K výročiu 21. augusta 1968

V dejinách národa sú udalosti, ktoré by sme možno aj radi zabudli, avšak musíme si ich vždy pripomínať. Pritom v žiadnom prípade by nemalo ísť o zbytočné jatrenie starých rán alebo vytváranie obrazu nepriateľa tam, kde už žiaden nie je. Malo by nám ísť najmä o zachovanie historickej pamäte a pripomenutie si našej povinnosti, že sa musíme sústavne starať o to, aby sa podobné udalosti už nikdy nemohli opakovať.

Do našich národných dejín mimoriadne tragicky zasiahol 21. august 1968, keď armády piatich členských štátov Varšavskej zmluvy vtrhli nepozvane na územie našej vtedajšej vlasti, aby zastavili pokus o demokratickú reformu totalitného politického systému v Česko-Slovensku. Treba pripomenúť, že obrodný proces, vedený KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom, mal všeobecnú podporu slovenskej a českej spoločnosti, vyvolal obrovskú vlnu vlasteneckého nadšenia a ochoty zapojiť sa do politického života. Tragické na násilnom potlačení tohto obrodného procesu nebolo len to, že sa proti vôli občanov ukončil, ale najmä to, že represie po okupácii známe ako normalizácia postihli najmä tých, ktorí z vlasteneckého nadšenia uverili vedeniu štátu a aktívne sa zapojili do verejného života. Tí, čo zažili rok 1968, nám určite dajú za pravdu, že odvtedy sa už nikdy nepodarilo vyvolať v radoch nášho obyvateľstva také nadšenie a nezištné verejné angažovanie ako vtedy.

SNS sa v súvislosti s dnešným výročím vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie s úctou skláňa pred pamiatkou všetkých tých, ktorí v rušných poaugustových dňoch priniesli na oltár vlasti to najcennejšie, svoj vlastný život. Rovnako pripomína, že by sme nemali zabudnúť ani na tých, ktorí v dôsledku svojho vlasteneckého konania boli v nasledujúcom období tzv. normalizácie za svoju činnosť tvrdo postihnutí. V dnešnej komplikovanej situácii by sme nemali tiež zabúdať, že to bol Sovietsky zväz, nie Rusko, kto vyslal svoje vojská na naše územie. A taktiež by sme nemali zabúdať, že aj v radoch niektorých vtedajších i dnešných našich spojencov boli vlády, ktoré sa o násilné prerušenie obrodného procesu v ČSSR dožadovali omnoho naliehavejšie, ako vtedajšie sovietske vedenie. A na záver treba pripomenúť, že 21. augusta 1968 bola pošliapaná predovšetkým naša suverenita. A práve o suverenitu nášho štátu by sme sa mali usilovať aj v dnešnej dobe. Je to hodnota, ktorá nám môže zabezpečiť nielen prosperitu, ale aj sociálnu stabilitu a spoločenskú integritu.

2 Responses

  1. yoss 22. augusta 2015 / 10:19

    bola to obrovska chyba, z ktorej sa Vychodny blok uz nespamatal. ak do roku 1968 mali myslienky rovnostarskej spolocnosti, socializmu, na Zapade velky ohlas a podporu, po intervencii to postupne zaniklo, stratili na tom najma talianski a francuzski komunisti. po roku 1970 nastupili normalizatori, to uz neboli komunisti, ziaden skutocny komunista v tom case nechapal, ako k tomu mohlo dost a preco. zvrat nastal az po roku 1989, verejna mienka sa obracia a mnohi ludia na zaklade toho co zazivaju si myslia opak toho, co si mysleli pred rokom 1989 – a sice, ze ta intervencia nam dala 20 rokov slobody a socialnych vymozenosti, o akych sa dnes mladym ani nesniva. ved kto kedy dnes pocul o firme, ktora by mlademu dala byt a ako protihodnotu ho zaviazala, ze vo firme odpracuje 10 rokov?

  2. Lukac 23. augusta 2015 / 11:47

    Historická pamäť je dôležitá a je to aj slabina nás Slovákov, ale dôležitá je aj snaha o pravdivé posúdenie minulých udalosti a tu tiež často zlýhavame a podliehame mýtom.
    Rusko a Sovietsky zväz formálne nie je to isté, ale v podstate v oboch prípadoch ide o veľmocenské záujmy Ruska. Pravdou je, že Rusko nám v minulosti nikdy priamo
    nepomohlo preto, že sme „blízky slovanský národ“, ale len vtedy, ak to bol vedľajší
    efekt ich záujmov. Na druhej strane bez tlaku USA a prezidenta Wilsona by možno
    nevznikla Č-SR a tým aj záchrana Slovákov pred asimiláciou. Naši dedovia /aj moji/
    a pradedovia v státisicoch emigrovali do USA, aby uživili rodiny- a boli úspešní.
    Tam mnohí slovenskí potomkovia dosiahli svetové úspechy. Nie som proti Rusom,
    ale buďme realisti. My, ako malý štát, sa musíme prispôsobovať /to je politický
    darwinizmus/ aby sme prežili, nemali by sme podliehať extrémizmu. Preto oceňujem
    politiku premiéra Fica, ktorý obratne kormidluje našu republiku na medzinárodnej
    scéne.
    Ja tiež oceňujem sociálne výmoženosti našej socialistickej minulosti /ako Yoss/, ale
    systém sa vyčerpal a mal toľko iných nevýhod /vrátane politickej neslobody/, že
    muselo dôjsť k zmene. Teraz ide o to, aby sme neboli leniví a sebeckí, ale dokazali
    byť pragmatickí a aktívni aj v celospoločenských záležitostiach.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *