K výročiu Deklarácie suverenity SR

Dnes, 17. júla 2015 si pripomíname 23. výročie vyhlásenia suverenity Slovenskej republiky vtedajšou Slovenskou národnou radou. Z tejto príležitosti som v mene SNS vydal vyhlásenie a poskytol krátky rozhovor pre TASR.

Pred 23 rokmi, 17. júla 1992, prijala vtedajšia Slovenská národná rada výraznou väčšinou hlasov Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Týmto aktom dala politická reprezentácia Slovenskej republiky, ktorá vzišla v júni 1992 z druhých slobodných a demokratických volieb po páde predchádzajúceho nedemokratického režimu v novembri – decembri 1989, jasne najavo, že už nie je ochotná za akúkoľvek cenu usilovať o dohodu o spoločnom štáte s Čechmi. Predchádzajúce rokovania o modeli spolužitia Slovákov a Čechov v jednom štáte, ktoré začali spoločnou deklaráciou premiérov Českej republiky a Slovenskej republiky z augusta 1990 o zásadách úpravy vzťahov medzi republikami a skončili pre väčšinu Slovákov neakceptovateľnou dohodou z Milov vo februári 1992, že česká politická reprezentácia nebola pripravená na spolužitie so Slovákmi v jednom štáte, pri ktorom by sa dôsledne dodržiaval princíp rovný s rovným. Východiskom z patovej situácie bolo hľadanie iných modelov spolužitia, na čo dostali slovenské politické sily od voličov v demokratických voľbách široký mandát. Vyhlásenie zvrchovanosti potvrdilo tento mandát a otvorilo cestu k prijatiu Ústavy a pokojnému rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty 1. januára 1993.

Myšlienka vyhlásenia národnej suverenity nebol originálny slovenský projekt. Najskôr vyhlasovali svoju suverenitu niektoré republiky bývalého Sovietskeho zväzu, neskôr aj republiky federatívnej Juhoslávie. V slovenskom kontexte sa prvýkrát objavil v Šurianskom vyhlásení Slovákov z juhu 3. marca 1990 (autori J. Bobák, A. Hrnko). Po svojom založení 8. marca 1990 si myšlienku zvrchovanosti ako jeden zo svojich cieľov osvojila Slovenská národná strana. Jej poslanci (M. Andel, A. Hrnko) požadovali vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky už na ustanovujúcom zasadnutí prvého slobodne zvoleného slovenského parlamentu v júli 1990. Vtedy túto myšlienku svorne odmietli všetky vtedajšie politické strany, zastúpené v SNR. Neúspešné rokovania o nájdenie modelu vzťahov medzi republikami v česko-slovenskej federácii však stále viac a viac poslancov presviedčali o oprávnenosti požiadavky SNS na vyhlásenie zvrchovanosti SR. Pred voľbami roku 1992 si okrem SNS osvojili a do svojich programov začlenili aj Hnutie za demokratické Slovensko, Strana demokratickej ľavice a Strana zelených na Slovensku. Po voľbách získali HZDS, SNS a SDĽ takú prevahu v SNR, že za deklaráciu o zvrchovanosti hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov. Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa tak stala prvým projektom Slovenskej národnej strany, ktorý sa po revolučných zmenách roku 1989 zrealizoval. SNS je zároveň jedinou politickou stranou, ktoré hlasovali za deklaráciu a stále aktívne pôsobí v slovenskej politike.

SNS je hrdá na to, že jej poslanci boli iniciátormi vyhlásenia deklarácie o zvrchovanosti a podieľali sa na jej prijatí. Zároveň upozorňuje, že plná štátna suverenita ani dnes nie je realitou. Za štátnu suverenitu Slovenskej republiky treba sústavne aktívne bojovať, dnes najmä proti všemocnej bruselskej byrokracii. SNS bude aj v budúcnosti vystupovať za zachovanie štátnej suverenity SR a túto vôľu prejaví aj tým, že na mnohých miestach SR na výročie zvrchovanosti budú jej predstavitelia zapaľovať vatry zvrchovanosti.

Anton Hrnko

Podpredseda SNS

 

Znamenala Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky zo 17. júla 1992 de facto už koniec československej éry? Spoločný štát po nej existoval ešte pol roka a na jeho zánik bol potrebný súhlas Federálneho zhromaždenia…

Predovšetkým by som chcel povedať, že „československá“ éra, teda existencia spoločného štátu Slovákov Čechov, v ktorom panoval či už otvorený alebo skrytý čechoslovakizmus, teda jednoznačná supremácia českej politickej vôle ako vôle dominantného národa, skončila už 20. apríla 1990. Vtedy bolo prinútené federálne zhromaždenie i pod tlakom masových demonštrácií, organizovaných vtedajšou tvoriacou sa a ešte neparlamentnou Slovenskou národnou stranou (známych ako „pomlčková“ vojna) prijať nový názov federálneho štátu v podobe Česká a Slovenská Federatívna Republika. Z tohto názvu sa už v žiadnom prípade nedala vytvoriť centralistická podoba skrátenej formy názvu spoločnej republiky v podobe „Československo“, ale len v podobe Česko-Slovensko. Po tomto dátume sa hľadala možnosť nájsť modus vivendi (spôsob spolužitia) v podmienkach, v ktorých sa predpokladala rovnosť a rovnoprávnosť oboch subjektov federácie, teda nie „československého“, ale česko-slovenského štátu. Rokovania o tomto novom modeli, ktoré boli dobovo označené za „putovania po českých a slovenských zámkoch a kaštieľoch“ skončili nepodarenou zmluvou z Milov, ktorá nikomu nevyhovovala a bola odmietnutá. Teda aj česko-slovenská éra skončila už vo februári – marci 1992. Vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 bolo bodkou aj za týmto pokusom o hľadanie spomínaného modus vivendi. Ukázalo sa, že nie je možné dosiahnuť rovnosť a rovnoprávnosť v duálnom štáte, kde existujú dva ekonomicky, kultúrne i nábožensky odlišné spoločenstvá, ktorých vôľa bola nekompatibilná. Prijatie deklarácie bolo jasným oznámením, že Slovensko sa vydá svojou cestou bez ohľadu na to, čo si o tom hocikto myslí. Nie je pravdou, že bol potrebný súhlas federálneho zhromaždenia. Národné parlamenty v oboch republikách boli už rozhodnuté. Ak by FZ ČSFR neprijalo spomínané zákony o rozdelení, spoločný štát by zanikol inou cestou. Pravdou však je, že dohoda vo federálnom zhromaždení umožnila pokojné rozdelenie (nie ako sa to často nekompetentne hovorí rozpad) spoločného štátu a bola základom budúcich (t.j. dnešných) dobrých a nadštandardných vzťahov SR a ČR.

 

Ako ste toto obdobie jej príprav a schválenia prežívali vy osobne?

No, predovšetkým som bol v neuveriteľnej permanencii. Nie tak pred oným vyhlásením – vtedy sme práve skončili volebnú kampaň – ale najmä po ňom. Budúci samostatný štát potreboval medzinárodné zakotvenie a na mne ako členovi zahraničného výboru z tzv. pronárodného tábora, ktorý jediný bol schopný komunikovať v západných jazykoch, pripadla úloha budovať parlamentné vzťahy s cudzími parlamentmi a medzinárodnými organizáciami. Robil som nielen konkrétnu prácu, ale často som aj tlmočil predsedovi výboru v kuloárnych rozhovoroch. Prakticky až do leta 1993 som sa doma ukázal len na výmenu bielizne.

Čo znamenala táto deklarácia pre SNS, v roku 1992 ste boli jej podpredsedom…

Bolo to neuveriteľné víťazstvo jedného z kľúčových bodov volebného programu SNS, ktorý sa v našom programe objavil už pred voľbami roku 1990. Na ustanovujúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady – myslím, že to bolo 6. júla 1990 – som tento bod programu SNS predniesol ako návrh, aby sa vytvoril po jeho prijatí priestor na skutočné rovnoprávne rokovania s českým partnerom o budúcich formách spolužitia. Vtedy bol náš návrh unisono zmietnutý zo stola. Ale postupne, ako sa ukazovalo, že o rovnoprávne vzťahy v jednom štáte česká strana nemá záujem, si začali tento náš program osvojovať aj ostatné strany. Prvou bola Strana zelených na Slovensku (s výnimkou poslanca Hubu), potom si to osvojilo HZDS, vzápätí Strana demokratickej ľavice a odštiepenci od KDH. Už pred voľbami roku 1992 bolo vyše polovice poslancov vtedajšej SNR za vyhlásenie zvrchovanosti. Voľby len posilnili stúpencov zvrchovanosti, takže deklarácia bola prijatá takmer štvorpätinovou väčšinou.

Prečo bol prijatý práve tento konkrétny text, úvahy o deklarácii prebiehali už dlhšie…

Prvýkrát sa myšlienka deklarácie zvrchovanosti SR objavila v Šurianskom memorande Slovákov z juhu, ktoré bolo prijaté 3. marca 1990. Memorandum vzniklo v prostredí Matice slovenskej a ja osobne som sa podieľal na jeho formulovaní. Potom vzniklo viacero návrhov, dva z nich boli prečítané i v pléne SNR pred voľbami roku 1992. Myslím si, že za novou formuláciou, teda tou, ktorá bola nakoniec prijatá, bola osobná ambícia V. Mečiara a Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré sa už vtedy predstavovalo slovenskej verejnosti ako budúci hegemón Slovenska, ktorý všetko premyslel, všetko vymyslel a ktorý je tým „odsúdený“ vládnuť v budúcej samostatnej republike. Ale to je len môj názor. Nechcel by som niekomu ublížiť. Mnohí ľudia to robili vtedy z nadšenia. O budúcich problémoch v rámci HZDS sa im ani nesnívalo.

Aké miesto podľa vás tento dokument zastáva v slovenskej histórii?

Jednoznačne ho musíme zaradiť medzi štátoprávne akty, akými boli Žiadosti slovenského národa z roku 1848, Memorandum národa slovenského z roku 1861, Deklaráciu slovenského národa z roku 1918, Žilinskú dohodu z roku 1938, Deklaráciu Slovenskej národnej rady z roku 1944 a uznesenie SNR z roku 1968, ktorým požadovala federalizáciu vtedajšej ČSSR. Bol to dokument, ktorý prejavoval jednoznačnú vôľu slovenského národa zaradiť sa do rodiny slobodných a demokratických národov v podobe samostatného a suverénneho štátu. Tak si ho treba pripomínať a treba z neho aj vychádzať pri formulovaní zásad postavenia Slovenska v rámcoch európskej integrácie. Suverenita nemôže byť niečo, čoho by sa európske národy mali vzdať.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.