František Víťazoslav Sasinek a jeho Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska

F. V. Sasinek písal svoje dielo v pohnutých rokoch provizória, keď sa rozhodovalo o ďalšom smerovaní dejinného vývinu Uhorska a v rámci neho i slovenského národa. Veľmi dobre si uvedomoval – čo si ani dnes nechce uvedomiť značná časť akademických slovenských dejepiscov – že skúmanie dejín národa nie je samoúčelným, že štúdium dejín má svoju spoločenskú funkčnosť a postoj k výkladu faktov nemôže byť zbavený národného uhlu pohľadu. Sám zdôrazňuje, „že mnohí synovia nie sú hrdí na svoje meno slovenské, toho príčinou je, že neznajú národa svojho ani jeho slávnej minulosti ani jeho práv. Kúkoľom, ktorý nepriateľ zasial do dejepisu našej role dedičnej, kŕmení neznajú slávnych činov otcov svojich a práva národa slovenského v drahej vlasti svojej uhorskej: čo div teda, že sa odvracajú od slovenského národa, straníckym dejepisom zaznaného, a priťahujú sa k cudziemu, prehnaným dejepisom na vrchol každej slávy vyvýšenému?“  Svoje dielo v opravenej a doplnenej podobe vydal ešte v Turčianskom Svätom Martine roku 1878. Rozbor spomenutého vydania som však aj vzhľadom na čas, ktorý som mal k dispozícii, už nezaradil do môjho príspevku. Uvedomujem si, že tým ochudobňujem moju črtu o porovnanie posunu názorov autora, ale zas na druhej strane aj pôvodné vydanie umožňuje náhľad na metódu a spôsob uvažovania o najstarších dejinách Slovákov a štátu, v ktorom žili v danej dobe.
Nevysloveným cieľom práce autora je poukázať na skutočnosť, že Maďari neboli pôvodnými obyvateľmi Uhorska, že územie kráľovstva má veľmi dlhú históriu politickú, kultúrnu, národopisnú a že kým niektoré preduhorské „národy“ zanikli, niektoré a predovšetkým Slováci stále žijú v svojich sídlach a teda majú rovnaký nárok na plný rozvoj v rámci Uhorského kráľovstva, ktoré pokladá za ich nespochybniteľnú vlasť. Preto veľmi podrobne popisuje politické a etnické pohyby v oblasti stredného Dunaja, kde sa v ranom stredoveku sformoval uhorský štát, popisuje postupnosť dejov podľa antických análov a zamýšľa sa nad etnicitou jednotlivých národov a kmeňov, ktoré boli v priestore zaznamenané v písomných prameňoch. Jeho postup pri hodnotení je pomerne opatrný, k rôznym tvrdeniam pristupuje so skepsou, ale v niektorých častiach svojej práce popúšťa aj uzdu fantázie a konštrukciám, ktoré skôr tkvejú v domnienkach ako v prameňoch. Samozrejme, odvoláva sa aj na niektoré pramene – napr. známe české „rukopisy“ – ktoré v danej dobe ešte neboli podrobené dôslednej vedeckej kritike. Z toho dôvodu aj niektoré závery a vývody, ktoré pokladal za hodnoverné, dnes pôsobia úsmevne.

Čo sa týka pramennej základne odvoláva sa najmä na práce P. J. Šafárika, F. Palackého, J. Praya, B. Dudíka, J. Severiniho, J. K. Engela, I. Fesslera, L. Szalaya a M. Horvátha, avšak rozsah  prác, na ktoré sa odvoláva, je pomerne rozsiahly. Pracuje s antickými autormi, stredovekými analistami i ďalšími autormi, ktorých práce používa s dostatočným kritickým nadhľadom. Vysoko hodnotí najmä P. J. Šafárika, ktorého často uvádza ako konečnú autoritu, ale aj pri ňom nestráca odstup. Čo sa týka popisovaných dejov, najmä politických dejov v dobe antiky, snaží sa zaznamenať všetky udalosti, ktoré uvádzajú antickí autori a kronikári, takže niekde nepozorný čitateľ môže stratiť prehľad.

Ohľadom periodizácie popisovaných dejov rozdeľuje Sasinek epochu, ktorou sa zaoberá na dve veľké obdobia: Dobu predslovanskú do roku 454 a Dobu slovanskú od roku 454 do roku 907 . Rok 454, v ktorom sa rozpadla hunská ríša na strednom Dunaji, si zvolil z dôvodov, že práve Atilova smrť a rozpad mocenskej štruktúry dovtedy kruto vládnucich Hunov nad stredoeurópskymi národmi umožnila aj Slovanom vymaniť sa s podriadenosti a nastúpiť samostatnú etapu svojho života v predmetnom priestore. Moderná slovenská veda v tejto otázke dáva prednosť skôr dátumu fiktívneho zániku Západorímskej ríše roku 476, keď germánsky náčelník Skírov Odoaker zosadil posledného rímskeho cisára Romula Augusta a sám sa ujal moci v Itálii. K takémuto datovaniu viedlo Sasinka aj presvedčenie, že Slovania boli pôvodní obyvatelia v priestore stredného Dunaja a že aj keď boli čiastočne vytlačení a čiastočne prekrytí novými prišelcami (Keltmi, Germánmi), vždy tu nejakí zostali pod cudzím panstvom a práve zánik hunskej moci im dal priestor na samostatné konanie.  Táto hypotéza, ktorá ináč z vecného pohľadu predlžuje „koncepciu“ 1000-ročnej neslobody a útlaku Slovákov o ďalšie storočia, sa zdá málo pravdepodobná. Podľa všetkého až odchod germánskych Suebov z nášho územia v poslednej tretine 5. storočia uvoľnil priestor pre zmocnenie sa území okolo Dunaja Slovanmi.  Svedčia o tom aj posledné archeologické vykopávky na trase rýchlostnej cesty Pribina, ktoré v rovnakom čase zaznamenávajú ešte prítomných Suebov a novoprišlých Slovanov.  Preto datovanie slovanskej doby na našom území sa začína skôr asi až okolo spomínaného dátumu zániku Západorímskej ríše ako v čase rozpadu hunskej moci. Nemožno však nevidieť, že celý proces známy ako sťahovanie národov súvisí práve s expanziou Hunov do strednej Európy.

Z rozsiahlych popisov starovekých dejov na území bývalého Uhorska, ktoré – ako som už poznamenal, sú veľmi podrobné – z pohľadu výkladu našich národných dejín i z pohľadu metodologického prístupu samotného Sasinka je v každom prípade zaujímavá otázka, ako sa zmocnil terminologického výkladu názvu Panónia. Deje v Panónii i jej samotní obyvatelia boli skúmaní podrobne vedcami a špeciálne slavistami už dávno pred Sasinkom. Autor uvádza množstvo názorov na túto problematiku a nakoniec dodáva: „Najviac páčiť sa nám môže mienka tých, ktorí praobyvateľov Panónie majúc za Slovanov, oné meno odvodzujú či z koreňa pán, či zo slovesa panovať: dľa tohto Panónia, Pannonicia, Pannaneia by toľko znamenala, čo zem pánov, t j. vladárov, ktorým poddanou bola; Pannoni či Pannonci by znamenali oné kmene, ktoré zemou touto vládli. Poneváč však historik na neistých základoch stavať nesmie, otázku túto nerozhodnuť ponechávam ďalšiemu skúmaniu dejezpytcom nestranným.“  Tu len treba poznamenať, že nestranní dejepisci i jazykovedci dodnes onú otázku nevyriešili a pravdepodobne ani nikdy nevyriešia.
Podobne ako v prípade Panónie rieši otázku etnicitu aj v prípade Jazygov, kde spolu so P. J. Šafarikom im prisudzuje neslovanský, sarmatský (perzsko-iránsky) pôvod.  V prípade Dákov síce predpokladá ich neslovanský pôvod, ale s poznámkou, že pod ich panstvom žili kmene, ktoré boli „ostatky prakmeňa slovanského.“

Nie je mojím cieľom hodnotiť popisy pohybov rôznych germánskych i negermánskych kmeňov v širšom stredoeurópskom priestore pred a počas sťahovania národov, ktoré sú v podstate dlhodobo známe. Hádam by bolo len treba pripomenúť mnohým dnešným amatérskym vykladačom dejín, že aj Sasinek pokladal snahy o zaraďovanie niektorých kmeňov na našom území v danej dobe medzi Slovanov za pomýlené. „Čo sa týče národnosti Markomanov a Kvadov, sú takí, ktorí ich držia za slovanské kmene; avšak za príkladom vážnejších dejezpytcov – Šafaríka, Palackého, Dufka a iných – snáď bezpečnejšie ich držíme za kmene nemecké; bár i pod berlou Kvádov i niektoré nenemecké, za Malými Karpatmi bydlivšie národy, – jako i pod berlou Markomanov ostatky dákych praobyvateľov, jako i pozdejších Keltobojov jestvovali.“  Na druhej strane celkom správne postrehol spolu so Šafárikom, že v období sťahovania národov dochádzalo k intenzívnym vzťahom medzi Gótmi a Slovanmi, čo sa prejavilo i v početných slovných výpožičkách v ich jazykoch.  Tu treba len poznamenať, že táto intenzívna obmena sa nedotýkala iba Gótov, ale aj mnohých ďalších germánskych kmeňov. Aj v dnešnom nemeckom jazyku je viacero slov, ktoré doňho prenikli práve v tomto období.

Za kľúčové kapitoly celého Sasinkovho diela treba považovať časti, ktoré sú venované Slovanom. Už úvodné časti VI. kapitoly by museli vyvolať búrku nevôle u niektorých našich novodobých držiteľov historickej pravdy, ak by ich poznali. Bez akejkoľvek pochybnosti totiž tvrdí, že „deje troch slovanských vetiev, Moravanov v terajšej Morave, Slovákov v severozápadnom Uhorsku, a Slovanov, na západnom brehu Dunaja v tejto dobe bydlivších, najprirodzenejšie v jeden celok zahrnuté byť môžu. Krajiny od nich zaujaté, na oboch brehoch Dunaja ležiace, mali niekedy jedno spoločné meno: Slovensko (Sclavinia) a Veľká Morava (Magna Moravia).“

Prvú veľkú otázku, ktorú rieši a ktorú vlastne uspokojivo nevyriešila ani dnešná veda, je náhle objavenie sa Slovanov v obrovskom počte na rozsiahlych územiach Európy bez toho, žeby pred 5. storočím nášho letopočtu boli o nich hocijaké správy. Vo svojich vývodoch nepochybuje o tom, že Slovania boli praobyvateľmi Európy a opierajúc sa najmä o Šafárika predpokladá, že Slovania museli v starších dobách vystupovať pod inými menami.  Pomáha si pri tom poukazovaním na mnohé slová, zachované v antických prameňoch, ktoré sú podľa neho slovanského pôvodu. Jeho etymológie (nielen v tejto časti) sú však veľmi pochybné, niekedy doslova ľudové.  Je síce možné, že niektoré v antických prameňoch uvádzané národy mohli byť slovanské, ale riešenie tejto otázky nemusí byť až tak zložité. Keď si zoberieme analogické deje v iných častiach Európy alebo blízkeho okolia, zistíme že etnické, najmä jazykové zmeny môžu byť v priestore pomerne rýchle. Napr. Rimania boli pôvodne malá tlupa pastierov, ktorá za historicky krátke obdobie – cca 1000 rokov – vnútila svoj jazyk polovici Európy a za ďalších cca 1000 rokov ich potomkovia rozniesli románske jazyky do polovice sveta. Rovnako to môžeme vidieť pri expanzii Arabov, ktorí tiež sa historicky krátke obdobie, dokonca omnoho kratšie ako Rimania, rozniesli svoj jazyk od behov Atlantiku až po Indiu. Preto okolo prelomu letopočtu Slovania vôbec nemuseli byť takým veľkým činiteľom, aby si ich museli antickí autori všimnúť. Ich rozšírenie po Európe mohlo byť rovnako explozívne ako rozšírenie Arabov alebo Rimanov. Keď opustíme koncepciu Slovanov ako holubičieho národa, ale budeme ich chápať ako agresívnych a krutých dobyvateľov, ako ich v podstate zobrazovali niektorí byzantskí analisti, môže vidieť úplne inú dimenziu ich náhleho rozšírenia po Európe.

Ako som už v úvode poznamenal, Sasinek nepochybuje o Slovanoch ako praobyvateľov na území bývalého Uhorského kráľovstva, ktorých len načas a aj to nie všetkých vytlačili odtiaľto Kelti a neskôr Germáni. Podľa jeho názoru po páde moci Keltov a Germánov sa oslobodili tunajší Slovania a s dotáciou spoza Karpát sa opäť stali dôstojnými obyvateľmi svojej pravlasti. Preto sebavedome tvrdí, že „ Slováci v hornom Uhorsku a Zadunajsku panónskom, jako i Slováci moravskí sú praobyvatelia na tom území, kde prebývajú; s boľasťou len rozpomenúť sa môžeme na jarmo keltské, dácke, rímske, jazygské, markomano-kvádske, gótske, hunské, herulské, gepidské, longobardské atd., ktoré orby a mierumilovní predkovia naši vo svojej otčine znášali!“  Pri popisovaní dosídľovania nášho územia Slovanmi vidí dve cesty – jednak cez hrebene Karpát, jednak pozdĺž Dunaja, s čím v podstate súhlasí aj dnešné historická veda.

Pri popisovaní nitrianskych Slovanov nechápe Nitriansko tak, ako ho chápeme my dnes, ale za Nitriansko považuje aj priľahlú časť Moravy (moravské Slovensko).  Z tohto pohľadu potom aj Veľkú Moravu chápe ako jednu entitu a moravských panovníkov ako panovníkov slovenských.  V tejto súvislosti treba ešte poznamenať, že Sasinek pokladá termín Slovák viac menej za synonymum Slovan v tom zmysle, že Slováci si ponechali pôvodné pomenovanie Slovanov práve preto, že stále žili na území svojej pravlasti.  V časti o nitrianskych Slovanoch sa zaplieta aj do otázky bielych Chorvátov, avšak jeho vývody sú málo presvedčivé. Pravdepodobne podľahol dobovej nálade, z ktorej svoje politické teórie vyvodzoval aj J. Hložanský . Do podkapitoly o nitrianskych Slovanoch zaradil aj Samovu ríšu, kde popri popisoch známych dejov pripája aj premostenie medzi Samom a Mojmírom I., ktoré je viac-menej konštrukciou na nepodložených základoch dnes ani v historických prácach neuvádzané. A vlastne do tejto kapitoly zahŕňa aj politické dejiny Veľkej Moravy, čím – hoci to priamo nevyslovil – tieto dejiny považuje za slovenské. V princípe jeho popis politických dejín Veľkej Moravy nevybočuje z vtedajšieho poznanie a dnes je vlastne len precizovaný novými poznatkami a najmä výsledkami archeologického výskumu.

Ďalšou časťou Sasinkových Dejín drievnych národov na území terajšieho Uhorska sú záležitosti, ktoré nazval Dejiny nepolitické. Aj v tejto časti sleduje konkrétny zámer, ktorý mal predstaviť Slovanov a konkrétne Slovákov ako starý kultúrny národ, ktorý nielenže dosahoval vysokú  úroveň v umení, ale aj v kultúre dávno pred vznikom uhorského štátu. Zahrnul tu aj najmä náboženstvo (pohanské a kresťanské) a písomníctvo, ktoré s ním súviselo. Podrobný popis pohanského náboženstva a zvykov sa skôr opiera o popísané skutočnosti v oblastiach mimo územia Uhorska, viackrát sa pri svojich vývodoch opiera o české rukopisy , takže jeho závery treba v tomto brať s určitou rezervou. Pri otázke pokresťančovania Slovanov vychádza z toho, že kresťanstvo sa medzi Slovanmi, najmä na Balkáne šírilo dávno pred byzantskou misiou a odvolávajúc sa na Chabra tvrdí, že slovanské písmo vytvoril už roku 855 sv. Cyril pre Bulharov.  Zároveň vstupuje do vtedajšej diskusie, ktoré z existujúcich slovanských písiem (hlaholika, cyrilika) je pôvodné. Prijíma šalamúnske riešenie, keď tvrdí, že cyriliku Konštantín vytvoril pre slovanskú východnú cirkev roku 855 a hlaholiku pre slovanskú západnú cirkev roku 862.  Dnes je už táto otázka vyriešená a za pôvodné písmo vytvorené sv. Cyrilom sa pokladá hlaholika. Zostáva však otázka, či za tak krátke obdobie od Rastislavovho pozvania po realizáciu byzantskej misie na Veľkú Moravu bolo možné vytvoriť jednak písmo tak dokonalé vyjadrujúce hláskovú štruktúru slovanských jazykov a zároveň preložiť biblické a ostatné texty do jazyka vysoko kultivovaného.

V tejto časti práce je zaujímavá aj terminológia. Kým v predchádzajúcich častiach viac používa termín slovanský aj na reálie slovenské, v tejto záverečnej časti viac používa termín slovenský (slovenský bohoslužobný jazyk atď.). Rovnako je to aj s pomenovaniami etník. Napr. na s. 193 ešte hovorí o Slovákoch a Moravanoch, o stranu ďalej už hovorí o praotcoch našich a neskôr o ľude slovenskom. Všetko sa samozrejme dotýkalo veľkomoravských reálií. Nuž a na strane 246 už hovorí moravsko-slovenskom národe.

Celkovo možno Sasinkovo dielo považovať za významný dobový príspevok do slovenskej národnej historiografie, ktoré je dnes už v mnohom prekonané, ale na druhej strane môže ešte stále inšpirovať najmä prístupom k spracovávanej téme a jasným postojom k predmetu vedeckého záujmu.