ktoré sa 22. júna 1991 sformovalo v samostatný politický subjekt pod názvom Hnutie za demokratické Slovensko. Subjekt sa veľmi rýchlo stal určujúcim politickým činiteľom na slovenskej politickej scéne a toto dominantné postavenie si udržal niekoľko volebných období. Hoci v jeho radoch pôsobilo mnoho názorových prúdov od bývalých verných stúpencov „socializmu s ľudskou tvárou“, sústredených okolo Alexandra Dubčeka, až po predstaviteľov budúceho dravého a bezohľadného kapitalizmu z radov bývalých manažérov národných a štátnych podnikov, ktorí snívali o zmocnení sa národného majetku a presadení sa ako budúci vlastníci, z rôznych dôvodov ich spájala myšlienka štátnej suverenity Slovenskej republiky. Mnohí ako napr. Hvezdoň Kočtúch, Milan Sečánsky (*1929) a i. videli vo vývine po roku 1989 príležitosť na ukončenie „stáročného zápasu za slovenskú štátnosť a zvrchovanosť“, iní príležitosť na osobné presadenie sa a ďalší ľahšiu cestu na ovládnutie rozhodujúcich ekonomických pozícií v štáte. V podstate však hnutie svojou jednoznačne – nejednoznačnou štátoprávnou koncepciou najlepšie oslovilo myslenie prevažnej časti slovenského voliča, ktorý túžil po plnej štátnej suverenite, ale váhal urobiť rozhodujúci krok smerom k pretrhnutiu štátneho zväzku s Čechmi. Programové východisko HZDS s požiadavkou na vyhlásenie suverenity a následné rokovanie s Čechmi o piatich možných formách vzájomných vzťahov dávalo váhajúcim nádej, že predsa len dôjde k nejakej dohode. Vedúci predstavitelia hnutia si však boli od samého začiatku vedomí toho, že v prípade vyhlásenie štátnej zvrchovanosti Slovenskej republiky s politickou reprezentáciou českých krajín bude možné rokovať len o formách rozdelenia spoločného štátu.

Slovenská politika od zostrenia slovensko-českých vzťahov v marci – apríli 1990 v súvislosti s tzv. pomlčkovou vojnou čelila neobyčajnému tlaku z vnútra i z vonka. Rôzni českí a s nimi spriaznení slovenskí novinári vytvárali karikovaný obraz slovenskej skutočnosti, v ktorom predstavovali Slovákov ako v princípe nedemokratickú masu, ktorá nedozrela do štádia, aby bola schopná čo i len rešpektovať základné princípy demokracie. Podobným, diskreditujúcim výrokom sa znížili i mnohí vysokí štátni úradníci z blízkeho okolia prezidenta Václava Havla, napr. Michael Žantovský (*1949), ale najmä veľvyslankyňa ČSFR vo Washingtone Rita Klimová (1931 – 1993), ktorá označila v interview pre vplyvný americký denník Slovákov za endemických antisemitov. Podobný obraz o Slovensku vytvárali aj mnohé hlavné svetové noviny a časopisy. Čeliť tomuto tlaku bolo veľmi ťažké, keď aj hlava ešte stále spoločného štátu podnikala aktivity, ktoré takémuto obrazu Slovenska vo svete napomáhali. Známa je najmä jeho návšteva na demonštrácii jednej extrémistickej skupiny v Bratislave 14. marca 1991, ktorá skončila takmer inzultáciou prezidenta. K skutočnej inzultácii už došlo 28. októbra 1991, keď počas osláv vzniku spoločného štátu v Bratislave, zahádzal dav tribúnu aj s prezidentom Václavom Havlom vajíčkami. Incident nebol nikdy riadne vyšetrený, takže je otázne, či išlo o autentický prejav určitých skupín Slovákov alebo o provokáciu s cieľom diskreditovať slovenské úsilie o suverenitu. Popri tom diplomati mnohých, najmä západných štátov dávali slovenskej verejnosti jasne na vedomie, že si rozdelenie spoločného štátu neželajú. Tento tlak oslabol až po rozhorení sa občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, v ktorej sa postupne niekdajšia vzorová „multietnická“ entita rozpadala v sérii krvavých vojen. Až vtedy dali zástupcovia rozhodujúcich mocnosti najavo, že budú akceptovať akékoľvek riešenie vzájomného vzťahu Slovákov a Čechov, ku ktorému sa dospeje mierovou ceastou.

Myšlienka nového predsedu slovenskej vlády Jána Čarnogurského o uzavretí štátnej zmluvy medzi republikami ako subjektmi budúcej federácie, ktorá mala byť týmto spôsobom opätovne vybudovaná zdola, narážala na koncepciu autentickej federácie, presadzovaná rozhodujúcou silou vtedajšej českej politickej scény Občianskou demokratickou stranou na čele s Václavom Klausom, ktorá vznikla rozštiepením niekdajšieho Občianskeho fóra v máji 1991. Avšak ani česká vláda na čele s Petrom Pithartom nebola stotožnená s myšlienkou, žeby malo dôjsť k pretrhnutiu fiktívnej kontinuity „československého“ štátu od roku 1918. Skôr dávala na zváženie rozdelenie spoločného štátu. Dokonca 22. mája 1991 predložila na tajné rokovanie českého parlamentu dokument o potrebných opatreniach, ktoré bolo treba urobiť pre prípad rozdelenia federácie a podľa všetkého aj na nich začala pracovať. Na informácie o rokovaní ČNR reagovala SNS 19. júna 1991 predložením prvého návrhu deklarácie o zvrchovanosti do slovenského parlamentu. Deklarácia síce nebola prijatá, ale signifikantné bolo, že sa k aktivite SNS pridali aj viacerí poslanci z HZDS a Strany zelených a sympatie s ňou prejavili aj niektorí poslanci z KDH. Bolo zrejmé, že rozbehnuté rokovania o budúcej štátnej zmluve už neoslovovali značnú časť slovenských poslancov. Práve naopak. Stále viac a viac poslancov i z radov dovtedy monolitného KDH pokladalo za potrebné vyhlásiť štátnu zvrchovanosť SR. Preto poslanci SNS opätovne predložili v novembri 1991 na rokovanie parlamentu návrh na vyhlásenie zvrchovanosti. Parlament sa návrhom odmietol zaoberať. Naopak, vláda Jána Čarnogurského predložila 6. decembra 1991 do parlamentu materiál o dôsledkoch rozdelenia ČSFR pre Slovensko, ktorý na základe povrchnej analýzy strašil Slovákov ich vlastnou suverenitou a samostatnosťou. Materiál síce parlamentná väčšina vzala na vedomie, ale v princípe nikoho nepresvedčil. Skôr vyvolal na pozadí chýrov o urýchľovaní príprav ČR na rozdelenie federácie rozpaky a počudovanie.

Po tom, ako sa vláda Jána Čarnogurského stále viac a viac dostávala do spoločenskej izolácie v SR, vzrastalo úsilie vo vedení KDH a VPN o dosiahnutie aspoň ako – takej dohody s českou stranou, ktorú by mohli prezentovať pred slovenskou verejnosťou ako svoj politický úspech. Takéto dohoda sa dala dosiahnuť iba za predpokladu, žeby slovenská strana ustúpila českej strane v zásadných otázkach. To sa nakoniec aj stalo. Paragrafové znenie očakávanej zmluvy medzi republikami bolo dohodnuté začiatkom februára 1992 na zámku v Milovách v stredných Čechách. Po oboznámení sa so znením zmluvy z Milov došlo na Slovensku k značnému pobúreniu v stranách, ktoré mali v programe riešenie slovenskej otázky formou národnej suverenity, lebo parafovaná zmluva ju neobsahovala. V mnohom síce rozširovala kompetencie republík, ale štátoprávne bola dokonca ústupom od existujúceho ústavno-právneho stavu z roku 1968. Úplne netakticky ju ako prvé prerokovalo Predsedníctvo SNR (v známom nelegitímnom zložení), avšak aj to ju odmietlo. V existujúcom zložení sa nenašla väčšina poslancov, ktorá by za ňu zahlasovala. Neodhlasovanie zmluvy z Milov v Predsedníctve SNR umožnilo českej strane prehodiť všetku zodpovednosť za zlyhanie rozhovorov o novom štátoprávnom usporiadaní na Slovákov a začiatkom marca 1992 požiadalo SNR o prerušenie štátoprávnych rozhovorov až do obdobia po nastávajúcich voľbách, ktoré boli vyhlásené na jún 1992. Tento výsledok ešte viac zradikalizoval politickú scénu na Slovensku. KDH sa rozdelilo a nová platforma, Slovenské kresťanskodemokratické hnutie sa prihlásilo myšlienke suverenity. Túto myšlienku si osvojila aj Strana demokratickej ľavice (bývala KSS), takže na konci mája, tesne pred voľbami nový návrh deklarácie už podporila nadpolovičná časť poslancov, ktorí boli zvolení v roku 1990. Keďže boli predo dverami nové voľby, hlasovanie bolo manažované tak, aby nemohlo dôjsť k právoplatnému výsledku. Pre verejnosť malo informatívny charakter, na základe ktorého si mohla utvoriť názor na štátoprávne postoje jednotlivých politických subjektov.

Posledným pokusom českej politickej reprezentácie ovplyvniť vývin na Slovensku v jej záujme bolo rozšírenie činnosti niektorých českých strán na Slovensko. Charakter stranícko-politického systému na celoštátnej úrovni bol v svojej podstate reliktom povojnového vývinu v rámci Národného frontu Čechov a Slovákov, ktorý nepovoľoval strany s celoštátnou pôsobnosťou. České strany sa síce nazývali „československými“, ale pôsobili len v západnej časti republiky. Na Slovensku pôsobili len strany s prívlastkom „slovenská“, avšak KSS bola len územnou časťou KSČ, čo tento systém narúšalo. Už roku 1991 sa pokúsila preniknúť na Slovensko Československá strana národnosocialistická, ale bez viditeľného úspechu. O ovplyvnenie slovenského života sa pokúsila aj Občiansko-demokratická strana Václava Klausa, ktorá rozšírila svoju pôsobnosť na Slovensko tesne pred voľbami roku 1992. Karty sa rozhodlo zamiešať aj Hnutie československého porozumenia, ktoré predložilo slovenskej verejnosti program unitárneho „československého“ štátu.

Voľby, ktoré boli vypísané na 5. a 6. júna 1992 mali rozhodnúť o ďalšom štátoprávnom smerovaní Slovenska, teda v svojej podstate o budúcnosti spoločného štátu Slovákov a Čechov. Na Slovensku sa o hlasy voličov uchádzalo 23 politických subjektov. Volebná kampaň prebehla pomerne pokojne, ale tesne pred jej záverom opäť do nej nečakane vstúpil emotívnym prejavom prezident Václav Havel. Ak bolo zámerom vystúpenia ovplyvnenie výsledkov volieb smerom k akceptácii jeho dovtedajšej politiky vo vzťahu k Slovensku, spôsob, ktorý si zvolil, bol úplne nevhodný, ignorujúci mentalitu prevažnej časti obyvateľov Slovenska. Slovenský volič bol v danej dobe už dávno rozhodnutý a dramatické gestá ho nijako nemohli ovplyvniť. Václav Havel svojím predchádzajúcim necitlivým prístupom k slovenskej problematike nezískal v radoch slovenskej spoločnosti ani zlomok tej autority, ktorú mal v Českej republike a v medzinárodných kultúrnych a politických kruhoch. Preto sa aj jeho apel minul účinkom a ešte viac podráždil časť slovenskej politickej reprezentácie.

Výsledky volieb na Slovensku znamenali totálnu prehru politických strán, ktoré nemali v svojom programe nejakú formu štátnej suverenity Slovenska a stotožnili sa s predkladaným pražským modelom „autentickej“, teda centralizovanej, iným slovom administratívnej federácie. Z množstva uchádzačov sa do slovenského parlamentu dostalo len päť strán. Najsilnejším politickým subjektom sa stalo HZDS s vyše 37% hlasov a takmer polovicou poslancov v SNR (74 zo 150). Druhou najsilnejšou stranou sa stala SDĽ s takmer 15 % hlasov a 29 poslancami. KDH stratilo viac ako polovicu svojich stúpencov a s takmer 9% hlasov a 18 poslancami obsadilo tretie miesto. Na štvrtú pozíciu s takmer 8 % hlasov a 15 poslancami klesla SNS. Do parlamentu sa dostala ešte s viac ako 7% hlasov a 14 poslancami koalícia menšinových maďarských strán Spolužitie/MKDH. Pred bránami parlamentu zostala so 4% hlasov Občianska demokratická únia, ktorá bola ideovou nástupníčkou niekdajšieho víťaza volieb z roku 1990 VPN. Do parlamentu sa nedostali ani zelení, ktorí kandidovali až v dvoch identických stranách, ani sociálni demokrati, ktorým tesne pred voľbami vnútili predstavitelia federatívne orientovaného establišmentu za predsedu Alexandra Dubčeka len preto, aby s ostatnými svojimi politickými priateľmi nevstúpil do HZDS. Jeho kandidatúra v rámci Sociálnodemokratickej strany Slovenska do Federálneho zhromaždenia ČSFR síce zabezpečila sociálnym demokratom kreslá v pražskom parlamente, ale v skutočnosti znamenala smutný osud niekdajšieho tribúna slovenského a českého ľudu, ktorý bol zavŕšený dodnes nie celkom vyjasnenou tragickou autonehodou 1. septembra 1992.

Výsledky volieb roku 1992 nenechali nikoho na pochybách, že česko-slovenská „dráma“ sa nezadržateľne blíži k svojmu vyvrcholeniu. Už prvé rozhovory víťazov volieb na Slovensku pod vedením Vladimíra Mečiara a v Česku pod vedením Václava Klausa ukázali, že dohoda o pokračovaní existencie spoločného štátu sa len ťažko dosiahne. Pritom primárnym problémom nebol nedostatok vôle, ale zistenie, že predstavy Slovákov a predstavy Čechov o tom, ako by budúci spoločný štát mal vyzerať, boli principiálne nezlučiteľné. V prípade zachovania federácie by sa táto nezlučiteľnosť predstáv o organizovaní spoločného štátu len ďalej prehlbovala, vyvolávala by vleklú nestabilitu s tendenciou eskalovať konflikt. Preto sa víťazi volieb rozhodli prevziať za ďalší vývin politickú zodpovednosť a viesť federáciu k pokojnému rozdeleniu, aby sa tým zabránilo budúcemu možnému nekontrolovanému rozpadu. Prijaté rozhodnutie malo veľký význam pre budúcnosť udržania dobrých vzťahov medzi dvoma kultúrne a jazykovo blízkymi národmi. Ďalší vývin ukázal, najmä po opadnutí vášni a zášti, že toto rozhodnutie bolo správne a vzájomné vzťahy medzi dvoma suverénnymi republikami to výrazne zlepšilo.

Po prijatí zásadných rozhodnutí na federálnej úrovni sa slovenská strana rozhodla konať v zmysle vôle väčšiny obyvateľov Slovenska, ktorá bola vyjadrená hlasovaním vo voľbách. Už 17. júla 1992 vyhlásila SNR veľkou väčšinou hlasov zvrchovanosť Slovenskej republiky ako predpoklad budovania nezávislej a suverénnej Slovenskej republiky. Akt nemal bezprostredný právny dôsledok, ale dokumentoval vôľu slovenského národa riešiť si svoje štátoprávne postavenie v smere zaradenia sa medzi slobodné a suverénne európske národy. Na vyhlásenie zvrchovanosti reagoval prezident Václav Havel abdikovaním zo svojho úradu, čím len prehĺbil celkovú nedôveru značnej časti slovenskej spoločnosti v jeho osobu. Jeho kontroverzné pôsobenie vo funkcii hlavy spoločného štátu tým definitívne skončilo. Počas celého svojho funkčného obdobia si nedokázal získať dôveru väčšiny slovenského obyvateľstva. Na Slovensku sa orientoval na marginálne skupiny intelektuálov, ktoré boli svojím zmýšľaním odtrhnuté od slovenskej reality, nijakým spôsobom nevyjadrovali väčšinové názory a nesnažili sa pochopiť prebiehajúce procesy v slovenskej spoločnosti. Pritom je pozoruhodné, že sa Václav Havel ani nikdy neusiloval o získanie dôvery na Slovensku mimo rôzne marginálne a menšinové skupiny.

Po vyhlásení slovenskej zvrchovanosti sa procesy smerujúce k rozdeleniu česko-slovenskej federácie výrazne urýchlili. Zodpovednosť za delenie štátu prevzali vedenia najsilnejších strán v oboch republikách. Medzitým Slovenská republika prijala 1. septembra 1992 opäť výraznou väčšinou hlasov všetkých poslancov novú Ústavu Slovenskej republiky ako plnohodnotnú ústavu samostatného štátu. Ústava vstúpila do platnosti 1. októbra 1992 s výnimkou ustanovení, ktoré v zmysle platného kompetenčného zákona patrili federácii. Platnosť predmetných článkov bola pozastavená do vyriešenia štátoprávneho postavenia Slovenska. Kľúčovou otázkou pri delení štátu sa stalo rozdelenie federálneho majetku. Po dlhých a komplikovaných rokovaniach sa prijal princíp, že nehnuteľný majetok zostane bez vzájomnej kompenzácie tej republike, na území ktorej sa nachádzal. Hnuteľný majetok vrátane aktív a pasív v zahraničí sa podelil v pomere 2 : 1. Nie všetci, najmä na slovenskej strane s prijatým kritériom súhlasili, ale nakoniec sa uvedený princíp prijal predovšetkým preto, aby sa vyhlo zdĺhavým majetkovým ťahaniciam, ktoré mohli kaliť, resp. zaťažiť vzťahy do budúcna. Vzhľadom na to, že česká strana sa pripravovala na rozdelenie dlhodobo, minimálne od jari 1991 je veľmi pravdepodobné, že Slovensko majetkovo na delení prerobilo. Zvlášť viditeľné škody utrpela východná časť federácie vo finančnej sfére a v intelektuálnom a kultúrnom bohatstve, pri ktorého delení slovenskí vyjednávači viac-menej zlyhali.

Zákon o delení spoločného štátu bol predložený Federálnemu zhromaždeniu po tom, ako sa národné vlády dohodli na colnej únii a podpísali celý rad budúcich medzištátnych zmlúv, ktorými sa mali riadiť vzájomné vzťahy v podmienkach existencie dvoch samostatných štátov. Predtým ešte FZ ČSFR prijalo zákon o rozdelení federálneho majetku podľa dohodnutých kritérií. Po ďalších peripetiách bol 25. novembra 1992 prijatý FZ ČSFR ústavný zákon o rozdelení federácie, ktoré malo nastať o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993. Na tento moment čakalo v mrazivom počasí na Námestí SNP v Bratislave niekoľko desať tisíc občanov, ktorí prijali vyhlásenie slovenskej samostatnosti spontánnym tancom, Niekoľko desaťročný spoločný život Slovákov a Čechov v jednom štáte, prerušený v rokoch 1939 – 1945 existenciou prvej samostatnej Slovenskej republiky a Protektorátu Čechy a Morava, skončil pokojným a riadeným rozdelením federácie. Hovoriť preto v tejto súvislosti o rozpade spoločného štátu je nepravdivé a nezodpovedné. Práve pokojné rozdelenie vytvorilo predpoklad k naštartovaniu nových vzťahov, ktoré svojou intenzitou a bez väčších konfliktov výrazne ozdravili pomer medzi slovenským a českým národom.

  1. Prvé roky slovenskej samostatnosti

 Slovenská republika ako samostatný a suverénny štát nebola na medzinárodnej scéne prijatá s oduševnením ako niekoľko mesiacov pred tým osamostatnenie baltských štátov a rozpad Sovietskeho zväzu. Bolo to predovšetkým dôsledkom intenzívnej propagandy, ktorá nevychádzala len z Prahy, ale aj z kruhov slovenských intelektuálov prepojených na české elity. Odnárodneným obsahom ich politiky nedokázali osloviť slovenského voliča a získať ho na svoju stranu, čo na medzinárodnej scéne vysvetľovali div nie vrodenou afinitou Slovákov k podpore autoritatívnych vodcov a spoločenských systémov. Nová slovenská vládna vrstva vzídená z volieb roku 1992 nebola prijímaná v mnohých hlavných mestách západného sveta s dôverou. Čiastočne bola obeťou propagandy, ale čiastočne mnohými svojimi nedomyslenými opatreniami túto nedôveru sama prehlbovala. Napriek tomu už behom prvého dňa svojej existencie bola Slovenská republika uznaná všetkými rozhodujúcimi štátmi sveta a predovšetkým susedmi. Prvým štátom, ktorý uznal nezávislosť Slovenskej republiky, bolo Rumunsko a vzápätí pripojilo svoje uznanie Maďarsko. Nóty s oznámením o nadviazaní diplomatických stykov prichádzali v hojnom počte, takže už v predpoludňajších hodinách 1. januára 1993 mohol doyen diplomatického zboru v Slovenskej republike, novovymenovaný pápežský nuncius Giovani Coppa (*1925) na čele početného diplomatického zastúpenia v Bratislave blahoželať na prijatí v Arcibiskupskom paláci predsedovi vlády SR k vytvoreniu samostatnej republiky.

Vznik samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky sa stal výzvou pre celú slovenskú spoločnosť počnúc od čelných vládnych predstaviteľov a ústavných činiteľov, cez štátnych zamestnancov a verejných funkcionárov až po radových občanov. V zložitých podmienkach medzinárodných vzťahov a vnútorných ekonomických pomerov, poznamenaných transformáciou spoločensko-ekonomického poriadku, musela dokázať, že si Slovensko vie svoje záležitosti riadiť samo a že je schopné plnohodnotne plniť potreby svojich občanov. Netreba zastierať skutočnosť, že mnohí „analytici“ vrátane mnohých predstaviteľov opozičných politických strán predpovedali Slovensku tie najčernejšie scenáre počnúc od masívnej devalvácie meny a končiac všeobecným krachom. Nič z týchto scenárov sa nenaplnilo. Len začiatkom leta 1993 musela slovenská koruna devalvovať približne o 10%, hoci „optimistické“ predpovede „analytikov“ hovorili o potrebe minimálne 30% devalvácie. Práve naopak, Slovensko pomerne úspešne prekonalo všetky svoje problémy či už vo finančnej alebo hospodárskej sfére. Jediné, čo sa dlhodobo po vzniku samostatného a suverénneho štátu nepodarilo dosiahnuť, bola schopnosť slovenskej politickej elity zhodnúť sa na nespochybniteľnej vízii o smerovaní krajiny. Čiastočne tomu bránila vízia privatizácie obrovského štátneho majetku, čiastočne nereálne predstavy o mieste a potenciáli Slovenska v rodine európskych národov a čiastočne neochota akceptovať Slovensko ako samostatný a suverénne rozhodujúci politicky celok.

Všeobecne, politické a spoločenské elity si boli vedomé historickej zakotvenosti slovenského národa v latinskej (západnej) kultúrnej a politickej sfére. Určitá rozdielnosť spočívala vo všeslovanskom cítení značnej časti slovenskej populácie, ktorú opačne orientovaní jednotlivci chápali nie ako výhodu v rámci začleňovania sa do Európy, ale ako prekážku k jednoznačnému prozápadnému smerovaniu. Staré rozdelenia na národovcov a maďarónov, autonomistov a čechoslovakistov, federalistov a independistov sa opäť transformovali na tých, ktorí pokladajú suverenitu za hodnotu potrebnú naďalej brániť, a tých, ktorí by slovenskú štátnu zvrchovanosť najradšej rozpustili v kozmopolitnej Európskej únii. Napriek týmto vnútorným rozporom Slovensko pri svojom vzniku pomerne jednotne deklarovalo záujem o plnú euroatlantickú integráciu ako do Európskej únie, tak aj do NATO. S EÚ podpísalo asociačnú dohodu a začalo plniť približovacie kritéria ako v ekonomickej, tak aj politickej sfére, hoci úprimnosť uskutočniť politické reformy zo strany vlády Vladimíra Mečiara bola zo zahraničia často spochybňovaná. Rovnako Slovenská republika začala približovanie s NATO; od roku 1994 sa zapojila do programu Partnerstvo za mier, cez ktorého programy pripravovala bezpečnostnú sféru a ozbrojené sily na budúce členstvo v tejto organizácii. Úspešne prebehlo začlenenie Slovenska do ostatných medzinárodných organizácií ako Stredoeurópska iniciatíva, Vyšehradská štvorka, OSN a OBSE a ich štruktúr a podštruktúr. Hádam najzložitejšie boli rokovania o vstupe do Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD), kde Slovensko vstúpilo výrazne neskoršie (roku 2000) ako ostatné stredoeurópske krajiny v dôsledku nespokojnosti hlavných členov organizácie s politickým vývinom v štáte. Výrazné pozitívne vnímanie vo svete si Slovensko zabezpečilo úspešným pôsobením jeho ozbrojených síl v mierových operáciách na Balkáne, kde zohrali významnú úlohu pri zmierovaní tamojších znepriatelených strán na území bývalej Juhoslávie.

Vnútropolitická situácia v Slovenskej republike bola podmienená výsledkom volieb z júna 1992. Najsilnejšia strana HZDS získala bez dvoch mandátov takmer polovicu všetkých kresiel v parlamente. Za predsedu parlamentu bol zvolený Ivan Gašparovič (*1941), bývalý generálny prokurátor ČSFR, ktorý bol z funkcie odvolaný po nezhodách s prezidentom Václavom Havlom. HZDS po voľbách odmietlo vytvoriť koalíciu s inou politickou stranou, ale nechalo zvoliť predsedu SNS Jozefa Prokeša za podpredsedu SNR (NR SR) a post ministra hospodárstva poskytlo členovi SNS Ľudovítovi Černákovi (*1951). Rovnako sa snažilo získať lojalitu SDĽ, ktorej predsedu Petra Weissa (*1952) sa stal taktiež podpredsedom SNR (NR SR). Zástupcovia SNS sa dostali aj do niektorých ďalších pozícií, čím si chcelo HZDS zabezpečiť lojalitu poslancov zvolených za túto stranu. Spolupráca SNS s HZDS nebola bezkonfliktná. Už na jeseň 1992 odmietli jej zástupcovia v mediálnych radách vykonávať čistky vo verejnoprávnej televízii, iniciované ministrom Milanom Kňažkom. HZDS následne v spolupráci s SDĽ zmenilo zákonodarstvo a svoje zámery si presadilo bez SNS. Keďže prioritou SNS bolo úspešné zavŕšenie rozdelenia federácie, spory s HZDS nemedializovala a ustupovala jeho tlaku. Situácia sa zmenila po 1. januári 1993, keď vedenie SNS stále hlasnejšie volalo po otvorenej koalícii a domáhalo sa podielu na moci. Okrem toho pre vedenie HZDS bolo iritujúce, že sa minister hospodárstva Ľudovít Černák stal v októbri 1992 predsedom SNS. Vladimír Mečiar sa rozhodol vzniknutú dilemu riešiť v marci 1992 jeho odvolaním z postu ministra, ktorá bola verejnosti predostretá ako jeho abdikácia.

Odvolanie ministra Ľudovíta Černáka bolo súčasťou širšej rekonštrukcie vlády, ktorou sa Vladimír Mečiar rozhodol riešiť narastajúce problémy v HZDS. Slovenský parlament v rozpore s vôľou predsedu HZDS zvolil vo februári 1993 za prvú hlavu novej Slovenskej republiky Michala Kováča (*1930), podpredsedu hnutia a bývalého predsedu FZ ČSFR. Michal Kováč odmietol podriadiť výkon funkcie prezidenta politickým zámerom predsedu vlády, a tým vznikol vleklý konflikt dvoch najvyšších predstaviteľov výkonnej moci v štáte. Do toho vstúpila nespokojnosť Vladimíra Mečiara s výkonom funkcie ministra zahraničných vecí Milana Kňažka, čo vyústilo v marci 1992 do jeho odvolania a následného rozkolu v HZDS. Časť nespokojných a najmä neuspokojených poslancov hnutia odišlo z poslaneckého klubu HZDS spolu s Milanom Kňažkom a vláda sa následne stala výrazne menšinovou. Ak si chcelo hnutie udržať svoju moc, muselo začať uvažovať o vytvorení koalície. Od mája 1992 začalo HZDS rokovať o vytvorení otvorenej koalície so SNS. Vo vzťahu k podielu na moci bolo voči rokovaciemu tímu SNS veľkorysé, avšak tesne pred záverom rokovaní v auguste 1992 predložil Vladimír Mečiar a jeho podpredsedovia ako zásadnú podmienku dohody (conditio sine qua non) súhlas SNS s vylúčením Kňažkovej skupiny z Národnej rady Slovenskej republiky. Jej poslanci sa mali zaviazať, že spolu s poslancami HZDS budú hlasovať za vylúčenie ôsmych bývalých poslancov HZDS z parlamentu. SNS túto požiadavku najmä v dôsledku nekompromisného postoja výkonného podpredsedu strany Antona Hrnka (*1955) odmietla, čím sa koaličné rozhovory odložili.

V novom kole rozhovorov na jeseň 1992 sa Vladimírovi Mečiarovi podarilo rozložiť jednotu vedenia SNS a následne celej strany. V októbri 1992 síce HZDS koaličnú zmluvu so SNS podpísalo, ale zmluva nezískala podporu ani celej strany, ani celého poslaneckého klubu. Vláda Vladimíra Mečiara tak zostala naďalej menšinová, v dôsledku čoho sa začala vnútorne rozkladať. Od decembra 1992 rokovali niektorí členovia Mečiarovej vlády s predstaviteľmi KDH, SDĽ a nespokojnej časti SNS o zmene politických pomerov. Prvým signálom nastavajúcej zmeny bolo rozdelenie SNS na sneme v Žiline vo februári 1994. Zo strany odišlo krídlo okolo Ľudovíta Černáka a Vladimírom Mečiarom preferované krídlo okolo Mariána Andela zostalo vo výraznej menšine. Vedenia v strane sa ujali radikálne skupiny okolo žilinského primátora Jána Slotu (*1953), ktoré ešte viac iritovali nespokojencov v HZDS. Udalosti dal do pohybu parlamentný prejav prezidenta republiky Michala Kováča 9. marca 1994 o stave Slovenskej republiky, v ktorom obvinil predsedu vlády z nedemokratických praktík. V búrlivej diskusii sa ukázalo, že predseda vlády nedisponoval parlamentnou väčšinou a 14. marca 1994 mu bola vyslovená nedôvera. Prezident poveril zostavením novej vlády Jozefa Moravčíka (*1945), ministra zahraničných vecí v predchádzajúcej vláde Vladimíra Mečiara.

Nová vláda Vladimíra Moravčíka bola zložená zo zástupcov klubu poslancov, ktorí odišli z HZDS najskôr s Milanom Kňažkom a neskôr s Jozefom Moravčíkom. Podporovala ju a svojich zástupcov do nej vyslala SDĽ a asi polovica poslancov SNS, ktorí vystupovali pod hlavičkou Národnodemokratickej strany. Väčšinu v parlamente jej svojou tichou podporou zabezpečovali maďarské menšinové politické strany. Z hľadiska mocenských kritérií bolo prevzatie moci po Vladimírovi Mečiarovi nedomyslené a svojím spôsobom amatérske. Najmä na nátlak SDĽ, ktorá si nechcela zablokovať cestu k potenciálnej budúcej spolupráci s HZDS, sa neodvolalo vedenie parlamentu, ktoré zostalo v rukách HZDS. Z tejto pozície mohlo hnutie výrazne ovplyvňovať politické smerovanie krajiny a najmä vedomie slovenského obyvateľstva. Priam samovražednou bola však podmienka SDĽ, že do vlády vstúpi len za predpokladu, že nové voľby sa budú konať v najkratšom možnom termíne. Teda sotva čo vláda vznikla, limitovala svoju životnosť do konca septembra 1994, na kedy boli určené nové voľby. Za limitované obdobie vlastne nemohla vláda vykonať nič pozitívne, čo by si občan všimol. Zrušenie privatizačných zmlúv predchádzajúcej vlády, nemohli nikoho presvedčiť, keďže v radoch novej vlády pôsobili taktiež ľudia s výraznou chuťou privatizovať štátny majetok vo svoj prospech. Ani nová vlna kupónovej privatizácie, ktorou sa mala dovŕšiť veľká privatizácia, nemohla ovplyvniť postoje občanov. Už nad Klausovou kupónovou privatizáciou viselo veľa otáznikov a rýchle zbavovanie sa kupónových knižiek občanmi v prospech rôznych „privatizačných fondov“, dávali tušiť, že jej občania nedôverujú. Krátke obdobie „dočasnej vlády“, ako ju titulovali jej politickí odporcovia, tak skončilo tvrdou porážkou v parlamentných voľbách 30. septembra a 1. októbra 1994. HZDS získalo vyše 40% poslaneckých kresiel v NR SR a spolu so SNS a Združením robotníkov Slovenska získalo pohodlnú väčšinu na zostavenie vlády. Reprezentanti „dočasnej vlády“ utrpeli ťažkú porážku. Sebavedomá SDĽ prešla v štvorkoalícii s menšími stranami do parlamentu len veľmi tesne v dôsledku zvýšeného kvóra, KDH pokračovalo v svojom ústupe z pozícií a nepresvedčivý výsledok zaznamenali aj odídenci z HZDS a SNS, ktorí pred voľbami vytvorili novú stranu Demokratická únia Slovenska (DÚ). Jedine koalícia maďarských strán si udržala svoje pozície z predchádzajúcich volieb.

Nová, v poradí už tretia vláda Vladimíra Mečiara vznikala veľmi dlho aj v dôsledku snahy nového víťaza volieb všemožne ponížiť svojich politických odporcov. Svojich prerogatív sa ujala až začiatkom decembra 1994. Jej vládnutie bolo poznamenané mnohými kontroverznými opatreniami ako v politickej sfére, tak aj v oblasti privatizácie štátnych podnikov. Na jednej strane zastavila kupónovú privatizáciu a držiteľom kupónových knižiek vyplatila predpokladanú hodnotu investičných bodov v peňažnej podobe, čo bol pre veľkú väčšinu občanov jediný zisk, ktorý z privatizácie národného majetku mali. Z prvej vlny kupónovej privatizácie im väčšinou zostali len bezcenné akcie podnikov, ktoré „vytunelovali“ minoritní vlastníci, zmocnivší sa manažérskych právomocí. Na druhej strane pôvodne azda aj dobre myslená myšlienka vytvorenia vlastnej národnej „kapitálotvornej vrstvy“ sa zvrhla na lacný výpredaj národného majetku politicky spriazneným skupinám, ktorých jediným cieľom často bolo len zmocnenie sa kmeňového majetku a zabezpečenie si z jeho rozpredaja pohodlný bezprácne získaný vysoký životný štandard. Mnohé, aj perspektívne podniky boli týmto spôsobom privedené do úpadku a ich zamestnanci sa stali sociálnou príťažou štátu. Privatizácia, či už malá, symbolizovaná na Slovensku Ivanom Miklošom (*1960) ešte z obdobia vlády VPN, alebo veľká, ktorej reprezentantom bol federálny minister financií Václav Klaus, alebo určená vopred vybraným vlastníkom, ktorú reprezentovala koalícia Vladimíra Mečiara, Jána Ľuptáka (*1946) a Jána Slotu, sa tak stala nočnou morou občanov Slovenskej republiky, s ktorou sa len ťažko v dohľadnej budúcnosti budú vedieť vyrovnať.

Ani zahraničná politika štátu sa nevyvíjala pre štát pozitívne. Vnútropolitické konflikty predsedu vlády Vladimíra Mečiara a prezidentom republiky Michalom Kováčom a úplne ignorovanie opozície nevytvárali predpoklad na úspešné realizovanie základných zahraničnopolitických cieľov štátu, V spletitej situácii sa roku 1995 udial únos prezidentovho syna, hľadaného medzinárodným zatykačom za podvod do Rakúska. Opozícia okamžite pripísala tento čin slovenským štátnym orgánom, čo sa však nepodarilo hodnoverne dokázať. Napriek tomu kredibilita Slovenskej republiky v západnej Európe, kam sa zahraničnopoliticky chcela integrovať, výrazne utrpela. Slovenská republika prestala byť uvádzaná medzi štátmi, s ktorými sa vážne uvažovalo v prvej vlne rozširovania NATO. V dokumentoch samitu NATO roku 1997, na ktorom boli pozvané Poľsko, Maďarsko a Česko do NATO, sa Slovenská republika ani nespomínala. Pritom úvahy niektorých slovenských politikov o neutralite alebo na spôsob „ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na východ“ boli postavené na piesku, keďže žiadne takéto alternatívy pre Slovensko v danej dobe neexistovali. V čase totálneho úpadku jeľcinovského Ruska ich nemal kto garantovať a boli mimo akejkoľvek reality. Mladá slovenská štátnosť sa ocitla vo vážnej skúške, o ktorej výsledku mali rozhodnúť parlamentné voľby roku 1998.

 

Cesta Slovenska do dvadsiateho prvého storočia

 1. Zmeny medzinárodnej situácie

 Na konci 90. rokov dvadsiateho storočia sa začala postupne meniť medzinárodná situácia, čo bolo zapríčinené viacerými faktormi. Predovšetkým veľmocenské postavenie Ruska po rozpade Sovietskeho zväzu sústavne upadalo a po dvoch volebných obdobiach Borisa Jeľcina (1931 – 2007; prezident 1991 – 1999) sa bývalá superveľmoc dostala do vleku udalosti, ktorým nevedela efektívne čeliť. Naopak, západný svet na čele s USA sa rozhodol využiť oslabenie Ruska na konečne presadenie sna amerických politických a ekonomických elít z obdobia druhej svetovej vojny a vytvoriť nový svetový poriadok pod vedením Washingtonu (Pax Americana), ktorý sa prezentoval pod hlavičkou globalizácie. Kým v prvých rokoch po skončení bipolárneho rozdelenia sveta sa globalizácia realizovala viac – menej ideologickým a ekonomickým prenikaním na územie bývalého východného bloku v euroázijskom priestore, na konci deväťdesiatych rokov, ale najmä v prvých rokoch nového tisícročia prešli vládnuce elity USA pri presadzovaní svojich záujmov aj na tvrdšie metódy, vrátane vojenských. Pritom nedostatočná opora takéhoto konania v medzinárodnom práve sa zdôvodňovala vôľou bližšie nedefinovaného medzinárodného spoločenstva, ad hoc koalíciou rôznych štátov, ktoré boli ochotné pripojiť sa do akéhokoľvek podujatia vedeného USA. Prvou vojenskou operáciou takéhoto charakteru bol útok Severoatlantickej aliancie (NATO) na Juhosláviu v jarných mesiacoch roku 1999 so zdôvodnením ochrany ľudských práv kosovských Albáncov proti nedemokratickému režimu prezidenta Slbodana Miloševiča (1941 – 2006). Vzápätí nasledovala operácia proti Afganistanu, ktorá bola reakciou na teroristický útok z 11. septembra 2001 na New York. Bez toho, žeby USA dokončili operáciu v Afganistane, začali v marci 2003 pod hlavičkou medzinárodného spoločenstva a nepravdivou zámienkou útok na Irak, čím sa USA a s nimi väčšina krajín západného sveta zaplietli do vleklých vojen na blízkom a strednom východe, ktorých koniec zostáva stále v nedohľadne, avšak spätne vplývajú na stabilitu Európy najrozličnejšími spôsobmi počnúc od kolísania cien fosílnych palív a končiac prúdmi ilegálnych imigrantov, ktorí utekajú z krajín rozvrátených politikou západných štátov.

Od začiatku 21. storočia sa začal postupný návrat Ruska na svoju bývalú mocenskú pozíciu. Po nástupe nového prezidenta Vladimíra Putina (*1952), ktorý roku 1999 vystriedal neschopného Borisa Jeľcina, sa v Rusku začala ako ekonomická, tak aj politická a vojenská obnova, ktorá postupovala v tradičných ruských koľajach, založená na dôvere v jednotlivca vykonávajúceho politickú moc. Tento tradičný ruský autoritatívny mocenský systém do značnej miery narážal na svetonázorové a mocenské záujmy západného sveta a z jeho strany bol podrobovaný tvrdej kritike. O prekonávanie sporných otázok s mocnejúcim Ruskom sa západný svet pokúšal na viacerých samitoch, z ktorých jeden (roku 2005) sa uskutočnil i na Bratislavskom hrade. Rozpory sa však neotupovali, ale narastali a vyvrcholili v spore o podobu režimu v Sýrii a následne ku konfliktu na Ukrajine v rokoch 2013 a následne, ktorý svojou intenzitou dosiahol stupeň najhorších vojensko-politických stretov medzi dvoma superveľmocami v rokoch studenej vojny. Do globálneho sporu sa pritom zamiešal tretí významný hráč, s ktorým nikto nepočítal – komunistická Čína. Západom tradične podceňovaná Čínska ľudová republika po úspešnej ekonomickej transformácii vyšla z predchádzajúcej ulity izolacionizmu, využila zaviazanie vojenského potenciálu USA v Afganistane a Iraku a ekonomickými cestami vytlačila USA z ich tradičných sfér vplyvu v Afrike a Latinskej Amerike. Svet sa nestal unipolárnym, ako si to želali elity západného sveta po skončení bipolárneho sveta s centrom vo Washingtone, ale multipolárnym, keď na podobu svetovej politiky vplýva stále viac a viac aktérov, ktorí nerešpektujú ani jednu stranu z bývalého bipolárne rozdeleného sveta. Slovenská republika nezostala nezasiahnutá mocenskými turbulenciami, ktoré vyplynuli z komplikovanej medzinárodnej situácie. Keďže sa v tomto období plne integrovala do euroatlantického spoločenstva, stávala sa súčasťou takmer všetkých prebiehajúcich konfliktov v rámci rôznych „koalícií ochotných“.

  1. Pokus o pravicovú alternatívu pre Slovensko

Posledné roky tretej vlády Vladimíra Mečiara sa niesli v znamení sústavných konfliktov vo vnútri slovenskej politickej scény, v ktorých pozadí boli predovšetkým otázky súvisiace s privatizáciou národného majetku a rozdielne pohľady na vnútropolitické a zahraničnopolitické smerovanie štátu. Po uplynutí volebného obdobia prvého prezidenta druhej Slovenskej republiky Michala Kováča nebol parlament schopný dohodnúť sa na osobe nového prezidenta republiky. O funkciu sa usiloval najmä Vladimír Mečiar, avšak bez súhlasu opozície ho v parlamente nebolo možné zvoliť. HZDS zase odmietalo voliť iného kandidáta, takže parlament sa dostal do patovej situácie. Keďže Ústava vyžadovala opakovanie volieb až do zvolenia novej hlavy štátu v presne určených termínoch, pravidelné opakované prezidentské voľby sa postupne stávali fraškou, v ktorej účinkovali stále pofidérnejší účinkujúci. Nakoniec parlament síce prijal ústavné opatrenie, ktorým zamedzil ďalšie dehonestovanie najvyššej ústavnej funkcie, ale napätie v spoločnosti a medzi znepriatelenými politickými subjektmi neklesalo.

Pred voľbami roku 1998 sa odohrala azda najobskúrnejšia volebná kampaň v doterajších dejinách Slovenskej republiky, v ktorej sa použili hádam všetky možné prostriedky na poškodenie politického protivníka. Mnohí, najmä opoziční politici ako keby sa riadili heslom Nikto nemôže toľko splniť, koľko my môžeme sľúbiť a neuskutočniteľné sľuby rozdávali plnými priehrštiami. Vládne HZDS tesne pred voľbami zmenilo volebné zákonodarstvo tým spôsobom, že zrušilo volebné kraje a zriadilo na celom Slovensku len jeden volebný obvod. Výrazne sa zvýšili aj volebné kvóra, čo prinútilo formujúce sa opozičné koalície splynúť do bizarných politických subjektov, ktoré nemali šancu dlhodobo prežiť. Jedným z nich bola aj Slovenská demokratická koalícia (SDK) na čele s „hovorcom“ Mikulášom Dzurindom (*1955), pôvodne dlhodobým politikom z KDH. Výrazným deštrukčným prvkom v slovenskej politike sa však perspektívne ukázal systém jedného volebného obvodu, ktorý síce všetci príslušníci vtedajšej opozície kritizovali, ale zatiaľ ho nikto nezrušil, aj keď sa odvtedy vystriedalo pri moci viacero politikov z vtedajšej opozície. Tento systém napomáhal a napomáha vzniku a existencii strán založených na jednom vodcovi, centralizuje politiku do straníckych centrál v hlavnom meste a brzdí stabilizácii politického systému. Pri použití moderných komunikačných prostriedkov dokonca umožňuje dostať sa do poslaneckých kresiel aj ľuďom bez akéhokoľvek politického zázemia, bez politickej štruktúry v teréne v podstate na jednoduchých populistických heslách. Bezprostredná volebná kampaň na jeseň 1998 pritom vykazovala mnohé prvky spravodajských hier ako napr. teatrálna show s nejasným pozadím pod názvom Zachráňme Markízu[*], ktoré výrazne ovplyvnili celkový výsledok volieb.

Voľby v septembri 1998 vyhralo podľa očakávania HZDS Vladimíra Mečiara s 27% hlasov. V skutočnosti tento výsledok bol začiatkom konca kedysi vedúcej politickej sily v Slovenskej republike, keďže celá jej konštrukcia spočívala na vlastnení moci. V prípade jej straty strácalo raison d´etre a postupne zaniklo. V tesnom závese za HZDS s 26% sa ocitla SDK, ktorá nalákala svojich voličov najmä nereálnym sľubom o dvojnásobnom reálnom zvýšení platov v národnom hospodárstve. Okrem toho sa do parlamentu dostali ešte SDĽ s čosi viac ako 14%, Strana maďarskej koalície, v ktorej sa zlúčili tri strany maďarskej menšiny aj tak v minulosti kandidujúce na jednej volebnej listine (9,1%), SNS (9%) a Strana občianskeho porozumenia (8%), ktorú tesne pred voľbami založil bývalý predseda SNR a vtedajší košický primátor Rudolf Schuster s cieľom získať úrad prezidenta. Keďže strany bývalej koalície neboli schopné dosiahnuť väčšinu v parlamente, poverenie na zostavenie vlády získal predseda SDK Mikuláš Dzurinda. Jeho vláda aj následne získala dôveru v parlamente. Dzurindova koalícia len v trochu zmenenej podobe vyhrala voľby aj v roku 2002, takže pravicová koalícia mala možnosť realizovať svoj program takmer osem rokov.

Vláda Mikuláša Dzurindu namiesto sľubovaného dvojnásobného zvyšovania platov pristúpila k tvrdým pravicovým reštrikčným reformám, ktoré mali zastabilizovať ekonomickú situáciu v štáte. Keďže reformy sa uskutočňovali podľa odporúčaní medzinárodných finančných a ekonomických centier (Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Európska únia atď.), medzinárodné postavenie Slovenskej republiky sa aj vďaka ich pozitívnemu hodnoteniu stabilizovalo. Bol obnovený prístupový proces do NATO v podobe pristúpenia SR do programu Akčný plán členstva (jeseň 1999) a obnovili sa aj narušené vzťahy v rámci prístupového procesu do Európskej únie. Prístupové rokovania ako do NATO, tak aj do Európskej únie boli zavŕšené na jar 2004, keď 29. marca 2004 vstúpila SR do NATO a 1. mája 2004 sa stala plnoprávnym členom Európskej únie. Do SR začal výraznejšie prúdiť zahraničný kapitál, ktorého prílev v predchádzajúcom období nezodpovedal možnostiam slovenskej ekonomiky.

Na druhej strane pozitívne trendy v upevňovaní zahraničnopolitického postavenia štátu boli vykúpené masívnym výpredajom slovenského národného majetku do rúk zahraničných vlastníkov a väčšou angažovanosťou slovenských ozbrojených síl vo vojenských akciách tzv. medzinárodnej koalície. Proces výpredaja národného majetku bol zo strany predstaviteľov vlády eufemisticky nazývaný privatizáciou štátneho majetku do rúk strategického zahraničného investora, ale pri rozhodujúcich privatizovaných subjektoch nešlo ani tak o privatizáciu, teda predaj podnikov do rúk súkromných vlastníkov, ale o poštátnenie slovenských podnikov štátnymi alebo pološtátnymi podnikmi rozhodujúcich európskych štátov. Slovenská spoločnosť s úžasom sledovala, ako sa slovenské podniky za neuveriteľne nízke ceny dostávali do cudzích rúk, ako neodborne (či už zámerne alebo skutočne) postupovali slovenské štátne orgány pri správe majetku všetkých občanov, ako sa slovenský štát označoval za zlého vlastníka a tak sa manažérske práva dávali do rúk zahraničných vlastníkov, aj keď v podniku mala väčšinu SR. Na túto politiku doplatila Strana demokratickej ľavice, ktorá vo voľbách roku 2002 totálne prepadla a už sa z volebného debaklu nespamätala. Aj pravica získala roku 2002 väčšinu vo voľbách len v dôsledku rozkolu v SNS, keď dve znesvárené krídla tejto strany išli do volieb samostatne a ani jedno nedosiahlo potrebné kvórum na vstup do parlamentu. Podozrenia na korupčné praktiky v pravicovej vláde viedli na rozhraní rokov 2005 – 2006 aj k rozvratu v radoch pravicovej koalície, ktorá sa rozpadla pod zámienkou nenaplnenia záväzkov zo zmluvy s Vatikánom. V dôsledku toho bolo skrátené volebné obdobie a na rok 2006 vypísané predčasné voľby. Pritom pri skrátení volebného obdobia išlo iba o niekoľko mesiacov.

  1. Slovensko na ľavicovej trajektórii?

Slovenská spoločnosť, unavená z dvoch volebných období, v ktorých sa realizovali reštrikčné ekonomické opatrenia niekedy až s drastickými dopadmi na sociálne odkázaných a sociálne vylúčených občanov, volila vo voľbách roku 2006 zmenu. Tú pre značnú časť slovenskej spoločnosti predstavoval politický subjekt SMER – Sociálna demokracia, založený mladým a ambicióznym politikom Robertom Ficom (*1964) na troskách zanikajúcej SDĽ pred voľbami roku 2002. Umnou a nekompromisnou kritikou pravicových reforiem si vybudoval povesť skutočného ľavicového politika so silným sociálnym a aj národným cítením. Pokusy zdiskreditovať ho rôznymi pochybnými akciami zlyhali a jeho strana sa s takmer 30% hlasov stala najsilnejším politickým subjektom vzídeným z volieb. Druhá politická strana – Slovenská kresťanská a demokratická únia – Demokratická strana získala o viac ako 10% menej. Opätovne zjednotená Slovenská národná strana získala na treťom mieste takmer 12% hlasov. Do parlamentu sa ešte dostali Strana maďarskej koalície (11,6%), Ľudová strana – HZDS (8,8%) a KDH (8,3%).

Po voľbách vznikla trojkoalícia SMER-Sociálna demokracia – SNS – HZDS. Vedúcou silou koalície bol SMER, ktorý pri ponechaní v platnosti takmer všetkých pravicových ekonomických opatrení umnou ľavicovou rétorikou dokázal udržiavať vlastnú popularitu a problémy s vládnutím prenášať na svojich koaličných partnerov. V nasledujúcich voľbách roku 2010 síce SMER opäť vyhral voľby (34,8% odovzdaných hlasov), ale jeho koaliční partneri zaznamenali silné straty. HZDS Vladimíra Mečiara sa vôbec nedostalo do parlamentu a SNS len o vlások prekĺzla do parlamentu s počtom hlasov len o niekoľko desatín nad 5%. Pravicové strany – SDKÚ-DS, KDH a novo etablované strany Sloboda a Solidarita a Most – Hid – nepatrnú nadpolovičnú väčšinu. Vznikla nová vláda, ktorá sa hlásila k pravicovým hodnotám a ktorej po prvýkrát v slovenských dejinách predsedala žena Iveta Radičová (*1956) z SDKÚ-DS. Vzniknutá koalícia bola nesúrodá a utápala sa vo vlastných problémoch, takže veľmi skoro nebola schopná okrem rôznych privatizačných káuz robiť nič efektívne. Už na jeseň 2011 sa totálne rozložila a na jar roku 2012 sa museli uskutočniť nové voľby. Voľby roku 2012 suverénne vyhral SMER-Sociálna demokracia a po prvýkrát získala v moderných dejinách Slovenska jedna politická strana absolútnu väčšinu v parlamente. Jednofarebná vláda SMER-u pod vedením Roberta Fica dokázala zabezpečiť dostatočnú stabilitu tak, aby mohla úspešne dovládnuť do volieb roku 2016.

Slovenská republika napriek výraznej polarizácii vnútorných politických síl, ktorá je spojená aj so stálym vznikaním nových a zanikaním starých politických strán, je fungujúcou demokratickou krajinou, kde sa pravidelne striedajú vlády na základe výsledkov parlamentných volieb. V ére samostatnosti boli parlamentné voľby v rokoch 1994, 1998, 2002, 2006, 2010 a 2012. V roku 2006 a 2012 boli skrátené volebné obdobia v dôsledku rozpadu pravicových vlád. V roku 1994 boli predčasné voľby v dôsledku rozpadu Hnutia za demokratické Slovensko a vyslovenia nedôvery vláde Vladimíra Mečiara v parlamente. Od roku 1993 mala Slovenská republika dve vlády Vladimíra Mečiara (1992 – 1994; 1994 – 1998), dva vlády Mikuláša Dzurindu (1998 – 2002; 2002 – 2006), jednu prechodnú vládu Jozefa Moravčíka (1994), jednu vládu Roberta Fica (2006 – 2010) a jednu neúspešnú vládu Ivety Radičovej (2010 – 2011). Všetky tieto vlády boli koaličné, zložené najmenej z troch subjektov. Od roku 2012 Slovenská republika získava novú skúsenosť z jednofarebnej vlády zloženej výlučne zo zástupcov strany SMER – Sociálna demokracia na čele s Robertom Ficom (*1964).

V zmysle Ústavy je Slovenská republika parlamentnou demokraciou, v ktorej podpora väčšinou v parlamente vytvára predpoklad na vytvorenie a fungovanie vlády. Vláda vykonáva svoju činnosť v zmysle zákonov a za výkon svojej funkcie je zodpovedná parlamentu – Národnej rade Slovenskej republiky. O dôležitých veciach rozhoduje v zbore. Tretiu moc v štáte predstavujú nezávislé súdy. Rozdelené sú na všeobecné na čele s Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom, ktorý dbá, aby rozhodnutia štátnych orgánov boli v súlade s Ústavou. Nad hospodárením štátu dohliada Najvyšší kontrolný úrad. Hlavou štátu je prezident, ktorého pôvodne volil parlament, avšak od roku 1999 sa volí všeľudovým hlasovaním na dobu päť rokov. Od roku 1993 malo Slovensko troch prezidentov – Michal Kováč (1993 – 1998), Rudolf Schuster (1999 – 2004) a Ivan Gašparovič (2004 – 2009; 2009 – 2014). Roku 2014 bol za prezidenta zvolený dovtedy v politike vôbec neznámy Andrej Kiska (*1963).

Štátoprávne postavenie Slovenska sa po roku 1918 menilo aj v závislosti od medzinárodnej situácie. Človek, ktorý sa dožil roku 2012 sto rokov a nikdy neopustil svoje rodné mesto na Slovensku, žil v piatich, niektorí až v šiestich štátnych celkoch. Z nich druhý najdlhšie trvajúci hneď po socialistickom Česko-Slovensku je dnešná Slovenská republika. Nám treba veriť, že v zjednotenej a integrovanej Európe bude Slovenská republika už natrvalo domovom jej obyvateľov, v ktorom budú mať možnosť rozvíjať sa národne, kultúrne i ekonomicky.

[*] Tesne pred voľbami došlo k pokusu obsadiť televíznu spoločnosť skupinou podnikateľov, ktorá tak chcela dosiahnuť údajne finančné zadosťučinenie. Celá akcia sa zvrtla na prezentáciu politickej opozície v priamom prenose, ktorá tým vraj bránila nezávislú televíziu proti zlovôli štátnej moci.

4 Responses

  1. yoss 8. novembra 2015 / 13:46

    pan Hrnko,
    ten uvod o akomsi „rozpade komunistickeho systemu“ je uplne zle, dufam, ze vam to skrtli. to dalsie je diskutabilne, obcas vesele:

    Polícia tvrdo zasiahla proti jej účastníkom na pražskej Národnej triede. Dokonca zložky Štátnej bezpečnosti zinscenovali smrť fiktívneho študenta, ktorý mal zahynúť počas zásahu bezpečnostných zložiek štátu proti demonštrantom. Dodnes nie celkom objasnená provokácia…

    netreba sa bat pomenovat to, k comu vtedy doslo. doba sa medzitym posunula a coskoro nastanu dost podstatne geopoliticke zmeny. potom bude neskoro robit zasadne korekcie…

  2. Milanxyz 8. novembra 2015 / 21:48

    Mne to pripadá skôr politologická, ako historická štúdia.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 8. novembra 2015 / 21:59

    Pán H. – S., máte stopercentnú pravdu. Je to skôr zhrnutie pamätníka ako syntetický pohľad na vtedajšie deje. Žiaľ, slovenská historická veda sa možno ani okrajovo nezaoberá obdobím po r. 1989, hoci je už od zlomu viac ako 25 rokov. Ale prácu bolo treba nejako zakončiť. Okrem toho v úvode vydavateľa je táto skutočnosť vo vzťahu k mojej časti spomenutá.

    Yoss,
    vami predpovedaný budúci vývin nezmení skutočnosť, že režimy východnej Európy kľakli na kolená a spoločenská situácia sa zmenila.

  4. Miroslav 9. novembra 2015 / 0:31

    Dobrý deň pán Hrnko. Som rád, že konečne vyšli aj Slovenské dejiny a nie opäť len Dejiny Slovenska, určite chápete, čo tým myslím 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *