Zamyslenie sa nad oslavami druhej svetovej vojny

            Tak už to máme za sebou. Oslavy 70. výročia druhej svetovej vojny prebehli v princípe v pokoji, aj keď napätie v medzinárodných vzťahoch nejako nepokleslo. Ako historikovi mi najviac prekážalo účelové, podenkové vysvetľovanie vypuknutia vojny. Viac ako od objektívneho hodnotenia vtedajších udalostí vychádzalo z aktuálneho postoja k prebiehajúcej kríze v medzinárodných vzťahoch. Je to škoda, lebo naši otcovia a dedovia si nezaslúžili, aby sme ich presvedčenie z mája roku 1945 o tom, že niečo podobné sa už v ľudských dejinách nikdy nemôže zopakovať, takýmto spôsobom pošliapali.

Musím sa priznať, že ako študentovi histórie mi najviac prekážalo to, že pri vysvetľovaní paktu Ribbentrop – Molotov z augusta 1939 sa vo všetkých našich učebniciach, ktoré sme mali k dispozícii, tento pakt vysvetľoval ako nevyhnutnosť prijať menšie zlo (hoci tento termín sa nikdy nepoužil), ktorým bolo podpísanie onoho odiózneho dokumentu pre možnosťou zničenie socializmu na jednej šestine sveta. Ale už o zopár strán ďalej sa znášali hromy a blesky na ľudákov, ktorí obhajovali svoje konanie vo vzťahu k Nemecku politikou menšieho zla. Vraj žiadna politika menšieho zla neexistuje, je len zlo bez výnimky. Nuž klasika: Quod licet Jovi, non licet bovi. Musím však povedať, že ani marxistická literatúra sa neznížila na takú úroveň, žeby pripisovala vypuknutie vojny jednému faktoru, ako sa to robí dnes v niektorých kruhoch, ktoré vraj predstavujú tú lepšiu časť spoločnosti. Tvrdenie, že druhá svetová vojna začala spoločným útokom nacistického Nemecka a boľševického Sovietskeho zväzu (často označovaného prosto za Rusko), je taká nehoráznosť, že pred ním blednú aj všetky propagandistické príručky budovateľov krajších zajtrajškov z minulého režimu.

Druhú svetovú vojnu v Európe rozpútalo nacistické Nemecko útokom na Poľsko 1. septembra 1939. O tom niet pochýb. Skutočne bolo hlavným vinníkom rozpútania onoho pekla, ktoré dovtedy v ľudských dejinách nemalo obdobu. Ale bolo skutočne len jediným vinníkom, poprípade so spoluúčasťou sovietskych boľševikov? O tom už nie som tak skalopevne presvedčený. Tých vinníkov bolo viacej a nájsť ich je možné na všetky svetové strany od Berlína. Vypuknutiu vojny totiž predchádzala dlhá cesta, ktorej jednotlivé etapy dodnes vydávajú svedectvo o zlyhaní celého vtedajšieho medzinárodného spoločenstva i konkrétnych politikov. Politické a veľmocenské sebectvo, ktoré sa v medzivojnovom období snažilo medzinárodné problémy riešiť na úkor tých druhých, bolo taktiež jednou z príčin, ktoré priviedlo svet na pokraj záhuby celého civilizovaného ľudstva. Mýlia sa tí, ktorí chcú vidieť vypuknutie vojny len v zlovestnom pakte Ribbentrop – Molotov z augusta 1939. Tomuto paktu predchádzali mnohé, možno ešte horšie pakty a dohovory, ktoré postupne umožnili nacistickej tretej ríši zmocnieť do takej miery, že bola schopná totálne rozbiť dovtedajší svetový politický a bezpečnostný systém.

Mnohí vidia príčiny druhej svetovej vojny už vo Versailleských mierových zmluvách, ktoré vraj boli nespravodlivé voči porazeným. Nuž, ako sa dívam, tak sa dívam, ale ťažko v histórii možno nájsť mierovú zmluvu, ktorá by bola zo strany víťaza spravodlivá k porazenému. Problém bol niekde inde. Spočíval v neochote tých, ktorí mali zmluvy garantovať, dôsledne trvať na ich uplatňovaní. A začalo to celkom prozaicky. Na začiatku bolo stiahnutie sa USA do politiky izolacionizmu, čo znemožnilo po prvej svetovej vojne vytvoriť funkčný medzinárodný bezpečnostný systém. Týmto rozhodnutím sa hlavná myšlienka prezidenta W. Wilsona o zriadení medzinárodnej organizácie, garantujúcej mier medzi národmi stala bezpredmetnou. Spoločnosť národov sa stala diskusným klubom, ktorý nikdy nevedel nič vyriešiť.

Sebecký krok USA podnietil aj ostatné mocnosti, aby sa správali rovnako. To hneď využilo Sovietske Rusko, ktoré roku 1922 uzavrelo pakt s Nemeckom, aby sa oba štáty dostali z politickej izolácie. Nastalo takmer desaťročné obdobie „hrkútania si“ týchto dvoch mocností, ktoré Nemecko využilo aj na to, aby sa vojensky pripravovala aj v tých oblastiach, ktoré mu mierové zmluvy zakazovali. Práve z tejto spolupráce vzniklo aj koncepčne nové poňatie vedenia vojenských operácií, ktoré prekonalo statické ponímanie vojny, ako bolo známe z prvej svetovej vojny. Nemecké úspechy v prvých rokoch vojny vychádzali z koncepcií, ktoré teoreticky spoločne vypracovali sovietsky maršal M. N. Tuchačevskij a nemecký generál H. Guderian. Žiaľ, Tuchačevského J. V. Stalin nechal popraviť skôr, než svoje teoretické znalosti mohol uplatniť v praxi.

Bola tu však aj snaha západných spojencov zbaviť sa nepríjemnej nemeckej otázky na úkor východoeurópskych národov. Jej prvým výsledkom bola zmluva z Locarna z roku 1925, známa aj ako Rýnsky garančný pakt. Pakt garantoval nedotknuteľnosť hraníc na Rýne, ale ponechal Nemecku voľnú ruku vo vzťahu k jeho východným susedom. Ale západné mocnosti zlyhali aj iných otázkach praktickej politiky vo vzťahu k porazenému Nemecku. Pokiaľ bolo v dôsledku porážky slabé, nikto nebol ochotný pomôcť jeho demokratickému systému, aby sa upevnil a celý štát sa zaradil do mierovej spolupráce. Sotva však v Nemecku zvíťazil A. Hitler a jeho NSDAP vo voľbách roku 1933 a začal v rozpore so všetkým záväzkami z Versailles rinčať zbraňami, nenašiel sa nikto, kto by mu povedal rozhodné nie. Práve naopak. Západ svojou politikou apeasementu priamo pobádal Hitlera porušovať všetky zmluvy, ktorými bolo Nemecko viazané. Obnovenie brannej povinnosti, remilitarizácie Porýnia v roku 1935, anšlus Rakúska roku 1938 a iné politické rozhodnutia krok za krokom približovali vojnu v Európe. Nemožno tu zabúdať ani na menšie európske štáty. Napr. Maďarsko pomohlo A. Hitlerovi roku 1933 prelomiť diplomatickú izoláciu po tom, čo sa svojimi spôsobmi „vládnutia“ dostal do diplomatickej izolácie. Poľsko bolo zas prvým štátom, ktorý s A. Hitlerom podpísal pakt o neútočení. Vrcholom tejto politiky, známej ako appeasement, bola Mníchovská dohoda zo septembra 1938, ktorou západné demokratické mocnosti vydali bez boja nacistickému Nemecku strednú Európu v presvedčení, že tým sa zbavia tlaku Nemecka a nasmerujú jeho agresivitu smerom na východ. Bez tejto zmluvy a jej následkov si vôbec nie je možné predstaviť neskorší pakt J. von Ribbentropa s V. Molotovom. Mníchov a následné rozbitie Česko-Slovenskej republiky, na ktorom sa aktívne zúčastňovala aj neskoršie prvá vojnová obeť tretej ríše – Poľsko – už nemohli skončiť ináč ako vojnou, najmä, keď vo vládnucich kruhoch všetkých vtedajších mocností prevládal názor, že vojne sa môžu vyhnúť, ak Hitlerovu agresivitu nasmerujú proti tomu druhému.

Druhá svetová vojna priniesla ľudstvu dovtedy nevídanú pohromu. Popri zničených mestách, fabrikách, infraštruktúre a kultúrnych pamiatkach zahynulo v dôsledku vojnovej vravy a vyhladzovacej politike nacistov, ktorá najmä vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu a príslušníkom slovanských národov dosiahla priam priemyselnú dokonalosť, zahynulo okolo 60 miliónov ľudí. Len spojeným úsilím všetkých antihitlerovských národov sa podarilo poraziť a zničiť nacistický režim v Nemecku a militaristický režim v Japonsku. Nemôžeme pri tom zabudnúť, že najväčšiu ťarchu boja proti nacizmu niesol vtedajší Sovietsky zväz, ktorý priniesol aj najväčšie materiálne i ľudské obete. 27 miliónov ľudských životov, z ktorých približne polovicu tvorili civilisti, nás núti hlboko sa skloniť pred národmi bývalého Sovietskeho zväzu z vďaky, že jeho vojská priniesli mier a slobodu i slovenskému národu.

Tí, čo prežili hrôzy druhej svetovej vojny, si sľúbili, že už nikdy nedopustia opakovanie sa vojnového besnenia na európskom kontinente. Celé desaťročia sa to darilo v bipolárnom svete dvoch rozhodujúcich mocností. Rozpad bipolárneho sveta a koniec studenej vojny v nás vyvolal nádej, že mierové spolužitie medzi európskymi národmi sa ešte posilní. Dnes sa mnohí opäť obávajú o svetový mier. Vojny na Balkáne, na Kaukaze i v bezprostrednom susedstve SR na Ukrajine sú silným výkričníkom, že to, čo sme niekoľko desaťročí považovali za samozrejmé, nie je až také isté. Opäť sa v rôznych politických a štátnych kruhoch udomácnilo sebectvo a netolerancia, ktoré tak neblaho poznačili obdobie medzi dvoma svetovými vojnami. Treba odmietnuť takúto politiku. Nesmieme dovoliť, aby v Európe opäť hovorili zbrane namiesto múz. Je to naša povinnosť nielen z úcty k miliónom obetí druhej svetovej vojny, ale aj k naším otcom a dedom, ktorí svojou mierou prispeli k víťazstvu nad fašizmom.