V piatok 15. mája sa konalo v Matici slovenskej kolokvium na tému Neodborná historiografia na Slovensku – problém alebo výzva. Kolokvium prijalo stanovisko, ktoré poskytujem čitateľom môjho blogu.
Slovenská historiografia má za sebou búrlivý vývoj. V 19. storočí, v kľúčovom období rozvoja národných historiografií stredoeurópskych národov, keď sa u nich dotváralo historické vedomie, jej chýbali vlastné vedecké pracoviská a školy, v ktorých by sa mohla systematickejšie rozvíjať. Jej rozvoj bol väčšinou záležitosťou jednotlivcov – slovenských intelektuálov, ktorí sa venovali spracovávaniu aj slovenských národných dejín. Nepriaznivé pomery pretrvávali prakticky až do vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Nové, či obnovené inštitúcie od roku 1919, ako Matica slovenská, Univerzita Komenského a od roku 1942 Slovenská akadémia vied a umení – boli už pracoviskami, v ktorých bola možnosť spracovávať dejiny aj z národného pohľadu a v ktorých vyrástli prvé generácie slovenských profesionálnych historikov. Rozvinuli sa aj pomocné vedy historické.
Spoločenský vývoj Slovákov v 20. stor. bol nesmierne zložitý, najmä kvôli vplyvu dobových ideológií a rýchlo prebiehajúcemu procesu dotvárania sa slovenského politického národa. Ideológie oslabovali a účelovo deformovali poslanie slovenskej historiografie. Vnášali do nej rušivý prvok diskontinuity a odtrhávali ju od jej základov a vedeckých postulátov. Po roku 1948, najmä komunistická ideológia odtrhla historiografiu od jej poslania v spoločnosti a podriadila jej funkciu ideologickým potrebám výstavby socializmu. Ideologizácia spoločenských vied veľmi negatívne poznačila slovenskú historickú vedu. Slovenská historiografia v podmienkach socializmu neriešila základné otázky slovenských dejín a občania ju opodstatnene vnímali ako nástroj, slúžiaci vládnucej ideológii, najmä, keď jej na rozdiel od ostatných socialistických historiografií chýbal výrazný národný akcent a podliehala silno ideológii čechoslovakizmu.
Tento negatívny vývoj, najmä po roku 1948, spôsobil v slovenskej spoločnosti značnú nedôveru v oficiálne vystupujúcu inštitucionalizovanú historickú vedu a súčasne nižší spoločenský status historika, čo pretrváva dodnes. Slovenské historické vedomie, ako pamäť národného spoločenstva, však napriek tomu existovalo a vyvíjalo sa. Záujem širokých vrstiev obyvateľstva o národné dejiny sa nestratil, ale fenomén uzavretosti a chýbajúca komunikácia s objektivizujúcimi poznatkami historickej vedy ho postupne deformoval. Tak sa na Slovensku vytvorila živná pôda, aby sa hlboko zakorenili rôzne mýty, ale aj insitne interpretácie historických udalostí a osobností a zároveň sa absolutizovalo ich subjektívne prežívanie. Tieto tendenčné, laické pohľady a interpretácie národných dejín nedostávali pred rokom 1989, počas komunistického režimu, možnosť verejnej prezentácie. Po roku 1989 však nastal úplný obrat. Veľké množstvo informačných zdrojov rôznej – často pochybnej kvality – viedlo k tomu, že mnohí ľudia stratili orientáciu a boli ochotní prijať aj také informácie o našej minulosti, ktoré by za iných okolností neprijali.
Určitú zodpovednosť za tento stav nesie aj naša oficiálna historiografia, ktorá málo a ak, tak často nepružne reagovala na záujem obyvateľstva o vlastné dejiny. Prakticky dodnes absentuje konštruktívny dialóg medzi slovenskými historikmi. A práve konštruktívny dialóg, o ktorý doposiaľ nie je všeobecný záujem, by vyjasnil mnohé veci a prispel k porozumeniu a dohode o zásadných otázkach našich dejín.
Slováci, ktorí sa zaujímajú o vlastné dejiny, pociťovali po roku 1990 opodstatnenú nespokojnosť zapríčinenú prázdnotou a ideologickými interpretáciami, ktoré odmietali. Začali vyhľadávať alternatívne zdroje o dejinách, prípadne sami, bez hlbšej metodologickej prípravy tvoriť úplne nové diela a interpretácie. Proti amatérskej historiografii, resp. literatúre faktu, ktorá vychádza zo seriózneho záujmu, používa vedeckú metodológiu a opiera sa o výsledky historickej vedy, nemožno nič namietať.
Čoraz väčší priestor však začala nadobúdať pseudohistoriografia, ktorá prináša predovšetkým senzačné odhalenia a má ambíciu úplne od základu prepísať, či presnejšie prekódovať dejiny. Svojím charakterom je to akási forma bulváru. Predstavitelia pseudohistoriografie sa verejne prezentujú ako naslovovzatí odborníci, pričom väčšina z nich nemá ani historické vzdelanie. Na rozmanitých podujatiach (nie na vedeckých konferenciách!) sa púšťajú do polemík s profesionálnymi historikmi, pričom odmietajú ich diela a interpretácie, respektíve sú k nim hyperkritickí. To by však nebolo ešte to najhoršie. Objavili sa „gurovia – vykladači dejín“, ktorí neskutočnými výmyslami, vychádzajúcimi z toho, že na Slovensku si ich tvrdenia nevie takmer nikto neodborne vzdelaný overiť, šíria tragikomické bludy a ničia slovenské historické vedomie.
Za veľmi negatívny jav treba považovať, že pseudohistorikom nechýba chuť produkovať pochybné publikácie, lebo slovenská historická veda a jej vedecké ustanovizne neboli pripravené na tento negatívny trend, čo pseudohistorikom umožnilo získať si skalných prívržencov a presvedčiť ich o svojich „tajných, zamlčaných a pravdivých slovenských dejinách“. Stáva sa, že šíritelia týchto dezinterpretácií dejín dostávajú v súčasnosti neprimerane veľkú publicitu v médiách, ba niekedy aj krytie niektorých kultúrnych, vzdelávacích a štátnych inštitúcií. Ich názory tak získavajú punc akejsi serióznosti a hodnovernosti, čo zmätok v historickom vedomí ešte zvyšuje. Dôsledky tohto počínania môžeme len ťažko predvídať. Vytvára sa totiž veľmi nebezpečný trend manipulácie s národnými dejinami, ktorý môže viesť k úplnému rozkladu historickej pamäti Slovákov, a vôbec k neschopnosti pozrieť sa na vlastné dejiny prostredníctvom optiky kritickej historickej vedy.
Toto stanovisko, prijaté na kolokviu Neodborná historiografia na Slovensku – problém, alebo výzva? (Matica slovenská, Bratislava, Grösslingova 15. mája 2015) sa pokúša vysvetliť jav pseudohistoriografie, zabrániť ďalšiemu rozširovaniu takejto tvorby a zvyšovaniu významu dezinterpretátorov v histórii. Tento cieľ je možné dosiahnuť najmä úzkou spoluprácou historikov zo všetkých vedeckých pracovísk, recenzovaním pseudohistorických prác a upozorneniami odbornej aj laickej verejnosti na škodlivosť dezinterpretácií našich dejín.
V Bratislave 15. mája 2015
Prof. PhDr. Július Bartl, CSc.
Prof. PhDr. Marta Dobrotková, CSc.
Prof. PhDr. Martin Homza, PhD.
PhDr. Anton Hrnko, CSc.
PhDr. Pavol Jelínek, PhD.
Dr. phil. Beata Katrebová-Blehová
Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD.
Prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc.
Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. Dr. h. c.
Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc.
PhDr. et Mgr. Peter Mulík, PhD.
Mgr. Ivan Petranský, PhD.
PhDr. Karol Pieta, DrSc.
Prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc.
Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc.
Páni,
to hádam nechcete na takejto úrovni diskutovať. Etymológie Metoda sú na úrovni neprispôsobivého občana pomocnej školy, úspešného absolventa tretej triedy (podotýkam s dvoma opakovaniami). Uhorsko ani náhodou nie je odvodené od spojenia U – hôr. Ale o tom tu nebudem znova diskutovať. Metodovi som už povedal, nech si nájde iný blog, ale cez môj tieto voloviny šíriť nebude a večer to vymažem. Tučko, mal som väčšiu mienku. Irša je tak na úrovni Cvengroša. Ani necvendží, ani nestojí groš.
Čo sa dotýka slovensko-chorvátskej spolupráce, tak to bolo asi trojdňové sympózium. Vyšla z toho vynikajúca publikácia. Väčšina príspevkov v angličtine a nemčine. Znalým rečí odporúčam: Slovakia and Croatia. Historical Parallels and Conections (until 1780). Bratislava – Záhreb 2013, veľký formát; 446 str. Množstvo zaujímavých vecí, ale Metod, Jozef Stanislav VŠ a im podobní by to asi nestrávili. Je to založené na faktoch, nie na blúznení.
A ešte jednu poznámku: Jazykoveda je exaktná veda, nie ako história. Umožňuje síce alternatívy výkladu, ale len v systéme. Nie je náhoda, že najslávnejší lingvisti majú čo do činenia s logikou. V jazykoch je to všetko v príčinnej súvislosti a v následkoch. Nemožno svojvoľne vykladať pojmy podľa toho, ako sa vyspím. Rovnaký fenomén sa vždy prejavuje rovnako. Keď napr. v strednej slovenčine sa jer zmenil na o a v západnej na e, tak je to v rovnakých situáciách vo všetkých prípadoch: von – ven atď. Nemôže to byť raz tak a raz inak. Inač slovo Ukrajina je poľského pôvodu; po rusky to bolo Malorusko
„Tučko, mal som väčšiu mienku. Irša je tak na úrovni Cvengroša. Ani necvendží, ani nestojí groš.“
Ale pozrime sa! No, dobre, keď ste si to objednali, pán Hrnko, tak Vám to teda naservírujem. Najprv sa pozrime, ako „cvendžíte“ Vy, tzv. oficiálni, štandardní historici:
Matúš Kučera, Kráľ Svätopluk, 2010, str. 34
„Bavorský geograf dobre vie, že Moravania majú 11 žúp, no ešte je tu aj samostatne označené obyvateľstvo, ktoré má 30 žúp a autor ho označuje ako Merehani. Títo druhí, ako sa zhodujú mnohí bádatelia, žijú na východ od Malých a Bielych Karpát, v povodí riek Váh, Nitra, Hron, Ipeľ a možno i východoslovenských riek. Preto sú tu zrejme pojaté aj župy v Potisí a 30 žúp je pohľad realistický vzhľadom na priestor vlastnej Moravy. Autor však nevie pomenovať túto krajinu a jej obyvateľstvo a jednoducho ho nazval, že sú tiež Moravania (sic!), ale sa nazývajú ináč ako tí okolo rieky Moravy.“
Posuňme sa o 3 roky dopredu a ten istý človek zrazu píše toto:
Matúš Kučera, Postavy veľkomoravskej histórie, 4. vydanie, rok 2013, str. 238
„Moravania (Marharii) majú 11 hradov…..V Opise nie je zahrnutá východná časť štátu – Nitrianske kniežatstvo, ktoré už Mojmír pripojil, no ktoré je predsa len akési iné. Preto aj neorganicky pripísaná veta do Opisu má takú štylisticky rozpačitú podobu: „Est populus, quem vocant Merehanos…“, teda že ešte „…je tu ľud, ktorý nazývajú Merehanos – Moravania“. Tento má 30 hradov, lebo spojil pôvodných 11 hradov s 19 slovenskými. Nakoniec to dobre zodpovedá aj teritoriálnemu porovnaniu južnej Moravy s juhozápadným i východným Slovenskom, vrátane oblastí Bukových hôr a Matry. Demografické porovnanie tu zodpovedá vzťahu 1:2 a je logické…..Výklad bavorského geografa je teda taký, že na sever od Dunaja nežijú nijakí „dvojakí Moravania (sic!)“.
Toto, vážený pán Hrnko, je Váš(!) cvengot. Radšej sa zdržím komentára na adresu takejto historiografie, lebo by som musel byť vulgárny. Len napíšem, že ten žvást o neskoršom doplnení „neorganicky vyznievajúcej vety“ do BG som čítal – ako inak – v českých prácach dávno predtým, než túto kolosálnu kravinu do tej svojej vpísal aj Kučera. Ale na rozdiel od Vás nenapíšem, že ten Kučera nestojí ani groš. Len som už teraz zvedavý, čo bude o BG písať o 3 roky.
Poďme ďalej. Kučera zvykne vo svojich prácach, kde spomína Fredegara, veľmi farbisto opisovať, ako Avari chodili na noc do slovanských dedín, kde si užívali so slovanskými ženami. No a chudáci, chlapi slovanskí sa nato museli pozerať a preto začali kuť pikle a nakoniec sa proti Avarom vzbúrili (a vznikla Samova ríša).
Ten necvendžiaci, negrošový Irša to vidí inak:“Dobové správy hovoria, že slovanské pluky (befulci) boli hlavnou bojovou zložkou Avarov. Mnohotisícová avarsko-slovanská armáda bola mladou mužskou populáciou, ktorá nebola viazaná rodinným životom ale zato mala „právo noci“ u žien domáceho obyvateľstva (ako to máme často doložené aj u iných kmeňov, napr. u afrických Masajov). Týmito bojovníkmi boli slobodní Avari a Anti, o ktorých sa uvádza, že žili medzi Slovenmi, brali si slovanské ženy a dcéry. Určite sa to nevzťahuje len na Slovenov. Organizácia spoločnosti, v ktorej mladí muži boli povinní pred dosiahnutím plnoprávnosti nevyhnutnej k založeniu vlastnej rodiny slúžiť viacero rokov v armáde je obvyklá v mnohých kultúrach. Neznamená to ani nižšie postavenie žien v spoločnosti, lebo táto „služba“ sa v podobných prípadoch považovala za „čestnú službu“ spoločensky vysoko oceňovanú.“ – Irša, Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev, str. 35 – 36
Nuž, ak by som si mal vybrať medzi „cvendžiacim“ Kučerom a „necvendžiacim“ Iršom, tak si vyberiem toho druhého. Keďže si ale vyberať nemusím, tak ich beriem oboch, pretože každý má bezosporu v danej veci svoj diel pravdy. Lenže to vy, obávam sa, nikdy nebudete v stave pochopiť!!!
No a čo sa Vašej mienky o mne týka,…
…asi tak.
***Kučera (2008):
Hľadá sa …vysvetlenie, prečo v diele, ktoré je dobre zostavené, sa spomínajú dvojakí Moravania, pod dvojakými, mierne odlišnými názvami. Dospelo sa k zhode, že pod druhými Moravanmi sa nemôže skrývať nikto iný, len starí Slováci. Geograf [bavorský] teda vedel, že moravský štát sa skladal z dvoch svojbytných častí. V jednej žili Moravania, ktorí sídlili v povodí rieky Moravy a odtiaľ mali aj názov…[P]odľa Geografa b avorského, ktorý vznikol zhruba 10 rokov po spojení Moravy a Slovenska, po víťaznej Mojmírovej vojne, tento nový štát nebol jednotný a žilo v ňom obyvateľstvo, ktoré sa od seba odlišovalo pôvodom, ale aj etnicky, no nevedel ho dobre pomenovať, a tak ho jednoducho nazval Moravania, pričom odlíšenie nechal len v hláskoslovnej podobe: Marharii – Merheni. Geograf tým potvrdil, že obyvatelia územia Slovenska tvorili svojbytnú etnickú skupinu Slovanov, ktorá sa na tomto území formovala už oddávna.
***Stanislav (1978):
Výklady o tomto zápise sa rozchádzajú. Myslí sa, že Marharii boli Slovieni medzi Dunajom, Dyjou, Moravou a Bielymi Karpatmi a tých že zjednotil Mojmír alebo jeho predchodca. Merehani by boli ich pokrvní medzi Dunajom a Karpatmi s centrom v Nitre. Tento útvar zjednotil Pribina alebo jeho predchodca. Oba útvary zjednotil Mojmír asi roku 833. Takto zápis vysvetluje najnovšie Fr. D vorník (Byzant. misie 93—94). Uviedol mienku L. Havlíka, podľa ktorého Bavorský Geograf menami Marharii a Merehani nechcel označiť dva rôzne kmene, ale dva rozličné politické útvary toho istého kmeňa, ktoré vznikli okolo dvoch nezávislých centier.Fr. Dvorník poukazuje na to, že archeológovia skutočne našli 11 civitates na Morave (jeden v sev. Rakúsku). Nájsť 30 hradov na starej slovenskej oblasti bude ťažké pre známe príčiny. — Geograf po spomienke Merehanos podotýka, že to sú kraje, ktoré sa končia na bavorských hraniciach(Istae sunt …finibus nostris). Dodáva, že sú to tí, ktorí pri nich – Bavoroch – obývajú hranice (Isti sunt…resident). — Etymologický výklad týchto dvoch mien je veľmi ťažký…
Tucko:
ze jeden a ten isty autor (historik) pise na tu istu temu rozne veci kazde tri roky by mohlo znamenat asi tolko, ze na studium historie volakedy vyberali budto cechoslovakistov, alebo malo sebavedomych slovakov :)))
Yoss, znamená to, že namiesto, aby sa prispôsobila vedecká teória zneniu historického prameňa, prispôsobuje sa interpretácia historického prameňa vedeckej teórii. Tak.
Aby mal pán Hrnko, čo mazať, tak sem dám tento môj príspevok zo „sclabonie“:
Môj „profesionálny odhad“, prečo pod „Stanoviskom“ nie je podpísaný Steinhübel, je,
že on sám sa, a aj „mainstream“ ho, považuje „za inú klasu“ 👿 , ako sú historici,
ktorí sa považujú za národne orientovaných.
A aby som si tu „prihrial svoju etymologickú polievočku“ 😀 , tak dodávam, že onen
„mainstream“ to sú „podarenci“, podarení nám „synergiou“ minulostáročných
okupantov s kolaborantmi, vždy ochotnými sa odnárodniť, a dnes „aspoň“ schopnými,
napr. slovo „kováč“ považovať za prevzaté z maďarčiny 👿
Nuž, a „atmosféra“ vytvorená za stáročia tou „synergiou“ (doslovne „sú-prácou“) núti
aj tých národne orientovaných historikov „ohliadať sa, z ktorej strany príde rana
korbáčom“ a „vrčať“ na tých, čo si dovolili viac, ako si dovoľujú oni „vyskakovať“ proti
„mainstreamu“. (A navyše sa našich národne orientovaných historikov „tak trochu“
dotklo to, že oni majú problémy vydať svoje knihy, a „takí niktoši“ si ich vydávajú
„jedna radosť“ 👿 )
Čo, ale núti nás, ktorí sa nemusíme „ohliadať, z ktorej strany príde rana korbáčom“
k tomu, že stále používame „mainstreamovú“ terminológiu ???
Konkrétne mám teraz na mysli PRVINU / PRVIŇU !!!
(Nie Pribinu, ktorého meno sú aj národne orientovaní lingvisti a historici schopní
„etymologizovať“ ako „Prijebina“ §§§ viď Kučera „and“ Trubačov. )
Nemám kedy spracovať meno Prvinu, tak podrobne ako „Homza at al.“ spracovali
meno Svätopluka, ALE Z „LISTOVANIA“ V „MMFH“ (Magnae Moraviae fontes
historici) MI V HLAVE UTKVELO, ŽE NAJVIAC HISTORICKÝCH ZÁPISOV
HOVORÍ O „PRIWINOVI“, TEDA O „PRVINOVI“ !!! !!! !!!
Ešte aj v Cividalskom evanjeliári „sa podpísal“ ako PRIUUINNA !!! !!! !!!
No, a nemôžem zas upozorniť na neprípustnosť termínu Maďari pred 14. st. !!!
„V duchu“ Veľkopoľskej kroniky z 13. st.: HUNGARI SUNT SCLAVI !!! !!! !!!
(Martin Homza et al., Svätopluk v európskom písomníctve, str. 651)
A to čo tvrdí oná kronika, je potvrdené aj genetikou – genetikom
Cavalli-Sforzom (pre tých, ktorí nikdy nelistovali v budapeštianskom
telefónnom zozname 👿 )
Kde sa nabrali Maďari?
Po „nasadení“ akademickej etymológie mi vyšlo, že Maď-ar = Slov-an,
v „maď-“ sa dá totiž „vytušiť“ skomolenina „mond“ (hovoriť,“sloviť“) a
v „-ar“ „zjednodušenie“ „fÉRfi“ (muž) – maďarskí etymológovia hľadajú
„maď-“ v koreni mena národa Mans-ov (= že vraj doslova „Ľudí“ – spod
Uralu; z hokeja je známe ich hlavné mesto Chanty-MANSijsk ) a „-ar“ v
turkickom „er“ (muž – po turecky je muž „erkek“), tak im vychádza, že
„Maď-ar“ = „Človek-muž“, čo mi vychádza ako nezmysel, lebo „načo duplovať“,
keď vo veľkej väčšine jazykov „človek“ = „muž“, viď napr. angl. „man“
(keby to znelo „ar-maď“, tak by sa to dalo chápať ako „muž z ľudu“, čo
má určitú logiku, ale „človek-muž“, či „ľud-muž“ ??? – alebo vari týmto
„konštruktom“ chceli Kazinczy a jeho predchodcovia povedať, že Maďari
sú „ľudskí muži“ na rozdiel od tých „Tót nem ember“ §§§)
Dnes po zvážení aj dobových reálií a „záslužného“ úsilia Kazinczyho,
uhorského zemana študujúceho na evanjelickom lýceu v Kežmarku a na
kalvínskom kolégiu v Blatnom Potoku (Sáros-patak-u) sa mi javí, že
MAĎAR = MOČAR = posmešná prezývka pre PANNÓncov = BAHNÓncov = MORAVAnov
Maďar = skomolenina MOČAR, lebo jediná zmienka o „Maďaroch“ pred 14. st.
je v arabskom prameni písanom PERŽANOM,
A V PERŽČINE (iránčine) SA „ARABSKÉ“ „DŽ“ POUŽÍVA NA ZÁPIS PERZSKÉHO „Č“,
A PRETO HISTORICKÝ ZÁPIS „mdžr“ TREBA ČÍTAŤ „MČR“ !!! !!! !!!
(stará arabčina nezapisovala samohlásky a, e, i, o, u)
Metod,
vás ani netreba mazať, vy sa svojimi hlúposťami vyradírujete sám. Ale prosím vás posledný raz, nezapĺňajte mi môj blog vašimi hlúposťami. Nestojím o ne. Zostaňte tam, kde vás chcú.
Tučko,
nie som hovorca M. Kučeru, ale viem posúdiť, čo je mierne natočené tvrdenie – nie vždy bolo možné všetko – o čo je „ujeté“. A viete, kde je hranica? Používaná metodológia vedy. Ale to vám asi nič nehovorí.
„A viete, kde je hranica? Používaná metodológia vedy. Ale to vám asi nič nehovorí.“
Takže čo tam potom, že tvrdíme voloviny, hlavne, že sme k tým volovinám dospeli správnou metódou. To ste tým chceli povedať? Nuž u mňa je volovina volovinou bez ohľadu nato, akou metódou sa k nej dospelo!
Ale veď buďme konkrétni teda: ktoráže to historická metodológia umožňuje ignorovať (síce neskorší ale akceptovaný) prameň, hovoriaci, že Pribinovi patrili mestá Nitra, Bratislava a Brno (pomenované podľa neho) a tvrdiť, že z územia (ktoré podľa tohto prameňa patrilo Pribinovi) istý Mojmír viedol inváziu, ktorou pripojil Nitriansko k onomu – v skutočnosti Pribinovi patriacemu – územiu.
A položím ďalšiu otázku: ktoráže to historická metodológia umožňuje existenciu takého neskoršieho (ale akceptovaného) prameňa zamlčať, respektíve zamlčiavať?
Poučte ma, pán historik Hrnko.
Nuž existuje niečo ako kritika prameňa. Neskorý prameň, o ktorom hovoríte, koliduje s dobovými prameňmi – teda tými, ktoré boli napísané v čase existencie – a aj s archeologickými nálezmi. Nehovorím, že sa nemá uvádzať, ale nemôže sa brať ako hodnoverný. Teda je nepoužiteľný, irelevantný.
Keď ste dobre čítali Homzu, tak si môžete predstaviť, čo to je kritika prameňa. Vezmime si takého Dukljanina. Bol bližšie k VM ako Aventinus, ale z jeho rozprávačiek je možno vytiahnuť určité rácio. Vo všeobecnosti však je to ako prameň k dejinám VM málo použiteľný. Aventinus uvádza okrem Breslavaspurch (907) smerom k Bratislave aj Vrastislavia (myslím, že to tam je v tejto podobe) o storočie skôr. Ale tento údaj sa nedá nijako potvrdiť a ani overiť. Je v rozpore s inými prameňmi, a preto sa pokladá za nehodnoverný a teda málo pravdepodobný. To je všetko.
No a tie etymologizácie. Jazyk je prísne racionálna štruktúra. Je tam len málo výnimiek, veci sa riadia pravidlami. Tak napr. pre maďarčinu je typické, že nemala v jazyku spojenie sk-, šk- na začiatku slova. Preto všetky slová začínajúce na tieto spoluhlásky na začiatku slova prevzala buď predsunutím nejakej samohlásky (napr. iskola) alebo vsunutím samohlásky (napr. Szakolca – Skalica). 6iaden iný spôsob preberanie slov s takýmito začiatočnými písmenami do maďarčiny nebol. Preto, aby som mohol vziať tvrdenie, že Uhorsko je v podstate odvodené od spojenia U – hôr, musel by som jednak takúto slovotvorbu v slovenčine dokázať – a tu treba povedať, že neexistuje. A potom by som musel vyvodiť všetky podoby slova Uhor (Ungar, Hungarus, Wenger, Uher, Hongrois, Hungarian….) z tohto spojenia. Už nárečovú dichotómiu v slovenčine Uhor – Uher nie je možné vysvetliť z tohto spojenia. Ale zo slova Ong6r6 na základe jazykových kritérií a ich logiky je možné odvodiť všetky možné tvary a patvary tohto slova. Už to, že niekde je Uhor a niekde Uher je možné vyvodiť z jerového pavidla, o ktorom som hovoril včera.
Tak takto, pán Hrnko (a la TA3 🙂 ),
buď to berte vážne, alebo na rovinu napíšte, že to proste máte v paži, načo máte právo, ale v takom prípade ste u mňa ako historik definitívne skončili. Toto je predmetná pasáž:
“[Note: 27] Ludouicus rex Boiorum cum copiis contra Bulgares proficiscitur, hostes Pannonia, Boiaria expellit. Rathobodum ducem orientali limiti dat custodem. Brynonem, qui et Priuina quoque Morauorum regulum, qui trans Danubium in Aquilonari ripa nabitabat cum filio Hezilone, ad se venientem benigne suscepit, eundem in religione Christiana instituit, Traismae (vicus est in Austria episcopi Salisburgensis) in templo D. Martini sacro fonte abluit, et Rathobodo legato suo commendat. Erant Brynonis vrbes Nitrauia [Note: Nitrauia, Neutres.] Pisonium [Note: Pisonium, Presburg.] quae et Vratislaburgium, et Brynna, quae adhuc ab eo nomen servat. Adelramus archiflamen Iuuauensis Nitrauiae templum dedicat.” – uni-mannheim.de/mateo/camenahist/aventinus1/Aventinus_annales.html#s0328
Fotokópia (pravý stĺpec hore): uni-mannheim.de/mateo/camenahist/aventinus1/jpg/s0352.html
PREKLAD: “IV, X 27 Ludvík, král bavorský, táhne s vojenskými sbory proti Bulharům a vyžene nepřátele z Panonie a Bavor. Východnímu pomezí dá za strážce vojevůdce Ratbodá. Brynna, jinak Pribinu, moravského krále, který bydlil se svým synem Kocelem za Dunajem na severním břehu, když k němu přišel, laskavě přijal, vzdělal ho v křesťanském náboženství v Traismě (to je osada solnohradského biskupa v Austrii), v chrámě sv. Martina ho dá pokřtít a svěří ho svému legátu Ratbodovi. Patřila pak Brynnovi města Nitra, Pisonium, jež se též nazývá Bratislava, a Brno, které má dodnes po něm jméno. Adelram, arcibiskup solnohradský vysvětí v Nitře chrám.”
A teraz k tomu Vášmu „výkonu“ vyššie:
1) uveďte, s ktorými dobovými prameňmi a s ktorými archeologickými nálezmi uvedená pasáž Aventinova koliduje,
2) Aventinus uvádza „Pisonium quae et Vratislaburgium“, no a keďže tvrdíte, že „Je v rozpore s inými prameňmi, a preto sa pokladá za nehodnoverný a teda málo pravdepodobný.“, tak uveďte s akým dobovým prameňom popisujúcim názov Bratislavy na začiatku 9. storočia je v rozpore. Dosť by som sa však čudoval, keby ste s dačím prišli, keďže o jednu vetu skôr tvrdíte toto:“Ale tento údaj sa nedá nijako potvrdiť a ani overiť.“.
3) Keďže máte takú náladu na etymologizovanie, tak mi odpovedzte na otázku, či môže byť/či je medzi nemeckou formou Pribinovho mena (Brynno) a názvom mesta na Morave (Brno) súvislosť.
Dúfam, že tento raz bude Vaša odpoveď inej kvality, než naposledy.
Kučera zvykne vo svojich prácach, kde spomína Fredegara, veľmi farbisto opisovať, ako Avari chodili na noc do slovanských dedín, kde si užívali so slovanskými ženami. No a chudáci, chlapi slovanskí sa nato museli pozerať a preto začali kuť pikle a nakoniec sa proti Avarom vzbúrili (a vznikla Samova ríša).
ak by pan prof. Kucera striktne a vo vsetkom pouzival vedecku metodologiu, tak by si na pomoc svojej interpretacii historickych pramenov zobral teoriu haplogrup, ako genetickych charakteristik, ktore sa uchovavaju po rodicoch na desiatky generacii. ak by to bolo tak, ako tvrdi, mali by sloveni na Slovensku a okolite domace obyvatelstvo vyznamne zvysene percento azijskych genov – a to nemaju, uroven azijskych genov je taka ista ako napriklad u nasich juznych susedov – co je teda dost velka zaujimavost…
pan Hrnko, moze byt, ze povod slova Uhor, Uher je nejasny. vznik tohto pomenovania vsak treba klast pred rok 477, teda pred prichod madarov, co doklada rimsky napis v Salzburgu:
ANNO DOMINI CCCC LXXVII ODOACER REX RHUTENORUM GEPPIDI GOTHI UNGARI ET HERULI CONTRA ECCLESIAM DEI SEVIENTES BEATUM MAXIMU CUM SOCIIS SUIS QUINQUA GINTA IN HOC SPELEO LATITANTIBUS OB CONFESSIONEM FIDEI TRUCIDATOS PRECIPITARUNT NORICORUM QUOQUE PROVINCIAM FERRO ET IGNE DEMOLITI SUNT.
Tučko,
čo si vy myslíte o mne ako o historikovi, ma zaujíma asi tak ako počasie v Tibete. Kritiku Aventina robia historici už asi 500 rokov. Necítim sa taký odborník, aby som ju spochybňoval. Spájanie Brna s Pribinom je síce zaujímavé, ale vykazuje znaky prílišnej ľudovej etymológie. Kritiky Aventína sú k dispozícii, máte možnosť ich vyvrátiť a presunúť písanú históriu Bratislavy o 100 rokov. Ja túto ambíciu nemám, ja som akceptoval doterajšie výsledky historickej vedy!!!
Yoss,
onen zápis v Salzburgu sa síce hlási do 5. storočia, ale je dokázané, že bol vymenený a upravený v 10. storočí. Pri prepisovaní autori aktualizovali jeho znenie tak – ako si mysleli – aby bol zrozumiteľný súčasníkom. Tak sa tam dostali i spomínaní „Uhri“ (asi namiesto Hunov) a aj germánsky Skýr Odoaker sa stal „Rusínom“ (namiesto Góta). Nič neobvyklé. Textová kritika dokumentu ukázala nezrovnalosti a ďalším bádaním sa zistilo, kde je pravda. Rovnako je to aj s Aventínom. Pravdepodobne mal množstvo dokumentov, ktoré sa stratili. Ale je otázne, ako ich spracoval. Asi veľmi voľne a nie príliš spoľahlivo. Uňho sa našla aj prvá zmienka o bitke pri Bratislave r. 907, ale údaj sa začal považovať za hodnoverný, až keď sa našiel aj v inom zdroji. Údaj o Pribinovi ako vládcovi Moravy je však v rozpore napr. s Conversio… a aktuálnymi franskými análmi.
Odchádzam na týždeň preč. Nebudem na stránke.
Pán Hrnko,
takže sme si kvit 🙂 No a čo sa Vašej siahodlhej – no na argumenty jalovej – odpovede týka, druhý krát stačí namiesto tej záľahy slov napísať:
„Tučko, nemám ani šajn.“
P.S. Pozdravujte v Tibete…
Práve, že mám. Ale je zbytočné hádzať perly tým, ktorí nevedia, na čo sú. Viera a poznanie sú dve odlišné veci. Nikto ešte nikdy nepresvedčil argumentom toho, kto je skalopevne presvedčený, že veci sú tak, ako ich má v hlave naskladané.
PS. Dúfam, že ste sa pobavili dnes na svojom guru. Bol v televízii.
Pán Tučko,
o tých ostatkoch na pravobrežnej Morave tiež viem, lebo som len pseudohistorik; dočkáte sa, ako husa klasu viacej, zatiaľ si udržujte ako-takú kondíciu tela; pána Homzu si ctím a nedegradujem ho, to ste ako zistili, že je to ináč? Prezradím Vám jedno, ak si odpoviete (a nám to sem napíšete i s rôznými variantami) na jednu jedinú otázku (možno to ešte zvládnente):
„Ako zomierali rannokresťanský vládcovia?
Dúfam, že to zase nebudete brať z mojej strany, ako domácu úlohu!
Ďakujem za pozornosť.
V priebehu víkendu sa k výzve historikov proti mediálnej poprave nominata vlády do Správnej rady Ústavu pamäti národa Romana Michelka pridali ďalší signatári:
PhDr. Peter Sokolovič,
PhD, prof. PhDr. Július Bartl, CSc,
prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc.
V súčasnosti tak jeho nomináciu podporilo desať renomovaných historikov, z toho päť profesorov, teda ľudí s najvyššou vedecko-pedagogickou hodnosťou
http://www.hlavnespravy.sk/dalsi-signatari-sa-pridali-k-vyzve-historikov-proti-medialnej-poprave-romana-michelka/635580
Pán Hrnko,
v televízii bol niekto iný, a síce Cyril Hromník, dobre?
rtvs.sk/televizia/archiv/7883/68673
Pán Hrnko, viete mi vysvetliť, čo to je za skýtske božstvo to TABITI, keďže už som to na blogu Ramiannka – Nepoznaná historia vysvetlil!
Len Vás musím upozorniť, že by ste viacej mali byť viacej hrdý na našu pradávnu SLOVENČINU!!!
Okrem iného to dokazuje práve to slovenské božstvo, ktoré je naše SLOVENSKÉ, ale úplne našské a spred 2000 ročné, nielen 1200 ročné!!!
Takže etymologia slovenčiny nás prinavráti na to miesto, čo nám poniektorí drzí neprajníci (parchantíci :-)) odopierajú od rímskych čias!
Aby som to upresnil o tom skýtskom božstve:
Pukanec, Martin: Slovanská paralela skýtskej trojice Ταβιτί, Παπαiος a Άπί z Herodota, Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra;
http://www.ramiannka.jecool.net/media/kunena/attachments/745/59.pdf http://www.ramiannka.jecool.net/index.php?option=com_kunena&view=topic&catid=6&id=54&limitstart=80&Itemid=114#8438
Známa betizácia (zámena písmen B-V) už za gr. historika Herodota:
Ταβιτί: Taviti – taviť – sloveso (tavenie, podst. mená: tavič, tavba)
Najlepšie nakoniec:
Παπαiος:Papaios – Papati – papať (jesť, papanie) – sloveso;
Άπί:Api – Apiti – A←piť (pitie) – sloveso
Ak je božstvo Ταβιτί s príponou τί – ti, ďalšie skýtske božstvá, by mali byť tiež s tou samou príponou Παπαiτί a Άπίτί, lenže nie sú. Preto sa nám zdá, že historik Herodotos tieto skýtske božstvá nezapísal vierohodne, prípadne si z neho nejaký Skýt – Sloven urobil vtip.
RTVS na palete, niektore perly, ktorym RTVS dava priestor:
– Slovensko je zly projekt (Havran)
– Co to je za zviera, to Slovensko, ved sme ho ani nechceli (psychiater v Havranovej relacii)
– Co si to kto dovoluje, aby sa hrali nejake hymny na nasich skolach (Smatana)
http://www.hlavnespravy.sk/ta-3-supluje-rtvs-ani-pokus-s-havranom-sa-v-mlynskej-doline-nevydaril/637678