Politické strany a voľby roku 1990

Dňa 5. novembra 2014 som sa zúčastnil konferencie, ktorú poriadal Ústav pamäti národa v budove starej národnej rady v Bratislave. Na konferencii som predniesol príspevok, ktorý ponúkam čitateľom môjho blogu.

Česko-Slovensko (podľa Ústavy z roku 1960 Československá socialistická republika) malo svoj stranícko-politický systém vytvorený v prechodnom období rokov 1945 – 1948. V zmysle Košického vládneho programu z apríla 1945 sa politickí predstavitelia obnoveného štátu inštalovaní víťaziacou Červenou armádou dohodli, že nepripustia voľnú súťaž politických síl, ale povolia len tie strany, ktoré budú súčasťou tzv. Národného frontu Čechov a Slovákov. V realite to znamenalo, že z politického zápasu bola vylúčená politická pravica a povolené boli len ľavicové a čiastočne stredové strany. Rovnako Košický vládny program nepripúšťal celoštátne strany. V českých krajinách boli povolené štyri strany, všetky s názvom „československá“ – Komunistická strana Československa (KSČ), Československá strana lidová (ČSSL), Československá strana národnosocialistická (ČSNS) a Československá strana sociálnodemokratická (ČSSD). Na Slovensku boli spočiatku povolené len dve strany Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Neskôr si českí sociálni demokrati vynútili založenie Strany práce a komunisti sa pokúsili oslabiť Demokratickú stranu založením vraj strany pre slovenských katolíkov v podobe Slovenskej strany slobody.

Komunistický prevrat znamenal definitívny koniec aj obmedzenej politickej súťaže medzi politickými stranami. Systém národného frontu sa stal nástrojom totalitnej diktatúry KSČ, ktorá jeho zložkám vymedzila presnú funkciu. Oficiálne sa to nazývalo vedúca úloha KSČ, spočiatku uplatňovaná via facti, od roku 1960 sankcionovaná aj ústavne v podobe čl. 4 vtedajšej Ústavy. Sociálna demokracia bola definitívne pohltená komunistami, Komunistická strana Slovenska stratila svoju organizačnú samostatnosť a stala sa územnou organizáciou jednotnej Komunistickej strany Československa (KSČ). V prípade ostatných politických strán však nastala paradoxná situácia. Komunisti prakticky zlikvidovali nekomunistické politické strany na Slovensku. Síce ich formálne ponechali, Demokratickej strane však vnútili nový názov – Strana slovenskej obrody. Zároveň im prakticky zlikvidovali členstvo a aj tých pár limitovaných členov nekomunistických strán vtiahli do osídel Štátnej bezpečnosti, takže pri zmene režimu roku 1989 boli tieto strany a ich členovia prakticky nepoužiteľní ako nekomunistická alternatíva na Slovensku. Naopak, v českých krajinách ako ČSSL, tak ak ČSNS zostali masovými stranami s bohatou politickou skúsenosťou ich členov na všetkých úrovniach politickej správy. Po roku 1989 sa členstvo týchto strán stalo významnou zložkou novovznikajúcich politických elít s politickou skúsenosťou, ktoré sa vystatovali svojou údajnou nekomunistickou minulosťou. Na Slovensku tak boli ľudia s politickou skúsenosťou a nezaťažení spoluprácou s ŠtB výlučne bývalí členovia KSS. Človek sa nemôže zbaviť myšlienky – hoci nikto tento fenomén doteraz vedecky neskúmal – že české politické elity si podobne ako mnohokrát v minulosti držali svoje druhé „želiezka v ohni“ pre prípad politickej zmeny, ale na Slovensku nič podobné nepripustili. A je pravdou, že slovenským politickým stranám po roku 1989 bolo vyčítané, že takmer vo všetkých sú bývalí členovia KSS, ale českým stranám nikto nevyčítal výraznú aktivitu príslušníkov bývalých strán Národného frontu, hoci z obsahovej stránky boli úplne totožní s členmi komunistickej strany.

Programová zmena politického systému na Slovensku začala až na verejnom zhromaždení Verejnosti proti násiliu v Bratislave 22. novembra 1989, na ktorom bolo zverejnené Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov. Program bol zosumarizovaný do dvanástich bodov ako program pre Slovensko. Budúcu pluralitu politického systému požadoval už prvý bod vyhlásenia: „Žiadame slobodnými voľbami vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti“. Táto požiadavka bola rozvinutá 26. novembra 1989 na zhromaždeniach v Prahe i v Bratislave, keď sa ultimatívne žiadalo zrušenie čl. 4 Ústavy o vedúcej úlohe KSČ a uskutočnenie skutočných slobodných volieb. Na jej podporu bol vyhlásený na druhý deň generálny štrajk na celom území štátu. Úspešný priebeh štrajku presvedčil aj tých najzarytejších režimistov, že stratili kontrolu nad krajinou a treba vyjsť v ústrety požiadavkám obyvateľov. Už 29. novembra 1989 zrušilo Federálne zhromaždenie ČSSR článok 4 ústavy a tým sa otvorila cesta k budovaniu novej stranícko-politickej štruktúry v štáte, ktorá mala zabezpečiť pluralitný politický systém založený na voľnej súťaži politických strán. Od decembra 1989 začali postupne vznikať zárodky nových politických strán, z ktorých niektoré aj neskôr uspeli v júnových voľbách roku 1990. V mojom ďalšom príspevku sa budem venovať len tým, ktoré uspeli vo voľbách roku 1990. Samozrejme, o politické prežitie sa začali usilovať aj bývalé strany Národného frontu.

Najdôležitejšou stranou Národného frontu na Slovensku bola  KSS. Po 17. novembri 1989 opustilo jej rady rozhodujúce množstvo členov, ktorí v nej boli z konjunkturálnych, pracovných a množstva iných dôvodov, ale neboli stotožnení s jej ideológiou. Ale už začiatkom decembra začala strana naberať nový dych. Do čelných funkcií sa v nej dostali mladí funkcionári a intelektuáli na čele s P. Weissom, ktorí sa ju pokúsili pretransformovať na modernú ľavicovú stranu sociálnodemokratického typu. V rovnakom čase sa začal aj proces uvoľňovania organizačných väzieb KSS na celoštátnu, v svojej podstate českú KSČ. Minimálne do volieb roku 1990 značnú časť slovenských voličov presvedčili, hoci treba počítať aj s tým, že stále za touto stranou stálo množstvo bývalých straníckych funkcionárov, ale aj nepoučiteľných ľavicových radikálov. To sa však prejavilo až na neskorších osudoch tejto strany.

O transformáciu sa pokúsili aj zostávajúce dve strany Národného frontu na Slovensku. Ako som už povedal vyššie, stranícki funkcionári týchto strán boli všetko iné, len nie ľudia vhodní do politického života v nových demokratických pomeroch. Strana slovenskej obrody sa pokúsila nadviazať na tradíciu Demokratickej strany z obdobia rokov 1945 – 1947. Už 10. decembra 1989 sa premenovala na Demokratickú stranu, ale jej skorumpovaní funkcionári zabudli, že úspech strany roku 1946 bol podmienený vyradením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany z politického zápasu a že nič zo sľubov, ktoré vtedy dala voličskej základni HSĽS, strana nesplnila a sklamala aj v ostatných oblastiach. Získanie niektorých vplyvných osobností do svojich radov (napr. H. Zelinovú, alebo formálne prihlásenie sa niekdajšieho člena Demokratickej strany M. Kvetka k strane) síce ju úplne nemarginalizovalo, ale jej perspektívy sa ukázali z dlhodobejšieho hľadiska  spornými. Strana slobody sa pokúšala zachrániť svoje postavenie vsadením na národovectvo a upla sa na rozbehnutú Slovenskú národnú stranu, od ktorej sa však začiatkom apríla 1989, tesne pred uzávierkou podávania volebných listín veľmi ostro dištancovala, označiac ju za nacionalistickú. Tým vlastne spáchala obrazne povedané politickú samovraždu a po voľbách definitívne zanikla.

Pre budúcnosť Slovenska boli najdôležitejšie politické sily, ktoré zrodil november 1989. Zrušenie čl. 4 Ústavy znamenalo aj definitívny koniec systému Národného frontu a otvorila sa cesta na voľnú súťaž politických síl. Z hľadiska predchádzajúceho vývinu slovenskej spoločnosti bolo možno očakávať, že sa na Slovensku sformujú politické strany reprezentujúce tri hlavné spoločenské prúdy a jeden módny prúd, prejavujúce sa už pred rokom 1989. Hádam najväčšie perspektívy malo v slovenskej spoločnosti zoskupenie vyrastajúce z katolíckeho disentu a nadväzujúce na dlhú kresťansko-socialistickú tradíciu (na ľudovú stranu) v slovenskej politike. V období na prelome rokov 1989 – 1990 deklarovalo pozitívny vzťah k takejto politickej orientácii vyše 60 % slovenského elektorátu. Pre mnohých Slovákov z nepochopiteľných dôvodov však budúci vodcovia politickej strany hlásiacej sa ku kresťanským koreňom slovenskej spoločnosti zvolili nie kresťansko-socialistickú, ale kresťanskodemokratickú orientáciu, teda výrazne pravicovejšiu podobu politiky na Slovensku, kde chýbali tradičné konzervatívne veľkopodnikateľské štruktúry. Okrem toho sa výrazne dištancovali od toho, čo bolo pre strany ľudového typu príznačné – národovectva. Preto už prvý snem Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) 17. februára 1990 v Nitre bol výrazným sklamaním aj pre značnú časť bývalých kresťanských aktivistov doma i v zahraničí. O tohto snemu začal postupný, ale trvalý ústup KDH z popredných priečok popularity slovenských politických strán.

Druhým výrazným prúdom, ktorý sa v slovenskom spoločenskom živote prejavoval minimálne už od roku 1985, bol slovenský nacionalizmus (národovectvo). Na rozdiel od kresťanských disidentov tento prúd pôsobil v rámci vtedajšieho establišmentu, hoci v rozpore s jeho oficiálnou líniou. Svojím spôsobom bol plodom nedoriešenia otázky postavenia Slovenska v spoločnom štáte a nový náboj mu dodala perestrojka v Sovietskom zväze, počas ktorej sa v plnej nahote odhalili aj skutočné vzťahy medzi národmi a národnosťami v mnohonárodnom federatívnom sovietskom štáte. Na jednej strane perestrojka podnietila mnohých slovensky národne cítiacich ľudí, aby požadovali dotiahnutie princípov rovnoprávnosti v normalizáciou pokrivenej federácii a definitívne ústavné zakotvenie princípu rovný s rovným aj do ústav, sľubovaných ústavným zákonom č. 143/1968 Zb. Na druhej strane vystrašila centralistov, uvedomujúcich si, že v predchádzajúcom otáľaní s prijatím Ústavy, ktorá by nahradila ústavu z roku 1960, premeškali čas na úplne odstránenie štátoprávneho postavenia Slovenska ako jedného zo subjektov federácie. Rozhorel sa zápas za prijatie tzv. trojjedinej ústavy, ktorej cieľom bolo obnovenie unitarizmu a centralizmu. Zápas za opätovnú centralizáciu štátu viditeľne viedol najmä M. Čalfa, podpredseda federálnej vlády, avšak revolúcia prišla skôr, ako sa podarilo štát opäť centralizovať do dôsledkov. Mnohí aktivisti, ktorí oponovali obnovenému tlaku na centralizáciu a unitarizáciu  štátu boli medzi zakladateľmi Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá sa etablovala 7. marca 1990, ale prvý snem mala až 19. mája 1990. Treba ešte poznamenať, že po nitrianskom sneme KDH mnohí nespokojenci s politikou J. Čarnogurského zakotvili práve v SNS a predstavovali podstatnú časť jej členstva.

Tretím viditeľným prúdom, ktorý sa prejavoval už pred rokom 1990, boli vylúčení vysokí členovia KSČ v dôsledku previerok začiatkom 70. rokov minulého storočia. Ich nespochybniteľným vodcom bol A. Dubček a navonok vystupovali pod označením Obroda. Toto hnutie bolo výrazne ľavicovo, sociálnodemokraticky orientované, bolo celoštátne, ale mnohí jeho členovia, najmä na Slovensku, požadovali aj návrat k pôvodnému duchu federalizácie z roku 1968. Ich pokus etablovať sa ako samostatná politická sila sa nerealizoval a na Slovensku sa zaradili do širokospektrálneho hnutia Verejnosť proti násiliu, neskôr s výnimkou A. Dubčeka spojili svoje osudu s V. Mečiarom, ale to je už za rámec môjho príspevku.

Módny prúd, ktorý našiel určité uplatnenie v slovenskom politickom živote, boli stúpenci rôznych environmentalistických organizácií, politicky označovaní za zelených. Formálne bola strana zelených založená ako celoštátna 9. decembra 1989, jej slovenská časť mala ustanovujúci snem vo februári 1990. Zelená politika na Slovensku ovplyvňovala vždy len malú skupinu voličov a strana sa dostala do parlamentu len vďaka benevolencii slovenského volebného zákona.

Výrazným fenoménom ovplyvňujúcim slovenskú politickú scénu v prvých rokoch po revolúcii bolo hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Jeho základy boli položené hneď po udalostiach 17. novembra 1989 v Prahe a verejne predstúpilo pred občanov Slovenska 22. novembra 1989. Spočiatku žiadalo dialóg s mocou, ale postupne sa transformovalo na novú politickú silu. Prvú krízu dôvery v slovenskej spoločnosti zažilo už v decembri 1989, keď sa na pokyn z Prahy vehementne postavilo proti možnosti, že novým prezidentom republiky by sa mal stať A. Dubček. Z hľadiska politickej logiky bolo politické hnutie Verejnosť proti násiliu azda najkomplikovanejším politickým zoskupením, ktoré sa vo voľbách roku 1990 zúčastnilo. Už pri zakladaní sa ukázali určité problémy, lebo organizácie na východnom Slovensku sa len s neochotou podriaďovali Bratislave a kooperovali s Prahou. Vodcovia VPN si skoro uvedomili, že disidentské kruhy mimo katolíckeho disentu sú v slovenskej spoločnosti fakticky bez vplyvu, najmä po tom, ako sa obrátili chrbtom k A. Dubčekovi ako potenciálnom prezidentovi. Preto od začiatku roka 1990 začali svoju sociálnu bázu rozširovať o nové zoskupenia. Do svojich radov postupne začlenili stúpencov A. Dubčeka (obrodárov), odskočivších vysokých komunistov ako M. Čalfu a M. Čiča, silných národovcov ako A. M. Húsku, R. Hofbauera, ale aj horúcich čechoslovakistov ako M. Strýko a jeho stúpenci z východného Slovenska. V ich radoch bolo aj veľa ďalších zoskupení, ktoré neveštili z hľadiska budúcnosti politického zoskupenia nič pozitívneho.

Po zákaze národnostných strán na konci druhej svetovej vojny nový poriadok umožnil aj organizovanie politických strán na národnostnom základe. Ako prvé takéto zoskupenie vznikla už 17. novembra 1989 v Komárne nezávislá maďarská iniciatíva. Okrem toho v roku 1990 vznikli hnutie Együttélés-Spolužitie-Wspólnota-Soužití, ktoré sa síce slovne hlásilo k spolužitiu, ale v jeho radoch sa uplatnili najmä maďarsko-nacionalistické tendencie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie ako strana hlásiaca sa ku kresťanskodemokratickým hodnotám. V skutočnosti sa aj toto hnutie skôr ako k deklarovaným hodnotám obracalo k nacionalistickým témam a do volieb išlo v koalícii so Spolužitím. Maďarská nezávislá iniciatíva išla ako samostatný subjekt do volieb na kandidátskej listine VPN.

Parlamentné voľby na Slovensku roku 1990 sa konali na základe dvoch zákonov do troch snemovní. Voľby do Federálneho zhromaždenia sa konali na základe zákona č. 47/1990 Zb. z 27. februára 1990 a voľby do Slovenskej národnej rady sa konali na základe zákona SNR č. 80/1990 Zb. zo 16. marca 1990. Filozofia oboch zákonov bola totožná. Zrušili sa voľby z jednomandátových volebných obvodov a a zaviedol sa systém pomerného hlasovania. Volilo sa vo volebných krajoch totožných s vtedajším územnosprávnym členením a mandáty sa prideľovali na základe mandátového čísla v dvoch skrutíniách. Kým Federálne zhromaždenie prijalo princíp získania mandátov pre strany, ktoré získali aspoň 5%, SNR znížila kvórum na 3%. Zdôvodňovalo sa to najmä tým, že na Slovensku stranícky systém ešte len vzniká a preto treba umožniť účasť v parlamente viacerým stranám. Osobne sa nazdávam, že autorom zníženia percentuálneho kvóra na vstup do SNR išlo predovšetkým o čo možno najväčšie rozdrobenie slovenskej politickej scény.

Pri zamyslení sa nad tým, čo rozhodujúcou mierou ovplyvnilo výsledky volieb na Slovensku, ktoré boli vypísané na 8. a 9. júna 1990, treba spomenúť niekoľko faktorov. Najmenej vplyvným boli určite volebné programy. V princípe sa príliš od seba ani nelíšili, lebo sa ani nemohli. Každému bolo jasné, že sociálnoekonomický systém je treba transformovať, že niet inej cesty. Nemohlo sa to neodraziť v programoch jednotlivých strán. Azda ich slogany mali väčší agitačný vplyv ako stranícke programové ciele. Určite veľký vplyv mali osobnosti, ktoré jednotlivé strany ponúkali. Výrazne sa to prejavilo najmä pri volebných ziskoch VPN. Dôležitú rolu zohrávala aj viera, že novozvolený parlament zmení život ľudí k lepšiemu a to veľmi rýchlo. Boli však udalosti, ktorých vplyv na výsledok volieb bol signifikantný.

Predovšetkým to bola nerozmyslená konverzie slovenského zbrojného priemyslu, ktorá sa vo svojich dôsledkoch ukázala ako jeho likvidácia. Konverzia výrazne poškodila najmä favorita volieb KDH, pretože jeho predseda i ďalší čelní predstavitelia sa ju snažili obhajovať. Na druhej strane pomohla pri volebných ziskoch SNS, ktorá bola jej najrozhodnejším kritikom. SNS pomohli aj aktivity prezidenta V. Havla, ktorý sa pustil bez konzultácie s odbornou verejnosťou do zmien Ústavy ohľadne názvu štátu a štátnych symbolov. Táto aktivita, najmä spôsob, akým sa jej zmocnil federálny parlament, priamo vyvolala prvý otvorený slovensko-český konflikt, známy pod názvom „pomlčková“ vojna, hoci o žiadnu pomlčku nešlo. Keďže všetky aktivity súvisiace s protestom proti nezmyselnému rozhodnutiu Federálneho zhromaždenia z 29. marca 1990 o rozdielnom názve štátu pre Česko a Svet a pre Slovensko organizovala práva SNS, výrazne to prospelo práve tejto strane. Dokonca niektorí politici ako napr. F. Gál a pravdepodobne aj J. Budaj z VPN na svoj postoj v čase „pomlčkovej“ vojny doplatili svojou kariérou. Išlo najmä o ich komentovanie demonštrácie v Bratislave, na ktorej sa po prvýkrát skandovali heslá „Samostatné Slovensko“. Negatívny vplyv na voľby malo aj postupné narastanie napätia na národnostne zmiešaných územiach, z čoho ťažili najmä národnostné strany. Do volieb tesne pred ich konaním negatívne zasiahol aj prezident ČSFR V. Havel, ktorý svojou „spanilou“ jazdou po Slovensku 4. júna 1990 vyvolal značné vášne.

Výsledky volieb do Slovenskej národnej rady v dňoch 8. a 9. júna 1990 boli pre mnohých prekvapujúce. Všeobecne sa očakávalo, že najsilnejšou politickou silou bude Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Práve volebnou kampaňou, v ktorej vsadilo na dogmatické a dávno prežité prvky kresťanských politických ideológií a na strašenie Slovákov, si KDH značne poškodilo a získalo len 648 782 hlasov (19,21 % – 31 mandátov). Nečakaným víťazom sa stala Verejnosť proti násiliu (VPN)  s 991 285 hlasmi (29,35 % – 48). Tretím najsilnejším subjektom so 470 984 hlasmi a najsilnejšou politickou stranou sa stala Slovenská národná strana (13,94 % – 22). Do parlamentu sa dostali ešte KSS (450 855, 13,35 % – 22)), Spolužitie-MKDH (292 636, 8,66 % – 14), Strana zelených (117 871, 3,49 % – 6) a Demokratická strana (148 567, 4,40% – 7).83 Dve posledné strany však nedosiahli päťpercentnú hranicu a do slovenského snemu sa dostali len preto, lebo volebný zákon na Slovensku bol pre prvé voľby mäkší a stanovoval len trojpercentnú hranicu. Čo bolo však paradoxom volieb a svedčilo o len formujúcom sa politickom spektre, bola fluktuácia voličov pri voľbách do SNR a do jednotlivých snemovní Federálneho zhromaždenia. Rozdiely hlasov daných jednotlivým subjektom do rôznych snemovní boli nepredstaviteľné v stabilizovaných politických pomeroch.

Zverejnenie výsledkov volieb bolo poznamenané škandálom, ktorý súvisel s volebnou listinou VPN. Sotva sa zavreli volebné miestnosti v prvých slobodných voľbách po viac ako päťdesiatich rokoch prepukla aféra Budaj. Ale nebol to len on sám, lebo v zákonnej lehote odstúpilo z kandidátskej listiny VPN až 35 kandidátov, pravdepodobne v súvislosti s lustráciami. Najhoršie na tom bolo, že čelný predstaviteľ VPN F. Gál pripustil, že o týchto záležitostiach vedeli už pred voľbami, čím vlastne oznámil verejnosti, že ju zavádzali.

Nie správnym smerom sa vydali víťazi parlamentných volieb v ďalšom postupu pri zostavovaní orgánov parlamentu. Práve víťazná VPN v spolupráci s KDH a DS vylúčili z efektívnej účasti na práci v parlamente zástupcov 44% voličov. Práve prvý parlament na Slovensku zvolený v slobodných voľbách zaviedol prax, ktorá sa v niektorých oblastiach uplatňuje dodnes – víťaz berie všetko.

V dejinách národov, štátov, inštitúcií i v osudoch jednotlivcov sú určité ťažiskové body, od ktorých sa odvíja ich ďalší vývin a ktoré ich trvalo poznačujú. Ak sa v týchto ťažiskových bodoch položí dobrý fundament, dobrý precedens, aj ďalší vývin sa uberá pozitívnym smerom. Ak sa však založí nedobrý príklad, nastanú problémy. Týmto ťažiskovým bodom slovenského parlamentarizmu, v ktorom sa založili nedobré precedensy pre budúcnosť, bola ustanovujúca schôdza Slovenskej národnej rady 26. júna 1990. Nikto nezmyje z vtedajších čelných predstaviteľov novo formujúcej sa povolebnej koalície, ale najmä z prvého predsedu prvého slobodne zvoleného slovenského snemu F. Mikloška vinu za to, že organizovali a pripustili vylúčenie demokraticky zvolenej opozície z účasti na parlamentnej kontrole prostredníctvom proporčného zastúpenia v Predsedníctve SNR a v primeranom počte funkcií vo výboroch. Napriek tomu, že tak nekonali novozvolené Federálne zhromaždenie ani Česká národná rada, predstavitelia koaličných strán na Slovensku sa rozhodli nepripustiť efektívne zastúpenie predstaviteľov opozície v orgánoch parlamentu. Tým prispeli pre budúcnosť negatívnym vzorom, ktorý komplikoval a komplikuje slovenský politický život. Napriek všetkému však konanie slobodných parlamentných volieb v roku 1990 bolo významnou udalosťou na ceste od totalitného štátu k dnešnej demokratickej spoločnosti.

 

1 Response

  1. Avatar milan 4. februára 2016 / 4:32

    Dobrý blog.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *