V posledných rokoch mimoriadne, celoeurópsky klesla dôvera v politické strany a na politickú scénu sa stále viac a viac dostávajú rôzne obskúrne figúrky, ktoré by mali skôr zapĺňať scény v kabaretoch ako sedieť v poslaneckých laviciach. B. Grillo v Taliansku, N. Farage vo Veľkej Británii, T. Okamura v Česku, ale aj I. Matovič na Slovensku v parlamentných poslaneckých laviciach sú viditeľnými príznakmi krízy politických strán a s tým spojenou krízou politického systému západoeurópskych štátov. Problém spočíva v tom, že tradičné politické strany strácajú svoju ideologickú podstatu a často sa menia na spoločenstvá vzájomne spriahnutých politikov a oligarchov, ktorých jediným cieľom je využitie času, keď sa dostanú k moci, na „stopenie“ čo najväčšieho množstva prostriedkov štátu na vlastné obohatenie bez ohľadu na národné a štátne záujmy. Starodávne „Po nás potopa“ ako by sa stalo heslom súčasnosti a politik sa stáva stále viac a viac nadávkou, nie označením človeka, ktorý sa má starať o blaho „polis“, teda obce.
Na Slovensku je tento všeobecný úpadok politických „mravov“ spojený už viac ako dvadsaťročným sústavným zánikom niekedy mocných politických strán a vznikaním nových, s veľkohubými sľubmi a ešte veľkolepejším programami sľubujúcimi „dvojnásobné platy“, „čisté ruky“, „richtárske zmluvy“ atď., atď… Po krátkej dobe sa však obvykle ukáže, že sľuby „nových, nezaťažených“ politikov slúžia len na jednu vec: Majú vyviazať menej známych politikov existujúcich strán zo zodpovednosti za zlyhania svojich materských strán a ich viditeľných vodcov. Pre sponzorov z pozadia, ktorí obyčajne stoja za zlyhaniami politických strán pri vláde a ktorí ich svojou nenásytnou pažravosťou doviedli k morálnemu krachu, títo „noví, nezaťažení“ politici zabezpečujú kontinuitu možnosti obohacovania sa na úkor celku. Preto sa ani nemožno čudovať, že osud „nových, nezaťažených“ politických strán sa ako vajce vajcu podobá tým predchádzajúcim, medzi časom skrachovaným politickým subjektom. Nemôže byť totiž iný, lebo za ich vznikom sú stále tí istí a tí sami pažraví oligarchovia. Najskôr stáli za Mečiarom, potom za Dzurindom, včera vytvorili „tretiu cestu“ a dnes už pchajú svoje prostriedky do rôznych „sieti“ a podobných podivuhodných projektov. V tejto spleti občan stráca prehľad o politickej scéne a či už z trucu alebo z nedostatku uvedomenia si svojej vlastnej zodpovednosti za budúcnosť národa a štátu volí oných komediantov, spomenutých na začiatku.
Je však kríza politických strán signálom toho, že klasické politické strany dohrali svoju úlohu v našom politickom systéme, a teda treba hľadať nové formy politickej organizácie spoločnosti? Myslím si, že odpoveď na túto otázku je jednoznačná. Tak ako demokracia je zlý systém spravovania vecí verejných, ale ľudstvo doteraz nevynašlo nič dokonalejšie, aj úloha politických strán v demokratickej spoločnosti je nezastupiteľná. Bez existencie politických strán si nie je možné predstaviť fungujúci štát, založený na demokratických princípoch, na slobodnej, rovnej a priamej voľbe reprezentantov ľudu, ktorí budú ľud schopní nielen reprezentovať, ale aj spravovať krajinu v jeho mene. Politik vo funkcii totiž nie je solitér, osamotený bežec, ktorý prevzatím funkcie v štátnej správe získa všetky potrebné danosti a môže okamžite bez všetkého plnohodnotne plniť úlohy pri správe veci verejných. Politik je predovšetkým špičkou ľadovca, ktorý tvorí množstvo iných ľudí tvoriacich jeho odborné zázemie. A práve v tomto odbornom zázemí sa tvoria politické programy a po prevzatí moci sa vytvára tím, ktorý je schopný daný program rozpracovať a následne realizovať. Bez odborného zázemia nemôže žiaden politik vo funkcii urobiť hocičo prospešného pre svoju „polis“. Keďže nikto nie je schopný vybudovať si svoj vlastný odborný tím, musí sa spojiť s ostatnými rovnako rozmýšľajúcimi ľuďmi s podobnými cieľmi a záujmami, a tak vzniká záujmové združenie ľudí s cieľom naplniť určitý spoločenský program, ktorému sa v našich končinách hovorí politická strana. Práve z tohto dôvodu nemožno riadiť modernú pluralitnú spoločnosť bez politických strán. A opačne, bez existencie stabilných a pevných politických strán nemožno dosiahnuť v spoločnosti ani dlhodobú stabilitu a ani dlhodobú prosperitu.
Ako však zabezpečiť pevnosť a trvácnosť slovenských politických strán, aby svojím sústavným vznikaním a zanikaním nedestabilizovali slovenský politický život a tým spomaľovali celospoločenský pokrok a prosperitu? Predovšetkým, ak sa pozrieme na históriu ponovembrových slovenských politických strán, zistíme, že len málo z nich malo nejakú pevnú, stabilnú ideologickú základňu. Obyčajne to boli združenia s jednorozmerným programom ako napr. vytvorenie národnej „kapitálotvornej vrstvy“ s cieľom čo najskôr previesť drobné a stredné štátne vlastníctvo do súkromných, zväčša s politikmi spriaznených rúk (HZDS); rýchle integrovanie SR do euroatlantických štruktúr, za čím sa skrývalo aj vyvlastnenie slovenských strategických podnikov zahraničným kapitálom (DÚ, SDKÚ, ANO, SOP); priživenie sa pri bohatom stole, kým sa ešte dá (SaS, OĽaNO) a pod. Obyčajne, napriek veľkým sľubom v čase zrodu v ich politickej praxi chýbal slovenský občan a riešenie jeho problémov. Tieto strany trpeli a trpia nedostatkom akejkoľvek ideológie a po splnení osobných alebo skupinových záujmov zanikli alebo zaniknú. Okrem iného je pre ne príznačná silná postava v čele, vodca, ktorý – kým strana plní svoj cieľ – nahrádza ideológiu a zakrýva ideovú prázdnotu. Keď strana svoju „historickú“ úlohu splní, na diskreditovaného vodcu sa hodí všetka zodpovednosť a jeho prepad na politickom javisku zároveň znamená aj zánik strany. Menšie, často obskúrne postavičky z jeho okolia medzičasom založia nové politické subjekty, ktoré sa ostro dištancujú od predchádzajúcich skrachovancov a „teátro“ môže pokračovať.
Jedinou alternatívou k týmto „spoločenstvám na jedno použitie“ nie je ich trvalé zakladanie a hľadanie nových „vodcov“, ktorí budú plátať nedostatok myšlienky, ale strany založené na ideológii. Pretože len ony sú schopné nielen postaviť pred spoločnosť konzistentný, dlhodobý program, ale sú schopné prežiť pády svojich vodcov a niesť za ich poklesky trvalú zodpovednosť, čo je nevyhnutný predpoklad skutočného očistného procesu v politickom živote. Ťažko si totiž možno predstaviť, že noví vodcovia budú ochotní v rôznych „sieťach“ a „novách“ niesť politickú zodpovednosť za svoje poklesky v strane, v ktorej dlhé roky boli vo vedúcich postoch a ktorú z nejasných dôvodov opustili.
Z relevantných slovenských politických strán patria medzi ideologické strany predovšetkým Kresťansko-demokratické hnutie, hodnotovo ukotvené v kresťanských politických teóriách, Slovenská národná strana, ktorá sa opiera o národnú myšlienku, a Strana maďarskej komunity, ktorej základnou myšlienkou je menšinové národovectvo a pravdepodobne aj kus skrytej iredenty. Tieto strany dokázali prežiť viacnásobné výmeny svojich vedúcich predstaviteľov, nesú za predchádzajúcu politickú činnosť zodpovednosť a platia za ňu popularitou, dokonca i dočasnou stratou postavenia parlamentnej strany. Či medzi ideologické strany patrí aj Smer – Sociálna demokracia ukáže až ďalší vývin, lebo strana sa síce v rétorickej rovine hlási k veľmi silnej myšlienke sociálnej spravodlivosti, avšak nie je jasné, či táto hodnotová orientácia je skutočnou nosnou myšlienkou, ktorá spája jej členstvo a funkcionárov, a či bude schopná prežiť napr. odchod svojho vodcu.
Pre Slovensko do budúcna by bolo mimoriadne dôležité, aby sa Smer potvrdil ako jasne ideovo vyhranené politická strana. Mohol by sa tak stať kostrou budovania politickej stability, založenej na kontinuite politickej moci. Keď kresťanskí demokrati prestanú rozmýšľať, s kým pôjdu a s kým nepôjdu do koalície, a začnú rozmýšľať o tom, čím by mohli byť prospešní pre Slovensko a čo by mohli pre Slovensko urobiť, majú otvorenú cestu k získaniu pozície na slovenskej politickej scéne, o ktorej snívajú od svojho založenia. Zatiaľ im to však nehrozí, lebo od roku 1990 vždy, keď sa mali zásadne rozhodnúť, rozhodli sa zle, nesprávne. Hádam budúce vedenie sa poučí?!
Medzi týmito dvoma veľkými ideologickými blokmi (kresťanskodemokratická pravica a sociálnodemokratická ľavica) v Európe pôsobia politické sily, ktoré pomáhajú obrusovať ideové protiklady a dokážu vytvárať spoločenskú rovnováhu. V európskych pomeroch sú to najmä liberáli a národovci. Liberálna politika nemá v slovenských pomeroch dobrý zvuk, lebo v minulosti bola spojená s politickými silami, ktoré sa usilovali slovenský národ zniesť z povrchu zemského. Ako veľkomaďarská myšlienka Uhorska ako jednotného, etnicky maďarského štátu, tak aj myšlienka etnického čechoslovakizmu, neuznávajúca osobitný slovenský národ, boli spojené s liberalizmom. Aj dnešný kozmopolitný globalizmus, ktorý sa snaží formou multikulturalizmu oslabiť etablované európske národy, je taktiež spojený s liberalizmom. A slovenské politické sily, ktoré sa verbálne hlásia k liberalizmu, určitým spôsobom nadväzujú na maďarónstvo a čechoslováctvo svojich „liberálnych“ predchodcov. Len si spomeňme, ako sa niektorým príslušníkom vlády jednej pani priečilo vyslovovať meno našej vlasti v jeho oficiálnej podobe a nahradzovali ho spojením „táto krajina“. Preto liberalizmus ako myšlienka, ktorej sa zmocnili najmä kozmopolitné zložky slovenskej spoločnosti, ani v dnešnej podobe nie je alternatívou pre Slovenskú republiku ako silný európsky národný štát. Tou alternatívou je jedine národovectvo, ktoré má v slovenských pomeroch dlhodobú tradíciu a bolo i zostáva jedinou alternatívou stredovej politiky ako pre Slovenskú republiku, tak aj pre koncepciu zjednotenej Európy ako Európy suverénnych národov.
V minulosti sa k slovenskému národovectvu hlásilo viacero úspešných i menej úspešných politických strán. Avšak jediná z nich, ktorá tu – so všetkými pozitívnymi i negatívnymi skúsenosťami – programovo zostala, je Slovenská národná strana. Na pleciach jej vedenia dnes leží veľká zodpovednosť vypracovať taký program pre Slovensko, ktorý bude zahrňovať jednak stopäťdesiatročnú kontinuitu slovenského politického snaženia a zároveň odpovedať na výzvy dneška. Ak si niekto myslí, že 1. januárom 1993 sa všetky problémy súvisiace so suverénnou existenciou Slovenskej republiky ako štátu slovenského národa a jej občanov vyriešili, mal by sa rýchlo zobudiť. Slovenskú suverenitu treba sústavne potvrdzovať a v jej prospech pracovať ako doma, tak aj na medzinárodnej úrovni. Nie som si istý, či to tak chápu rozhodujúce vládne sily na Slovensku, či už vládne alebo opozičné. Aby to chápali, potrebujú silnú oponentúru z politických kruhov reprezentujúcich kontinuitu slovenského národného snaženia. A tou kontinuitou je Slovenská národná strana.
Obnovená Slovenská národná strana prešla za posledných dvadsaťpäť rokov zložitým vývinom, a nie všetci jej predchádzajúci vedúci činitelia si uvedomovali zodpovednosť, ktorá leží práve na tejto politickej strane. SNS nesie odkaz zakladateľov novodobej koncepcie slovenského národa a dlhé obdobie bola jedinou slovenskou politickou stranou. Jej reprezentanti sa aktívne zúčastnili na všetkých rozhodujúcich udalostiach, ktoré mapovali cestu slovenského národa k jeho suverénnej štátnosti. V jej lone sa s výnimkou sociálnej demokracie zrodili všetky slovenské relevantné politické strany, ktoré ovplyvňovali rozhodujúcim spôsobom slovenské politické bytie. Tiež treba prízvukovať, že to bol jej program, na základe ktorého sa skoncipovala Martinská deklarácia roku 1918, Žilinská dohoda roku 1938, ústavný zákon o česko-slovenskej federácii roku 1968 i deklarácia suverenity SR roku 1992 a konečne i samotné vytvorenie suverénnej Slovenskej republiky roku 1993, aj keď nie vždy pri týchto aktoch hrali národniari hlavnú úlohu. Preto je veľmi dôležité, aby vedenie Slovenskej národnej strany postupovalo pri formovaní programu strany i pri voľbe politických metód s vedomím, že nereprezentujú len „nejakú stranu“, ale stranu s veľkou históriou. A tak by aj mali vystupovať, a tak by ju mali predstavovať aj slovenskému voličovi.
Pan Hrnko,
ak je uz to vyunamne vyrocie, preco si to neuctit aj tym, ze aspon nadpis bude spisovne po slovensky?
Nerozumiem. Konkrétnejšie.
Vynechali ste tam zvratne zameno „sa“. Dost to reze oci, ale akoby to u nas bola uz „choroba“ dnesnych cias, ktora sa sem dostava z cestiny cez Bratislavu…
No, aby som tu iba nekritizoval, musim uznat, ze tento clanok je velmi dobre a objektivne zhrnutie udalosti, ktory poukazuje na vsetkych.
Zaujima ma Vas nazor na zachovanie spominaneho silneho narodneho statu (ci aspon narodneho) vo Viertes Reichu, najma v pripade malych narodov.
Práve som sa na to díval a došiel som na to aj ja. Máte pravdu.
Sledujem SMER od zaciatku, kedy velmi slubne zacali a dalo by sa povedat, ze mali svoje jasne idealy a svoj program v opozicii voci rabujucim pravicovym stranam. Potom vsak SMER narazil na problem s financovanim, lebo bilboardy su drahe, propagacne materialy tiez a tiez niekto musi platit elektrinu plyn pre budovu a ludi, ktori zabezpecuju zakladny chod firmy. A tak sa im do toho zamiesali rozni oligarchovia, ktori zavetrili prilezitost dostat sa k statnym zakazkam, nastastie dalsiu privatizaciu Fico vcas a dostatocne razne odmietol.
Nieco podobne sa dialo aj v ramci SNS, lenze o desatrocie skor a tak tam na prelome tisicrocia nakoniec nebol nikto bez masla na hlave a narodny program bola len predvolebna retorika, staci si pripomenut ako brutalne pretlacali predaj emisii ze temer podrazili nohy aj Ficovi. Takze program a idealy su jedna vec a prax druha. To nespominam lobbisticke zdruzenia zalozene s priamym ucelom privatizovat, nabalit sa, ako napriklad ANO, alebo podivna strana SOP zalozena ktoviekym s cielom dosadit Schustera za prezidenta. No a kariera zlodejskej SDKU bola povodne odstartovana na Hviezdoslavovom namesti 4 s cielom odstavit Meciara, ziskat VSZ a zvratit vlastnu slovensku cestu. Kariera SDKU bola typicka nabalovanim dalsich a dalsich zaujemcov o privatizaciu hlavne zo zahranicia, takze nestastny komik Dzurinda sa v tom neskor uz prestal orientovat a zacal niektorym robit problemy, cim si podpilil konar na ktorom sedel a jeho sponzori ho opustili.
Obrodena SNS sa nevyhnutne musi prihlasit k odkazu narodoveckeho hnutia v casoch pred druhou svetovou vojnou, lebo to je naozaj cisty pramen. Otazkou je, ako si poradi s niektorymi neuralgickymi problemami, cize napriklad dvojaky mozny pohlad na vojnovy slovensky stat, na tradicne spory medzi katolikmi a luteranmi, ake pohlady budu na obdobie rokov 1948-1989, kedy vladla komunisticka strana a cechoslovakisti s ktorymi viedli zakopove vojny narodne orientovani komunisti typu Miroslava Valka a mnohi dalsi, kazdy v svojej sfere posobenia, vratane Antona Hrnku. Podla mojho nazoru treba vsetko narodne integrovat bezohladu na obdobie a ideologiu – co asi bude dost velkym problemom. V kazdom pripade drzim palce…
este jedna technicka poznmka:
vidim ze zmena profilu, celkom fajn, len by som privital keby opacny sled prispevkov, to znamena, ze posledne prispevky navrchu, aby nebolo treba pod kazdou temou surfovat az naspodok, ci nieco nie je noveho. dakujem…
Pán Hrnko, mýlite sa v niektorých veciach.
Tretia cesta je názov Ludwiga Erharda pre ekonomický model nadväzujúci na Tretiu ríšu dnes známy ako „Nemecký hospodársky zázrak“ alebo „Soziale Marktwirtschaft“. U nás po 1989 bol záujem o sociálne trhové hospodárstvo ale brutálne bol pretlačený voľný trh bez prívlastkov. Výsledok je známy. Tretiu cestu chcel ešte oživiť Rudolf Vasky so svojim politickým programom vo voľbách ale Fico mu ten názov sprosto a bezobsažne ukradol a – vyhral vo voľbách.
Režim, ktorý tu vládne nie je výsledok potácania sa naivných Slovákov ale cielený program Západu zameraný na
1. ekonomickú okupáciu Slovenska, zničenie hospodárstva, dostup lacnej kvalifikovanej pracovnej sily ako gastarbajtrov, odbytište nekvalitných potravín.
2. vytvorenie politického systému poslušného veľmociam – USA, Nemecku a boľševickej nikým nevolenej komisii v Bruseli. Za to dostáva domáca oligarchia právo tunelovať štát. Keďže je to vláda nadnárodných korporácií tak sa to volá korporátny fašizmus.
Na Slovensku nie je demokracia a už vôbec nie priama demokracia. Ani komunistická ľudová demokracia ani liberálna zastupiteľská demokracia nie sú demokracie podľa antickej definície. To Vám potvrdí každý politológ.Nie je demokracia keď volič neadresne zvolí nejakého poslanca a ten potom, voličom neodvolateľný, hlasuje podľa priania svojho sponzora, ktorý mu kúpil zvoliteľné miesto na kandidátke politickej strany do volieb.
A aký vplyv mal program SNS na vznik federácie v 1968 ?
Súhlasim, že ideologické politické strany s konzistentným systémom hodnôt sú základom
demokratických spoločnosti, ale treba sa aj konkrétne baviť o tom, ktoré sú tie „hodnoty“
a ako ich realizovať v praxi. Súčasna spoločnosť je presýtená zbytočnými informáciami,
ktoré sa na ľudí valia z rôznych strán. Ľuďom sa nechce rozmyšľať, chcú sa zabávať,
ako v poslednom článku v SNN napísal D. Machala, vyrastá nám tu „nová generácia
otrokov“. A tak tu ľahko ziskavajú hlasy podvodníci a šašovia ako Matovič, veď aj najnovší seriál TV Markíza „Horná Dolná“ má „fenomenálny úspech“ ako píšu na internete. V takomto prostredi sa naše „hodnotové“ strany rýchlo stavajú opozeranými,
nezaujimavými. Ako tak sa s tým darí bojovať Ficovi a teraz aj SNS s novým predsedom
Dankom, ale ten by si mal zlepšiť svoju rétoriku. Opakom je nudný Figeľ, bez emócií.
Slovo hodnota je veľmi problematické. Problematické je už z technického hľadiska (o tom, že to slovo vlastne nič presné neznamená, existujú celé knihy), ale problematickým zostáva aj na úrovni bežného jazyka. Skoro všetci by sa zhodli, čo sú to tie „základné“ hodnoty (nevraždiť, neškodiť iným pod.), ale ostatné je čisto vec vkusu a tradície. Pán Hrnko zrejme za politickú „hodnotu“ považuje len široko poňaté pojmy ako národ/nenárod, ľavica/pravica a viera/neviera, ale ľudia mávajú aj iné hodnoty. Strana typu Matovič má zo svojho pohľadu ako hodnotu primitivizmus; t.j. vystupovanie a myslenie ako kuchár alebo karatista alebo jednoduchý podnikateľ. Sulíkova strana má hodnoty: „sme za všetko to, čo sa dnes považuje na západe za moderné“ a „niekam sme to dotiahli ako podnikateľia (s odpadom), niekam to dotiahnem aj v politike (všetci sa pozerajte aký som úžasný)“ a „liberalizmus v štýle – sme proti „sovietskej“ EÚ“. Farage je nacionalista kombinovaný so Sulíkom, pričom v ekonomike zachádza do až extrémne primitívnej ekonomickej pravicovosti (v dnešnej dobe „vzdelanosti“ to je žiaľ veľmi rozšírený typ zmýšľania); ale aj to sú hodnoty (egoizmus, neochota platiť dane atď.), síce pomýlené, ale sú. A takto by sa dalo pokračovať. Strana, ktorá by nemala nejakú hodnotu v objektívnom zmysle, prakticky neexistuje. To, že pre mňa hodnoty nejakej strany nie sú hodnotami, neznamená, že to platí pre každého. Takže, keď už teda chceme písať o takých nejasných veciach ako hodnoty článok, tak by bolo vhodné upresniť, čo sa tým myslí alebo sa tomu výrazu úplne vyhnúť a nahradiť ho iným.
Ak sa človek chce vymotať z tohto dnešného „pojmo-dojmového“ marazmu, tak sa musí odvolať na dačo, čo sa dá nazvať Vyšším princípom (už som ho tu minule načrtol) !!!
Z hľadiska Vyššieho princípu ( = produktu UVEDOMENÉHO vzdelania a duševného rozhľadu) je
DEMOkracia = ĽUDOvláda !!!
ĽUD tvorí VÄČŠINU národa !!!
ĽUD PRODUKUJE drvivú väčšinu materiálnych hodnôt – doluje suroviny, dopestováva krmivo a stravu, stavia a vyrába, a tiež aj úmerne spotrebováva – v minulosti v rámci svojho rodu, obce, dnes vďaka „výmyselníkom“, ktorí si chceli prilepšiť vďaka svojim vynálezom „na uľahčenie práce“, už len menšia časť ľudu stíha uživiť ostatných z ľudu, ktorí sa snažia poskytovať „hrdlačiacej“ časti ľudu služby. A žiaľ „nie celkom dobrovoľne“ „stíha kŕmiť“ nenásytných „pohrobkov“ pôvodných „darobných svalovcov poskytujúcich mu ochranu“ pred cudzími „darobnými svalovcami“, ktorým nestačilo „výpalné“ od svojich rodných a strašne radi sa pchali do role pánov urodzených v krajoch „zasľúbených im ich krvavými bohmi“. Časom sa podaktorí „šikovníci“, čo „sa chytili rozumu“ a cez „know-how““od tohto tu lacno kúpim, a tam tomu to zas draho predám“, predrali „dierou na trhu“ k neskutočnému vlastneniu „tovarových ekvivalentov“, ktoré im umožňujú robiť si z ľudom a „pohrobkami“, čo sa im len zachce“ §§§
„Vďaka“ tým nenásytným, hlavne „pôvodne kupcom“, to dnes vypadá s „demokraciou“ tak, ako to môžme okolo seba vidieť.
Dnešná tzv. zastupiteľská demokracia je „paródia“ na skutočnú demokraciu,
pretože
„ZASTUPITELIA“(poslanci) dnes V DRVIVEJ VÄČŠINE ZASTUPUJÚ SVOJE VLASTNÉ „ELEMENTÁRNE“ ZÁUJMY KOREŠPONDUJÚCE S „ELEMENTÁRNYMI“ ZÁUJMAMI ICH „SPONZOROV“ = chcú byť materiálne bohatí, aby sa vymanili z „hrdlačenia“ na iných a mohli sa „priblížiť“ k „pánom urodzeným“, t. j. k tým, ktorí sa skrátka „vedeli dobre narodiť“.
Tí s pomedzi všetkých tých snažiacich sa vymaniť z hrdlačenia a stať sa bohatými „pánmi urodzenými“, ktorým osud nadelil „len veľkú hubu“, sa už pár storočí grupujú do tzv. politických strán, aby sa mohli „za predvolebný guľáš“ stať „zastupiteľmi“, nie však záujmov voličov z radov „hrdlačiacich“ a „slúžiacich“ členov väčšiny národa, ale svojich „sponzoro-korešpondujúcich““elementárnych“ záujmov §§§
Historická vsuvka: Bol to zázrak, že sa Ľudevít Štúr stal poslancom Uhorského snemu, ale aj tak „antizázrak“ v podobe Ľudevíta Košúta (pôvodom z Košútov pri Turčianskom sv. Martine) bol „vtedajšiemu fungovaniu sveta“ asi „bohumilejší“. 🙁
Dnes biedu politických strán vidieť aj v ich veľkom množstve „alias“ vo veľkom množstve „kohútích smetísk“, ktoré sa podobajú ako „smetisko smetisku“.
TAKŽE, POLITICKÉ STRANY SA SPROFANOVALI – vlastne tu ani nebolo čo sprofanovať, lebo vždy tu išlo o „panské huncútstvo“ §§§
Internet umožnil ďaleko lepšiu informovanosť = svet sa „znova stal dedinou, kde každý o každom vie všetko“, preto nastáva čas, keď „veľkohubí“ strácajú svojich „ovčanov“.
Žiaľ aj SNS kvôli svojej pravicovosti (= „korektnosti“ k „starému usporiadaniu sveta“) a kresťanskosti (= násilim nám nanútenej novej viere – VIĎ: Zakon sudnyj ľudem) má len malú šancu „na prežitie“ – skrátka tá „nálepka“ „národná“ to dnes „nespasí“.
„V tejto spleti občan stráca prehľad o politickej scéne a či už z trucu alebo z nedostatku uvedomenia si svojej vlastnej zodpovednosti za budúcnosť národa a štátu volí oných komediantov, spomenutých na začiatku.“
Občan stráca prehľad v prvom rade preto, lebo vo svojej funkcii fatálne zlyhávajú médiá, žurnalisti. Keď vládnu politické sily spriaznené s ideológiou väčšiny médií na Slovensku, nastáva obdobie akéhosi posvätného „okiadzania“ (krásnym príkladom je súčasný prezident, u ktorého čakám už len nato, kedy nás pravicové denníky začnú poctivo informovať o tom, že si prvý krát ako prezident vymenil ponožky, prvýkrát ako prezident umyl zuby či prvýkrát ako prezident použil bidet). Úplný opak nastáva, keď sa vládnou silou stáva ideologicky iná sila, ako v prípade Smeru. To sa zrazu roztrhne vrece s poplašnými správami (ekonomická katastrofa, deficit, grécka cesta atď.) a keď sa tieto nepotvrdia, tak sa pristúpi ku klasike: keď nie sú veľké kauzy, treba urobiť veľkými tie malé. A tak sa celé týždne riešia v médiách „bežné nehospodárnosti“ vo výške tisícov eur (čím sa nikto v zahraničí ani len nezaoberá), riešia sa donekonečna ťažko výpovedné rebríčky hodnotenia korupcie, konkurencieschopnosti a podobných bláznovstiev, o ktorých každý trochu informovanejší vie, že sú to subjektívne záležitosti a že sa na nich podpisuje výrazne to, kto je zhotovovateľom takéhoto rebríčka, apod. Výsledkom je, že pri vládnutí pravicových garnitúr, keď sa ľuďom reálne život zhoršuje, mediálne sú uisťovaní o tom, ako je všetko v najlepšom poriadku a naopak, keď sa pri vládnutí ľavicovej garnitúry ľuďom život zlepšuje, tak sú mediálne uisťovaní o tom, že horšie na Slovensku ešte nebolo! Toto a nič iné je základnou príčinou zmätenosti ľudí. Navrávať si čokoľvek iné, je strácaním času.
Náš pán podomový obchodník (nazývaný aj „prezident“) zaujal žiaduce stanovisko k NATO, Kosovu atď. Za odmenu z neho (aj prostredníctvom médií) urobia ešte väčšieho Boha než z neho bezdôvodne robili pred voľbami. A niet krajiny v Európe, kde by médiá neboli v tomto smere lepšie pod kontrolou než na Slovensku. Mimochodom, zrkadlová situácia nastala v Nemecku: Tam odvolali Wulffa, pretože sa opovážil vyjadriť proti (nazvime to pracovne slušne:) globalizácii, za nejaké „nehospodárnosti“ v oblasti zaplatenia večere vo výške pár sto eur. Síce sa neskôr ukázalo, že to nebola pravda, ale už tam je ten správny prezident – bojovník. Tu sa figúrky vo vedeniach štátov menia a robia revolúcie na pokyn istých nemenovaných kruhov na bežiacom páse ako v počítačovej hre a obyvateľstvo ďalej spí, ako keby sa vôbec nič nedialo. Neviem, či za posledných 1000 rokov bola demokracia a ľudské práva reálne v horšom stave než dnes.
Pomocník,
samozrejme, pojem „hodnotový“ môžeme vykladať aj tým spôsobom, ako ste sa do toho pustili vy. Ale v princípe „hodnotová strana“ sa líši od populistickej strany tým, že je vo svojom konaní predvídateľná. Drží sa určitých princípov a podľa nich formuje svoje postoje i svoje konanie. Nerozhoduje sa pri prijímaní rozhodnutia v dôležitých veciach ad hoc, takže v podobných veciach zväčša koná podobne, nie vždy ináč. Keď sa rozhodne ináč, snaží sa to vysvetliť prečo. Ale to je len zhruba povedané. V skutočnosti je to komplikovanejšie, nie je to vždy ako všetko ľudské konanie jednofarebné.
Tučko,
tlač je úplne iný fenomén a jej podiel na tom, ako to na Slovensku vypadá je neporovnateľne väčší ako podiel všetkých slovenských politikov od Bútoru až po Kisku (samozrejme s medzistupňami ako Čarnogurský, Mečiar, Moravčík, Dzurinda, pani Fernet atď.). Práve slovenská tlač je hlavnou prekážkou pri vytváraní novej morálky pre súčasnosť. Svojou žumpovou morálkou zabezpečila, že nič pozitívneho z veľkých vecí pri prebudovávaní spoločnosti sa nepodarilo dotiahnuť. Bez zmeny pozície médií sa ani nič nepodarí. Je to smutné, ale je to tak!
preco je Fico politik a nie iba radova politicka figurka akych su u nas desiatky?
okrem ineho aj preto, lebo na politickej scene hlada spojencov a nie nepriatelov. mozno si vsimnut, ze zautoci na niekoho az potom, ked druha strana zautoci na neho. Robert Fico to ma v sebe celkom intuitivne. existuje rozsiahla vedecka studia zaoberajuca sa problematikou hry za ucasti viacerych hracov, konkretne aka strategia je optimalna. ak sa nemylim, Joh Nash zatieto objavy dostal Nobelovu cenu, nasledne bola tato strategia rozpracovana a siroko uplatnovana vo financnej a ekonomickej politike velkych firiem. byvala Slovenska narodna strana mala pravdaze program, ktory si viac menej osvojila v ramci tradicie, ku ktorej sa hlasila, ale zlyhavala na to, ze jej chybali politici formatu Roberta Fica. vacsinou to boli jednoduchi prvoplanovi hraci s narodnostnou retorikou, ktorych skutky vsak smerovali niekedy celkom opacnym smerom, hlavne ked sa povadili alebo si vypili. je znamy vyrok Vladimira Meciara, ze narodny program SNS konci pred branou Slovenskej poistovne. obrodena SNS by sa mala vyvarovat takychto chyb, mala by sa vyvarovat utokov na svojich potencialnych spojencov, menovite na stranu SMER. mozno takto ziskaju zopar prebehlikov, ale diskvalifikuju samych seba ako stranu s narodnym programom. cize do programu by mali zaradit ako jeden z prvych bodov, ze daju pokoj svojim potencialnym spojencom, nebudu sa o nich obtierat…
svojho casu som pomahal pred volbami pre stranu HZDS roznasat a lepit plagaty a mali sme velky problem prave so stranou SNS (neskorsimi koalicnymi spojencami), ktorych aktivisti nam tie plagaty prelepovali svojimi, hoci mali dost miesta nalepit si ich niekde inde. robilo to potom zbytocne zlu krv…
Aby tu zas neboli písané nezmysly: Nie je to žiadna „rozsiahla vedecká štúdia“, ale jeden zo základných (už dávno dosť triviálnych) odborov (najmä) ekonómie. Ide o čistú jednoduchú matematiku (logiku), s psychológiou to nemá nič spoločné. Teoreticky sa to dá použiť na úplne hocičo, ale vy ste to uviedli v kontexte, ktorý je podľa mňa značne od veci.
napisat o Teorii hier, ze je to jednoducha matematika, je dost trufale, cize netrivialne, neverim ze na Slovensku existuje matematik alebo ekonom, ktory by si dovolil nieco take povedat…
strucny nacrt
Koncept Nashovej rovnováhy sa používa na analýzu výsledku strategickej interakcie niekoľkých hráčov. Inými slovami, je to spôsob, ako predpovedať, čo sa stane, keď niekoľko osôb alebo inštitúcií robí rozhodnutie v rovnakom čase, a ak rozhodnutie každého z nich závisí od rozhodnutí iných. Jednoduché vysvetlenie myšlienky Johna Nasha je, že nemôžeme predvídať výsledok výberu viacerých hráčov, ak budeme ich rozhodnutia analyzovať v izolácii. Naopak, musíme sa pýtať, čo by urobil každý hráč, berúc do úvahy vytváranie rozhodnutí ostatných…
No tak ešte pridajte, aby bolo vidno, ako nemáte poňatia, o čom píšete…To snáď nie je pravda.
tak schvalne, pan odbornik, ci pomocnik, co Vam brani v tom, aby ste na sutaz politickych stran, pripadne programov, pozerali z hladiska Teorie hier?
takze odpoved asi nebude, aspon jednu dobru spravu – letisko v Donecku prevzali opolcenci, prebiehaju zacistovacie prace, kyborgovia dokyborgovali
Pridám aj ja jeden celkom zaujímavý odkaz:
chelemendik.sk/Exkluzivni_svedectvi_Jak_funguji_americke_vyzvedne_sluzby_v_Cesk_83452758.html
…k debate nedávno o tom, čo sa figúrky sa nám to vyjadruje v našich médiách.
Yoss, s vašim hodnotením Fica a Smeru súhlasím, ale nemyslím si že SNS nemá kritizovať Smer ako možného spojenca, lebo ak je niečo nie dobre, resp. zle v našej
spoločnosti, treba to pomenovať a pokusiť sa to seriozne riešiť. Lebo aj Smer sa akoby
uspokojil s dosiahnutym stavom a pritom mnohé problémy, najmä napr. domôcť sa
spravodlivosti, alebo fungovanie štátnych inštitúcií, sociálna starostlivosť -stagnujú.
Niekedy mi to už pripomína socializmus, keď sa tiež každy vyhováral „že sa to nedá“
a zvaľoval vinu na iných.
pan Lukac,
mozno som sa zle vyjadril, kritika pravdaze ano – ale nie cez media! mozno sa pamatate na obdobie 2006-2010 kedy v nasich zapredaneckych mediach prebiehala kampan proti vlade a koalicii Smeru, SNS a HZDS. bola to naozaj nepekna hra, lebo opozicia mala v mediach temer neobmedzeny priestor a koalicia sa dostavala k slovu len sem tam. typicke bolo, ze ich pustili k slovu hlavne vtedy, ked si vybavovali medzi sebou nejake rozpory, co vytvaralo medzi beznymi ludmi dojem, ze sa hadaju a tak volici volili vo volbach 2010 ako volili a v rokoch 2010-2012 sme mali sme na krku Radicovej praviciarsky zlepenec a vaznu hrozbu, ze budu pokracovat v privatizacnej rabovacke…