Miesto Uhorska v historickom vedomí Slovákov

Keď Veľká francúzska revolúcia na konci 18. storočia vyzdvihla ľud – národ na nositeľa moci v štáte a tvorcu histórie, nikto z jej aktérov nezapochyboval, že národ ako entita existoval aj predtým, len bol zbavený svojho prirodzeného práva v prospech uzurpátorov moci, ktorými boli dediční monarchovia, odvodzujúci svoju legitimitu teóriou, že pochádza od Boha, jestvuje z Božej milosti. O tom, že národ  – napr. národ slovenský – existoval aj pred etapou zániku feudálnych mocenských štruktúr, nepochybovali ani národovci, usilujúci sa o národné obrodenie, teda zmenu statusu národa o sebe na národ pre seba, ako by povedal múdry I. Kant. Toto presvedčenie zostalo slovenským poloprofesionálnym i profesionálnym historikom až do roku 1948. Nevšimli si totiž, že jeden odskočený pravoslávny kňaz menom J. Dzugašvilli medzičasom vytvoril teóriu o tom, že národ ako taký vznikol až v procese buržoáznej premeny spoločnosti a predtým neexistoval. Stalinova teória národa sa nestala len záväznou mantrou marxisticko-leninskej teórie známej pod názvom historický materializmus, ale ovládla aj západoeurópske liberálne koncepcie národa v 60. až 80. rokoch minulého storočia. Nový náboj pôvodne Stalinovej koncepcii národa dodal dnešný neoliberalizmus, ktorý je v podstate ideológiou globalizácie. Novodobým boľševikom na tejto teórii imponuje najmä teleologické presvedčenie, že to čo neexistovalo v minulosti, ale nejakým spôsobom sa objavilo v historickom procese, nebude existovať ani v budúcnosti. Dnes v neoliberálnych koncepciách, ktorých hásatelai sú ochotní diskutovať o svojich dogmách asi tak isto, ako komunisti z 50. rokov dvadsiateho storočia o omylnosti Jozefa Visarionoviča, už národ opäť nemá miesto. Má zaniknúť tak, ako v procese buržoáznej premeny spoločnosti vznikol. Preto koryfeji globalizácie ako napr. medzi historikmi D. Kováč, L. Voros a podobní dnes za naše peniaze hovoria podobne ako predstavitelia vtedajšej uhorskej vlády, že slovenský národ neexistoval, že boli len národnostní štváči (v ich podaní trošku zmiernene povedané národní aktivisti). Nuž pozrime sa na základe analýzy prameňov, či mal Jozef Visarionovič a jeho dnešní moderní stúpenci pravdu!

Začnem trochu netradične. Roku 1977, po treťom ročníku štúdia na Univerzite Komenského som bol na medzinárodnej študentskej brigáde v Bulharsku. Ako to už tak býva pri obdobných príležitostiach v medzinárodnom spoločenstve sa pretriasajú všelijaké záležitosti a história nemôže byť mimo. Už ani neviem z akej príležitosti som začal rozprávať o Márii Terézii ako o „našej kráľovnej“. Bol som prekvapený a aj zaskočený, keď sa jedna kolegyňa, študentka histórie, študujúca o ročník nižšie, rezolútne ohradila s odmietavou poznámkou, že vraj aká to bola „naša kráľovná“. Vtedy som si prvýkrát hlbšie uvedomil, aké domotané je naše historické vedomie, že ani ľudia, ktorí majú blízko k chápaniu dejín, sa na tie slovenské dívajú značne pokrivene, vôbec si neuvedomujúc ich reálne súvislosti. Oná dáma, ktorá určite niekde učí dejepis, si vôbec ani v duchu nepripustila, žeby sa Slováci mali s hrdosťou hlásiť k svojim dejinám ako celku, žeby mali za svojich panovníkov pokladať tých, ktorí im skutočne vládli, a nie tých, ktorých im predkladal vtedajší dejepis. A hoci učebnice, z ktorých sa učila dejepis moja generácia, už neobsahovali pod názvom „československé dejiny“ popri popise českých dejín obligátne konštatovanie, že „na Slovensku to bolo podobné“, stále v nich prevažovali české témy, české dejiny a slovenské témy a slovenské dejiny sa nevyučovali ako samostatný predmet, ale len ako doplňujúci kolorit českých dejín. Preto sa človek ani nemohol čudovať, že Slováci za svojich panovníkov považovali české kniežatá a kráľov, z ktorých väčšina nemala žiaden vzťah k Slovensku v lepšom prípade, v horšom sa podieľala na drancovaní a ničení nášho územia v rámci vtedajšieho spôsobu vedenia vojen. Ako sa vyvíjalo teda postavenie Uhorska v historickom vedomí Slovákov a aké miesto by mala mať táto etapa našich dejín v ňom?

Od zániku Veľkej Moravy, najmä však od vytvorenia Uhorského kráľovstva na začiatku 11. storočia Slováci až do roku 1918 žili v spoločnom štátnom útvare s Maďarmi. Podľa existujúcich prameňov možno takmer s istotou tvrdiť, že Uhorské kráľovstvo vzniklo za súčinnosti domácej, pôvodom veľkomoravskej aristokratickej vrstvy a tej časti staromaďarskej elity, ktorá bola ochotná prijať kresťanstvo a akceptovať aj určitú kontrolu zo strany Ríma a nemeckých feudálov po bitke na Lechu roku 955. Dokonca do roku 1110 pretrvávalo v svojej pôvodnej podobe aj Nitrianske kniežatstvo ako doména vedľajšej línie Arpádovcov s vlastným dvorom, v niektorých obdobiach s vlastnou zahraničnou politikou a dokonca i s vlastnou mincou. Práve existencia Nitrianskeho kniežatstva nám dovoľuje tvrdiť (okrem iného, samozrejme), že Uhorské kráľovstvo nadväzovalo na veľkomoravskú štátnosť a určitým spôsobom v nej pokračovalo. Je zaujímavé, že uhorské legendy a kroniky pripisujú sv. Štefanovi také opatrenia pri budovaní štátu a cirkevnej organizácie, aké sú vo vzťahu k Svätoplukovi zaznamenané v dobových diplomatických dokumentoch. Z toho dôvodu aj slovenské elity, ktorých existenciu pre rané obdobie potvrdzujú najmä nepriame dôkazy, predovšetkým však existencia v rôznych formách šírenej svätoplukovskej legendy, nemali dôvod neakceptovať novú ústrednú moc v podobe arpádovských kráľov na území, ktoré sa až omnoho neskôr začalo označovať pojmom Uhorsko, Hungaria. V raných obdobiach svojej existencie sa kráľovstvo označovalo ako Panónia, dokonca ojedinele aj Sclavonia.

Uhorské kráľovstvo teda od svojho vzniku až do rozpadu na konci prvej svetovej vojny roku 1918 bolo vždy mnohonárodnostným štátom bez toho, aby niektorá národnosť v ňom predstavovala dominantné etnikum v numerickom zmysle slova. Ba ani v kultúrnom kontexte neexistoval v Uhorskom kráľovstve „la Grande Nation“ ako vo Francúzsku, ktorý by svoju kultúru a jazyk bol schopný či už nenásilnou asimiláciou alebo jakobínskym spôsobom (teda najtvrdším brachiálnym násilím) vnútiť ostatným etnikám, ako sa to stalo v krajine galského kohúta. Mnohonárodný charakter štátu, bez jasne početne dominujúceho etnika vytvoril zvláštnu situáciu, v ktorej postupne privilegované vrstvy vytvorili heterogénnu spoločenskú vrstvu, známu pod označením „natio hungarica“, teda uhorský politický národ. Celé stáročia bolo „natio hungarica“ nositeľom štátnej myšlienky a aj garantom jednoty kráľovstva. Jeho jednotiacim prvkom nebola etnicita, ani spoločné mravy, ale privilégiá, ktoré tejto vrstve štát zabezpečoval. Prípadné eskalovanie etnického napätia eliminovalo takmer výlučné používanie latinského jazyka v štátnej administratíve, ktorý bol rovnako blízky i rovnako vzdialený pre všetky vzdelané vrstvy obyvateľstva. Používanie ostatných jazykov v administratíve vôbec nekolidovalo s používaním štátneho jazyka. Privilegované vrstvy boli často polyglotné a svoju etnicitu považovali len za jednu z mnohých identít, ktoré mali a v ktorých realizovali svoje politické, právne a kultúrne potreby. Pritom nemožno povedať, že etnicita nehrala v ich živote dôležitú úlohu, najmä keď bola spojená s mocou a z nej vyplývajúcich výhod.

Pri hĺbkovej analýze existujúcich prameňov dokonca môžeme konštatovať, že mnohonárodnosť krajiny vládnuce kruhy v okolí panovníka počas celej existencie Uhorského kráľovstva považovali za latentný problém, na ktorý bolo treba reagovať, najmä ideologizujúcimi kvázi historickými dielami (legendami a kronikami). Ich autori sami často zdôvodňujú napísanie svojho diela potrebou čeliť rôznym „táraninám“ potulných igricov a iných šíriteľov nepravdivých obrazov minulosti. Tieto „táraniny“ pravdepodobne predstavovali alternatívne vedomie, ktoré mohlo v prípade materializácie ohroziť a asi aj z času na čas ohrozovalo existujúci poriadok. Určitým spôsobom reakcie na riziká multietnicity sú i známe odporúčania sv. Štefana synovi Imrichovi, aby si ctil na dvor prichádzajúcich cudzincov (t.j. Nemaďarov), lebo krajina jednej reči a jedných mravov je nerozumná a krehká (imbecile et fragile). Pritom podľa môjho názoru poučenia treba chápať z hľadiska dobovej geopolitiky, podľa ktorej by bolo Uhorské kráľovstvo obmedzené na územia obývané maďarským etnikom bez okrajových území, akými boli dnešné Slovensko, Sedmohradsko a Slavónia, skutočne vojensky neudržateľné. Jednoducho nemalo prirodzené hranice a celky bez takýchto hraníc sa v stredoveku ľahko stávali korisťou výbojných susedov. Koniec koncov osud Hunov a Avarov bol známy a predstavoval určité memento.

V uhorských šľachtických komunitách sa cez celé stáročia etnická odlišnosť prejavovala najmä v odlišných podobách historizujúceho folklóru, ktorý predstavoval – ako som už naznačil vyššie – určitú výzvu jednote štátu, lebo jednotlivé etnické komunity nepôsobili vo vzťahu k štátu vždy dostredivo. Najmä etnicky slovenské privilegované vrstvy, ktoré po vzniku Uhorského kráľovstva ešte viac ako sto rokov disponovali aj svojím vlastným štátoprávnym celkom – Nitrianskym kniežatstvom, si boli vedomé svojho preduhorského pôvodu i niekdajšej slávy svojich vlastných panovníkov – predovšetkým Svätopluka. Rozpustenie kniežatstva za kráľa Kolomana Knihomoľa roku 1110 pre mnohých určite znamenalo aj zníženie spoločenskej váhy a postavenia, čo v každom spoločenskom zriadení vyvoláva nevôľu. Ich nádej na zvrat tejto situácie predstavovali práve rôzne legendy a spevy o slávnej minulosti predkov, najmä kráľa Svätopluka, ktoré sú v tomto období viackrát zaznamenané v rôznych formách a podobách. Pretrvávania preduhorských historických tradícií v časti privilegovaných šľachtických a cirkevných vrstiev ako potenciálnych ohrození jednoty kráľovstva si boli vedomí predovšetkým v kruhoch okolo dvora, a preto proti týmto legendám vytvárali vlastnú historizujúcu epiku, v ktorej naopak vyzdvihovali zásluhy staromaďarských dobyvateľov pri vytváraní uhorského štátu. Práve v uhorskej dvorskej historickej epike sa vytváral obraz Svätopluka ako panovníka nehodného nasledovania, ktorý buď svojou nerozumnou politikou privodil vlastné kráľovstvo ku skaze, alebo dokonca ho predal pre svoju lakomosť za bieleho koňa.

Aj keď na rané obdobie uhorských dejín nemáme príliš veľa relevantných dokumentov, z uvedeného vieme vydedukovať, že Slováci mali v Uhorsku svoje vlastné historické vedomie, ktoré bolo odlišné od vedomia etnicky maďarskej šľachty, nárokujúcej si vedúce postavenie v štáte. Jeho stopy najpregnantnejšie zaznamenal na konci 11. storočia český kronikár Kozmas v podobe nitrianskej svätoplukovskej legendy, ale narážky naň sú aj v niektorých prácach uhorsko-maďarských kronikárov (napr. Anonyma), ktorí s ním polemizujú. Existencia legendárneho „večného“ kráľa Svätopluka v naratívnych príbehoch, ktorý sa stratil uprostred vojska a odišiel nevedno kam, aby sa jedného dňa znova objavil buď on, alebo vládca nad jeho zbrojou, dokonca umožňuje uvažovať o tom, že v prvých storočiach existencie Uhorského kráľovstva určité časti slovenských privilegovaných vrstiev stále snívali o možnosti obnovenia kráľovstva (možno kniežatstva s centrom v Nitre – ducatus), v ktorom by získali opäť staré vedúce postavenie. Práve v potieraní týchto legiend možno vidieť príčinu toho, že maďarsko-uhorskí kronikári sa snažili buď eliminovať postavu Svätopluka v historickom vedomí (Anonymus), alebo ho zobraziť ako človeka nehodného (väčšina uhorských kroník z 13. – 14. storočia).

Keďže v 13. i 14. storočí z existujúcich prameňov vieme dokázať osobitné historické vedomie aspoň časti slovenských privilegovaných vrstiev a intelektuálnych elít, nemali by sme celkom odmietať tézy o tom, že Matúš Čák Trenčiansky na západnom a strednom Slovensku a Omodejovci na východnom Slovensku využívali pri svojom mocenskom vzraste i otázku slovenskej etnickej odlišnosti v svojich dŕžavách oproti centrálnemu uhorskému územiu. Isto, boli to predovšetkým draví a bezohľadní feudáli usilujúci sa o vlastný prospech, ale aj z dnešnej politickej skúsenosti vieme, že politici, najmä mocenskí politici, sú schopní využiť všetky existujúce predpoklady na dosiahnutie svojich cieľov. Ak existovala v radoch slovenskej elity určitá nostalgia za zaniknutým kráľovstvom/kniežatstvom – a existujúce uhorské kroniky ju potvrdzujú – určite ju hornouhorskí feudáli využili. V prípade Matúša Čáka potvrdzuje túto skutočnosť aj jeho úzka spolupráca s niektorými príslušníkmi moravskej šľachty.

To, že slovenská šľachta, resp. šľachta z územia dnešného Slovenska vystupovala niekedy ako samostatný politický činiteľ dokazuje i kronika Jána z Turca (Turóciho), ktorý pri opisovaní vlády Žigmunda Luxemburského viackrát spomína situácie, že šľachta „horných stolíc“, t. j. zo Slovenska, konala ináč vo vzťahu k Žigmundovi ako ostatná uhorská šľachta. Aké bolo vedomie tejto šľachty z „horných stolíc“ sa môžeme dozvedieť z dobových záznamov Ulricha z Richentalu v jeho Kronike kostnického koncilu, ktorú napísal ako očitý svedok udalostí. Kostnický koncil bola kľúčová udalosť druhého desaťročia 15. storočia a uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský na ňom zohral kľúčovú úlohu. (Okrem iného na koncile roku 1415 upálili českého reformátora J. Husa). Keď Ulrich opisoval príchod jedného z najvýznamnejších stúpencov kráľa a cisára Žigmunda, uhorského veľmoža Ctibora zo Ctiboríc a na Beckove, hovoril o ňom, že prichádzal zo Slovenskej krajiny ležiacej medzi Moravou a Tatrami. Pritom o Uhorskom kráľovstve sa viackrát vyjadroval ako o krajine zloženej z Wendenland (Slovenská krajina; Slovensko) a z Ungerland (Maďarská krajina, Maďarsko). Na týchto vyjadreniach nie je zaujímavé len to, že sa v nej po prvýkrát stretávame so známym eufemizmom, ktorým Slováci označujú svoju krajinu ako územie od Tatier k Dunaju, v jeho podaní od Moravy k Tatrám, ale najmä to, ako dokázal popísať etnický charakter Uhorského kráľovstva. Ulrich pravdepodobne nebol v Uhorsku a túto jeho charakteristiku kráľovstva ako duálnej krajiny so slovenskou a maďarskou časťou mu musel niekto sprostredkovať. S najväčšou pravdepodobnosťou to musel byť niekto zo sprievodu veľmoža Ctibora, možno Ctibor sám. Nie je pritom nezaujímavé, že práve od Žigmundovej doby sa začali objavovať popri maďarsky znejúcich prídomkových šľachtických menách zakončených na príponu –fy (napr. Bánfy, Ištvanfy a pod.) aj slovenské šľachtické prídomkové mená zakončené na –ský (napr. Podmanický, Svätojánsky, Harhovský, Jesenský atď.).

Od dôb Žigmundovej vlády môžeme sledovať všestranný rozvoj slovenskej národnosti na územiach, ktoré Slováci obývali. Tento rozvoj môže a nemusí súvisieť s intenzívnou slovensko-českou interakciou po založení Karlovej univerzity v Prahe a penetrácii značného počtu českých žoldnierov, ktorí prišli na územie dnešného Slovenska pod vedením J. Jiskru z Brandýsa obhajovať záujmy Habsburgovcov v Uhorsku. Jednoducho môže súvisieť len s prostou skutočnosťou, že o danej dobe máme nepočetne väčšie množstvo zachovaných prameňov a mnohé z nich sú zaznamenané už v domácom slovenskom jazyku, formálne vychádzajúceho z vtedajšieho pravopisného úzu dobovej češtiny. Mimoriadne sebavedomo vystupovalo v tomto období predovšetkým slovenské meštianstvo, ktoré silno konkurovalo nemeckému patriciátu v mestách a vytláčalo ho z pozícií, získaných v procese zakladania uhorských miest na nemeckom práve od polovice 13. storočia. Vo vzájomnej konfrontácii postupne získavalo navrch a už v 15. storočí sa mnohé mestá plne poslovenčili a tento proces v ďalších storočiach plynulo pokračoval až nakoniec si nemeckú väčšinu udržalo len zopár miest, ktoré mali aj v zázemí silné zastúpenie nemeckého obyvateľstva (napr. Bratislava).

Všeobecne platí, že nič nestmeľuje spoločnosť viac ako vonkajšie ohrozenie a spoločná obrana proti nemu. Vpád osmanských Turkov do Uhorského kráľovstva a okupovanie jeho južných, prevažne Maďarmi obývaných území, predstavoval existenčný fenomén pre všetky stredoeurópske národy. V zápase s tureckým nebezpečenstvom ustupovali etnické protiklady do úzadia a do popredia sa dostávali náboženské faktory, kresťanstvo a európanstvo. Aj keď si bližšie pozrieme dobové historické spevy, ktoré popisujú jednotlivé významné strety kresťanských a moslimských armád, či už sú písané v slovenčine alebo maďarčine, zistíme, že prakticky sa v nich etnicita spomína iba pri charakterizovaní niektorých hrdinov, kde sa poukáže na ich národnosť: Maďar, Slovák, Chorvát…, ale protiklad je len kresťan – nekresťan. Určitú zmenu priniesla až protireformácia, ktorá sa na rekatolizačné účely snažila využiť všetky možné prostriedky, nevynímajúc národnosť a existujúce historické tradície.

Hoci už v období ranej renesancie sa objavovali v novej intenzite odkazy na slávnu minulosť Slovákov v období Veľkej Moravy, katolícka cirkev, a najmä jezuiti, začali svätoplukovskú tradíciu a s ňou spojenú cyrilo-metodskú tradíciu používať na šírenie katolíckej viery v radoch slovenského obyvateľstva. Tento trend sa výrazne prejavil aj v úvode katolíckeho spevníka Cantus Catholici od Benedikta Sőlőšiho, ktorý bol publikovaný roku 1655. Príznačné pre toto obdobie je aj skutočnosť, že katolícka cirkev a jezuiti v boji s reformáciou využívali aj tú skutočnosť, že evanjelici si zvolili za bohoslužobnú reč češtinu Králickej biblie. A práve rekatolizácia v slovenských pomeroch je spojená s výraznejším používaním slovenskej „vernakuly“ v podobe kultúrnych dialektov, najmä stredoslovenského a neskôr západoslovenského. Z tejto situácie musíme nutne vyvodiť, že fenomén svätoplukovskej a cyrilo-metodskej tradície bol tak silný, že sa dal využiť v náboženských a politických sporoch, ktorými reaktolizácia bola intenzívne sprevádzaná.

Na konci 17. storočia sa tak v slovenskom historickom vedomí stretli dve historické tradície. Na jednej strane to bolo stáročiami prenášaná svätoplukovská a s ňou spojená cyrilo-metodská tradícia ako určité osobitné vedomie slovenských privilegovaných a intelektuálskych vrstiev a na druhej strane vyše 150-ročná tradícia spoločného boja uhorských národov proti osmanským Turkom. Domnievam sa, že práve o spojenie týchto dvoch tradícií sa pokúsil v svojom diele zakladateľ slovenskej a uhorskej kritickej historiografie slovenský jezuita Samuel Timon. Jeho koncepcia pohostinného prijatia staromaďarských kočovníkov Slovákmi do svojich sídiel dávala možnosť stmeliť Slovákov a Maďarov do jednej štátnej idey, založenej na rovnoprávnom pomere oboch národov v jednom štáte. Túto myšlienku rozpracovávali aj ďalší doboví slovenskí vzdelanci, najmä z okruhu Trnavskej univerzity.

V rovnakom období sa začali formulovať aj koncepcie, ktoré si osvojila najmä uhorská stredná šľachta maďarského pôvodu. Po dlhý stáročiach zabudnutia sa dostali na svetlo sveta niektoré uhorské stredoveké kroniky, ktoré nabili zbrane tvorcom podmaniteľskej teórie. Opäť sa dostali do obehu bájky o nehodnom Svätoplukovi, ktorý predal svoju krajinu za bieleho koňa alebo po porážke „víťaznými“ staromaďarskými vojskami biedne zahynul. Kauza nadobudla politický rozmer v súvislosti s konaním uhorského snemu v rokoch 1721 – 1722, na ktorý sa svojou adresou obrátil profesor práva na Trnavskej univerzite Michal Benčík. Šľachtu Trenčianskej stolice a tým vlastne všetkých Slovákov označil za potomkov Svätopluka, od ktorého starí Maďari vydobyli svoju terajšiu ríšu a ktorí sú teda odsúdení do „večitého otroctva“ Maďarov.

Slováci sa však svojho uhorského dedičstva nechceli len tak vzdať. Rozsiahlu obranu proti napadnutiu spomenutým profesorom napísal vzdelaný dubnický farár Ján Baltazár Magin z poverenia najvyšších reprezentantov Trenčianskej stolice. Celá obrana spočívala na teórii autochtónnosti Slovákov na územiach, ktoré od nepamäti obývali, na prihlásení sa k slávnej minulosti Veľkej Moravy ako slovenského kráľovstva, na cyrilo-metodskej tradícii, na zásluhách slovenskej šľachty pri obrane Uhorského kráľovstva, ktorá podobne ako maďarská šľachta svojej „vlasti viac dávala, ako od nej brala“. Ale v princípe podľa väčšiny slovenských obrán spolužitie Slovákov a Maďarov začalo pohostinným prijatím starých Maďarov do slovenských sídiel, a preto Slováci majú nárok na rovnoprávne postavenie v spoločnej vlasti. Vrcholom týchto snáh bola práca Juraja Papánka z konca 18. storočia O kráľovstve a kráľoch Slovákov, v ktorej autor vykreslil obraz slávnej minulosti Slovákov. V jeho chápaní mali Slováci veľkú a slávnu minulosť, ktorá nebola odlišná od iných susedných národov. Táto história bola staršia ako história Maďarov a svoj vrchol dosiahla za kraľovania kráľa Svätopluka. Na Papánkovu koncepciu slovenských dejín nadviazala celá plejáda slovenských vzdelancov, ktorí odvolávaním sa na ňu na jednej strane budovali osobité historické vedomia Slovákov a na druhej strane zdôvodňovali ich historické právo na rovnoprávne postavenie slovenského národa v Uhorsku. Umelecké vyjadrenie našla v eposoch Jána Hollého, ktoré silno ovplyvnili aj mladú štúrovskú generáciu v prvej polovici 19. storočia.

Oficiálny vývin v Uhorskom kráľovstve sa však vydal inou cestou. V reakcii na jozefínske reformy, ktoré pri budovaní jednoty ríše a zvyšovaní efektivity štátnej správy zavádzali ako vnútornú reč úradov nemčinu, uhorská stredná šľachta ohrozená vo svojich feudálnych právach nasadla na vlnu maďarského šovinizmu. Celú oficiálnu maďarizáciu, ktorá začala zákonnými článkami uhorského snemu z roku 1791, treba hodnotiť ako vyslovene reakčnú a protipokrokovú, lebo svojou podstatou bránila akejkoľvek demokratizácii pomerov v kráľovstve. Netreba zabúdať, že jozefínska „germanizácia“ bola spojená s výraznou štátnou podporou rozvoja národného vzdelávania a kultúry v jazykoch jednotlivých národností. Svojím spôsobom aj prvá kodifikácia slovenského jazyka A. Bernolákom bola priamo podnietená jozefínskymi reformami a mala slúžiť ich cieľom. Naopak maďarizácia poskytovala uhorskej šľachte spôsob zachovania jej nezaslúžených feudálnych privilégií v nových časoch. To bol pravdepodobne aj rozhodujúci dôvod, prečo šľachta nemaďarského pôvodu jej tak ochotne a rýchlo podliehala.

Počínajúc dielom P. J. Šafárika, ale najmä v prácach štúrovcov sa začal postupne odrážať zmenený vzťah Slovákov k uhorskej minulosti. Sústavne zvyšujúci sa tlak maďarizácie stále viac a viac orientoval Slovákov na pripomínanie si slávnej minulosti slovenského národa v období Veľkej Moravy ako slovenského kráľovstva. Najmä v politizujúcich prácach sa zvýrazňoval faktor autochtónnosti Slovákov, ich kultúrnej vyspelosti, kresťanstva, ktoré v čase príchodu starých Maďarov podľahli hrubej, barbarskej, nekultúrnej, aziatskej sile. Práce vtedajších slovenských autorov priam hýrili negatívnymi prívlastkami na predkov Maďarov pri ich obsadzovaní priestoru na strednom Dunaji, čo je príznačné oproti hodnotovým postojom v 18. storočí, keď osnovou prác slovenských vzdelancov boli slová ako pohostinnosť, spolupráca, spoločné hodnoty.

Určitým ideovým zastrešením takéhoto nazerania na vlastné dejiny bolo hegelianstvo so svojou dialektikou, kde sa obdobie, ktoré Slováci prežili v Uhorsku chápalo ako antitéza, teda obdobie, keď sa slovenský národ neprejavoval v svojej podstate. Z takto poňatých dejín vyplýval i termín národné obrodenie, ktoré sa chápalo ako prebudenie sa k novej sláve, k pokračovaniu slávnej minulosti z obdobia Veľkej Moravy. Celý tento ideový zmysel zápasu vtedajšej slovenskej inteligencie by sa dal vyjadriť aj variáciou slávneho výroku F. Palackého v podobe: Boli sme tu pred Uhorskom, budeme aj po ňom. Slováci behom 19. storočia postupne kapitulovali na dejiny Uhorska, čo však súviselo aj s kapituláciou vedúcej slovenskej vrstvy na slovenskú budúcnosť v spoločnom štáte s Maďarmi. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že vtedajší slovenskí predstavitelia došli k záveru, že uhorské dejiny nie sú slovenské, preto ani Slováci nemajú čo v Uhorsku robiť. Dejiny Uhorska ako dejiny tisícročného útlaku Slovákov našli vyjadrenie aj v prvej syntéze slovenských dejín, ktorú na začiatku 20. storočia pod názvom Slováci a vývin ich národného povedomia vydal slovenský historik J. Botto. Koncepcia tohto diela by sa dala zjednodušene vyjadriť v heglovskej triáde: Slováci mali svoju slávnu minulosť vo Veľkej Morave, potom dlhé stáročia bolo ich povedomie potlačené a znova ožilo v národnom obrodení. Národné obrodenie bolo novým začiatkom slávnej budúcnosti, ktorá Slovákov čaká vzhľadom na ich rovnako slávnu minulosť.

Ale ani druhá strana nebola k týmto myšlienkovým prúdom v slovenskej spoločnosti nevšímavá. Kým celé stáročia maďarsky orientovaní kronikári a neskôr historici nespochybňovali Slovákov ako potomkov Svätoplukovho ľudu a Slovákov ako dedičov Veľkej Moravy, v druhej polovici 19. storočia urobila maďarská historická veda zásadný obrat. Maďarský historik a etnograf P. Hunfalvy (narodený ako spišský Nemec pod menom Hundsdorfer) prišiel s novou koncepciou zaujatia priestoru stredného Dunaja starými Maďarmi. Vraj Slováci nemajú nič spoločné so Slovanmi, žijúcimi na Veľkej Morave. Tých vraj starí Maďari buď vyhubili alebo pred nimi ušli. Vraj „Horné Uhorsko“ bolo dlhé stáročia riedko obývané Maďarmi a až v 15. storočí sa tam nasťahovali Česi (husiti), Valasi a Poliaci a z tejto zmesky vraj postupne vznikli Slováci. Bola to jasná a jednoznačná odpoveď slovenským snom o slávnej minulosti a rovnako slávnej budúcnosti. A znela fatálne: Slováci, vy ste nemali žiadnu minulosť, a preto nemôžete mať ani žiadnu budúcnosť.

Lenže neboli to len Maďari, ktorí si túto novú koncepciu minulosti Slovákov osvojili. Z podobných dôvodov (asimilovať Slovákov) si ju osvojili aj mnohí českí bádatelia. S vystúpením Hunfalvyho je v korelácii článok dovtedy neznámeho jazykovedca J. Polívku, ktorý navrhol roku 1883 zmeniť dovtedy stáročia používaný termín „staroslovenský“ na označenie veľkomoravských realít a navrhol termín „staroslověnský“. Jeho priezračný zámer odpojiť Veľkú Moravu od Slovákov sa veľmi rýchlo v českej slavistike ujal a pôsobí fakticky dodnes. Rovnako ako slovenskou historickou vedou dávno vyvrátené koncepcie českého profesora na Univerzite Komenského v Bratislave V. Chaloupeckého, ktorý Hunfalvyho koncepciu pretavil do svojej vízie starého (sic!) Slovenska ako oficiálnu teóriu prvorepublikovej historiografie. A hoci slovenská archeológia a kompetentná slovenská historická veda už dávno dokázala opak, teda, že sídelná a etnická kontinuita medzi obyvateľstvom Veľkej Moravy a dnešnými Slovákmi nebola nikdy pretrhnutá, rôzni „písalkovia“ v tzv. mienkotvorných denníkoch a podobných plátkoch píšu sústavne nezmysly o slovenskej národnej minulosti vyplývajúce z najšovinistickejších českých a maďarských koncepcií z období, keď sa elity susedných národov snažili Slovákov ako samostatný národ vymazať z mapy Európy. To treba povedať veľmi nahlas, lebo do týchto písačiek sa zapájajú aj niektorí historici (podotýkam, že nezaoberajúci sa ranými slovenskými dejinami), ktorí, Pán Boh vie, komu slúžia! Prečo títo ľudia opäť omieľajú teórie, ktorých nedeklarovaným cieľom bola asimilácie Slovákov? Na túto otázku nech si dá odpoveď každý sám. Žiaľ, našli odozvu i v súčasnej prezidentskej kancelárii.

Prvá Česko-Slovenská republika nebola miestom, ktoré by bolo vhodné na vytváranie osobitého národného povedomia Slovákov vo vzťahu k Uhorsku. Práve naopak, koncepciu tisícročného útlaku rozvinula priam do dokonalosti. Bolo to do určitej miery aj prirodzené, lebo vtedajšia česká elita potrebovala čo možno najviac spretrhať väzby Slovákov na ich predchádzajúce dejiny a posunúť ich do polohy mladšej, nevyspelej, Maďarmi odtrhnutej a utláčanej vetvy jednotného „československého“ národa. Treba však objektívne povedať, že do určitej miery to bolo aj potrebné v súvislosti s odhungarizovaním vedomia v časti slovenskej spoločnosti. Keďže utláčateľ musel mať jasné maďarské meno, česká historiografia na Slovensku dôsledne zaviedla písanie mien z uhorských dejín podľa maďarského pravopisu z prvej polovice 19. storočia (teda nejde o žiaden historický pravopis!) a odvrhla predchádzajúci úzus slovenských historikov a literátov, ktorí historické mená písali podľa slovenských ortografických princípov.

Postupne sa však aj v prvej republike slovenská historická veda emancipovala a bola schopná (napr. D. Rapant) oponovať najkrikľavejším tvrdeniam českých profesorov, zaoberajúcich sa slovenskými dejinami. Táto, prvá generácia profesionálnych slovenských historikov plne rozvinula svoje koncepcie počas krátkeho obdobia existencie prvej Slovenskej republiky. Historická veda vždy má aj spoločensko-politickú úlohu. Nebolo to ináč ani v rokoch 1939 – 1945. Profesionálni slovenskí historici museli reagovať aj na výzvy v súvislosti s agresívnou protislovenskou politikou horthyovského Maďarska. Preto sa  v tomto období odmietanie uhorských dejín ešte zosilnilo a zvýšil sa dôraz na najstaršiu etapu slovenských dejín, na Veľkú Moravu. Obrana slovenského národa a územia, na ktorom žil, bola koncentrovaná do rozvinutej svätoplukovskej tradície; tradície, ktorá bola v podaní ideológov prvej Slovenskej republiky najstaršia (oproti svätoštefanskej a svätováclavskej) a ktorá mala eliminovať nároky tých dvoch susedných národov na ovládanie slovenského územia. Nie celkom zaslúžene sa mnohým slovenským historikom z tohto obdobia dala po roku 1945 visačka „nacionalistický“, resp. „ľudácky“ historik a ich diela boli na Slovensku ostrakizované. Dokonca niektoré povojnové diela, ktorých heuristika bola vykonaná za slovenského štátu, boli zošrotované ako nacionalistické (napr. vynikajúca práca J. Stanislava Slovenský juh).

Obdobie po roku 1945, najmä však po roku 1949 bolo pre slovenské historické vedomie a vôbec pre slovenskú historickú vedu veľmi zložité. Hoci sa v politike oficiálne upustilo od koncepcie jednotného „československého“ národa, v oblasti nadstavby, kde patrila aj historiografia sa opäť naplno prejavil čechoslovakizmus, ktorý bol v spojení so stalinskou ideológiou omnoho surovejší a netolerantnejší ako v rokoch prvej republiky. V boji proti „buržoáznemu nacionalizmu“ sa poprela väčšina výdobytkov poznania slovenských historikov z minulosti, dokonca slovenské dejiny ako samostatný predmet sa zlikvidovali (skúmali sa a učili sa len „československé“ dejiny). Prvý slovenský vládca Pribina sa označil za kolaboranta s Nemcami, čo v danej dobe znamenalo niečo ako označenie za hrdelného zločinca, a Svätoplukovi sa odobral kráľovský titul. Tisícročný útlak Slovákov Maďarmi sa stal oficiálny kánon a Veľká Morava sa označila za spoločný štát Čechov a Slovákov (sic!). Slováci predsa nikdy nemohli mať samostatný, svoj štát. Len spoločný. To bola vraj ich minulosť a mala to teda byť aj jediná budúcnosť.

Destalinizácia a ekonomický krach začiatkom 60. rokov minulého storočia opäť priviedol na svetlo sveta slovenskú otázku ako naliehavý spoločenský problém aj v obnovenej Česko-Slovenskej republike. Táto otázka mala popri svojej politickej stránke aj historickú dimenziu. Slovenskí historici boli v popredných radoch boja za riešenie slovenskej otázky a federalizáciu vtedajšieho spoločného štátu s Čechmi. Hoci hlavná historicko-právna legitimizačná báza, o ktorú sa opierala požiadavka na federalizáciu, spočívala v prehodnocovaní dejín odboja a Slovenského národného povstania, neopomínali sa ani najstaršie slovenské dejiny. Slováci sa opäť prihlásili k svojej veľkomoravskej minulosti, k svätoplukovskej a cyrilo-metodskej tradícii. Každému už vtedy bolo jasné, že naši predkovia neboli nejakí neprebudení Macovia Mliečovia, ktorí by sa v diferencovanom slovanskom svete ako jediní cítili všeslovanmi, že sa vedeli na línii „my – oni“ zreteľne diferencovať oproti všetkým okolitým slovanským i neslovanským národom. V daných politických podmienkach sa však nedalo vrátiť späť a používať označenie obyvateľov Veľkej Moravy prosto Slovákmi, ako to bolo v slovenskej historiografii pred rokom 1945. Preto poslovenčili Polívkov novotvar „staroslověnsky“ na starosloviensky a obyvateľov Veľkej Moravy označili za Slovienov. Všetci však vnútorne vedeli a akceptovali, že to je len iné pomenovanie pre predkov Slovákov (nie Čechov).

V tomto období sa postupne menil aj vzťah slovenských historikov k dejinám Uhorského kráľovstva ako súčasti slovenských dejín. Paradoxne, dôležitú úlohu pri osvojovaní si dejín Uhorska zohral nehistorik V. Mináč svojím dielom Dúchanie do pahrieb, ktoré vyšlo roku 1969. V súlade s marxistickým poňatím predstavil slovenské dejiny ako dejiny plebejského národa, ktorý nemal svojich kráľov, ktorý nemal svoje privilegované vrstvy a mal len prácu, ktorou sa presadzoval počas predchádzajúcich stáročí. Slovenskí historici nereagovali na Mináčovu prácu pozitívne. Pramene ukazovali úplne iný obraz slovenských dejín počas posledných tisíc rokov. Boli to dejiny plnohodnotného a štruktúrovaného národa, ktorý sa len zhodou okolností dostal v posledných dvoch storočiach do pozície tzv. nehistorického národa. Slovenská historická veda si postupne začala osvojovať dejiny Uhorska a slovenské dejiny stále viac dostávali plnohodnotné kontúry vo všetkých svojich fázach. Nebol to jednoduchý proces, lebo narážal na koncepciu „československých“ dejín, ktorá nepotrebovala plnokrvný obraz slovenskej minulosti, ale len neúmerné zdôrazňovanie slovensko-českých relácií. Vydaním prvých dvoch zväzkov slovenského diplomatára (R. Marsina), prvých dvoch zväzkov slovenského regestára (V. Sedlák), Encyklopédie Slovenska (pod vedením J. Vladára) a prvej veľkej syntézy slovenských dejín (sedem zväzkov pod vedením S. Cambela) dokázala obhájiť slovenské dejiny ako samostatný subjekt od najstarších čias až po súčasnosť. Z iniciatívy J. Nováka sa postupne presadil aj návrat k písaniu historických mien podľa slovenskej ortografie. Tento nový úzus sa dôsledne presadil už v šesťzväzkovom Slovenskom biografickom slovníku. Možno povedať, že slovenská historická veda i v podmienkach normalizácie a panovania marxistickej metodológie sa dokázala presadiť ako samostatná, národne slovenská vedecká disciplína.

Pluralita aj v historickom bádaní nepriniesla po roku 1989, ba ani po roku 1993 očakávané zdynamizovanie výkladu slovenských národných dejín. Po formálnej stránke sa síce oddelili od českých dejín a opäť sa stali osobitým predmetom výskumu a výučby, avšak na najvýznamnejšom slovenskom historickom pracovisku, ktorým bez pochyby bol Historický ústav SAV, sa koleso obrátilo späť. Historici, ktorí dokázali na pôde Historického ústavu SAV v 70. a 80. rokoch emancipovať slovenskú historickú vedu aj v podmienkach českej dominácie a marxistickej ideológie, postupne zväčša prirodzene odišli a riadenia ústavu sa ujali ľudia, ktorí príliš veľa o slovenských dejinách nevedeli a ani sa ich nesnažili pochopiť (napr. D. Kováč). O to viac sa však cez nich do slovenskej historickej vedy dostala netolerantná ideológia, ktorá v niektorých oblastiach vrhla slovenskú historickú vedu až do 50. rokoch minulého storočia (do boja proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu). Problémom pre túto časť historikov sa nestalo dotvorenie slovenskej historickej vedy ako suverénnej národnej vedeckej historiografie, ale udržanie čechoslovakistických floskúl z minulosti ako nosného výkladu slovenských dejín. K tomu sa ešte pridal zjavný hungarizmus, o ktorom nebolo v slovenských končinách počuť od roku 1918 (D. Kováč, R. Holec, L. Vörös). Človek sa nestačil čudovať, ako rýchlo sa stalo normálne vedecké skúmanie slovenských dejín zo slovenskej pozície nacionalizmom, nevedeckosťou, tvorbou mytológií a pod. Opakovanie stalinských čechoslovakistických fráz sa zrazu povýšilo na kánon a za účinnej diskreditujúcej kampane vraj mienkotvorných médií sa likviduje akákoľvek snaha o objektívny výklad slovenských dejín. Už zrazu pre týchto „slušných“ ľudí a „demokratov“ neexistuje právo na pluralitu názorov, ale nimi požadovaná „politická korektnosť“ likviduje nielen teórie, ale aj ich nositeľov účinnejšie ako ideologické oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Táto situácia sa nemohla neodraziť aj na vnímaní dejín Uhorska touto časťou „slovenských“ historikov. Z výkladov napr. D. Kováča sa dezorientovaný občan napr. dozvie, že Ľ. Štúr vytvoril národnú ideológiu pre ešte neexistujúci národ. Nuž je to veľký posun. Prekonáva sa tým aj maďarská šovinistická historiografia, ktorá začala vystúpením P. Hunfalvyho. Tá nás uznávala aspoň od 15. storočia. Ale že sa k takémuto výkladu dopracuje bývalý riaditeľ Historického ústavu SAV a aktuálny šéfredaktor Historického časopisu (samozrejme, platený zo slovenských daní v samostatnej Slovenskej republike) sa možno nesnívalo v najoptimistickejších snoch asi ani A. Apponimu, známemu to tvorcovi maďarizačných zákonov. Na pôde Historického ústavu SAV sa organizujú konferencie a vydávajú knihy, kde sa s vážnou tvárou tvrdí, že v 19. storočí vlastne slovenský národ neexistoval a že boli len nacionalistickí aktivisti, ktorí sa neúspešne snažili aktivizovať ľud na Hornej zemi (pre neznalých Félvidéku). A keď sa nejakému zatúlancovi objaví v jeho príspevku termín „národné obrodenie“, recenzentka z toho istého pracoviska zdvihne palec a karhá: Ako môže niekto použiť termín „slovenské národné obrodenie“, keď slovenský národ nebol. Treba byť dôsledný. Nuž veru, Koloman Tisza by sa potešil, akých to má len snaživých následovníkov. Veď aj on tvrdil, že nepozná v Uhorskej krajine slovenský národ. To len panslávski štváči rozoštvávajú poslušný slovenský ľud, ktorý je zo svojej prirodzenosti úslužný voči maďarským pánom. Skrátka hotová „idylka“, len v tomto prípade už za naše peniaze! To, že spomínaní páni a ich žiaci nerešpektujú aktuálne Pravidlá slovenského pravopisu v písaní historických mien, čo bolo jednou z vonkajších foriem osvojenia si uhorských dejín Slovákmi v predchádzajúcom období, je možno len taká drobnosť. Ale že tieto mená maďarizujú dôslednejšie, ako si to vôbec maďarizátori želali, to je už skutočne hádam skôr pre lekára ako pre historika.

Našťastie, pri všetkej tej mizérii, predsa len nie sú schopní deštruovať všetko, čo slovenská historická obec v minulosti pri vytváraní plnokrvného obrazu našej národnej minulosti dokázala vytvoriť. Existujú pracoviská (katedra histórie na FiF UK, rovnaká katedra na Trnavskej univerzite, Ústav pamäti národa a iné), ale aj odvážni historici ako J. Lukačka, M. Homza, I. Mrva, M. Dobrotková a ich žiaci, ktorí rozvíjajú pozitívne hodnoty z minulosti a snažia sa o objektívny, národný výklad našej národnej minulosti. Som presvedčený, že ich bude budúcnosť a že aj osvojenie si celej našej národnej minulosti v jej plnokrvnosti sa skôr či neskôr presadí.