Lupus et Capella

Raz, keď som tak študoval v archíve staré spisy, som zrazu narazil na knižku, ohryzenú myšami. Vrstva prachu na nej svedčila, že už dávno ju nikto nemal v rukách a možno tam ležala nepovšimnutá odvtedy, čo ju tam niekto položil. No, teda nepovšimnutá?! Myši si ju určite všímali, ale ich záujem bol úplne iný ako môj. Ale keď som sa už raz k nej dostal, pozriem sa – hovorím si – čo je v nej napísané. Oprášim ju, otvorím pozostatky starej koženej väzby a miesto názvu knižky, jej autora a vydavateľa zbadám hneď prvú stranu a na nej kapitálou napísané LUPUS ET CAPELLA. Ááá… pomyslím si, stará známa Ezopova bájka o vlkovi a kozliatku. Už by som ju skoro vrátil späť na policu, keby vo mne neskrsla túžba popasovať sa so starou latinčinou, s ktorou som sa naposledy stretol ešte na vysokej škole. Zahĺbil som sa do čítania a po prelúskaní prvých viet som zostal zarazený. Veď to vôbec nebol ten príbeh, ktorý sme sa učili či už na hodinách literatúry alebo pri cvičení latinčiny. Hovoril o niečom celkom inom, a preto mi napadlo, že tento príbeh by som mal prerozprávať aj ostatným. Nemal by zostať zabudnutý a čakať na čas, kým aj poslednú stránku onej starej knižky nezožerú myši a naveky zostane nepoznaný. Nuž zahĺbme sa do príbehu: Continue reading