K výročiu 21. augusta 1968

V dejinách národa sú udalosti, ktoré by sme možno aj radi zabudli, avšak musíme si ich vždy pripomínať. Pritom v žiadnom prípade by nemalo ísť o zbytočné jatrenie starých rán alebo vytváranie obrazu nepriateľa tam, kde už žiaden nie je. Malo by nám ísť najmä o zachovanie historickej pamäte a pripomenutie si našej povinnosti, že sa musíme sústavne starať o to, aby sa podobné udalosti už nikdy nemohli opakovať.

Do našich národných dejín mimoriadne tragicky zasiahol 21. august 1968, keď armády piatich členských štátov Varšavskej zmluvy vtrhli nepozvane na územie našej vtedajšej vlasti, aby zastavili pokus o demokratickú reformu totalitného politického systému v Česko-Slovensku. Treba pripomenúť, že obrodný proces, vedený KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom, mal všeobecnú podporu slovenskej a českej spoločnosti, vyvolal obrovskú vlnu vlasteneckého nadšenia a ochoty zapojiť sa do politického života. Tragické na násilnom potlačení tohto obrodného procesu nebolo len to, že sa proti vôli občanov ukončil, ale najmä to, že represie po okupácii známe ako normalizácia postihli najmä tých, ktorí z vlasteneckého nadšenia uverili vedeniu štátu a aktívne sa zapojili do verejného života. Tí, čo zažili rok 1968, nám určite dajú za pravdu, že odvtedy sa už nikdy nepodarilo vyvolať v radoch nášho obyvateľstva také nadšenie a nezištné verejné angažovanie ako vtedy.

SNS sa v súvislosti s dnešným výročím vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie s úctou skláňa pred pamiatkou všetkých tých, ktorí v rušných poaugustových dňoch priniesli na oltár vlasti to najcennejšie, svoj vlastný život. Rovnako pripomína, že by sme nemali zabudnúť ani na tých, ktorí v dôsledku svojho vlasteneckého konania boli v nasledujúcom období tzv. normalizácie za svoju činnosť tvrdo postihnutí. V dnešnej komplikovanej situácii by sme nemali tiež zabúdať, že to bol Sovietsky zväz, nie Rusko, kto vyslal svoje vojská na naše územie. A taktiež by sme nemali zabúdať, že aj v radoch niektorých vtedajších i dnešných našich spojencov boli vlády, ktoré sa o násilné prerušenie obrodného procesu v ČSSR dožadovali omnoho naliehavejšie, ako vtedajšie sovietske vedenie. A na záver treba pripomenúť, že 21. augusta 1968 bola pošliapaná predovšetkým naša suverenita. A práve o suverenitu nášho štátu by sme sa mali usilovať aj v dnešnej dobe. Je to hodnota, ktorá nám môže zabezpečiť nielen prosperitu, ale aj sociálnu stabilitu a spoločenskú integritu.