Zúfalci

V súvislosti s návrhom dvoch zúfalcov na zavedenie štátneho sviatku 28. októbra sa na stránkach denníka SME rozbehla debata okolo tohto návrhu. V debate sa spomínajú aj moje názory na predchádzajúce pokusy týchto zúfalcov uzákoniť tento sviatok už v minulosti. Možno je málo známe, ale najnezmyselnejší sviatok, ktorý ma SR – 17. november – títo zúfalci (vtedy Langoš) pretlačili po tom, čo im neprešiel 28. október. Cieľ je jednoznačný – odstrániť sviatky, ktoré nie sú sviatkami v ČR a synchronizovať slovenské sviatky s českými. Aby sa puto moc neroztrhalo a za vhodných okolností urobiť to, čo sa už raz stalo – zrušiť slovenskú štátnosť. Však dôvody sa nájdu. S týmito ľuďmi nemá vlastne zmysel diskutovať vecne; pre nich žiadne vecné argumenty neplatia. Tak som to zobral z inej strany. Ponúkam nasledujúci text:

 

Pohrobkovia čechoslovakizmu sa ani po vyše 22 rokoch nedokázali zmieriť s tým, že slovenský národ sa rozhodol vykročiť na cestu suverenity a samostatnej štátnosti. Mnohých ani poslanecké platy, ba ani rôzne iné výhody, ktoré získali len vďaka existencii samostatnej Slovenskej republiky, nepresvedčili, že Slovákom netreba lamentovať za bývalou federáciou, v ktorej im nikdy nehrozilo, žeby si – obrazne povedané – zahrali prvé husle. Neprešlo roka odvtedy, čo sa zbavili traumy z rozdelenia, aby nemolestovali slovenskú spoločnosť s návrhmi na uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok Slovenskej republiky. Nie je tomu ináč ani tento rok. Opäť sa našli „Ladovia“, ktorí vášnivo nabíjajú kanóny na stratenom poste čechoslovakizmu a do parlamentu predložili zákon, majúci vyhlásiť 28. október za štátny sviatok Slovenskej republiky. Vraj, aby sa pripomenulo štátnym sviatkom zavŕšenie diela Milana Rastislava Štefánika.

Človek sa nestačí čudovať myšlienkovým procesom týchto ľudí, ktorí, hoc jeden z nich je lekárom, sa neúnavne snažia obživiť kadáver už dávno mŕtvej a aj rozloženej ideológie. Nielenže akosi pozabudli, že Národný výbor v Prahe nemal žiaden mandát zo Slovenska (teda ani od Štefánika), aby konal aj v mene Slovákov. Dokonca i ono vyhlásenie bolo filištínsky sformulované tak, aby sa nemuseli splniť sľuby, ktoré dali českí politickí reprezentanti Slovákom v čase odboja proti Rakúsko-Uhorsku. „Samostatný štát československý vstúpil do života“, tak znela prvá veta onoho vyhlásenia z 28. októbra 1918. Veta sa zdá nevinná, dokonca štátnická, pokiaľ neanalyzujeme dokument v celosti. Z tejto vety totiž skonštruovali umelý „československý“ národ, v ktorého mene ďalej konali. To, že to bolo porušením sľubov daných i M. R. Štefánikovi, im akosi neprekážalo. Ani to, že legitímni Slováci dali súhlas na vznik Česko-Slovenska (nie Československa) až 30. októbra 1918 Deklaráciou slovenského (nie „československého“) národa, im zrejme neprekáža taktiež!

Najtrápnejšie však pôsobí ich pomätená myšlienka vytvoriť štátny sviatok pre konkrétneho človeka. Bez toho, žeby som akýmkoľvek spôsobom chcel zmenšovať význam M. R. Štefánika pre slovenský národ, bolo by to v našich končinách unikátnym počinom. Je síce pravdou, že v niektorých monarchiách sú narodeniny monarchov oslavované ako štátne sviatky, ale v iných štátoch s kresťanskou tradíciou je sviatkom oslavovaný len jeden človek. Jeho narodenie sa slávi počas Vianoc. Žiaden iný človek v európskej kultúrnej tradícii nie je oslavovaný formou štátneho sviatku. Aspoň pokiaľ siahajú moje vedomosti.

Ale aj tvrdenie, že 28. októbrom 1918 bolo zavŕšené dielo M. R. Štefánika, stojí na piesku. Dokonca je vyslovenou lžou. To by sme nesmeli poznať okolnosti, ktoré sprevádzali posledné mesiace života M. R. Štefánika. Predovšetkým len ťažko možno predpokladať, že Štefánik by súhlasil so vznikom „Československa“ a nepožadoval by Česko-Slovensko. Známe sú aj zámery T. G. Masaryka a E. Beneša, v ktorých sa s pôsobením M. R. Štefánika v novom štáte nepočítalo. Už to, že ho do novej vlády menovali ako ministra vojny (hoci bol obsadený aj rezort ministerstva národnej obrany), Štefánika neobyčajne rozčúlilo. Jednak vojna už skončila a jednak sa pýtal, s kým chce nový štát viesť vojny, keď má mať na ne ministerstvo. Nemohla mu nedôjsť na myseľ tá skutočnosť, že s ním jeho bývalí spolupracovníci nepočítajú. Určite to nechcel len tak nechať. Dokonca sa aj zastrájal veci zmeniť. Len osud to zariadil ináč. Preto je síce pravda, že sa usiloval o spoločný štát Slovákov a Čechov, ale pochybujem, žeby bol stúpencom toho, ktorý vytvoril Národný výbor v Prahe konštatovaním, že „vstúpil do života“. Preto spájanie Štefánika s týmto konkrétnym dátumom a konkrétnou formou „československého“ štátu je nielen nenáležité, ale dokonca by som povedal zlomyseľné.

Slováci, resp. obyvatelia dnešného Slovenska, ktorých dejín sme nespochybniteľní dedičia, žili v množstve štátnych útvaroch, z ktorých mená niektorých ani nepoznáme alebo používame len ich zaužívané označenia. Ak by sme oslovovali vznik všetkých týchto štátov formou štátnych sviatkov, hádam by nám nezostal ani čas na prácu. Je mnoho štátnych útvarov, ktoré by si naše pripomenutie určite zaslúžili. Čo také Vaniovo, kráľovstvo. Je to prvý štátny útvar na našom území, o ktorom vieme z písomných prameňov. Určite by si zaslúžila pripomenutie aj Samova ríša, najmä preto, že odmietla zasahovanie tých spoza Dunaja do našich vnútorných pomerov, ale aj vtedajšiemu Bruselu – Cácham (Aachenu) ukázala, že ho je ochotná rešpektovať len odtiaľ – potiaľ. To už nehovorím o Pribinovom kniežatstve, Veľkej Morave a – samozrejme – Uhorsku, kde sme prežili skoro tisíc rokov. Prečo si pripomínať dnes formou štátneho sviatku vznik jedného z toho množstva štátov, ktorý z nich trval aj s prerušením hádam najkratšie. Prečo si pripomínať mimo učebníc dejepisu štát, na ktorého vybojovaní sme sa síce dvakrát podieľali a od ktorého sme aj mnoho očakávali, ale nikdy naše očakávania nesplnil, a preto aj dvakrát zanikol, mi nie je celkom jasné. Istotne, pohrobkom čechoslovakizmu je všetko jasné. Húževnato sa svojej myšlienkovej výbavy pridŕžajú, hoci by mohli robiť aj užitočnejšie veci. Už ich vyhodili, keď sa s mŕtvolou z minulosti tlačili cez dvere. Dokonca sa im s ňou nepodarilo pretlačiť cez okno a ani komín. Teraz sa tlačia cez kľúčovú dierku. No prosto zúfalci.

Našej súčasnosti určite nepomôže, keď budeme sústavne oživovať prekonanú minulosť. Skôr by nám pomohlo, keby sme našu minulosť poctivo skúmali zo slovenského národného pohľadu a vysvetľovali ju našim občanom. Keď sa výsledky takéhoto historického bádania stanú súčasťou slovenského národného povedomia, môžeme povedať, že sme pokročili v budovaní diela našich predkov v prospech našich potomkov. Preto odmietam – a som presvedčený, že nielen sám – opätovné molestovanie slovenskej verejnosti s nenáležitými návrhmi. My si vieme uctiť celé naše dejiny, aj tie preduhoské, aj tie uhorské, dokonca aj čas prežitý v jednom štáte s Čechmi, nepotrebujeme však reanimáciu myšlienok, ideí i štátnych celkov, ktoré sme museli prekonať, aby sme sa dostali k dnešku.

16 Responses

  1. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. júla 2015 / 16:04

    Pokračovanie polemiky 2
    Omyly PO+ĽK podľa Kisku,Hrnka, Pekníka, Hronského

    http://blog.sme.sk/diskusie/2458845/1/23336074/Stefanik–dielo-alebo-mytus.html#23336074

    „Aj keď so vznikom Československej republike spájame predovšetkým 28. október 1918, vyhlásenie spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebolo úplné a účinné bez Martinskej deklarácie, ktorá bola prijatá o dva dni neskôr 30. októbra 1918 vo vtedajšom Turčianskom sv. Martine a Slováci sa ňou prihlásili k zväzku s českým národom,“ povedal Kiska.
    „Martinské udalosti sa odohrávali nezávisle od pražských a deklarácia sa stala dôležitým dokumentom našich dejín aj vzniku novej republiky,“ uviedol prezident k výročiu Martinskej deklarácie.“Náš národ prostredníctvom reprezentantov združených v novovzniknutej Slovenskej národnej rade formuloval rozhodnutie opustiť príslušnosť k Uhorsku, uplatniť si svoje právo na sebaurčenie a aktívne vytvárať a žiť svoje vlastné dejiny,“ dodala hlava štátu.
    Vydaním Martinskej deklarácie sa 30. októbra 1918 politickí zástupcovia Slovákov prihlásili k vzniku Československej republiky, ktorú o dva dni skôr, 28. októbra, vyhlásili v Prahe.

    Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/7467393/pr
    +
    Honský a Pekník: Martinská deklaracia, 2008, s. 385
    celý text v diskusii:
    In:
    http://www.sme.sk/diskusie/235
    +
    V polemike s Ľudovítom Kaníkom, ktorý v parlamente neúspešne navrhol uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok Slovenskej republiky, Hrnko argumentoval tým, že vhodnejším dátumom by bol práve deň schválenia Martinskej deklarácie. V nej Slovenská národná rada vyjadrila odhodlanie ukončiť spoločnú históriu s Uhorskom a vytvoriť spoločný česko–slovenský štát. Podľa Hrnka konali Slováci samostatne a to, že dva dni predtým vyhlásili v Prahe vznik nového štátu, spočiatku nevedeli.„Máme tendenciu nepripomínať si tie veci, kedy Slováci konali samostatne, ale tie, kde nás niekto niekde strčil,“ poznamenal Hrnko. Pritom Martinská deklarácia mala podľa neho pre reálny vznik česko-slovenského štátu kľúčový význam. Ak by sa Slováci prihlásili k Uhorsku by veľmoci neboli uznali vznik česko–slovenského štátu.
    http://www.teraz.sk/slovensko/
    mínus Reagovať | 81 viliamJ | Poslať správu
    26.07.2015 8:41

    AD:

    Na tému Martinskej deklarácie
    sa už i v parlamente vyčerpávajúco diskutovalo. Len kvôli poriadku treba povedať, že aniv Martine neboli signatári zvolení, nemali nijaký mandát a boli tam prítomní tí, ktorí chceli, mohli a vedeli – že treba prísť. Bol tam i môj pradedo Ján Krivoss, na čo som hrdý, ale neboli o nič menej náhodní, ako Šrobár v Prahe. Ani jeden „rozhodujúci“ činiteľ vtedy nebol ani v Prahe, ani v Martine. O uznaní Čs. republiky nerozhodli ani „muži Října“ ani deklaranti a pre akceptovanie jej vzniku veľmocami bol absolútne rozhodujúci zahraničný odboj. Ak by 27. októbra v Martine vyhlásili Čs. republiku a bol by tam napr. len Dr. Soukup ako jediný Čech, budem trvať na 27. októbri ako štátnom sviatku. To sa však nestalo. Stranou ponechávam fakt, že na „katolíckom“ Slovensku (pomer 5-6:1) boli v Martine pomer viac než obrátený – čo samozrejme kole oči niektorým hodnotiteľom (okrem iného i historikovi Ďuricovi, ktorý na to upozornil). A ešte jedna poznámka: túto námietku uplatňujú v NR SR v rozprave zväčša tí, ktorí by nikdy nehlasovali za a tobôž nepredložili návrh ani o 30., ani 28. októbri. Štefánikovo dielo nijako neviselo na tom, či sa niekto niekde stretne nad upečenou tortou, ktorá vyšla z cukrárne na Sibíri, na talianskom a francúzskom fronte, v emigrantských a diplomatických kruhoch od Ameriky až do Paríža a o ktorej účastník hostiny rozhodne, že je ochotný ju skonzumovať… A to platí pre oba dátumy, len jeden bol chronologicky prvý – a to rozhodlo!
    mínus Reagovať | 165 Peter.Osusky | Poslať správu |
    24.07.2015 13:14

    ———- Správa poslaná ďalej ———-
    Od: Viliam Jablonicky
    Dátum: 24. júla 2015, 13:36
    Predmet: VJ ĽK + PO + NRSR : Polemiky s niektorými poslancami NRSR, ich nepochopeným konceptom slovenskej demokratickej štátnosti a obchádzania významu 30. októbra 1918 na blogoch v Sme! Na Štefánikovo dielo sa v SR vôbec nezabúda, iba treba poznať jeho reálnu a nie mýtickú a nezmanipulovanú podstatu a skutočný odkaz!
    Komu: ludovit_kanik@nrsr.sk, peter_osusky@nrsr.sk
    Kópia: redakcia , kultura@sme.sk, info@nrsr.sk, info@vlada.sk, info@prezident.sk, info@mzv.sk, spravy@stv.sk, spravodajstvo , tasr , pavol_freso@nrsr.sk, upv@nrsr.sk, zv@nrsr.sk, vvms@nrsr.sk, vkm@nrsr.sk, tlacove@nrsr.sk, martin.dorcak@nrsr.sk, forum@ssn.sk

    AD:

    http://blog.sme.sk/diskusie/2459251/1/23332204/Na-Stefanikovo-dielo-sa-zabuda.html#23332204

    http://ludovitkanik.blog.sme.sk/c/384820/na-stefanikovo-dielo-sa-zabuda.html

    http://blog.sme.sk/diskusie/2458845/1/stefanik-dielo-alebo-mytus.html
    http://peterosusky.blog.sme.sk/c/384758/stefanik-dielo-alebo-mytus.html

    Páni poslancovia Kaník a Osuský,

    zabúdate, žiaľ, na najzákladnejší akt:

    30. október 1918

    je pre Slovákov významnejší dátum,

    pretože Vaši predchodcovia v SNR iba v ten deň ako jediní právoplatní reprezentanti slovenského národa svojim Martinským memorandom dodali legitimitu prihlásenia a pripojenia sa k Česko-Slovensku, /nie k Československu/

    inak by pre nás bol, dátum 28.10. 1918, pri ktorom Slovensko reprezentoval iba náhodne prítomný Šrobár, bez jediného oficiálneho politického splnomocnenia, úplne bezvýznamný a medzinárodne sotva akceptovateľný! A za takýto emancipačný akt dvoch rovnocenných národov bojoval aj Štefánik a preto ho najskôr politicky „bratia spoluzakladatelia“ odstavili ako ministra už neexistujúcej vojny aby ho pripravili neskôr aj o túto už mocensky bezvýznamnú funkciu aj popri ministrovi obrany a veľmi sa im uľavilo, keď „záhadne“ zahynul nie pri pristávaní v Prahe, ale symbolicky, na slovenskej oslobodenej pôde v Bratislave! Veď Masaryk hlboko do archívu ak acta odkladal svoj písomný komentár k vyhláseniu MRŠ, že prichádza či prilieta ako nielen symbolický viceprezident, oprávnene, veď bol stále funkcie nezbavený podpredseda pôvodnej exilovej ČSNR, teda prvý a najvýznamnejší predstaviteľ Slovenska!

    /Pripomeňte si aj symbolický bozk na posvätnej slovenskej zemi pri prvom príchode pápeža Jána Pavla II v roku 1990, rovnocenný s českým iba pár hodín predtým – jemu koncept suverenít oboch národov i slovenských dejín, žiaľ, na rozdiel stále oboch od Vás, bol zrejmý – preňho tiež neexistovalo „Československo“, ale iba Česko-Slovensko, svojprávne a rovnocenné vtedajšie i budúce SR a ČR, hoci ešte boli iba ne-autentickou, deformovanou a centralizovanou federáciou/.

    Nestačí iba čítať Beneša, p. Kaník, ktorí sa zasadil aj spolu s Masarykom za zrušenie /!?/jedine legitímnej SNR a premenovanie aj rodného listu štátu oboch národov z pôvodného medzinárodne uznaného Česko-Slovenska. Obráťte sa obaja oveľa pozornejšie priamo k textom a vystúpeniam Štefánika i jeho početným monografiám, aj textom Pekníka, Hrnka, Ladislava Deáka a viacerým ďalším historikom a politológom i politikom, ktorí Vami „absolutizujúci dátum“ 30. októbrom dávno a systematicky dejinnotvorne vyvrátili, prirodzene akceptovaní súčasnými českými kolegami a politikmi, aj voči posledným ojedinelým pohrobkom už mŕtvej ideológie čechoslovakizmu, ktorí ho nepochopiteľne ešte kde-tu protidejinne omieľajú. Voči tomu náš symbolický akt Ústavy, čo ako ešte nedokonalej, veď si spomeňte len na najcitovanejšiu i Vami obdivovanú, americkú a vyhlásenie demokratickej druhej slovenskej štátnosti v 20. storočí, predstavuje oveľa vyšší a definitívne završujúci vývojový stupeň suverenity a vyspelosti /slovenského, českého a každého/ národa!

    A ak sa o niečo zasadzujete, zasaďte sa u „bratov“ Čechov, Moravanov i Slezanov, aby aj oni si pripomínali ako PAMäTNý deň práve aj 30. október, veď aj oni týmto legitímnym aktom slovenských reprezentantov boli zachránení v zovretí a pred tlakom mocnejších, ktorí suverenite Slovákov i Čechov nepriali v minulosti a neželali /a niektorí si ju ani dnes neželajú, pozri program stúpencov Jobbiku/ si ju ani do budúcnosti!

    Keď budete opäť v budove NRSR /premenovanej z autenticky historickej Slovenskej národnej rady založenej ešte v roku 1848/ nielen sa hlboko zamyslite, ale aj ešte hlbšie pokloňte pri všetkých troch tam prítomných sochách kľúčových spolutvorcov slovenskej štátnosti, parlamentarizmu a republikanizmu: Hurbanovi, Štefánikovi a Hlinkovi. A začítajte sa nielen do ich vystúpení, ale aj Štúra i Metoda, ktorých obrovské jubileá v SR slávime!

    Kaníkovi, Osuskému, poslancom a politikom!

    PS:

    /ad : 30. október 1918 je významnejší dátum!/

    Pre objektivizovanie hlbších znalostí najnovšie máte, našťastie, k dispozícii aj nedávno vydané dokumenty k vystúpeniam a činnosti Andreja Hlinku a Milana Hodžu. A objavte spoločne konečne aj svojho politicky oveľa významnejšieho politického menovca a predchodcu Osuského, spolupodpisovateľa Trianonskej mierovej zmluvy, tam síce za Č-SR /opäť tá „nešťastná“, Vami obchádzaná, emancipačná a anti-centralistická pomlčka medzi partnermi, bratmi i bratancami Slovákmi a Čechmi/ s Benešom, teda aj za Slovákov a Čechov, ale inak v početných a neúprosných polemikách s ním v mnohých stále dnes zamlčiavaných a takmer úplne obchádzaných textoch, memorandách a vystúpeniach. Kedy konečne aj tie vydáme po desaťročiach mlčania a obchádzania, páni politici, akademici, aj vydavatelia, spolu s napríklad vystúpeniami Štefana Romana, predsedu Svetového kongresu Slovákov /nepovšimnuté jubileum vzniku z roku 1970!/a viacerých ďalších, ktorým takéto základné otázky o identite, štátnosti i budúcnosti SR, aj bez hlbšieho a špeciálneho vzdelania, boli aj za oceánom úplne jasné a nemali by v nich tápať ani žiadni naši súčasní poslanci, politici, diplomati, ale vôbec aj prinajmenej akíkoľvek vzdelanci.

    Takže hor sa do štúdia, niektorí opakovane, iní zväčša iba vôbec prvýkrát, kým zasadnete dočasne opäť do svojich „kresiel a výsad“; bez prehĺbeného poznania inak nikto nebude mať na ne žiadne morálne oprávnenie! Čo keby ste vydania takýchto a podobne významných diel podporili aj zo svojich ďaleko nad priemer všetkých občanov SR „obdržiavaných“ platov prinajmenej z politických funkcií alebo i podstatne lepších rozhodnutí podporujúcich oveľa viac vedu a kultúru na Slovensku?!
    VJ
    Viliam Jablonický

  2. Avatar Peter Osuský 28. júla 2015 / 15:36

    Je pozoruhodné, ako sa stretnutiu signatárov Martinskej deklarácie hovorí „právoplatné“. Kto zvolil môjho pradeda, slovenského vlastenca a pansláva do niečoho právoplatného? Koho reprezentoval? Seba a možno svoju manželku! Sadol v Liptovskom Mikuláši na vlak a prišiel do Martina. To bol jeho akt voľby. Takže podľa Hrnka tí 28.X. v Prahe nereprezentovali – a títo 30.X. reprezentovali… takto vyzerajú marxistickí historici v praxi! Narábajú s históriou presne tak, ako sa ňou narábalo v časoch, keď Holotík písal „Štefánikovskú legedu a vznik ČSR“. Neviem, prečo zúfalec Hrnko nepresadil 30. október ako štátny sviatok, keď bol (vplyvným?) členom SNS a jeho strana mala, okrem náplne fungovať ako Slovenská národná straka, aj možnosť kde-čo navrhnúť? Nikto z vlastencov v SNS, HZDS a spol. neurobil pre podčiarknutie úlohy Martinskej deklarácie NIČ!!! Som pripravený byť zúfalcom, nikdy však Hrnkom…

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. júla 2015 / 21:48

    Pán Osuský ako správny zúfalec nečíta správne a okrem toho nepozná históriu. Predovšetkým som nikdy nepovedal, že Národný výbor v Prahe nebol legitímny. Bol, ale len vo vzťahu k českému národu. Túto legitimitu im nikto neupieral a neupiera. Zo Slovenska však žiadnu legitimitu nemal, lebo Šrobár nebol nikým poverený konať v mene Slovákov a konal v rozpore s uznesením výboru SNS z 30. mája 1918, i v rozpore s dohodami, ktoré Slováci uzavreli v zahraničnom odboji s Čechmi. To po prvé.
    Po druhé, legitimitu deklarantov určovala ich práca pre národ v minulosti a v Martine bol aj jediný zvolený poslanec uhorského snemu Ferdiš Juriga. Ich legitimitu v mene maďarského národa uznal aj Michal Károlyi, predseda Maďarskej národnej rady. A po tretie, legitimitu deklarantov uznali aj Dohodové mocnosti, ktoré v tzv. malej saintgermainskej dohode zo septembra 1919 uznali Česko-Slovensko ako štát, ktorý vznikol spojením národa Čiech, Moravy a Sliezska a národa Slovenska. Teda žiadne Československo nebolo medzinárodne uznané. Je to ťažko pochopiť?
    Milý Peter, viem, že každý čechoslovakista, marxistický lekár a bojovník na stratenej varte, Lado pri prázdnom kanóne to má ťažké a nechcel by byť Hrnkom, teda človekom, ktorý má rád svoju krajiny, rád svoj národ a niečo aj preň robí. Radšej bude zúfalcom…
    A na záver len tak mimochodom, v strane (SNS), v ktorej som bol ja, síce už straky boli, ale aj kvôli mne mali pristrihnuté krídla. Ešte nelietali, lietať začali, až som z nej odišiel. A Boh dá – teraz, keď som sa vrátil do SNS – že na let už nebudú mať priestor. Všetkých sme ich vyhádzali. Okrem toho, pokiaľ som bol ja v parlamente, nikoho ani nenapadlo ísť vyťahovať kadáver z hrobu. To sa stalo až vtedy, keď prišli na scénu tí, pre ktorých Slovensko ani meno nemalo. Bola to len táto krajina. Nepamätáš sa? A až vtedy, keď už tátokrajinári urgovali oslavy štátu, na ktorého meno si vedeli spomenúť, sme navrhli, aby sme im vyšli v ústrety, že ak si to už chcú pripomínať, nech si pripomínajú aspoň legitímny dátum. Nie dátum, keď rozhodovali o nás bez nás! Možno by bolo treba Čechom navrhnúť za štátny sviatok 30. september, čo povieš?

  4. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. júla 2015 / 21:56

    STANOVISKO
    Historického odboru MS k návrhu niektorých poslancov NR SR na úpravu zákona o štátnych sviatkoch

    Historický odbor Matice slovenskej (HO MS) v Bratislave so znepokojením prijal medializovaný zámer niektorých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky predložiť na najbližšiu riadnu schôdzu NR SR úpravu zákona, ktorá by 28. október definovala ako štátny sviatok Slovenskej republiky. Súčasne by novela zákona predefinovala Deň ústavy SR (1. september), ktorý je štátnym sviatkom, na „pamätný deň“. Z návrhu je zrejmé, že niektorí „večne včerajší“ sa neúnavne usilujú zakonzervovať český pohľad na našu národnú minulosť a doposiaľ sa nedokázali zmieriť s existenciou samostatnej Slovenskej republiky. Pričom je všeobecne známe, že práve títo ľudia donedávna patrili k najmilitantnejším odporcom obnovenia štátnej samostatnosti Slovenskej republiky.
    Slovenská história však nedáva za pravdu pohrobkom čechoslovakizmu na Slovensku, nech by svoje úmysly zakrývali hoci aj tými najľúbozvučnejšími frázami. Slovenskej verejnosti je vo všeobecnosti známe, že po kapitulácii Rakúsko-Uhorska deklaroval 28. októbra 1918 Národný výbor v Prahe, v mene neexistujúceho „československého národa“, založenie „samostatného československého štátu“. O tomto politickom akte nebola na Slovensku informovaná slovenská politická reprezentácia a nedala k nemu českej politickej reprezentácii ani žiaden mandát.
    Z hľadiska našej štátnosti je prirodzené hlásiť sa a nadväzovať na tie štátoprávne akty slovenskej politickej reprezentácie, ktoré ju na počiatku 20. storočia zakladali, umocňovali a rozvíjali. V moderných dejinách k nim patrí 22. október 1915 – podpísanie Clevelandskej dohody; 30. máj 1918 – podpísanie Pittsburskej dohody; 19. október 1918 – vystúpenie F. Jurigu v peštianskom parlamente a najmä 30. október 1918 – prijatie Deklarácie slovenského národa v Turčianskom Sv. Martine. Tieto politické akty stáli pri počiatku formovania sa modernej slovenskej štátnosti, na ceste ku ktorej zohrala pozitívnu úlohu aj prvá Č-SR, a to aj napriek oficiálnej, štátnej ideológii a politike čechoslovakizmu. Slováci však ani v tomto štáte, hoci sa na jeho vytvorení výrazne podieľali, nezískali skutočnú národnú slobodu.
    V súčasnosti Česká republika akceptuje 28. október 1918 ako základný medzník vzniku českej štátnosti (vrátane používaných symbolov – bývalá česko-slovenská vlajka). Slovenská republika aj napriek tomuto zaradila medzi svoje štátne sviatky 28. október ako pamätný deň. Česká republika však 30. október vôbec nezaradila medzi svoje štátne sviatky – totiž z pozícií čechoslovakizmu neuznávala a neuznáva slovenský národ ako štátotvorný subjekt pri vzniku Č-SR v roku 1918.
    Z uvedeného hľadiska jednostranne akceptovať v Slovenskej republike 28. október 1918 ako štátny sviatok je pre slovenský národ neprimerané a dehonestujúce, tak, ako by bolo dehonestujúce akceptovať ako štátny sviatok SR aj 20. august, deň sv. Štefana, zakladateľa Uhorského kráľovstva. A to aj napriek tomu, že obidva tieto štátne útvary znamenali pre nás aj pozitívny prínos. Slovenský národ sa však definitívne rozišiel ako s Uhorskom, tak aj s Česko-Slovenskom a tvorí si vlastnú politickú tradíciu.

    V Bratislave 9. novembra 2011 Historický odbor Matice slovenskej

    Za správnosť: PhDr. Ján Bobák, CSc.
    mobil: 0907/848 025

  5. Avatar yoss 29. júla 2015 / 9:19

    co citam a pocuvam mladeho pana Osuskeho, to vyzera asi tak, ze keby pradedo vstal z mrtvych, prvym jeho skutkom by bolo ze by zobral flintu a zastrelil odrodileho pravnuka, ktory si urobil karieru popieranim a prevracanim vsetkeho, za co Štefan Osuský bojoval…

  6. Avatar homo.sk 29. júla 2015 / 10:46

    Tak,buďme radi,že to už máme všetko za sebou a tzv.Československo je už minulosťou.Objektívne zhodnotenie spolužitia týchto dvoch národov treba nechať na historikov. Na to si však musíme ešťe nejaký čas počkať.
    Dnes sa ukazuje,že rozdelenie bolo správne. Pri politickej a ekonomickej kríze,ktorou v posledných rokoch prechádza Česká republika by bolo normálne spolužitie nemožné a určite by to viedlo k rozdeleniu v tomto čase.Obávam sa ,že v tomto obobobí by to rozdelenie bolo horšie.

  7. Avatar Lukac 29. júla 2015 / 22:47

    Dúfam, že tento Osuský nie je potomok slávneho slovenského vlastenca Štefana Osuského, spolutvorcu Trianonskej mierovej zmluvy, pretože by sa z toho musel „v hrobe obracať“.
    Tento „hotentot“, MUDr., CSc., renegát a menič kabátov /politických strán/, nepoužíva v diskusii argumenty a fakty, ale nálepkovanie a silené zosmiešňovanie oponenta.. Podľa istého profesora z USA /v diskusii na ČT 24/ je medzi politikmi nadpriemerné množstvo
    sociopatov, ale aby popieral a znevažoval svojho predka, ktorý sa zaslúžil o svoj národ,
    to už asi bude psychopatia. Žiaľ, toto je ukážka nízkej intelektuálnej úrovne časti našej inteligencie, pri súčasnom preceňovaní vlastnej osoby /vysoké osobné ambície, napr.
    prezidentské …/ Namiesto spolupráce, seba zničujúci boj.

  8. Avatar Peter Osuský 30. júla 2015 / 14:11

    Lukáč, Lukáč, počínajúc „hotentotom“ sú vo Vašom texte samé argumenty fakty a o „nálepkovaní a silenom zosmiešňovaní oponenta“ ani chýru ani slychu. Každý samozrejme argumentuje na svojej úrovni a Lukáč na Lukáčovej. Nevšimli ste si náhodou, kto použil pádny „argument“typu „Zúfalci“? Ja sa síce s Tónom H. na tejto veci nikdy nezhodnem, ale ak som použil pojem „zúfalec“, nemusel som ani uvádzať zdroj, kde som naň prišiel.

  9. Avatar Petr Kropáček 30. júla 2015 / 14:20

    Těžko říct něco nového k tématu, které bývá opakovaně rozebíráno ze všech stran. Nicméně je asi potřeba některé věci opakovat do omrzení, aby smyšlenky, uražená ješitnost a nacionalistická demagogie některých hysteriků nezůstala bez odezvy. Tak tedy:

    1) Vidět v „synchronizovaných“ svátcích ČR a SR předzvěst k „rušení slovenské státnosti“ je opravdu tak přitažené za vlasy, že to víc ani nejde. Zvláštní, že v tomto případě hysterici nezmiňují 5. červenec, nebo 1. leden!

    2) Zcela symptomatická je pak nechuť, či neschopnost hysteriků oddělit a rozlišit čechoslovakismus (ideologie jednoho národa, mnohem starší než ČSR a žijící svým vlastním životem bez ohledu na ne/existenci společného státu, a jako státní ideologie aplikovaná cca 20 let za 1. republiky) a pro-česko(-)slovenský postoj (vidící pozitivní přínos společného státu, ale i česko-slovenské vzájemnosti a nikterak neomezující slovenskou a českou národnost na „pouhé větve“ jednoho československého národa).

    3) Pokud jde o samotný recepční zákon z 28.října 1918, jde pochopitelně o symboliku 1. zákona nového státu, kterým se ustanovuje. Je pak vrcholem trapnosti hysteriků, že v onom zákonu „po celkové analýze“ vidí čechoslovakismus a „porušení slibů daných M.R.Š.“, přičemž hned první článek zákona tvrdí, že státní formu teprve určí „ve srozumění“ národní shromáždění (budoucí parlament) a Národní rada v Paříži, nikoli „muží Října“ ze („samozvaného“) Národního výboru v Praze… Martinská deklarace „Národnej Rady slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“ z 30. října 1918 pak hned v 1. bodě tvrdí: „Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev.“ Tedy opravdu se nám tu hysterici snaží namluvit, že 28.10. by byl „čechoslovakistický svátek“, zatímco 30.10. by jím nebyl? Pomlčka,
    či spojovník v názvu pak žádný rozdíl nečiní, pokud je v obou případech jasně deklarována „jednota národa“…

    4) Spíš než spekulovat nad tím, co by M.R.Š. všechno býval byl udělal, by věrohodněji zapůsobilo doložit nějaké jeho stanovisko k prohlášení Národního výboru z 28.října 1918 (ostatně i k deklaraci z 30. října). Tedy jistě ho zaregistroval a měl ještě dost času, aby se vůči němu vymezil, zkritizoval, či dokonce zcela odsoudil…

    5) Pokud opravdu dodnes někteří hysterici netuší, proč si ze všech historických státních celků, ve kterých Slováci žili, připomínat státním svátkem zrovna vznik ČSR, tak je to proto, že to byl stát, ve kterém bylo vůbec poprvé v dějinách Slovensko geograficky definováno a Slováci v něm získali do té doby nebývalé možnosti rozvoje (přes všechna „ale“, která se některým H. hned derou z úst).

    6) V preambuli minoritní smlouvy v Saint-Germain en Laye z 10.září 1919 se píše: „…národy(množné číslo!) Čech, Moravy a části Slezska a národ Slovenska z vlastní vůle rozhodly se spojiti a že se skutečně spojily trvalým spolkem za tím účelem, aby vytvořily jednotný, svrchovaný a samostatný stát …“. Zjevně se tedy nejedná o uznání českého, moravského, slezského a slovenského národa, ale o uznání jednotného čs. státu (s pomlčkou, či bez), s jehož jednotou pak nemá být v rozporu ani samospráva Rusínů, která je v Hlavě II uvedena. O autonomii Slováků (a Moravanů a Slezanů) tam pochopitelně nic není. Tedy SG smlouva legitimitu jak „mužů října“, tak „martinských deklarantů“ uznala, včetně jejich volání po „jednotě národa“…

    …tak jako tak, vždy mě trochu pobaví, když vidím, jak „čechoslovakistobijec“ brojí proti 28.10. a zároveň bojuje za 30.10. Ty myšlenkové kotrmelce jsou pak k pousmání. Zdravím.

    PS. „Lado“ není jméno kanonýra Jabůrka ze známé písničky, ale část slova z verše „…u kanónu stál a pořád ládo-, ládoval“ a p. Bobákovi prosím vyřiďte, že důvody proč ČR neslaví 30.10. jako státní svátek jsou mnohem prozaičtější než si myslí…

    http://ftp.aspi.cz/opispdf/1918/002-1918.pdf
    https://sk.wikisource.org/wiki/Martinsk%C3%A1_deklar%C3%A1cia

  10. Avatar Tučko Bombička 30. júla 2015 / 17:55

    Osuský, Osuský, hlavne, že Vy ste vždy samý argument. Ale v jednej veci s Vami súhlasím, výraz „zúfalci“ naozaj nebol do toho textu vhodný.

    Pán Hrnko, slovenčina je predsa taký krásny a pestrý jazyk! Nesplošťujme ju len na pár najčastejších výrazov ale buďme kreatívni, hrajme sa s našou materčinou, piplime sa s ňou a nebuďme leniví pri vyjadrovaní sa. Veď je to také ľahké, aha: politickí stroskotanci, škriekajúci odrodilci, samozvaní mravokárci a tak ďalej, a tak podobne…

  11. Avatar yoss 30. júla 2015 / 18:57

    napr.:

    politicki naničhodníci…
    vredy na zadku slovenskej štátnosti…
    OKS politické prostitútky…
    odkundesi…
    farizeji…
    alebo prosto – politické filcky…

    slovensky jazyk je vskutku pestry, ma mnozstvo pomenovani na politickych skodcov – mozno preto, ze sme ich mali a mame viac ako ine narody…

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. júla 2015 / 21:08

    Kropáček,
    vy ešte žijete? Už som si myslel, že tie hysterické nezmysly tu nebude mať kto písať. Uznáte, že s človekom, ktorý prepíše názov dokumentu z 30. októbra 1918 z Deklarácie slovenského národa na deklaráciu Národnej Rady slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, nemá zmysel vôbec debatovať. Iba vás upozorňujem, aby ste si doplnili znalosti z angličtiny a zistili, čo slovo „peoples“ v angličtine znamená. Možno potom aj pochopíte, prečo ten spojovník v názve bol a prečo je lingvistický nezmysel to písať bez spojovníka. Nuž a o vzťahoch Štefánika k svojim bývalým spolupracovníkom z ČSNR (viete vôbec, prečo sa nepíše ČNR?) je dostatočne dosť svedectiev – počnúc jeho protestom proti Washingtonskej deklarácii a končiac milým listom Beneša Masarykovi z jari 1919: „Všetko, čo robí, je choré, morbídne. Politicky, myslím je správne, aby nebol na ministerstve…… naopak mám obavu, že by to rozvíril do nemožností“ a o niečo neskôr Markovičovi: „So Štefánikom som mal konflikt. Je treba, aby ste to vedeli, ale je to len pre vás. Je medzi nami koniec, myslím úplne. Nechajte si to však len pre seba…“

  13. Avatar Lukac 30. júla 2015 / 22:41

    Ach, pán Osuský – typická hotentotská reakcia. Vy ste nepochopili, že ja tu nediskutujem na tému štátneho sviatku 28.X., resp. 30.X. O tom diskutoval Osuský s Hrnkom. A zatiaľ čo Hrnko racionálne zdôvodnil prečo pre Slovákov je 28.X. neprijateľný, Osuský sa pokúšal ho zosmiešniť a uraziť, poslanca a lekára nedôstojnou, kvázi argumentáciou. Ja som, v tomto prípade, len napísal svoj názor na úroveň vašej diskusie, ako angažovaný občan – vlastenec.
    Howg.

  14. Avatar Petr Kropáček 31. júla 2015 / 10:05

    Hrnko,

    ano, a vy? Doufám tedy, že vy taky a že vám zdraví slouží. Jen mi prosím nepřisuzujte zásluhy, které mi nenáleží. Na hysterické nesmysly jste tu přeborník přece vy sám jako autor blogu, nebo to snad píše někdo za vás? Samozřejmě, že jsem také nic nepřejmenoval, ale jen v uvozovkách citoval pasáže z dokumentu z 30.10. 1918, který důvěrně znáte a za který tak „bojujete“. No a stejně jako platí „…růže byť zvána jinak, voněla by stejně“, platí pro všechny věci i smlouvy, že podstata tkví v jejich náplni a obsahu. Pomlčka, či spojovník v názvu je opravdu jen lingvistický problém. Váš apel na znalost angličtiny v souvislosti s SG smlouvou pak nelze brát jinak než jako komediální vsuvku. Ostatně pokud na dotaz ohledně názoru M.R.Š. na vyhlášení československého státu 28.10.1918 odpovídáte jeho známým sporem s Benešem, pak asi máte ve zvyku na otázky „kolik je hodin“ odpovídat „zítra bude sobota“. Ale nechme vzájemných „komplimentů“, na které stejně není nikdo zvědavý. Přeju vám, aby váš návrat do politiky znamenal i úspěch vaší upřímné(?) snahy prosadit 30.10. jako státní svátek SR, místo vámi „zatracovaného“ 28.10. Třeba pak budou zoufalci méně zoufalí a hysterici méně hysteričtí. Vždyť česko(-)slovenskou i čechoslovakistickou náplň a podstatu najdete přece v obou aktech…

    Zdravím do Stupavy.

    http://ipravda.sk/res/2013/10/28/thumbs/deklaracia-slovenskeho-naroda-nestandard2.jpg

  15. Anton Hrnko Anton Hrnko 31. júla 2015 / 23:26

    Kropáček,
    nemá zmysel hádzať perly…. Jedno by ste mi však predsa mali vysvetliť. Tvrdíte, že „pomlčka, či spojovník v názvu je opravdu jen lingvistický problém“. Nuž keď to je tak, prečo v marci 1990 českí poslanci vo FZ ČSSR tak zúrivo odmietali onú podľa vás nepodstatnú „pomlčku“. Dokonca – hoci boli k dispozícii desiatky českých slovníkov, v ktorých sa slovo Česko vyskytovalo aspoň 200 rokov – zúrivo tvrdili, že také slovo v českom jazyku nie je! Takže nie je ani možné vytvoriť slovo Česko-Slovensko (zaujímavé: dnes už ani Česi ináč svoju krajinu nevolajú). Osobne sa nazdávam, že oná „buranská“ obhajoba unitárneho názvu „Československa“ vtedy výrazne prispela k tomu, že federácia odišla loj kopať. Našťastie. Aspoň sme ušetrení toho, čo sa u vás deje aktuálne.

  16. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. augusta 2015 / 21:27

    Kropáček,
    ak si myslíte, že som s vami husi pásol, tak ste na veľkom omyle. Na takéto praktiky zabudnite. Ste minimálne o generáciu mladší, takže si vyprosujem vašu urážlivú familiaritu. A čítajte, čo píšem. Potom na to odpovedajte alebo to komentujte. Nesnažte sa mi podsúvať, čo som nepovedal.Váš príspevok som hodil do koša. Ak sa ospravedlníte, môžete ho napísať znova.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *